- no title specified

Aby človek mohol žiť, potrebuje nielen pokrm na jedenie, ale aj nápoj na pitie. Medzi nápojami, ktoré človek užíva, sú isté nápoje, ktoré opojnými menujeme. A síce preto, lebo, jestli človek z nich viacej požíva, opije sa. Opilosť záleží v tom, že telo soslabne, rozum sa pomúti, užívanie slobodnej vôle sa prekazí. — Čo privádza opilosť? Istá látka, ktorá sa v týchto nápojoch nachodí. Po slovensky menuje sa lieh, obyčajne špiritus, alebo alk ohol. Všetky nápoje, obsahujúce v sebe lieh, menujú sa liehové nápoje, alebo liehoviny. Požívanie týchto nápojov, či mierne či nemierne, volá sa alkoholismus, a človek, ktorý hodajaké liehoviny pije, zovie sa alkoholista. Kto z obyčaje sa opíja, toho menujeme opilcom, korhelom.

Požívanie liehovín dosiahlo za našieh časov nesmiernych rozmerov. Bohatý, chudobný, úradník a remeselník, pán a sedliak pijú o závod. Pijú, keď sa veselia, pijú, ked smútia, pijú v šťastí, pijú v nešťastí. Báječné summy peňazí vydajú sa ročite za liehoviny. — Otázka je: či toto všeobecné pitie liehovín je užitočné?

Odpovedáme: Požívanie liehovín nenie užitočné, ale je naskrze škodlivé. Lebo 1ieh je otrava a čím viacej liehu obsahujú Dápoje, tým sú škodlivejšie. Poneváč ale obyčajne v pálenke je najviac liehu, preto pálenka je n aj škodlivejšia!

Zatemňujú rozum, oslabujú vôľu, mútia pamäť, udusujú hlas svedomia. Nivočia mravný cit, šľachetné myšlienky. Pijak je schopný všetkého zlého. Sv. Augustín hovorí: „O pilstvo je matkou všetkých zločinov, koreňom všetkých neprávostí, príčinou všetkých výstupkov, žriedlom všetkých bezbožností, poškvrnou svedomia a zkazou duše".

Má to síce všelijaké príčiny, ale jedna z naj prednejších je tá všeobecne rozšírená neznámosť dotyčné prirodzenosti, pôsobenia a vplyvu liehovín na telesnú sústavu človeka a na hmotný dobrobyt. Nepochopiteľné, sprosté náhlady panujú u ľudí o liehovinách. Zázračnú moc im privlastňujú. Liehoviny vraj posilňujú, zohrievajú, chladia, napomáhajú trovenie. Za všeobecné lieky ich užívajú. Ako náhradu najzáživnejších pokrmov ich chvália.

A to je strašný omyl. Dnes najučenejší, najzkúsenejší lekári dosvedčili, že liehoviny škodia človeku. A sudcovia, duchovní tvrdia, že liehoviny podkopávajú mravnosí, poctivosť, statočnosť.

Preto cieľom týchto článkov je ukázať skutočnú prírodu liehu; ukázať jeho pôsobenie v človeku na zdravie, rozum, mravnosť. Chcem ukázať zlý vplyv liehovín na blahobyt tuzemský; upozorniť na skazu rodín, obcí, krajín, ktorá ide v zapätí alkoholismu. Chcem dosvedčiť, že liehoviny rodia tie najhroznejšie hriechy a že ony pripravujú cestu do pekla.

Čítajte, bratia, tieto článočky usilovne, nie všetky razom, ale po jednom. A rozmýšľajte nad nimi. Presvedčíte sa, že nemá človek väčšieho nepriateľa nežli sú liehové nápoje a že nemá diabol lepšieho spoločníka nad liehové nápoje.

Kto by nepoznal opojné nápoje, aspoň známejšie, ako víno, pivo a zvlášte pálenku ? Tieto nápoje opojné menujú sa liehovými nápojami, liehovinami, lebo v sebe obsahujú lieh — špiritus, alkohol. A práve lieh je tá látka, následkom ktorej tie nápoje stávajú sa opojnými.

Lieh nerodí sa v prírode, on umolým spôsobom sa dorába. Povstáva však lieh, keď látky cukor obsahujúce pôsobením droždí skysnú. Takéto látky sú v prvom rade hrozno, všetky druhy ovocia (jablká, hrušky, čerešne, slivky, broskyne, datle, figy, atď.), potom cukrová trstina, repa, všetky druhy jahôd. Tiež z medu a mlieka dorába sa lieh. Potom z obilia (žito, pšenica, jačmeň, ovos, ryža kukurica), z rôznych korienkov, zvláštne zo zemiakov, z hrachu, bôbu, gaštanov, žalude, zo slamy, sena, lístia, machu, aj z papieru a dreva.

Všetky tieto látky v tom stave, ako sa v prírode nachádzajú, neobsahujú lieh. Možno jiesf koľkokoľvek hrozna, jabĺk, zemiakov, pif mlieka, predsa človek sa neopije. Len ked tieto látky skysnú, zjaví sa lieh. Keď teda mušt hroznový skysne, stane sa z neho víno, obsahujúce už lieh.

Zo skysnutých tekutín destilovaním (pálením) dostaneme čistý lieh (prit). Teda pálením nedorába sa lieh, ale v tekutinách skysnutých sa nachádzajúci vylučuje sa od cudzích látok.

Lieh je ľahší než voda a vrie už pri 78. stupni, kdežto voda len pri 100. Lieh je vždy rovnaký, nech sa aj z rôznych látok dorába. Preto všetky liehoviny sú v podstate rovné, rôznosť im dodávajú tie všelijaké látky, od ktorých chuť, barvu atd. dostávajú. Nie v každom liehovom nápoji je lieh v tom istom množstve. V jablkovom víne je len 5—7 percentov liehu, tj. v 100 litroch jablkového vína je 5 do 7 litrov liehu. Pivo má 3—5 percenta liehu; víno 5 do 18 percentov; naj viacej liehu obsahuje pálenka, totižto 40 až do 50 percentov, ba i viacej.

Čistý lieh, bez primiešania vody, nemožno užívať; on pôsobí ako silný jed, tj. škodí telesnej sústave človeka. Poneváč nápoje rôznu zásobu liehu v sebe obsahujú, preto aj ich účinok je rôzny. Na pr. pálenkou sa človek skorej opije, nežli pivom.

Zo sv. Písma vysvitá, že ľudia pred potopou sveta nepoznali opojných nápojov. Prvou ich obeťou bol Noe. Ľudia iste len ovocie jedli ako ím ho príroda rodila, aj vytlačili štiavy z ovocia a tieto pili neskysnuté. Náhoda zaiste naučila ľudí dorábať liehové nápoje. Tvrdí sa, že Číňania boli prví, ktorí rozumeli vyrábať pálenku. Cez celý stredovek bolo to tajomstvo alchimistov a vôbec lieh sa len ako liek potreboval. Stopy pokusov, lieh zo zemiakov dorábať, nachodíme roku 1775 vo Švédsku a 1796 vo Francúzsku.

V Uhorsku spomína sa lieh po prvý raz v Prešporku roku 1439. Do XVII. stoletia vôbec u nás len víno a pivo píjali. Len neskoršie, okolo 1775. roku začali aj u nás pálenku dorábať, a roku 1820 už boly pálenice po celej krajine. Roku 1851 bolo u nás 105.129 páleníc. Roku 1881 vyrobili 1.5 millionov hektolitrov liehu. Následkom povýšenia daní výrobok dnes trochu klesnul, ale aj teraz dorába sa u nás ročite jeden milión hektolitrov liehu. Dôchodok štátny z pálenia a požívania liehu činí ročite 50 millionov zlatých. Z tohoto vysvitá, prečo štát je nepriateľom všetkých pohybov, ktoré majú ciel zamedziť požívanie pálenky. Štát má z toho ohromný dôchodok a tým väčší, čím sa viacej pije.

Na jednu osobu padne ročite u nás 7.8 litrov pálenky. Naj viacej padne v Dánsku, 19.7 litrov na osobu, -v Hollandii 10.4 litre, v Belgicku 10.3 1., vo Švajčiarsku 10.1 L, v euro-pejskom Rusku 9.3 litre, v Nemecku 9.1 L, vo Francúzsku 8.4 L, v Taliansku 2 litre.

Lieh za dávnych časov užívali ako liek, dnes však vždy viac prevláda tá mienka u lekárov, že lieh viacej škodí, než osoží. Lieh potrebuje sa aj pre rozličné domáce potreby, ako ku vareniu, kúreniu atď. To je takzvaný denaturovaný lieh. Zvláštne však užívajú sa liehové nápoje nie z potreby, ale pre pôžitok, z rozkoše. Toto požívanie liehovín, vína, piva, pálenky atd. dnes veľmi sa rozšírilo, áno na mnohých miestach doliahlo nebezpečných rozmerov. Nebezpečných preto, lebo lieh je otrava a jako taká veľmi škodí telu, zdraviu, nie len vtedy, keď opojné nápoje nemierne užívame, ale aj pri miernom užívaní. Stále do tela prichodivší jed musí pomaly celú sústavu telesnú nakaziť. To obšírnejšie dokážeme budúcne.

„Musím sa trochu posilniť, potúžiť," to býva každodennou pohnútkou našeho ľudu k pitiu pálenky. „Hrdlujem dosť, i nevydržal by ch, keby som sa nepotužil!" Vôbec sú ľudia tej mýlnej mienky, že bez požívania liehovín, zvlášte sedliaci, robotnici bez pálenky nemôžu v ťažkej práci vytrvať. „Keď vraj oslabnem, ustanem, jedon glg a som zase chlap na mieste." Čo na to?

Lieh nedodáva človeku sily, ba naopak, oslabuje. Keď sa človek piva, vína, pálenky napije, nastane v ňom rozdráždenosť a v tomto stave cíti v sebe neprirodzenú silu. Je to ako s nemocným v horúčke; on často premôže i najsilnejšieho muža, ale čože, keď ho sily rýchlo opustia.

Pohliadnime na túto vec bližšie. Sila človeka nachodí sa v jeho svaloch. Svaly sú spojené vo väčšie-menšie vlákna, ktoré sa rozťahujú alebo krčia podľa toho, ako nervy (žily) na ne účinkujú. Nervy však následkom pôsobenia liehu oslabnú, ba omdlejú celkom. Alt omdleté nervy nemôžu viacej účinkovať na svaly, nerozťahujú a nekrčia sa dostatočne, teda človek slábne.

Príkladov je mnoho. Povedzme, že istý striedmy človek je vstave 10 kilo ľahko zodvihnúť. Začne-li ten istý užívať liehové nápoje, nebude viacej vstave tých 10 kilo tak ľahko zodvihnúť, alebo v ruke udržať. To dosvedčil Dr. Luchardson.

Keď vezmeme zo zabitého vola dva svaly a zamočíme jeden do pálenky, zbadáme, že ten nedá sa tak natiahnuť ako druhý, ktorý nebol do pálenky zamočený. Teda pálenka mu odňala pružnosti.

Odkiaľ je teda tá domnelá väčšia sila pri pití liehovín? Lieh rozdráždi celého človeka. Rozdráždené srdce rýchlejšie a mocnejšie bije a väčšie zásoby krve posiela do žíl. Nervy zase pôsobením liehu omdlejú a nie sú vstave kolovanie krve v žilách regulovať, riadiť. Následkom toho dostane sa viacej a rýchlo kolujúcej krve medzi svaly, ktoré tiež sa rozdráždia a takto človek cíti v sebe väčšiu silu, ale to netrvá dlho; na rozčúlenie nasleduje chabosť, slabota. Robotníci myslia si, že sa to v robote toľme vysilili, i chytro zaplašia slabosť pálenkou, a to tak ide celý deň, Namiesto toho, aby záživného pokrmu požili, rozdráždujú sa s okamženia na okamženie.

Z toho nasleduje, že tá liehom vyvinutá domnelá sila nenie nič iné, leda pominuteľná rozdráždenosť, ktorá na veľmi obmedzený čas sily zväčšuje. (J. Denis.)

Prestanú-li navykli pijáci piť, zdá sa im, akoby všetku silu potratili, ale jestli pri dobrom pokrme striedmo žijú, iste budú silnejší nežli predtým.

Z povedaného vysvitá, že ľudia požívajúci liehoviny, nemôžu byľ súci do ťažkej, dlho trvajúcej práce. Na to by mohol ľahko každý sám od seba prijsť. Pozrime si len naše domáce zvery. Kone, voly pracujú celý deň, a jak ťažko, a to bez liehovín a stačia. Pri koňských dostihoch mnohí dávajú koňom liehové nápoje, ale plukovník Spohr tvrdí, že je to veľmi škodlivé a zoslabuje pružnosť koňa.

Dr. Parkes robil nasledujúci pokus. Vyvolil si istý počet vojakov rovného veku i sily. Rozdelil ich na dve čiastky; jedným dal piť pivo a iné liehoviny, druhým čistú vodu. Potom im vykázal robota a každý dostal plat podľa vykonanej práce. Z počiatku alkoholisti rýchlejšie a viacej robili nežli druhí, a keď oslábli, potúžili sa. Ale večer už ich tí druhí, čo len vodu pili, predbehli. Tak to šlo so dňa na deň, až konečne alkoholisti sami žiadali, aby ich pridelili k tým druhým, aby si mohli Viacej zarobiť. Premenil ich teda. Tí, ktorí doteraz pili vodu, dostali liehoviny a naopak. A hla, z počiatku boli alkoholisti v popredí, ale večer už ich tí druhí prevýšili. Teda lieh nedodáva sily žiadnej, ale soslabuje človeka. (J. Denis.)

Merník Brassey presvedčil sa, že striezliví robotníci za 8 a pol hodiny toľko vykonali, koľko alkoholisti za desať hodín.

Vojaci pri ťažkých prácach, maširovaní, alebo na mori nesmejú piť liehoviny, aspoň vo Francúzsku, a z čiastky v Nemecku nie. Vôbec ťažké, nebezpečné, podujímania ľahšie prekonajú striedmi nežli alkoholisti. Vo Francúzsku počas služby nesmejú vojaci žiadne liehoviny piť; všetky kantiny v blízkosti kasáreň sú najprísnejšie zakázané. Vo válke nemecko- fracúzskej r. 1870-71 dokázalo sa, že vojaci, ktorí pili pivo, ľahko oslabli, ba mnohí v zime pomreli, kdežto zo striezlivých ani jeden nezmrznul. Námorníci, plaviaci sa k severnej alebo južnej točne, prísne musia alkoholu sa zdržovať, ináčej neodolajú ťažkosťam.

R. 1835 v Londýne ablegát Buckingham vydržiaval prvé shromaždenie proti alkoholismu.

Robotníci mu protirečili, tvrdiac, že to nenie pravda, aby pivo nedodávalo sily. On sa ich pýtal, či to už skúsili? Že nie. Teda urobme — hovorí — próbu; nech sa, kto chce, hlási, že nebude za tri mesiace žiadnej liehoviny pif. O tri mesiace sa zase tu zídeme a potom vám patriční povedia, čo skúsili. Viacej chlapov pristalo na to. Po troch mesiacoch v ohromnom počte zišiel sa ľud, plný zvedavosti. Vtedy rečník tých, ktorí za tri mesiace nepili, nasledovne prehovoril: Od posledného shromaždenia nikto z nás opojného nápoja nepil, ani len neokúsil. Prvé dni nám voda necLutnala. Ale vyznať musíme, že v prvú sobotu na to neboli sme toľme ustatí, ako predtým. Ešte lepšie to bolo koncom druhého týždňa. Zbadali sme, že práca nám ide ľahšie, že sme silnejší a ozčulenosti nebadali sme žiadnej. Cez ten týždeň nikto nevystal z práce, nikomu nestiahli zo mzdy, takže koncom štvrtého týždňa sme o 30—40 šilingov (28.40 - 50.40 k.) viacej mali vo vačkoch nežli inokedy. Preto budeme aj ďalej pokračovať, ako sme začali. Odporúčame všetkým robotníkom nasledovať náš príklad. — A tieto pokusy boly s pivom učinené, a keď už pivo, ktoré najmenej liehu obsahuje, natoľko oslabuje človeka v práci, o koľko viacej robí to víno; a nad to ešte pálenka!

V Pruskom Sliezsku následkom horlivostí istého kaplána mnoho ľudí vstúpilo do spolku striezlivosti. Robotníci, ktorí ťažké železo nosievajú na lode Odry, zdráhali sa vstúpiť, hovoriac, že bez pálenky a piva nebudú vstave obťažnú prácu konať. Ale o inšom sa presvedčili, ktorí do spolku vstúpili. Kým totižto predtým len každý tretí deň pracovali, — lebo dva dni museli vždy odpočívať, — teraz celý týždeň robili a dostatočný im bol nedeľný odpočinok. - Jeden lekár verejne rozprával: Od r. 1806—1816 píjal som mierne pálenčené nápoje, a následok toho bol, že som prenáramne stučnel a tak soslabnul, že pol hodiny pešky ísť bola mi čirá nemožnosť. Teraz nepijem žiadne liehoviny a hoc mám už 70 rokov, predsa som zdravý a silný tak, že neraz deň a noc som na nohách. -- R. 1893 zomrelý lekáj1 nebohej anglickej kráľovny tvrdí: „Čo ja z vlastnej skúsenosti a z mnohostranného bádania viem, — . (lebo som tiež mužom práce; denne 18 hodín pracujem a to ťažko, poneváč moja práca vyžaduje celú pozornosť a napnutosť stálu a každoročne mám s nevýslovne velikým počtom ľudí do činenia) — je to, že každý, kto statočný pokus urobí, za šesť týždňov musí k tomu presvedčeniu prísť, že alkohol, hoc je aj prijemný na okamženie, nenie pomocou, ale naopak viacej prekážkou práce".

Veď to už mohol každý sám zkúsiť, že kosci, drevorubači a vôbec robotníci, ktorí pijú opojné nápoje, hoc aj mierne, nie sú tak vytrvalí v práci, ako tí, ktorí nič nepijú. Preto i podujímatelia vždy na to hľadia, aby dľa možnosti striedmych robotníkov dostať mohli. — Keď stavali železnicu oravskú, bolo mnoho robotníkov Maďarov, ktorí ťažké práce okolo vysokých násypov konali. I napadlo mi, že niektorí od svitu do mraku, takrečeno bez odpočinku konajú túto veľmi ťažkú prácu a to pri velikej horúčave. Kdežto druhí, ktorí tú istú prácu konali, šli ráno neskoršie do práce, večer včas prestali, cez deň často si odpočívali pri raňajkách, obede, olovrante atď. Zvedavý som bol, čo je tomu príčina, či lenivosť, alebo dačo inšie? Leniví neboli, to každý videl, len rýchle ustali. Dozvedel som sa, že tí vytrvanliví v práci boli všetci nazaréni, ktorí žiadne opojné nápoje neužívajú. Tí druhí neboli nazarénmi a pili obyčajne pivo, aj pálenku, ale vždy mierne, a hľa, už neboli tak vytrvanliví v práci, ako tí, ktorí žiadne liehoviny nepili! — Preto aj k tým prácam našich Slovákov ani nevolali, iba ak

z núdze, lebo iste za desať rokov neboli by tú železnicu vystavili. — Teda lieh nedodáva sily, vy trvanlivosti, ale ochabuje, oslabuje.

Naši predkovia nepoznali pálenky a predsa robili ťažšie, nežli my. Nám sú už po ruke rôzne nástroje, moderné vynálezy, a predsa treba sa nám vraj potúžiť. Naši olcovia bez pálenky boli silní, zdravší, nežli my, ich zakrpatení vnukovia. A koľké tisíce ľudí neužíva žiadne liehoviny a predsa žijú, pracujú a zdraví sú. To všetko dokazuje, že bez toho rozdrážďujúceho nápoja človek tiež- obstojí, a lepšie, nežli š ním.

To presvedčenie, že liehové nápoje dodávajú sily, je veľmi rozšírené. Mnohí ako na nesklamnej pravde lipnú na ňom. A predsa je to klam a mam všetko. Lieh dráždi nervy, rozčuľuje krev, nasledovne na krátky čas človek cíti v sebe viacej i pružnejšej sily. Ale o krátky čas nastane slabosť, mdloba väčšia-menšia, dľa miery požívaného liehu. Človek teda za krátky čas lepšie pracuje, ale rýchlejšie ustane a k dlho-trvácej, stálej práci je neschopný. A dobre si zapamätajme, nielen nemiernosť má tieto účinky, aj mierne užívanie ich ťahá za sebou. — Teda nepime liehoviny, keď nám škodia, keď nám v práci natoľko prekážajú!

Nutno je nám aj s touto otázkou sa zapodievať, lebo veď ľudia pijú v zime, aby sa zohriali, v lete, aby ochladli, no a žízeň vraj nič lepšie nehasí, ako pivo, víno. Či je to pravda? Nie. —

1. Lieh nezohrieva. Lieh rozčuľuje nervy, dráždi krev, ktorá následkom toho do prudkej-šieho kolovania prichádza, zvláštne bije do hlavy. Toto rozdráždenie a rýchlejšie kolovanie krve zapríčiní teplotu, to sa nedá tajiť, — lenže táto teplota nenie stála. Po krátkom rozdráž-dení nasleduje rýchle mdloba, lebo na okamženie pobúrená krev vo svojom kolotoku uti-chuje, a následok toho je: pocit zimy. Krev bije do hlavy, tú zohrieva, je ako v ohni, ale ostatné údy, zvláštne nohy a ruky mrznú. Pravdaže túto mdlobu a zimu možno zase novou porciou zaplašiť a nové rozdráždenie spôsobiť, lenže na to len horšie bude človek mrznúť.

Rybári, námorníci keď sa nachádzajú blízko točien, v krajine zimy a ľadu, nesmejú opojné nápoje užívať, lebo ináčej by nepretrpeli zimu. Hľa, teda nie že nezohrieva lieh, ale naopak, citlivejším činí človeka proti zime. Teda zase je to sebaklam domnievať sa, žeby liehoviny zohrievaly. Kus mäsa, chleba zjedz, mlieka sa napi, to ťa zohreje i pokrmu dá tvojmu telu, ale pochabosť je vyhadzovať ťažko zarobené peniaze za škodlivý jed. —

2. Keď teda nezahrieva, hádam chladí v lete horúcom1? Akože bude ale lieh chladiť, keď on rozdrážďuje človeka? Veď známa je tá vlastnosť liehu, že on všetko vysúša. Len vezmime do úst glg pálenky, ako tá páli, ako suší v ústach všetko. Čo rozčuľuje, ako že by to mohlo chladiť? To pivo, čo vypiješ, ťa na čas ochladí, ale nie preto, že je pivo, ale preto, poneváč je zimné, studené. Vypi si čerstvej vody, tá ťa ochladí, ale nie lieh, ktorý páli.

3. Alebo vraj smäd hasia liehoviny. To, čo vysúša všetko, s čím do potyku príde, nemôže hasiť smäd, len ho zväčšovať. Kto večer hodne piva, vína alebo pálenky sa napil, ráno keď sa zobudí, má ústa celé suché, gamby slipnuté. Zaiste preto, lebo pivo, víno, pálenka smäd neuhasily. Známo je, že cestovatelia v horúcich, tropických krajoch nesmejú liehoviny užívať, lebo by smädom zahynuli.

Lieh škodí organismu ľudskému, lebo je lieh otrava. Mnohí opak toho tvrdia. Že vraj liehoviny neškodia, áno, že dodávajú sily, chuti ku práci, hrejú v zime a chladia v lete. — Dokážeme, že lieh má veľmi škodný účinok na každú živú bytnosť na tejto zemi. Z toho musí nasledovať, že aj nápoje, obsahujúce lieh, nie dobrý, ale zlý účinok majú. Začnime pri rastlinách.

1. Veznime štyri kvietniky. Zasejme do každého niekoľko zŕn hrachu. Polievajme prvý kvietnik vodou, druhý pivom, tretí vínom a štvrtý pálenkou. I čože zbadáme! O niekoľko dní zbadáme v prvom kvietniku čulý život• zem sa dvíha, hrach pučí, ale v ostatných je ešte ticho. Ďalej polievajúc, v prvom kvietniku onedlho vypučí zelený hrach, v druhom a treťom sa tiež čosi rušia (hýbe), ale býľ nemôže preraziť zem. vo štvrtom však ešte vždy ne/ badať nič. Zase o 14 dní v prvom kvietniku je už listie, hrach sa už ťahá, no v ostatných je všetko pri starom. Konečne pätnásteho dňa začnime aj ostatné tri hrnce čerstvou vodou polievať, a vtedy v druhom a treťom kvietniku horko-ťažko vypučí hrach, ale vo štvrtom nehýbe sa ani teraz. Pozrime si ten hrach, pálenkou polievaný, a nájdeme, že nemá života, život je udusený. Hla, pálenka znivočila zárodok života! A víno a pivo prekazilo vypučenie zrna! Teda lieh má zlý účinok na rastliny.

A keď na rastliny má taký zničujúci účinok, o koľko horší účinok musí mať na jemný organismus človeka? O tomto presvedčil sa jedon sedliak nasledovne. V istej obci farár horlivo uvádzal spolok striezlivosti. Mnoho mužov pristúpilo za údov, iba jednoho zámožného sedliaka nemohol nijako na to priviesť. Stalo sa, že ten istý sedliak mal krstenie. Pálenka sa minula, ale nie dobrá vôľa. 1 vybral sa gazda sám do mesta pre špiritus. Vracajúc sa tackavo domov, potkol sa, padol a rozbil fľašu, z ktorej špiritus sa rozlial po zelenej tráve — k jeho veľkému zármutku. O dva dni zase šiel touto cestou, pravda triezvy, a s útrpnosťou hľadel na to miesto škody. Ale aký bol prekvapený, keď zbadal, že na celom tom mieste, po ktorom sa špiritus rozlial, zelená, bujná tráva vyschla celkom. I pomyslel si: keď tento špiritus trávu tak spustoší, aké musí on pustošenie robiť v človeku! A jak živ nepil viac pálenky. — Kiežby každý, kto pálenku pije, k tomu presvedčeniu čím skorej prišiel!

2. Lieh škodí zvieraťom. Pozreme-li na jednu kvapku vody cez mikroskop (zväčšujúce sklo), ukáže sa nám ona jako veliké jazero, v ktorom sto a sto malých živočíchov veselo sem tam pláva, ihrá si. — Pozrime ale na podobnú kvapku pálenky cez mikroskop a nenájdeme v nej zhola nič, všetko je mrtvé. — Teraz však smiešajme tie dve kvapky dovedna á pozrime cez sklo. A tu uvidíme, že tie, len nedávno tak veselé zvieratká začnú zúfanlivo sem tam sa metať, kŕčovite sa svíjať a o nedlho skončia život Lieh ich usmrtil. — Pijavica, položená do pálenky, o niekoľko minút zahynie. — Dajme zajacovi denne za lyžicu pálenky, a do týždňa zdochne. — Istý pán nechcel veriť, žeby pálenka škodila zvieraťom. Aby sa presvedčil, silou-mocou vlial do svojho mladého psíka za pohár. Onedlho pes ochorel a zdochnul. — Známe je, že mladí psi, keď im pálenky dáme, nerastú, ale zakrpatejú.

Zvieraťom od prírody hnusia sa liehoviny. Podaj psovi pohár vina, piva alebo pálenky, on k tomu privonia a odbehne. Múdrejší je nežli jeho gazda. Čo mu škodí, to nepije. Kiežby ľudia, rozumom obdarení, zo slobodného odhodlania robili to, čo zvieratá pudom hnané. Či je to nie hanebné: piť nad mieru, piť natoľko, že zdraviu škodíme ?!

Jedon študent učil sa v Paríži a šiel na koni domov na prázdniny. Cestou vošiel do hostinca, kde sa dokonále opil. Ráno cítil sa síce zle, hlava i žalúdok ho bolely, ale zato si len vysadol na koňa. Prijdúc ku potoku, nabádal koňa pif vodu. Ten sa aj napil kolko mu bolo potrebno. Ale študent si myslel, že by mu to ešte málo bolo, i núkal ho ďalej piť. Ale daromné ho šibal, ostrohami stískal, kôň zdráhal sa pif. Na to začal študent rozmýšľať a hovoril sám k sebe: Vidíš, ty už toľké roky študuješ v Paríži a predsa tento kôň je múdrejší nežli ty; kebys' bol včera mieru držal v pití, ako tento kôň, nebolela by ťa teraz hlava, ani žalúdok. —

Je isto, že lieh je škodlivý rastlinám i zvieratám. A o mnoho viacej musí byt škodlivý človeku, lebo veď telo ľudské je o mnoho jemnejšej sústavy, nežli sú rastliny alebo zvieratá. Nech nás to odstraší od požívania, zvlášť nemierneho požívania liehovín.

Liehové nápoje nedodávajú človeku sily, ani nezohrievajú, ani nechladia, i sú teda zbytočné. Avšak nielen že nič neosožia človeku, ale sú naskrze škodlivé zdraviu.

Zo zemských statkov si každý človek za najdrahocennejší považuje zdravie. „Len keby mi Pán Boh zdravia dal", — želáme si, — „potom si len nejako pomôžem". Zdravie si obyčajne len vtedy vieme dokonále vážiť, keď ho nemáme. Ktosi povedal: Zdravý osol je viacej hoden, než chorý učenec; osol aspoň osoh donáša, chorý učenec ale je len na obťažnosť.

Utratí-li kto svoje zdravie, nezdráha sa žiadnej obete, aby si ho zpät nadobudol. Koľkí ľudia posledný groš vydajú na lekárov, lieky, kúpele atď. —, či je teda nie múdrejšie, keď je človek zdravý, aby sa chránil všetkého, čo by zdraviu na újmu bolo? Veď naše zdravie má mnoho nepriateľov, či teda nenie ľahšie týchto ďaleko od seba držať, ako keď nás napadnú, sa ich striasť? —

Jeden z najväčších nepriateľov našeho zdravia je lieh. Kto užíva, zvláštne nemierne, liehoviny, v prvom rade pálenku, ten si kazí zdravie. „Víno už mnohých navnivoč priviedlo . .", čítame v knihe Syna Sirachovho, — „jaký je život toho, ktorý si ho vínom ukracuje ?" (XXXI 30. 33.) A to stojí o víne, čože rieknuť o pálenke ? Pravdu mal ten, kto to povedal, že tých, ktorí lieh predávajú, on vyživuje, ale ktorí ho pijú, tých usmrcuje. Pozrime si však jeho účinky dopodrobna.

a) Lieh škodí žalúdku. Žalúdok je najvýznamnejší nástroj v človeku, slúžiaci ku stráveniu pokrmových látok. Y žalúdku sa totižto prerába pokrm v látku, ktorú kre v do seba prijíma, ktorá sa sama v krev obráti a takto k udržaniu zdravia a života slúži. Z toho nasleduje, že všetko, čo žalúdok stráviť nemôže, to mu je na škodu, lebo ho na darmo oslabuje. Taký je však lieh. Žalúdok lieh stráviť nemôže, ale on taký, ako sa doň dostal, prejde do krve, kde potom svoje nečiny stvára. Lieh nemá v sebe žiadnej záživnej látky, on len obťažuje, rozdrážďuje, rozpaľuje žalúdok, ba sožiera ho a takto je príčinou mnohých žalúdkových -nemocí. Vôbec najprvší lekári bez výnimky tvrdia, že tie za našich časov tak veľmi časté choroby žalúdkové majú svoju príčinu v požívaní liehovín. Víno, pivo a iné liehoviny obsahujú síce trochu pokrmových látok, ale tie sú v tak malej zásobe, že nehodno to spomínať. -Ešte naj viacej má pivo, ale dokázané je, že obyčajný chlieb osem ráz viac záživných látok obsahuje, než to výchyrné pivo.

Mnohí tvrdia, že liehoviny napomáhajú trovenie. Zdravý žalúdok nepotrebuje tej pomoci. Ale kedy-tedy na lekárovo nariadenie veľmi málo vína si vypiť, iste neškodí, hádam aj pomôže dačo oslabenému žalúdku: no prestúpi-li sa táto miera, je nebezpečenstvo hotové. Dr. Bunge píše: „Mnohé pokusy tak na ľuďoch, jako na zvieraťoch ... dosvedčily, že už mierne dávky piva a vína dostačia, trávenie značne zdĺžiť a prekaziť.

Známo je, že lieh prekazí porušenie predmetov, ktoré do neho vložíme. Tak v muse-umoch vidíme hadov, žaby atď. vo (Taškách v liehu. To isté činí lieh v žalúdku. Prekazí-rozklad záživných pokrmov a takto zoslabuje a kazí žalúdok. — Pijáci obyčajne málo jedia, lebo mnoho liehu kazí ich žalúdok a nemajú viacej žiadnej chuti k jedeniu.

Keď človek pri bohatom stole viacej jie ako treba, cíti nepríjemný tlak na žalúdku. Tomu mnohí tak odpomáhajú, že pijú hodne liehovín, na čo skutočne nastane obľahčenie, z čoho uzavierajú, že lieh napomáha trovenie. — V skutočnosti však má sa vec nasledovne. Lieh otupí ten nerv, ktorý v nás budí pocit nepríjemný a za druhé otupí aj ten nerv, ktorý riadi priechod zo žalúdka do čriev. Ten priechod sa otvorí a látky, ktoré tlak pôsobily, prejdú ne-strovené do čriev. A takto sú črevá obťažené, ktorým liehoviny tedy sú na škodu. - Lebo lieh len zakryl neduh a preložil ho zo žalúdka na iné miesto. Spočíva teda tento pocit obľahčenia na sebaklame.

b) Lieh škodí krvi. Lieh nestrovený dostáva sa do krve. Teda cudzia, do krve nepatriaca látka dostane sa do nej. Ako keď prášok padne do oka, jako to reže, bolí! Musí lieh teda i v krvi zavadzať a istý neporiadok zapríčinít, Zaiste.

V našom tele, tvorí sa istá jedovatá látka, menuje sa dusík. Tento jed krev odvádza z celého tela do pľúc, tam dýchaním von vyjde a zase dýchaním naberú pľúca veľmi potrebnú látku, totižto kyslík, ktorý krev z pľúc roznáša po tele. — Lieh tento poriadok narušuje. Lieh totižto má prenáramný smäd za kyslíkom. Kdekoľvek ho nájde, hneď si ho k sebe pritiahne, privlastní. Keď sa teda lieh do krve dostane, do seba vssaje toľme potrebný kyslík a dorába mnoho toho jedu, dusíku. Krev ten dusík donáša pľúcam, tie ho však nemôžu dýchaním vydať, ale ostane v tele a obťažuje modzog a žily. Odtiaľ opojenosť a jej výjavy: klesavá chabosť, ospanlivosť, zabednenosť ducha, slabosť pamäti, neprenikavosť rozsudku, slabosť vôle. Tieto zjavy sú väčšie-menšie podľa miery požívaného liehu. Takto lieh prekrižuje životnú úlohu krve. —

Lieh kazí aj nástroje, v ktorých krev koluje, žily a pľúca. Následkom liehu žily oslabnú, zvoľnejú, pokrčia sa; nemajú pružnosti svoju prácu konať. Vieme však, že riadne kolovanie krve je hlavnou podmienkou zdravia. — Pľúca sú veľmi citlivý nástroj, popretkávaný tisícmi najjemnejšími žilkami. A tu sa dostane do nich lá liehom rozdráždená krev ako príval s vrchov: koľko škody musí tu zapríčiniť ? — Či je teda nie hlúposť oslabovať, kaziť nástroje tak potrebné ku zdraviu ?

Podstata hlavná krve je istá látka, podobná bielku vo vajci. Ale keď lieh príde do po-tyku s bielkom, toto sa svarí, tratí tekutosť. Tak aj krev, keď sa mnoho liehu do nej dostane, svarí sa a zhustne tak, že po krátkom rozdráždení veľmi pomaly koluje a to má za následok mdlobu, závrat. Áno, pri častom užívaní liehovín obracia sa zhustnutá krv na masť. Preto hľa, pijáci sú tak tuční, ale pritom bez sily a zdravia.

Lieh, dostanúc sa do žíl, pomaly otrávi všetku krev a znivočí všetky orgány ľudského tela, lebo Veď všetky z krve dostávajú svoju moc a život.

c) Lieh škodí srdcu. Srdce je najpodivnejší nástroj, ktorý všemohúcnosť Božia telu dala. Iné údy a nástroje tela nepracujú bez prestania, ale občas odpočívajú a takto nadobývajú síl, srdce však bez prestania vždy pracuje, ono odpočinku nemá. Modzog, čuvy, atď odpočinú si, okraju spaním, len srdce vo dne, v noc musí svojím bitím velikú zásobu krve vohnať i do tej najmenšej žilky. Nech ono raz zastaví svoju prácu, — koniec životu. A okrem toho srdce je stredišťom duševných pohybov, náruživostí, atď. Preto práve o zdravé srdce ; o jeho riadne účinkovanie musí sa postarať každý.

Keď ale lieh škodí krvi, škodí aj srdcu, ktoré je hlavný nástroj kolovania krve. Zvláštne tá rozdráždenosť krve, ktorú pôsobí lieh, prenáramne ho soslabuje. Anglický lekár Parkes robil nasledovné pokusy. Vybral si istý počet zdravých, mladých ľudí a týmto dal iba vodu piť. A počítal bitie ich sŕdc za 24 hodín. -Potom dal tým istým pol litra slabého piva vypiť, a hľa, pulsy za deň o 4000 rozmnožily sa! Od mocnejšieho piva však už o 8000! Po pol litre vína o 13.000, a od štvrť litra pálenky o 18.000! —

Keď teda už pol litra piva núti srdce ku tak rýchlej práci, čože musí byť ešte len vtedy, keď dakto nemierne požíva liehoviny ? Srdce je síce úd veľmi mocný, ale predsa nenie zo železa. Stále roznecovanie liehom, namáhanie, napnutie, pred časom ho vyšili. — Z toho pochádzajú rôzne srdcové choroby, ako ztučnenie a rozšírenie srdca, ktoré obťažujú, ztrpčujú život a krátia ho. Dr. Bollinger, povestný lekár v Mníchove, v rokoch 1886- 1893, 4200 mŕtvol pytval a zkúsil, že stále nemierne požívanie piva natoľko oslabuje a kazí srdcové svaly, ústroj srdcový, ži1 y a obličky, že následkom toho celý organismus znivočiť sa musí.

Kto je už od prírody náchylný k srdcovým chorobám, zdržovať sa musí liehovín. Ale aj zdravý človek by si to mal dobre rozvážiť, či je to múdr-e, srdce na darmo rozdrážďovať, oslabovať a ho do rýchlej práce hnať, ako surový kočiš koňa bičom.

d) Lieh škodí jatrám, čili pečienke. Aj pečienka trpí mnoho od liehu. Pečienky sú ako sýto, cez ktoré vlahy žalúdkom prijaté sa čistia. Pride-li čo škodného pre telo do žalúdka, dostane sa do pečienky a tento jemný, citlivý nástroj kazí. Následkom požívania vína a piva jatrá sa zväčšia, narastú veľmi a takto hatené sú vo svojej práci.

Pálenku pijúcim najprv narastú nad mieru, potom upadnú, až docela sa scvrknú.

Zvláštna choroba je ztvrdnutie jatier. Následkom liehovín pečene tvrdnú vždy viacej a viacej. Ztvrdnuté však nemôžu žalúdkom prerobenú tekutinu do seba prijať, precediť, táto sa teda rozlieva po tele a sosbiera v bruchu. Preto potom brucho rastie, tekutina sosbieraná sa musí často vypúšťať. Neraz 15—20 litrov takejto vlahy vytečie, ktorá sa však zase veľmi rýchlo nasbiera. Tejto choroby konec je rýchla smrť. —

e) Lieh škodí ľadvinám, čili obličkám. Cieľ obličiek je látky v tele spotrebované a pre telo už zbytočné, ba škodné, z tela von vyviesť. Obličky sú tiež veľmi citlivý nástroj, ktoré mnoho trpia, jestli v tele a krvi sa rôzne dráždivé látky nachádzajú, ako je lieh. Koľko ľudí trpí dnes na obličky! A toho najviac požívanie liehovín je príčinou. Od liehu obličky alebo narastú veľmi alebo soschnú. Nemohúc úlohe svojej zodpovedať a zbytočné a škodné látky z tela odstrániť, nasleduje, že tieto škodlivé látky v tele sa nasbierajú ku velikému nebezpečenstvu zdravia a života. Yodnatieľka, tá strašná choroba, je obyčajne následok požívania liehovín, zvláštne pálenky.

f) Lieh nivočí nervy a napáda mo-dzog. Nervy, čuvy sú prostriedky našich päť smyslov. Všetky nervy sbiehajú sa v modzgoch, v stredišti našeho rozumového života. Keď ale lieh je toľme škodlivý orgánom čisto telesným, o koľko škodlivejší musí byť nástrojom nášho života rozumového?

Lieh nervy prenáramne rozdráždi. Na toto rozdráždenie ale nasleduje mdloba, vzpružené nervy oslabujú a človek nenie vstave normálne pracovať. Tento stav rozdráždenia nervov je „opilosť," z čoho často vyvinú sa rôzne choroby ; telo sa trasie, zvlášte ruky a nohy sú neisté; človek oblbne, pochopiť skoro nič nemôže ; oči slabnú, rozum slabne, často ide cho-romyseľnosť, pomútenie rozumu v zápätí.

Nervy riadia obeh krve, ony totižto jako jemný sak obkľučujú žily a spružnosťou svojou regulujú obeh krve. Príde-li lieh do tela, nervy oslabnú, pružnosť ztratia, regulátor je zkazený a krev sa vylieva bez poriadku. Preto potom zardieva sa tvár, oči, srdce tuhšie bije. Slovom, lieh pred časom nivočí nervy človeka a skutočná pravda je, čo lekár dr. Laucereaux povedal: „Alkoholismus je predčasná staroba." O tom sa presvedčíme, len si pozrime pijáka. V mladom veku, keď by mal prekvitať, zdravý a silný byť, je ako vysušená hruška.

Liehom rozdráždená krev rýchlo' bije do modzgov, kde často náhle nebezpečenstvo zapríčiní. Pije-li človek mierne, jedon-dva kalíšky, je veselý, plný života, reč mu len tak tečie z úst, oči sa mu blyštia, pohyby sú živé, on cíti neobyčajnú silu v sebe. Ale onedlho zrak sa kalí, jazyk je ťažký, pohyby neprirodzené. Slovom, človek osprosteje a to nie len na krátky čas, ale častým požívaním liehovín klesne človek mravne úplne. Ztratí rozum, povedomie mravnosti, dopúšťa sa rôznych priestupkov, a to všetko, že lieh sa - do modzgov dostal. Dr. Lauvergne píše: „Nemierné požívanie silných liehových nápojov premení v prvom rade tkaninu modzgov. Táto sa nakazí, zmäkne, ztratí pevnosť a pružnosť. Konečne sa celkom poddá žilám, ktoré opojenosť rozšíri, a ktoré stály tlak na nežnú tkaninu modzgov zapríčiňujú. Tento stav ale skrýva v sebe veliké nebezpečenstvo, lebo to je príčinou porúchania rozumu a celého tela. Hlavné choroby, s ktorými sa lekár pri posteli nemierneho stretá, sú: chroničné zapálenia, choroby nervov, stále trasenie sa tela, ťažkomyseľnosť (hypochondria), zrádnik, porážka, suchoty, vodnatielka, u žien hystéria, atď."

Len v krátkosti som uviedol, ako pod vplyvom liehu celý organismus ľudský trpí a on predčasnú starobu a smrť zapríčiňuje. A to je vec tak známa, že človek musí sa zhroziť nad toľkou ľahkomyseľnosťou, s akou ľudia voslep, na preteky letia do úpadu, ktorý im požívanie opojných nápojov chystá. Ľudia zdržanliví alebo mierni sú zdravší a dlhšej žijú, než nemierni. Preto spoločnosti na poistenie života, zvláštne v Anglicku, pijakov alebo neprijmú alebo len keď ešte raz toľko platia ako mierni. R. 1897 vykázala jedna taká spoločnosť, že behom trinásť rokov z poistených miernych 58.060/°, tojest zo sta pätdesiati ôsmi, z nemiernych ale 80.84o/° zomreli! — Dr. Clark píše: Zo sto chorých, ktorí sú v londýnskej nemocnici pod mojou opaterou, sedemdesiati môžu svoju chorobu liehovinám pripísať. A či len nemiernemu požívaniu liehovín ? Ja netvrdím, že tí sedemdesiati zo sta boli samí korhelia; nenie mi známo, že by len jedon z nich bol korheľ býval v pravom smysle slova; a predsa požívanie liehovín bolo príčinou ich biedy. Oni sú dobrí kamaráti, skončia svoju prácu, len kedy-tedy trochu viacej prelejú, ako by to zo zdravotného ohľadu dovoleno bolo. Oni vyzerajú dobre, a dobre sa cítia, a predsa podkopávajú si svoje zdravie tým častým pitím. Deň za dňom — oni to práve tak nebadajú, ako nebadajú, že tráva rastie — koná táto nevelká miera liehu svoju ničiacu prácu. Ona zapríčiní zkazenie žalúdka a iných orgánov a pomaly bude pod pekným a dobrým zovňajškom celá sústava podkopaná, až jednoho pekného dňa zdravý a silný muž, ktorý si tak sebapovedome kráčal, klesne. Takto ničí lieh tú najmocnejšiu sústavu ... Keď si to všetko pomyslím, — končí ten lekár — myslím si, že by som mal zanechať povolanie svoje, zanechať všetko a začať novú krížovú válku a celému svetu privolávať: Chráňte sa liehu, tohoto nepriateľa človečenstva!

Požívanie liehovín oslabuje celého človeka; následkom toho je človek citlivejší, slabší a takto prístupnejší, vnímavejší ku rôznym chorobám. Zkúsenosť nás učí, že nemierni nie sú vstave tak odporovať chorobám rozličným ako mierni a zdržanliví. Zvlášte zapálenie pľúc je častá choroba nemiernych. Tak tiež chorobám nákazlivým sú veľmi vystavení, hoc aj mnohí sa nazdajú, že práve liehovinami zlomia moc týchto chorôb. Práve opačne sa vec má. Dr. Friek preukázal, že v Madrassi r. 1848—49 zomrelo v cholere zo zdržanlivých 11.10 ? z mierne požívajúcich liehoviny 23.15 a z nemiernych 44.58 z tisícich. A professor Adams v Glasgowe tvrdí, že on sa presvedčil o tom, že zo zdržanlivých 19.2 zo sta a z nemiernych 91.2 zo sta zomreli v chorobe. Vôbec ľudia mierni sú zdravší, nežli požívajúci liehoviny. Štatistika dosvedčuje, že z rôznych stavov a povolaní najzdravší sú kňazi, ktorí pomerne najmenej pijú liehoviny a najkratšie žijú krčmári a kellneri. Človek mierny, príde-li naň choroba, skoršej vyzdravie, zotaví sa, nežli nemierny, lebo ten má porúchanú sústavu tela.

Pozrime kamkoľvek medzi ľudí a zbadáme, že najviacej chorejú a za mladý umierajú kor-helia. Pijáci najchytrejšie oslabnú pri práci; ich choroba sebemenšia, ktorú si strezliví ani nevšimnú, hneď do postele uloží. Kto nemierne pije, ten býva často chorý — zavčasu starý — a privčas mrtvý! — Kto pálenku pije, skorej zomre, nežby bol zomrel, keby ju nebol pil. Pálenka je voda smrtonosná pre ľudí. Ona je poľovným psom diabla, ktorý mu naháňa ľudí do siete. Preto komu je milé zdravie, milý život, nech sa zdržuje liehovín, zvlášte pálenky.

Lieh teda nedáva sily, nezohrieva, nechladí, nenie teda užitočný, ba naopak, naskrze je škodlivý pre celú sústavu tela; či to nenie teda sprostosť, navyknúť na tento pekelný nápoj, kaziť si zdravie a ukracovať si život ?! Aj pri slabom žalúdku môže človek dlho žiť, keď sa chráni rozdrážďujúcich látok a keď ho šetrí od opojných nápojov.

Liehoviny sú škodné zdraviu. Ony, zvlášte pálenka, nakazujú zdravie, vnášajú do organismu semeno chorôb, činia človeka náklonným ku rôznym nemociam a takto smrti cestu pripravujú. „Skrze predĺžené opilstvo sa naposledy všetky vlahy nakazujú a všetky nervy, nimiž životná moc pôsobí, oslabujú. Odtiaľ potom oná klesavá chabosť a neduživosť; odtiaľ otupelosť a zadubenosť ducha, slabosť pamäti, neprenikavosť rozsudku, nečulosť vôle; odtiaľ suchotiny, vodnatieľka, rak žalúdkový, kŕč, hostec, vredy, opuchliny a iné neduhy, z nichž je najhroznejšie takrečené bláznenie pijácke; odtiaľ naposledy predčasný konec života. To je síce pravda, že nejednoho pijana a pijanku až dlho Bohl( na káru iným, trpí; ale pravda je i čo Sirach povedá, že ,mnohých ku zah/nutiu priviedlo víno' (Sir, XXXI. 29.); že ožralstvom o mnoho viac ľudí hynie pred časom, nežli skrze .všetky vojny, morové rany a nehody. Či ste nikdy nesprevádzali do hrobu ľudí, o nichž ste boli presvedčení, že len ožralstvo ich hanebne zo sveta znieslo?" — takto hovorí Jonáš Záhorský. Dnes je to skutkami dokázaná pravda, že najčastejšou príčinou boľastných .chorôb a včasnej smrti je požívanie liehových nápojov. Ale na tom nenie ešte dosť. — Liehové nápoje často na náhle učinia konec životu. Pozrime sí to.

Sv. Písmo hovorí v knihe Prísloví: „Nehľaď na víno, keď je tak žlté, keď sa stkvie v sklenici barva jeho; ono vchádza lahodne, ale naposledy ako had uštipne a ako bazilišk rozleje jed". Platí-li to o víne, o koľko viacej musí platiť to o pálenke, ktorá tri-štyri razy viac liehu v sebe obsahuje ako víno! Áno, dotyčné pálenky môžeme ten výrok Písma sv. dľa litery rozumeť. Pálenka často rýchle zabíja človeka, ako keby ho bola jedovatá zmyja uštipla. Pozreme li si matriky íár, nájdeme, že nezriedka je naznačeno: tento alebo táto zomrela náhle, bez sviatostí, — nuž pravda je, že aj striedmi dakedy náhlou smrťou bývajú zachvátení, ale predsa najväčšia čiastka týchto boli pijani, korhelia. — Máme aj v dejinách sveta zaznačené niektoré príklady.

Attila, víťazoslávny vodca Hunov, pred ktorého mocou celá Európa sa triasla, ktorého „bičom božím" nazvali, tento nepremožiteľný vojín zomrel náhle, keď po rozpustilom hodovaní, na ktorom sa náramne opil, chcel si ľahnúť.

Alexander, brat cisára Leva Múdreho, zomrel r. 912 náhle, v opilom stave pri zábave.

Markhrabä Albrecht z Brandenburgu bol nesmierny korheľ. Už ako pätnásťročný chlapec na svatbe svojej sestry Márie tak náramne sa opil, že za niekoľko dní bez pamäti ležal, tak že sa pochybovalo o jeho živote. Pri tejto slávnosti mnoho šľachticov, ako nádvorník Juraj Beck, sudca Hans z Kunningenu, tajomník, a mnoho iných na mieste ostali mrtví; áno, všetky tam prítomné dámy museli opité domov niesf. (Janssen, Geschichte. III. 648.)

Istý muž, súc práve zaopatrený sviatosťami, žiadal si, aby ho samotného nechali, že si žiada spať. Sotva že kňaz a ostatní vyšli von, otvoril s veľkým namáhaním kasničku, stojacu pri posteli, vybral z nej sklenicu naplnenú rumom a vypil z neho dopoly. Okamžite zomrel šľakom trafený.

Jedon vzdelaný muž, ktorý rád z fľašky poťahúval, odhodlal sa oženiť. Spolu umienil si, nepiť viac. Zdržal sa až clo sobášu. Ako po sobáši domov prišiel, našiel na stole dvanásť fliaš vína. Nechcel sa ich týkať, — ale diabol ho pokúšal. Pil, a ostal — mrtvý.

V Anglicku v rokoch 1847 —1874 zomrelo 9520 ľudí náhlenásledkom pijanstvaa 13.203 v delirium tremens, t. j. v bláznení pijanskom, teda 22.723 ľudí bezprostredne následkom nemiernosti.

Ale, načo viac príkladov t Kto číta noviny, často sa dozvie o podobných pádoch. A myslím, že už každý zkúsil či vo svojej obci, či v súsedných dedinách alebo mestách, ako kor-

hélia pri najlepšej zábave v opilom stave náhle prešli do večnosti. Také pády nedajú sa utajiť, ľudia rozprávajú o nich, pohoršujú sa a bedákajú, len tí, ktorých sa to týka, korhelia, si toho obyčajne nevšímajú.

Boh je nekonečne dobrotivý a milosrdný. Ale či by to nebola opovážlivosť očakávať, aby spravodlivý Pán Boh takémuto korheľovi bol milostivý ? Zomre-li kto náhle, potkaný nejakým nešťastím, bez toho, že by mal času vo sviatosti pokánia s Bohom sa smieriť, vtedy právom úfame, jestli ináčej po kresťansky žil, že v poslednom okamžení dal mu Boh milosť dokonalej ľútosti. Či ale môžeme to predpokladať pri zmätenom rozume opilca ? Či nám nehovorí sv. Pavel, že korhelia kráľovstvom nebeským nebudú vládnuť? (I. Kor. VI. 9.) — Aby nepotkalo takéto nebezpečenstvo niektorého z nás, zapamätajme si napomenutie mudrca Starého Zákona: „Pre obžerstvo mnohí zomreli, a kto je striedmy, priloží sebe života". (Sirach XXXV!!. 33.)

V živote často sa prihadzujú nešťastia. Človek nenie nikdy istý, čo ho kde potká. Zkúsenosť nás učí, že obyčajne ľudia v opilom stave padnú do rôzneho nebezpečenstva zdravia i života. To živými barvami líči sv. Písmo: „Komu beda? Čiemu otcu beda? Komu zvady? Komu jamy? Komu bez príčiny jamy? Komu červenosf očí? Zdáliž nie tým, ktorí meškajú pri víne a žiadostiví sú vypíjania čaše?" (Príslov. XXIII. 29.).

Vôbec je známe, že vo fabrikách, baňách, kameňolomoch, prístavbe domov, atď. naj viacej nešťastia sa stáva v pondelok alebo v deň po sviatku. Prečo to? Robotníci v nedeľu a sviatok pijú, hádam celú noc, potom nevyspali, nevypočinuti, s hlavou boľavou, s otupenými smyslami prídu do práce, ktorá mnoho opatrnosti, pozornosti potrebuje, vyžaduje — a nešťastie je hotové. V baňách výbuchy rôznych plynov, ktoré často ohromné nešťastie, smrť, ranenie mnohých ľudí zapríčiňujú, — padajú najviac na rováš nemiernosti.

Padne-li robotník s rošlovania, alebo so strechy (dachu), odreže-li píla dakomu ruku alebo iná mašina rozdruzga neopaterného robotníka ; padne-li kočiš pod voz, alebo prevrhne-li sa voz a pochová pod seba ľudí, slovom, potká-li ľudí v každodennom živote bársjaké nešťastie a slyšíme-li to, či nenie naša prvá otázka: — či nebol opilý? Čo to znamená?

Do povedomia nám to vošlo, že takýchto nešťastí obyčajne príčinou býva pálenka. A to je aj skutočná pravda. I triezveho potká nešťastie, to netajíme, lenže počet týchto nemôže sa prirovnať počtu tých, ktoré nemiernosť zapríčiňuje.

Jak velmi hladia vo fabrikách, pri železniciach, atď. na to, aby robotnici, úradníci boli ľudia striezliví! A kde máme hľadať príčinu mnohých železničných nešťastí? Opilý strážnik alebo v noci lumpujúci úradník neraz už zavinil nebezpečné srážky vlakov, pri čom mnoho ľudských životov padlo v obeť.

R. 1866 našli v Čechách, v Strelici v jednom jazere mŕtvolu istého priekupca. Pred ôsmymi dňami pobral sa v opilom stave z jednej oddialenej krčmy v tmavej noci, rovno cez polia, domov, a padol do jazera, kde sa utopil. A kolkí pochodia podobne! Idú opili z krčmy, z jarmoku, z odpustu, zo svatby v noci, potknú sa, padnú do vody a utopia sa, alebo na ceste prejde ich voz, alebo ostanú ležať v priekope, kde prestydnú a v zime zamrznú. Alebo idúc na voze, šialeno ženú kone, prekotia sa a zlomia krk, nohy, ruky atd. Len pred niekoľkými rokmi istý dobrý gazda v podnapitom stave chcel s vozom prejsť cez Oravu pri Párnici. Bola čierna noc; pršalo, sňah sa topil. Gazda, — hoc ho kamaráti napomínali, aby sa nepúšťal, — zatiahol do vody, pomýlil brod, voda ho strhla — utopil sa. A podobných pádov kolko sa stáva!

Strašným spôsobom dokonal svoj život počas cholery jedon korheľ. Keď raz opilý ležal pri ceste, našli ho tam hrobári, ktorí mŕtvoly z domov vynášali do velikých spoločných hrobov a naplnené vápnom zasýpali. Títo nazdali sa, že je tiež mŕtvy, pochytili ho a vyniesli ho s ostatnými mŕtvolami do hrobu, kde celú noc strávil. Ráno, zobudiac sa, začal kričať, čo počujúc hrobári, vysvobodili ho zo strašného položenia. Lenže v hrobe nabral sa cholery a onodlho zomrel.

Jedna robotníčka vo Švechate pri Viedni r. 1866 vypila na večer liter žitňovky. V noci počuli ostatní, s ňou v tej samej izbe spiaci, temný pád a skoro súčasný strašný výkrik. Poskákali s postelí a tu zočili desný obraz. Opilá váľala sa po zemi so spotvorenou tvárou a onedlho bola mrtvá. Ona chcela totižto posvietiť si, ale jej dych liehom nabratý chytil oheň a ona zhorela za živa.

Toto je len niekoľko pádov z nepočetných udalostí, ktoré žiaľbohu, tak často sa stávajú. Vo Švajčiarsku 10 zo sta smrteľných nešťastí zapríčiňuje pálenka. To je predsa hrozné! —

Komu je tedy život, zdravie, bezpečnosť milá, nech nepije liehoviny, zvlášte nie pálenku. To síce týka sa každého rozumného človeka, ale zvlášte robotníkov, nádenníkov atď., ktorí sú pri ťažkých, nebezpečných prácach zamestknaní.

To zkúsil každý, že mnohý človek, ináč tichý ako baránok, keď sa napije či piva, či vína, zvlášte ale tej besnice — pálenky, — hneď ostane divý, hašterivý a priam je hotový do bitky, do zvady. Lieh rozčuľuje nervy, rozdrážďuje náruživosti jako vietor oheň. Lieh odoberá človeku povedomie mravnej zodpovednosti za jeho skutky. On uspáva v náruživom človeku hlas svedomia, ktorý ho k dobrému napomína; aj ten strach pred pokutou zaháňa špiritus.

Lord Coleridge hovorí: „Keby sme mohli ľud anglický striezlivosti naučiť, mohli by sme deväť desatín žalárov zavreť".

Dr. Bär načítal v žalároch 41.2% a v kázniciach 45% väzňov, ktorí pre nemiernosť dostali sa tam. Medzi tými, ktorí pre telesné ublíženie boli uväznení, bolo 68.4% korheľov. R. 1891 padlo vo Švajčiarsku na nedele 88. / % a na všedné dni ll.B°/o telesných urážok. Dr. Krohne povedá o Berlíne: Ľahšie urážky, poranenia a bitky všetky, — vraždy a ťažké poranenia, aj tie z nepozornosti pochádzajúce, z väčšej čiastky sú následkami pálenky!... 70% všetkých previnení proti telu a životu bližného majú viac menej príčinu v pití pálenky". — Prof. Birch hovorí: „Skrze opilcov stáva sa omnoho viacej surových násilenství, nežli skrze bláznov.".

Takýmito svedectvami daly by sa celé hárky zaplniť. Dľa svedectva správcov žalárov, žalárnych kňazov, lekárov a sudcov vôbec musíme aspoň polovicu všetkých násilenství na rováš pijatiky zarátať.

R. 1844 apoštol striezlivosti Seling kázal väzňom vo AVechte a zo 120 väzňov 81 složilo sľub striezlivosti, s plačom vyznajúc, že následkom požívania pálenky stali sa zločincami.

Nuž a či aj to nevie každý, že kde sa dajaká rvačka, bitka, rozbitie hlavy a podobné veci stanú, že tam pálenka hlavný zástoj hrala? Či nevieme my, že bitky, vraždy najviac aj u nás v nedele, sviatky, na odpustoch, jarmokoch, na svatbách, tancoch, pri fášiangovaní a iných rozpustilých zábavách sa stávajú ľ Kedykoľvek čujeme o zvieratskom človeku, ktorý odňal život druhým, vždy čujeme aj to, že ten vražedelník alebo aj obidvaja boli spití. Či raz sa to stato, že prišiel otec opilý z krčmy, začal sa vadiť, biť a dobil ukrutným spôsobom ženu, deti, — ako sa to r. 1899 v H. Lipnici v Orave stalo? Či len raz mládenci pri tancoch v opilom stave sa poprekálali? Ale dosť z týchto hrozných skutkov.

Kto teda nechce prísť do žalára, kto nechce viseť na šibenici, ten nech nepije liehoviny. Nie je dosť len opilstva sa chrániť; to obyčajne nenie tak lahká vec. Človek hockedy príde medzi kamarátov, a kto vie do akej spoločnosti, pri jakej príležitosti, i ľahko zapomene na potrebnú mieru, opije sa, potratí rozum a neraz práve taký je prvý v bitke, ruvačke.

Zvlášť odstrašovať nás má tá ukrutnosť, s ktorou korhelia obyčajne svoje zločiny pre- -vádzajú. R. 1855 v Achene stáli pred porotným súdom dvaja bratia, ktorí svojho otca na smrť ukameňovali. Úradné listiny hovoria, že to bola „vražda, aká na šťastie len zriedka s toľkou zvieratskou ukrutnosťou vo vzdelaných krajoch sa stáva". — Hlava mu bola doslovne na cesto rozmliaždená! — A príčina? Nemali žiadnej, avšak pálenka ich učinila divými tak, že tí, ináč poriadni, usilovní robotníci za krátku chvíľu stali sa vrahmi svojho otca.

Ešte strašnejší je nasledujúci pád. Pred sudcov predstúpil manžel, žalovaný, že v opilstve zabil svoju manželku. Lekárska skúška mŕtvoly zistila nasledovné ranenia: „Okrem malej rany na vrch hlave, rôzne čierne miesta na tvári, hrdle, prsiach a ladviach, — nie menej ako 23 zlomenín rebier (jednotlivé rebrá boly na 3-4 kusy zlámané), zlomené boly obidve klúčové kosti, prsná kosť, podrebernica a pľúca boly roztrhané". A tento manžel bol inak poriadny človek; dal sa clo pálenky a stal sa zverom. — A koľko je tomuto podobných zúrivcov, ktorí pálenkou stanú sa mučiteľmi celého domu svojho! Preč teda s pálenkou!

Za časov sv. Augustína istý mladý muž, menom Cyrill, zavraždil v opilosti otca a dve sestry. Svätý natoľko ustrnul nad týmto zločinom, že bež meškania shromaždil veriacich do chrámu, kde im ukázal na tomto príklade, kam vedie opilstvo. Čo že by povedal ozaj tento svätý dnes, kecľ tak často slýchame, čítame, ako korhelia svojich domácich ukrutne trápia, vraždia ??

Nemiernosť podkopáva zdravie, to neoceniteľné zemské dobro. Bez telesného zdravia nemožno ani duševne tak pracovať, tak sa mravne zdokonalovať, ako keď je človek zdravý. Staré prekadlo hovorí: „Mens sana in corpore sano, t. j. zdravý rozum v zdravom tele". — Nemoc najmä dlho trvajúca pozbaví človeka vnútornej spokojnosti, činí ho choromyseľným a to pomaly pripravuje cestu ku samovražde. Striezlivý človek ochráni sa od mnoho telesných neduhov, je zdravý a duch jeho je tiež zdravý; takému veru nezídu na rozum myšlienky samovražedlné.

Človek musí často zápasiť s rôznym súžením, s chudobou, biedami, krížami, ktoré ho stíhajú na majetku, na dobrom mene, v rodine smutné smrtné pády atď. Jak často dovedú takéto trpké pády do zúfalstva! Ale predsa človek tak ľahko sa nepoddá, až keď začne v trpkosti svojej pif, bôľ pálenkou zalievať, vtedy pomaly tratí mravnú podporu a chcejúc konec učiniť svojmu položeniu neznesiteľnému, vlastnou rukou odoberie si život. Áno zkúsenosť dokázala, že nimiernosť napomáha samovraždu.

Vo Francúzsku r. 1883 zkúsili, že v istých troch stoliciach tri razy toľko liehovín spotrebovali, nežli v iných piatich. Ale aj v tých troch stoliciach bolo 140 samovrahov, kdežto v ostatných piatich bolo len 50 spolu.

Štatistikou je dokázané, že 12°0 samovražedlníkov alkoholismus k tomu priviedol. V Prusku bolo v rokoch 1878—1883 priemerne ročite 4550 samovražedlnikov a medzi týmito 508 osôb trpiacich na delirium tremens.

Lekár Marcel tvrdí, že polovica samovražedlnikov medzi bláznami sú a či boli korhelia.

V Belgicku v posledných 14 rokoch rozmnožilo sa obyvateľstvo o 14° n, spotrebovanie pálenky však o 34":fi a počet samovražedlnikov o 80°,). Teda zrejmé je, že väčšie užívanie pálenky napomáha, obľahčuje samovraždu.

Vo sv. Písme čítame tieto hrozné slová: Kto sám seba súdi, ten je už odsúdený! To tolko znamená: kto sám na seba položí svoju ruku, aby si odňal život svoj, ten tak isto kráča voči zatrateniu večnému, ako keby Boh sám už bol sudcovský svoj výrok naňho vypovedal.

Hla, jak strašný, jak ukrutný vražedlník je pálenka, a vôbec lieh. Príčinou je rôznych chorôb, áno náhlej smrti; smrteľných nešťastí, divých vrážd, často samovraždy! Odtajiť sa to nedá. To sú skutočné udalosti a žiadon klam a mam. Či by to tedy nemal byť smrteľný ortel pálenke? Či by to nemalo každého rozumného človeka od" pitia liehovín, zvlášte pálenky, odstrašiť? — Preč teda s fľašou pálenečnou, preč s ňou z domov, z rodín! Nechoďme do krčiem piť, slopať, nabierať do seba zárodok telesných a mravných chorôh!

Sv. Vazul hovorí: „Opilstvo je príčinou úpadku životných síl, predčasnej staroby, okamžitej smrti". O tom sme sa už hádam presvedčili. Ba viacej; videli sme, že opilstvo dochováva vražedelníkov. Lenže, žiaľbohu, týmto sme ešte nevyčerpali človečenstvo nivočiace následky liehovín.

Najdrahší poklad zemský sú rodičom .deti. Okolo detí krúti, vrtí sa celý život rodičov. Blahobyt potomkov je hlavnou starosťou rodičov, budúcnosť dieťaťa je stály predmet rôznych plánov, Na deti robia, hrdlujú. Šťastie detí je šťastím rodičov, zármutok a boľasf dieťaťa raní ich viac nežli ich vlastná. Koľký to strach, jestli dieťa onetnocneje! Celé noci prebdie rodič pri jeho postielke, zrieka sa vďačne i najpotrebnejšieho, obetuje čo len môže, aby len dieťa zdravie zpät obsiahlo.

A to je celkom v poriadku. Múdra starosť a rozumná láska rodičov k dietkam je ich svätou povinnosťou, Bohom naloženou. Túto náchylnosť rodiča k dieťaťu každý človek považuje za najprirodzenejšiu povinnosť. Preto aj najväčšia potupa rodičov je, jestli kto o nich povedať môže, že sa o svoje deti nestarajú, ich nemilujú.

A predsa koľko je rodičov, ktorí bez toho, že by vedeli, že by len hádam tušili, prehrešujú sa ťažko na živote a zdraviu svojich deti! A ktorí-že sú to? 1) Všetci manželia nemierne požívajúci liehoviny, a 2) všetci rodičia, ktorí dietkam svojim dávajú liehoviny, zvlášte pálenku piť.

Dieťa od svojich rodičov dedí nie len zovňajšiu tvárnosť, ale veľmi často aj ich dobré alebo zlé náchylnosti a obyčaje. Tak je dokázané, že deti korheľov majú už od prirodzenosti náchylnosť k pijatike. To už starí pohania vedeli. Aristoteles tvrdí, že matka pijáčka má deti korheľov. Plutarch spomína zákon, dľa ktorého bolo manželom prísne zakázané nejaké liehové nápoje užívať. Dr. Gali rozpráva o istej ruskej rodine, v ktorej starý otec a otec následkom korheľstva zomreli, a vnuk už v piatom roku svojom prejavoval neobyčajnú žiadosť po pálenke. Dr. Dolge tvrdí, že z 379 korhelov ním liečených, nie menej než 18.0 zdedili korheľstvo od rodičov. Dľa neho suchotiny a korheľstvo najsnadnejšie prechádzajú z pokolenia na pokolenia. Či to nenie strašná vec! Či sa nemá zdesiť otec korheľ alebo matka korhelica, keď si kedy-tedy pomyslí: ja plodim korhelov, ja dávam život korheľom! Koľká to bude zodpovednosť pred večným Sudcom!

Sú-li rodičia, alebo aspoň jedon z nich, nemierni pijáci, to má zase ešte ten smutný následok, že deti ešte v materinskom živote nakazia sa rôznymi neduhami, tam sa im vštepí zárodok rôznych nemocí telesných i duševných, pre ktoré potom deti pred časom zomrú alebo celý svoj život na ne trpia.

Zo všeobecnej zkúsenosti vieme, že väčšina trpiacich na zrád nik (nedobrú chorosť) sú potomci korhelov. Dr. Martin našiel v Paríži medzi 80 trpiacimi na zrádnik 60 potomkov korhelov. Dr. Wahnfried číslicami dosvedčil, že deti korhelov z väčšej čiastky duševne a telesne zakrpatené bývajú. Y Belgicku, kde hádam najviac pálenky pijú, 40 % blbých, tupomyseľných detí pochádza od korhelov. Rosch rozpráva o istom muzikantovi korheľovi, ktorý v 50. roku veku svojho na zapálenie pľúc zomrel. Tento mal 14 detí. Z týchto len dvoje bolo zdravých. Osem zomrelo na suchoty. Štyri boly blbé, a síce jedon chlapec a tri dievčatá. Chlapec v 15. roku zmrzol, dvoje dievčat zomrelý v 8. a 13. roku. Len tretie dožilo 19. rok, lenže bolo ako bez-rozumné zviera a každý 2 — 3 deň dostalo zlú nemoc.

Zisteno je, že v Haliči pre nesmierne rozšírenie korhelstvá je najmenej mužov súcich za vojakov. Známo je, jak chrabrí, jak mocní a šľachetní boli domorodí obyvatelia Ameriky, tí červení Indiáni, alebo čierni Muríni v Afrike, a vôbec tí takzvaní „diví ľudia" v novšom čase vynalezených ostrovov a zemí. A dnes sú Indiáni telesne a duševne zakrpatení, žobráci a onedlho vymrú celkom. To isté mravné a telesné klesanie badáme u všetkých tých divých ľudí od tých čias, ako prišli do potyku s Europčanmi a od tých čias, čo ich nesvedomití kramári, lakomí kupci ku večitej hanbe vzdelanosti naučili piť pálenku. Naučili zmužilých a šľachetných Indiánov pálenke a od tých čias stali sa títo korysťou lakomých Europčanov. Hľa, pálenka celé národy na vnivoč priviedla!

Ale načo aj tak ďaleko ísť? Obzrime sa po našich obciach. Nájdeme tam mnoho trpiacich na zrádnik, mnoho chromých, hrbatých a iných kalík; nájdeme mnoho blbcov, trpákov, hluchých, suchotinárov atď. Len si vkročme do školy.

Neraz skoro by som bol zaplakal, vidiac rad radom sedieť kaliky. Tento je hluchý, tam tomu porád oči slzia, kapravejú, ten má boľačku na nohe, tomu z uší tečie, ten alebo tá už 5 rokov navštevuje školu a nepozná ani literu i. O Bože, aký to zármutok! A prečo to ? No, sú rôzne príčiny, ale najhlavnejšia je predsa len pálenka! Veď len vojdjme do inej školy, v inej obci; tam je spolok striezlivosti, boly v nej missie 2—3 razy, farár je pravý apoštol striezlivosti. A to už asi od desať rokov, čo ľudia sú mierni. Očividomý je rozdiel. Radosť pozreť na tých malých šarvancov. Sú zdraví, smelí, učia sa ku spokojnosti každého. A keď vidíš predsa kde-tu jednoho mrzáka, pýtaj sa ho, čí je, a dozvieš sa, že otec jeho alebo matka nie sú v spolku striezlivosti, ale radi si popíjajú. I pre Boha, rodičia, či vás to nemá odstrašiť od pijatiky 1 Či to nie je kára pre vás, mať deti choré, zmrzačené, kaliky ? A sami vlievate jed nemoci do vašich detí ešte keď tieto ani nie sú na sveté. Veď keby tá pijatika len vám škodila! Ale škodí aj vašim deťom a tých deťom. Lebo chýrečný francúzsky lekár dr. Morel tvrdí, že korheľstvo rodičov má svoje následky až do štvrtého pokolenia! A v štvrtom pokolení celá rodina korheľova vymre, už nemá v sebe životnej sily. Tento lekár nasledovne udáva zlé následky nemiernosti rodičov na ich pokolenie:

v 3. pokolení javí sa choromyseľnosť, zádumčivosť, vraždy a samovražda;

v 4. pokolení javí sa tupohlavosť, blbosť, neplodnusť. Vymretie celej rodiny.

Tu doslovne sa vyplňuje, čo čítame vo sv. Písme: „Odplácaš neprávosť otcov na synoch a vnukoch do tretieho a štvrtého pokolenia- (II. Moji. XXXIV, 7.).

Vymretím celej rodiny korheľovej znivočia sa nákazlivé látky v spoločnosti ľudskej. Lenže kým to tak ďaleko príde, koľko do tých čias nevinných sĺz sa vyleje! Preto rodičia kresťanskí, buďte mierni, a zvlášte nepite tú besnicu, pálenku. Vy matky, zvláštne v ten čas, keď očakávate materinské radosti, a keď konáte materinské povinnosti kojením vašich detí, vtedy chráňte sa pálenky! Je to jed pre vás, ale ten jed, ktorý vy pijete, vaše nemluvniatko do seba ssaje vaším materinským mliekom. A pri prsiach matere učí sa dieťa korheľstvu, berie do seba semená zkazonosných chorôb a nemocí.

Nemierne požívanie liehovín, zvlášte pálenky, skrze rodičov má zkazonosné následky na zdravie a život ich potomkov. Deti korhelov sú alebo už od narodenia nasiaknuté všelijakými chorobami alebo sú aspoň veľmi náchylné k rôznym nemociam. Suchtttiny a rôzne detské nákazlivé choroby, jako sypanice, záškrt, šarlach a iné, zachvátia najprv deti telesne slabé, aké sú obyčajne deti korheľov. Ale nie menej je nebezpečné, jestli kto deťom nedospelým dáva liehoviny, v prvom rade pálenku piť.

Veď už vieme, jak škodlivé sú liehové nápoje pre človeka vôbec: o koľko musia ony byť škodlivejšie pre mladé, nedospelé, v behu vyvinovania sa nachádzajúce útle detské telo ?! Či tie kvety na lúkách a v zahradách nie sú vtedy najcitlivejšie proti zime a mrazu, keď pučia, keď sa vyvinujú, teda na jar? Len jeden nočný mráz a kvetom obsypané stromy nedonesú nám v jaseň ovocia. Jaro v živote človeka je vek detinský, vtedy je človek citlivý, chrániť sa musí všetkého, čo dospelý človek ľahko pretrpí a znesie. A tomu detskému telu snáď nič viacej neškodí ako lieh, špiritus.

Predo mnou leží sošit, obsahujúci výroky 71 lekárov z celého sveta, o škodlivosti liehovín pre deti. Všetci tvrdia, že deťom i to najlepšie víno, tokajčina, neosoží, ale škodí. Preto radia, aby sa deťom víno ako liek nikdy nepredpisovalo. Keď už to čisté, prirodzené víno má škodiť deťom, čože mám povedať o pálenke I Liehovinami kazí sa žalúdok detí, z čoho tie ' najrozličnejšie choroby a slabosti pochádzajú. Dokázané je, že pálenka hatí vyvinutie detí. Čo aj u zvierat badáme. Pes, keď ho opájame pálenkou, zakrpateje. To isté sa stáva s dieťaťom. Následkom pálenky zakrpateje, zmrzačie, iba hlava mu rastie na malom, slabom tele. A jak často sa stalo, že deti po pití pálenky v okamžení zomrelý! Roku 1872 stalo sa, že malý chlapčok niesol otcovi, pracujúcemu na poli, raňajky, medzi iným aj fľaštičku pálenky. Cestou chlapec pálenku vypil a docela opitý prišiel k otcovi. Tento hneď zaniesol dieťa domov, uložil ho do postele, kde hneď zaspalo a onedlho zomrelo. — Ale zviášte napadá špiritus u detí celú nervovú sústavu. Veď vieme, že dieťa ešte nenie hotový človek, ešte len má byť, ešte sa len vyvinuje. A v tom stave lieh ohromne škodí detskému modzgu. Toho následky sú zrádnik, Vítov tanec, blbosť, choro--myseľnosť. O rodičia, zapamätajte že si to!

Ale to je ešte nie všetko, ani nie najhoršie. Najhorší vplyv liehu na človeka je ten, že on oslabuje mravné sily človeka, ochromuje mravnosť. To dieťa, ktoré popíja pálenku, pomaly naberá do seba semeno rozpustilosti, neposlušnosti, nemravnosti. Dieťa na pálenku navyknuté ľahko popustí na voľnosť všetké náruživosti, ktoré' v srdci detskom ako v zárodku sa nachádzajú. Také dieťa nenie v stave udusiť v sebe žiadosť zlú, ono nepozná ) žiadnej mravnej uzdy, ono len toho sa chráni, aby ho na zlom nepristihíi a ono pomaly nezľakne sa ani tých najväčších previnení. Áno, pálenka vychováva plané, neposlušné, surové deti, planých manželov, pálenka vychováva zlodejov, smilníkov, lumpov a tulákov.

Či je to teda nie veliký hriech, ked rodičia neopatrní dávajú deťom svojim liehoviny piť? Či je to nie strašná ľahkomyseľnosť, keď mnohé matky plačúce deti chlebom alebo koláčom do pálenky alebo vína zamočeným uspávajú! Či nenie to strašné previnenie proti rodičovským povinnosťam, keď rodičia sami učia svoje deti piť, keď pri svatbách, kršteniach a iných podobných príležitostiach častujú svoje sotvy 2—3 ročné deti hriatym páleným, áno keď to dieťa dakedy prirodzeným pudom hnusí si ten pekelný nápoj, otec alebo starostlivá matka na silu leje miláčkovi ten jed do úst? A čože mám povedať o tých rodičoch, ktorí sa natoľko zabudnú, a svoje deti, malé, aj do školy chodiace, so sebou berú do krčiem, aby sa ony tam na príklade korheľov učily pijatike a z toho povetria krčmy do seba nadýchaly semeno korheľstva? A či mám ozaj spomenúť tých v skutku zvieratských rodičov, ktorí nárokom opojujú vlastné deti, aby sa potom nad sprostosťami a nemotornosťami, ktoré ony v opilom stave vyvedú, smiali a zabávali!? Ozaj, o takejto surovosti radšej ani nehovoriť!

Rodičia, jestli vám dačo záleží na telesnom a mravnom dobru vašich detí, nuž nedávajte im žiadne liehoviny piť, zvlášte nikdy a žiadnu pálenku! Je to skutočná otrava. Ani ako liek im to nedávajte. Viem, že mnohí rodičia, keď liehové nápoje dávajú deťom, činia to z nevedomosti, preto je aj ich zodpovednosť pred Bohom menšia. Oni chcejú, aby ich deti boly zdravé a silné, preto dávajú im piť víno, pálenku. Ale už teraz vieme, že víno, pivo, pálenka nedodávajú sily, ale oslabujú a zdravie od základov hubia. Starajte sa rodičia, aby vaše dietky dostaly dobrého, záživného pokrmu, zvlášte mlieka, a nenavykajte ich na iné ako na čerstvú vodu. I tak toľko počuť žalôb rodičov na nepodarené deti. A veru často musíme rozpustilosť, surovosť a nemravnosť detí pálenke na rováš pripísať. Pálenka i zo svätého urobí podliaka. Teda kresťanskí rodičia, chcete-li mať radosť, potešenie zo svojich dietok, vychovávajte ich striezlivo a dávajte im svojím striezlivým životom pekný príklad.

Neviem, čo by bolo bolastnejšie, ako človek na rozume pomútený, ako blázon. Koho sa bôlne nedotkne, keď vidí blbca, trpáka, ako bezvýraznými očami sprosto hľadí do sveta, akoby nič nevidel, nič neslyšal, na nič nemyslel? Zdá sa nám byť sprostejší než nerozumné zvieratá. — A koho nepohne smutné, beznádejné položenie blázna? Oni obyčajne majú nejakú myšlienku, ktorá ich celkom akoby okúzlila. Tu jeden myslí, že je chýrečný učenec alebo umelec, iný víťazoslávny vodca, zase ten sa drží za ministra alebo kráľa, áno za Syna Božieho alebo P. Máriu. — Jeden porád sa nazdáva, že ho prenasledujú, že ho idú obesiť, spáliť, alebo že ho veliké šťastie potkalo. A jako tie ich myšlienky radostné alebo žalostné sú, tak aj tí poľutovania hodní blázni alebo oddajú sa bezhraničnej radosti alebo upadnú do zármutku, alebo,,, úfajú, alebo zúfajú a bezrozumne kričia, spievajú, kvília, revú, áno zúria ako besná zver.

Dľa najnovších počítaní padne vo vzdelaných krajinách na každých 300 - 400 obyvateľov jedon blázon. Iste to veľmi smutná,, vec. A keď skúmame príčiny, nájdeme ich veľmi mnoho, ale predsa najhlavnejšia je nemiernosť v požívaní liehových nápojov, zvlášte pálenky.

Človek má dušu nesmrteľnú a následkom toho zdravý rozum a svobodnú vôľu. Lenže duch je viazaný v účinlivosti svojej na nástroje tela, zvlášte na modzog. Je li nejaký neporiadok alebo chorosť v modzgoch, vtedy ony čiastočne alebo docela vypovedia službu duchu. Teda aj blázon má tú istú dušu čo človek zdravý, len' že táto je pre neporiadok v modzgoch hatená v rozumnej a svobodnej účinlivosti.

Ale to už vieme, nakoľko lieh škodí modzgom, že po nemiernom požívaní liehovín človek na čas rozum utratí! A jestli sa pády opilia opakujú, rozum na vidomočí slábne. Veď stav opilého a blázna je si rovný, ako vajce vajcu.

Zdravoveda zbláznenie následkom nemiernosti nasledovne udáva: Príde-li lieh do telá, rozdráždi krv a ženie veliké zásoby krve do modzgov. Toto konečne zapríčiní stály neporiadok v kolovaní krve a zatvrdnutie modzgových koží: najútlejšie čiastky modzgov, slúžiace duchovnej práci, oslabnú a na ich úkor čiastky obstarávajúce výmenu látok rastú a sosilnievajú. Tento stav menujú lekári chroničným alkoholismom. Vtedy už človek nekoná dla rozumných pravidiel, ale býva hnaný okamžitými žiadosťami a náruživosťami a náchylný je ku surovosťam a násilenstvám. Pije-li dalej, stanú sa premeny v modzgoch ešte väčšie, rozum viacej slábne a konečne nastane „delirium potatorum", bláznovstvo opilcov.

Hovorievajú ľudia, že človek od piva ostane sprostý. Nie len od piva, ešte vo väčšej miere od vina a pálenky, lebo tieto viacej liehu obsahujú, nežli pivo. To len preto tak hovorievajú. lebo vzdelaní ľudia obyčajne len na pivo sa dajú, pálenky sa chránia, a víno je pridrahé. Preto najväčšia skúsenosť je dotyčné piva.

Preto sv. Písmo dôraznými slovy varuje p ry d pitím: „Bujná vec je víno, a búrlivé je opilstvo ; ktokoľvek sa v tých veciach kochá, nebude múdrym" (Príslovia XX. 1.) A: Víno a opilstvo odnímajú rozum" (Oseaš IV. 11.).

Už v predošlých článkoch bolo poukázano na to nivočenie liehu u detí nedospelých. Tupomyseľnosť, blbosť u detí sú následky nemiernosti ich rodičov alebo privčasného pitia pálenky skrze deti. Ale aj u dospelých ľudí otupuje rozum pálenka, činí človeka lenivým, ku rozmýšľaniu sprostým. Áno nemiernosť vedie aj ku lenivosti v práci, ona naplňuje človeka strachom pred ťažkou prácou, vedie ho ku surovosti,

Dľa svedectva lekárov 25% mužských bláznov len následkom nemiernosti sa stali bláznami. V Prusku r. 1880 na 1515 obyvateľov padol jedon blázon následkom korheľstva. R. 1885 bolo v pruských špitáloch 8163 chorých na pijácke bláznenie prijato. V Berlinských špitáloch bolo v r. 1889- 1891 spolu 4784 bláznov a z týchto 45% korheľov. — Y Belgicku v posledných 14 rokoch požívanie pálenky zrástlo o 37 % a za ten istý čas pády blbosti a šialenstva o 45% sa rozmnožily! Či by nás to nemalo pohnúť k vážnemu rozmýšľaniu í — Dr. Billroth uznáva, ži množenie sa pádov bláznenia má príčinu vo veľkom rozmere alkoholismu.

Za drievnejších časov, áno ešte ani nie tak dávno, nebolo toľko hlúpych, tpľko na rozume pomätených, toľko bláznov. Ako sa však krčmy rozmnožily, ani huby po teplom dáždi, a nasledovne viac je príležitosti ku pitiu, od tých čias náramne rastie počet bláznov. Pravda, nemožno všetkých bláznov na rováš pálenky, vôbec nemiernosti zapísať, ale isté je, že polovica bláznov a tupomyseľných svojej nemiernosti alebo nemiernosti svojich ploditeľov môže privlastni! svoj poľutovania hodný stav.

Istý mladý človek z dobrej rodiny včas navyknul opilstvu. Jedon večer šiel, ako obyčajne, opilý domov. Pred ním bola veliká jama a on nazdal sa, že sú to dvere domu. Vkročil do nej, až sa octnul na spodku; horko-ťažko vymotal sa na vrch. Šiel ďalej okolo močidla; nazdal sa, že je to posteľ, i hodil sa doň, ale šťastlive vybrdol aj z tejto kaluže, šiel ďalej popri tŕňovom kre, i myslel si, že to" je jeho milá. Hodil sa doň, oblapil ho rukami, kŕčovite; až ráno ho tam zkrvaveného našli. Na to nasledovala dlhá nemoc, po ktorej ostal na celý život blbý a len na slovo pálenka trochu ožil.

Seelingovi, horlivému bojovníkovi proti alkoholismu v Hannoversku, rozprával jedon farár nasledovnú vec: Istý korheľ, ktorý ináčej dotedy zdravý bol, jednu noc prišiel mi na oblok trepať a kričal: p. farár, vyspovedajte ma, ale chytro, lebo celá obec sa shromaždila na cintoríne, aby ma na strom obesili, lebo že som vraj deťom uši poodrezoval! Nešťastník zúril ešte niekoľko dní, až zomrel.

Kto sa nezarmúti, keď si pomyslí na toho alebo iného známeho blbca alebo blázna? Či nás neprejde mráz pri tej myšlienke, že my alebo deti naše môžu týmto podobné byť? Či nás nedotýka sa bôlne, keď vidíme na rozume pomäteného blbca po uliciach sa túľať a deti rozpustile z neho surové žarty si tropiť? Myslím, že niet človeka, ktorý by nebol hotový všetko obetovať, len aby mohol vyhnúť takejto biede. Nuž teda nechže si všimne každý korheľ, ale aj ten a tá, ktorí len tak z obyčaje popíjajú si pálenečku, víno a pivo, nech si všimnú to, čo každodenná zkúsenosť, čo vážni a múdri ľudia učia, že oni sami nachádzajú sa vo velikom nebezpečenstve, do toho zúfanlivého stavu upadnúť. Jestli je pravda, že by kto rád doniesol hocakú obeť, nuž teda nech donesie len jednu obeť, ktorá mu k úcte slúžiť bude, obeť, ktorá telu i duši požehnanie donesie, obeť, ktorá mu hneď sladkú spokojnosť zadováži, totižto obeť, bez odkladania a s celou rozhodnosťou zrieknuť sa aspoň nemierneho požívania pálenky, vína, piva a vôbec všetkých liehovín, akokoľvek sa ony menujú.

Najväčšie dobro človeka na zemi je zdravie. A toto zdravie kazí nemiernosť. Skutočná pravda je, čo chýrečný anglický štátnik a učenec Gladstone povedal: „Alkohol vyžaduje viac obetí, nežli mor, hlad a vojna. Práve sa mi do rúk dostaly zaujímavé štatističné dáta z Nemecka. Z týchto čítam, že v Nemecku ročite následkom nemiernosti stáva sa 1(500 samovrážd, 30.000 zbláznení, 150.000 bolo pre previnenia rôzne pred súd predvolano a. 1,400.000 ľudí si nemiernosťou život ukracuje! Teda na každých 18 obyvatelov padne jedon, ktorý následkom liehovín trpí! Či tu nie nutno kričať: preč s liehovinami, preč s pálenkou?!

Ale ešte sme ďaleko nie na konci. Po zdraví je najväčším pokladom človeka jeho dobré meno, jeho česť. A hla, nemiernosť prináša človeka aj o česť a dobré meno!

U vzdelaných národov staroveku bolo opilstvo najhnusnejším hriechom. U Rimanov boli korhelia vytvorení z krajinskej rady a zo všetkých verejných úradov. Mladíkom do 30. roku a ženám vôbec nebolo dovoleno liehoviny piť. U Grékoy bol zákon, dla ktorého tí, ktorí majetok nemiernosťou premrhali, nesmeli byt pochovaní medzi svojimi predkami, ale na smetisku. Pohan Seneka menuje opilstvo ,,dobrovoľným šialenstvom, bláznovstvom". Tiež pohan Sokrates hovorí, že mnohí len preto si žiadajú žiť, aby mohli jiesť a hodne piť, ale on že jedine preto jie a pije, aby mohol žiť. Xenophon v nasledovnom vydal svoj úsudok o nemiernosti. On rozpráva: Cyrus mladý, otcom svojím prísno a jednoducho vychovávaný, prišiel v 12. roku veku svojho do dvora starého otca Astyagesa, kráľa Médov. Po istom čase zbadal kráľ, že Gýrus nepije vína, i spýtal sa ho, prečo nepije? Cýrus odpovedal: „Bojím sa, že v krčahoch je otrava, lebo pri tvojich metlinách som videl, ako z nich jed čerpali". Astvages: „Ale syn môj, ako že si také dačo môžeš mysleť?" Gýrus: „ Videl som, že ste všetci, ktorí ste z krčahu pili, stali sa na rozume pomiítenými a na tele ochromenými. Najprv ste, čo nám deťom prísne zakazujete, hlasno kričali a dohadovali sa, tak že jedon druhého počuť nemohol; potom ste dostali chuť do spevu, ale to bol spev do smiechu a predsa sa vám páčil. Každý sa vystatoval svojou silou a ako ste chceli vstať do tancu, nemohli ste sa rovno na nohách držať, nie ešte tancovať. Ty si sa choval nie ako král a ostatní nie ako poddaní". To hľa, úsudok pohanov o nemiernosti!

Nakoľko musíme teda my kresťania opovrhnúť nemiernosťou! Sv. Pavel píše Korinthským: „Ale nyiií som vám písal, aby ste s nimi neobcovali, jestli že ten, ktorý sa váš brat menuje je ... opilec ...,: s takým ani nejedzte!" (I. Kor. V. 11.) Áno, korheľ je hanba pre kresťanov, veď on, ako istý sv. Otec hovorí, nenie ani človek.

Človek je na obraz boží stvorený. To v tom záleží, že máme nesmrteľnú, rozumom obdarenú dušu a slobodnú vôľu. Pri krste svätom dostali sme velikú milosť božiu; stali sme sa príbytkom Ducha svätého, povýšení sme na hodnosť detí božích a máme právo na radosti nebeské. A čože činí korhel z toho obrazu božieho ? On nesmrteľník, on dieťa božie, hovie zvieratským pôžitkom akoby nebol príbytkom Ducha sv., ale kanálom, ktorý hnojicou sa naplňuje. On sa pozbavuje rozumu a takto rozsudku, čo je slušné a čo neslušné, čo je dobré, čo je zlé, čo ľudské a čo zvieratské. Pozbavuje sa slobody, ale sem-tam metaný býva zvieratskými náruživosťami, ktoré ani prirodzeným pudom, ako zvieratá, na úzde nedrží. Či je teda korhel nie horší od zvierata?

Predstavme si v duchu na jednej strane dieťa božie, v kráse nadprirodzenej milosti sa skvejúce a na druhej strane korheľa, ktorý v rozopätom, zatúlanom odeve, sdivelým zrakom, očami krvou zabehnutými, výskajúc, kľajúc, nesrozumiteľné slová mrmlajúc, merajúc cestu sa potáča; tu sa potkne, tam padne do blata, na štyroch sa driape, aby vstal, až zase sa rozvalí. Či to nedostačí hnusotu vzbudiť v nás?

Korheľ je hnusný pred Bohom. Boh ho opovrhuje, lebo obraz Jeho tak strašne potu-puje. Nenávidia ho anjeli, lebo človek, súc najznamenitejšie stvorenie božie na zemi, mal by s nimi večne Boha oslavovať, a hľa, on takto utráca, odhadzuje povolanie svoje. Diabli si tropia posmech z korheľa, vidiac človeka, ktorý je určený, aby večne videl Boha s tvári do tvári, na zlomkrky vrhať sa do večnej záhuby, do ich diabolských pazúrov. Ale korheľom opovrhujú všetci statoční ľudia, lebo on sa pozbavuje rozumu, ktorým má človek panovať nad všetkým stvorením.

Aká to hanba, koľká to potupa, keď na dakoho povieme: „korheľ, opilec. Tieto slová sú mravnou smrťou človeka. Tieto slová sú ako Kainov znak, ktorý je tam na opilcovi v živote i po smrti. Kto len dačo dá na svoju česť, ten sa chráni i prahu opilcovho. Komu je vzácne dobré meno, ten vyhýba jeho spoločnosti. Pred korheľom vystríhajú manželky mužov; rodičia ho deťom ako výstrahu predkladajú. Jeho príbuzní, rodičia, bratia, ešte i deti hanbia sa zaň, rádi by sa ho zrieknuť. Úrady s nedôverou sledujú jeho kroky. Ešte i ku prísahe ho vrchnosť ťažko pripustí, natoľko je podozrelá jeho mravnosť. Korheľovi statočný človek nerád požičiava, ani do roboty ho nevolá ani do služby. Každý stráni sa ho. Prihodí-li sa dakde nejaký zločin, krádež, zbojstvo, podpaľačstvo, na koho padne hneď podozrenie? Na toho, „ktorý je silný k pitiu vína (pálenky) a udatný ku smiešaniu nápoja opojného". (Jonáš Záborský).

Hoc je aj korheľ ináč dobrý človek, hoc sa aj modlieva ako iní, hoc aj do kostola chodieva, hoc aj nekradne, hoc je aj usilovný v práci, ale tá jedna vlastnosť, že je totižto korheľ, pozbavuje ho vážnosti pred ľudmi. Rozpustilé deti tropia si rozmary a surové žarty z neho, podobne ako so psom. Gréci opojili otrokov, ktorých považovali za rovných hovädám, a keď opili rôzne sprostosti vystrájali, potácali sa, po zemi váľali, bili, — zavolali svoje deti, aby tieto sa z nich posmievaly a učily sa opovrhnúť opilstvom. Áno, jestli by bolo možno, i tie nerozumné zvieratá by musely s opovržlivým posmechom hľadeť na korheľa, vidiac človeka, kráľa stvorenia, pozbaveného rozumu a nižej zvierat kleslého. A v skutku, korheľ je horší od zvieraťa. Zviera pije z potreby; korheľ nie z potreby, ale vyše potreby pije a kazí si duševný a telesný život.

Preto právom stavia sv. Vazul horheľa pod zvery. On hovorí: „čím sa, o človeče, rozoznávaš od nerozumných zvierat? Iste darom rozumu, ktorý si od svojho Stvoriteľa dostal a ktorým si kniežaťom a pánom všetkého stvorenia sa stal. Kto sa však opilstvom rozumu pozbavuje, ten sa ponáša na nerozumné zvieratá. Áno, ja som hotový tvrdiť, že korhelia sú nerozumnejší, nežli zvery". Stav opilcov kreslí nasledujúcimi slovy: „Opilý ztratí užívanie smyslov.. On nevidí, neslyší. V jeho ušiach žviní a hučí ako búrlivé more. Jazyk vypovie službu, sotvy je v stave jedno rozumné slovo vyrieknut. A predsa rád by rozprával, a poneváč rozum potratil, to, čo rozpráva, sú najsprostejšie táraniny. Korhelia nevedia zachovať tajomstvo, ani vtedy, keď vyjavenie im samým ku potupe a hanbe sláži. Oni sú predmetom posmechu ľudí. Niektorí opilstvom zdivejú: zúria a revú ani ľuté zvery. Či je čo hnusnejšieho nad opilstvo?"

Sv. Ján Zlatoustý menuje opilstvo ,, potupou našeho pokolenia". „Opilstvo", hovorí, „nenie nič iné, ako mrzké omámenie smyslov, pomútenie rozumu. Opilec je priateľom na obťažnosť, nepriateľom ku posmechu, služobníkom svojim k potupe, manželkou a ľuďmi nenávidený, každému obťažnejší a nepríjemnejší, nežli zviera. Zviera pije, keď ho smädí, svojou žiadosťou vyplní potrebu; opilec ale pije vyše potreby, jeho žiadosť prekračuje potrebu a zdá sa, že má menej rozumu, nežli nerozumné zviera. O mnoho lepší je osol nežli opilec, o mnoho šľachetnejší je sám pes".

Talmud, kniha rôznych podaní židovských rabbínov, píše : „Pri prvom kalíšku baránok, pri druhom lev, pri treťom sviňa".

To je zaiste hnusný obraz korhela. Ale veru pravdivý. Preto, ludia boží, chráňte sa nemiernosti. Nevyvolávajte opovážlivé hnev boží na seba. A ten vás iste zastihne, jestli neprestanete potupovať obraz boží. A vy korhelia, vstúpte do seba. Ako ten márnotratný syn, ktorý podobne ako vy rozpustilosťou a nemiernosťou klesnul až ku sviniam, vstúpil do seba, oželel previnenia a vrátil sa ku svojmu otcovi, tak aj vy, korhelia, vráťte sa ku svojmu Bohu, ktorého dietky ste, ktorý vás na svoj obraz stvoril, ktorý vám nevytknul za cieť života vašeho smyselné pôžitky a radosti, ale večné radosti nebeské.

Čítame vo s v. Písme: „Nezúčastňuj sa na hodovaniach pijakov .... lebo opilec a žráč

schudobnejú a ospanlivý v handry obliekať sa bude". (Prísl. XX1H. 20. 21.). Zvlášte o robotníkovi je povedané: „Robotník, oddaný opilstvu, nezbohatne nikdy" (Sirach XIX. 1.). Lebo ako sv. Ambróz hovorí: „Pijak za jedon deň premrhá pot mnohých dní".

Skutočne, nemiernosť za sebou tiahne chudobu. Pálenka, víno, pivo stoja pekný groš. Ten groš by mohol ostať vo vrecku, ale on vandruje ku krčmárovi. Krčmár bohatne a pijak chudobneje. Na mizinu prichádza celá rodina. Áno celé obce, korých obyvatelia nemiernosti hovejú, výndu na psí tridsiatok. Ba celej krajine donáša korheťstvo veľkú hmotnú a mravnú škodu. Ale pozrime si to do podrobná.

Kto nemierne pije, ten chudobneje, to platí o sedliakovi, remeselníkovi, úradníkovi, zemanovi. Lebo liehoviny stoja mnoho peňazí. Decík pálenky stojí síce len 8 halierov. To si mnohí za nič neberú. No za tých pár kvapák otravy je to veru mnoho. Pije-li kto denne len jeden decík, do roka to robí vyše 29 korún! Či to nie pekný groš ? Nuž ale sú mnohí, ktorí denne nie decík, ale i dva, tri vypijú. Povedzme, že vypijú denne za 20 halierov, to robí ročite 73 koruny. To je veru pre každého človeka pekný groš. Nech taký len za 10 rokov pije, to učiní 730 korún. A tí sú veru ešte nie pijaci. Koľké peniaze musia len ešte nemierni pijaci prehajdákať ! Koľkí sú každú nedeľu, sviatok, trh, jarmok, odpust opili! Koľké to peniaze učiní! A s vínom a pivom nenie lepšie, áno ešte viacej sa prepije. Lebo víno je drahé, pivo zase slabé, takže nižej troch pohárov ho sotvy pocíti.

Ale aj to musíme do povahy vziať, že nemierny pijak, keď sa len trochu podguráži, obyčajne rád si počastuje aj kamarátov, ktorí nikdy nechýbajú. Ako vrany pocítia, v ktorom dvore zabíjajú. Koľko takí bruchopasci prepijú na cudzie konto! A koľkoráz opitý rozhadzuje peniaze. Platí dvoj-trojnásobne. Chvastá sa, nadúva sa, že čo on môže. Koľké majetky takým spôsobom už odplávaly!

Ale to je všetko nie dosť. Korheľ so všetkých strán len utráca. Len si povážme, koľko užitočného času ztratí človek pre nemiernosľ. Keďby mal robiť, sedí v krčme a robota stojí. Potom príde neprajné počasie a úroda na poli zkazí sa. Opije-li sa v nedeľu, v pondelok bolí ho hlava, robiť sa nechce. Tak si naši remeselníci robia „blaumontag" a učňovia a tovaryšia pracujú leda bolo. Je-li gazda opilý, akože pracuje čeľaď a nájomníci? Žartujú, shovárajú sa, lebo dozorcu niet. Koľká to ztrata! A kto sa raz rád opíja, ten už vôbec tratí chuť ku práci, bojí sa práce a konečne stane sa neschopným práce. Či je to nie hotová chudoba pre ľudí, ktorí z práce rúk majú žiť?

Vieme, že nemiernych ľudí neradi berú do práce, ľ prinútený je vziať mošnu a palicu a isť z dverí do dverí žobrať na obťažnosť statočných ľudí. Remeselník opilec zle vysluhuje svojich odberateľov, ktorí jedon za druhým ho zanechajú. Jestli čo zarobil, to chytro sa prepije a potom trie biedu so svojimi. Je-li korhel v úrade, kde treba mať rozum na mieste a statočne sa držať, onedlho stane sa neschopným svojho úradu a utratí službu. Korheľa nepotrebujú nikde.

Ďalej vieme, že korhel nemiernosťou kazí svoje zdravie, má obyčajne nemocné deti, ka-liky, sprosté a práce neschopné. Koľko musí na lekárov a lieky vydávať! Koľká to starosť, keď jeho deti pre chorobu a slabosť pracovať nemôžu. A to všetko pre nemiernosť.

Vieme, že z opilstva povstávajú naj viacej zvady, obrazenia na cti, bitky a z toho potom dlhotrvajúce pravoty, processy, ktoré mnoho peňazí prehltnú. Pravotiaci sa musia mnoho sem-tam behať po súdoch i advokátoch, pritom zameškajú často veľmi náhlu prácu, peniaze utratia a ešte pokuty musia platiť. Koľké majetky pohltily už súdy a advokáti! A to všetko pri fľaške sa vykľuje.

V dome opilca je obyčajne velký neporiadok. Čo má, to prepije, a na pokrm a odev mu nestačí. Odtiaľ nečistota v jeho izbe, tie otrhané handry na žene a deťoch. „Lebo opilec akoby mal len jednu ruku a dva žalúdky". Robí málo čo a spotrebuje za dvoch. Jeho celý zárobok putuje do krčmy. A keď groš nestačí, predáva, čo pod ruku príde. Robí dlžoby, požičiava u úžerníkov. Vynáša z komory a vyváža zo stodoly čo môže. A keď už niet čo, príde rad na role, konečne na dom. ,,Všetko čo majú, pritahuje k sebe veriteľ, usenie ich rozchvacuje cudzí" (Žalm 109, 11.). „Celý statok ich prichádza na rozchvátanie a domy ich na spvstošenie" (Sofoniaš I. 13.). Potom ,,prosia deti chleba a niet, kto by im lámal;1' ,.ktorí jedávali rozkošné, hynú na idiciach a ktorí chodievali v šarláte, preberajú sa v lajnách'1. (Plač Jerem. IV. 4, 5.). A z nich deti ich stanú sa „behúni a tuláci, ktorí žobrú a hľadajú chleba, vyhnaní súc z domov svojich; ale niet, kto by im chcel milosrdenstvo preukázať, kto by sa smiloval nad sirôtkami jejich" (Žalm 109. 10. 12.).

Veru, nemiernosť na nivoč privádza mnohých. Koľkí v starobe oplakávajú prepitý majetok ! Mnohí boli pansky vychovaní, mali dobrý rozum, peknú" službu a úrad, ale pre tú nešťastnú pijatiku ztratili službu a stali sa tulákmi. Skoro každodenne stretáme sa s takými nešťastníkami. Nemiernosť rozsieva mnoho nerestí, mnoho sĺz. Ona plodí tisíce márnotratných synov a dcér. Ona ožobračuje bohatých, obnažuje odiatych. Ona vyháňa deti z otcovského majetku, aby žobrajúc otíkaly cudzie prahy. Ona pozbavuje dedičov dedictva, topí najkrajšie hospodárstva ako sňah.

Ale nie len chudobných gazdov privádza na nivoč nemiernosť, ona prehltne i najbohatšie hospodárstvo. Len si pohliadnime po našej vlasti. Koľko spatríme tu pyšných kaštieľov, v ktorých ani nie tak dávno panovali majetní zemania. A teraz „nechaný je dom ich spustošený", a zahniezdil sa do nich nekresťan. A čo je príčina tejto núdzi? Karty a pitie! Či nemáme dosť príkladov, že nejedon pyšný zeman za rok, za dva na krky stúpil bohatému majetku alebo dedictvu 100.000 korún i viacej stojacemu? Či nie najväčšia čiastka žobrákov, tulákov, vandrovníkov boli kedysi majetní ľudia a len korheľstvom vyšli na nivoč? Mohol by som celý rad príkladov uviesť, ale na čo, veď to vec každému známa. Ale jednu udalosť predsa tu pridávam.

Vo Francúzsku v meste Lyone videli raz ľudia istého človeka, ktorý nasledujúcu vec konal. S colštokom v ruke meral dvere jednej krčmy. Odmerajúc ich raz, položil si palec na čelo, akoby o dačom rozmýšľal a potom, akoby, nebol dačo pochopil, začal znova dvere premerávať. Tak činil to viac ráz, až sa mnoho ľudu shromaždilo okolo neho, lebo ho dobre poznali; bol to jedon starý korheľ. Konečne po dlhom meraní nasledovne prehovoril sám k sebe. „A predsa je len pravda: mal som peniaze, mal som pekný majetok, a cez tieto dvere pošly; mal som domy, i tie tadiaľ pošly; mal som polia a lesy a všetko tadiaľ pošlo a predsa nie sú tie dvere ani dva metre vysoké. Všetko, čo som mal, dobrobyt, dobré meno, rodinu, všetko cez tieto dvere pošlo a ztratilo sa. Iba ja sám nemôžem viacej cez ne, aby sem tam dnu dovŕšil svoju biedu... nemám už viac groša a preto ma teraz vyhodili von". (Dr. Oberdörfer).

Dnes človek za každým krokom čuje žaloby a ponosy na zlé časy. Veru sú zlé, to nemožno tajiť. Ale si ich ľudia ešte horšími robia. Sotvy kedy tak panovala nemiernosť ako dnes. I čo ľudia zarobia, to prepijú, ba ešte vyše. A potom uvaľujú príčinu na zlé časy. Jedon socialista žaloval sa druhému. „Naše ženy varia nám jalovú polievku a tvrdé, nestráviteľné slová nám do nej drobia". Na to sa ozve jeho žena: „My ženy musíme slová drobiť do polievky, lebo nám mužovia omastu prepijú".

Či nie je tak? Teda hore sa, kresťanskí mužovia. Preč s tou náruživosťou, ktorá vás, ženy vaše, deti vaše, hádam ešte aj vašich starých rodičov do biedy vedie! Zrieknite sa toho prekliateho pitia, keď si ním i svoj zemský dobrobyt kazíte.

Nemiernosť v pití liehovín je príčinou chudoby a úpadku pijáka a jeho rodiny. Ale aj celým obciam, mestám, ba celej krajine je na zkazu. To je zrejmá vec. Obce pozostávajú z rodín. Jestli však rodiny následkom nemiernosti upádajú, musia na nivoč vychádzať aj obce.

Len rátajme trochu. Vezmime si obec, v ktorej je 150 domov. Povedzme, že v každom dome každý deň priemerne vydajú 20 halierov na liehoviny. To denne učiní v celej obci 30 korún, týždenne 210 korún a ročite 10 tisíc 950 korún! Či to nie ohromná summa! O vyšej než 10 tisíc korún je chudobnejšia obec za rok a o toľko je bohatší krčmár. Veď obyvatelia obce nemajú z toho naskrze žiadon osoh, leda prázdnejšie vrecko, choroby, neduživé deti, dlžoby a nepokoj v dome. A svoju duševnú a telesnú škodu musia velikým grošom platiť! Či to nenie šialenosť, bláznovstvo? — Ale keby pri tom ostalo. Koľkí sú, ktorí denne sami vyše 20 halierov prepijú. A príde-li nejaká slávnosť, odpust, výročité sviatky, trh, jarmok, alebo fašiangy, pohrab, svatby, krštenie, to všetko bez pálenky, vína alebo piva nedá sa ani myslieť. A to všetko prehlcuje obrovské peniaze. Znám obec s 1000 obyvateľmi, kde mládež na fašiangy 600 korún na pálenku mine. Známe sú mi sedliacke svatby, pri ktorých vyše 200 korún na pijatiku sa minulo. — Toľké peniaze dolu hrdlom prehnať, či to nemusí mať chudobu za pätami?!

Nemožno opominúť tú špatnú obyčaj našich ľudí po dedinách, že kedykoľvek úrad obce sa síde, či pre poradu, či dačo rozsúdiť, často a na mnohých miestach sa to len v prítomnosti plných fliaš odbavuje alebo aspoň zakončuje. Áno, v mnohých obciach peniaze z pokút hneď pekne rúče prepijú. A keď treba na školu, na kostol, na faru, potom bedákajú, že sú chudobní. Pravda, keď všetko dolu hrdlom ide.

Znám istého statočného muža, ktorého keď za rychtára zvolili, urobil slub, že uňho nikdy sa pif nesmie ani on nikdy kraj čiara na prepitie nedá. Po troch rokoch úradovania oddal na katolícku školu 300 zlatých, ktoré takto nasporil. Či by ho nemohli nasledovať aj iní a neprepiť všetko ?

V ktorých obciach raz nemierne pijú, tie hneď lahko poznáš. Tam sú cesty zlé, mosty deravé, hrobitovy neopravené, školy, fary otrhané, chrámy chatrné. A obzreme-li sa po jednotlivých hospodárstvách, zhrozí sa nám srdce. Všetko klesá, rozpaduje sa, všetko je deravé, ošklbané, hnilé. Stodoly nemajú vrát, chlievy dverí, sady plodov, dvory ohrád. Steny sú popodopierané kolmi, strechy otrhané, okná handrami pozapchávané, dvory nevyrovnané, nečisté. Hnoj, slama, drevo, smeti všetko krížom-krážom neporiadne porozmetané. V izbách nečistota a chudoba. A v maštalách? Nastáva čo Izaiaš prorokoval: „I bude teda, že sotva sebe zachová človek kravičku alebo dve ovce" (Iz. VII. 21.). „Voly vaše soschly na telatá, vaše kravy ga kozy, vaše kone na mršiny, sotvy vlastnými údy vládnuce" (Jonáš Záborský). —-To je obraz strašnej chudoby, zapríčinenej nemiernosťou.

Naši ludia utekajú do Ameriky, lebo že tu nemôžu vyžiť. Buď mierny, neslop toľko pálenky, vína, piva, a aj tu našporuješ. Pravda, keď stá a tisíce idú na pijatiku, čože ti má potom ostať? — Naši ludia navykli, že ich páni skoro za nič nemajú. Ale že opilstvo je tomu príčina, to neveria. Prestaňte piť a starajte sa viac o školy, o vyučovanie vašich synov a dcier, postarajte sa o dobré spisy a noviny. Tým činom vycibrí sa rozum váš a vaša učenosť spojená so striezlivosťou zadováži vám vážnosti, aká vám patrí. Naše obce sú clojnou kravou pre židov, naši ľudia nečestní pred vzdelanými ľudmi, a to všetko pre pálenku. Preč teda s pálenkou!

Viacej obcí tvorí krajinu. Chudobnejú-li obce, nasledovne chudobneje sama krajina. A ako je nemiernosť v pití príčina úpadku obcí, tak aj úpadku celej krajiny. Obrovské sú summy, ktorý' jednotlivé krajiny ročite za liehoviny vydajú.

U našich súsedov v Rakúsku spotrebovali roku 1865 8.3 milliony hektolitrov piva a r. 1900 už 18.6 millionov hekto! Na jednu osobu padne 9 litrov pálenky. 18.9 litrov vína a 65 1. pivaB Spolu v poslednom roku spotrebovalo Rakús«o za 1600 millionov korún liehu! — Hrozné to počty a potom nemusí chudobnieť krajina! — V Nemecku roku 1895/96 vo 60.763 páleniciach napálili 309 millionov litrov špiritusu. Na každého odrostlého padne 17.6 litrov špiritusu. V celom Nemecku minú ročite 2 a pol milliardu mariek na liehoviny! Či to nemusí škodiť dobrobytu obyvateľov?

U nás r. 1893 minulo sa 2 milliony 477.000 hekto vína, 450.000 hekto piva a million 187.000 hekto pálenky. Len za spotrebovaný špiritus má štátny erár ročite do 100 millionov korún dôchodku. A to všetko ide z vrecka chudobného ľudu. A na vzdelávacie ústavy, na školy, pre povýšenie platu učiteľov niet groša. Lebo všetko ide dolu hrdlom.2

Dejepis nás učí, že národy striezlivé a mierne boly najmocnejšie, najšľachetnejšie, ich vojská boly nepremožiteľné. Akonáhle však tie národy zanechaly starootcovské prísne mravy, oddaly sa pôžitkom, nemiernosti, tak aj klesly a iné mocnejšie národy ich premohly. Máme príklad na Rékoch, Rimanoch, atď. — Preto našou svedomitou povinnosťou musí byť, starať sa o to, aby tá nemiernosť v požívaní liehovín, zvlášte ale v pití pálenky čím skorej prestala. Len vtedy môžeme s nádejou hlade! do budúcnosti. Až vtedy budeme šťastliví v našej vlasti, až prestaneme nemierne piť. Nemiernosťou, zvlášte pálenkou utratili sme šľachetnosť, samostatnosť, dobré meno a vážnosť, striezlivosťou a miernosťou si to zase zadovážime.

Preto aj Boh skrze proroka tak dôraznými slovy vystríhal Israelitov pred nemiernosťou: „Beda vám, ktorí vstávate ráno, aby ste chodili po opilstve a pili až do večera, tak, že od vína až horíte. Citara a lútna, bubon a píšťalka a víno je pri hodovaniach vašich; a na dielo Hospodinovo nehľadíte, ani skutky rúk Jeho nespatrujete. Preto bude ľud môj vedený do zajatia, lebo nemá uznania a šľachetní jeho zahynú hladom a množstvo jeho žĺžňou zvädne; preto rozšírilo sa peklo, a otvorilo ústa bez miery, a sostúpia silni jeho, a ľud, a vznešení a slávni jeho doňho. A zohnutý bude človek a ponížený muž a oči vyvýšených snížené budú". (Izaiaš V. 11 — 15.).

Keď sme už videli zkazonosný vplyv nemierneho pitia liehovín na majetok a dobrobyt zemský, musíme teraz jeho hrozné účinky na rodinný život tiež prezrieť. — Liehoviny sú najväčším nepriateľom rodinného šťastia. — Sotvy si možno čo smutnejšieho predstaviť ako rodinu, do ktorej sa čert opilstva zahniezdil. Tam je opravdové peklo. Príde-li dakedy žena ku mne, žalujúc sa na muža korheľa, vždy si myslím: úbohá žena, úbohé deti! A jestli ešte aj žena pije, no vtedy je miera biedy doplnená.

Kde opilstvo panuje, tam niet medzi manželmi pokoja, svornosti, — tam niet poriadnej duchovnej a telesnej výchovy dietok.

Sú-li manželia alebo len jedon z nich, či už muž či žena, nemiernemu pitiu oddaní, vtedy v ich dome niet pokoja, niet šťastia.

Nemiernosť kazí dobrobyt. — Či môže sa žena pokojne dívať na to, ako zdedený alebo usporený majetok hynie, len preto, poneváč muž si rád popíja? — A jestli ani majetku nemajú a muž to, čo on i žena ťažko vyrobia a za čo by mal chleba a odev kúpiť, nemilobohu na ošklivú pálenku premrhá a deti musia hlady mrieť a otrhané chodiť, i či môže vtedy manželka pokoj srdca si zachovať? Či nemusí ju premôcť žiaľ, či nezkypí v nej hnev? A tak povstanú výčitky, zvady, slovom nešťastné manželstvá.

Keď muž prichádza neskoro v noci domov opilý, viacej zveru, nežli rozumnému človeku podobný, — keď búcha, lomozí, reve, kľaje, zlorečí, áno keď často láme, trepe, rúbe všetko, čo mu pod ruku príde — i či môže sa manželka takého korheľa pokojnému spánku oddať? Kde je tu domový pokoj ?

O, a jak nešťastlivý je ten muž, ktorý má ženu korhelicu! Mnoho horšia je žena korhelica nežli muž. Takáto na miesto aby sa starala [o spoločné imanie, okráda svoj vlastný dom, a odnáša krčmárke za smradľavú pálenku. Muž sa trápi a nemá pohodlia. Keď po ťažkej práci domov príde, či si odpočine? Miesto odpočinku nalezá nové trápenie, miesto občerstvenia hlad, miesto radosti zvady, miesto súcitného srdca ožratú vzteklicu, ktorá, kým on nadobýval, márnila. (J. Záhorský).

Aby manželia vo svojom stave šťastliví boh, potrebné je, aby sa vospolok milovali a navzájom sa vážili a ctili. Lenže v rodine, v ktorej muž alebo žena pijú nemierne, o láske, o úcte ani reči. Tam niet lásky, sútrpnosti, zdvorilosti, žiadnej vzájomnej všímavosti. Ako že aj môže manželka milovať, vážiť si muža, ktorý nohama šliape ľudskú dôstojnosť, ktorý sa nestará o svojich, ktorý nechá ženu mrznúť, hladovať, trápiť sa, ktorý takto nevšíma si manželské povinnosti? Šťastlivá ešte tá manželka, jestli má vieru, má nábožnosť. Viera jej dodá sily trpeť, ona ju naučí odovzdať sa do vôle Božej. Kde ale niet viery, kde hádam obidvaja manželia pijú, taký dom je ozaj obraz horúceho pekla. „Cez jejich prahy ozývajú sa samé kliatby, zlorečenia, bitky, plač, úpenia; manželia sa katujú vospolok, dcéra hanbí sa ukázať pred vrátmi a nešťastný [syn dvíha bezbožnú ruku na zneuctenú hlavu otca, matky." O, koľko je nešťastlivých manželov, ktorí preklínajú tú hodinu, kedy sa poznali. A príčina ich nešťastia je často, veľmi často nemiernosť!

Koľkí manželia nežijú spolu, zase len pre nemiernosť. Lebo vieme, že liehoviny rozdráždia človeka. Korhel sa hneď na hocakú maličkosť rozpajedí a vždy len žena musí nevinne trpeť. Korhelia obyčajne neradi pracujú, ale rádi lenošia, po krčmách vysedávajú, s rovnými kamarátmi sa schádzajú, ktorí často ich prekárajú a hnevajú tým, že na ich manželky statočné všelijaké namyslené veci pohovoria a ich žiarlivosť roznecujú. Ó, kolko musia manželky trpeť pre také podozrievania, ktoré pálenka, víno roztrusuje. Piják je nedôverčivý a trápi svojou nedôverou do nevydržania manželku svoju. —

Ale už samé spolubývanie s človekom nemiernosti oddaným hnusí sa človekovi striezlivému. Lieh, ktorý korheľ vypil, dýchaním a potom vychádza z človeka, a to rozširuje hnusný zápach. A čím viacej človek pije, tým viacej presiakne liehom a okolo jeho tela je stále celá chmára smradu liehového. Či je to nie kríž s takým človekom v jednej izbe bývať?

Len dve udalosti prednášam čo príklad, ako trápia korhelia svoje ženy. Istý muž tak to ďaleko doviedol s opilstvom, že ho nikde nechceli. Jeho manželka musela hrdlovať a robiť nielen na seba a deti, ale i na korheľa muža a ešte denne musela mu dať groš na pálenku. K tomu grošu si on toľko nažobyal, že mohol do noci piť. Keď žena večer o 8. hodine prišla ustatá z práce domov, musela mu dobrú večeru nachystať a túto hotovú mať, keď muž medzi 10—11. hodinou domov prišiel. Obyčajne nechutnalo mu jedlo a vtedy ženu nemilosrdne ubil. Keď mu ale jedlo chutnalo a bol dobrej vôle, musela tá jeho 58 ročná, v práci utrápená žena pred ním tancovať, kým nezaspal. Raz prišiel domov, ale na stole nenašiel nič, len ženu v posteli skonávajúcu. Rozhneval sa preto strašne, prezýval ženu lenivým hovädom, vyhodil ju z postele na zem, kde aj zomrela. — Istý bohatý sedliak mal tú obyčaj, že keď večer opitý domov prišiel, vzal veliký nôž a pred ženou ho vybrúsil, vyhrážajúc sa, že jej v noci hrdlo odreže. Potom si lahnul a nôž pod hlavnicu skryl. Žena musela celú noc v smrteľnej úzkosti prebdieť. — Ó, ozaj koľko boľasti, koľko trápenia, koľko slz je na svete pre nemiernosť! — (Dr. Oberdörfer.)

Nešťastlivé sú tie ženy, ktoré majú muža korheľa! Preto vy dievky, učte sa na nešťastí toľko žien. Nevydávajte sa za korheľa, alebo za takého, ktorý má náchylnosť ku pitiu. Mnohé si myslia, že keď sa vydajú, muža korheľa ľahko napravia, že im on všetko k vôli urobí. Ó, koľké sa už v tom sklamaly, koľké túto svoju ľahkovernosť trpko oplakaly! Teraz, keď ste ešte svobodné, rozvážte si dobre vec. Potom, až vás bude muž trápiť, biť — sekerou alebo lievčom sa na vás vyháňať, potom vám váš plač a nariekanie málo spomôže.

O, keby sme mohli vyobcovať od nás liehoviny, zvlášte ale pálenku, o koľko menej ne-šťastlivých manželství by bolo!

„Jes1i kto nestará sa o svojich, ten zaprel svoju vieru a je podlejší od pohana", hovorí sv. Pavel. Táto vyhrážka týka sa v prvom rade rodičov nemiernosti oddaných.

Povinnosť rodičov je, vychovávať svoje dietky za statočných ľudí, za poriadnych občanov, za svedomitých a nábožných kresťanov. To musia činiť slovom a príkladom, domovou a školskou výučbou. Rodičia sa musia ďalej starať o zdravie, výživu a dobrobyt svojich detí. — A čo že robia nemierni rodičia? Oni oslabujú život svojho dieťaťa ešte v zárodku; oni premrhajú majetok a peniaze potrebné na výživu a výchovu detí; oni trovia čas v krčmách, na miesto aby na deti dozerali a ich učili. Či sa od rodičov-korheľov naučia deti modliť, naučia sa náboženstvu, láske k Bohu a bližnému ? O, áno, oni sa naučia kliať, zlorečiť, lenošiť, kradnúť a iné hriechy páchať. Korhelia nestarajú sa, či ich deti chodia do školy, do kostola, či doma sa učia. Áno často, poneváč otec sa opíja, jeho ešte neodrastlé deti musejú ťažkú prácu konať a školu zameškávať.

Otec korhelstvom často premárni majetok a deťom zanechá iba chudobu, dlhy a plané meno, lebo deti korhelove sú opovrhnuté od ľudí. Kolko ráz musia úbohé deti hlad trpeť, nemajú ani košele na tele a otec pije v krčme. Nikdy necítia lásku otcovskú, len surovosť a bitky. Nevedia rodiča uctiť, len preklínať. Neraz si taký syn pomyslí, keď ho otec opilý bije: kebych len bol väčší, naučil by som ja otca móres. A keď vyraste, skutočne nabije sa dosť aj otca. A jako sa musí svierať srdce dieťaťa, keď vidí, ako otec matku trápi! O, ozaj rodičia korheľstvu oddaní sú horší od divej zveri: lebo ten lev, ten týger životom chráni svoje šteňatá a človek trápi, sužuje svoju krv. O, nešťastlivá nemiernosť!

Istý otec v nedeľu a vo sviatky obyčajne sa opíjal. Domov idúc z krčmy, stretnuvším sa s ním cudzím deťom rozdával peniaze aké mu do ruky prišly. Príduc domov, povolal svojich sedem detí, postavil ich do radu a keď ich počítal, vohnal ich do komory, tam sa s nimi zamknul a bičom ich tak nemilosrdne bil, že úbožiatka od bôlu na stenu sa driapaly. Jestli žena alebo súsedia chceli ich brániť, bolo ešte horšie. — V jednej obci prišiel istý murár opitý domov a chcel ženu biť. Táto mu pred oči držala malé, jedenásť mesačné dieťa, mysliac si, že toto bude šetriť; ale tento besný človek uderil a zabil dieťa. — (Oberdörfer). Hla, liehoviny, ale zvlášte pálenka udusujú v človeku tie najjemnejšie a najsvätejšie city, a činia človeka besným zverom.

Komu by nebolo lúto tých úbohých detí, ktoré vídame otrhané, zatúlané povaľovať sa v blate alebo žobrať už často v piatom roku ich veku! To sú deti korhelove. Čí nám nenie ľúto tých úbohých kalík, tých hrbatých, hluchých a slepých, tých blbcov a sprostých detí, ktoré sú na posmech a trest ľuďom? To sú deti korhelove. Či takí rodičia zaslúža to meno „kresťan" 1 Ba či sú hodní, aby slnce svietilo na nich? Takí rodičia by zaslúžili, aby boli okovaní, do temného žalára hodení a tam trápení do smrti. Žiaľbohu, zemská spravedlivosť obyčajne zriedka zastihne takých zvieratských rodičov, ale tým istejšie nevyhnú spravedlivosti božskej.

Povážme si ďalej aj to, že ľudia nemierni obyčajne len so sebe rovnými tiež korheľmi obcujú, s korheľmi spolu bývajú. Veď statoční, striezliví ľudia vyhybujú korheľom. A tie vyrastajúce deti musejú v takej spoločnosti byť, z toho smradľavého pálenčeného vozduchu vdychujú do seba semeno mravných i telesných chorôb. Veď už v predošlých článkoch sme poukázali na to, že deti korheľov obyčajne bývajú telesne i duševne, zakrpatené. Chlapci stávajú sa lenochmi, korheľmi a zločincami, dievčatá ale nemravnicami, šmilnicami. — Zvlášte pozorujeme, že deti nemiernych sú obyčajne proti svojim rodičom surové, neláskavé, áno jest príkladov, že zavraždily svojich sploditelov.

Hádam nikde na svete nepanuje väčšia nemravnosť ako v Londýne, v tých čiastkach mesta, v ktorých robotníci, nádenníci bývajú. Tam sú len dve vrstvy ľudí: jedni sú mrzáci a blbci, — druhí zločinci, hotoví ku všetkému. A čo je príčina tej ohromnej zkazenosti ? Whisky, t. j. mocná pálenka, ktorú obyvatelia nemierne pijú. 100.000 detí je v Londýne v lete, v zime bez opatery, bez dozoru; túlajú sa po uliciach, učia sa kradnúť, zbíjať, a všeliakým nemravnosťam. Mnoho tisíc zomre ročite hladom a ostatní len polozhnilými odpadkami tíšia strašný svoj hlad. Len pijú, porád pijú, keď dačo zarobia, vyžobrú, pokradnú. Človek by neveril, že za našich časov by také dačo mohlo byť možné. O, kde raz ľudia nemiernosti sa oddajú, tam je všetko možné!

Istý korheľ prepil všetko. Keď raz zase sedel v krčme, prišla k nemu jeho žena, vyhadzujúc mu na oči svoju biedu. On rozhnevaný udrel ju, že hneď omdlela. Keď prišla k sebe, potácala sa domov. Dvaja jej milí chlapčekovia išli jej v ústrety a chytiac ju za sukňu volali: „Mamko, mamko, dajte nám chleba, veď sme už dva dni nejedli; zomreme od hladu'-. „Ach, deti moje, zkadiaľ že vám chleba vezmem; otec všetko prepil, čo mám robiť? Lepšie bude razom zomrieť, nežli pomaly hladom hynúť". — To riekla a v zúfalstve vzala nôž a zarezala svoje deti! V noci prišiel muž ako slon opitý, hodil sa do postele a onedlho chrápal. Keď to žena zbadala, vzala nôž, ktorým už prvej nevinné deti povraždila a — odrezala mužovi hlavu. „Zomri!" — kričala v šialenej zúfanlivosti, — „lebo tvoj nemierny život je príčinou zkazy našej." Ženu odsúdili na smrť. Hľa, opilstvo celú rodinu tak ukrutným spôsobom o život priviedlo. (Gabler. Beispiellexikon. II. S. 319.)

V Oswegu pri New-Yorku istý korheľ pred svojou smrťou nasledujúce riadky napísal ako testament svoj: „Spoločnosti zanechávam svoje plané meno, zlý príklad a pamiatku, na ktorú rýchlo zapomenú; rodičom zanechávam toľko zármutku, koľko len vo svojej slabosti zniesť môžu; bratom zanechávam toľko hanby a hnevu, koľko som len zapríčiniť stačil; žene zanechávam ranené srdce a život potupný; každému z mojich detí porúčam chudobu, sprostosť, chorľavosť, planý charakter, a to povedomie, že ich otec v hrobe korhelov leží".

Muž tento písal pravdu, srdce prenikajúcu pravdu. Kiežby si to každý všimnul a prestal nemierne pif liehoviny, v prvom rade ale pálenku. Áno, urobte to z lásky k vašej manželke, z lásky k vašim úbohým deťom, z lásky konečne k vašej nesmrteľnej duši, ktorú so šťastím svojich nivočíte.

Niet pre nesmrteľného človeka väčšieho nešťastia ako je hriech! Hriechom obrážame všemohúceho Boha, utracujeme Jeho milosť, Jeho požehnanie, Jeho lásku. Hriechom stávame sa otrokmi diabla. Hriech je príčinou večného zatratenia. Či teda jest väčšie zlo, ako je hriech ? A nemiernosť v požívaní liehovín, t. j. korhelstvo, opilstvo je hriech. — To dokážeme zo sv. Písma a z učenia sv. otcov cirkve.

S v. Písmo najostrejšími výrazy odsudzuje pitie liehovín. 4„Mnohých už zahubilo vínou (Sirach, XXXI. 30.). „ Vínu mnoho požívané zapríčiňuje zvady, hnev a mnoho neštastia" (Sirach, XXXI. 38.). Múdry Šalamún hovorí: „Bujná vec je víno a búrlivé je opilstvo; ktokoľvek sa v týchto veciach kochá, nebude múdry a (Prísl. XX. 1.). „Nebývaj pri hodovaniach pijakov ani na hostine tých, ktorí snášajú mäso ku jedeniu, lebo tí, ktorí po pijanstve sa sháňajú a hostiny dávajú, vyndú na nivoč, a v handri bude oblečená ospalosť (Prísl. XXIII. 19.). „Miluješ-li víno, budeš ako ten, ktorý spí uprostred mora, a jako snom zajatý správca lode, ktorý ztratí veslo11 (Prísl. XXXII. 34.). A jak strašné sú vyhrážky Izaiašove: „Leda vám, ktorí ste mocní ku pitiu vína a silní ku smiešaniu nápoja opojného ; ktorí ospravedlňujete bezbožného pre dary a spravedlivosi spravedlivého odnímate od neho. Preto jako jazyk ohňa sožiera trnisko a horúčost plameňa páli, tak koreň ich bude ako popol a plod ich ako prach zmietaný(t. j. otcovia a deti zahynú) (Izaiaš V. 22.).

Ale slyšme samého Krista, ktorý na zem prišiel hriechy nivočiť a cnostiam nás učiť, ktorými si nebo zaslúžime. Už sám život Krista Pána je odsúdenie nemiernosti. Celý život Kristov bol plný mrtvenia, sebazapierania, krížov, pôstu. A ešte jeho slová! Keď jednúc o poslednom súde hovoril, dôraznými slovy dodal: „Nebo a zem pominú, ale slová moje nepominú", a po týchto slovách dal nasledujúcu napomienku nám všetkým: „Dajte-že pozor, aby neboly srdcia vaše oblažené opilstvom a nemiernostou, aby vás ten deň súdu neočakávane neprekvapil" (Luk. XXI. 84.). A predsa, koľkí neposlúchajú tieto slová Kristove! A jak často zavrhoval Kristus telesné pôžitky, jak vystríhal pred modloslužobníctvom tela, keď hovoril: „kto z tela seje, z tela bude žat" a síce kliatbu a záhubu. Jak často napomínal ku pokániu, ku mrtveniu saba: „kto si nezriekne všetkého, čo má, ten nemôže byt mojím učenníkom", alebo: „jestli nebudete pokánie činit, všetci rovným spôsobom zahynete11. Či je to nie zatracovanie nemiernosti?

Čujme aj sv. apoštolov Kristových. Apoštolovia vlastnými ušami slyšali učenie Kristovo, teda oni sú nám najspoľahlivejším; svedkami toho, čo učil on o nemiernosti. Sv. Peter napomína: „Bratia, bedlite a striezliví budte ! Lebo nepriateľ váš diabol, ako lev ručiaci obchádza, hľadajúc, koho by mohol pohltnúť" (I. Pet. Y. 9.). Sv. Pavel vážne napomína: „Neopíjajte sa vínom, v ktorom je chlipnost" (Efes. V. 18.). Y liste ku Rimanom napomína, aby vždy poctivé žili, nie v rozpustilosfach. „Jako vo dne poctivé clioďme, nie v hodovaniach a v opilstve, nie v smilstvách a nestydatosfach, nie v zvade a závisti; ale oblečte sa v P. J. Krista a nepečujte o telo ku rozdráždeniu žiadosti" (Rim. XIII. 13.). A zase: „Jestli-že ten, ktorý sa menuje brat, je smilník, alebo lakomec, lebo modloslužobník, alebo zlolajec, alebo opilec, lebo dráč, s takým ani nejedzte" (I. Kor. Y. 11.). A ďalej: ,,Ani zlodeji, ani opilci, ani zlolajci, ani dráči, nebudtí kráľovstvom Božím vládnuť" (I. Kor. VI. 10.j. „Mnohí žijú jako nepriatelia kríža Kristovho, ktorých koniec je zahynutie ; ktorých bohom je brucho; ktorí sa svojou hanbou vystatujú; ktorí zemsky smýšľajú" (Filip III. 18. 19.). Či je to nie dôrazné odsúdenie všetkej nemiernosti? A to síce od apoštolov Kristových!

I sv. otcovia, tí učitelia cirkve, veľmi určite vyslovujú sa proti nemiernosti. Sv. Augustin menuje opilstvo „matkou všetkých nehaneblivostí, hrobom cudnosti"'. Sv. Bazil menuje nemiernosť — matkou zlosti a nepriatelkyňou cnosti. „Kdekoľvek panuje opilstvo, tam panuje aj chlipnost hovorí sv. Jarolim. „Pomenuj mi človeka, ktorý je oddaný opilstvu", hovorí tenže svätý, „a tys' mi pomenoval človeka, ktorý všetkými neprávosťami nakazený je". Sv. Ambróž hovorí: ..Opilstvo je zápalka chlipností. Veľmi dôrazne vystríhal pred nemiernosťou s v. Ján Zlatoústy. „Opilstvo", hovorí, ,,je naj výš nebezpečná vec; ono je z najstarších hriechov a jedno z najhorších neprávostí". „Opilstvo je šarkan (drak) s mnohými hlavami; jeho hlavy menujú sa: smilstvo, samoprzeň a chlipná láska". „Kde je opilstvo, tam je diabol". „Nenie lepší priateľ diablu ako ten, kto sa chlipnošťou a opilstvom zaškvrní, lebo tieto sú žriedla a pôvod všetkých neprávo-tí. Touto cestou tisíci prišli do pekla a zahynuli". Sv. Piehor hovorí: „Kto opilstvo miluje, nemá jeden hriech, ale on sám je celý hriech". — Toto je, hľa, súd cirkve svätej. Komu teda ešte záleží dačo na jeho spasení, ten nech nezapcháva uši pred týmito výstrahami.

Ale už sami pohania zatracovali nemiernosť. Jedna východná bájka rozpráva, že keď Noe začal vinič sadiť, diabol sa mu ponúkol do služby pod tou podmienkou, že dve tretiny úrody budú jeho. Diabol polieval potom vinič krvou papagája, opice, leva a svine. Od tých čias vraj máme červené víno a človek dľa toho, koľko pije, najprv je shovorčivý a chvastavý ako papagáj, potom šialený a bujný ako opica, potom zúrivý ako lev a konečne je — sviňa.

Starí pohania znázornili nemiernosť loďou, na ktorej bol Bacchus, boh opilstva, s muzikantami a pijakmi. Lenže loď tá nemala ani stožiaru, ani plachát, ani kormidla, ani kormidelníka. Neohebnú loď vlny sem-tam hádžu a je nebezpečenstvo, že sa na skalách stroskotá a zamorí. Podobný je človek, ktorý opilstvom rozum potratí. Vlny pokušenia ho sem-tam metajú, kým ho do priepasti ťažkého hriechu nezamoria.

„Tri steblá má vinič", hovorí pohan Epiktet: Jedno rodí rozkoš, druhé biedu, tretie neprávosť".

Myslím, že každý sa presvedčil, že nemiernosť je veliký hriech. — Po prvé, opilstvo samo v sebe je hriech. Kto sa dobrovoľne opije, a natoľko rozum ztratí, že nenie vstave dobré od zlého rozoznať, ten pácha smrteľný hriech. — Kto nemierne pije, vediac, že si tým škodí na zdraví, ten pácha smrteľný hriech, hoc sa aj neopije. — Kto pije, a tým činom premárni svoj majetok a ženu, deti privedie do biedy a núdze, ten pácha smrteľný hriech. — Kto pije, vediac, že stane sa neschopným zadosťučiniť povinnosťam svojho stavu a povolania, ten smrteľne hreší. —Kto nemierne pije a vie, že, do ohľadu berúc jeho stav a postavenie, druhí sa na ňom pohoršia alebo jeho príkladom ku nemiernosti zvábení budú, ten pácha smrteľný hriech - Kto si často mierne popíja, ale pri tom cíti v sebe velikú náchylnosť ku nemiernosti a takto sa nachádza v nebezpečenstve korheľom sa stať, ten pácha smrteľný hriech.

To, hádam, dostačí jako dôkaz, že nemiernosť v požívaní liehovín je hriech a hádam aj tých, ktorí ešte na Pána Boha dačo dajú, odstraší od tejto strašnej neprávosti.

Opilstvo je samo v sebe hriech a síce hlavný hriech, z ktorého, jako z bohatého žriedla, pochádzájú tie najrozličnejšie hriechy. Zvlášte ale nemožno dosť ostro odsúdiť nemierne pitie pálenky. Niet toho zákona božského a ľudského,' ktorý prestúpiť by pálenka nepovzbudzovala. Pozrime si príkazy božské a cirkevné rad radom.

Nemiernosť najprv vedie ku hriechom proti prvým trom božským príkazom, teda proti láske k Bohu.

Nemiernosť vedie ku bezbožnosti. Sv. Písmo hovorí o nemiernom človekovi: „Jeho bohom je brucho". A sv, Ambróž dokladá: „Pľúca sú mu kostolom, žalúdok oltárom a kuchár kňazom". Keď to o nemiernosti vôbec platí, čože povedať o pálenke!

Korhel pomaly udusuje v sebe všetek cit náboženský. A čím viacej sa oddá pijatike, tým viac sa odďaľuje od Boha a od všetkého, čo je Bohu milé. „Jestli ešte jedinká iskierka nábožnosti v komôrke srdca tleje", hovorí Albán Stolz, „nuž pálenka je tou najlepšou vodou, túto zahasiť. Kto sa pijanstvu oddá, ten sa nerád modlí a nikde nepotupuje vieru viacej, ako pri pálenkových fľašiach". — A skutočne je tak. Nemiernik nerád sa modlí. Príde-li domov večer opilý, to mu zvučí a zuní v hlave toľme, že sa nemôže modliť, i hodí sa na lôžko ako nerozumná zver. Ráno sa zle cíti, je akoby celý dolámaný, omrzlý. Ani vtedy mu nenie modlitba po chuti.

Korheľ sa rýchlo rozhnevá, rozpajedí. Vo svojom hneve je hrubiánsky, surový a veľmi často dopúšťa sa kliatby, zlorečenia, bohorúhania. Je to strašné i len za malú chvíľu počuť surových pijakov kliať najsv. meno Ježiš, kríž, P. Máriu a Svätých! Piják je nespokojný sám so sebou i s P. Bohom, pre svoju neprávosť a opovrženia hodný život je naplnený nevrlosťou a vo svojom opilom stave cíti v sebe také dačo ako nechuť, nevôľu proti Bohu, sudcovi budúcemu. Preto je korheľ náchylný ku posmechu a rečiam potupným o náboženských veciach. Nemiernym pitím povstáva v človekovi istá vysokomyseľnosť, chvastavosť i smelosť, ktorá ho popudzuje dačo zvláštneho vykonať a takto pozornosť druhých na seba obrátiť. Preto papuľujú pijaci obyčajne proti Bohu, viere, cirkvi a kňazom. Preto ich kamaráti z mokrej štvrti chvália.

Slyšíme-li, alebo čítame-li v novinách o surových potupovaniach svätých, náboženských vecí, nuž to obyčajne sa v krčme stalo. Keď dakde brízgajú na cirkev a jej sluhov, alebo rušia a zneucťujú verejné služby božie, to obyčajne pálenka má v tom účasť. Noviny francúzske "La Semaine catholique" priniesly nasledovný prípad. V obci Sio vošli osmoria vzdelaní panáci v nedeľu do krčmy. Poneváč boly miestnosti preplnené, otvoril im hostinský osobitnú izbu. Keď sa vínom podgurážili, vystrájali rôzné žarty. Jedon, menom Estyrac, zbadal na stene nad postelou kríž. ..Ten musí s nami spolu piť!" zkríknul, sňal kríž so steny a namočil htavu Ukrižovaného do pohára. „Pozrite len, čo má na prsiach", hovoril Mar a bodnul sošku do boka. Všetci sa smiali. „No krv mu netečie", vetil Aymard, „musíme mu odrezať nohu, či ozaj potečie krv". I odrezal mu pravú nohu. Ale opovážliví rú-hači onedlho museli pocítiť trest boží. Estyrac sa o niekoľko dní pri kúpaní utopil. Mar zomrel na suchotiny a ostatní piati zomreli náhlou smrťou. Len Aymard ešte žije jako svedok spravodlivosti božej. Razom cítil .v pravej nohe ukrutný bol. Lekári za nevyhnutnú chžali amputáciu; ale ako sa zhrozili, keď odrežúc mu nohu, ani len kvapôčky krve netieklo! Nešťastný Aymard vtedy uznal, že s Bohom nemožno žarty robiť, i pokájal sa.

Samo sebou sa rozumie, že opilec nerád pristupuje k sviatosti pokánia. Veď vtedy by musel do seba vstúpiť, svoju neprávosť oľutovať a silné predsavzatie urobiť, že už nebude sa opíjať. Spovedník žiada, aby zanechal nemiernosť, krčmu, kamarátov. Či on to urobí? Veď jemu je pálenka, víno to najmilejšie na svete; týmto obetuje život, zdravie, majetok, dobré meno, šťastie rodiny, a on najlepšie sa cíti v diablovom chráme, v krčme. A toho sa musí zrieknuť! Ale on je taký slabý, tak ho čosi ťahá ku tej flaške. Hádam už aj viackrát robil pokusy, že sa polepší, a zase len padol. Tým dôraznejšie musí ho kňaz napomínať. A on tak nerád to počúva. I čo urobiť? Odkladá so spoveďou, až celkom ju zamešká. Alebo keď z obyčaje, alebo ženou nútený ide ku spovedi, jak často zatají svoju hroznú neprávosť, aby mu len kňaz výčitky nerobil a ho nenútil zrieknuť sa nemiernosti! Oh, koľké to nešťastie, aká to podlosť! Pre pálenku nešťastnú svätokrádež páchať!!

No a to vieme, že korhelia nedele a sviatky nezasväcujú, áno ich zneuctievajú. Nábožný kresťan už v sobotu večer nachádza sa vo vážnom, svätom naladení; pripravuje sa, deň Pána hodne zasvätiť. Nemierny ale v sobotu chodieva do krčmy, vraj si odpočinúť. V nedeľu ráno ho hlava bolí alebo žalúdok, i nechce sa mu vstať. A i keď vstane, sotvy pôjde do chrámu, radšej si výnde v lete do zahrady; tam na čerstvom vzduchu prestane ho hlava boleť. A keď zájde do chrámu, či ozaj môže sa tam nábožne modliť? No a popoludnia nedieľ a sviatkov, tie len vie korheľ; vyúžitkovať. Po obede si najprv pospí, a potom hýbaj do krčmy, kde do noci, často nestydatými rečiami, piesňami atď. nedele znevažujú. A kto vypočíta tie rozpustilosti, ktoré v nedele a sviatky opili narobia? Kto že sú tí, ktorí v noci z nedele na pondelok po uliciach larmujú, statočných ľudí znepokojujú; ktorí zúria, vadia sa, bijú sa, naháňajú sa! To nie sú .striezliví ľudia, to sú korhelia, samí korhelia. Veď najviacej zločinov, ranení, vrážd pácha sa v nedele a sviatky, keď suroví ľudia opijú sa.

Ale keď nemierny človek takto zanedbáva svoje povinnosti k Bohu, či sa on bude starať o plnenie povinností k sebe a bližnému? Veru že nie. Viďme i to.

Nemiernemu životu oddaný človek nezachováva štvrtý príkaz boží. Tento príkaz nakladá deťom a poddaným rodičov a predstavených ctiť, milovať, poslúchať. Nakladá rodičom apredstaveným starať sa o duševné a telesné dobro svojich detí a poddaných. Nakladá manželom, vo vykonávaní svojich vzájomných povinností láskavé sa napomáhať. Nuž či to aj robia korhelia?

Hej, veru že nejedon syn trápi, sužuje šedivých rodičov svojich korhelstvom, kope im predčasný hrob svojím surovým zachádzaním s nimi, svojimi výstupkami, mrhaním majetku a hanbou, ktorú na ich šediny uvaluje. Veru nejedon syn premárnil otcovský majetok a rodičia v starobe nemajú čo jesť, nemajú sa čím odiať, kde bývať, lebo všetko pošlo dolu gágorom synovým. A jak často pozdvihujú ruku proti rodičom takí nezbední synovia! Len tieto dni počul som nasledujúcu smutnú udalosť. Matka, vydatá za druhým mužom, poslala syna od prvého muža na jarmok. Ten sa vrátil opitý ako slon. Matka mu na to výčitky robila, ale ten rozhneval sa, pochytil kuchynský nôž a hnal sa s ním za matkou. Táto preľaknutá odskočí na bok, a on celou silou bodne nožom do Machového sporáka; nôž sa zlomí a nezdarný syn si štyri prsty skoro celkom odrezal. — Tento aspoň aj sám sa potrestal. Nože sa rozpamätajte, čo ste dakedy videli alebo počuli od známych, od susedov, a iste zíde vám na rozum nejedon smutný výstup opilých synov oproti rodičom.

Že rodičia korhelstvu oddaní zanedbávajú povinnosti oproti deťom, to sme už dosvedčili prvej. Ozaj mnoho je planých rodičov na svete, ale niet horších, nežli sú korhelia. A podobne najhorší sú manželia opilci. Ó, o tomto by iste každý vedel smutné veci rozprávať! — Istý pán, keď sa opil, bil manželku. Raz jej ruky na chrbát poviazal a nútil ju smradľavé vajcia jesť! R. 1899 v meste Dúlkene korheľ priviazal svoju ženu ku stromu a sekerou jej hlavu rozťal. — Oj, rodičia, chráňte sa opilstva! Manželia, buďte striezliví! —

Prirodzená vec, že korhelia i piaty príkaz boží ľahko prestupujú. Život máme od Boha, a našou povinnosťou je, život dľa možnosti si zachovať a predĺžiť, že by sme čím viacej dobrého mohli konať pre seba i pre blížneho, aby sme si nepominuteľné zásluhy pre večnosť nadobudli. Nemierny človek neváži si ten dar boží; veď on dobrovoľne škodí si životu a zdraviu; on naberá sa chorosťami, ukracuje si život, áno neraz si ho aj sám odoberie.

A ako nešetrí svoj život a zdravie, tým menej bližného. Koľko surovostí slovom a skutkom, koľko hnevu a zvady zapríčiňuje nemiernosť! A tí, ktorí nožami, sekerou tak smele narábajú, tí prekáľači, vražedelníci zkadiaľ že berú smelosť? Či nie z liehovín? Tí najtichší, najtrpezlivejší ľudia, keď sa len trochu napijú, sú ako pušný prach; len najmenšia iskierka, a zbľkne to a vybuchne. Ľudia vlúdni a milí, keď sa napijú, nedajú nikomu pokoja a hľadajú rozporu a zvadu. — Nakoľko zaviňujú liehoviny priestupky, to vysvitá z nasledujúceho. Y írsku, prv nežli by bol P. Mathew horlil proti liehovinám, ročite 64.520 ťažkých previnení sa stalo. Keď ale jeho horlením požívanie liehovín na polovicu kleslo, hneď bolo o 17.493 pádov priestupkov menej! — Dvaja švagrovia šli domov z furmanky. Cestou zakarovali do každej krčmy. Tu tiež zastali, pili, potom sa pohašterili, dali sa do bitky, až jedon druhého kopnul; ten spadol hore značky hlavou na kameň, a ostal mrtvý! — V Biacovci sišli sa ľudia v krčme, popili si, začali sa biť, až dvaja mládenci motykami na smrť ranili dvoch cudzích furmanov. — Pri pohľade na takéto strašné priestupky pálenkou zapríčinené musíme hlasno volať: Kto má oči, nech vidí! Oj áno, hnusní pijáci, otvorte oči, a vidzte, že stojíte na kraji bezodnej priepasti. Nech nikto nehovorí: Tak spustlý som ja ešte nie, takého niečoho bych sa nikdy nedopustil. Ba veru korheľstvo ťa schopným učiní všetkého zlého. Veď všetci priestupníci podobne smýšľajú a predsa padajú! Preto } ani krok ďalej; preč od priepasti, preč od flaše pálenečnej!

A tá krásna cnosť, anjelská čistota nemá väčšieho nepriateľa nad nemierne pitie liehovín. Lebo nemiernosť svádza ku mnohým hriechom proti šiestemu a deviatemu príkazu. Pitím liehových nápojov rozdrážďuje sa v človeku nízka smyselnosť, telesné pudy, a to tým viacej, čím mocnejšie sú nápoje. Myšlienky, žiadosti človeka podnapitého obyčajne len na vykonávanie zvieratských pudov smerujú. Medzi opilými nepočuť, len nemravné, nestydaté reči, pesničky. Ozaj koľko smilstva a cudzoložstva by nebolo, keby nemiernych ľudí nebolo! Koľko ľudí môže o sebe povedať: kebych sa vtedy a vtedy nebol opil, nebol by som sa dopustil tej nešlachetnosti a ostatných hriechov. — Manžel, manželka, — mládenec, dievka, — vdovec, vdova, ináč poriadni a poctiví ľudia, pri nejakej príležitosti, ako na svatbe, na krstení, na tanci, podnapijú sa a v podnapitom stave padnú do smilstva alebo cudzoložstva, ktorého sa v striezlivom stave, ako horúceho pekla chránili. A niekoľko glgov pálenky, pol litra vína, pohár piva prinesie ich o poctivosť, o panenský veniec. A často tieto- hriechy, v opilstve spáchané, bývajú počiatkom hriešneho života. G, varujte že sa nemiernosti!

Noe, keď sa napil a rozum ztratil, nahý ležal na zemi. Lot, ktorý v Sodome sám bol spravodlivý, v opilom stave dopustil sa krvoprzne. Nemiernosť udusuje mravnosť, cit počestnosti.

V Anglicku sú zemepáni, ktorým celé vidieky patria. Niektorí z týchto, aby zamedzili strašnú nemiernosť obyvateľov, zatvorili všetky krčmy. A jaký to malo vliv na mravnosť? A. C. Eccles píše o jednej obci menom White Copie: „Posledných 15 rokov niet u nás žiadnej krčmy. Predtým bola tu nemravnosť všeobecná. Skoro v každom druhom dome bolo nezákonité dieťa. Teraz sa to celkom premenilo, tak že nezákonité deti sú najväčšou zriedkavosťou".

Apoštol sv. Pavel hovorí: „Neopíjajte sa vínom, v ktorom je chlipnosť". (Efes. V, 18.) To skúsenosť potvrdzuje, ale skúsenosť nás aj učí, že storáz viacej chlipnosti pôsobí pálenka. Dobre píše Alban Stolz: „Každý, kto pálenku pije, je smilník, jestli nie telom, nuž aspoň sviňskou hubou a sviňskýma očima a sviňskou dušou".

Opilec často sa prehrešuje proti siedmemu a desiatemu príkazu božiemu, Korhel viacej spotrebuje z toho, čo pre rodinu je potrebné, nežli treba; on klame, okráda svojich; on založí rodinný majetok a je často príčinou, že všetko na bubon príde; on roznáša po krčmách náradie, áno aj odev ženin a detí. Y opilom stave neraz podrúzga, polárne, čo mu pod ruku príde a narobí daromnej škody. Takých pádov je dosť y každej obci. — A ženy korhelice či sú tieto nie najhorší domoví kmíni? — A deti nevynášajú tiež zo sypárne a stodoly na pálenku?

Ale nemiernik ani cudzí majetok nešetrí. Korhelia kde len môžu klamú, krivdia druhých. Robia ľahkomyseľne dlžoby. Remeselníkov šudia, klamú. KecT narobia dlžôb, keď hodne naklamú alebo hádam nakradnú, potom ufujazdia do Ameriky.

A jako že sa majú kolhelia dotyčné ôsmeho príkazu? Známo je, že liehoviny rozviažu jazyk. Človek čím viacej pije, tým je shovorčivejší, klebetnejší. Na dôkaz toho starí pohania Bachusovi straku-rapotačku obetovali. — Hovoria, že kto mnoho rozpráva, ten alebo mnoho vie alebo mnoho luže. Nuž korheľ síce mnoho nevie, ale tým viacej luže. No a keby to len pri nevinnej lži ostalo ! Ale jeho bezuzdný jazyk aj iných hriechov sa dopustí. Korhel potupuje, posmieva prítomných pre najmenšiu vec. On rád ohovára neprítomných, zvlášte na ktorých má zub. On odkrýva tajné hriechy, áno často sám vymýšľa všeličo potupného na druhých. On často zanáša všeliaké podozrenia, klebety druhým a je takto pôvodcom nepriatelství, nenávisti.

S cirkevnými príkazmi je korheľ tiež v nepriateľstve, to sa samo sebou rozumie. Nedele, sviatky nesvätí, ale zneuctieva, ku svia-tostam nerád chodieva; pôsty sú mu veľmi nepríjemné a často v piatok si mäsa zajie po krčmách.

Ale ktože by bol vstave vyčriet to more hriechov a neprávostí, ktoré človek v opilom stave pácha! Légia, regiment ich je. O kiežby dal dobrotivý Boh, žeby pohľad na toto mrtvé more hlboko dojal a strachom naplnil každého človeka nemierneho a každého, ktorý má náchylnosť ku nemiernosti, aby sa š hnusotou a s opovržením odvrátili od pálenky, vína a piva, no a od krčiem!

Nemiernosť v pití liehových nápojov je hriech a spolu je príčina veľmi mnoho iných hriechov. Z toho vysvitá, že nemiernosť pripravuje cestu k večnému zatrateniu. Nože len rozmýšľajme trochu.

Aby sme boli spasení, musíme sa nachádzať v stave milosti božej. Kto spáchal hriech smrteľný, ten nebude spasený, jestli len úprimné a srdečné pokánie nečiní. Kto v hriechu smrteľnom zomre, ten na veky bude zatratený! — A človek oddaný nemiernemu pitiu liehových nápojov nachádza sa v nesmiernom vebezpečen-stve, v smrteľnom hriechu zomret!

Lebo naskrze obťažná vec je pre korheľa, aby sa vyslobodil z tej neprávosti, do ktorej zaviaznul. Opravdový korheľ sa veľmi zriedka polepší. On uznáva svoju neprávosť, on bude stonať a kvíliť nad svojou nešťastnou náturou; on bude tie najlepšie sľuby činiť — obyčajne ale ostane pri starom. Dnes preklína svoj hriešny život a zajtra znova sa opije; ráno sľubuje miernosť a večer ho musia opitého domov priviesť; teraz stoná a kvíli nad svojou náruživosťou, a naskytne-li sa mu príležitosť, opije sa zas. Ani čas milosti, ktorý mu Boh dáva, nepoužije. Prídu sv. missie, on nejde na kázne, a keď aj sa odhodlá a keď ho aj svedomie znepokojuje, obyčajne udusí hlas svedomia a uteká preč z. kostola, aby nečul missionára jemu vyhrážať. — Prijme' sviatosti na Veľkú noc, ale zato pije len ďalej. — Výstupkami utrží si chorobu; vyzdravie a zase len pije; stareje, vlasy šedivejú a on porád pije. Korheľom platia nasledujúce slová sv. Písma: „Víno ím je žič šarkanov a nevyliečiteľný jed vreteničí". (V. Mojž. XXXII. 33.).

Istému korheľovi oznámili lekári, že jestli prestane piť, môže do 60. roku dožiť; jestli nie, sotvy dožije niekoľko týždňov. A čo povedal na to nepolepšiteľný korheľ? „Ja radšej budem za tri týždne pif a potom zomrem, nežli by som mal do šesťdesiateho roku žiť a nepiť". — Ký div teda, že sa hovorieva: Smilník sa ťažko pokája, korheľ nikdy. A sv. Ambróž ostro hovorí: „Mnohí sa vylieča z jedu ostatných hriechov, z korheľstva ale nikto". — To, pravda, nesmieme tak rozumeť, ako keby žiadon korheľ nemohol sa nikdy polepšiť. Milosťou božou môže človek všetko dobré vykonať a Boh dá každému svojej milosti, kto ho za to prosí. — To len znamená, že veľmi, veľmi ťažko je navyklému korheľovi zanechať svoju neprávosť, ťažko je rozdrúzgať tie oceľové reťazy zlej obyčaje.

Ale konečne, aj božia trptzlivost sa vyčerpá, a navyklý korheľ, ktorý tak často pohŕdal milosťou božou, náhlou smrťu býva prekvapený. Lebo často nešťastie ho v opilom stave potká, alebo porážka učiní konec životu jeho. Akože obstojí pred súdom božím ten korheľ vytrhnutý z prostred svojho hriešneho života ? Či nebude večné zatratenie podielom jeho ?

Ale keď aj nezomre korheľ náhlou smrťou, predsa je sa čo báť o jeho spasenie. Koľko korheľov razom zblázneje, nemajúc času svoju dušu do poriadku priviesť!

A keď dlhotrvajúca nemoc zastihne korheľa, má síce príležitosť sa pokajať, ale či sa to ľahko stane? Jak strašné pokušenia musí trpeť korheľ v nemoci! Kým bol zdravý, nevšímal si príkazy božie, hádam posmieval sa z kázní farára, na súd boží, na večnosť nemyslel — a teraz mu je to všetko pred očima. Musí uznať, že bol služobník nešľachetný, že si nič nezaslúžil, len aby bol uvržený do najtmavších tmí. Hriechy, ktoré páchal, prijdú mu na pamäť. Zdravie si kazil, svoje vlohy neupotre-bil. majetok prehajdákal, milosť božiu nohama šliapal; ženu hádam sužovaním privčas do hrobu priviedol, deti do biedy uvalil. Surové urážky bližného, prepitý majetok, ľahkomyseľne urobené a nesplatené dlžoby, pohoršenia, ktoré zapríčinil, česť, ktorú odňal, všetké tie neprávosti, ktoré korheľstvom zapríčinil, tie budú prenáramne sužovať jeho dušu. Diabol, ktorý mu bol predtým na pomoci, ktorý ho učil hlas svedomia udusiť, teraz on sám mu to všetko v najkrikľavejších barvách predstaví, aby premožený strachom pred spravedlivosťou božou nemal smelosti dôverne vzývať milosrdenstvo Boha. Takto korheť na smrteľnej posteli neraz upadne do zúfania a s nádejou na odpustenie odmrští od seba poslednú žiaru milosti a výhľad na večné spasenie. (Dr. Oberdörfer).

Či teda nenie pravda, keď hovoríme: Nemiernosť vedie do pekla? Kto je teda oddaný nemiernosti, s pomocou božou nech posbiera všetku svoju mravnú silu a nech činí pokánie. Ešte v túto hodinu vypovedz boj nemiernemu pitiu všetkých liehovín, ale nadovšetko pálenke. Nechceš-li hriech na hriech snášať, prestaň nemierne piť, zvlášte pálenku! Nechceš-li byť zlý kresťan, bohorúhač, zne-uctiteľ nediel a sviatkov, zriekni sa pitia. —- Nechceš-li byť nevďačný syn, zlý manžel, surový otec, zriekni sa pitia. — Nechceš-li si škodiť na zdraví, nechceš-li byť hašterivý, hnev-livý, rváč, vražedelník, zriekni sa pitia. — Nechceš-li nestydaté reči tláchať, nechceš-li byť smilník, cudzoložník, zriekni sa pitia. — Nechceš-li dlhy robiť, mrhať, klamať, kradnúť, zriekni sa pitia. Nechceš-li druhým česť odoberať, ohovárať, osočovať, nepriateľstvá rozosievať, zriekni sa pitia. — Nechceš-li zomreť náhlou smrťou ako samo vražedelník alebo nejakým nešťastím potkaný, alebo v bláznovstve alebo v strašnej zúfanlivosti, nuž zriekni sa pitia. — Nechceš-li po smrti dostať sa do horúceho pekla a tam byť večne trápený, teda j zriekni sa pitia! — Ale zriekni sa ho teraz, zriekni sa bez odkladu, kým ešte nenie pozde.

Ľudia pitiu navykli neradi opúšťajú túto náruživosť a jestli im iní neprávosť ich na oči vyhadzujú, hneď sú hotoví s odpoveďou, ktorou sa ospravedlniť chcejú. A ľudia, ktorí neradi rozmýšľajú, rýchle za hotový groš príjmu hocaké sprosté výhovorky korhelov. Preto potrebné je, aby sme aj na tieto námietky svetlom pravdy posvietili.

1. Kališok neškodí. Mnohí zkúsení lekári tvrdia, že aj jedon kališok pálenky škodí zdraviu a oslabuje telo. Lenže jestli človek len zriedka si vypije, má čas telo zase k sebe prísť a škodlivé následky necíti. Jestli ale kto denne i čo len po kališku pije, vtedy telo nemá času k sebe prísť a zlé následky iste nevystanú. — Prävda je, že mnohí lekári zase tvrdia, že v malej miere liehoviny neškodia. Nech je tomu akokoľvek, ved to nenie hlavná vec. — Mierne pitie je hlavne preto škodlivé, lebo ľahko vedie ku nemiernosti so všetkými jej zlými následkami. Liehové nápoje, ale zvlášte pálenka, majú v sebe čosi, čo vábi človeka, ony svádzajú človeka a pripútajú ho k sebe. Mierne pitie zobúdza v nás žiadosť, viacej a čím častejšie piť. Čím častejšie si kto po kališku popíja, tým väčšiu radosť cíti v tom a tak pomaly ani sám nevie, stane sa korheľom. Veď každý korheľ najprv s jedným kališkom začal. Aby človek miernosť zadržal, k tomu je potrebná veliká mravná sila a tej ľudia obyčajne nemajú, len mámia seba. Je teda i mierne pitie pálenky veľmi nebezpečné. I či smie sa kresťan takémuto nebezpečenstvu vystaviť? Zaiste, že nie.

Teda v prvom rade preč s pálenkou! — Istý farár rozprával, že jeho otec v sedemdesiatom roku veku svojho začal užívaf pálenku 'ako liek. Pomaly navykol na ňu, stal sa strašným korheľom a zomrel ako hovädo. (Dr. Oberdörfer.

2.Aj kor hélia dlho žijú. To je však výnimka: iste sú telesne silní a viacej znesú, než iní. Drevo červeného smreka tiež dlhšie vytrvá vo vlhkej zemi, ako lipové alebo vŕbové. To je ale zistené, že čím skorej kto začne piť, tým skorej zomre. Život poisťujúce ústavy veľmi berú do ohľadu, či poistený je mierny alebo nie, lebo vedia, že nemiernik dlho nežije, i nemajú mnoho osohu z neho. — V Anglicku v obci Chesteríielde sú medzi obyvateľmi aj Kvakeri (luteránska sekta). Títo žiadne opojné nápoje neužívajú a oni obyčajne ešte raz tak dlho žijú, ako ostatní obyvatelia, ktorí pijú. Dokázané je, že v ktorom kraji sa viacej pije, tam je viacej vdov a sirôt. A, koľko je takých u nás, ktorí žobraním sú na obťažnosť druhým alebo znebezpečujú vidiek, lebo otcovia ich, korhelia, pred časom zomreli, keď prvej všetko premárnili.

3. To by mi škodilo, keby som naraz prestal pit. To aj niektorí lekári povedali. Ale teraz je dokázané, ze razom celkom prestať piť pálenku neškodí. Je to síce nepríjemné, a ťažko to padne navyklému človekovi, nuž- ale bez obete to nejde. — V istom nemeckom mestečku bol jedon korheľ, ktorý pálenku z krčaha pil a denne tri razy si ho dal naplniľ. Fotom odprisahal pálenku; v prvých dňoch sotva bol vstave sa zdržať pitia, áno niekoľko ráz bol už na ceste ku krčme, ale vždy sa vrátil; po týždni ochladla tá pálenková horúčka a on bol zdravý a silný. Teda netreba sa báť.

4. To len závidia chudobnému tej trochu radosti a zábavy. Žiaľbohu, že dnes nie len u chudobných ľudí, ale ani u pánov niet zábavy bez pijatiky, a čím viacej pitia, tým vraj lepšia zábava. - A to je tiež smutno, že dnes mnohí ľudia svojich známych a priateľov len vtedy si vážia a uctia, keď im dajú mnoho pif. Dať sa napiť, to je pre mnohých väčšia radosť ako keby im povedal: dal som za teba na sv. omšu. — Lásku a priateľstvo ľudí možno si dnes najsnadnejšie liehovinami získať. Ale či je to nie smutné svedectvo pre kresťana? — A čo je to za zábava, keď sa človek opije? Prichodí mi tu na rozum, ako istý študent, ráno sa zobudiac, našiel sa pod posteľou; horko ťažko sa z tadiaľ vymotal a tu ku podiveniu vidí, že v izbe je všetko poprevracané, polámané, potrhané. A vtedy udre sa v čelo a zvolá: Ej musel som sa ja večer dobre zabávať! — No, kto si takej zábavy praje, toho ľutujem. Človek má sa poctivé a striezlive zabávať.

5. Koľkí ľudia majú zárobok pri dorábaní pálenky! Zaiste aj v páleniciach dá sa zarobiť, ale keby pálenie nebolo, ani vtedy by ľudia hladom nezomreli, najmä dnes, keď niet robotníkov. Ale pálenka aj iným ešte poskytuje zárobok. „Volksíreund" píše: „Pálenka získava zárobok. Najprv krčmárovi a majiteľom pálenie. Lekári majú tiež zárobok, lebo v opilstve si ľudia často hlavy poprebíjajú, alebo nohy dolámu, keď v noci idú domov a potknú sa na skalu. No, a opilstvo zapríčiňuje mnoho chorôb, teda dáva zárobok zase len lekárom a apatekárom. Hrobári tiež majú pri tom zárobok. Pálenka stará sa, aby priemyselníci mali zárobok; obločiari a sklári, keď kto v opilstve potrepe ílaše, poháre, obloky; stolári, keď stolce, postele doláme; krajčír, keď si kabát a nohavice potrhá. Aj nočným strážcom a žandárom sa poskytne práce z pálenky. No a že advokátom dáva pálenka mnoho zárobku, to samo sebou sa rozumie". A potom nech ešte dakto povie, že je pálenka neužitočná!

6. Keď sa napijem, mám guráž. O bodaj si nikdy tento guráž nemal! Nejeden nebol by kradnul, keby si nebol pálenkou gurážu nabral.

Nejeden by sa nebol vadil, klial, bil, vraždil; nebol by klamal, krivdil druhých; nebol by smilnil, cudzoložil, keby nebol mal gurážu. A zkadial že ho mal? Z pálenky. O preč že s tou besnicou!

7. Pálenka je liek. Mnohí ľudia považujú pálenku za všeobecný liek vo všetkých chorobách. Ale lekári hovoria, že to nenie pravda! No, a oni to musia len vedieť! Zvlášte pri žalúdkových kŕčoch, zdutí, kolike a v horúčke je naskrze škodlivá. — Ale ani nezachráni pred chorosťami. Naopak, ona činí telo náchylnejším ku chorobám, zvlášte ku nákazlivým. V cholere najviac korhelia mreli. A vôbec tí, ktorí pálenku, hoc aj mierne pijú, najrýchlejšie bývajú nemocou zachvátení.

Zo všetkého znovu a znovu vysvitá, že nemierné požívanie liehovín vôbec, a pálenky zvlášte je naskrze škodlivé tak pre zdravie ako aj pre mravy človeka. Áno, celé rodiny, celé obce, celé krajiny stonajú pod nešťastím, ktoré nemiernosť na obyvateľov uvalila. Teda budme mierni a pálenku nepime. Pán Boh sa dosť postaral o to, čím si môžeme a máme žížeň udusiť. Dal nám bezpočetné studienky, v našich riekach tečie čerstvá voda, studne máme plné ovlažujúceho nápoja. Máme ovocia rôzneho po poli a po zahradách. Pečujme trocha lepšie o naše-sady, saďme stromy, tie donesú nám občerstvujúceho ovocia. — Máme, chvala Bohu, mlieka, žinčice, iste sú to lepšie, zdravšie nápoje než víno a pivo, pálenku ani nespomínam. Vôbec Boh sa postaral aj o smäd náš. Nuž a konečne, jestli máš za čo, kup si aj lecikedy dobrého, prirodzeného vína, alebo pohár piva. Vypi ho pri dobrom úžitku. Len pálenku za-povrhni. Ten pekelný jed neužívaj a neobanuješ.

Kto doteraz nepil liehové nápoje, nech ani napotom nepije; kto lecikedy a veľmi mierne pije, ten nech sa usiluje s pomocou božou aj pri miernosti ostať; kto sa ale nemiernosti oddal, ten neprávosť túto musí čím skorej odstrániť, musí prestať piť a síce celkom. Ale to je vec ťažká. Veru že ťažká; tisíce sväzkov spája korheľa s pálenkou. Ale predsa, hoc je to aj vec ťažká, nemožná je nie. Len musí mať človek dobrú vôľu a musí použiť všetky prostriedky, ktoré sú mu na pomoci, aby sa z toho strašného hriechu vysvobodiť mohol. — Takéto prostriedky by boly nasledovné.

Hlavná vec je, aby mal človek pevnú vôľu, áno, hrdinské predsavzatie, že nehnde pit pálenky a vo víne a pive že miernost zachová. Kým korheľ vonkoncom nezriekne sa aspoň pálenky, niet výhladu na stále polepšenie. — Jak vážne nás Kristus Pán napomína, že nesmieme sa báť žiadnej obete vtedy, keď ide o to, hriech a náruživosť zlú v sebe udusiť. „Jestli však oko tvoje pravé ťa pohoršuje, vylúp ho a zahoď ho od seba ; lebo užitočnejšie ti je, aby zahynul jeden úd tvoj, nežli aby celé telo tvoje uvržené bolo do pekelného ohňa. A jestli ruka tvoja pravá pohoršuje ťa, utni ju, a zahoď ju od seba; lebo užitočnejšie ti je, aby zahynul jeden úd tvoj, nežli aby celé telo tvoje bolo uvržené do pekelného ohňa" (Matúš. V. 29). — Liehoviny vôbec a zvlášte pálenka sú veľkým nebezpečenstvom pre spasenie duší. Teda musíme odvrhnút u h od seba. To človek učiniť musí a môže. To sú daromné reči a sprosté tláchaniny, že sa nemôžeme zdržať. Tisíci dokázali, že možno, len chcieť treba. Vstúpiť treba čím skorej do spolku striezlivosti alebo jestli takého niet v obci, nuž do spolku rúžencuvého alebo Srdca Ježišovho s tým predsavzatím, že nechcem a nebudem piť. Ostatné je vec milosti božej.

A potom treba sa chrániť príležitosti ku pitiu. Kto sa nechce utopiť, ten nechodí do vody; kto sa nechce popáliť, ten uteká od ohňa; kto nechce byť zatratený, musí sa chrániť hriechu. — Kto bol navyknutý nemiernosti, ten ani nech nepozre v tú stranu, kde je krčma, ten nech vyhýba kamarátom. Takí kamaráti, keď badajú, že jeden z nich má vôľu polepšiť sa, všemožne usilujú sa ho v predsavzatí jeho prekaziť. Nahovárajú ho, vysmievajú ho, potupujú a podozrievajú ho. Preto preč od takých kamarátov! Sv. Pavel hovorí: Jestli ten, ktorý sa menuje brat, je korheľ, ani nejedzte s ním" (1. Kor. V. 11.).

Nesmie nás odstrašiť naša slabosť, ale musíme mať pevnú dôveru v pomoc božiu. Všetci sme ľudia krehkí, zlé náchylnosti sú mocnejšie v nás ako dobré. Poznáme dobré a predsa činíme zlé. Preto nesmieme mnoho vo vlastnej sile si zakladať, ale pomoc čakať od Boha, ktorý jednorodeného Syna svojho nechal trpeť a zomrieť za hriešnikov. Sv. Pavel hovorí: ., Všetko som vstave skrze toho, ktorý mňa posilňuje11 (Filip. IV. 18.). „Boh zaiste je ten, ktorý pôsobí vo vás i chcenie i vykonanie, podľa dobrej vôle svojeju (Filipen. II. 13.). A Spasiteľ náš či nás nenapomína s pomocou jeho konať všetko, keď hovorí: „Bezo mňa nemôžete ničoho vykonať'.

(Ján. XV'. 5.J. A jak nás teší sv. Pavel: ,, Verný je Boh, ktorý nedopustí vás pokúšať nad to, čo môžete zniesť' (I. Kor. X. 13.). — Kto teda z nemiernosti svojej vyliečiť sa chce, ten nech s dôverou čaká poľnoc od Boha.

Lenže o túto pomoc musíme Boha prosiť, t. j. musíme horlivé a vytrvanlive modlit sa. Kristus sľubuje, že naše modlitby vyslyší. „Pýtajte a obsiahnete" (Luk, XI. 8.). „Budete-li čo prosiť Otca v mene mojom, dá vám" (Ján. XVI. 23). A vytrvanlive musíme sa modliť, nikdy neomeškať. — I jeden za druhého musíme sa modliť, aby nám Boh všetkým dal vytrvanlivosti vo sv. striezlivosti. „Modlite sa jeden za druhého, aby ste spasenie obsiahli; lebo mnoho je vstave vykonať modlitba spravodlivýchhovorí sv. Jakub.

Chodievajme na sv. kázne a náboženské náuky. Tie spasiteľné pravdy, ktoré v kázni slyší človek, preniknú jeho srdce; nemiernosťou omámeného človeka zobudia, privedú mu na pamäť večnosť, toho boháča v evanjeliume, ktorý jedol, pil, a zomrúc, trápený bol strašným smädom; rozpamätajú ho sv. kázne na smrť, na súd Boží, na peklo.

Zvlášte musí človek, ktorý sa chce nemiernosti chrániť, často pristupovať ku sviatostam pokánia a oltárnej. V týchto sviatosťach obsiahne človek veliké milosti, ktoré ho posilňujú v dobrom predsavzatí. — Mnohí len vtedy keď podľahli pokušeniu a opili sa zase, idú s plačom ku sviatosti pokánia a tam preklínajú svoju slabosi. Dobre činia, ale lepšie by boli urobili, keby boli hneď šli ku sviatosti pokánia a boli by prijali Telo Kristovo, keď cítili v sebe zlé pokušenie, keď zbadali, že stará náruživosť zase oživuje, vtedy by iste neboli padli, neboli by zhrešili.

Napokon potrebné je, aby sme sľub striezlivosti často obnovili. Ako keď človek často opakuje zlé, navykne tomu, tak keď sa často cvičíme v dobrom, ľahšie nám bude zachovať to. Aspoň každú nedelu a sviatok treba opakovať slub a predsavzatie. Čím lepšie zabíjame klin do dreva, tým hlbšie ide; tak aj my musíme často obnoviť predsavzatie svoje, aby hlbšie vniklo nám do rozumu a takto aby sme vy trvanlivejší boli.

Známe už teraz, čo je lieh (špiritus), vieme aj to, jaké má následky požívanie liehových, opojných nápojov pre človeka, pie jeho zdravie, pre jeho mravnosť, na jeho rozum, na jeho majetok, na jeho potomkov, na jeho rodinný život. Sú to následky naskrze zlé. Liehoviny, ale v prvom rade pálenka, kazia zdravie, ukracujú život, podkopávajú mravnosť, oslabujú rozum, nivočia dobrobyt, kazia rodinný pokoj, plodia neduživé deti. Liehoviny rodia celé hajno hriechov a vedú do pekla. Liehoviny na nivoč obracajú celé obce, krajiny. I čo máme robiť? Budme múdri a nekopme si sami jamu. do ktorej my a naši potomci padnú. Nevystavujme sa nebezpečenstvu hmotne a mravne na nivoč výnsť. S pomocou božou zrieknime sa aspoň pálenky, a v ostatných liehových nápojoch huďme mierni.

Končím slovami biskupov švajčiarskych: Kto by sa mohol dívať na tú biedu, ktorú lieh len za jeden rok na sto a sto nešťastných rodin, na celé zástupy nevinných detí, na tisíce nesmrteľných duší uvalí, bez toho, že by necítil bôl nad tým, bez toho, že by neprial pomoc týmto nešťastlivým! Hanbiť by sa musel pred Kristom, áno, pred sebou, keby netečný ostal vtedy, ked predsa tak ľahko pomôcť môže! Dal by Boh, že by čím viacerí ku tejto obetivej láske sa odhodlali. Oni musia byť kvasom, ktorý ešte ľahostajné zástupy ľudu presiakne a záujem za miernosť zobudí. Je to síce úloha ťažká, ktorá požaduje mnoho horlivosti a smelosti, trpezlivosti a vytrvanlivosti, ale práve velikosť biedy, vážnosť boja a výhľad na skvelé víťazstvo musejú nás k tomu oduševňovať. Boj tento (proti zneužívaniu liehovín) je za mravné znovuzrodenie národa a preto je podujatie veliké a šľachetné ..... Kiežby všetci, ktorým záleží na spasení duší, na dobrobyte vlasti, túto obťažnú, ale potrebnú vec dľa možnosti napomáli!"

1 Pri sostavení týchto článkov používal som nasledovné pramene: A. Egger. Alkohol, Alkoholismus und Abstinenz. — A, Egger. Einige Belehrungen Ober den Genuss geistiger Getränk — Pastiersky list švajčiarskych biskupov proti zneužívaniu liehových nápojov. — Kázeň Jonáša Záhorského na nedeľu veľkonočnú z jeho diela : Múdrosť života. — Články proti alkoholismu nachádzajúce sa v „Kôlner Correspondenz," ročníkoch X—XIII. — P. Gratian von Linden : Zeitgemässe Freudesworte. — Dr. Vil. helm Bode: Zum Schutz unserer Kinder. — Jules Denis, Temperanz-Handbuch. — A iné články, zprávy po rôznych novinách a knižkách roztrúsené.

2 Zaujímavé je vediet, kolko isté krajiny vydávajú na školy a koľko prepijú a prejedia. Anglicko dáva ročite priemierne 25 millionov na missie, 275 millionov na školy, na čaj, kávu a kakao 500 millionov a za liehoviny 3400 millionov. Spojené štáty severnej Ameriky dávajú ročite na missie 6 mill. dollárov, na výučbu 12 millionov. za čaj a kávu i 40 millionov, za chlieb 500 mill. a za liehoviny a dohán 1000 millionov.

3 Predpokladám, že zvlášte muž je oddaný korhelstvu, čo je aj v skutku tak, hoc aj ženy korhelky nie sú zriedkavé.

4 Vo sv. Písme spomína sa len víno Vtedy ešte nepoznali pálenku. Keď ale už pitie vína natoiko zatracuje sv. Písmo, o koľko musí byt horšie pitie pálenky, keď táto päť, áno desať ráz toľko špirítusu obsahuje sebe ako víno!