100. výročie zjavení vo Fatime Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. septembra 2017

Dnes je utorok 19. september 2017 , meniny má Konštantín , zajtra bude mať meniny Ľuboslav(a). Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Rádio Mária Slovensko

Sv. Maximilián Mária Kolbe

Narodil sa 8. januára 1894 v Zdunskej Woli v Poľsku, v chudobnej rodine tkáča. Pre ťažké materiálne podmienky sa jeho rodina pri hľadaní práce dvakrát sťahovala, aby sa nakoniec usadila v Pabianiciach. V prvej etape života Rajmunda - také meno dostal pri sv. krste - nič nehovorilo o jeho veľkosti. Neodlišoval sa príliš od svojich rovesníkov, azda iba tým, že bol vždy pripravený pomôcť druhým. Ako chlapec nevedel pochopiť, čo on, syn jednoduchého tkáča, môže robiť v budúcnosti, aké sú jeho perspektívy v tých ťažkých časoch. Preto, ako sám píše: „Prosil som Matku Božiu, aby mi povedala, čo so mnou bude...“. Už ako chlapec dostal odpoveď na svoje otázky. Božia Matka sa mu zjavila s dvoma korunami v rukách - jedna bola biela a druhá červená. „Spýtala sa ma, či chcem tie koruny; biela mala znamenať, že vytrvám v čistote a červená, že budem mučeníkom. Odpovedal som, že chcem obe.“ Ďalší život Svätého bol konkrétnym realizovaním tejto voľby. Ale o voľbe jeho životnej cesty a dôslednom kráčaní ku svätosti rozhodlo nielen toto videnie Matky Božej, ale predovšetkým atmosféra rodičovského domu, v ktorom náš Svätý vyrastal. Rodina Kolbeovcov sa vyznačovala vysokou duchovnou kultúrou, hoci viedla veľmi skromný život. V ich dome bol oltárik so soškou Panny Márie, pred ktorým vždy horela olejová lampa a pri ktorom sa stretala celá rodina na každodennú modlitbu. Rodičia vedeli, že najlepším vychovávateľom ich detí je Boh, a preto Mu zverili svojich synov. Príklad Otca - človeka silnej viery, človeka srdečného, oddaného svojej rodine i vlasti, pre slobodu, ktorej neskôr obetoval i svoj život; ako i príklad matky, ženy hlbokej viery a modlitby, ktorá bola vždy ochotná slúžiť ľuďom, sa pričinili o to, že Rajmund sa ako trinásťročný chlapec rozhodol vstúpiť do rehole. Najprv absolvoval Malý Seminár Františkánov-Minoritov vo Ľvove a v roku 1910 oficiálne vstúpil do tejto rehole a začal noviciát. Vtedy si taktiež zvolil rehoľné meno Maximilián. Sv. František i rodičia sú pre neho príkladom toho, ako treba žiť, aby sa človek priblížil k Bohu, k ľuďom a ľudí priviedol k Bohu. Jeho cesta ku svätosti má akoby štyri etapy, na ktorých sa snaží naplniť svoje povolanie.
Počas teologických štúdii v Ríme, kam ho poslali rehoľní predstavení, nadobúda presvedčenie, že iba s pomocou Nepoškvrnenej je možné uchrániť ľudí od zatratenia. Jeho životné motto bolo: „Obnoviť a všetko dobre konať v Kristovi skrze Nepoškvrnenú“. Pochopil, že je potrebné bojovať nielen pomocou zbraní o vonkajšiu slobodu, ale že dôležitejším bojom je vnútorný boj o slobodu duše človeka od vplyvov satana. S týmto cieľom zakladá Rytierstvo Nepoškvrnenej. Uvedomuje si však, že keď chce získať celý svet pre Nepoškvrnenú, musí začať od seba: „Musím byť svätým, čo najväčším svätým“ - opakoval a vždy viac žiadal od seba ako od iných. Veľmi zaujímavé sú „Pravidlá života“, ktoré si zostavil a neskôr k ním dopísal: „Čítať každý mesiac“: „ - Musíš byť čo najväčším svätým. - Čo najväčšia Božia sláva skrze spásu a čo najdokonalejšie posvätenie seba a všetkých čo sú a budú, skrze Nepoškvrnenú. - Vopred vylúč dobrovoľný smrteľný alebo všedný hriech. Pre minulosť buď pokojný. Vrúcnosťou vynahraď stratený čas. - Nezanedbám: a) žiadne zadosťučinenie za zlo (jeho zničenie) a b) žiadne dobro, ktoré by som mohol urobiť, zväčšiť alebo akýmkoľvek spôsobom sa oň pričiniť. - Poslušnosť je tvojím pravidlom. - Vôľa Božia skrze Nepoškvrnenú. Nástroj. - Rob, čo robíš; všetko ostatné, dobré či zlé, si nevšímaj. - Konanie nech je vždy pokojné, plné lásky. - Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba. - Príprava, skutok, následok. - Vždy pamätaj, že si vecou a úplným, bezpodmienečným, bezhraničným a neodvolateľným majetkom Nepoškvrnenej.“ Vďaka takýmto konkrétnym predsavzatiam sa nestal iba človekom vonkajšieho činu, ale bol si vedomý, že ak chce dosiahnuť svoj životný cieľ, dôležitejšia je neviditeľná vnútorná práca, ktorá náš život a naše skutky premiestňuje do blízkosti pôsobenia Božej milosti. „Musíme smerovať k tomu, aby sme Pána Ježiša milovali tak, ako Ho Ona milovala. To je vrchol lásky a k tomuto vrcholu máme smerovať. Musíme získať celý svet pre túto lásku a nasmerovať ho k podmaneniu si tohto vrcholu. To je program našej práce a náš ideál...“ Po návrate do vlasti začína o. Maximilián pracovať ako profesor filozofie a dejín Cirkvi vo Františkánskom seminári v Krakove. Zároveň začína energicky pracovať na rozvoji Rytierstva Nepoškvrnenej. Získava čoraz viac nových členov a veľmi rýchlo musí skonštatovať, že so všetkými nemôže udržovať stály kontakt, či ku každému členovi sa dostať. Nikdy pri tom nezabúda na to najdôležitejšie: modlitbu a pokánie. Sám so svojimi bratmi, ktorých ma vo svojom niepokalanowskom kláštore vyše sedemsto, žije veľmi chudobne, no prostriedky na apoštolát majú tie najmodernejšie. Otec Maximilián pracuje v duchu, ktorý je o 40 rokov na II. Vatikánskom Koncile prijatý za ducha reformy Cirkvi.
V roku 1927 zakladá Niepokalanów v Poľsku. Keď vidí požehnané ovocie jeho pôsobenia, chce, aby takéto mariánske strediská vznikli po celom svete. Najprv sa rozhodne odísť na Ďaleký Východ. Provinciál o. Korneli Czupryk v odpovedi na jeho žiadosť mu kladie tri otázky: či ovláda jazyk miestnych ľudí, či má peniaze a či má zázemie na týchto územiach. Odpovede otca Kolbeho sú negatívne, no trvá na svojej žiadosti. Nakoniec vo februári 1930 spolu so štyrmi bratmi cez Lurdy a Lisieux odchádza do Japonska. Jeho nadšenie a viera v Božiu Prozreteľnosť sa pričinili o to, že je nazývaný „Šialencom Nepoškvrnenej“. Tento titul si plne zaslúžil. On ako človek chorý na tuberkulózu, s polovicou pľúc, človek so slabým zrakom i hlasom, ktorému lekári odporúčajú stále liečenie, v službe Nepoškvrnenej akoby necítil ani utrpenie ani únavu. To skutočné utrpenie sa iba blíži.
Je rok 1939. Otec Kolbe je už od roku 1936 znovu v Poľsku ako gvardián kláštora v Niepokalanowe. V septembri sa začína II. svetová vojna. Po obsadení Poľska Nemcami si okupanti zapisujú niepokalanovský kláštor na zoznam osobitne nebezpečných miest. Niepokalanów musí prerušiť svoju apoštolskú prácu a o. Maximilián je spolu s 30 bratmi 19. septembra 1939 zatknutý a do 8. decembra toho istého roku ho väznia v rozličných koncentračných táboroch. Domov sa vracia v deň sviatku Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. No zo slobody sa neteší dlho. 17. februára 1941 je znovu zatknutý. Najprv sa nachádza vo väzení vo Varšave a koncom mája 1941 ho prevezú do koncentračného tábora v Osvienčime. Odvtedy prestáva pre svet existovať o. Maximilián a začína existovať číslo 16 670. V koncentračnom tábore nie je dlho - do augusta 1941. Ako pomstu za útek väzňa Nemci vyberajú rukojemníkov, ktorí majú zomrieť hladom. Medzi tými, ktorých vybrali na smrť, je i otec rodiny Franciszek Gajowniczek, ktorý nevydrží tento psychický tlak a prosí o zľutovanie, aby sa ešte mohol vrátiť k svojej rodine. Vtedy sa stáva čosi, čo je pre všetkých nepochopiteľné. Zo skupiny šťastlivcov, ktorá si môže ešte trochu požiť, vystupuje väzeň číslo 16 670 a žiada, aby mohol ísť na smrť namiesto toho človeka. V tomto pekle na zemi, kde sa každý snažil za každú cenu zachrániť si holý život, to bola nepochopiteľná vec. Väzeň na otázku veliteľa „Kto si?“ hrdo odpovedá: „Som katolícky kňaz“. Jeho návrh je prijatý. Ide na smrť hladom za otca rodiny. Zomrel 14. 8. 1941, v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Jeho telo bolo spálené v krematóriu koncentračného tábora a popol rozsypaný po okolitých poliach ako hnojivo. Ale pre svet sa znovu narodil o. Maximilián Kolbe, teraz ako svätý. Najkrajším plodom života sv. Maximiliána je svätosť - jediný a pravý cieľ života ľudského jedinca. Svätosť, ktorá je výzvou pre každého z nás a najväčším pokladom, aký môžeme získať. Nik z nás však nežije sám. Žijeme v ľudskej rodine, a preto život každého človeka zanecháva v tejto rodine istú stopu, ktorá je z jednej strany ovocím nášho života pre našich bratov a sestry a z druhej strany je testamentom pre tých, ktorí zostávajú. Taký plod nám nechal i sv. Maximilián Kolbe a je ním Rytierstvo Nepoškvrnenej. Otec Maximilián dosiahol svoju svätosť vďaka tomu, že sa úplne zveril do rúk Nepoškvrnenej. Sám svojím životom ukázal, že to síce možno nie je jediná, ale určite správna a istá cesta k svätosti - k spáse seba a k pomoci v dosiahnutí spásy iných, najmä tých, ktorí sú ďaleko od Boha a Cirkvi. Chcel sa podeliť o dobro, ktoré dostal od Boha s tými, ktorí hľadajú k Nemu cestu.

o.Adam Baran OFMConv.

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign