Kruciáta oslobodenia človeka

Počúvajte
Rádio Mária

Dnes je utorok 19. marec 2024 , meniny má Jozef , zajtra bude mať meniny Víťazoslav. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes


Zakladateľ, charizma a spiritualita Hnutia Svetlo - Život

    Pastorácia nemá byť iba prácou rozsievača, ktorý rozsieva naširoko zrná viery, má byť aj starostlivosťou záhradníka, ktorý sa s veľkou námahou venuje malému kúsku pôdy. (F. Blachnický) Kde treba a kde je možné začať?

     V roku 1954 František Blachnický usporiadal prvú „Oázu Božích detí“. Bol to svojím spôsobom skautský tábor, kde sa všetko odvíjalo od tajomstiev viery, pričom bola zvlášť zdôrazňovaná a žitá skutočnosť krstu. Nemali to byť tradičné duchovné cvičenia, pri ktorých sa preberajú pravdy viery a každý si má neskôr sám pre seba vyvodiť dôsledky pre svoj život; skôr išlo o to, vytvoriť priestor, v ktorom by sa všetko - od hry až po modlitbu a spoločenstvo – stalo skúsenosťou, „životom“. Eucharistia nemá byť iba sviatočným pokrmom, ale posilou pre všedný deň; vzájomná láska by nemala rozkvitnúť iba pri modlitbe, ale aj pri spoločných hrách a výletoch. Celý program oázových duchovných cvičení, ktoré otec František nazval oázové rekolekcie bol postavený na 15 tajomstvách ruženca, ktoré sú odrazom dejín spásy, ako sú slávené v liturgickom roku. Účastníci tejto prvej „oázy“ boli deti, miništranti. Zrodila sa nová rekolekčná metóda zážitku.

     Začiatok šesťdesiatych rokov znamenal pre F. Blachnického začiatok nového životného úseku. Nový tvorivý impulz mu prinieslo štúdium pastorálnej teológie na Katolíckej univerzite v Lubline, spojené s vedeckou analýzou prvých rekolekcií – oáz s deťmi (licenciát), ako aj Druhý vatikánsky koncil. Vedeckú činnosť spájal s pastoráciou. Všetky svoje teologické uvažovania spájal s praxou. Jeho dizertačná práca mala názov: „Božsko-ľudský princíp v pastoračnej činnosti Františka Xavera Arnolda ako personalistický princíp“ (1965). V tejto práci F.B. spracoval tému sprostredkovania spásy Cirkvou a problém formálneho princípu pastoračnej teológie. Vo svojej habilitačnej práci „Ekleziologická dedukcia pastoračnej teológie“ (1970) poukázal na „Koinoniu“ – „Communio“ ako na princíp života a pôsobenia Cirkvi.

     V tom čase ho Božia prozreteľnosť zaviedla na juh Poľska, do mesta Krościenko. Tam jeho záujem o Druhý vatikánsky koncil našiel prvé konkrétne uplatnenie. Liturgická obnova stále znova zhromažďovala množstvo kňazov a teológov v Krościenku a odtiaľ sa šíril impulz liturgickej obnovy do celého Poľska. Bol to pokus o uplatňovanie dôsledkov konštitúcie o liturgii v poľských podmienkach. Poľská biskupská konferencia poverila prof. Blachnického formáciou liturgickej služby (miništranti, lektori, kantori, zbor a pod.) pre celé Poľsko.

     „Oáz“, zážitkových rekolekcií, sa v tomto období zúčastňovalo stále viac mládeže aj dospelých: kňazov, laikov, rehoľníkov, katechétov a zodpovedných za liturgickú službu vo farnostiach. Otec František musel hneď od začiatku veľa bojovať s komunistickým režimom, ktorý sa mu pokúšal klásť do cesty všemožné prekážky v podobe administratívnych sankcií s cieľom zničiť „oázy“. Rekolekcie boli označené ako „ilegálne zhromaždenia“ a vedúci kňazi boli pod hrozbou trestov vyzvaní, aby ich rozpustili. Iba vďaka postoju pastierov Cirkvi, predovšetkým kardinála Karola Wojtylu, mohli „oázy“ prežiť. Táto nová realita v živote poľskej Cirkvi prijala názov „Oáza živej Cirkvi“ alebo aj „Hnutie živej Cirkvi“.

     V druhej polovici sedemdesiatych rokov došlo k prudkému vzrastu počtu účastníkov pätnásťdňových rekolekcií. V roku 1973 sa po prvýkrát uskutočnili „rodinné oázy“. Tak isto zaznamenali rýchly rozvoj. Neskôr, pri následnej formačnej činnosti prijali skúsenosť francúzskej „Equipes de Notre Dame“. Táto rodinná vetva Hnutia Svetlo-Život sa nazýva „Domáca Cirkev“.

     V tomto období došlo aj k už spomenutému „Konštitučnému aktu“, pri ktorom kardinál Wojtyla zasvätil celé Hnutie Nepoškvrnenej, Matke Cirkvi (1973). V roku 1976, počas prvého zhromaždenia zodpovedných Hnutia, títo jednomyseľne prijali názov „Hnutie Svetlo - Život“.

Zo skúseností z rekolekcií  - oáz už žili ľudia najrôznejších stavov, povolaní a veku. Počas týchto a nasledujúcich rokov sa postupne pripravovali materiály pre formáciu jednotlivých skupín. Otvorila sa cesta dozrievania viery v personálnej i spoločenskej dimenzii. Aj v našej krajine, na Slovensku, sa potajomky uskutočňovali oázy a následná formácia.

     Základné teologické myšlienky, ktoré tvoria spiritualitu Hnutia, našli v týchto rokoch aj svoje umelecké vyjadrenie v centre Hnutia na Kopiej Górke v Krościenku. Tam bola pred domom postavená socha Nepoškvrnenej, Matky Cirkvi, ďalej miesto stretnutí nazvané „Stánok svetla“, domáca kaplnka „Christos – Diakonos“ (Kristus služobník) a v nádeji na stretnutie s Jánom Pavlom II. počas jeho prvej pápežskej cesty do Poľska v roku 1979 – prírodný amfiteáter „Sála Poslednej večere“.

     Zakladateľ Hnutia mal veľký dar vnášať pokoncilové výroky magistéria do praktického formačného programu. Veľkú úlohu vo vývoji a pri formácii členov zohral spis „Ordo initiationis christianae adultorum“ (1972). /Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života (Slovensko – 1991). Stal sa základom „deuterokatechumenátnej formácie“. Snahou Hnutia je v prvom rade osloviť pokrstených kresťanov – preto predložka „deutero“, na rozdiel od klasického katechumenátu, ktorý je spojený s prípravou na krst. Exhortácia „Evangelii nuntiandi“ bola základom pre evanjelizáciu ad intra a ad extra. V takzvanej „prvej evanjelizácii“ boli podniknuté aj pokusy o spoluprácu v ekumenickom meradle.

     Novým evanjelizačným impulzom sa stal pontifikát poľského pápeža a jeho posolstvo v deň nástupu do úradu, predovšetkým nasledujúce slová Svätého Otca: Nemajte žiadny strach! Otvorte dvere, otvorte ich dokorán pre Krista“. Onedlho otec František pripravil plán evanjelizácie Poľska pod názvom „Ad Christum redemptorem“.  Táto evanjelizácia povzbudila členov Hnutia k vydávaniu svedectva a priniesla plody aj pre život poľskej spoločnosti medzi stúpencami „Solidarności“.

     Ako ďalší plod nového pontifikátu môžeme vnímať aj založenie „Krížovej výpravy oslobodenia človeka“ (Kruciáty) 1979. Cieľom tejto iniciatívy bol zápas s alkoholizmom a ďalšími zotročeniami moderného človeka, najmä oslobodenie od strachu, aby tak bolo vydávané svedectvo pravdy vo všetkých dimenziách života. Dôležitou iniciatívou bolo – a stále aj je – nasadenie sa za ochranu nenarodených. F. Blachnický založil v roku 1981 ďalšiu kresťansko – sociálnu iniciatívu, pod názvom „Nezávislá kresťanská spoločenská služba“, ktorá si kladie za cieľ šíriť ideu „Pravda – Kríž – Oslobodenie“ a dáva podnety, ako podľa sociálneho učenia Cirkvi treba konať v novej politickej situácii.

     Vyhlásenie stanného práva v Poľsku v decembri 1981 zastihlo Františka Blachnického počas pobytu v Spolkovej republike Nemecko. Na sviatok Zvestovania Pána v roku 1982 so súhlasom a odporúčaním arcibiskupa Szczepana Wesoleho, delegáta prímasa pre pastoráciu poľských emigrantov, prevzal „Marianum“, bývalý poľský detský domov v Carlsbergu a vybudoval tam „Evanjelizačné centrum Hnutia Svetlo - Život“. Tu boli organizované oázové rekolekcie podľa poľského vzoru pre poľské a poľsky hovoriace deti, mládež a rodiny.

     Okrem duchovnej starostlivosti o poľských emigrantov pokračoval F. Blachnický aj vo svojej spoločensko-oslobodzovacej činnosti. V Carlsbergu vydával štvrťročník „Pravda – Kríž – Oslobodenie“, založil iniciatívu „Kresťanská služba pre oslobodenie národov“, ktorá zhromažďovala poľských emigrantov a príslušníkov ďalších národov zo strednej a východnej Európy a podporoval ideu vnútornej suverenity a jednoty rozličných národov trpiacich strachom a totalitarizmom. Táto činnosť bola motivovaná náboženskými a nie politickými dôvodmi, nadväzovala na učenie Jána Pavla II., vo vernosti princípom Hnutia Svetlo - Život. Kvôli tomuto pôsobeniu bol otec František šikanovaný komunistickým režimom a ohováraný v poľských médiách.

     František Blachnický zomrel 27. februára 1987 v Carlsbergu na pľúcnu embóliu. Dňa 9. 12. 1995 sa v katovickej arcidiecéze slávnostne začal proces blahorečenia. Bol skutočne mimoriadnym človekom. Nezažil zmeny v Európe v roku 1989, ale bol pevne presvedčený, že k nim dôjde. Sila viery bola pre neho najdôležitejšou motiváciou aj v spoločensko-politickej dimenzii. Jeho heslom bolo: „Nepýtaj sa, čo je nám dovolené, ale čo treba urobiť“.

 

     Osem mesiacov pred svojou smrťou zostavil duchovný testament, v ktorom ďakoval Bohu za početné charizmy, ktorými bol obdarený. Ako najväčšie menuje nasledujúce štyri:

  1. dar viery,
  2. dar vízie živej Cirkvi ako všetko zahrňujúceho programu života a pôsobenia,
  3. dar Inštitútu Nepoškvrnenej Matky Cirkvi (ženský sekulárny inštitút, ktorý vyrástol z Hnutia),
  4. dar môcť sa úplne obetovať Bohu.

 

     Keď píše o charizme Hnutia Svetlo - Život, poznamenáva, že Hnutie „nebolo vymyslené, vykonštruované mnou samým. Stalo sa pre mňa darom i úlohou...Ak Pán dovolí, aby som ešte žil a pôsobil, prajem si iba jediné, aby som mohol účinnejšie a plodnejšie ukázať uprostred dnešného sveta krásu a veľkosť tajomstva Cirkvi ako sviatosti, to znamená ako znamenia a nástroja jednoty celého ľudského pokolenia“.

    

     Hnutie Svetlo - Život je považované za cirkevné hnutie, pretože napĺňa víziu Koinonia/Communio, základný obraz ekleziológie Druhého vatikánskeho koncilu, v dvojakej dimenzii – vertikálnej i horizontálnej (Communio – spoločenstvo s Otcom skrze Syna v Duchu Svätom a spoločenstvo s bratmi). Hnutie vidí svoje miesto a uskutočňuje sa nie popri Cirkvi, ale v Cirkvi, ktorú dôsledne rozoznávame v znakoch miestneho spoločenstva. Charizma živej Cirkvi je zážitkom prostredia, v ktorom človek prijíma Božiu Lásku a pokúša sa žiť podľa jej vzoru.

     Charizma Svetlo – Život, alebo charizma metódy plodného pôsobenia.

      Symbol

          Φ

      Z Ω H

          Σ

(Fos – Zoe, Svetlo – Život), ktorý je zároveň poznávacím znamením Hnutia, je skratkou programu Hnutia a poukazuje aj na jeho špecifické metódy. Zobrazenie dvoch gréckych biblických slov vo forme kríža poukazuje na neoddeliteľnú jednotu Svetla a Života. Slová ukazujú na skutočnú slobodu človeka, ktorá spočíva v dobrovoľnom podriadení sa požiadavke pravdy, podľa slov Krista: „poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8,32). Dokonalá jednota Svetla a Života sa uskutočnila iba v Ježišovom živote a najjasnejšie sa zjavila na kríži. Poslušnosť Duchu Svätému (Ω v strede kríža) nám umožňuje stále viac sa približovať ku Kristovi, aby sme nechodili vo tmách, ale mali svetlo života (Jn 8,12).

     Ďalšie tri charizmy určujú pedagogiku Hnutia, ktorá má utvárať nového človeka, novú spoločnosť a novú kultúru. Cieľom pedagogiky nového človeka je vychovať kresťana ku zrelosti ako nového človeka v Kristovi vo všetkých etapách rozvoja jeho osobnosti. Mierou zrelosti osobnosti je pritom schopnosť „dokonale nájsť seba samého iba cez úprimné darovanie seba samého“ (porov. GS, 24c). Vzory, ktoré treba pritom nasledovať, sú Christos-Diakonos a Nepoškvrnená.

     Nový človek sa uskutočňuje vo vzťahu k ostatným osobám a vytvára spolu s nimi nové spoločenstvo. Vytvorenie nového spoločenstva medzi ľuďmi (horizontálna dimenzia) je možné iba vďaka spoločenstvu s Bohom (vertikálna dimenzia) a je prirodzeným dôsledkom tohto zjednotenia. Konkrétnym skúšobným kameňom je malé spoločenstvo.

     Nový človek, ktorý vstupuje do spoločenstva s Bohom a s bratmi vytvára novú kultúru. Tým dochádza k vyžarovaniu hodnôt nových ľudí a kresťanskej communio do všetkých oblastí ľudského, spoločenského života. Používanie takých pojmov ako „nový“ pre ľudí, spoločenstvo a kultúru sa chápe v biblickom, nie sociologickom zmysle a poukazuje na Turíce, kedy nám bol daný Duch Svätý, tvorca „obnovy tvárnosti zeme“ (Ž 104).

     Tieto ideály sa uskutočňujú v troch stupňoch formácie, ktoré zakladateľ označoval ako „charizmatické“: evanjelizácia, deuterokatechumenátdiakonia.

     Charizmu evanjelizácie označil otec František ako objavenie prameňa a základu kresťanského života, pretože vedie k osobnému prijatiu Krista ako jediného Pána a Spasiteľa. Potrebnosť takejto viery, ktorá sa spomína aj v exhortácii Pavla VI. „Evangelii nuntiandi“, sa týka rovnako neveriacich ako aj kresťanov a katolíkov, ktorý praktizujú vieru z tradície a nie v dôsledku osobného rozhodnutia pre Krista. Pri evanjelizácii ide aj o zapojenie ľudí do formačnej skupiny. Veľmi dobrý priestor na toto zapojenie a na rast poskytujú 15-dňové oázové rekolekcie prvého stupňa – ONŽ I., ktoré sa snažia byť „prostredím života podľa ducha“.

     Charizmu deuterokatechumenátu František Blachnický označuje ako objavenie spôsobu formácie autentických nasledovníkov a učeníkov Krista v miestnom spoločenstve. Opiera sa o evanjelizáciu a vedie k diakonii, čiže k aktívnemu angažovaniu v procese formácie a v živote miestneho spoločenstva. Základom programu deuterokatechumenátu je „Ordo initiationis christiane adultorum“ (1972) – „Obrad vovedenia dospelých do kresťanského života“, ktorý je preniknutý takými prvkami ako:

  1. Kristovo slovo, ktoré je prijímané ako slovo života,
  2. modlitba, ktorá je prvou odpoveďou človeka na Božie slovo,
  3. obrátenie (metanoia) ako protiklad k rôznym podobám egoizmu a snaha premeny na postoj služby (diakonie),
  4. liturgia, predovšetkým Eucharistia, ktorá je vrcholom stretnutia s Kristom,
  5. svedectvo o Kristovi,
  6. služba (diakonia) ako jedna z foriem zodpovednosti v spoločenstve.

Na všetkých stupňoch dozrievania sa 15-dňové oázové rekolekcie osvedčili byť najlepšou pomocou. Stali sa najlepšou školou evanjelizácie, cestou oslobodenia, školou modlitby, školou jednoty rodín, školou túžby po svätosti.

     Charizma služby je úzko spojená s Christom – Diakonom, s Kristom - služobníkom. Nejedná sa totiž o akúkoľvek službu, ale o zjednotenie s Kristom služobníkom a o to, prijať jeho spôsob poslušnosti Božiemu plánu spásy za vlastný životný štýl. „Diakonia „ sa netýka iba veriacich v Cirkvi, ale je to služba jednote celého ľudského rodu.

     František Blachnický v jednej zo svojich zásadných prednášok s názvom „Charizma Hnutia Svetlo – Život v službe obnovenia miestnej Cirkvi“ hovorí o štyroch zdrojoch inšpirácie Hnutia:

  1. Duch Svätý, pôvodca jednoty a obnovy. V našom Hnutí nachádza svoje vyjadrenie v symbole Svetlo - Život (ΦΩΣ-ZΩH),
  2. Druhý vatikánsky koncil,
  3. Kristus služobník a idea kristocentrickej diakonie,
  4. Mariánska idea, ktorá nachádza svoju podobu v titule „Nepoškvrnená, Matka Cirkvi“.

 

     Všetky tieto teologické pravdy prispeli k vzniku Hnutia. Metódou charizmy sú oázové rekolekcie – oázové duchovné cvičenia. Sú samy osebe špecifickou charizmou stretnutia. <Oázy sú metódou stretnutia, ktoré sa uskutočňuje v Duchu Svätom uprostred veriacich, skrze vyznanie viery a cez svedectvo. Všetky prvky Oáz majú viesť k stretnutiu s Kristom skrze Ducha Svätého, v spoločenstve s Cirkvou, ktorá je prítomná v živej bunke malého spoločenstva oáz. Na potvrdenie tejto zakladateľovej vízie predkladáme svedectvo kardinála K. Wojtylu zo 70-tych rokov, ktoré vyslovil na jednom stretnutí spoločenstva: „Mne osobne je takýto štýl života veľmi blízky. Keď sa teraz zúčastňujem tohto večerného stretnutia, nachádzam v ňom odraz všetkého toho, čo sa deje na oázach. Tu vidím ako veľmi prenikla koncilová vízia Cirkvi...do vašich oáz, do vašich skúseností, zážitkov. To je niečo mne veľmi blízke, nielen mne osobne, ale aj mne ako biskupovi, pre ktorého sa koncil a obraz Cirkvi vytvorený koncilom stal niečím mimoriadnym, chcem povedať, centrálnym obsahom môjho života. Myslím, moji milí, že v názve „oáza“ sa skrýva hlboká pravda, pretože v určitom zmysle život je púšťou. Táto púšť nás ohrozuje. Chcem to vyjadriť ešte inak, púšť by nás ohrozovala, keby sme nevytvorili žiadnu oázu. Kiež Boh dá, aby sa na príhovor Nepoškvrnenej matky a vášho milovaného služobníka, blahoslaveného Maximiliána, oázy v púšti stále tesnejšie zrastali a aby z púšte viac nemohlo vychádzať ohrozenie“.>

     František Blachnický sa tešil, keď popri centre v Krościenku vznikli aj ďalšie centrá, ktoré vybudovali konkrétne diakonie. „Z prameňa, ktorým je centrum Hnutia oáz, vytekajú potoky, ktoré všetky tečú k jednému bodu, totiž k miestnej Cirkvi, ktorou je farnosť“.

     Tieto potoky, ktoré majú oživovať farnosti, sú nasledujúce diakonie:

  1. diakonia rekolekčných oáz,
  2. diakonia oslobodenia,
  3. diakonia milosrdenstva,
  4. diakonia evanjelizácie,
  5. diakonia deuterokatechumenátu,
  6. diakonia liturgie,
  7. diakonia rodinného spoločenstva,
  8. diakonia modlitby,
  9. diakonia miestneho spoločenstva.

 

     Mnohé farnosti stratili svoju dynamiku. Treba ich naviesť na cestu účinnej obnovy v duchu koncilu prostredníctvom živých spoločenstiev. Opäť citujeme zo svedectva kardinála K. Wojtylu z roku 1976, ktoré odznelo na stretnutí zástupcov Hnutia s komisiou laického apoštolátu poľskej konferencie biskupov: „Hnutie Svetlo - Život vyrastá z Cirkvi a vracia sa k tejto Cirkvi a chce tejto Cirkvi slúžiť. Je vo vzťahu k Cirkvi univerzálnej, ale tento vzťah sa prejavuje celkom konkrétnym spôsobom, voči farnosti.(...) Na jednej strane spoznávame, že základná orientácia Hnutia je takáto, na druhej strane často vidíme, že farnosť - miestna Cirkev, ktorej by Hnutie chcelo poslúžiť, sa od Hnutia odchyľuje kvôli nejakým zásadám, kvôli otvorenosti či uzavretosti kňaza voči Hnutiu Svetlo - Život. Často on ani nie je proti, ale jednoducho týchto ľudí nepotrebuje.

     Tradičná, potridentská farnosť, je farnosťou s jedným centrom, s jedným nositeľom zodpovednosti. Jestvuje Cirkev aktívna, Cirkev učiaca, Cirkev pastierov so širokým okruhom pasívnych, počúvajúcich veriacich. Zmena modelu farnosti smerom k spoločenstvu, to je prirodzene úlohou dnešných čias. Zdá sa, že Hnutie Svetlo – Život sa chce dotknúť práve tohto, je adresované farnosti budúcnosti. Nie na takejto, aká bola dosiaľ a ešte stále je, vo veľkej miere určovaná zvykmi. (...)Mojím prianím je, aby Hnutie našlo model spolupráce s farnosťou, aby začalo pracovať na pravidlách kontaktov medzi farnosťou a Hnutím, ktoré by viedli k postupnej zmene vo farnosti“.

  Oázy vznikli v dobe, v ktorej boli pre štátnu politiku úplne neprijateľné. Politická zmena po roku 1989 premenila znamenia doby. Dnes v Hnutí vidíme nevyhnutnosť ešte väčšej vernosti našej charizme Svetlo – Život. Z rôznych vedeckých štúdií vyplýva, že ľudia ktorí prešli formáciou oáz, sa viac než iní vedome angažujú v Cirkvi.

     V nových podmienkach rozvíjajúcej sa demokracie je tiež potrebný program oslobodenia človeka. Ohrozenia z minulosti si iba vymenili miesta. Umelo sú stimulované materiálne potreby človeka a duchovné hodnoty sú zanedbávané a vysmievané. Pravda o človeku je naďalej zakrývaná, takže potrebuje oslobodenie. Skúsenosť Cirkvi ako prostredia oslobodenia, vidíme ako ďalšiu úlohu nášho Hnutia. Cítime povolanie k tomu, byť s našou vierou viac prítomní v živote spoločnosti.

Na základe rozhovoru s prelátom Henrykom Bolczykom – bývalým generálnym moderátorom Hnutia Svetlo – Život spracovala: Ing. ThLic. Mária Muchová

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign