Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. novembra 2018

Dnes je utorok 13. november 2018 , meniny má Stanislav , zajtra bude mať meniny Irma. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


O Kruciáte

(Stanislawa Orzel, Kroscienko, KWC z Polska )

(v Prešove na 2. konferencii Hnutia Svetlo – Život 1. marca 2008)

 

(Prepis zvukového záznamu)

 

Je niekto v Kruciáte vďaka môjmu svedectvu, vďaka mojej modlitbe?  Nutne to nemusíme vedieť, lebo je to ukryté v Ježišovom srdci. Pretože modlitba je srdcom Kruciáty. Naša modlitba privádza ľudí do Kruciáty. Modlitbou sa môžeme dotknúť srdca každého človeka. Modliť sa, znamená odovzdať daného človeka Bohu. A Pán Boh oslobodzuje. Toto je Kruciáta! To nie je moje ovocie. Je to moje odovzdanie sa Pánu Bohu, aby on konal. Kruciáta je službou v Hnutí Svetlo - život. Vyšla z Hnutia. Je to služba, v ktorej sa môžeme konkrétne odovzdať, pre druhého človeka, nie pre seba. Hoci aj ja môžem mať problém, ale ak sa ma Ježiš dotkne a ma oslobodí budem veľkým svetlom. Kruciáta urobí zo mňa veľkého svedka. Taká je vlastne Kruciáta.

Poviem o sebe, že vlastne mňa Pán Boh do Oázy priviedol z Kruciáty. Prvá bola Kruciáta – Kruciáta triezvosti. V rokoch 1957 až 1960 bola v Poľsku Kruciáta triezvosti. Otec Blachnický sa tomu venoval, pracoval pre ľudí. Toto dielo – Kruciáta triezvosti bola v roku 1960 zakázaná, pretože toto dielo bolo pre vládu a komunistické úrady nebezpečné. Bola to modlitba a pôst, ruženec, sila, revolúcia, ktorá mení národy. Preto štátne úrady dostali strach. Báli činnosti kňaza Blachnického, pretože on počúval Boha, žil Pravde. Takýto človek je ako dynamit. Môže mať takú silu z Boha, že mení svoje prostredie, mení druhých ľudí. Dovoľuje Bohu, aby skrze neho konal. Patrila som do Kruciáty triezvosti, keď som bola ešte na základnej škole. Písomne som prihlásila svojich mladších bratov do tejto Kruciáty, pričom som nevedela, že Kruciáta triezvosti je už zakázaná. Po dvoch rokoch tento môj list s deklaráciami mojich bratov dostal sa k otcovi Blachnickému do Lublina, kde on študoval. On mi hneď odpísal, že sa veľmi teší a prijíma mojich bratov do Kruciáty. Bolo to zvláštne, pretože Kruciáta v tom čase nefungovala. Povedal, že musíme zotrvať v tých pravidlách, pretože Nepoškvrnená Mária víťazí. Preto nás žehná a prijíma mojich bratov do Kruciáty. Chcem zdôrazniť, že tento list bol pre mňa veľmi významný a preto som mu hneď odpísala. Takto sme si s otcom Františkom dopisovali dva roky. Bol v korešpondencii veľmi vytrvalý. Hovoril, že bolo to preňho hodnotné a oplatilo sa to. Počas dopisovania mi posielal knižky a napísal mi, aby som ho prišla navštíviť do Kroščenka, chce sa so mnou osobne stretnúť.. Nakoniec som tam pricestovala – s mojou mamou. Nie kvôli tomu, že som sa bála, ale doma mi povedali, že nemôžem sama cestovať. Otec Blachnický ma pozval na Oázu,  Keď moja mama spoznala tohto kňaza, videla, aký je to múdry, veľký človek, prestala sa báť a dostala som od nej súhlas. A tak cez Oázu som sa našla v druhej Kruciáte. V tejto druhej Kruciáte – Kruciáte oslobodenia človeka som sa musela rýchlo učiť pri otcovi Františkovi, aby som vedela slúžiť, pretože to už som nebola ako dieťa v prvej Kruciáte. Učila som sa pri ňom len krátko, pretože otec Blachnický v roku 1981 odišiel do zahraničia do Karlsbergu. Nevadilo to, lebo som otca Blachnického dobre poznala a vedela som o čo mu ide, čo je dôležité. Keď ostal v zahraničí, povedal mi: „Ty sa budeš zaoberať Kruciátou, diakoniou oslobodenia. Keď otec Blachnický v decembri 1981 ostal v zahraničí, v Nemecku, prosila som Pána Boha: „ Pane Bože daj mi odvahu, lebo otec František tu už nie je, ale je tu Kruciáta. A ja mám slúžiť. Bože, pomôž mi. Ako!“. A Pán Boh pomáha doteraz – 29. rok. Taká je Kruciáta!  Ja celý čas vidím, že Kruciáta to nie je moja sila, moje schopnosti, moja dokonalosť, ale to je byť nástrojom Božím. Podvoliť sa, aby Boh konal, prostredníctvom mojich slabostí. A On to dokáže. Jemu neprekážajú naše slabosti, prekáža mu naša pýcha. To, že chceme dokázať všetko sami. Takýto postoj je proti Kruciáte. Keď niekto si myslí, že ja to dokážem, ja si poradím, ja mám silu, ten nepatrí do Kruciáty.  V Kruciáte sú ľudia slabí, no zároveň je to silné vojsko, lebo dôverujú v Boha. Kruciáta je život v pravde a svedectvo v pravde. Pravda, ktorá oslobodzuje. Dnes sme počuli, že otec František je svedok pravdy. Je svedok oslobodenia, lebo pravda vedie k slobode. Život v pravde znamená slobodu. Život v pravde to znamená nebáť sa. Lebo keď žijem v pravde nemám sa čoho báť. Lebo viem, že som s Bohom. On je Pravda, on ma ochráni. On je Život, on je Svetlo. On je Cesta, Pravda a Život!  On je na mojej strane, bojuje za mňa a zvíťazí. Ako Židia mali rokmi skúsenosť na púšti: Pán prisľúbil a uskutočnil ich oslobodenie. Zaviedol ich do zasľúbenej zeme. Vyviedol ich z otroctva do slobody. Zo strašného egyptského otroctva, kde plakali a boli veľmi nešťastní.  A Pán Boh to oslobodenie vykonal. Prišla Paschálna noc a oni vyšli z Egypta. To bol exodus – východ na slobodu. Pán Boh je verný, on je Pravda. Cestou reptali a urážali Pána Boha. Pán Boh ich nazval ľud s tvrdou šijou. Ale oni mali Mojžiša, Jozueho, predtým bol Abrahám, otec viery. Ten, ktorý Bohu povedal -  „Áno“. Keď Pán Boh si požiadal jeho syna Izáka, Abrahám mu ho dal. Ale Boh sa chcel presvedčiť, že či ho Abrahám miluje. Nezobral mu syna, ale Abraháma urobil otcom národa, otcom viery. Židovský národ mal Mojžiša, ktorý bol prostredníkom medzi Bohom a neverným ľudom. Tento neverný ľud sa stále staval proti Bohu, nariekali, šomrali na Boha. Hovorili: “Prečo nás Boh vyviedol na púšť? Sme hladní, nemáme čo jesť. V Egypte sme mali všetko a teraz čo s nami bude?“. A Mojžiš prichádzal od Boha a hovoril, aby boli verní. Boh posielal aj tresty, ale Pán Boh nezničil tento národ. Mojžiš držal ruky hore a vtedy Izrael víťazil. K tomu, aby bol oslobodený národ sú potrební ľudia, ktorí neustále volajú k Pánu Bohu. Keď Mojžišovi klesali ruky, tak mu ruky podopierali – Áron a Hur. Mojžiš, ktorý bol slabý, sadol si a oni mu podopierali ruky. 

A toto je Kruciáta! A toto nás naučil otec Blachnický – neustále máme volať k Pánu Bohu. Keď je nás veľa svedkov, ktorí žijú pravde, vtedy naša modlitba má veľkú silu. Takúto modlitbu Boh vypočuje. Ježiš nás ubezpečil, že ak dvaja alebo traja prosia spoločne o čosi, Boh to dá. A tak Pán Ježiš napĺňa tieto prosby. Ak Kruciáta sa modlí, ak sa stretáva, prijíma pôst, čiže obetu, čohosi sa zrieka a daruje to Bohu, keď Kruciáta miluje, myslí na tých, ktorí trpia: ležia na zemi, ktorých je plno, ktorí volajú. Ako na ceste Pána Ježiša, ľudia prichádzali a volali: „Zmiluj sa nado mnou, lebo nevidím, lebo som ochrnutý, som chorý, moje dieťa umrelo.“ Pán Ježiš pozerá na ich vieru a koná zázrak. Ľudia v Kruciáte sú svedkami božích zázrakov. Lebo Pán Boh je Bohom veľkých zázrakov! My sme toho svedkami! My tie zázraky nerobíme, ale môžeme o tom svedčiť! A to svedectvo pôsobí ako dynamit! My máme byť takým vojskom, ktoré takto robí. Hovoríme, že Ježiš dnes žije! On ťa miluje! Jemu neprekáža, že ty si dnes slabý. On vidí tvoju biedu, tvoje otroctvo, tvoj egoizmus, tvoju pýchu. Ale on chce prísť a vyslobodiť ťa. Chceš prijať Ježiša? Chceš byť slobodný? To my hlásame a to je pravda Evanjelia: Ježiš ťa miluje bez podmienok! Nikto si z nás túto milosť nezaslúži. Preto hovoríme vo svätej omši: „Pane, nie som hoden, ale keď ty povieš slovo, moja duša bude uzdravená.“. Ježiš chce skrze nás uzdravovať ľudí. Otec Blachnický nás učí tomu: „Či veríš tomu, že máš byť uzdravením pre iných? Vedieš ich k uzdraveniu? Ja ich uzdravím, ale ty ich priveď.“. Tisícky, milióny ľudí chce uzdraviť. A toto je pravda. Toto je potrebné Ježišovi v Kruciáte: Moja viera. Viera v Ježiša Krista, Božieho Syna, Vykupiteľa, Osloboditeľa, Lekára, môjho Spasiteľa, ktorý prišiel nás zachrániť. Tak veľmi mu záleží na tom, aby sme boli spasení. Dejiny spásy stále trvajú – vyše dvetisíc rokov! 

Toto hlásame a toto znamená byť svedkom v Kruciáte: Modlitba, lebo sami nedokážeme privádzať ľudí pod Kristov kríž, pôst – druhá vec, ktorú máme robiť a k tomu povzbudzujeme iných. Môžeš sa zrieknuť alkoholu, môžeš bez neho žiť, môžeš to obetovať za tých bratov a sestry, ktorí sú nešťastní kvôli alkoholu, drogám, kvôli peniazom, nečistote, kvôli počítačom. Už malé deti hodiny vysedávajú pred počítačom a na internete hľadajú pravdy. Určite tam nehľadajú Božie slovo, ale hľadajú, čo hovorí svet, nepoznajú pravdu. Ježiš cez náš pôst môže od toho všetkého oslobodiť – z každého otroctva. Obeta je teda dar seba.  Modlitba a pôst. Ježiš sľúbil, že takúto modlitbu vypočuje. Lebo pôst premáha zlého ducha. A tretia vec je almužna. Teraz v pôste počúvame, že almužna oslobodzuje od hriechu. Almužna to je prísť k človeku a poznať, čo on potrebuje. Čo ty potrebuješ, brat môj, sestra moja? Chcem ti dať to, čo dnes potrebuješ. Potrebuje triezvosť, potrebuje slobodu, potrebuje pravdu o Ježišovi, evanjeliovú pravdu, lebo nevie, ako žiť. Mladý človek nepozná cestu - zablúdil. Potrebuje sa oslobodiť od drog, od neslobody svojho tela, od nečistoty, od všetkého, čo ponižuje hodnotu človeka, od všetkého, čo nám nedovoľuje žiť, ako božie deti. Almužna je teda dať človeku to, čo potrebuje. Druhý človek potrebuje mňa, potrebuje lásku. Potrebuje druhého človeka, teplé ruky, ľudské teplo. Podanie ruky, aby sa cítil že nie je sám, aby sa cítil potrebný. Aby sa necítil odmietaný, ale aby sa cítil prijímaný. Aby sa cítil božím dieťaťom. A vtedy ten človek bude privádzať iných, lebo on, keď bude uzdravený, dostane takú silu svedectva, že nebude môcť o tom nehovoriť. Musí o tom hovoriť! A tak bude z neho svedok. Keď ho privedieme do Kruciáty z jeho otroctva, aj on bude svedčiť. Získame svedka, ktorý bude privádzať množstvo ďalších. Preto lebo bude milovať. Takýto človek vie odkiaľ to dostal. To je taká evanjelizácia, v ktorej sa dozvedia, kde možno nájsť chlieb. A chlieb v Kruciáte to je sloboda. Chudobný človek potrebuje chlieb, ale každý potrebuje lásku. Chlieb má byť podaný s láskou, lebo ináč nenasýti. Tento chlieb ja nemôžem rozmnožiť. Keď dávam z láskou, hoc aj málo – tú moju abstinenciu,  jedno Zdravas - to je málo. Abstinencia pre mňa to je málo. Ja môže nepiť alkohol, nepotrebujem ho k životu. Ale Ježiš to málo vo mne rozmnožuje. Lebo to je láska. Ona má takú silu: ak dávame s láskou, oslobodzujeme iných. A taká je Kruciáta. Poznáme tieto tri prostriedky: almužna, pôst a modlitba. Ale oni musia byť vzhľadom k Ježišovi Kristovi. To je hlásanie evanjelia s láskou. To je evanjelizácia. Kruciáta totiž nie je len abstinencia, ale je najmä evanjelizácia. Je evanjelizačná. Nemôžeme hlásať koho sme  svedkami, bez toho, aby sme odpovedali na otázku Pána Ježiša: „Miluješ ma? A miluješ ma viac ako druhí?“. Odpovedáme: „Áno Pane!“ 

Aj Peter takto povedal a Ježišovi to stačilo! A odpovedal mu: „Ty si skala..“. A keď Peter neskôr povedal: „Nepoznám toho človeka!“, pán Ježiš mu znova dal milosť a urobil ho skalou, základom cirkvi, na ktorú potom iní sa môžu oprieť.

Na tú otázku, či ma máš rád, odpovedáme vstupom do Kruciáty. Odpovedal som už na tú lásku? Dal si odpoveď Ježišovi, či ho miluješ? Stál si pod Ježišovým krížom? Kruciáta má v erbe kríž a my stojíme pod krížom s Máriou . Malé m to som ja a veľké M to je Mária. Na miesto malého m je potrebné vpísať svoje meno a tak dať odpoveď Ježišovi: „Áno Pane, ty vieš že mám ťa rád. Ty všetko vieš Pane, ty ma poznáš“. Keď takto stojím pod krížom tak stojím s Máriou. Ona tam preto stojí, že ľúbi. Spolu s Máriou môžeme mať účasť na diele Ježiša Krista, na diele spásy. A toto je pravda o Kruciáte. 

Na erbe je ešte jedna veľmi dôležitá vec a nachádza sa v hornej časti erbu. Akým heslom začala Kruciáta: Prví členovia zvolali: „Nebojte sa!“.  A tak sme išli na stretnutie so Svätým otcom do Nového Targu, v daždi, búrke, vyše tridsať kilometrov. Na svätej omši sme kľakli pred Svätým otcom. Boli sme veľká delegácia, tritisíc ľudí: mladí, starí, rodiny, kňazi, bohoslovci, študenti i deti. Povedali sme: „Svätý otec! To na tvoju výzvu, na tvoj apel, žeby sme zachraňovali dôstojnosť človeka, aby nik nebol ponižovaný – nielen v Poľsku, ale vo všetkých krajinách, na celej zemi. Aby nikto nebol ponižovaný, aby každý bol božím dieťaťom. Ty si nám, Svätý otec, ukázal túto cestu.“. Svätý otec bol vtedy na začiatku pontifikátu. Povedal: „Ježiš je vykupiteľ človeka. Je potrebné ísť k človekovi, lebo on čaká na Krista. On je jediný vykupiteľ“.  „Svätý otec, my prichádzame na tvoj apel, aby sme ti podarovali Kruciátu. To je náš dar pre teba.“. Tento dar sme pripravovali osem mesiacov – expresne, veľmi rýchlo. Také Hnutie pripraviť! To ale už otec František vedel, lebo to už bola druhá Kruciáta. Keď počul, ako Sv. otec v Ríme na začiatku svojho pontifikátu volá do celého sveta: „Nebojte sa!“. A potom povedal, že je treba čosi urobiť, aby sme zachránili poníženého človeka. Poprosil Poliakov, ale jeho slová boli adresované každému. Poliaci majú ísť do celého sveta, všetci majú ísť do celého sveta. 

Tento rok je heslo: „Choďte a robte učeníkov!“. Nemáme sa báť ísť až na koniec sveta. Lebo kto sa bojí, nech sa vráti domov! Nepatrí do Kruciáty. Kruciáta, to je armáda, ktorá sa nebojí.  A to zvolanie, heslo Kruciáty „Nebojte sa!“ je dôležité preto, lebo Kruciáta nás oslobodzuje od strachu. Príčinou otroctva je strach. To je najväčšie otroctvo, lebo nás vo vnútri zväzuje. Strach nám nedovoľuje byť svedkami Pána Ježiša. Bojíme sa priznať, skrývame sa, utekáme, ako Adam a Eva po prvom hriechu. „Kde si Adam?“. Dnes sa nemáme báť ísť hoc aj na kraj sveta. To je najväčšie poslanie, úloha, misia Ježiša Krista, ktorá sa týka nás všetkých. A od toho záleží, či naše kresťanstvo je skutočné. Či vďaka nám aj iní uveria. 

Neraz máme päť – desať minút času a v tom čase môžeme ísť k nejakému človekovi a urobiť ho učeníkom Pána Ježiša. Povedať mu o Ježišovi! Že ho miluje! Že má pre neho nádherný plán. Že mu odpúšťa hriechy. Že ho vyslobodí z otroctva! A keď ten človek nám povie: „Nie ja som slabý, nemôžem prísť k Ježišovi. On mi neodpustí.“, povieme mu o svojej skúsenosti, svojej pravde: „Pozri na mňa! Mne On odpustil!. To je pravda! Pozri sa na mňa, ja idem za Ježišom!“ Modlím sa za neho. Viem, kde je Chlieb. Viem kde je Pravda. A modlím sa s ním spolu. Keď chcem niekomu pomôcť musím sa k nemu znížiť, kľaknúť. A vtedy spolu vstávame. Znížiť sa, to neznamená ísť do otroctva, ale to znamená pozrieť druhému do očí, byť jeho bratom, podať mu ruku. Na rovnakej úrovni! Nie, že on je dole a ja hore! Lebo je to môj brat. Všetci sme spolu hriešni. Ale Ježiš nás oslobodzuje. A môžeme ísť evanjelizovať. On to musí počuť odo mňa. Ako počuje, keď mu to nikto nepovie! Kruciáta je zvestovaním. Nedávno sme počúvali o zázrakoch. Preto sme sa na začiatku predstavovali, aby sme videli plody toho „Nebojte sa!“. Či vôbec sa oplatilo tu prísť.

Tak videl Kruciátu otec František Blachnický. Keď bol v zahraničí, napísal mi v roku 1984  do Diakonie oslobodenia list, v ktorom písal: „Ak by Pán Boh chcel , ak to bude božia vôľa, že sa vrátim do Poľska, tak by som sa vrátil do Krakova a tam by som sa venoval iba Kruciáte.“. Tak dôležitá bola preňho Kruciáta. Nakoniec poviem posledné slová otca Františka, ktoré sú veľmi dôležité. Hovorí: „Som hlboko presvedčený, že ak Hnutie Svetlo – Život neprijme s hlbokým presvedčením a veľkou horlivosťou výzvu do služby oslobodenia cez dielo Kruciáty, Kruciáta je dielom Hnutia Svetlo – Život, neodpovie na Božiu výzvu, nedokáže čítať znamenia čias a Hnutie nesplní očakávania pápeža Jána Pavla! Hnutie nesplní svoje povolanie! Prijatie a splnenie tohto rozhodnutia z júna 1979 robí, že Hnutie Svetlo – Život napĺňa svoje poslanie, lebo život (ZOE) má byť podriadené svetlu (FOS) a to robí slobodu. Keď žijem v Pravde, žijem podľa Božieho slova, stávam sa slobodným, stávam sa svedkom, učeníkom Ježiša Krista. A o to ide! Tak videl otec František Blachnický Kruciátu – ako službu, ktorá má vychádzať z Hnutia. Má byť samostatným Hnutím, ale prvými animátormi v nej majú byť ľudia z Oázy. Lebo oni sú na to. Pravda oslobodzuje a to slobodou sa majú deliť. To je úloha Hnutia. Evanjelizácia vedie k oslobodeniu. Tento rok sa zaoberáme heslom: „Činiť učeníkov“, tam, kde nás Pán Boh posiela. A budeme rozširovať členstvo Kruciáty. Od evanjelizácie k oslobodeniu! 

Zakončím poslednou časťou modlitby, ktorú otec František uložil v Karlsbergu v Sanktuáriu Zorničky Slobody. Táto modlitba je k Zorničke Slobody – k Panne Márii:  Mária nepoškvrnená, zornička slobody. Na konci tejto modlitby je:

Dovoľ, aby v mojom živote zažiarilo svetlo a vytryskol prameň. Pomôž mi poznať pravdu, ktorá ma vyslobodí. Poznať pravdu a ísť za Ježišom. Lebo poznať pravdu, znamená ísť za Kristom, aby som nechodil v tmách, ale mal svetlo života. Amen.

 

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign