Duchovné cvičenia KOČ
Smižany október 2008

V podvečer, piatok 10. októbra 2008 sa stretli členovia, kandidáti a sympatizanti Kruciáty oslobodenia človeka na duchovných cvičeniach v Exercičnom dome pallotínov pri Kostole Božieho milosrdenstva v Smižanoch. Zúčastnilo sa celkom 37 osôb z rôznych miest Slovenska: Sobrance, Košice, Jánovce, Stará Ľubovňa, Fintice, Prešov, Vitanova, Lipany, Liptovský Hrádok, Spišská Nová Ves, Smižany a Sedlice. Témou duchovných cvičení bola myšlienka zakladateľa Kruciáty oslobodenia človeka o. Blachnického:
Byť slobodný a učiť sa životu v slobode

Duchovné cvičenia viedol o. Jozef Heske, v službe animátorov mu pomáhali Marcelka Soroková, Monika Kovalová a Jožko Beňo – starí, skúsení členovia Diakonie oslobodenia. Ako hudobná animátorka bola pozvaná Hanka z Prešova.

Všetci účastníci duchovných cvičení sa po večeri v úvodnom zdieľaní navzájom predstavili. O 19.30 bola svätá omša a po nej úvodná katechéza. Na nej o. Jozef zúčastneným priblížil význam evanjelizácie ako
- odovzdanie tejto zvesti ľuďom
- začleňovanie ľudí do hlásanej skutočnosti osoby Ježiša Krista a jeho Spasiteľného diela, aby sa všetci mohli stať jeho účastníkmi a užívať z jeho plodov. JK teraz oslobodzuje, teraz prináša slobodu.
Evanjelizácia /evanjelizovať/ je dnes najčastejšie používané v troch nasledovných významoch:
a/ Vo všeobecnom a plnom význame
misie a apoštolát a znamená všetku činnosť, ktorá akýmkoľvek spôsobom vplýva na premenu sveta v súlade so zámerom Boha.
Koncilový Dekrét o laickom apoštoláte používa pre pojem apoštolát: "Cirkev sa zrodila na to, aby šírením Kráľovstva Kristovho po celej zemi na slávu Boha Otca urobila všetkých ľudí účastnými spásonosného vykúpenia, a ich prostredníctvom účinne viedla celý svet ku Kristovi. Každá činnosť tajomného Tela zameraná na tento cieľ sa volá apoštolát, ktorý Cirkev uskutočňuje pomocou všetkých svojich údov" /DLA 2/.
V tomto širokom a plnom význame používa termín evanjelizácia Apoštolské povzbudenie Pavla VI. "Ohlasovanie evanjelia v dnešnom svete" zo dňa 8. XII. 1975. V bode 18 tohto dokumentu čítame: "Evanjelizovať znamená pre Cirkev prinášať radostnú zvesť celému ľudstvu, ľudí vnútorne pretvárať a vytvárať z nich nové ľudstvo: "Hľa, všetko robím nové" /Zjv 21,5/.
Ale nové ľudstvo nie je možné bez nových slobodných ľudí, totiž nových skrze obrátenie, krst a život podľa evanjelia. Účelom evanjelizácie je dosiahnuť vnútornú premenu a oslobodenie. Je potreba ju vyjadriť slovom.
Cirkev evanjelizuje vtedy, ak sa snaží obrátiť osobné a kolektívne ľudské svedomie jedine silou a božskou mocou posolstva, ktoré hlása a ak sa usiluje premeniť aj všetku činnosť, ktorú títo ľudia vykonávajú, spolu s ich životom a prostredím, v ktorom žijú.
Svetová rada cirkví, ako o tom svedčí nasledujúci citát z deklarácie Druhého zhromaždenia tejto Rady: "Sám Ježiš Kristus je evanjeliom, ktoré hlásame. Je tiež tým, kto ho zvestuje... Evanjelizovať znamená zúčastniť sa na živote Krista a na jeho službe vo svete ... Evanjelizovať znamená privádzať osoby ku Kristovi, Spasiteľovi a Pánovi, aby mali účasť na Jeho veľkom živote"
b/ V užšom zmysle
Evanjelizáciou sa označuje prvé ohlasovanie Dobrej noviny o spáse v Kristovi tým, ktorí ju ešte nepočuli, resp. neprijali. " Evanjelizácia sa definuje ako hlásanie Krista tým, ktorí ho ešte nepoznajú" /Exhortácia o evanjelizácii, 17/.
Exhortácia na inom mieste ju nazýva predevanjelizáciou: "Od zoslania Ducha Svätého sa Cirkev podujala konať svoje prvotné poslanie, prevzaté od svojho Zakladateľa, ktoré spočívalo v tom, že hlásalo Ježiša Krista a jeho evanjelium tým, čo Spasiteľa ani jeho evanjelium nepoznali... Toto prvé posolstvo o Ježišovi Kristovi sa začalo mnohostrannou a rozličnou činosťou, ktorá sa nazýva niekedy "predevanjelizáciou". Ale aby sme povedali pravdu, ona je už evanjelizáciou, hoci podľa stupňa dokonalosti je v začiatkoch a ešte neúplná" /Exh 51/.
Takto chápaná evanjelizácia je určitou etapou na ceste "stávania sa kresťanom", ktorú predchádza katechumenát. Katechumenát je obdobím systematického priúčania kresťanského života a priamej prípravy na svätý krst. Normálne má evanjelizácia predchádzať začiatok vlastného katechumenátu.
Pokoncilový dokument "Ordo initiationis christianae adultorum" /obrad kresťanského zasvätenia dospelých/, ktorý prinavracia Cirkvi dnešných čias inštitúciu starokresťnaského katechumenátu, výrazne odlišuje etapu evanjelizácie pred katechumenátom a nazýva ju tiež predkatechumenátom.
c/ V špeciálnom význame
Evanjelizácia označuje špecifickú akciu či pastoračnú činnosť smerujúcu priamo k dosiahnutiu cieľov spojených s vyššie uvedenou etapou evanjelizácie v procese stávania sa kresťanom. Rozlišujeme individuálnu a kolektívnu evanjelizáciu.
Kolektívna evanjelizácia zahrňuje tri etapy: príprava, evanjelizačná pobožnosť a etapa utvrdenia a prehĺbenia výsledkov evanjelizácie. Samotné evanjelizačné pobožnosti sa skladajú z časti úvodnej /modlitby, piesne, svedectva/, hlavnej /evanjelizačná kázeň/ a záverečnej /konkrétna výzva k rozhodnutiu prijať Krista, prejavenie rozhodnutia/. Takáto evanjelizácia má slúžiť na evanjelizáciu, resp. re-evanjelizáciu katolíkov, ktorí ešte nedosiahli úroveň zrelej viery, ktorá spočíva v osobnom prijatí Krista.

Po úvodnej katechéze boli spoločné modlitby, v ktorých účastníci adorovali pred sviatostným Kristom ukrytým v Oltárnej sviatosti.

Druhý deň (sobota) začínal spoločnými rannými modlitbami – rannými chválami. Po raňajkách nasledovala ďalšia katechéza, v ktorej o. Jozef zdôraznil poslanie Kruciáty oslobodenia človeka ako podanie ruky A je to potrebné, aby bolo mnoho tých, ktorí odpovedali na otázku Ježiša “Miluješ ma viac“ ? - a z lásky ku Kristovi a k slabému bratovi sa zrieknu toho, čo im je slobodné, aby takto podali ruku slabému bratovi. A to je konkrétny skutok. Len slobodní vyslobodzujú. Len človek, ktorý sa postaví spolu s Pannou Máriou pod kríž Ježiša Krista a spoločne s ňou odpovedá na Ježišove volanie svojim: “Fiat“.
Starodávny symbol Kruciáty a vlastne aj celého oázového hnutia je ryba – zdravá ryba, ktorá dokáže plávať proti prúdu. Proti prúdu dnešného konzumného života konzumnej spoločnosti. Evanjelizovať, znamená privádzať ostatných k Ježišovi, postaviť sa proti všetkému, čo ničí tento vzťah. Ľudia si musia otvoriť svoje srdcia zvnútra, aby Ježiš mohol vojsť do ich sŕdc. Ľudia sa musia oslobodiť od všetkého, čo im bráni byť slobodnými. Už nie sme k Bohu vo vzťahu Pán – otrok, ale vo vzťahu Otec – syn. Syn sa stáva dedičom Aké dedičstvo nám ponúka Ježiš Kristus? Je to večný život v Božej prítomnosti.
Po týchto a ďalších hlbokých myšlienkach nútiacich človeka sa zamyslieť nad vlastným postojom k pozvaniu Pána Ježiša, nasledovalo zdieľanie v dvoch skupinách: Do prvej skupiny išli tí, ktorí boli na týchto duchovných cvičeniach prvýkrát, aby sa hlbšie oboznámili s dielom Diakonie oslobodenia. V druhej skupine – pokročilí boli tí, ktorým je myšlienka tohto hnutia blízka a aktívne pracujú v diakonii. V obidvoch skupinách odzneli hlboké myšlienkz, ktoré bolo treba v tichosti pretaviť vo svojej mysli a preto nasledoval stánok stretnutia, kde každý v tichosti a štúdiom Sv. písma si analyzoval svoj postoj ku Kristovmu pozvaniu. Na poludnie bola spoločná svätá omša – eucharistia a po chutnom obede pokračovala katechéza ďalšou časťou, v ktorej o. Jozef rozvinul na konkrétnych príkladoch ako sa máme zapojiť do Ježišovho vykupiteľského diela. V biblickom kruhu si účastníci, znova rozdelení do skupiniek, pod vedením animátorov analyzovali počuté a konfrontovali so Sv. písmom v biblickom kruhu. Sobotňajšia časť programu vyvrcholila modlitebným večerom, v ktorom účastníci piesňou a tancom velebili Boha a v slobode božích detí zrealizovali scénky a vystúpenia. V závere dňa v spoločnej adorácii pred sviatostným Kristom všetci zúčastnení prijali Pána Ježiša do svojho srdca, či už osobným zasvätením alebo obnovu zasvätenia.

Posledný deň – nedeľa začal spoločnými rannými modlitbami. Po raňajkách o. Jozef v záverečnej katechéze priblížil dielo o. Františka Blachnického: „SLOBODNÍ A OSLOBODZUJÚCI“. Toto dielo vzniklo na základe zozbierania homílií otca Blachnického, počas jeho života. Ako autor pripravovaného slovenského prekladu zdôvodnil poslanie Kruciáty oslobodenia človeka v súčasnosti. Tak ako o. Blachnický vychádzal zo starozákonných textov knihy proroka Nehemiáša. 1,1-2,8. Čo spoločného môže mať táto história z dávnych čias, opísaná v Knihe Nehemiáša zo situáciou, ktorú prežívame dnes v našej spoločnosti?
Je to Božie slovo. Je to svätá história, história spásy, v ktorej skrze ľudí koná Boh. Preto zjavuje isté zákony Božieho pôsobenia. Tieto zákony sú vždy aktuálne, môžu byť prispôsobené k rôznym situáciám, v rôznych epochách, ak je možné v nich odkryť Boží spôsob myslenia, Boží spôsob ohodnotenia udalostí a Boží plán konania. Nehemiáš je jedným z mnohých ľudí, ktorých si Boh vybral a povolal ako svoj nástroj. My, patriaci do nového Božieho ľudu, musíme veriť, že všetci ako členovia Cirkvi, sme vyzvaní, vybraní Bohom, aby sme boli nástrojom Jeho spásnych plánov v tomto okamihu histórie, v ktorom žijeme.
Byť kresťanom, znamená patriť Kristovi, myslieť a cítiť vo svojom srdci spolu s Kristom. To znamená myslieť so starostlivosťou, s pocitom zodpovednosti za bratov, za náš národ, za celú Cirkev, ba aj celú ľudskú rodinu. Kresťan – to je ten, ktorý je Kristov a už nemôže žiť súkromný život, už sa nemôže zatvoriť do svojho sveta.
Múr Jeruzalema zbúraný. Božie príkazy sa stali terčom posmechu. Knihy spôsobom, ktorý sa ani nezmestí v hlave, sa vysmievajú základným etickým normám, zvlášť v oblasti VI. prikázania.
Brány ohňom spálené. Kedysi každá rodina, každé rodinné ohnisko bolo tou bránou, cez ktorú nemohli vojsť ničiace sily. Dnes každá rodina vlastní takú otvorenú bránu, ktorou je televízor a všetky zlé vplyvy cez ňu vchádzajú. Všetko vchádza do každej rodinnej pevnosti, do každého rodinného domu.
Múr Jeruzalema je zbúraný, jeho brány sú ohňom spálené. Nachádzame sa vo veľkej hanbe, vo veľkej biede.
Pozrime sa na Nehemiáša. „A hľa, keď som to počul, sadol som si, plakal a trápil som sa celými dňami. Postil som sa a modlil v prítomnosti Boha nebies.“
Či vieme tak myslieť, či cítime sa zodpovední za to všetko? Predsa je to naša vec, naša rodina, náš národ, cirkev, Mystické Telo Kristovo. Či môžeme si umyť ruky a povedať, že to oni? Či nie sme podobní farizejom, ktorí zboka pozorujú, čo sa deje a hovoria nenávistné poznámky? V cirkvi počúvame pastierske listy, kázne, počúvame hlasy, ktoré vyvolávajú poplach. Či časom nereagujeme na ne podobne, ako ten farizej, ktorý stál v chráme pred oltárom a modlil sa: Bože ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, ako colníci, cudzoložnice, že nie som ako tie ženy, ktoré zabíjajú deti, ako ten pijak. A vychádzame z kostola povzbudení, že znova sme počuli o tých bezbožníkoch, ateistoch, o tých, ktorí ničia svoj národ, ale predsa to nie my, my sme nevinní, umývame si ruky. Či to môže byť takto, či máme zachovať si takýto postoj? Pred Bohom sme jednou rodinou a jedni za druhých môžu dať zadosťučinenie. Zvlášť ak sa spájame vo viere zadosťučinenia Krista, ako členovia Jeho Mystického Tela. Musíme vojsť k všetkým ľuďom s klopaním, volaním, aby Kristus vošiel do sŕdc tých, ktorí Ho nepoznajú alebo na Neho zabudli, aby hlbšie vošiel do sŕdc tých, ktorí Ho už prijali. Po príprave skrze evanjelizáciu, skrze hlásanie viery Krista – musíme sa podujať na dielo KOČ. Chceme mocou Ježiša Krista vyslobodzovať našich bratov z otroctva klamstva, zo sklamania a najmä zo strachu, ktorý nedovoľuje ľuďom postupovať zhodne s povolaním božieho dieťaťa. Tento strach nás najviac ponižuje, lebo koniec koncov tento strach nás činí otrokmi a predsa: „obdŕžali sme ducha adoptívneho synovstva, nie preto aby sme sa báli, ale aby sme žili v slobode božích synov a mohli sme volať: „Abba, Otče“. (Rim 8,15)...

Po tejto záverečnej katechéze rozdelení do skupín v liturgickom kruhu sme hľadali vo Svätom písme – v textoch na dnešnú nedeľu podnety na myšlienky, modlitby a úvahy. Výsledkom našich meditácií bola táto modlitba:

V záverečnom spoločnom zdieľaní každý z účastníkov duchovných cvičení vyjadril svoje myšlienky, pocity a dojmy z duchovných cvičení, ktoré nás vnútorne obohatili a naplnili elánom šíriť myšlienky o slobode a oslobodení v našom prostredí, kde sa po skončení duchovných cvičení vrátime.
Vyvrcholením duchovných cvičení bola záverečná svätá omša. Na jej konci všetci prítomní spoločne predniesli modlitbu:

Zapísal: o. Jozef Heske a Štefan Paločko

z týchto duchovných cvičení ponúkame nasledujúce zábery vo Fotogalérii

Že bolo aj veselo - svedčia nasledujúce videa: