Dnes je streda 21. máj 2025 , meniny má Zina , zajtra bude mať meniny Júlia, Juliana. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Duchovné cvičenia KOČ 2025

Milosrdenstvo a nádej (nielen) v Jubilejnom roku

2.-4. mája sa uskutočnili duchovné cvičenia Kruciáty oslobodenia človeka v Dome pútnika pri Svätyni Božieho milosrdenstva Smižanoch. Ich nosná téma znela: Milosrdenstvo a nádej (nielen) v Jubilejnom roku. Zúčastnili sa ich členovia, kandidáti i sympatizanti. Prišli ľudia nielen z východného Slovenska, ale aj z iných častí krajiny, konkrétne z Bratislavy, Zvolena či Topoľčian.

V homílii úvodnej sv. omše minoritský páter Roman Gažúr povzbudil prítomných na ceste ich života, spojeného aj s iniciatívou Kruciáty oslobodenia človeka. Pripomenul, že osobne zažil neskutočnú radosť a milosť svätej spovede už v čase totality, keď bol v pubertálnom veku. „Spoznal som, aká je ľahkosť z odpustenia. Len s Ježišom sme úžasní a krásni.“ V tejto súvislosti zaželal účastníkom cvičení, aby sa nebáli vyznať zo všetkého pri svätej spovedi, v pravde pred sebou i Bohom, a aby takto mohli tiež zažívať ľahkosť z odpustenia cez kňazovo rozhrešenie. Časť príhovoru venoval aj svätcovi dňa sv. Atanázovi, ktorý zostal verný Bohu aj v ťažkých a náročných chvíľach, keď sa zastával božstva Ježiša Krista pred bludármi. Páter Roman vyzdvihol túto jeho vernosť pravému Bohu a pravému kresťanskému učeniu. Jeho život je inšpiratívny aj pre ľudí súčasnej doby.

Počas sobotnej sv. omše páter Roman poukázal aj na skutočnosť nedostatku úcty mladších voči starším, a to aj v cirkevných kruhoch. Pripomenul tiež pojem existenčného strachu, ktorý majú nielen manželia, ale aj slobodní, ktorí žijú s rodičmi a obávajú sa toho, čo s nimi bude po ich smrti. V závere povzbudil prítomných slovami zo Svätého Písma - ak ma budete o niečo prosiť v mojom mene, ja to urobím. A dodal, že s Pánom Bohom nikdy neprehrávame.

Z myšlienok prednášajúcej

Prednášajúca sestra Veronika Katarína Barátová najprv krátko predstavila Komunitu blahoslavenstiev, ktorej je členkou. Ide o inštitút zasväteného života, v ktorom však môžu žiť aj laici. Najviac domov má komunita vo Francúzsku. „Naša služba spočíva v sociálnej oblasti, napríklad v nemocnici v Afrike, pokiaľ máme na to ľudí. Alebo máme sirotince v Peru či vo Vietname. Ale v európskom priestore je naším hlavným poslaním obnova života s Bohom. Aby to všetko, čo prináša život, či už veselé alebo smutné a ťažké, sme sa učili žiť s Pánom Ježišom.“

Následne začala prednášať o nádeji v živote človeka. „Túto nádej potrebujeme svojím spôsobom objaviť, pretože pod slovom nádej si môžeme predstaviť všeličo podobne ako pod pojmom láska. Lásku totiž vieme zredukovať iba na cit a emóciu, čo však nemôže obsiahnuť jej význam.“ V súvislosti s Jubilejným rokom pripomenula bulu o nádeji už zosnulého pápeža Františka. „Milovať bez nádeje, zápasiť o niečo bez nádeje, usilovať sa o niečo bez nádeje, čo by to bol za život? A koľkí ľudia okolo nás túto nádej nemajú, pretože ju ubíjajú rôzne neistoty. A pritom často sme my, sami zdrojom neistoty, či to a to zvládneme. Vtedy človek nemá nádej, ktorú by mohol čerpať sám zo seba,“ skonštatovala. Ďalšie neistoty pochádzajú podľa sestry Veroniky z vonkajšieho prostredia, ako aj z celospoločenskej nepriaznivej klímy. „Tí druhí nás oberajú o nádej, že sa niečo zmení.“

V rámci témy sa pristavila pri časných nádejach. „Pokiaľ by sme mali len časnú nádej, že sa zmeníme, že niečo zvládneme, že ten druhý okolo nás sa zmení, že v tejto spoločnosti sa niečo zmení..., tak by sme boli najúbohejší zo všetkých ľudí, nadväzujúc na slová sv. apoštola Pavla.“ Časné nádeje sa nám totiž nie vždy podarí naplniť, a potom je tu otázka: načo je nám takáto viera, keď sa nám nedarí plniť naše časné nádeje? „Niežeby Boh nezasahoval a Pán Ježiš nekonal zázraky, ale Boh tu nie je v prvom rade od toho, aby plnil naše časné nádeje, aj keď sú legitímne. On chce niečo viac, aby sme, aj keď sa nám v živote niečo nenaplní, mali nádej. A touto nádejou, ako hovorí aj pápež František, je samotný Kristus“ zdôraznila prednášajúca. Zároveň podčiarkla fakt, že aj keby sa človek ocitol v akokoľvek veľkých búrkach života, vždy má pred sebou maják, ktorým je Ježiš. „My, kresťania teda nemáme objaviť nádej v niečo, aby sa to naplnilo, ale v niekom, a tým je Kristus.“ V závere prvého bloku prednášky poukázala na sv. Pavla, apoštola, ktorý uveril Kristovi, že On je našou nádejou.

V úvode ďalšieho bloku pripomenula slová kardinála Ratzingera, že kresťanská identita znamená naučiť sa pozerať na Krista. „Moja identita je v ňom. On mi dáva krásu života, On mi dáva moju dôstojnosť, On je moja spása a nádej.“ V súvislosti s témou o odpustení zdôraznila, že „nádej nás núti milovať, nezabaliť to s tým človekom, nezlomiť nad ním palicu, neodsúdiť ho. Teda nádej nás núti vrátiť sa k postoju lásky voči nemu, k postoju lásky podľa Krista.“ Podľa vyjadrenia prednášajúcej nemôžeme byť sudcami žiadneho človeka a povedať, že ten a ten bude zatratený. „Božia láska nám zakazuje hrať sa na sudcov. Lebo stav duše a srdca druhého človeka môže objektívne a dokonale poznať iba Boh. My môžeme odsúdiť hriech alebo jednanie človeka, ale nie jeho samotného.“

Časť prednáškového programu bola venovaná prepojeniu lásky a nádeje. „U Pána Ježiša vidíme to, čo sa nás najbytostnejšie dotýka, a to, že sme milovaní do krajnosti, až na smrť. A táto láska je nevyčerpateľným zdrojom nádeje,“ povedala sestra Veronika. „Máme sa učiť pozerať optikou milosrdnej lásky a nádeje, lebo víťazstvo patrí Ježišovi. On túži, aby všetci boli spasení. On zomrel za všetkých. Teda Pán Ježiš sa na nás pozerá optikou nádeje a zároveň chce, aby sme sa to učili aj my. A to dokážeme, keď sme s ním, v jeho prítomnosti, keď mu povieme svoje áno.“ Lásku a nádej je potrebné vnímať ako spojené nádoby, na čo upozornila v prednáške sestra. „Ak niekoho milujem, mám nádej aj za neho. Ale ak ochabuje moja láska voči niekomu, ak mu neviem odpustiť a je medzi nami nevraživosť, tak tam niet nádeje. Potom nádej zostane len frázou, ktorej neverí ani jedna strana. Avšak nádej sa rodí v láske.“

Pred sviatostným Pánom

Súčasťou cvičení bola adorácia Najsvätejšej Sviatosti v piatok a sobotu, počas ktorej prítomní prednášali aj svoje vlastné prosby. Seba, iných aj celý svet odovzdávali do Božieho milosrdenstva počas sobotnej modlitby Korunky v Diecéznej svätyni Božieho milosrdenstva. Program vyvrcholil slávnostnou svätou omšou počas nedeľného predpoludnia. Nech aj tieto duchovné cvičenia prinesú svoje ovocie do rodinných i ostatných medziľudských vzťahov v našej spoločnosti.

Slová účastníkov cvičení

S mikrofónom sme zašli za niektorými účastníkmi duchovných cvičení. Najprv sme oslovili Daniela z Levoče, ktorý sem prišiel už druhý raz. Ako sa dostal k myšlienkam Kruciáty? „Pred štyrmi rokmi som sa pripravoval na krst a ku Kruciáte som sa dostal cez kamarátku. Cítil som od začiatku podporu od tohto spoločenstva v Levoči, ktoré bolo prítomné aj pri mojom krste. Vnímam sa ako pokrstené dieťa Kruciáty.“ Z prednášok ho osobitne zasiahli slová o odpustení, keďže prednedávnom mu zomrel otec a vníma, že ich vzťahy neboli vždy dobré.

Janu z Hertníka oslovila prednáška o láske a nádeji. „Najmä to, že láska sa spája s nádejou a že toto spojenie má veľký význam pre náš časný život aj pre našu večnosť v tom zmysle, že iba Ježiš je naša jediná nádej. Zvlášť vo mne rezonuje aj myšlienka, že budeme na Božom súde súdení z lásky, z lásky ku konkrétnemu človeku. Teda nemáme právo nikoho súdiť a posudzovať, tento súd nad naším bratom alebo sestrou máme odovzdať Ježišovi Kristovi, aby sme boli slobodní a mohli milovať našich bratov a sestry slobodnou Ježišovou láskou.“

Janu zo Zvolena najviac povzbudila prednáška o odpustení. Uvažuje o tom, že by sa chcela viac dozvedieť o Kruciáte oslobodenia človeka? „Zatiaľ o tom neuvažujem, keďže nemám v blízkom okolí závislého, ale aj tak si myslím, že je to úžasné spoločenstvo, ktoré mi je sympatické svojím posolstvom a významom.“ Jana nám ešte prezradila, že je nejaký čas obrátená a že sa jej nádej bytostne dotýka. „Nachádzam ju znovu a znovu v rôznych situáciách, ľuďoch. Vnímam povzbudenie od Ježiša, aby som to nevzdávala, aj keď sa cítim slabá, padám a mám chuť to vzdať. V takýchto chvíľach sa pozriem na Ježiša a nádej vo mne znovu ožíva.“

Jozef zo Smižian hovorí, že členom Kruciáty sa stal už v minulom storočí. Skúsenosť s alkoholom mal už v čase, keď pracoval ako lesník. „Spadol som do toho tiež a dal som si viac, ako by bolo treba.“ Duchovné cvičenia absolvoval už viackrát. „Vnímam ich ako veľkú posilu a okrem toho chodím s manželkou každý rok aj do Medžugorja, kde dobíjam baterky.“

Maja z Bratislavy konštatovala, že život okolo nej je plný závislostí. Preto vníma toto miesto medzi ľuďmi z Kruciáty za to správne. Rezonuje v nej téma o odpustení, ktoré už dlho rieši vo svojom živote. Snaží sa fungovať s ľuďmi, s ktorými žila a ktorí jej ublížili. „Aj keď to, za čo sa modlím, vyzerá beznádejne, tak stále máme nádej, že Ježiš sa o to postará.“

Jozef z Poráča je abstinujúci alkoholik. Do Kruciáty vstúpil v roku 2000. V živote mu pomáha iba Boh, ako sám priznáva. Vďaka nemu sa dostal z alkoholického marazmu. „Hľadám silu iba v Pánovi, aby som vytrval v abstinencii.“ Najviac ho zasahuje z prednášok myšlienka o láske Boha, ktorý je veľmi milostivý a láskavý ku všetkým. „A zvlášť v tomto Jubilejnom roku by sme my, kresťania mali byť svedkami viery a nádeje pre ľudstvo.“

Mária z Poráča vidí v takýchto duchovných cvičeniach príležitosť na spomalenie uponáhľaného života. „Prednášajúca mi prehovorila do duše aj slovami o tom, aby sme mali vždy nádej v dobro a odpustenie.“

Ružena z Harichoviec chodí na tieto cvičenia už od roku 2006. Hovorí, že stále treba odpustiť a všetko. „Keď je alkoholik v rodine, tak je tam niekedy prítomné aj neodpustenie. Ale vždy príde situácia, keď je treba odpustiť. Odpustenie je však veľmi dôležité nielen pre časný, ale aj pre večný život.“

„Vždy ide o pozvanie od Pána Boha,“ hovorí Mária zo Spišskej Novej Vsi, keď sa jej pýtame na to, čo ju motivuje chodiť na duchovné cvičenia. Priznáva však, že tohto roku to bolo neočakávané. Odpustenie vníma ako súčasť života až do jeho konca. Dodáva, že do Kruciáty sa dostala vďaka svojej starej mame a je členkou už v pomerne veľmi mladom veku. „Svoje členstvo obetujem za svojho otca, ktorý je alkoholik.“ Zapája sa aj do iných aktivít Kruciáty. Minulý rok napísala text krížovej cesty na sympóziu v Levoči.

Štefan zo Spišskej Novej Vsi je v Kruciáte už veľa rokov. Nie je to pre neho už po tých rokoch trošku rutina? „ Myslím, že nie. Pretože v spoločenstve sa stretávajú ľudia, medzi nimi aj tí noví. Hovoríme tam o súčasných problémoch, ktoré ľudia zažívajú v rodine alebo v blízkom okolí.“ Z prednášok v ňom rezonuje, že všetky myšlienky a pohľad máme upriamiť na Ježiša, ktorý má byť naším majákom v živote. A od toho sa odvíja aj odpustenie, pretože keď sa chcem podobať Pánovi Ježišovi, tak sa nemôžem hnevať na druhých.“

Pripravil: Pavol Kall

Pripravili sme pre Vás aj zvukové nahrávky prednášok:


Prednáška 1: Nádej v Kristovi pre všetkých ľudí	Prednáška 2: Odpustiť sebe a druhému	Prednáška 3: Nádej v láske, láska v nádeji

A na záver niekoľko fotografií:
(objektívom Jožka Petrušku)