100. výročie zjavení vo Fatime Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. januára 2018

Dnes je utorok 23. január 2018 , meniny má Miloš , zajtra bude mať meniny Timotej. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Rádio Mária Slovensko

Sedem darov Ducha svätého

Dar múdrosti
Dar rozumu
Dar rady
Dar sily
Dar poznania
Dar nábožnosti
Dar bázne voči Bohu



Úvod

     Po veľkom záujme, ktorý mali veriaci o knižočku „Zákony zo Sinaja a Vatikánu“, predkladáme ďalšiu prácu „Sedem darov Ducha Svätého“. Toto dielo pôvodne vzniklo ako duchovná obnova a chceme ho predložiť aj tým čitateľom, ktorí sa jej nemohli zúčastniť, ale i tým, ktorí hľadajú pravdu a chcú lepšie poznať učenie Cirkvi.
     Mnohí z nás prijali Ducha Svätého vo sviatosti birmovania, mnohí z nás sa vtedy pevne rozhodli, že budú svojim kresťanským životom dávať najavo, že patria Kristovi. Ale buďme úprimní, že toto pôvodné rozhodnutie ochablo a my sme zabudli na náš sľub. Zabudli sme, že i v tých najväčších ťažkostiach života je pri nás Pán, ktorý nám štedro dáva svojho Ducha, aby sme dokázali byť múdri, rozumní, zbožní…Táto knižočka nám má pomôcť, aby sme sa vrátili k prvotnej horlivosti, ktorú sme mali po prijatí sviatosti birmovania.
     Dostane sa ale aj do rúk tých, ktorí sa pripravujú na prijatie tejto veľkej sviatosti. Je treba si uvedomiť, že „birmovka“ to nie sú hodinky, zlatá retiazka, či horský bicykel…Je to záväzok, že budem žiť ako dospelý člen Cirkvi a budem využívať všetky práva ale aj povinnosti, ktoré z toho plynú. To sa mi však podarí až vtedy, keď budem prosiť Ducha Svätého o jeho dary.
     Knižočka je určená i hľadajúcim, aby si uvedomili, že sú tu aj iné hodnoty, než ktoré nám ponúka svet, také, ktoré neničí ani hrdza, ani moľ (por Mt 6,19-20).
     Nech nám pri čítaní nasledujúcich riadkov Duch Svätý osvieti rozum, aby sme ho spoznali, milovali a po ňom túžili.

Ján Adamus, farár

Čo rozumieme pod pojmom dary Ducha Svätého?

     Turíce – Pentekostes majú svoj pôvod v židovskom národe. V knihe Levitikus 23,15-21, sa uvádza tento deň ako slávnosť žatvy alebo ako deň potravín. Sviatok trval len jeden deň. Žatva sa začínala po Veľkej noci a končila sa Turícami. Podľa knihy Exodus 23,16 bola to slávnosť žatvy (Dt 16,9), teda po našom dožinky. Slávnosť sa konala na 50. deň po Veľkej noci. Ináč sa tento sviatok nazýval aj sviatok týždňov, kedy sa obetovali prvotiny úrody, preto aj deň „prvotín“ ( Nm 28,26 ). Až neskoršie sa snažili Židia dať tomuto sviatku duchovnú podstatu a začali ho označovať ako „deň vydania Zákona“. Pri tejto jednodennej slávnosti bola predčítaná kniha Rút.
     Kresťanská cirkev pretvorila tento deň na slávnosť „založenia cirkvi“, pretože v tento deň, teda na prvé kresťanské Turíce, na 50. deň po kresťanskej Veľkej noci bol zoslaný Duch Svätý.
     Kresťanské Turíce – Teofánia – Darovanie Ducha so sprievodnými znakmi: vetrom a ohňom sa situuje do predĺženej línie starozákonných teofánii. Je tu dvojnásobný zázrak: apoštoli zvelebujú Boha rôznymi jazykmi, čo znamená všeobecné povolanie do Cirkvi, lebo títo poslucháči pochádzajú z najrozličnejších krajín ( Sk 2,5-11 ). Ďalej je to eschatologické vyliatie Ducha, napĺňa sa proroctvo: V posledných časoch bude Duch daný všetkým (Joel 3,1-5; Ez 36,27 ). Predchodca ohlási prítomnosť toho čo má krstiť Duchom Svätým ( Mk 1,8 ). Ježiš týmto potvrdil predpovede prorokov: „Vy budete pokrstení Duchom Svätým o niekoľko dní“ ( Sk 1,5 ). Turíce sú plnosťou Paschy. Rozdelenie, ktoré sa stalo v Babeli ( Gn 11,1-9 ), nachádza tu svoju antitézu a svoj koniec. Apoštoli poukazovali na Turíce pohanov ako darovanie Nového zákona Cirkvi a ako nové stvorenie ( Jer 31,33; Ez 36,27; Gn 1,2 ).
     Kým vonkajší aspekt teofánie bol prechodný ale dar, ktorý dostala Cirkev, je definitívny, Turíce zahajujú éru Cirkvi, ktorá na svojej púti v ústrety Pánovi stále prijíma od neho Ducha, ktorý ju zhromažďuje vo viere a láske, posväcuje ju a poveruje poslaním. Darovanie Ducha označuje „posledné časy“, obdobie, ktoré sa začína vystúpením do neba a dosiahne svoje zavŕšenie v posledný deň, kedy sa Pán vráti. Tento čas by mal človekovi slúžiť na jeho duchovný rozvoj v čom ho Boh neustále podporuje a poskytuje mu svojimi cestami rady a pomoci. Tento záujem Boha o duchovný rozvoj človeka, Boh oznamuje človekovi svojimi vnuknutiami. Vnuknutie je nebeský lúč, ktorý svieti do srdca človeka teplým svetlom, pomocou ktorého vidíme dobro a sme povzbudzovaní k horlivej túžbe po ňom. Bez Božieho vnuknutia by sa naša duša stala zotrvačnou, vlažnou a neužitočne by živorila. Keď ju zasiahne Božský lúč vnuknutia, potom pocíti svetlo spojené so životodarným teplom, ktoré osvecuje náš rozum a prebúdza k životu našu vôľu. Tým sa našej vôle dostáva sila chcieť a konať dobro, ktoré je nevyhnutné pre dosiahnutie večnej spásy. Boží Duch nás potom nielen povzbudzuje, ale aj dokonalým spôsobom osvecuje, lebo Boh je nekonečným Svetlom. Jeho životodarný dych sa nazýva inšpirácia, to znamená vdýchnutie a vnuknutie, lebo ním nám najvyššie Dobro vdychuje a ponúka svoje priania a úmysly.
     Sú vnuknutia, ktoré smerujú len k mimoriadnej dokonalosti obvyklých cvičení kresťanského života. Niekedy sa stane, že upustíme od niečoho dobrého, aby sme hľadali niečo lepšie; potom jedno zanecháme bez toho, aby sme druhé našli. Tu platí, že lepšie je mať malý poklad už nájdený, než túžiť po veľkom poklade, ktorý iba musíme hľadať. Vnuknutie je podozrivé, ak nás vedie k tomu, aby sme opustili súčasné menšie dobro len preto, že budeme hľadať budúce väčšie dobro. Najlepšie a najistejšie známky pravého vnuknutia sú vytrvalosť ako protiklad  nestálosti a ľahkomyseľnosti; pokoj srdca ako protiklad nepokoja a nenávisti; pokorná poslušnosť ako protiklad tvrdošijnosti a náladovosti.
     Vnuknutie je prvým avízom Božej lásky k nám, je to oznam, že Boh nám chce niečo zveriť, alebo nás niečím poveriť. Vnuknutie je milosť, ktorá nás pripravuje na prijatie určitého daru potrebného pre splnenie úlohy, ktorú nám Boh chce zveriť. Názorne to môžeme sledovať u svätých. Všetci sa niečím dôležitým pre nás vyznačovali vo svojom pozemskom živote. Boh nám touto cestou dáva na vedomie, že nás potrebuje a že chce niečo dôležité skrze nás vykonať pre svoje stvorenia. Vnuknutia sú dary od Boha, ktorými sa On účastní na spoločnom diele, sú to milosti, ktoré pozdvihujú a podporujú prostredníctvom vliatych čností, ktoré dovršujú, prípadne rekvalifikujú stabilizovaný mravný život a Dary Ducha Svätého zvyšujú vnímavosť Božej výzvy voči mravnému životu. Ľudským podielom je mravné úsilie, pri ktorom sa však človek dôsledne chápe ako omilostený. V mravnom živote sa milosť uplatňuje dvojakým spôsobom: 1. Zvonku, má morálny vplyv na človeka, t.j. ovplyvňuje jeho dobrú vôľu zvonku. Takouto milosťou je vplyv Svätého písma, príklad Kristov, svätých, kázne duchovnej obnovy, liturgia a podobne. Niečo úplne iného je 2.vnútorná milosť, ktorá má ontický vplyv na človeka, t.j. pôsobí bezprostredne tým, že posilňuje mravné úsilie človeka, disponuje hriešnika k ospravedlneniu, t.j. ku sviatosti zmierenia, disponuje ospravedlneného k dobrému jednaniu a k zotrvaniu v dobrom až do konca. Podľa sv. Tomáša Akvinského dary Ducha Svätého odstraňujú z cesty nedokonalosti. Dary Ducha Svätého menia nežiadúcu situáciu tým, že kedykoľvek jednáme, chceme jednať aby sme jednali tak, ako jednať máme a naša sloboda sa v hlbokej radosti podriaďuje pravde nášho bytia, ktorú chráni Boží zákon. Týmto darom Ducha je láska. Ináč povedané darom Svätého Ducha Svätého sme uvádzaní do stavu slobody, v ktorom robíme čo chceme, tým, že robíme čo robiť musíme.
     Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého. Mravný život človeka je podporovaný darmi Ducha Svätého, ktoré je možné chápať ako trvalé vlohy-schopnosti, ktoré disponujú človeka k tomu, aby rešpektoval Božie podnety ku konaniu.
     Počet siedmych darov Ducha Svätého je z obdobia 70 rokov a tradície. Podľa hebrejskej Biblie je šesť darov Pánovho Ducha (Iz 11,2): poznanie, porozumenie, múdrosť, rada, Božia bázeň a sila. V liste Gal 5,22n sa uvádza deväť darov Božieho Ducha: láska, radosť, pokoj, trpezlivoť, prívetivosť, dobrota, vernosť, tichosť a sebaovládanie. Cirkev jasne formulovala sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar sily, dar umenia, dar zbožnosti a dar Božej bázne.
     V plnosti tieto dary prislúchajú Kristovi. Dary Ducha Svätého dopĺňajú a vedú k dokonalosti čností tých, ktorí ich prijímajú. Robia veriacich ochotnými pohotovo poslúchať Božské vnuknutia. Plody Ducha sú dokonalosti, ktoré v nás Duch Svätý vytvára ako prvotiny večnej slávy.

Dar múdrosti

     Dar múdrosti uspôsobuje praktický rozum k tomu, aby za všetkých okolností rozoznával naše pravé dobro a volil primerané prostriedky k jeho konaniu.
     Kresťanská múdrosť nemá nič spoločného so svetskou rafinovanosťou, ktorá chce využiť slabosti druhých ľudí alebo okamžitej situácie pre svoj prospech. Byť múdry v zmysle evanjelia znamená zamerať vedome a vytrvale celý život na Boha. Táto príprava na večnosť však nielen, že nevylučuje, ale naopak vyžaduje vrcholné snaženie sa človeka k zodpovednosti za svetskú úlohu, lenže jedine podľa kresťanského svedomia.
     Už Starý zákon múdrosťou rozumel predovšetkým schopnosť správneho úsudku v rozhodujúcej chvíli, prezieravosť a niekedy taktiež aj technickú zručnosť ( Ex 31,3; 35,30; Iz 10,13; Ez 27,8 ). Izraeliti spájali múdrosť obyčajne so srdcom ( Ex 35,35; 36,2 ). Jób chcejúc sa ukázať priateľom, odpovedal, že aj on má múdrosť, hovorí, že má srdce ( Jób 12,2 ). V knihe Exodus 28,2 je múdrosť spájaná s duchom. V knihe Deuteronómium 4,6 múdrosťou sa rozumie plniť Božie ustanovenia, báť sa Boha je počiatok múdrosti ( Jób 28,28; Ž 111,10; Prísl 9,10;15,33 ). Na inom mieste Starý zákon pokladá múdrosť za Boží dar ( 1 Kr 3,9.11nn; Kaz 2,26; Iz 11,2; Dn 1,19; Sk 7,10; Ef 1,17; Jk 1,5; 3,17 ). Bláznovstvo je opakom múdrosti. Múdrosť je prírodzene predovšetkým Božia vlastnosť, na ktorej dáva čiastočne Boh podiel človekovi. Ale vo svojej plnosti je táto Božia múdrosť nedosiahnuteľná ľuďom (Jób 28), tým menej ostatným vorom.
     Božia múdrosť znamená súčasne silu, radu a rozumnosť, keď vykonávajú to, čo Boh vo svojej múdrosti ustanovil ( Jób 12,12-25 ). V dobe, keď z úcty k menu Boha sa hľadali spôsoby, ako ho opísať, aby nemuselo byť vyslovené, užíval sa pojem múdrosť k označeniu Boha. Takto bola múdrosť nakoniec personifikovaná ( Prís 8,22-31 ) a neskoršie pod vplyvom gréckej filozofie v rabínskej literatúre bola zbytostňovaná ako prostredník medzi nepriblížiteľným Bohom a spravodlivými. Na tieto názory naviazal svätý Pavol, keď chcel vystihnúť význam Krista ako vtelenie Božej múdrosti ( 1 Kor 1,24.30;Kol 1,15-18;2,3; Mk 6,2 a 1 Jn 1,1-18 ), kde múdrosť je nahradená SLOVOM.
     Podľa Knihy Múdrosti, múdrosť je ľudská čnosť, ktorá vedie človeka k bohabojnému a nábožnému životu. Ďalej autor tejto Knihy hovorí, že múdrosť sa rovná Božej podstate. Je Bohu vnútorná a predsa z neho vychádza. Touto náukou sa pripravuje novozákonné zjavenie tajomstva Najsvätejšej Trojice. V hlave 7 a vo veršoch 25-30 hovorí: „Múdrosť je výdych moci Božej a je čistý výron slávy Všemohúceho. Preto nemôže nič nečistého nikdy sa jej dotknúť. Veď je odblesk svetla večného, zrkadlo bez poškvrny účinnosti Božej a je obraz láskavosti jeho. Hoci je len jedna, predsa vládze všetko, obnovuje všetko, hoci sama v sebe ostáva tá istá, v každom pokolení prenáša sa v duše svätých a z nich robí priateľov Božích a prorokov. Veď Boh miluje len toho, kto dôverný styk s múdrosťou má. Nádhernejšia je než slnko, prevyšuje celý hviezdny svet. Prirovnanej k svetlu, prislúcha jej prednosť, lebo za ním nasleduje noc, lenže zloba proti múdrosti nič nezmôže. Siaha mocne od jedného konca k druhému, a všetko riadi najlepšie.“ Múdrosť neznesie hriech. Múdrosť je prameňom šťastia. Každý, ktorý túži po šťastí môže múdrosť ľahko získať: „...ľahko uzrú ju tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú. Predbieha a dáva sa poznať tým, čo po nej dychtia. Tomu, kto zrána ju hľadá, netreba sa namáhať, bo nájde ju sedieť u svojich dvier. ...kto však pre ňu bdie, je skoro bez starosti. Len ona sama obchádza a hľadá tých, čo sú jej hodní, blahosklonne v ústrety im kráča na cestách, pri myšlienke každej s nimi sa stretáva. ...Snaha o poučenie je zase láska k nej, láska k nej značí však zachovanie jej zákonov, zachovanie jej zákonov je potom zaistenie nesmrteľnosti, nesmrteľnosť zase vedie do blízkosti Boha. Takto teda túžba po múdrosti vedie nahor, ...preto ctite múdrosť, by ste panovali naveky“( Mud 6, 12-21 ).

Dar rozumu

     Filozofický pojem rozumu sa zrodil u Sokrata. O jeho múdrosti vieme len nepriamo, predovšetkým prostredníctvom Platónových dialógov, sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitešie, t.j. naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“.
     Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, kto zastáva princíp rozumovej argumentácie.
     Rozum je vedomosť o tom, čo hovoríme. Lenže v tomto formálnom určení sa zabúda na jeho cieľ a účel, totiž na to, že má viesť k poznaniu pravdy. Iba Božský rozum je totožný s pravdou. Len v ňom je to, čo myslí, totožné s tým, čím je on sám. Aristoteles preto nazval tento Božský rozum „myslenie o myslení“. Náš rozum je však myslenie o niečom, čo my sami nie sme. Náš rozum je konečný rozum.
     V spore o pojem rozumu nemôže ísť o to, aby sme vystupovali v mene údajnej pravdy. „Rozumový postoj“ neobsahuje nijaké princípy, ktoré by sa dali definitívne a s „konečnou platnosťou zdôvodniť“. Je to skôr príhovor za to, aby sme neuznávali takú platnosť niečoho, ktorá nevyplýva z „beznátlakovej komunikácie“ o tom, čo má platiť.
     Rozum je druhým darom Ducha Svätého. Čo je rozum? Rozum vyjadruje schopnosť duchovného poznania človeka charakterizovaného transcendentálnosťou a tak svojou nevyhnutnou odkázanosťou na Boha (ktorý tu môže byť aj keď sa popiera). Táto schopnosť aktualizuje seba aj svoju transcendenciu nevyhnutnú vždy v zameraní na svet, na to, čo je zmyslove názorné, a tak na predstavu, obraz, na konkrétnosť ľudskej skúsenosti a poznania, ako sú dané v spoločnosti v jej mravoch a zvyklostiach.
     Základná realizácia rozumu je tiež podstatne vztiahnutá na realizáciu vôle, s ktorou spoločne vytvára sebarealizáciu ducha. V Starom zákone rozum, rozumnosť, znamenal predovšetkým praktickú schopnosť jednať správne, účelne a úspešne. Rozum, rozumnosť sú úzko späté s charakterom človeka a jeho pomerom k Bohu. Ak je charakter človeka zvrátený, potom je zvrátený a zatemnený aj rozum. Je príznačné pre Starý zákon, že spája rozum so srdcom. Nadobudnúť rozum, znamená v hebrejčine získať srdce. Starý zákon pokladá rozum, rozumnosť za zvláštny Boží dar. Dobrý rozum dáva milosť a pripravuje k prijatiu umenia (právnych vedomostí) . Preto je rozumnosť prameňom života a nadobudnutia rozumnosti za každú cenu jeho zmyslom. Boh sám je zvrchovaná rozumnosť ( Ž 147,5; Prís 8,14 ) a teda zdroj všetkého rozumu. Z  jeho prikázaní je možné nadobudnúť rozumnosť. Bázeň pred ním je začiatkom múdrosti a rozumu. Je to dych Všemohúceho, ktorý robí ľudí rozumnými. Rozumný človek si váži Boží zákon a učí sa jeho prikázania, prijíma dohovárania, zdržuje sa hnevu a zlého. Dobrý rozum dáva milosť (Prís 13,15) a pripravuje na prijatie umenia, t.j. pravých vedomostí.
     Pojem rozum a rozumnosť v Novom zákone je potrebné chápať na pozadí chápania v Starom zákone, teda viac menej zhodne, vyplýva to zo zmyslu gréckych slov synesis a logikos.
     Podľa svätého Františka Saleského existujú štyri stupne rozumu, svoje delenie odvodil od Šalamúnovho chrámu, ktorý mal tri nádvoria a veľsvätyňu. Náš rozum, či lepšie povedané naša duša, pokiaľ je obdarená rozumom, je pravým chrámom Najvyššieho Boha, ktorý v nej celkom zvláštnym spôsobom prebýva. „Hľadal som ťa mimo seba“, hovorí svätý Augustín vo svojich Vyznaniach (10,27 ). „ Nenašiel som ťa, pretože si bol vo mne“. V tomto mystickom chráme sú taktiež tri nádvoria, totiž tri stupne rozumu. Na prvom mieste uvažujeme a usudzujeme podľa zmyslových skúseností, na druhom podľa zásad poznania a na treťom podľa viery. Okrem toho nad týmito tromi stupňami stojí a vysoko nad nimi vyniká najvyšší vrchol samého rozumu a duchovného chápania, ktoré nie je vedené prírodzeným svetlom rozumu samotného, ale nadprirodzeným svetlom viery pomocou jednoduchého uvažovania rozumu a jednoduchého cítenia vôle, čím sa náš duch oddáva a podrobuje pravde a Božej vôli.
     Táto vznešená výšina, toto vynikajúce horné miesto, tento najvyšší vrchol našej duše je vhodne znázornený veľsvätyňou v chráme a to z nasledujúcich dôvodov: 1) Svetlo, ktoré osvecovalo veľsvätyňu, neprenikalo dovnútra oknami. Práve tak ani vrchol duše neprijíma svoje svetlo nejakým úsudkovým uvažovaním. 2) Svetlo do veľsvätyne preniklo skôr bránou. Práve tak prijíma vrchol duše svoje svetlo z viery, v jej lúčoch sa vníma a pociťuje krása a dobrota Božieho zaľúbenia. 3) Nikto okrem veľkňaza nevstupoval do veľsvätyne. Práve tak nemá k vrcholu duše prístup nič iného, než ono veľké, vznešené a všetkoobsahujúce uvažovanie a cítenie duše, aby Božia vôľa bola nad všetko milovaná, prijímaná a konaná, a to nielen v  tom či onom prípade, ale bez výnimky vo všetkých prípadoch, vždy a všade, všeobecne vo všetkých veciach a zároveň v každej veci zvlášť. 4) Veľkňaz pri svojom vstupe do veľsvätyne zatienil aj to svetlo, ktoré prenikalo dovnútra bránou. Vhodil do kadidelnice toľko kadidla, že hustý dym zabránil svetlu, aby sa dostalo dovnútra otvorenou bránou. Práve tak je na vrchole duše v istom zmysle „zatienený“ aj duchovný pohľad odriekaním a sebazapieraním našej duše. Veď ona už toľko myslí na to, aby krásu pravdy a pravdu krásy, ktoré sa jej ukazujú uvidela, ako skôr myslením na to, aby ju objala a uctila. Akonáhle sa jej odhalí prevznešená dôstojnosť Božej vôle, chcela by takmer zavrieť oči, aby ju tak, bez toho aby sa viacej zaoberala jej prehliadaním, vrúcnejšie a dokonalejšie objala a aby sa jej naveky neobmedzenou láskou podrobila a s ňou sa naveky v neobmezedzenej láske spojila. 5) Vo veľsvätyni sa nachádzala schránka zmluvy s doskami Božieho zákona, mannou v zlatej nádobe a Áronovou palicou, ktorá sa jednej noci zazeleňala, rozkvitla a vydala plody (Hebr 9,4 ). Práve tak sa nachádzajú na vrchole duše: po prvé, jasná viera, podobná manne skrytej v zlatej nádobe, a táto viera považuje za pravdivé tie tajomstvá, ktoré nie sme schopní vidieť iným spôsobom; po druhé, vzácna nádej, podobná Áronovej kvitnúcej a plody prinášajúcej palici, a táto nádej očakáva splnenie tých prisľúbení dobra, ktoré nie sme schopní vidieť iným spôsobom; konečne po tretie, svätá láska, podobná dvom doskám s  Božími prikázaniami a touto láskou zjednocujeme svojho ducha s Božím Duchom i keď spôsobom sotva nejako vnímateľným.
     Podľa svätého Františka Saleského v najvyššom vrchle našej duše sú dva stupne. Na prvom stupni človek sa oddáva myšlienkam, ktoré sú závislé na viere a nadprirodzenom svetle viery. Na druhom však sa jednoducho oddáva viere, nádeji a láske.
     Vlastné premýšľanie a  zvlášť Božia milosť viedli vrchol duše k rozhodnutiu, aby sa oddala nejakej úlohe viery, tu rozum neprestane ani potom stále znovu uvažovať a usudzovať, keď rozoberá príčiny a dôvody už prijatej viery. A taktiež diskusia teológov prebieha v prízemí a pred závorou vyššieho podlažia duše; oddanosť však sedí na sudcovskom stolci najvyššieho vrcholu duše. Znalosť týchto štyroch stupňov rozumu je potrebná pre pochopenie duchovného života.

Dar rady

     V knihe Prísloví v 24. kapitole vo verši 6b čítame, že úspech je tam, kde je veľa poradcov. Kto je poradca? Hebrejské slovo „jô es“ predstavuje toho, kto poskytuje radu. V Izaiášovi 9,5 toto slovo označuje Mesiáša, ktorý vďaka tomu, že dáva rady, je hodnotený ako zázračný radca. V prvom liste svätého Jána apoštola a evanjelistu v druhej hlave, v prvom verši sa radca–parakletos prekladá ako prímluvník, ten ktorý sa prihovára za niekoho alebo niečo.
     Parakletos je odvodené zo slovesa parakleo čo znamená volať a v aktívnom preklade má význam širšie opísaný, ako ten, ktorý stojí blízko a napomína aj povzbudzuje, preto sa prekladá aj ako „utešiteľ“. V Evanjeliu svätého Jána:/ 14,16.26; 15,26; 16,7/ toto slovo vyznieva ako príhovorca. V pasívnej forme prekladu vo význame ako ten, ktorý pri niekom stojí, zvlášť pri súde, nie ako priateľ obžalovaného ale ako obhajca, teda ako príhovorca. Niektoré preklady jednoducho používajú grécky termín „Parakletos“ aj pre Ducha Svätého.
     Prorok Daniel v čase, kedy ho babylonský kráľ požiadal o vysvetlenie zvláštneho sna vzýval Boha: „Teba, Bože otcov mojich, chválim a oslavujem, pretože si mi dal múdrosť a silu a teraz si mi dal vedieť, o čo sme ťa prosili, lebo si nám oznámil kráľovu vec“. Inými slovami Daniel ďakuje Bohu, že mu poradil čo má povedať kráľovi, ako mu vysvetliť jeho záhadný sen. Teda po obdržaní múdrosti a sily prichádza od Boha nový dar, dar rady.
     Teda tretím darom Ducha Svätého je dar rady. Čo znamená rada? V Starom zákone sa tým myslel priateľský, dôverný podnet, návod, napomenutie, rozhodnutie, predsavzatie, zámer, plán, prezieravosť a múdrosť, ale taktiež úklad, zlý úmysel. Slovo rada môže znamenať aj praktické životné zásady.
     Pre Izraela rada znamenala viac než pre nás. Rada bola vyjadrovaná slovami a slová neboli chápané ako obyčajný dorozumievací prostriedok. V každom slove bolo čosi objektívneho. Toto slovo nemohlo zostať visieť len tak vo vzduchu ale malo skrytú energiu, ktorá viedla k realizácii akcie.
     Tam, kde sa v Starom zákone hovorí o Božej rade, musíme mať na pamäti, že v podstate ide o jeho vládu, rozhodnutie, ktoré vždy smeruje k uskutočneniu, pretože trvá veky ( Ž 33,11; Iz 44,26 ).
     Podľa Izaiáša 11,2-3 mesiášsky vládca bude naplnený „Duchom rady a sily“, t.j. praktickej zdatnosti; Duchom poznania a bohabojnosti a naplní ho bázeň Pánova, teda bude vedieť účinne a múdro poradiť – Zázračný Radca, Boh mocný, Otec večný, Knieža pokoja ( Iz 9,6 ), jeho múdrosť sa prejaví v starostlivosti o ľudí. Rovnako dobrotivý Boh radí Jakubovi : „Počúvaj na mňa, Jakub a Izrael, môj pozvaný, ja som to, ja prvý a ja aj posledný ( Iz 48, 12 ) . ...Ja, ja som hovoril a povolal ho, priviedol som ho a cesta sa mu zdarí ( Iz 48 , 15 ). Pán radí služobníkovi ako má oslobodiť jeho ľud: „Počúvajte na mňa, ostrovy, a pozorujte národy ďaleké: Pán od lona ma povolal,... „primálo je, keď služobníkom si mi, aby si zbudoval kmene Jakubove a späť priviedol kmene Jakubove a ... , lež ustanovím ťa za Svetlo pohanom, nechže si spásou mojou až do končín zeme!“ Rovnako je významná rada Pánova v otázkach všeobecnej spásy, keď hovorí ústami proroka Izaiáša v 56, 1 : „Zachovajte právo, konajte spravodlivo, bo blízko je spása moja, už príde, a spravodlivosť moja už sa zjaví. ... Cudzinec, čo lipne k Pánovi, nech nevraví: „Veru, vylúči ma Pán z ľudu svojho“ ... „... tým dám v dome svojom, medzi múrmi svojimi pomník a meno lepšie, než sú synovia a dcéry.“ V otázke zmilovania sa Všemohúceho Boha prorokuje Izaiáš slová rady: „Chystajte, chystajte, pripravujte prekážky z chodníka ľudu môjho! ... Lebo pravotiť sa večne nebudem a nebudem sa hnevať ustavične, ... cesty jeho som videl, uzdravím ho, budem ho viesť a dám mu útechu...“
     V Starom zákone sa hovorí, že skutočný prorok stojí „v rade Hospodina“, t.j. v poradnej sieni, kde sú vynášané Božie rozhodnutia. Rada, to sú aj dôverné rozhodnutia a tajomstvá. Taktiež aj v Novom zákone pokiaľ ide o grécky výraz búlé, ide o rozvažovanie, rozvahu, rozhodnutie, úmyseľ, vôľu a rozhodnutie.
     V Novom zákone sa slovo parakleo často objavuje vo význame „napomínať“ alebo „povzbudzovať“. V Skutkoch apoštolských 9,31 sa hovorí výslovne v zmysle posilňovania Duchom i keď to môže znamenať prosbu o pomoc Ducha Svätého. Pomoc Ducha Svätého ako prisľúbenia nájdeme u Matúša 10,19 : „Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať“. U Marka 13,11: „Až vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť, ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch Svätý“. U Lukáša /12,11-12/: “Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hvoriť“. Teda ide presne o funkciu obhajcu pred židovskými ale aj pred svetskými súdmi. Taktiež u Jána / 16,8-11/ zaznieva podobný tón, ktorý je viacmenej obžalobou než obhajobou: „A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené.“
     Rozdielne a predsa súbežné úrady odrážajú sa rovnako v liste Rimanom /8, 26.33-34/: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevýsloviteľnými vzdychmi (verš 26 ). Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac- ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? ( verše 33 a 34 ).
     Z uvedeného vyplýva, dar rady, to je totálna dôvera = viera, že Boh mi pomôže v kritickej situácii, pokiaľ sa to neprieči Božej vôli. Boh poradí ako sa máme rozhodnúť a čo máme robiť.

Dar sily

     Celá Biblia hovorí a sníva o sile, no pritom súčasne zvestuje definitívny pád násilníkov a povýšenie maličkých. Tento paradox sa rozvíja až do ohlasovania kríža, kde zdanlivá „Božia slabosť“ sa vyhlasuje za silnejšiu ako ľudia ( 1 Kor 1.25 ). Svätý Pavol apoštol charakterizuje Božiu metódu slovami „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ ( 1 Kor 1,27 ). Týmito slovami Pavol nechce , ako neskoršie islam, vyvýšiť nejakú Božiu moc ponad ničotu smrteľníkov; on stavia silu, ktorú človek nachádza v Bohu, oproti bezmocnosti, v ktorej človek zostáva bez Boha; s Bohom bude jeden človek víťazne bojovať proti tisícom ( Joz 23,10; Lv 26,8 ); bez Boha ľudia budú utekať pred šuchotom suchého lístia ( Lv 26,36 ). S Bohom vykonáme hrdinské činy, ospevuje žalmista ( Ž 60,14 ). Všetko môžem v Tom, ktorý ma posilňuje, volá Pavol (Flp 4,13). Pre vstup do Božieho Kráľovstva je takisto potrebná sila, ba i násilie ( Lk 16,16 ). „Oduševnení mocnou energiou skrze silu jeho slávy získate dokonalú stálosť a vytrvalosť“ ( Kol 1,11 ). Aj sila potrebná kresťanovi sa ukazuje ako životný potenciál a ako víťazný zápas. Táto sila je účasťou na sile samého vzkrieseného Krista, ktorý sedí po pravici Otca ( Ef 1,19n ), a robí z kresťana víťaza nad svetom ( 1 Jn 5,5 ), dáva mu prevahu nad všetkou mocou zla ( Mk 16,17n ), najprv v sebe samom ( 1 Jn 2,14; 5,18; na čo Starý zákon vôbec neupozornil) a potom okolo seba. Duch Pánov je aj pre nás moc vzkriesenia ( Flp 3,10n ), posilňuje v nás vnútorného človeka ( Ef 3,16 ) a umožňuje nám, aby sme cez našu plnosť vstúpili do samej plnosti Boha.
     Človek sám nevlastní v sebe silu, ktorá by mu mohla dať spásu: „Kráľ sa nezachráni veľkou silou ...“ ( Ž 33,16n ). Toto priznanie bezmocnosti je určite spoločnou črtou každej modlitby. Či ide o silu alebo iné dary Jahveho, Izrael dospel k tomu, že zabudol na ich pôvod, celkom si ich privlastnil a robí sa nezávislým od Toho, od ktorého všetko prijal: „Chráň sa povedať: moja sila a moc môjho ramena mi získali túto vládu“ ( Dt 8,17 ). Jahve aby dal jasne na vedomie, že len v ňom a skrze neho možno byť silným, volí si ľudí skromného zovňajšku, ale ktorí majú spoľahlivé srdce ( 1 Sam 16,7 ) a dáva im prednosť pred ľuďmi, ktorí ako Šaul o hlavu prevyšujú všetkých ostatných ( 1Sam 10,23). Chce konať so stále skromnejšími ľudskými prostredníkmi. Pavlovi zjavuje, že mu stačí Pánova milosť, lebo jeho sila sa rozvíja v slabosti ( 2 Kor 12,9 ). Boh svoju slávu nachádza v povýšení svojho služobníka, ktorý odmietnutý spoločnosťou, nechce sa brániť svojimi vlastnými silami a očakáva spásu iba od Boha. Boh zjavuje svoju slávu v plnosti v zmŕtvychvstaní ukrižovaného Ježiša. Kresťanská poníženosť neobmedzuje sa na pocit slabosti tvora alebo hriešnika, ale súčasne si uvedomuje silu, ktorá celkom pochádza z Boha. „Tento poklad nosíme v hlinených nádobách, aby bolo zjavné, že táto nesmierna moc patrí Bohu a nepochádza z nás“ ( 2 Kor 4,7 ). Z uvedeného vyplýva, že sila je darom Boha, teda darom Ducha Svätého . Čo rozumieme pod týmto slovom? V Starom zákone pod týmto pojmom sa rozumela udatnosť, úsilie, ktoré zahrňuje celú schopnosť človeka. Ďalej týmto slovom sa označuje moc, nadvláda. Rovnako sa týmto slovom rozumie zdatnosť človeka, rovnako Božia pomoc. V Starom zákone sa stretávame s takým výrokom ako, že Boh svojou silou vyviedol Izraela z Egypta (Ex 13,3; 15,6; 32,11; atď.). Boh svojou silou udržuje svet, svojou silou ho stvoril, nikto nie je tak silný ako Boh. Archa je symbolom Božej sily.
     Pán Boh sa ustavične oblieka v silu, opasuje sa silou a láme silu tých, ktorí sa vychvaľujú svojou vlastnou silou ( Jer 49,35; atď. ). Ináč vo filozofii sa pojmom sila zaoberal už Aristoteles, ktorý konštatoval, že všetky zmeny musia mať nejakú príčinu a túto príčinu stotožnil so silou. Pohyb, ktorý sa prejavuje v zmene, je proporcionálny množstvu sily, ktorou bol vyvolaný.
     Výraz „hájil“ v Starom zákone obvykle zahrňuje morálnu hodnotu ako to vidíme v Knihe Rút: „A teraz dcéra moja, maj odvahu! Čo si len vyslovíš, chcem ti urobiť. Všetok ľud môjho mesta pozná ťa ako čnostnú ženu“ (Rút 3,11). V zmysle užitočnosti je tento dar prezentovaný v knihe Prísloví „Spôsobná manželka je vencom svojho manžela, nehanebnica je však ako hniloba, čo sa mu vŕta do kostí“ (Prís 12,4). Alebo, „Ach, ktože nájde ženu dobrú? Jej cena je nad perly“ (Prís 41,10 ).
     V Novom zákone grécke slovo „areté“ znamená výtečnosť osoby alebo veci. Homér užíva slová menovite v charakterizovaní ľudských vzťahov, najmä pokiaľ ide o ich kvality. Rovnako ekvivalent „hodnôt“ v zmysle velebnosť, česť, chválihodnosť, ako to môžeme čítať v Izaiášovi: „Nech vzdávajú česť Pánovi a slávu jeho nech hlásia ostrovom!“ (Iz 42,12). Alebo, „Ľud, ktorý som si utvoril, nech rozhlasuje chválu moju“ (Iz 43,21). Alebo ako píše svätý Peter vo svojom prvom liste v hlave 2. a verši 9.: „...vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“.
     V zmysle slova „dynamis“ – sila , moc sa stretneme v Novom zákone u Marka ( 5,30 ): „Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Alebo u Lukáša ( 6,19 ) čítame: „A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých.“ Výraz sila objavuje sa v súvislosti s uzdravujúcou mocou nášho Pána. Výraz je obvykle prekladaný ako „sila“ ako napríklad v /2 Kor 12,9/; alebo /Hebr 11,11/: „...ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila“ (2 Kor 12,9). Alebo, „... vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 11,11).
     Kant rozlišuje medzi hybnou silou (mechanickou) a tvorivou silou. Túto tvorivú silu stotožňuje s organickou silou, ktorej prislúcha schopnosť produkcie a reprodukcie. Podľa Nietzscheho je sila ako vôľa k moci základným princípom živého. Má tým na mysli ustavične negujúci vzťah, t.j. prekonávanie jednej sily druhou. Toto úsilie chápe ako výraz vôle zmocniť sa niečoho, prekonať niečo, teda dostať sa vôlou k moci.
     Z uvedeného vidíme a zároveň vieme o akú silu máme prosiť Ducha Svätého, t.j. dostať sa silou vôle k moci nad sebou, nad svojimi vášňami a charakterovými nedostatkami, aby sme mohli ich odstrániť a spojiť sa so sviatostným Kristom.

Dar poznania

     Poznanie, k jeho nadobudnutiu je potrebná zvláštna metóda a dôkladné skúmanie, ktoré sa líši od jednoduchých schopností nazývame umením. Teda výraz umenie znamená vedenie, poznanie  toho, čo sa vie, znalosť, učenosť, majstrovstvo v niečom, rozum. Boh je dokonalý v umeniach, t.j. Boh je vševedúci, je všemohúci, všetko vie, je dokonalý rozum. Kniha Prísloví hovorí o Múdrosti, ktorá je výrazom Božieho dokonalého vedenia. Túto svoju dokonalú múdrosť nemá Boh od nikoho ( Job 21,22; Iz 40,14 ), ale riadi ňou všetko ( Prís 3,20 ). Pre človeka je ovšem nevyspytateľná, príliš vysoká, nestačí na ňu ( Job 38, a 39; Ž 139,6 ), ale Boh môže niečo zo svojej vedomosti t.j. znalosti a schopnosti dať ľuďom ( Ex 31, 3nn; Iz 28,24nn). Väčšinou sa umením myslí to, čo zbožňujeme do nekonečna a stáva sa nám akýmsi božstvom, a tento prejav dôvery, ináč povedané viery, nazývame náboženstvom, t.j. poznanie a poslušné uznanie Boha ako Pána. Aj toto umenie dáva ho len tým, ktorí sa ho boja ( Ž 25,14 ), ktorí sú striezliví ( Iz 28,9 ), rozumní ( Prís 14,18 ), t.j. ktorí sa ním chcú nechať viesť a podrobiť sa jeho vôli. O aké poznanie tu ide, je zrejmé z mnohých miest Starého zákona. Je to poznanie a poslušné uznanie Božej vôle (Ž 119,66; Oz 4,6; Mal 2.7; Oz 6,6), jeho všemohúcnosti ( Ž 19,3 ), praktická nábožensko-mravná múdrosť ( Prís 1,4; 5,2; 11,9; 12,1; 22,20; Kaz 1,16; 7,12; 12,9 ), ktorej základom je bázeň Božia ( Prís 1,7.22.29; Iz 33,6 ). Na prisľúbenom Mesiášovi spočinie trvale Duch poznania ( Iz 11,2 ) a bázeň Pánova, t.j. oboznámenie sa so skutočnou Božou vôľou, spojenou s jej rozhodným plnením. Izaiáš hovorí, že pod mesiášskou vládou aj srdce bláznov nadobudne umenie (múdrosti) ( Iz 32,4 ). Teda piatym darom Ducha Svätého je dar umenia. Čo sa tu rozumie pod slovom umenie sme si už ilustrovali zo Starého zákona.
     V biblickom ponímaní slovo umenie neoznačuje umeleckú činnosť, ako to poznáme my z nášho praktického života, t.j. umelecké obrazy, rezby, sochy, romány, hudobné diela a podobne,ale ide o poznanie, či vedenie, teda o vedomosť a to, čo sa vie: vedomosť, učenosť, rozum. Ide vlastne o poznanie, pochopenie, vnímanie, učenie, schopnosť naučiť sa. Podľa knihy Jób /37, 15/ je Boh dokonalý v umeniach, t.j. Boh je vševedúci, dokonalý rozumom, je všemohúci, všetko vie.
     Pre človeka je to príliš vysoko a nedosiahnuteľné, človek nestačí na veľkosť Božieho umenia, ale Boh môže dať niečo zo svojej znalosti a schopnosti ľuďom. Šalamún sa modlí za také znalosti, ktoré by ho naučili spravodlivo spravovať ľud a krajinu: „...Daj teda sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým, veď ktože by vládal spravovať tento tvoj početný ľud?“ ( 1 Kr 3,9 ). Boh mu odpovedal: „Pretože si si žiadal túto vec....dám ti srdce múdre a chápavé ...“ ( 1 Kr 3,12 ).
     Väčšinou pod výrazom umenie sa myslí to, čo nazývame náboženstvom, t.j. poznanie a poslušné uznanie Boha ako Pána. Aj toto „umenie“ pochádza od Boha ( Ž 94,10; Prís 2,6.26 ), lenže dáva ho len tým, ktorí sa ho boja ( Ž 25,14 ), ktorí sú striezliví ( Iz 28,9 ), rozumní ( Prís 14,6; 18,15 ), opatrní ( Prís 14,18 ), t.j. ktorí sa ním chcú dať viesť a podvoliť sa jeho vôli. Ide o poznanie a poslušné uznanie Božej vôle ( Ž 19,3 ), praktická a mravná múdrosť, ktorej základom je Božia bázeň.
     Múdry je vyzývaný, aby odišiel od muža bláznivého, keď pozná, že nieto u neho niečo, čomu by sa mohol priučiť. Umenie je vedieť dávať dobrú radu . V knihe Kazateľ nachádzame význam umenia v zmysle – kto rozmnožuje umenie, rozmnožuje bolesť, t.j. čím viac človek vie o sebe a o blížnych tým viac sa trápi ( Kaz 1,17 ).
     V Novom zákone ide prevažne o preklad gréckych slov gnósis = poznanie, vedomosť a epignósis = dôkladná, plná znalosť.
     V zásade ide o poznanie spasiteľnej Božej vôle.

Dar nábožnosti

     Kedykoľvek sa hovorí o zbožnosti a či nábožnosti, ide o vonkajší prejav , formu uctievania božstva, myslia sa tým skôr vonkajšie náboženské prejavy, formy uctievania božstva, než na úmyselný a vedomý pomer človeka k Bohu. V našom prípade ide práve o uvedomelý pomer k Bohu Stvoriteľovi a zvrchovanému Pánovi na náš citový, ináč povedané srdečný vzťah.
     Srdečnú dôveru v Boha. V Starom zákone sa stretávame so slovom nábožnosť len v knihe Jób (4,6). V hebrejskom texte čítame však miesto tohto slova „strach a bázeň“ rozumie sa pred Bohom. To isté slovo, v knihe Jób nachádzame vo význame bázeň v hlave 15,4, ďalej v Žalme 5. verši 8., potom v hlave 19. a verši 10. Rovnako ho nachádzame v knihe Prísloví (2,5) a u Izaiáša (28,13). Teda niečo, čo sa veľmi blíži nášmu chápaniu nábožnosť . V Novom zákone sú slovom nábožnosť prekladané dve rôzne grécke slová „deisidaimonia“ v Skutkoch apoštolov (25,19), čo môže znamenať bázeň pred démonmi, božstvami, teda zbožnosť, alebo náboženské zvyky. Slovo „thréskeia“ v Skutkoch apoštolov (26,5), v liste Kolosanom (2,18) a v liste apoštola Jakuba (1,26.27) znamená bohoslužobné uctievanie Boha, teda kult. V liste apoštola Jakuba ide o uctievanie anjelov, ktorí majú sprostredkovať styk s neprístupným Bohom. Zriedkavosť výskytu slova nábožnosť v Novom zákone ukazuje, že v popredí stojí nie kult, ale viera. Židia pod pojmom nábožnosť rozumeli predovšetkým svedomité až úzkostlivé plnenie Zákona. Mnohí prekladatelia rozumejú pod slovom zbožnosť prejav človeka, ktorý sa dáva v celom svojom jednaní viesť Božou bázňou teda to, čo v Starom zákone znamená „spravodlivý“(Prís 12,12; Iz 24,16; 26,7) „úprimný“( Mich 7,2 ), „šlachetný“ ( Iz 32,8 ). Pre vysvetlenie bázne Božej: Aténčania, aby neurazili žiadneho boha, postavili oltár neznámemu bohu. Na základe toho grécke slovo „thréskos“ sa prekladá v zmysle bohoslužobná zbožnosť ( Jk 1,26 ).
     So slovom zbožnosť v Novom zákone sa stretávame u Matúša (6,1-8): „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo vidí aj v skrytosti. Ale keď sa ty ideš modliť , vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení...“. Podobne v 1. Liste Timotejovi (4,7n): „Cvič sa v nábožnosti“! V druhom liste Timotejovi (3,12): „Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní“, alebo v liste Títovi (2,12) apoštol Pavol píše : „...a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“. Apoštol Peter vo svojom druhom liste ( 1, 6) píše: „... k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť“. V (3,11.12): ... „A keď sa toto všetko má tak rozplynúť, ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa, pre ktorý sa nebesia páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia“!
     Vidíme, že nábožnosť a či zbožnosť nie je nič iné, než dať sa celý k službe Bohu a to, že Boh hocikoho neberie , je otázkou, ako sa človek vie v styku s Bohom zbaviť svojho ja a v pokore prijať vôľu Boha a v tomto stave vedieť ho počúvať a k nemu v modlitbe hovoriť. A toto nie je jednoduchá záležitosť, to je potrebné si zaslúžiť svojim životom. Jednoducho povedané je to dar od Boha.
     Teda ďalší, šiesty dar Ducha Svätého je dar zbožnosti. Čo je zbožnosť, alebo nábožnosť? Už sme si zväčša povedali ale nezaškodí dodať, že nábožnosť je zasvätenie sa Pánovi čistým srdcom a obetovať mu na oltári vlastné srdce. Formy zbožnosti sú: almužna, modlitba a  pôst. Taktiež zvyk obracať sa k Bohu a k blížnemu. Účasť laikov na Kristovom kňazskom úrade, čo vyplýva z prijatia sviatosti krstu – všeobecné kňazstvo. Denná modlitba Cirkvi tvorí akési predĺženie slávenia eucharistie, nevylučuje, ale vyžaduje ako doplnenie rôznej pobožnosti Božieho ľudu, ako je adorácia a uctievanie Sviatosti oltárnej a účasť na nedeľnej svätej omši. Kresťanská zbožnosť zasväcuje nedele dobrými skutkami a pokornými službami, ktoré potrebujú chorí, zoslabnutí a starí. Kresťania majú svätiť nedeľu tým, že venujú čas a pozornosť svojej rodine a príbuzným, čo nemôžu robiť natoľko v pracovných dňoch. Nedeľa je vhodná doba pre zamyslenie, mlčanie, štúdium a rozjímanie, ktoré prispieva k rastu vnútorného kresťanského života.
     Dar zbožnosti nás disponuje k tomu, aby sme dávali Bohu to, čo mu v celej spravodlivosti sme dlžní ako jeho stvorenia. Kresťan môže z osobnej zbožnosti prisľúbiť Bohu nejaký skutok, modlitbu, almužnu, púť, atď.
     Čo odporuje zbožnosti? Všetky praktiky mágie a čarodejníctva, ateizmus, ktorý je hriechom proti zbožnosti, pretože odmieta existenciu Boha.

Dar bázne voči Bohu

     Bázeň Pánova alebo ináč povedané bázeň Božia je základným biblickým pojmom, zvlášť v Starom zákone. Tam je definíciou a synonymom zbožnosti. K označeniu zbožnosti aj náboženstva nepoznala hebrejčina iné slovo. Bázeň Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným božstvom (mystérium tremendum) alebo únik podobný Adamovmu, keď sa skryl pred Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným , ale úctivým pohliadnutím slabého a porušeného stvorenia k moci, velebnosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného rozdielu a predsa úzkej závislosti medzi človekom a Bohom patrí k podstate biblickej bázne ( Dt 6,2; Prís 1,7; 10,27; 1 Jn 4,18 ). V srdciach nie je vzbudzovaná Božou prísnosťou ( Dt 10,12.17.21 ), ale predovšetkým jeho dobrodením ( Ž 67,8; 130,4). Bázeň je spasiteľný Boží čin a prejavuje sa poslušnosťou ( Kaz 12,13; Dt 28,58 ). Božia bázeň je dreňou zbožnosti a mravnosti a teda aj počiatok múdrosti ( Prís 8,13; 16,6 ). K bázni Boh viaže svoje najkrajšie sľuby, šťastie ( Kaz 8,12), zdravie ( Prís 3,7n ), dlhý život ( Dt 6,2), požehnanie potomstvom ( Jer 32,39 ), priateľstvo, dobro i ochranu Pánovu ( Ž 25,14; 31,20; 33,18; 34,8; 103,11); a iné. Cieľom Zákona je vzbudzovať bázeň Božiu, t.j. zbožnosť ( Dt 4,10 ).
     V Novom zákone je Božia bázeň studňou zbožnosti, lepšie povedané viery v Boha ( Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21; Kol 3,22; 1 Pt 2,17; Zjv 14,7; 15,4 ). „Bojáci sa Boha boli všetci proselyti“, ktorí prešli od pohanstva k židovstvu. Aj v Novom zákone zostáva Boh Bohom svätým a neprístupným tomu, kto odmieta ho milovať ( Mt 10,28; 18,34; Hebr 4,1; 10,31; 1 Tim 5,20; Jk 2,19 ). Kresťansky chápaná bázeň Božia je prevyšovaná láskou ktorou sa Boh k nám v Ježišovi Kristovi priblížil a skrze ktorého sa môžeme cítiť synmi Boha a strach právom vyplýva z  hriešneho vedomia. Aj v tomto prípade Boh je prvý a človek druhý, to znamená, že človek dostáva od Boha dar, ktorý je v poradí už siedmy.
     Teda siedmym darom Ducha Svätého je bázeň Božia. Čo je bázeň Božia? Z toho čo sme uviedli by nám to malo byť dosť jasné, ale aby sme neboli na pochybách dodajme, že k náboženskému aktu, pri ktorom sa človek, ako tvor klania Bohu, patrí aj svätá bázeň pred absolútnym, nepochopiteľným a svätým Bohom. Človek pociťuje, že je na Bohu bez zbytku závislý a že je hriešnikom. Bázeň nepredstavuje žiadny protiklad voči dôverujúcej láske, ale je len dielčím hľadiskom tejto lásky, ktorá ju charakterizuje práve ako lásku k Bohu: Boha uznávame a milujeme práve preto, že uznávame a milujeme absolútny rozdiel medzi ním a nami. Nakoľko sa tu jedná o  jedinečný vzťah, nie je vhodné objasňovať bázeň Božiu na základe skúsenosti ľudského strachu, hrôz a podobne.
     Nakoľko pri tomto uznaní vlastnej stvorenosti sa uznáva tiež vlastná potreba spásy, nie je potrebné sa báť o vlastnú spásu, ani vtedy keď táto obava nevyplýva z lásky k Bohu. Postoj absolútnej ľahostajnosti zabúdajúci na seba, bez obáv o vlastnú spásu, by nakoniec bolo dokonca trúfalosťou vyrovnať sa Bohu, ktorý sám sebe postačuje a nie je ohrozený. Obava o vlastnú spásu ( Mt 5,29; 10,28; Ján 5,14; Flp 2,12; Rim 11,20) atď. S ohľadom na nevyspytateľnú spravodlivosť Boha tak patrí, ako ďalšie hľadisko k úplnému pojmu bázne Božej. V Starom zákone výraz bázeň Božia znamenal synonymum zbožnosti. Hebrejčina nepoznala iné slovo pre označenie nábožnosti a či zbožnosti. Lenže bázeň Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným Božstvom alebo únik podobný Adamovmu skrývaniu sa pred Pánom Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným, ale úctivým pozeraním slabého a porušeného stvorenia k moci, velebnosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného rozdielu a predsa úzka závislosť medzi človekom a Bohom patrí k podstate biblickej bázne ( Dt 6,2; Prís 1,7; 2,5; 10,27; 1 Ján 4,18 ). Pravá bázeň je ovocím Božieho odpustenia a milosti. Boh odpúšťa človekovi, aby sa bál Boha a zachovával voči nemu úctivosť. Bázeň je spasiteľný Boží čin a prejavuje sa poslušnosťou ( Kaz 12,13; Dt 28,58 ). Bázeň Božia je držanie sa v zbožnosti a mravnosti a to je aj počiatok múdrosti ( Prís 8,13; 16,6 ). K bázni viaže Boh svoje najkrajšie sľuby: šťastie (Kaz 6,2 ), požehnanie potomstva (Jer 32,39 ), zdravie ( Prís 3,7 ), dlhý život ( Dt 6,2 ), priateľstvo, dobrotu a Božiu ochranu ( Ž 25,14; 31,20; 33,18; 34,8; 103,1 a iné ). Účelom Zákona je budiť túto bázeň, t.j. zbožnosť ( Dt 4,10 ).
     V Novom zákone Božia bázeň je studňou zbožnosti alebo lepšie povedané viery v Boha ( Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21; Kol 3,22; 1 Pt 2,17;Zjv 14,7; 15,4). V Novom zákone Boh zostáva Bohom svätým a neprístupným tomu, kto odmieta jeho milosť.
     Bázeň Božia môže byť mravne oprávneným motívom (ako obava služobníka) pre akt ľúbosti. Teda v  takomto prípade prirodzene neexistuje žiadny mravný skutok tam, kde strach z Božieho trestu je len strachom z fyzického trestu pre človeka, kde chýba vedomie mravného nedostatku viny ako odporu voči Bohu, a kde sa teda zotrváva vo vine ako takej (otrocký strach). Aj mravne oprávnená ľútosť zo strachu ako prípravná etapa procesu ospravedlnenia dôjde svojho cieľa až vtedy, keď sa premení v osobný akt, lebo sviatosť, sa integruje do lásky k Bohu, ktorou Boh je milovaný s ohľadom seba samého. Tak sa bázeň Božia stane milujúcou úctou – timor filialis, takže sa Boha obávame z lásky a milujeme ho zo strachu (sv.František Saleský).

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign