Kruciáta oslobodenia človeka
Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

25. novembra 2020

Dnes je sobota 28. november 2020 , meniny má Henrieta , zajtra bude mať meniny Vratko. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes


Duchovnosť o. Františka Blachnického, ctihodného božieho služobníka

(Veronika Kováčiková)

Drahý otec Zdenko, národný moderátor, drahá oázová rodina - zídená na Kalvárii z príležitosti Zhodnotenia letných oázových duchovných cvičení, členovia Kruciáty oslobodenia človeka a tiež vy, ktorí nás sledujete prostredníctvom médií zo svojich domovov.

Eucharistiou, pri hrobe ctihodného božieho služobníka Františka Blachnického v Kroscienku, sa začalo dňa 26. augusta 2020 slávenie storočnice od narodenia zakladateľa Hnutia Svetlo- Život, ktoré bude trvať celý rok. Stalo sa tak počas vyhodnotenia letných oáz v Poľsku. Otec František sa narodil 24. marca 1921 na Sliezsku v poľskom meste Rybnik. Hnutie Svetlo-Život na Slovensku sa pripája k oslave storočnice práve dnes ako napísal o. Jozef na webovej stránke Hnutia a zároveň uviedol, že vstupujeme do formačného roku s mottom „Zrelosť v Kristovi". A cestu k tejto zrelosti nám ukázal práve náš zakladateľ otec František. Sám Boh ho viedol touto cestou, lebo vedel, že dar a úloha, ktorú mu Boh zveril je pre dobro a spásu mnohých ľudí. Jedinečnou cestou ku zrelosti v našom Hnutí je práve cesta Desiatich krokov ku kresťanskej zrelosti. Rok Božieho slova, ktorý Cirkev na Slovensku prežíva od prvej adventnej nedele 2019 až do sviatku sv. Hieronýma (30. 9. 2020) je určite dobrou kombináciou a prípravou na našu ďalšiu formáciu. Možno si v desiatich krokoch vychutnať bohatosť Božieho slova, s cieľom hlbšieho priľnutia ku Kristovi, k spáse nielen svojej, ale aj ľudí okolo nás. Viesť život hodný Božieho dieťaťa, ktoré osobným prijatím Krista za svojho Pána a Spasiteľa, obdržalo nový život, stalo sa novým človekom, ktorý buduje nové spoločenstvo, v ktorom šíri novú kultúru.

Ale teraz prejdem k téme

Duchovnosť otca Františka Blachnického, ctihodného Božieho služobníka.

Začneme ju modlitbou za jeho blahorečenie.

Autorom modlitby je bývalý generálny moderátor Hnutia Svetlo-Život o. Henryk Bolczyk a táto modlitba bude aj súčasťou nášho stánku stretnutia.

Už samotná modlitba nás vovádza do poznania vnútra nášho zakladateľa, ktorého Boh obdaril milosťou dôslednej viery, láskou k Cirkvi a ukázaniu, ako patriť Kristovi, ako sa mu oddať podľa vzoru Nepoškvrnenej, Matky Cirkvi, ktorej zveril dielo Hnutia Svetlo-Život. Dajme sa Bohu v tomto čase k dispozícii, aby v nás dokonal potrebnú zmenu, metanoiu, aby sme boli živými údmi vznešeného Kristovho tela, ktorým je Cirkev. Aby sme neboli len poslucháčmi, ale aby sme boli vernými vykonávateľmi diela, ktoré zveril o. Františkovi a nás povolal, aby sme mali účasť na týchto dobrách. Môžeš zaujať postoj revízie svojho života, spytovania svedomia, alebo Ti dá Boh novú víziu, aby toto dielo bolo účinným nástrojom výchovy zrelého kresťana a obnovy Cirkvi v dnešnom svete.

Sprievodcami na tejto našej „exkurzii" duchovnosťou Otca Františka bude pani Dorota Seweryn, Testament o. Františka, o. bp. Adam Wodarczyk, postulátor procesu blahorečenia o. Františka.

Najprv to bude pohľad pani Doroty, ktorá neúnavne viedla Kroniku mnohých udalostí, ktoré majú svoj začiatok v roku 1950, kedy o. František bol vysvätený za kňaza a prišiel do svojej prvej farnosti v Tychach.


Pani Dorota píše:

Otec bol človekom modlitby. Celý jeho život bol modlitbou, nie tým, žeby celý čas kľačal, ale neustálym zjednotením sa s Bohom. Všetko robil na väčšiu česť a chválu Božiu a pre jeho kráľovstvo, nič pre seba. Neustále nás vychovával k modlitbe. Chcel, aby bola potrebou nášho srdca, a nie ako stratený čas, aby sme hovorili: „tak by som sa ešte modlila, ale musím ísť pracovať" a nie „toľko mám práce a ešte sa aj musím modliť".

Najdôležitejšou modlitbou pre Otca bola Eucharistia. Považoval ju za najväčšiu a základnú modlitbu. Hovoril: Ak máš málo času na ruženec a svätú omšu, lepšie urobíš keď sa vzdáš ruženca a zúčastníš sa na eucharistii. V nej sám Ježiš Kristus sa obetuje za nás Otcovi. Je to najčistejšia modlitba a najmilšia Otcovi, lebo pochádza od jeho milovaného Syna.
Po eucharistii bol najdôležitejší pre Otca stánok stretnutia, čas kedy bol sám pred Bohom, aby počul, čo Boh od neho chce a aby na jeho slovo odpovedal. Nikdy nevynechal stánok stretnutia, aj keď sa vracal neskoro v noci z ciest, vždy ešte šiel do kaplnky. Modlil sa tesne pred bohostánkom, sedel na stoličke a rozprával sa s Pánom Ježišom. Modlil sa vždy za všetko, nerobil si žiadne plány, kým ich najprv nepredniesol Ježišovi s tým, aby poznal jeho vôľu.

Treťou modlitbou bola Liturgia hodín, modlitba Cirkvi na celom svete, lebo sám Kristus sa modlil žalmy.

Štvrtou modlitbou bol ruženec (s tzv. dodatkami). Predstavoval ju ako víťaznú modlitbu. Matka Božia skrze ňu víťazí nad diablom. Učil, že je to veľmi dôležitá modlitba, je „Dávidovým prakom", z ktorého možno „strieľať do Goliáša". Až potom prichádzali na rad iné, obľúbené modlitby - litánie, modlitby k svätým. Nepodceňoval ich, neznižoval ich hodnotu, ale hovoril, že ak je ohraničený čas na modlitbu, tak si treba vyberať tie najdôležitejšie.

Otec hovoril, že najviac vypočutá modlitba je tá nevypočutá. Neexistuje modlitba, ktorú by Pán Boh nepočul, ale nie všetky modlitby vyplní, lebo on nie je nato, aby plnil naše priania. Najvyšším, jediným, skutočným dobrom človeka je predsa spása - prísť k Otcovi, ktorý nás chce mať pri sebe, lebo nás miluje. Otec František si nič nevynucoval od Pána Boha. Hovoril, ak niečo nie je Božou vôľou, tak ani ja to nechcem, preto s pokorou prijímal, ak sa niečo dialo ináč ako prosil.

Viera a dôvera o. Františka

Rok 1981 - v Poľsku jedlo bolo na prídel a nad organizovaním oáz visel otáznik, či a ako organizovať oázy a zabezpečiť na oázy potraviny. Otec povedal, ak Pán Boh bude chcieť, aby boli toto leto oázy, tak Pán Boh pre nich nájde jedlo. Pamätaj Pán Boh stvoril toľko jedla na zemi, aby stačilo všetkým jeho deťom, aby nikto nezomrel od hladu. Pán Boh vie koľko má detí a tiež jedla je dostatočne veľa, ale ľudia sa nevedia o jedlo správne podeliť. To je iba vec vedieť sa podeliť o jedlo a nie jeho nedostatok. Priprav zoznam potravín, ktoré treba zabezpečiť na oázy.

Cestoval po Škandinávii a v Nórsku sa obrátil na pastora Hansa s pomocou zabezpečiť pre oázy v Poľsku 60 t potravín. Ten nemal odvahu povedať profesorovi Blachnickému nie. V posledný deň pri stretnutí s Hnutím Mládež s misiou požiadal poľku Malgosiu, ktorá tam študovala o pomoc pri zabezpečení potravín pre oázy, lebo pre Boha nič nie je nemožné. Bolo to volanie o zázrak a ten zázrak sa začal už večer pri modlitbe žalmu 78 verš 19 „Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?" a verš 25 „pokrmu im dal dosýta" (svedectvo Malgosi).

V tom roku sa očakávalo asi 50 000 mladých účastníkov oáz a potreba bola asi 250 t potravín. Otec sa vrátil spokojný a povedal priprav sklady.

Prvý transport potravín prišiel na tretí deň oáz, keď už účastníci zjedli všetky zásoby, ktoré si priniesli z domu. O. František povedal: „Pán Boh sa stará o svoje deti". Z 10 tirov bolo napokon 240 zo samotného Nórska (pre oázy v celom Poľsku) počas niekoľkých rokov. Frank, ktorý sa stretol s o. Františkom koncom prázdnin 1981 napísal vo svojom svedectve: „Pre o. Blachnického bolo typické, že keď som ho stretol pred koncom tretieho turnusu oáz, pozrel sa mi priamo do očí a povedal: „Kaleb, ďakujem ti za potraviny, ale predovšetkým potrebujeme Božie slovo. Môžeš mi poslať milión exemplárov Svätého písma?" Myslel som, že som zle počul. Váhavo som odpovedal, že budem sa za to modliť.

„Biblia 82 - Polen - 1 000 000" pod týmto heslom som priviezol do Poľska 1,4 mil. Biblií za dva roky.

Skutočne, pre Boha nič nie je nemožné a ľudí s hlbokou vierou možno stretnúť uprostred všetkých kresťanov. Viera o. Františka a jeho dôvera v Božiu všemohúcnosť sa dostávala určitým spôsobom aj nám všetkým. Nám tým spôsobom, že sme boli povzbudení robiť to, čo nám otec kázal robiť a potom sme sa prizerali zázrakom, ktoré vykonal Pán Boh. Lebo tí, ktorí autenticky veria v Krista a sú mu oddaní, patria Kristovi. Pán Boh ich počúva a koná skrze nich zázraky."

V testamente sa väčšinou odovzdávajú majetky, cennosti a iné dobrá, berie sa ako dôležitý dokument. V prípade otca Františka Blachnického, ktorý svoj testament napísal dňa 18. júna 1986 (44 rokov od jeho obrátenia v cely smrti) ide o dobrá a milosti, ktoré dostal od Boha.

Otec František píše:

Popri množstve iných darov som vo svojom živote dostal štyri neobyčajné milosti, ktoré sú - podľa môjho súčasného poznania - najväčšie.

Prvým darom je viera, ktorú som dostal ako novú, nadprirodzenú skutočnosť v jedinom okamihu toho pamätného dňa. Odvtedy som nikdy nemal pochybnosti v oblasti viery a nikdy som nemal iné ciele, snahy a záujmy okrem tých, ktoré vyplývali z viery a viedli k Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom pri uskutočňovaní veľkého plánu spásy. Všetky rozhodnutia som prijímal na základe viery.

Zároveň ma vždy sprevádzalo (a sprevádza) vedomie, že moja služba viery nie je čistá, že je v mojom vnútri presiaknutá pýchou, sebaláskou, túžbou byť a mať pre seba.

V podstate som ešte nikdy neurobil skutok, ktorý by bol v Božích očiach čistý, ktorý by bol prejavom nezištnej lásky.

Ale vždy som si túto nedokonalosť uvedomoval a túžil som po vnútornom očistení. Celých štyridsaťštyri rokov môjho života bolo jedným volaním, výkrikom túžby po láske, po očistení. Lebo Duch nemôže vzbudzovať túžby, ktoré by nechcel naplniť.

Druhým darom je dar vízie „živej Cirkvi" ako všetko zjednocujúceho programu pre život a činnosť.

V rámci tohto daru musím spomenúť dar ďalšieho teologického štúdia spojeného s vedeckými prácami pri licenciáte, doktoráte a habilitácii. Nešlo mi v nich o vedu pre vedu či získavanie vedeckých hodností. Boli príležitosťou k naplneniu potreby prehĺbiť a konfrontovať vnútornú víziu dozrievajúcu v praxi, z ktorej sa následne vynárali nové problémy a otázky.

Nikdy som necítil potrebu opravovať či dopĺňať výsledky svojich štúdií. Stali sa však súčasťou programu môjho života až do konca.

S tým je spojený druhý osobitný dar: II. vatikánsky koncil a jeho vízia Cirkvi - Communio. Vstrebanie tejto vízie a jej zapracovanie do základov svojej činnosti.

Táto činnosť je súčasťou charizmy Hnutia Svetlo-Život, hnutia živej Cirkvi, „ekleziológie II. vatikánskeho koncilu premenenej na jazyk istého hnutia a konania" (kard. Karol Wojtyla). Pri pohľade na jeho rozvoj, plody, postavenie v živote Cirkvi v Poľsku, nemôžem v tom nevidieť dar - charizmu. Nevymyslel som ju ani nevytvoril, bola mi daná a zadaná, ako úloha. Bolo k nej primiešaných veľa vlastných, nezrelých nápadov, často som tým škodil tomuto dielu, ale práve skutočnosť, že napriek tomu nezaniklo a rozvíjalo sa podľa pevnej vnútornej logiky, svedčí o tom, že je to dar.

Za tento veľký dar pre môj život a za to, že som sa mohol stať nástrojom tohto diela - sláva Otcu skrze Syna v Duchu Svätom!

Ak by som chcel a mal niečo odovzdať ako dedičstvo vo svojom duchovnom testamente, tak je to práve tento dar - charizma Svetlo-Život. Pochopenie, zamilovanie a vernosť tejto charizme. Zdá sa mi totiž, že ešte stále je málo tých (vrátane Poľska), ktorí už dostali milosť pochopiť význam tejto charizmy pre obnovu tváre Cirkvi - Kristovej nevesty, nového Jeruzalema zostupujúceho z neba na zem.

Keby mi Pán dovolil ešte žiť a pracovať, chcel by som len jedno, aby som mohol v súčasnom svete účinnejšie a plodnejšie ukazovať krásu a veľkosť tajomstva Cirkvi - sviatosti, čiže znaku a nástroja jednoty všetkých ľudí.

Tretím darom je Spoločenstvo Nepoškvrnenej, Matky Cirkvi!

Je to taký veľký dar, že by som ho z pohľadu významu pre môj život postavil na úroveň predchádzajúceho - Hnutia Svetlo-Život. Napokon jeden od druhého nemožno oddeliť. Vznik a rozvoj tohto spoločenstva, život v neustálom dialógu s ním, opora, ktorú som nachádzal v jeho službe (diakonii) je fascinujúcim dobrodružstvom môjho života. Začalo sa takmer súčasne s cestou môjho kňazstva. Je akoby cestou Márie, Pánovej služobnice po boku Krista - kňaza. Bolo by opovážlivosťou povedať, že Spoločenstvo Nepoškvrnenej, Matky Cirkvi je „mojím dielom". Veď z môjho pohľadu som urobil všetko, aby som ho zničil. Jeho vytrvalá existencia, napriek mojim charakterovým vadám a chybám, ktoré ho mohli zmariť, je zrejmým dôkazom, že je to dielo Nepoškvrnenej, Matky Cirkvi, dielo zapísané v Božích plánoch.

Bez existencie Spoločenstva Nepoškvrnenej, Matky Cirkvi by nemohlo vzniknúť Hnutie Svetlo-Život. Za toto dielo osobitne vďačím Nepoškvrnenej, Matke Cirkvi! Je to jej osobitný dar pre môj život! Spoločenstvo ma sprevádzalo na životnej ceste ako anjel strážny! Do jeho rúk odovzdávam testament svojho života.

Štvrtým darom je milosť úplného darovania sa.

Tento dar sa stal mojím vlastníctvom počas posledných rokov tu, v Carlsbergu. Je výsledkom (ešte trvajúcej) temnej noci zmyslov a ducha. V tom všetkom sa uskutočnilo (a ešte uskutočňuje) „predieranie sa" vedomia a vôle k tomu, čo je konečné, nevyhnutné, isté: k vlastnej smrti! Existenciálne „Amen" k vlastnej smrti - v presvedčení a vo viere, že smrť je najväčšie a vlastne jediné „dielo", ktoré môžem „uskutočniť" vo svojom živote! Lebo len smrť nemožno pokaziť sebeckým úkonom „vlastnenia" seba.
Neraz som ako Jób preklínal v „pekle milosrdenstva" hodinu, v ktorej som bol počatý. Tieto stavy sú neznesiteľné a predsa hodiny, počas ktorých ich prežívam, sú najcennejším darom. Počas nich ma Pán, ktorý „obetoval seba samého" za mňa, učí darovať sa mu! A len v tom sa môže naplniť zmysel môjho života!

Preto chvála ti, Nepochopiteľný Bože, za svetlo tých temných nocí, ktoré jediné ma môžu vrátiť tebe!

* * *

Prečo mi dnes, v deň 44. výročia môjho narodenia, prišla na um myšlienka napísať testament? Je tu jeden vážny vnútorný dôvod. Krvná zrazenina v nohe, ktorá mi znemožnila pohyb, nehojaca sa rana na palci na nohe, ktorá sa už štyri mesiace nehojí, ale rozširuje (cukrovka). To všetko mi pripomína reálnu možnosť odchodu. Môže to byť začiatok krížovej cesty, z ktorej už nemožno zísť. Ďalšie pády, pribitie, zomieranie. Týždne, mesiace, roky? Množstvo utrpení, ktoré sa nedajú predvídať, ale určite oveľa väčšie ako všetko doteraz! Všetko je v Pánových rukách. Ale práve On odo mňa vyžaduje, aby som už teraz a až do konca vyjadroval „Amen" pre tú hodinu, ktorú Boh pripravil a pre všetky zastavenia tejto krížovej cesty spolu s okolnosťami zomierania!
Tu sa začína najväčšia udalosť môjho života. Amen.
Da robur, fer auxilium!

Hlavný postulátor beatifikačného procesu Františka Blachnichého o. Adam Wodarczyk povedal o ňom toto:

„...jeho hlboká a živá viera, oddanie Cirkvi a svedectvo jednoduchého a chudobného života môžu byť inšpiráciou pre laikov a duchovných. Blachnický bol človekom hlbokej mystickej modlitby, ktorá ho na konci života priviedla k hlbokého zjednoteniu s Kristom. Charakterizovala ho veľká úcta ku krížu, ktorá mala prejav v jeho modlitbe a jeho náuke, zvlášť v posledných rokoch jeho života. Ticho a pokorne prijímal každý deň osobný kríž - starosti a utrpenie. Bol zamilovaný do liturgie a Božieho slova. Nielen učením, ale najmä osobným svedectvom každodenného, kresťanského a kňazského života sa snažil o postoj úplného a nezištného sebadarovania sa Kristovi a Márii otvorením sa na Ducha Svätého. A posledný rozmer jeho duchovnosti (podstatný) - služobný život nazval diakoniou. Bol presvedčený, že každý človek má zo svojho života učiniť dar Bohu a ľuďom. A to zrealizoval vo svojom živote heroickým spôsobom. Z hľadiska postoja služby je pre nás vzorom a príkladom. Ukazuje, čo všetko môže Boh robiť skrze jedného človeka, ktorý sa Mu úplne odovzdá v službe..."

Vo chvíli smrti jeho spolupracovníci sa pomodlili Magnificat, lebo sám o. Blachnický ich učil, aby v najťažších a dramatických chvíľach svojho života sa modlili túto modlitbu.

Mnohí ho považovali za svojho duchovného vodcu, preto mu zvyčajne hovorili „otec". V roku 2003 na KULe v Lubline zorganizovali druhé medzinárodné fórum teológov strednej a východnej Európy na tému: menší a väčší proroci Strednej a východnej Európy v 20. storočí. Jednou z postáv, ktorá tam boli prezentované bola aj osoba Františka Blachnického. Hĺbka jebo vnútorného života, všestrannosť a široký záber teologických reflexií a jeho pastoračných aktivít dovolili, aby ho organizátori tohto sympózia, celkom správne, započítať do skupiny väčších prorokov tejto časti Európy. Preto o. bp. Adam svoju doktorandskú prácu s názvom „Kňaz František Blachnický - život a práca" vydal knižne s názvom „Prorok živej Cirkvi".

Základným rozmerom jeho života bola skutočnosť, že viedol hlboký vnútorný život. Vďaka jeho duchovným denníkom, vyučovaniu a osobnému duchovnému životu možno konštatovať, že viedol mystický život.

Dôležitým rozmerom jeho duchovnej siluety, ktorá ovplyvnila spôsob jeho pastoračnej činnosti, bola jeho mariánska spiritualita. Celé Hnutie zveril Márii, Nepoškvrnenej. V rámci Hnutia, keď tvoril model kresťanskej výchovy s názvom Pedagogika nového človeka, tak Máriu učinil osobným vzorom nového človeka. Tento princíp je aj v znení druhej smerovky nového človeka.

Vo svojej knihe „Prorok živej Cirkvi" bp. Wodarczyk píše o živote a práci Františka Blachnického. Mimo iného vymenováva aj jeho publikačnú činnosť - 627 publikácii. Z podnetu kňaza Blachnického vznikli nové aktivity, ktoré odpovedali na znamenia časov. Patrí tu: Kruciáta oslobodenia človeka, Plán veľkej evanjelizácie, Nezávislá kresťanská sociálna služba, Kresťanská služba oslobodenia národov.

Svätý Otec Ján Pavol II. v telegrame napísal:

„Boh povolal k sebe kňaza profesora Františka Blachnického a táto smrť naplnila smútkom mnoho ľudských sŕdc a prostredí. Odišiel horlivý apoštol obrátenia a vnútornej obnovy človeka, veľký pastier duší mládeže. Svoje talenty mysle a srdca, akási mimoriadna charizma, ktorou ho Boh obdaril, odovzdal budovaniu Božieho kráľovstva. Ďakujeme Bohu za všetko dobro, ktoré využívajú mnohí ľudia. Vrúcne sa modlime o plnosť svetla a života pre jeho dušu."

Jeho široká pôsobnosť a služba Cirkvi a v Cirkvi, prebúdzanie a oživovanie laikov, zápas o triezvy národ, starostlivosť o mladých a rodiny, urobili z Františka Blachnického svedka viery. Stal sa hlasom, ktorý volal všetkých laikov, aby každý deň žili tajomstvo Cirkvi.

Na sarkofágu, v ktorom sú uložené pozostatky Božieho služobníka o. Františka Blachnického (Kroscienko nad Dunajcom, kostol Dobrého Pastiera), čítame tieto slová zo Svätého písma: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu" (Jn 12, 24).

Usmernenia k stánku stretnutia:
pred krížom v tichu chcem sa rozprávať s Ježišom,
text zo Svätého písma Filipanom 2, 1 - 11,
modlitba o blahorečenie o. Františka Blachnického,
modlitba k Zorničke slobody.

Krátka syntéza duchovnosti o. Františka Blachnického

  • Modlitba - osobný vzťah ku Kristovi, individuálna modlitba (každodenný stánok stretnutia), hlboký vzťah a neustále zjednotenie sa s Bohom.
  • Dôsledný prístup k liturgii - zvlášť eucharistii a liturgii hodín, ako vrcholu a prameňu kresťanského života.
  • Živá viera a hlboká dôvera v Boha. Hlboký vnútorný život. Túžba po svätosti. Hlboká úcta ku krížu. Mystický život.
  • Zanechanie starého človeka s jeho egoizmom a pýchou, duch pokory spočívajúci v uznaní si svojej hriešnosti, slabosti a ohraničenosti - postoj hlbokej viery a prejav dôvery voči Kristovi, Spasiteľovi, ktorý nás premieňa mocou svojho Ducha.
  • Dar hlbokého poznania ľudskej podstaty, ktorá je povolaná k nezištnej láske, čiže k vlastneniu seba v darovaní seba. Horlivý apoštol obrátenia a vnútornej obnovy človeka.
  • Veľká úcta k Nepoškvrnenej, Matke Cirkvi, ktorá ako človek bola bezhranične oddaná Kristovi a jeho poslaniu. Jej zveril dielo Hnutia Svetlo-Život.
  • Charizma Svetlo-Život - charizma pre obnovu tváre Cirkvi - Kristovej nevesty.
  • Postoj služby - diakonie, ktorá spočíva v nasledovaní Ježiša Krista, ktorý prišiel slúžiť (Mt 20, 28) a Márie Pánovej služobnice; plné odovzdanie sa Kristovi v službe Cirkvi (communio).
  • Diakonia pre - budovanie Cirkvi, výchovu nového človeka, tvorenie nových spoločenstiev a šírenie novej kultúry.

Prešov, Kalvária 1. 9. 2020
Veronika Kováčiková

Prednášku i svätú omšu si môžete pozrieť a vypočuť cez tieto odkazy:
prednáška
svätá omša

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign