Moje obzretie sa za pešou púťou KOČ do Levoče

Dovoľte mi, podeliť sa pár riadkami so svojimi dojmami z 15. ročníka Pešej púte Kruciaty oslobodenia človeka, ktorej úmysel bol Za triezvosť v našich rodinách.

Takúto pešiu púť som konala prvý raz v živote v mojich 57 rokoch. Vedela som o nej, veď už som členka KOČ zopár rokov a stále som svoju účasť odkladala. No tento rok, pre mňa dôležitý, lebo som si vykonala Úplne zasvätenie Bohu cez Pannu Máriu (podľa sv. Ľudovíta Grigniona) a snažím sa podriaďovať Božej vôli a z lásky k Panne Márii, prišlo aj pozvanie na pešiu púť : obetovať ju za konkrétneho človeka, ktorý bojuje s okovou závislosti. Závislosť je tak ťažká, že sám Pán Ježiš hovorí, že nestačí len modlitba ale je potrebná aj obeta a pôst. Tak som tento rok ani nerozmýšľala a dala som Bohu ÁNO, nech si ma použije a ja mu prinesiem obetu.

Do Útulku sv. Františka sme pricestovali už vo štvrtok poobede, aby sme mohli byť aj na svätej omši a tiež na spoločnom stretnutí KOČ. Veľmi som sa potešila, že som opäť mohla objať mojich „starých známych“ a tiež stretnutiu s otcom Romanom, ktorý je aj s chlapcami z útulku v mojich denných modlitbách. Byť s nimi opäť po roku, bolo mojím veľkým potešením. Tak som sa tešila, keď chlapci rozprávali o sebe, o svojich radostiach aj starostiach, len ma dosť zaskočilo vyjadrenie jednej mojej priateľky, že na pešiu púť nepôjde, že to nestojí za to, že je veľmi sklamaná, lebo nie je podľa nej ochotný nikto, kto by jej pomohol, že každý hľadí len na seba. A ona veru je odkázaná na pomoc. Nechápala som tieto jej slová a jej presvedčenie neísť na pešiu púť, ale pochopila som počas púte....

V piatok ráno sme sa na autách presunuli do Starej Ľubovne, kde bola naša spoločná svätá omša a požehnanie na našu pešiu púť. Tu sa k nám pripojil aj minorita otec Martin, ktorý vedie pešiu púť snáď každý rok v smere do Podolínca a Spišskej Belej, Ľubicu, Záľubicu až na Mariánsku horu.

Posledné doplnenia vody, nejakého jedla a vyrážali sme po svätej omši v Starej Ľubovni, s úsmevom a dobrou náladou a s veľkou radosťou v srdci a ja som si veľmi uvedomovala aj moju obetu, pretože som bola najstaršia pútnička, trochu som sa obávala, ale odovzdala som sa úplne do Božej vôle. Cesta nám krásne ubiehala, prebiehali osobné rozhovory a čo bolo veľmi dôležité, modlili sme sa a spievali pesničky, ktorými sme chválili Boha. A keď nás aj začínali „tlačiť topánky“, pri modlitbe a speve sme na bolesť zabudli. S prestávkami na občerstvenie sme pokračovali do Spišskej Belej, kde sme mali ubytovanie. Keďže sme prešli 27 km, zastihla nás aj poriadna búrka, človek mohol v tichosti a sám so sebou uvažovať nad svojim životom. Ďakujem Bohu za tento čas, čas, ktorý som trávila v odovzdaní sa do jeho vôle, pretože mi ukázal to, čo ma úplne šokovalo: veď to, čo som počula na sedení KOČ, že každý vidí len sám seba, je pravda? Zakúsila som tu tiež veľké sklamanie a zranenie, pretože som videla, že je zle, keď sa sústredíme na seba a budeme si presadzovať svoje JA a ešte manipulovať ľudí, ktorí sú sami zranení! Prečo sa to deje u ľudí, ktorí sú zranení a ľahko manipulovateľní? Možno preto, že som sama týmto peklom prešla, viem pochopiť týchto ľudí a viem sa veľmi dobre vžiť do ich pocitov! Takto to ale nesmie byť, sú to ľudia, ktorí sú veľmi zranení, preto je veľmi nebezpečné také správanie presadzovanie si svojej vôle a bola som presvedčená, že človek v skupine sa ma podriadiť, má prijímať rozhodnutia nadriadených, aj keď sa mu „nezdajú“, lebo Pán všetko obráti na dobré.

Na druhý deň sme mali skoro budíček, aby sme prišli na Levočskú horu na otváraciu svätú omšu a púť začala mimo hlavných ciest, na rozdiel od predošlého dňa. Ísť po hlavnej ceste za horúčavy, za piatkovej silnej poobednej premávky, bolo veľmi namáhavé. Okrem toho, keďže to bola moja prvá pešia púť, neporiešila som to dobre s obutím. Po asfaltke som chodila v teniskách, ktoré sú na hory a aj keď som si na ďalší deň prezula sandále, nohy boli riadne doráňané. Ale to nevadilo, mala som jasný cieľ pred sebou – obeta za závislého. Nasledujúci deň začal veľmi pekne, za slnečného rána a so spevom na perách sme vyrážali na ďalšie putovanie v smere – Ľubica – Záľubica a Mariánska hora. Pri modlitbách cesta ubiehala veľmi rýchlo, pretože bez nich by sa to nedalo zvládnuť, človek by len rozmýšľal, čo mu je, čo ho bolí, tlačí. Ale myseľ upriamená na Pána spôsobila vo mne to, že som prehodnocovala rôzne situácie života a ukazovala sa mi jediná cesta. Po občerstvení v Ľubici u milých ľudí, ktorí sa veľmi potešili našej zastávke u nich, sa v mojom vnútri odohrával veľký boj. Keďže sa nič nemenilo a presadzovanie si svojej vôle u niektorých aj naďalej pretrvávalo. Bolo toho dosť, ja týmto sa nechcem nikoho dotknúť, nie je to namierené proti nikomu, ide len o moje vnútro a to, čo sa odohrávalo vo mne. Prišlo mi presvedčenie, aby som sa rozhodla, že nebudem ďalej putovať a aby som tak predišla nejakej výmene názorov. Po stretnutí s milou pani v Ruskinovach, ktorá sa stará o drevený kostolík zasvätený mojej drahej Agnese, ostal ako spomienka na bývalú obec, mi prišlo do srdca, že moje „vzdanie sa putovania“ mám obetovať za pútnikov, ktorých ešte čakal kus cesty na Mariánsku horu, aby úspešne a v zdraví došli na horu. Bolo mi to ľúto, lebo viem, že by som celú púť zvládla. Moja vôľa v tomto prípade nebola dôležitá, uprednostnila som Pánovu vôľu a úplne som sa odovzdala. Keď sme pod horou pri rampe čakali na pútnikov, mohla som dávno výjsť sama na horu, ale Pán to nedovolil. Tak sa stalo, že pútnici boli skôr v stane ako ja, pretože som tak dozraňovaná potrebovala spoveď a stála som v rade. Už sa mi ani „neušlo dobré miesto na spanie“, lebo nemal nikto záujem obsadiť miesto na karimatku aj pre mňa. Sviatosť zmierenia som nestihla, pretože kňazi odišli na otváraciu omšu, ktorá práve začínala. Počasie sa nám tiež pokazilo, keď som prišla do stanu, moje veci boli úplne premočené, zo spacáku voda len tak tiekla. Bolo mi do plaču, ako budem spať, keď si ľahnem do takého mokrého spacáku, dostanem hneď zápal pľúc. Nemala som si ani čo obliecť na seba, riadne sa ochladilo a moja bunda ostala v aute, nikto ju nevyložil, keď sa vykladali veci. Tak som povedala Pánovi:“ Pane, ja som bezradná, neviem, čo mám robiť, prečo ani spoveď, prečo toľké rany?“ A Panna Mária Levočská ma pozvala, aby som išla do baziliky a trávila čas pri nej. Spoznala som sa s krásnymi ľuďmi, noc sme v modlitbách prebdeli, zažila som nádhernú rannú grékokatolícku omšu, ktorá bola v bazilike, lebo po hroznej nočnej búrke, nič nefungovalo. Bola som v noci aj na spoveď, viem, že to Pán konal, pretože keď som sa nemohla vyspovedať u toho kňaza, kde som stála v rade, tohto vybral sám Pán, aby ku mne hovoril. Veľmi ma potešili jeho slová, keď mi povedal, že je krásne, že som si dala obetu za závislého človeka, ale že som priniesla dvojnásobnú obetu, keď som sa obetovala pre ostatných pútnikov. Tak v mojom srdci už nebolo ani trošku výčitky, len pokoj a vedela som, že som púť šťastne skončila a aj priateľstvá, ktoré začali „na nočnej“, pretrvávajú a som rada, že Panna Mária zase spojila srdcia, ktoré ju milujú.

Táto prvá Levočská púť ostatne pre mňa ako veľký nezabudnuteľný zážitok a skúsenosť, že vo všetkom sa treba odovzdať pod ochranu Matičky, pretože ona sa postará o milujúcu dušu vo všetkom a Pán orezáva pri každej príležitosti, aj keď zareže do živého. je to preto, aby videl našu vieru, no potom, ak mu to dovolíme, nás rozmaznáva a hýčka vo svojej náruči a pripravuje nám samé dobroty. Spomínam s láskou na všetkých a už teraz sa teším na ďalší ročník Levočskej púte. Ďakujem ti, Ježišu. Chválim ťa, Ježišu.

S láskou
účastníčka púte Majka zo Žiliny

Z tejto púte si môžte pozrieť niekoľko záberov z objektívu Reného,

ale aj z objektívu Štefana