Ako sme putovali k Levočskej Panne Márii

Milí používatelia stránky kruciata.sk, zaznamenali sme pre vaše duchovné povzbudenie výpovede niektorých účastníkov nedávnej pešej púte Kruciáty oslobodenia človeka, ktorá viedla z Kežmarku na Mariánsku horu, kde pokračovala hlavným odpustovým programom. Konala sa v sobotu 5. júla. Účastníkom púte sme položili niekoľko otázok.

Ste na tejto pešej púti KOČ prvýkrát alebo sem chodíte už pravidelne?

Martin, Levoča: Bol som takmer na všetkých púťach.

Magdaléna, Žilina: Na tejto púti KOČ som bola asi štvrtý krát. Po dlhšej prestávke som išla prvýkrát po tejto kratšej trase, predtým som trikrát putovala zo Starej Ľubovne.

Miriam, Kežmarok: Na pešej púti KOČ som prvýkrát. Peši sme putovali s manželom a farnosťou Kežmarok aj pred 30 rokmi. V máji sme vtedy prijali sviatosť manželstva a v júli putovali s úmyslom poďakovať. Takže tiež máme 30. výročie.

Čo vás doslova priťahuje vykonať si takúto púť v spoločenstve bratov a sestier, ktorí sú členmi, kandidátmi či sympatizantmi Kruciáty?

Martin: Spoločná modlitba, spoločné putovanie k Panne Márii, spoločenstvo ľudí, ktorým záleží na kultúre nepitia, ľudí, ktorí vedia, že je potrebné prinášať obety za slobodu vlastnú i našich blízkych.

Magdaléna: Na tieto púte chodím odvtedy, ako som sa stala členom KOČ. Priťahuje ma spoločnosť úžasných, srdečných ľudí, ktorí máme spoločný úmysel. Privítanie s nimi je vždy srdečné, no najviac sa však teším na kňazov a zvlášť na pátra Martina Kolára, ktorý vedie putovanie spoločnými modlitbami a piesňami. Je to náš hnací motor, bez neho by sme to tak ľahko a s láskou nezvládli. Poteší však aj rozhovor s pátrom Romanom a tiež sa vždy teším na nových ľudí, ktorí sa pridávajú, na ich svedectvá a životné príbehy, ktoré vo mne doznievajú ešte dlho po skončení púte.

Miriam: Veľmi ma oslovilo putovanie s KOČ. Uvedomenie si, ako je dôležité obetovať námahu putovania za našich blízkych.

Ako spätne vnímate priebeh tohtoročnej pešej púte? V čom to bolo možno náročné no zároveň veľmi hodnotné a pekné?

Martin: Tohtoročnú púť vnímam ako veľmi pokojnú, požehnanú. Bolo pomerne dosť veľa účastníkov, takmer všetci sa veľmi vytrvalo zapájali do modlitieb i spevov a počasie bolo takmer ideálne, ako aj atmosféra medzi pútnikmi.

Magdaléna: Priebeh púte bol veľmi dobrý, počasie nám prialo, partia bola výborná, prišli aj priatelia, ktorých som túžila stretnúť. Organizácia bola výborná a trasa preto veľmi dobre zvládnuteľná.

Miriam: Išla som aj s obavou, pretože som mala nedávno problém s členkom. Aj s obavou, či to zvládnem. Ale s Božou pomocou a spoločenstvom sme si navzájom povzbudením.

Priblížte momenty z púte, ktoré vo vás ešte aj teraz rezonujú.

Martin: Modlitba Loretánskych litánií, ako ich spievajú v Lendaku (cca 45 minút); dokončenie desiatku ruženca na Kováčovej Vile aj keď priniesli bagety a únava pokročila ; spoločná poklona a "ofera" na Mariánskej hore.

Magdaléna: Veľmi srdečné a prekvapivé stretnutie s priateľkou z Lendaku, ktorú som spoznala pred rokmi na púti a dlho sme sa nevideli. Bolo až komické, že sme sa hneď nespoznali, až počas púte, no potom sme sa už od seba nevzdialili a prežili sme vzácne chvíle.

Miriam: Bol to veľmi požehnaný čas. Najviac ma oslovilo stretnutie spoločenstva, spoločné rozhovory, z ktorých som veľa načerpala...Dojímavé zamyslenia krížovej cesty za našich kňazov. A celý čas sme boli v lone krásnej prírody.

Čo vám naplnilo srdce i myseľ, keď ste doputovali na Mariánsku horu k Panne Márii?

Martin: Radosť, vďačnosť, nadšenie.

Magdaléna: Neopísateľný pocit radosti, že som to v prvom rade zvládla a že môžem byť na tomto vzácnom mieste, kde sa nebo dotýka zeme. Táto púť je neopísateľná na pocity, ktoré pramenia z miesta a tej masy ľudí, je to pre mňa vždy veľký a vzácny zážitok. Najmä, keď sa po príchode na horu ide každý privítať s P. Máriou oferou okolo oltára. Keď vidím celé rodiny, mladých, starých, chorých....tlačia sa mi vždy slzy od radosti do očí. Tento pohľad prajem zažiť každému, kto tam ešte nebol.

Miriam: Vďačnosť, že som to zvládla. A veľmi ma oslovilo, že tam bolo veľa rodín s malými detičkami. Veľa mladých ľudí. Radosť, že sa týmto deťom ukazuje, kde treba prichádzať, aby načerpali silu. Pretože to svedectvo života rodičov je pre deti veľmi dôležité. Putovať a prichádzať k Panne Márii našej mamičke a orodovníčke...

S akým úmyslom ste vykonali púť?

Martin: Za triezvosť na Slovensku, za moju vlastnú väčšiu slobodu, prehĺbenie vzťahu k Panne Márii, zažiť znova spoločenstvo KOČ - ľudí, čo voňajú človečinou.

Magdaléna: Môj úmysel je vždy za pomoc pre závislých, zvlášť z mojej rodiny, za ich oslobodenie a tiež ako vďaku Pánu Bohu za dar P. Márie pre nás ľudí.

Miriam: Púť som obetovala za naše manželstvo, mojich blízkych a priateľov. Za ich túžby aj zranenia. Vyprosiť dar viery v rodine...Za dielo KOČ.

Zúčastnili ste sa aj svätých omší na Mariánskej hore. Ktoré myšlienky z homílií či príhovorov kňazov a biskupov ste si osobitne doniesli aj do vašich domovov?

Martin: Bol som na otváracej sv. omši v sobotu o 17.00 i na záverečnej sv. omši v nedeľu o 10.00. Oslovilo ma nadšenie kazateľov, spev a hra hudobníkov.

Magdaléna: Sv. omša je vždy vrchol púte a tento rok to bolo veľmi citové, nakoľko bolo 30. výročie od návštevy sv. pápeža Jána Pavla II., ktorého odkazy roznietili, verím, že každé srdce. NEBOJTE SA, zaznievalo v príhovoroch od kňazov viackrát. Okrem sv. omše v sobotu o 17.00 som bola prítomná aj na polnočnej sv. omši, ktorú celebrovali novokňazi a na ktorú veľmi rada spomínam. Teší ma, že si Pán povoláva krásnych a ochotných mladých mužov na prácu do svojej vinice, ktorí milujú a majú v úcte P. Máriu.

Miriam: Zúčastnila som sa sv. omše v sobotu o 17. hod. Veľmi ma oslovila kázeň o. biskupa Františka Trstenského. Aby sme v živote neboli len prázdny rám, ale aby sme druhým ľuďom cez náš život prinášali živý obraz Krista. Stretávať konkrétneho človeka osobne, nielen cez sociálne siete. Posedieť si spolu, pozdvihnúť ho, smiať sa spolu. Darovať mu čas, byť pre neho darom. A potom myšlienka, aká je veľká sila spoločenstva.

Prečo by ste odporučili aj iným takúto púť?

Martin: Pre blízkosť Panny Márie a pre spoločenstvo a modlitbu.

Magdaléna: Preto, lebo na žiadnej nezažijú to, čo na Mariánskej hore v Levoči, to musí každý sám zažiť. Je to proste neopísateľný zážitok, byť prítomný medzi davom ľudí, ktorí veria a milujú P. Máriu a prinášajú kvôli nej obetu.

Miriam: Lebo je to krásne strávený čas v spoločenstve, kde sa spoločne modlíme, povzbudzujeme, vypočujeme a obohatíme.

Aké miesto má mariánska úcta vo vašom každodennom živote?

Martin: Zásadné. Pomáha mi prijímať a plniť Božiu vôľu.

Magdaléna: P. Mária je môj každodenný chlieb, ak to môžem takto povedať. Ona je môj most k P. Ježišovi, a keď jej prejavujem úctu a lásku, tak viem, že potešujem Jeho Srdce.

Miriam: Veľké. Panna Mária ma sprevádzala mojimi mládežníckymi rokmi, kedy som ju začala vnímať, a viem, že ona ma priviedla k svojmu synovi Ježišovi. Pán Boh ju nesmierne miluje, aj Pán Ježiš ju nesmierne miluje. A preto jej blízkosť, ochranu a orodovanie veľmi vo svojom živote potrebujeme.

A vaše krátke svedectvo o tom, ako sa zmenil alebo korigoval možno váš pohľad na život, druhého človeka, Boha, seba samého či vieru po absolvovaní tejto púte?

Martin: Mám skúsenosť toho, že v každom človeku Božia milosť pôsobí jedinečným spôsobom.

Magdaléna: Po tejto púti, vlastne aj počas nej, som ďakovala Bohu za každého človeka, ktorého mi dal do cesty, za to, že nám dal dar viery a spojil nás do jednej veľkej rodiny. Ďakujem, že ho môžeme prijať v Eucharistii a že napriek takému kvantu ľudí všetko prebehlo v pokoji, láske a porozumení. Myslím, že toto je najväčšie svedectvo, že je živý a je stále s nami v prežívaní vzájomnej úcty a pokoja v srdci.

Miriam: Som rada, že aj napriek obavám som vykročila a putovala. Vravela som si, že aj Panna Mária putovala a bola v požehnanom stave. Povzbudilo ma to, že v živote je potrebné veľakrát vykročiť s nádejou...Mnohí pútnici mali viac zdravotných problémov, a napriek tomu putovali, aby vyprosili iným milosti.

Podľa podkladov spracoval: Pavol Kall