Svedectvo farníka Štefana

Štefan, Vy ste boli iniciátorom, aby vznikla takáto ( Kruciáta, pozn. redakcie ) komunita v Rožňave. Prečo?

Asi z dôvodu toho, že ja som osobne abstinujúci alkoholik, ktorý mal dlhé roky problémy s alkoholom. Ja nehovorím, že ten problém bol stále veľký. Požíval som alkoholické nápoje od roku 1997 a po určitom období sa to množilo a kopilo. Stal som sa ja sám závislým alkoholikom, čo som si ťažko priznával, že som závislý. Prišlo to až do takého štádia, že som prišiel o zamestnanie, nedokončil som vysokú školu. Prišiel som o dobré meno a v roku 2009 som už bol na dne, že som potreboval osobnú pomoc. Vďaka aj môjmu krstnému synovi Marekovi dostal som sa do Levoče na psychoterapeutické oddelenie, kde som bol hospitalizovaný. Tam som sa stretol s pátrom Romanom, moderátorom Kruciáty oslobodenia človeka na Slovensku.
Myšlienka Kruciáty ma tam oslovila. Nielen ja , ale aj mnoho iných ľudí má problémy ako ja. Po hospitalizácii som navrhol pánovi dekanovi, či by sme nezaložili kruciátu u nás v Rožňave. To, že je človek hospitalizovaný v rôznych zariadeniach, kde sa vykonáva liečba alkoholizmu, ešte neznamená, že má vyhraté. Boj začína vtedy, keď príde domov do svojho prostredia. Vtedy je dobré, keď takéto spoločenstvá existujú a pomáhajú.

Rožňavská Kruciáta je stále ešte pri zrode, splnila už Vaše predstavy? Prejavili aj ďalší ľudia záujem o spoločenstvo?

Moje predstavy to naplnilo. Ja som si myslel, že na prvom stretnutí budeme asi traja ľudia – ja, ten môj krstný syn Marek a pán dekan. Bolo nás tam deväť. Aj náš pán riaditeľ diecéznej charity Jozef Kováč, čo bolo pre nás tiež veľkým povzbudením. Na druhom stretnutí sme boli jedenásti. Páči sa mi, že neprídu len ľudia, ktorí sú závislí. Sú tam spoluzávislí, ale aj takí, ktorí majú v rodine s tým problémy.
Dostali sme ponuku z klubu anonymných alkoholikov v Rožňave od zdravotnej sestry, ktorá to vedie, že by rada prišla medzi nás. Ona by zdieľala naše problémy po tej odbornej stránke. A z klubu by niektorého abstinujúceho závislého zavolala a povedala nejaké skúsenosti.
Som osobne rád, že máme nejaké kontakty na tento klub.
Na to, že tých stretnutí bolo niekoľko, je to dobré. Ono sa to utrasie, Boží duch vanie, takže modlíme sa, aby to bolo lepšie.

Bohu vďaka, ja osobne pracujem na Diecéznej Charite Rožňava. Chodievajú k nám bezdomovci, ktorí sú alkoholici. Svoj problém riešia alkoholom. Jedného sme dostali na psychiatrické oddelenie na preliečenie. Ale oni sú problematickí, lebo po poliečení vracajú do toho istého prostredia, nemajú kde spať, je im zima a rýchlo vzniká recidíva – znovu vypukne závislosť na alkohole. Charita sa o to zaujíma, a preto chodí riaditeľ na kruciátu, aby sme si navzájom vymieňali skúsenosti a riešili problémy.

Na záver tohto nášho krátkeho rozhovoru. Čítal som veľmi krásnu myšlienku v časopise Cesta, ktorý vychádza pre ľudí bez domova a závislých: „Alkohol bol tekutý diabol vo mne a ďakujem Pánu Ježišovi, že ho zo mňa vyhnal, a že môžem i naďalej žiť plnohodnotný život v slobode a pravde. Bohu vďaka!“

( prevzaté z rádia Lumen, upravené
zaslal pán Compel )