Hagioterapia

„Ak chceme pomáhať človekovi, musíme najprv pochopiť, kto človek je“

V dňoch 20.-23.6.2013 sa uskutočnilo v Levoči stretnutie s Katarínou Ralbovskou z Centra pre duchovnú pomoc zo Záhrebu ( www.zmr.hr).

Miestom konania bol Útulok sv. Františka, ktorý je súčasťou komplexu minoritského kláštora.

Čo sa skrýva za tajomným slovom hagioterapia, ktoré bolo ústrednou témou tohto stretnutia?

Uvedieme stručný prehľad základných pojmov, o ktorých sme hovorili:

Človek sa od okolitého stvorenia líši práve tou duchovnou oblasťou. Duchovná oblasť – to je moja najhlbšia bytosť, moje najhlbšie vnútro, to, čo som ja, ako človek, moja hĺbka Často sa hovorí, že duchovná oblasť = religióznosť. Ale to nie je to isté. Duchovná oblasť je niečo širšie, bohatšie. Keďže táto oblasť nie je viditeľná – nevidíme ju, ani necítime, veľmi ľahko na ňu zabúdame. Dnes obzvlášť prežívame tendencie žiť svoj život iba na telesnej úrovni (kult tela, hedonizmus, materializmus, kultúra „mať“...), resp. na úrovni psychickej (veľa sa venujeme tomu, ako sa cítime...). A na svoju dušu, svoju duchovnú oblasť ľahko a rýchlo zabúdame.

Moje najhlbšie vnútro, moja bytosť má v sebe akoby „program“ na správny život, život, ktorý je v zhode s tým, čím sme, čím môžeme byť. Čo obsahuje ten „program“? Svedomie – to je v každom človekovi, bez ohľadu na to, či je veriaci alebo nie a hovorí mu, čo je dobré a čo zlé. Život – mám v sebe život, ktorý je večný. Možno ho pošliapať, ale nemožno ho zabiť, lebo je to večný život, život nezničiteľný. Je to život, ktorý sme dostali od Boha (ako „dych života“) pri počatí a ktorý „sa nám neodníma, iba mení“. Treba rozlišovať život a životné situácie. Život, to je nezničiteľná záležitosť, to je duchovná úroveň. Životné situácie – to je psycho-fyz. oblasť - sem patrí napr. aj naša fyzická smrť.

Kvalita môjho života závisí od toho, aký prijmem „uhol pohľadu“: či sa pozerám na veci iba z pohľadu tela, psychiky alebo aj z tej duchovnej úrovne. Keďže máme tendenciu zabúdať práve na tú duchovnú oblasť, je dôležité cvičiť sa v „dvíhaní sa“ na duchovnú úroveň, v obracaní zraku práve na ňu.

Naša bytosť, naša podstata je „naprogramovaná“ na jednotu, dobro, pravdu a krásu, harmóniu (unum, bonum, verum, pulchrum).

Jednota – v človeku je veľká túžba niekomu, niekam patriť. Veriaci má privilégium, že vie, komu, kam patrí: Patríme Bohu, od neho sme vyšli a k nemu sa vraciame.

Dobro – človek má v sebe schopnosť robiť dobro – sebe i druhým. Ak takto žije, jemu samému je dobre.

Pravda – to je tá Božia pravda – zákony dané človekovi do jeho vnútra.

Sloboda, slobodná vôľa – to nie je „robím si, čo chcem“. Taký postoj je povrchný, je skôr zneužívaním slobody. Sloboda znamená otvorenosť žiť to, kým naozaj som, tj. svoje človečenstvo, svoju vnútornú osobnosť v zhode s tým, ako som stvorený – napr. som slobodný robiť dobro.

Každý človek je vo svojej hĺbke plný života, slobodný, dobrý, láskavý... Toto všetko môže byť vo mne veľmi spútané, zranené, skaličené, schované..., ale nemôže byť zničené. Duchovná oblasť, to je to moje najhlbšie ja, stvorené na „obraz a podobu Božiu“. Keďže Boh je svätý, táto oblasť vo mne je tiež svätá, je „sväté miesto“, kde sa stretávam s Bohom. Všetky moje duchovné možnosti, vlastnosti sú odrazom Božích možností, vlastností. Keďže Boh je vo svojich možnostiach neobmedzený, neohraničený, často prežívame aj my vo svojej hĺbke túto túžbu po nekonečne, neobmedzenosti. Ale v oblasti tela a psychiky sú naše možnosti obmedzené, ohraničené. Ak sa nám to pomieša, dochádza v našom živote k preháňaniu a to potom vedie napr. k únave, znechuteniu, vyhoreniu.

Treba sa učiť aj oddychovať – nielen fyzicky, psychicky, ale aj duchovne – oddychovať v Božej prítomnosti, chrániť si čas osobnej modlitby. Tá však nemá byť iba „odrapotaním“ nejakých naučených formuliek, ale má byť stretnutím sa s tým, ktorý ma stvoril z lásky a ktorý ma stále miluje, miluje „až na smrť“. Už stretnutie s dobrým, milým a sympatickým človekom zanechá na nás pozitívnu stopu: sme tiež optimisticky a radostne naladení po stretnutí sa s ním. Aj stretnutie sa s Bohom pri modlitbe – ak je naozaj stretnutím – musí na nás zanechať „stopu“: nemôžme byť rovnakí po stretnutí sa s ním na modlitbe, ako pred modlitbou! (Čo sa často aj stáva – prichádzame do kostola s najrozličnejšími problémami, modlíme sa rôzne modlitby, ružence, korunky, obetujeme omše..., ale vychádzame z kostola rovnako smutní, depresívni, ako sme do neho aj vošli...).

Človek môže byť zranený v každej z uvedených troch oblastí. Zranenia v oblasti tela a psychiky vidíme, cítime, preto sa snažíme o liečenie: medicínskymi postupmi, psychoterapiou. Zranená môže však byť aj duchovná oblasť človeka, ale to ani necítime, ani nevidíme, resp. pri veľkom zranení sa to prejaví neskôr v psycho-fyz. oblasti, ale liečba iba v tejto oblasti nevedie k uzdraveniu. Je to preto, že tieto zranenia sa musia liečiť v duchovnej oblasti. A tým, kto lieči, nie je človek, ale iba Boh. On je ten, ktorý človeka stvoril, spasil a on je Pánom života a smrti, on „raní aj lieči“.

Tu má svoj pôvod aj názov hagioterapia. Latinské slovíčko hagios znamená svätý.
Svätý Boh vstupuje na „sväté územie“ človeka, zasahuje, kde bol človek zranený, hojí a lieči tieto zranenia svojou prítomnosťou, svojím slovom, ktoré je mocné a životodárne. Úloha druhého človeka, terapeuta, je tu len pomocná, pomáhajúca, smerujúca pohľad človeka na jeho vnútro, ktoré je Božím obrazom, stvorené pre jednotu, harmóniu bytia, existencie. Tu, na tomto „svätom území“ môže človek nájsť sám seba, môže nájsť uzdravenie svojich duchovných zranení. Ale tým, kto v konečnom dôsledku uzdravuje človeka je ten, kto ho „skonštruoval“: Svätý Boh.

Keďže sa nedá v skratke napísať všetko to, čo sme tam počuli a zažili za tie štyri dni, na záver poviem iba to: Je lepšie raz zažiť, skúsiť, ako stokrát počuť! Myslím, že všetci, čo sme boli na prednáškach, modlitbách a meditáciách pani Kataríny, sme sa aspoň v niečom našli a povzbudili, čo sa týka nášho vlastného života, ale aj čo sa týka nášho vzťahu k druhému, našej pomoci iným ľuďom.

Text a foto: Mária Polačková

Milovaní,
pozdravujem Vás všetkých srdečne (cez Vás aj tých, na ktorých nemám kontakt) a posielam Vám odkaz na fotky z nášho spoločného času stráveného s p.Katkou Ralbovskou.
Prajem Vám pekný čas spomínania, ale ešte krajší čas každodenného života s Pánom a s inými bratmi a sestrami, s ktorými žijeme, ktorým slúžime!
Mária Polačková
Foto tu:
https://picasaweb.google.com/105407934011258223424/2013_06_2023_Hagioterapia_LE_Vyber?authkey=Gv1sRgCMzogt3Ckd3ERQ#