Homília otca biskupa Sečku
z úvodnej svätej omše v sobotu

Drahí bratia kňazi, drahí bratia a sestry, milí účastníci sympózia Kruciáty oslobodenia človeka.

Nemecký duchovný Wilhelm Busch opisuje svoju životnú skúsenosť z pastorácie rodín a hovorí: „Navštevoval som rodinu môjho študenta, žiaka, ktorého som učil v škole, ktorý žil len so svojim otcom a s dvoma bratmi. Matka im umrela. Asi v treťom ročníku na strednej škole sa začal môj študent akosi meniť. A tak chcel som zistiť v čom spočíva, alebo v čom tkvie dôvod jeho zmeny. Lebo tá zmena nebola pozitívna, ale negatívna. A tak pri zisťovaní zistil som, že otec, ktorý prekonal stratu manželky a venoval sa rodine, naraz začal sa uťahovať, začal používať alkohol a začalo byť doma peklo. A tak v jedno odpoludnie, keď som vystriehol, že otec nie je v robote, ale doma, prišiel som k nim na návštevu a bol tam aj prítomný môj študent“. Hovorí: „Začal som otcovi dohovárať, vysvetľovať, povzbudzovať, ale on akosi zaryto mlčal a hovorí: „Všetko je pekné, všetko čo hovoríte je správne. Ja si to uvedomujem a ja sa neviem z toho vymaniť.““ A hovorí: „Keď som už dlhšie do neho tak akosi dohováral mu a hovoril s ním, nakoniec hovorí synovi: „Dones povraz!“ Spočiatku som sa naľakal, lebo som myslel na to najhoršie. Ale keď chlapec doniesol povraz, otec zobral a priviazal ho k stoličke. A keď už ho mal priviazaného, hovorí synovi: „Synu! Prosím ťa, vstaň!“ A on hovorí: „Vidíš, že nemôžem, veď si ma priviazal k stoličke. Priviazal si mi nohy, priviazal si mi ruky. Nie som schopný vstať.“, „Ale ja ti hovorím vstaň!“. Nešlo to! A hovorí otec takto: „So mnou je to už tak – som takto zviazaný závislosťou na alkohol, že neviem sa z toho vyslobodiť.“ Vtedy tento duchovný, Wilhelm Busch hovorí: „Taká spásonosná myšlienka ma napadla. A tak som zobral nôž a rozrezal len dva razy povraz a hovorím: „A teraz vstaň!“ A naozaj. Uzly sa uvoľnili a chlapec vstal.“ A hovorí Wilhelm Busch: „Aj otcovi som poukázal: „Pozri! Vlastnými silami nie si schopný z tejto zviazanosti, či závislosti vstať. Ale je tu Kristus, ktorý nás oslobodil. Ktorý nám dáva svoju milosť. “

Drahí bratia a sestry!
My sme v posledných dňoch svedkami čítania evanjelia v Božom chráme, kde Pán Ježiš vyháňal zlých duchov, uzdravoval chorých, vracal zrak slepým, nemým reč. A tí, ktorí sledovali jeho počínanie a jeho moc nad zlými duchmi, boli to farizeji a zákonníci, ktorí boli náboženskí horlivci hovorili: „Pomocou Belzebuba vyháňa zlých duchov. Pomocou zlého ducha vyháňa zlých duchov.“ A dnes sme počuli v Božom slove anonymnú ženu zo zástupu, ktorá, keď videla tieto činy a skutky, túto moc Božieho syna, hovorí: „Blažený život, ktorý ťa nosil. A blažené prsia, ktoré ťa nadájali.“ Teda aký rozdielny prístup: Tí, ktorí mali poznanie božieho zjavenia, božieho zákona si vysvetľovali negatívne a hovorili: „Pomocou zlého vyháňa zlého.“ A jednoduchá žena, ktorá zo zástupu sa ozvala poznala to, čo skutočne Pán Ježiš prejavuje svojou mocou – svoju Božskú moc. Je pravdou, že Pán Ježiš nezostáva len v tej rovine prirodzeného. Hovorí: „Zaiste. Ale skôr blahoslavenejší sú tí, ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ Teda poukazuje a pozdvihuje celú tú rovinu z prirodzenej úcty a lásky k svojej matke. Lebo ju nepopiera a pozdvihuje to na vyššiu úroveň a hovorí: „Všetci, ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho sú blažení.“ A vieme, že na inom mieste hovorí: „To sú moji bratia, to sú moje sestry, to je moja matka.“ Kto počúva a zachováva. A my v dnešný deň, keď slávime spomienku Panny Márie, vieme, že Ježišova Matka bola tá, ktorá bola naozaj a je pre nás takým prototypom, vzorom, ideálom, že ona tieto slová počúvala, zachovávala si vo svojom srdci a rozmýšľala nad tým. Teda drahí bratia a sestry aj pre nás, ktorí sa schádzame okolo stola nech je vždy povzbudením, ale aj vzpruhou víťazstvo Božieho Syna Ježiša Krista nad hriechom, ktorý ovocie svojho víťazstva nám ponúka vo sviatostiach cirkvi, službou cirkvi. K tomu, aby sa nám podarilo ozdraviť aj naše rodiny a naše vzťahy, ale aj náš život, je veľmi dôležité, aby sme teda načúvali Božiemu slovu rozmýšľali a uskutočňovali ho. A Pán nás nenecháva opustených, osamotených, aby sme to zvládli vlastným rozumom, vlastnou silou, ale on nám dáva svoju milosť skrz sviatosti, ktoré sú ovocím jeho víťazstva. A tak prijímanie sviatostí nie je len vecou akéhosi výpočtu, ale nášho osobného rastu spolupráce s Božou milosťou, ktorú nám Pán Ježiš ponúka a dáva, aby sme dokázali prekonať pokušenia, nástrahy, aby sme boli vytrvalí v konaní dobra a naozaj nasledovaní dobra. Nám naozaj je potrebné byť vytrvalí. Čítal som taký príbeh, že mladý človek rozmýšľal nad tým, čo s načatým životom. A tak sa dopočul o učiteľovi, o ktorom išiel chýr, že vie povedať pravdu takým spôsobom, že nikoho neponíži, neurazí, ale naopak, ten, koho osloví mu ešte poďakuje a povie: „Ďakujem ti, že si bol tak otvorený a že si mi otvoril oči poznania. Pravdu, že si mi povedal.“ Hovorí: „To by bolo niečo pre mňa. To by som mohol naozaj skúsiť.“ Aj šiel k učiteľovi. Vydržal možno trištvrťroka. Po čase si hovorí: „To ma celkom tak nenapĺňa. Ja by som niečo také echtovnejšie pre mňa chcel.“ A tak sa dopočul o ďalšom učiteľovi a o ňom sa dopočul, že je to človek s veľkým srdcom, dobrým srdcom, láskavým srdcom. Ktorý má otvorené oči srdca pre každého núdzneho a hovorí: „To by bolo niečo pre mňa.“ A tak išiel za učiteľom a hovorí: „Môžem?“ „Skús!“ Vydržal celý rok. Aj bol šťastný, aj bol rád. Len po roku začal rozmýšľať a hovorí: „Pane Bože, všetko je v poriadku, to ma napĺňa, vidím, že som osožný, že sú aj ľudia vďační, len nemám čas na seba. Nemám čas sa ani chvíľočku zamyslieť, oddýchnuť, ani vydýchnuť. Musím asi pohľadať niečo iné.“ A tak dopočul sa o treťom, o štvrtom, o piatom, ale nevydržal nikde dlhšie. Až počul správu, že žije učiteľ o ktorom hovoria, že je aj múdry aj svätý. A tak prišiel k učiteľovi a hovorí: „Učiteľ, vieš, ja hľadám svoje miesto v živote a neviem sa akosi zorientovať. O tebe som počul, že si múdry aj svätý. No, že by som rád...“ On hovorí: „V poriadku, ale za jednej podmienky: Týždeň vydržíš mlčať. To znamená týždeň nebudeš protestovať, týždeň nebudeš frflať.“ „Týždeň? Aj na ostrí noža.“ hovorí mladík. A tak začal. V prvý deň ho zobral učiteľ, dal mu do ruky krompáč a lopatu a hovorí: „Vieš, pozri, toto je krídlo, kde žijú rehoľní bratia, toto je krídlo, kde máme nemocnicu a toto je krídlo, kde prespávajú pútnici – pútnicky dom. A vieš, pri takom veľkom je potrebná voda. Máme vodu, ale málo vody. Vieš, začni kopať.“ A tak začal kopať. Kopal celý deň, zem bola tvrdá, kamenistá. Lopotil v spále dňa celý deň. Keď slnko zapadlo, prišiel učiteľ a hovorí: „Vieš, ja som si ťa celý deň všímal. Videl som ako si sa lopotil, ako si kopal. Zem je tvrdá. Ja by som ti odporúčal začni zajtra na inom mieste, lebo sa zodrieš a ku vode sa nedokopeš.“ A tak ho to nadchlo, aký pozorný a milý, aj keď mu vŕtalo v hlave, prečo mu to nepovedal poobede, alebo doobeda, ale až večer. Na druhý deň kopal na inom mieste, ale večer prišiel učiteľ a hovorí: „Vieš, bratia vravia, že to miesto, kde kopeš bolo kedysi hnojisko. No a vieš ako, voda, hnojisko, to nejde dohromady. Nože kop na inom mieste.“ Už ho začalo trošku naberať. Na druhý deň znova kope na druhom mieste, ale prišiel večer učiteľ a znova mu dohovára. Hovorí: „Vieš, bratia mi vravia, že toto miesto je také najslnečnejšie. No a my v kláštore máme aj nemocnicu a vieš, potrebujeme aj liečivé byliny pestovať. Vieš, no, kop na inom mieste.“ Po tomto bol už vnútorne napätý ale hovorí si: „Sľúbil som, že týždeň vydržím. Ja mu to zrátam na konci.“ A tak keď prišiel posledný deň hovorí učiteľovi: „Vieš, hovorili o tebe, že si múdry aj svätý. Ale ty si hlupák. Keby si ma bol nechal kopať na jednom mieste od začiatku týždňa, možno by už bola v studni voda čistá, pramenistá. A tak sa pozri na záhradu a dvor. Vidíš, že je rozkopaný a vody nikde.“ A vtedy mu učiteľ vraví: „Vieš, prepáč. To nie je obraz mojej hlúposti. To je obraz tvojho počínania. Všade si začal, ale nikde si nevydržal. Vždy si kdesi začínal. To je obraz tvojho života, lebo si sa nadchol pre niečo a chvíľu vydržal a potom hľadal niečo iné.“ Vtedy pochopil, že bez vytrvalosti nebude ovocia. Poviete si – možno pekný príbeh. Príbeh? Áno a možno aj poučný pre nás. Lebo aj my sa neraz vieme nadchnúť pre krásnu a dobrú vec, ale niekedy nám chýba vytrvalosť, stálosť v dobrom. Dáme si predsavzatie, alebo si urobíme určitú predstavu o konaní dobra a keď sa to nie vždy hneď prejaví, nie podľa našej predstavy, podľa našej chute, podľa našej vôle, tak možno hneď sa stiahneme a hovoríme, tak to nemá celkom zmysel, hádam to nie je až také dôležité, hádam to nie je až také vážne. Teda drahí bratia a sestry aj my si z tohto príbehu zoberme poučenie, že bez vytrvalosti niet ovocia. Bez vytrvalosti v spolupráci s Božou milosťou niet ovocia. Či už sa to dotýka nášho života, alebo života našich blížnych. A tak v tomto duchu prijmime aj pozvanie k spolupráci s Božou milosťou, ktorú nám Pán dáva cez sviatosti a hlavne cez Eucharistiu. Majme pred očami príklad Jeho matky, nebeskej Matky, našej matky Panny Márie, ktorá počúvala Slovo, rozjímala nad ním, zachovávala ho vo svojom srdci, aby sme aj my dokázali kontemplovať Božie Slovo a inkarnovať – zmeniť ho, uskutočniť ho v našom každodennom živote. Wilhelm Busch hovorí: „Zmenil sa život toho otca môjho študenta, keď začal komunikovať cez Božie slovo a cez sviatosti.“ Tak aj ja vám drahí bratia a sestry i sebe vyprosujem silu a odvahu k tomu, aby sme dokázali spolupracovať s Božou milosťou, otvorili sa pre pôsobenie Božej milosti v našich životoch.
Amen