Prednáška MUDr. Zuzany Vozárovej
na tému spoluzávislosť - CO-DEPENDENCIA

Spoluzávislosť sa netýka len príbuzných závislých, nie len alkoholových závislostí. Jedná sa o akékoľvek trápenie, ktoré vzniká pri zameraní sa na potreby a správanie druhých ľudí. Tým, že sa človek, ako keby zameral na toho druhého popiera vlastné ja. Popiera to, čo on potrebuje, čo on cíti, na úkor toho druhého. Je to porucha prežívať primeranú mieru vlastnej hodnoty. Človek si váži seba akoby menej, ako to, čo je mimo neho. Práve v rodine závislých je to závislý človek. Je to porucha vlastniť, vyjadrovať a primerane prežívať svoj život, dbať o nejaké svoje dospelé potreby, priania a všeobecne je nasmerovaná k inému. Je to nejaká viera, že čosi mimo nás nám zaistí naozajstné šťastie. Keď my potlačíme svoje vnútro, svoje ja, tak mám pocit uspokojenia. Je najbežnejšou formou závislosti, ktorou ľudia trpia, ak sa zamerajú mimo seba do takej miery, že strácajú kontakt so svojim vnútrom, so svojimi myšlienkami, pocitmi, chcením, presvedčeniami, rozhodovaním, potrebami. Niekedy až tak, že strácajú kontakt s vlastným dýchaním, s vlastným rytmom srdca. „Žijem, dýcham za druhého.“ V rodine závislých počúvame: “Ja by som mu dal všetko. Ja by som mu dala všetko“. Dýcham, žijem za neho a neuvedomujem si, že tú závislosť podporujem .

Spoluzávislosť je jav multidimenzionálny. Prejavuje sa v rôznych oblastiach – fyzickej, duševnej, duchovnej i pocitovej. Formuje sa od narodenia pôsobením mnohých vplyvov, mnohých podnetov. Najmä zvnútorňovaním akýchsi mýtov o zodpovednosti za druhého človeka. O láske o obeti voči druhému. To znamená, že len vtedy sme hodnotní, keď nás druhí majú radi. Musíme prebrať zodpovednosť za druhých, musíme za nich myslieť, musíme im pomáhať. Inak nie sme dobrí rodičia, dobrí partneri alebo deti. Je to základná závislosť, z ktorej vyrastajú všetky ostatné naše závislosti a nutkavosti, ktoré sú prejavom domnienky, že čosi mimo nás môže nás učiniť šťastnými, naplnenými a spokojnými. Teda, či ten pacient riešil problém sám, alebo skôr rodina riešila zaňho problémy, pomáhala mu, radila mu, či teda vyžadoval nejaké to potvrdenie, či toto robím správne alebo nie. Ako dokázal riešiť životné problémy. Či rodina to vidí tak, že jedna z hlavných príčin pitia bola vplyv priateľov, nevhodnej spoločnosti, či ten človek sa nechal ovplyvniť, či je sugestibilný, či je pre neho niečo iné dôležitejšie, názor iných dôležitejší ako vlastný. Či zmanipuloval okolie, aby za neho rozhodlo. Či rodina zahladzovala problémy spôsobené jeho pitím, teda či za neho preberala zodpovednosť a riešila všetky dôsledky, ktoré alkohol alebo droga vyvolali.

Tieto štyri otázky boli položené rodine, ďalšie dve otázky boli vybrané zo štatistických lístkov. Ako nás vníma pacient, aký je vzťah pacienta k terapeutovi. Či skôr spolupracuje, či dokáže konštruktívne riešiť problém, či dokáže pristupovať k úlohám samostatne, rozhodne, alebo je skôr pasívnejší. Aký je vzťah pacienta k spolupacientom. Či je ovplyvniteľný priateľmi. Všetko sa vzťahuje k spoluzávislosti. Či pacient závislý necháva okolie, aby ho ovplyvňovalo, riadilo, či okolie má tendenciu žiť za toho človeka. Predpokladali sme, že pacient je nedostatočne samostatný, odkázaný na iniciatívu a pomoc druhých a že pacient sa bude vnímať ako viac samostatný a rozhodný, že má ťažkosti samostatne a konštruktívne riešiť svoje problémy a že on sa bude vnímať, ako samostatne riešiaci. Že aj pijúca partia udržuje závislosť, je to také hľadanie viny, obviňovanie, posúvanie zodpovednosti inam. On sa bude vnímať tak, že je síce vo vzťahu k tej partii kamarátsky, priateľský, ale dokáže vyjadriť svoj názor a že vôbec nie je ovplyvniteľný. Že rodina zahladzuje a rieši problémy pijúceho. To boli tie naše predpoklady a pacient, že sa bude vnímať, že rieši tie problémy skôr sám. Že vzťah k terapeutovi je pasívny a on sa bude vidieť ako podradený k spolupacientom rovnako ako k pacientom prevažne kamarátsky a on to bude vnímať rovnako. Z tých všetkých výsledkov nám vyšlo to, že závislý je prevažne nesamostatný, vyžaduje a očakáva riešenie problémov iných, že jeho rodina zahladzuje problémy súvisiace s pitím, resp. s inou závislosťou. Vo vzťahu k spolupacientom je skôr ovplyvniteľný skupinou. Je skôr pasívne prispôsobivý a kamarátsky. Pacienti v začiatkoch liečby majú na to úplne iný pohľad. Vnímajú sa ako samostatnejší, iniciatívnejší, aktívnejší. Tí ľudia majú v sebe veľa sily, ale ako keby to navonok nedávali najavo. Vo vzťahu k terapeutom je skôr pasívne prijímajúci, hlavne na začiatku liečby. Pohľad pacienta, ktorý sa vníma – to je zaujímavé, lebo pohľad pacienta, rodiny a autoritu , lebo dokáže vyjadriť svoj názor a nesúhlas s terapeutom. Nato sme mi mali úplne iný pohľad, iný názor, že oni síce môžu si myslieť, môžu mať svoj názor, ale nepovedia ho, tlačia, dusia a možno niekedy práve kvôli tomu pred tou liečbou unikajú k droge.

Povedali sme si výsledky, závery slovne, ako vníma pacient spoluzávislosť. Ako prežívajú jeho blízki, že on je závislý. Vnímanie seba u závislého je úplne iné, ako ho vníma rodina a terapeut. Má tendenciu vidieť sa v akomsi lepšom svetle, čo často vyplýva zo silných obranných mechanizmov u závislých. Človek, keď je dlhodobo v nejakom probléme, jeho osobnosť sa bráni. Vytvárajú sa akési obranné mechanizmy, ktoré začnú odrazu fungovať tak prirodzene, že už sú hlboko zakorenené v osobnosti. To znamená, že všetko, čo robí to, čo vie, že robí zle, napríklad racionalizácia – ospravedlňuje, vysvetľuje nejakými výhovorkami, alebo argumentmi, popiera, že vôbec problém existuje. Zľahčuje ho, bagatelizuje. Hľadá vinu a príčinu v okolí. Preto je pohľad pacienta na okolie, jeho vnímanie okolia také, aké je.

Terapia závislostí nekončí ústavnou trojmesačnou liečbou, ale vyžaduje si zmenu osobnosti, ktorá je dlhodobým procesom a po troch mesiacoch sa len začína. Je to len také „nakopnutie“. Vyliečiť narkomana po troch mesiacoch je nereálne. Nemožno očakávať, že po troch mesiacoch u závislého je všetko v poriadku, je vyliečený a môže fungovať. Čo teda s tým. Je dôležité oboznámiť rodinu so spoluzávislosťou, že vôbec také niečo existuje. To, že oni sa istým spôsobom správajú, že tak sa správa väčšina rodín spoluzávislých , ako sa prejavuje, Ako sa prejavuje, ako sa odráža vo vzťahoch k rodine. „Narovnať akési zrkadlo!“. Neviem, či niekto mal možnosť vidieť film, v ktorom psychiater olial zrkadlo vodou. Povedal, že tak nejak to vnímajú chorí, závislí. Ich zrkadlo je rozmazané. Je potrebné to zrkadlo utrieť, aby bolo v ňom vidieť ostrý obraz. To je vlastne zbaviť sa spoluzávislosti. Vzdelávacie programy o spoluzávislosti, individuálna psychoterapia, keď sa vrátime k technikám a formám liečby. Dôležité je viesť každého člena rodiny k zodpovednosti samého za seba. Zbaviť sa syndrómu „spasiteľa“ – keď ja mu nepomôžem, keď ja mu nedám jesť, keď ja mu nenavarím, keď mu nevyžehlím, kto iný, keď nie ja. Uvedomiť si právo na svoj život. Nechcem, aby to znelo egocentricky, že sa máme zamerať na seba a nepomáhať, to v žiadnom prípade. Skôr by som to vystihla nejak takou vetou – neodmietať človeka, odmietať závislosť. Neodmietam ťa ako človeka, ale nebudem podporovať tvoju závislosť. Čo so zisteniami pre pacienta, čo s ním. A ešte, keď on to vníma úplne opačne, čo robiť s týmto človekom. Sú tu ľudia, ktorí majú isté obdobie abstinencie za sebou a keď sa stretávame na kluboch, tak nám pacienti hovoria, že teda až po tom roku abstinencie začali nejak myslieť abstinentsky. Takže ten postoj, ktorí mali naši pacienti bol v začiatkoch zmeny. Teda čo robiť s človekom, ktorý ma takýto pohľad, ktorý vedie okolie aby boli spoluzávislí. Samozrejme oboznámiť ho s kodependenciou, oboznámiť ho s tým, že vôbec čosi také existuje. Teda čo to je, ako sa prejavuje, ako sa odráža, ako sa cítia druhí ľudia, ako oni vidia. Detoxifikácia od spoliehania sa na rodinu, od patologických pravidiel, od podmienkovania abstinencie: keď ty sa budeš o mňa starať, keď ty ma budeš mať rád, iba keď ty ostaneš so mnou, iba vtedy budem vedieť abstinovať. Tak ako už bolo povedané, kto nemá lásku tá abstinencia je o 100% ťažšia. Ale, pokiaľ si to človek postaví tak, že len vtedy budem abstinovať, keď ty ma budeš mať rád, tak tá pôda je veľmi krehká, pretože na druhej strane je obrovské zranenie. Je potrebné spolupracovať s terapeutom na posilnení samostatnosti. Aj u nás sa snažíme pacientov viesť k tomu, aby sami sa rozhodovali, aby sami si plánovali, aby vedeli byť zodpovední za to, čo urobia, či je to dobré alebo zle, aby si vedeli prijať to, že ja som tu, chcem abstinovať a môžem abstinovať len spoluzodpovednosťou samého za seba. Je dôležité, aby pacienti sa snažili riešiť konkrétne problémy už počas liečby, aby sa snažili rozhodovať za seba. Niekedy sa nám stávajú aj úsmevné príhody: keď každý deň si pacienti plánujú, čo budú robiť na ďalší deň, rozhodujú sa, ktorý film, ktorý program si môžu dohodnúť. A oni ráno prídu s troma možnosťami a povedia: “My nevieme, povedzte nám!“ My máme vedieť, ktorý film oni chcú pozerať! Je to úplne nevinný príklad, keď človek prenáša zodpovednosť. Je potrebné učiť ich mať aktívny postoj k životu. Zodpovednosť za svoje konanie. Naučiť ho reálne vnímať seba samého a byť prístupný názorom iných. Snažíme sa naštrbovať ich „obranné“ mechanizmy a potom učiť ich, že to, že my im dáme spätnú väzbu, neznamená, že bojujeme proti nemu, ale že bojujeme spoločne proti závislosti. Tieto závery a zovšeobecnenia sú o ľuďoch, ktorí sa snažia pomáhať druhým. Je dôležité dávať pozor na tzv. protiprenos. Je to pojem, ktorý v tomto prípade hovorí o tom, aj keď sa stretávajú ľudia takto ako my, aby sme nerobili presne to isté, čo robili ľudia, keď bol človek v aktívnej závislosti: riešime veci za pacienta, naviažeme sa naňho, dovolíme, aby sa na nás naviazal, aj keď počas tých troch mesiacoch liečby, je veľmi ťažké si udržať odstup a byť profesionálny, mať pevné hranice, ale tým, že by sme pacienta pustili do iného vzťahu, mu vlastne nepomáhame. Spôsoby správania a myslenia za tri mesiace sa nedajú zmeniť. Pacient skúša odkiaľ, pokiaľ . Pokiaľ my by sme sa nechali nejak zmanipulovať alebo dotlačiť do toho, že ideme pomáhať, ideme riešiť, zas vlastne tomu človeku nepomáhame. Je potrebné viesť pacienta k nezávislosti od terapeuta, k aktívnemu a tvorivému prístupu, k odvahe preberať za seba zodpovednosť a mať z nej dobrý pocit. Čiže nielen viesť k tomu, že tu dostaneš čierny bod, tu červený za to, čo si urobil, ale aj byť hrdý a spokojný so sebou, že konečne som sám sebou.

Záverom možno povedať, že terapia závislého by mala viesť k zlepšeniu jeho sebapoznania, k prehodnoteniu vzorcov správania, k naučeniu sa novým, konštruktívnym spôsobom správania. Aby dokázal fungovať v abstinencii a v abstinencii aj rásť. Rozmýšľali sme o recepte, jednoduchej formulke. Vymysleli sme si štyri zložky. Aj keď hovoriť o tom, že na dosiahnutie abstinencie stačia tieto štyri zložky, samozrejme je veľmi zjednodušujúce. Takže nejaká taká vôľa, ochota, čas a tréning by mal byť tou pevnou vôľou na dosiahnutie abstinencie. Cieľ by nemalo byť nepiť a trápiť sa, ale byť spokojný a šťastný bez drogy.