100. výročie zjavení vo Fatime Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. júna 2018

Dnes je piatok 22. jún 2018 , meniny má Paulína , zajtra bude mať meniny Sidónia. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Rádio Mária Slovensko

Vážení a milí,

     Stáva sa to aj Vám? Počujete zvuk odchádzajúceho auta, dávno zabudnutú melódiu, alebo vidíte, ako nejaký človek ide zo schodov; rozoznávate vôňu ohníčkov, vaša ruka sa kĺže po srsti, po rohu múra, po lístku kvetiny; alebo, urobíte nejaký pohyb.... a ako vaše zmysly vnímajú tieto činnosti, dojmy a vnemy; tieto a ešte tisíce ďalších, ako ich vaše vedomie registruje; vybudia sa vo vás spomienky; nejakým zvukom, pachom, vôňou, pohybom, myšlienkou. Na sekundu zavriete oči – a ocitáte sa v inej dobe, v inom meste, u blízkych ľudí. Zrazu je tu vaša minulosť a celkom zatlačí vašu prítomnosť. A v okamžiku medzi zavretím a otvorením viečok, v jednom nadýchnutí vo vás stúpa toľko krásnych spomienok...až to zabolí. Ale bytosti, ktorých vnútorné súžitie, osud, ale aj prežívanie je veľmi tesné a ktoré sú vnútorne späté, ako toto naše spoločenstvo, často zažívajú v rovnakej dobe podobné veci, nemoci, radosti, prekvapenia, bolesti, aj smrť.
     Nikto si celkom jasne neuvedomuje, komu alebo čomu ďakuje za svoje dobré a správne rozhodnutia, kým ho na to neupozorní náhle zastavenie roztočeného kolesa života. Prichádza to s chorobou, prichádza to so žiaľom, so stratou sily, keď človek sedí pred zhasínajúcim ohňom a smutne myslí na cestu, po ktorej dospel k tejto noci, nerozsievajúc jed na cestu, ktorou dospeli k nej iní. Ľutuje, že musel strádať a že je tu vek, ktorý nabáda, aby sa obzrel za niekým, kto by ho na tejto ceste dolu podopieral a utešoval. Hľadí na oheň, z ktorého uniká jas, ktorý dohasína a v ktorom šedivie popol a rozpadáva sa na prach.
          „Ako skoro prejdem aj ja takýmito zmenami a zaniknem?“
     Ale tieto slová, tieto myšlienky nie sú rezignáciou, iba prijímam napísané: Všetko má určenú chvíľu a všetko dianie pod nebom svoj čas.
     Vyslyš modlitbu mojej bezmocnosti, odním mi silu i túžbu vyjsť z tejto tíšiny, vráť ma do pokoja prvého alebo posledného; myslel som si, , že medzi nimi niečo jestvuje: jedna rieka a hmly jej podvečerov a odblesk slnka na jej hladine; nazdal som sa, že som zabudol, ale na nič sa tuším nezabúda, všetko sa vracia zo zamknutých priečinkov, z temnoty zdanlivého zabudnutia a naše je aj to, o čom sme si mysleli, že je ničie, nepotrebujeme to a stojí to pred nami, svetielkuje svojim bývalým jestvovaním, pripomína a zraňuje...
     Kmeň „Skutoční ľudia“ je presvedčený, že choroba nie je náhodná, lebo vďaka nej sa môžeme pozrieť na svoj život bližšie a napraviť v ňom to, čo je zlé. Podľa ich názoru, je to výstraha pred zlým konaním. Je dôležité, čo cítime a či naše konanie charakterizuje láska. Aborigéni sú presvedčení, že človek sa môže zbaviť každej chyby a môže dosiahnuť všetko, ak to má slúžiť dobru.
     Sú presvedčení o tom, že človek môže ľubovoľne meniť svoj charakter, ak to veľmi chce, zbaviť sa chýb a pozitívne vplývať na iných, ale musí postupovať bezúhonne, činiť dobro a dobro aj emanovať.
     Prešiel som týmto očistným poznaním a procesom skôr, ako som o Aborigénoch niečo vedel, ohromený milosťou premeny a poznaním, že nebyť toho, že som pil, nikdy by som nedospel k tomu, čím som teraz. A to nie je iba moje poznanie, lebo abstinencia – nie je iba nepitie, je stavom duše, je stavom nášho človečenstva. A o tom sú aj tri príbehy, ktoré Vám – ak dovolíte – teraz predložím.
     15. októbra 1975 som mal nastúpiť na liečenie na Prednú Horu, veď som aj cestoval v doprovode matky. Keď sme boli pod ústavom, začal som špekulovať, že nejdem, že to dokážem aj bez liečenia, atď. Chvalabohu, mama bola neoblomná a zotrvala so mnou až do oficiálneho prijatia. Z môjho príbehu, publikovaného v Závislosti mnohí viete, že som sa potom matke odvďačil 20 ročnou starostlivosťou, až do jej smrti. Nuž teda, 15. októbra 2004 som cítil vnútornú potrebu ísť do Revúcej – na cintorín – poďakovať sa, zapáliť sviečku a trochu si zameditovať. Z autobusu som vystúpil pri bývalom JRD a disciplinovane som kráčal po ľavej strane cesty, na výpadovke z mesta. Po prechode cez železničný prejazd, v miernej zákrute sa stretli dve autá v jednej rovine so mnou. Mimochodom, na ceste je plná čiara a aj auto, ktoré predbiehalo mi prichádzalo od chrbta a tento moment som vnímal iba ako jemné šuchnutie zrkadlom a závanom vetra. Nestihol som sa ani zľaknúť, ani nadávať, ani zaregistrovať číslo. Zo situácie bola najviac zhrozená manželka, keď som jej túto udalosť popisoval. Neviem si to vysvetliť, ale už vtedy som si naplno uvedomil, akému riziku som bol vystavený, ale osudovosť, ktorú mala táto situácia v sebe, ale najmä zázračnosť a tajomné čaro ochrany. Keď o tom teraz spätne premýšľam, s istotou viem, že ma ochraňovala Láska, ktorá ide až za hrob, lebo Láska, ak ju dávame a prijímame z celého srdca, zahŕňa v sebe: súcit, pokoj, vďačnosť, mier, intimitu, ochranu, vzťah k iným ľuďom a službu.
     Druhý príbeh má v sebe až niečo biblické.
     Pracujem teraz na prvom oddelení. Človek, o ktorom sa zmieňujem, bol prijatý na oddelenie s ťažkým, obojstranným zápalom pľúc, v život ohrozujúcom stave a pri prijatí vážil 34 kilogramov. Keď ho lekári a personál dali do poriadku – čo bol sám o sebe zázrak – začal chodiť na skupiny, písal denník, aktívne spolupracoval. Rozhodol sa pre abstinenciu a dodnes spolupracuje. Nedávno som dostal od neho dopis. Citujem: “Abstinencia je niečo krásne. Treba ju prežívať naplno a s láskou k životu a najmä nedať si ju vziať. Treba si ju chrániť a nikomu nedovoliť, aby sa Vám vysmieval. Tí, čo sa smejú a pijú, nevedia o čo prichádzajú. Možno časom pochopia, ale bude už neskoro. Aj ja som na to prišiel pozde, ale chvalabohu, dostalo sa mi milosti, že som to pochopil. Myslel som si, že keď nebudem piť budem mať všetko. Nemám všetko, ale mám to najdrahšie a najvzácnejšie: sebaúctu, sám seba, zodpovednosť a prekrásny život. Ďakujem. 8. novembra boli dva roky mojej abstinencie.“
     Tretí príbeh: Jozef z Pezinka, stredoškolský profesor, slovenčinár. Na prvej liečbe pred 17 rokmi. Po 12 ročnej abstinencii recidíva, druhá liečba. Odvtedy sa nevedel dostať do dlhodobej abstinencie. Recidívami veľmi trpel. Keď tú poslednú, niekedy v auguste po troch dňoch zastavil, požiadal o posilňovací pobyt. Aj ho absolvoval: 10 dní na prvom oddelení. Veľa sme o tejto problematike hovorili a keď odchádzal priznal, že v honbe za ekonomickým úspechom zanechal duchovný aspekt, knihy, filozofiu, poéziu, lebo z rozhovorov vyplynulo, že Milan Rúfus, keď som mu ponúkol niektoré jeho zbierky, bol jeho vysokoškolský profesor a že ho aj teraz navštevuje a pomáha. Priznal tiež, že zanedbal doliečovanie a prácu v niektorom A-klube a konštatoval, že až teraz chápe zmysel abstinencie. Dal slovo, že na najbližší A-klub na Prednej Hore príde. Neprišiel. Jeho absencia nevzbudila pozornosť, lebo sme vedeli, že pracuje v Rakúsku. Po nejakom čase telefonovala jeho manželka, že Jozef náhle skonal na mozgovú príhodu, že na klub cestoval, ale že mu bolo nevoľno a z cesty sa vrátil.
Po niekoľkých týždňoch som mal na pošte balík a v ňom dve knižôčky so zbierkami básní, aj s venovaním majstra Rúfusa, pre Dr. Kucekovú a pre mňa. V sprievodnom dopise jeho manželka napísala okrem iného aj toto: „Veľmi Vám chcel osobne podarovať tieto knihy od Milana Rúfusa, ako prejav úcty a vďaky za všetko, čo ste pre neho urobili. Sú venovaním pre Vás oboch, osobne od Majstra. Bolo to jeho veľké prianie“.
A vtedy som mal tiež taký intenzívny pocit poryvu v duši, že sa Jozef prišiel rozlúčiť...až do plaču.
     A v okamžiku medzi zavretím a otvorením viečok, v jednom nadýchnutí vo vás stúpa toľko krásnych spomienok...až to niekedy zabolí. Ale bytosti, ktorých vnútorné súžitie, osud, ale aj prežívanie je veľmi tesné a ktoré sú spolu vnútorne späté, ako toto naše spoločenstvo, často zažívajú v rovnakej dobe podobné veci, nemoci, radosti, prekvapenia, bolesti aj smrť. Žehnám za tento dar osudu a Vám podarúvam slová Majstra Rúfusa:
     Poďakovanie za apoštolov
          Ó otče náš
          Ktorý si na nebesiach –
          Si vskutku stále tam?
          Čo sa ja nalietam.
          Čo sa ja nalietam
          očami po oblohe,
          aby som krídla zvesiac
          videl len slzou rozmočený mesiac,
          obrý stroj planét
          v priestore, ktorý desí.
          Otče náš
          vyjav, kde si...
          Napokon som si Ťa
          predsa len uvidel.
          Bol si v nich – v ľudoch,
          tak Tvojim svetlom jasných
          že každým posunkom
          vyžarovali Teba.
          Tam som ich uvidel...
          a zabudol som šťastný
          na prázdnu jamu mlčiaceho neba
                                            Vianoce 2004
Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign