Svedectvo Mariána Žabku

Už šestnásty rok dýcham čistý vzduch triezveho života. Pätnásť rokov uplynulo od, pre mňa, pamätnej chvíle môjho posledného kontaktu s alkoholom. Mala by to byť chvíľa ako stvorená na bilancovanie toho, čo mi roky triezvosti v živote priniesli. Priznávam sa, ide to ťažko. Veľakrát mi prídu na myseľ chvíle, keď sa ma snažili odmeniť diplomom za ročnú abstinenciu. Vtedy som bytostne odmietal tento prejav uznania za to, že som vydržal rok bez alkoholu. Zdalo sa mi, že som nič svetoborné nespravil. Len som prestal piť..

Svoju alkoholickú kariéru som odštartoval obrovským sklamaním. S odstupom času sa už síce nemôžeme vyhovárať na osudové oklamanie zo strany ženy, s ktorou ma predsa stále budú spájať naše dve deti. Ale vtedy som našiel svoje zaľúbenie v tekutine, v ktorej sídlia molekuly šťastia, opojenia, radosti i zabudnutia. Prepadol som týmto pocitom. Už prvé dúšky tejto blahodarnej tekutiny mi ich tak rýchlo prinášali. Svet bol okamžite znesiteľnejší, zvládnutejší. Preč boli moje nenávisti, bolesti, sklamania a napriek tomu som sa trikrát pokúsil o samovraždu. Napriek tomu som chodil po ústavných liečeniach. Kdesi v podvedomí mi stále zvonil zvonec a upozorňoval ma, usmerňoval na cestu k upokojeniu mojej duše. Pil som, aby som sa chvíľami snažil nájsť túto cestu, napriek tomu, že mi bolo s alkoholom dobre. Zomieral som, aby som mohol znovu piť. V zadymených krčmách som hľadal šťastie, vieru v priateľstvo, či lásku. Cez prizmu cigaretového dymu a alkoholických výparov sa mi to málokedy podarilo. V beznádeji som o to viac pil, aby som nenašiel nič z toho, čo mi alkohol sľuboval. Len obrovskú prázdnotu môjho života. Tak, ako som odštartoval svoju alkoholickú kariéru sklamaním, s ešte väčším sklamaním som ju skončil. Alkohol mi nepriniesol nič z toho, po čom som tak veľmi túžil. Za čas mi bol priateľom, verným, ale ani ako priateľ, ani ako pán ma neuspokojil a tak sa moje svedomie vzbúrilo. A už uplynulo vyše pätnásť rokov od mojej vzbury. Neľutujem, aj keď mi nepriniesla plným priehrštím to, čo som možno od nej očakával a čo mi nedal alkohol. Priniesla mi ale to podstatné. Odpustenie. Priateľstvo a lásku mi prideľuje po kvapkách a ja tie kvapôčky s vďakou prijímam. Som šťastný, že najmä u mojich detí sa tie kvapky nemenia na súvislý dážď. Odpustili mi. Pätnásťročné úsilie o triezvy život mi neprinieslo žiadne hmotné statky. Neľutujem, pretože stav mojej duše sa nedá vyjadriť žiadnym hmatateľným bohatstvom a napriek tomu som bohatý.

Málokedy uvažujem nad tým, čo mi vlastne abstinencia dala. Niekedy mám pocit, že mi nedala nič. Neprijímam ju ani ako dar z nebies, aj keď som veľakrát prosil nášho Pána, aby mi pomohol. Viem, že vyššia moc ma vyslyšala, ale všetko podstatné, čo som mal a musel spraviť, nechala na mňa. Aj to ma v uplynulých rokoch posilňovalo a nútilo, aby som sa učil žiť odznova bez chimér a falošných ilúzií. Som tu a všetky tie lákadlá sú niekde vo mne ukryté, ale zapadnuté prachom Nedávam im šancu, pretože som našiel seba, svoju vlastnú tvár.