O Kruciáte trochu inak

Asi ani jedna cesta k Bohu nie je podobná inej. Myslím, že mnohí sa ku Kristovi dostali aj cez Kruciátu, no ja som sa, naopak, ku Kruciáte dostala cez Krista, s medzipristátím v Oáze. Zo svojej prvej letnej oázy pre mladých ešte počas vysokej školy si na Kruciátu nespomínam, možno som o nej naozaj prvýkrát počula až ako účastníčka letnej Oázy pre dospelých. Otec Jožko nám ju predstavil, no spomenul aj to, že práce je veľmi veľa, ale robotníkov málo. Keďže rada pracujem s textom a na počítači, nedalo mi a ponúkla som sa.

Znie to už ako klišé, fráza, ale naozaj len s Božou pomocou pomáham, ako viem a môžem, už rok a pol. Sama pritom nie som členkou ani kandidátkou. Po počiatočnom strachu som vo fáze, keď v slobode čakám, kedy ma k tomu Ježiš osobne pozve. V slobode. A k tejto slobode sa s jeho pomocou prepracovávam aj vďaka tomu, že v Kruciáte oslobodenia človeka tou svojou troškou pomáham; oslobodzuje ma svojím Duchom prítomným v slovách, ktoré mi prechádzajú popred oči, v ľuďoch, ktorí ich hovoria preto, lebo nimi žijú, oslobodzuje ma prácou, ktorú robím preto, že mi prináša radosť.

A opäť je to opačná cesta, než je to u ostatných. Páči sa mi myšlienka otca Blachnického, že Boh má byť uprostred všetkého v našom živote. Nie na prvom mieste v rebríčku, za ktorým potom nasleduje iks vecí, ktoré si po „odškrtnutí“ toho prvého obhospodarujem sama. Uprostred úplne všetkého. Zdravia aj choroby. Bohatstva aj chudoby. Šťastia aj nešťastia. Dobrého aj zlého. Vecí „svätých“ aj vecí „svetských“.

A tak keď je všade a predsa akoby uprostred všetkého – podobne ako cnosť, ktorá nie je v extrémoch, ale v strede medzi dvoma extrémami – tak sa k nemu aj ľudia dostávajú, akoby do stredu vesmíru, z rôznych smerov, aj z extrémov, a rôznymi cestami. Jeden z úplnej ľahostajnosti smerom k nemu, k záujmu o viac než len o seba. A druhý z prehnanej zodpovednosti smerom k nemu – k jeho jarmu, ktoré je príjemné a k jeho bremenu, ktoré je ľahké. A tak si idem tou svojou cestou k nemu. A aj vďaka Kristovi v Oáze a v Kruciáte sa to deje v slobode.

Nie som ani člen, ani kandidát Kruciáty. Som sympatizant. Veľký sympatizant. A som veľmi vďačná za toto označenie, za túto možnosť… Veď máloktorý človek, ktorý prvýkrát počuje o Bohu-Ockovi a Bohu-Kristovi a Bohu-Duchu Svätom, ihneď a úplne prijme Krista za svojho Pána a Spasiteľa a odovzdá mu svoj život, kontrolu nad ním a nad všetkým v ňom. Deje sa to väčšinou pozvoľna – ako keď z malého semienka rastie rastlinka – až kým príde tá chvíľa, keď to človek urobí v milosti Ducha Svätého. Tak to snáď môže byť aj s Kruciátou... K Bohu som si začala hľadať cestu kvôli svojej veľkej túžbe po vnútornej slobode, a to najmä od prehnanej citovej závislosti na ľuďoch a kvôli túžbe po uzdravení vzťahov s nimi, aby som bola tým, kým byť mám. Prešlo odvtedy veľmi, veľmi veľa rokov a zrejme bolo toho veľa, čo bolo potrebné absolvovať, aby som sa dočkala ovocia. Rástla som, to áno, ale kvety a ovocie prišli až oveľa, oveľa neskôr. Myslím, že mi v tom veľmi pomáha Kristus prítomný práve v Oáze a vKruciáte.

Chcem povzbudiť tých, ktorí zatiaľ nedokážu urobiť niektoré veci, niektoré viditeľné rozhodnutia: Nebojte sa! Boh koná najviac vtedy, keď my (už) nemôžeme. Všetko má svoj čas. Aj to, aby človek mohol pomáhať druhým k slobode a k uzdraveniu. Najprv ich musí dostať on sám, prijať ich od Ocka a žiť v nich. Verte mi, oboje je nákazlivé. Stretnite slobodného, zdravého človeka, keď vy sami slobodní ani zdraví nie ste, no túžite po tom, a jednoducho sa tým nakazíte. Nakazíte sa zdravím a slobodou! Aj preto Boh chce, aby sme sa s ním stretávali, aby sme s ním komunikovali, aby sme s ním boli. Lebo vtedy, v jeho prítomnosti a v prítomnosti ľudí, ktorí ho dôverne poznajú, nám môže dať to, čo najviac potrebujeme.

Martina