Svedectvo

Píšem tento list, ako na mňa zapôsobila duchovná obnova v našej farnosti Ražňany.

Ťažko sa mi vyjadrujú hocijaké slová a myšlienky a ešte ťažšie sa mi píšu, no pokúsim sa o to. Nie som totiž veľmi výrečná. Ani neviem, či mám napísať aj niečo o sebe a svojej rodine.

Mám 39 rokov, manžel Jozef má 46 rokov. Som 19 rokov vydatá a máme tri deti vo veku 16, 14 a 10 rokov. Pochádzame z obyčajných kresťanských rodín. Asi tak pred rokom a pol sme obaja prišli o prácu. Ja teraz pracujem ako upratovačka na polovičný úväzok u nás v Ražňanoch na Obecnom úrade. Manžel je nezamestnaný a pre vážne zdravotné problémy s bedrovými kĺbmi si podal žiadosť o invalidný dôchodok.

V našej rodine panuje alkohol. Myslím, že panoval od začiatku, no manžel mu posledné roky viac podľahol. Sú chvíle, keď už nevládzem a mám pocit, že moje modlitby nikto nepočuje. Chýba nám pokoj, láska a aj peniaze. No a do takých ťažkých dní prišla duchovná obnova. Aspoň trochu povzbudenia.

„Áno, dobre, pôjdem,“ vravela som si. No keď prišiel piatok, akosi som pozabudla na duchovnú obnovu. Bola som unavená a možno lenivá a uvažovala som, či mám ísť na svätú omšu. (Hoci v piatok chodím stále do kostola, tak nechápem, prečo som vtedy takto uvažovala.) Nakoniec som šla. Asi sila Ducha Svätého. Ako som sa potešila, keď som zistila, že sa práve začína duchovná obnova. A ja som tu! A to nadšenie alebo povzbudenie, keď svätá omša bola o oslobodení od závislostí. Stále som myslela na svojho muža. A krížová cesta – ani to neviem opísať – ma strašne oslovila – naozaj neviem ten pocit dať na papier. Tie zastavenia… A svedectvá – ľudia, ktorí prežívajú kríž a sú plní sily, odhodlania ísť ďalej. Veľmi ma oslovilo svedectvo Gabriely (dokonca sa volá ako ja). A jej slová: „Aj napriek všetkému, čo som prežila, mám stále rada svojho muža…“ A keď sa na konci vysvetlilo, čo je to kruciáta a že do tohto spoločenstva môžeme vstúpiť, hneď som bola rozhodnutá. „Idem pomôcť mužovi. Veď čo, ja nepijem a ani nikdy nemusím. A modlitba – deň bez nej si neviem predstaviť.“

Moje rozhodnutie silnelo. Ešte som si hovorila, že toto nie je „kríž“. „Bože, ja Ťa každý deň prosím o pomoc a Ty mi ponúkaš takú ľahkú cestu? Áno, beriem ju. Veď ten ‚zlý‘ sa na mňa nechytá. Ja dokážem nepiť!!!“

Veľmi šťastná a povzbudená som v ten deň išla domov. Bolo mi len ľúto, že na omši nebol aj môj manžel, občas chodí do kostola aj cez týždeň. No vtedy u nás v dedine hrali futbalový zápas a on tam nemohol chýbať.

Neskôr došiel domov aj muž – opitý. Hádka, plač. Všetko nadšenie opadlo. Koniec. Už zajtra nikam nejdem. (To ten „zlý“!?) No ráno som vstala a šla na bohoslužbu. Neviem prečo, neviem, keď som večer „rezignovala“. Naozaj neviem, len som šla. A znova som bola odhodlaná na vstup do KOČ. Prejsť si Desatoro a zistiť nedostatky, o ktorých si myslím, že to nič nie je, to nie je hriech… Áno, aj ja musím na sebe pracovať. A večer pri svätej omši pri opakovaní slov „Nebojte sa“ som si uvedomila, že mám strach – zviazanosť (asi, možno). Bojím sa všetkého!

Zajtrajška, budúcnosti, muža, ľudí, o deti… Celý život žijem v strachu.

Pri adorácii ma povzbudili modlitby oslobodenia. „Naša rodina potrebuje Božiu pomoc! Musím mať silu a trpezlivosť pri modlitbe za manžela.“ No keď prídu hádky, mysľou mi prejde: „Načo sa zaňho modliť, jemu niet pomoci.“ Vstávam, padám… A to ide dookola. Neviem, či mu dokážem stále odpúšťať jeho pády. Mám pocit, že neodpustením ho potrestám. Ale kto som ja, že ho chcem trestať?! Veď ja chcem pokoj, lásku, pekné manželstvo. Mám chaos v srdci. „Ľúbim svojho muža? Viem mu odpustiť z hĺbky srdca? Hanbím sa zaňho.“ Také otázky a myšlienky mi prešli hlavou v sobotu pri omši aj adorácii. Ale moja túžba vstúpiť do KOČ sa stupňovala. Prečo? Neviem. (Z lásky? Pre pokoj v rodine? Chcem zachrániť manželstvo? Muža? Mňa? Deti? …) V nedeľu, keď som mala niesť obetný dar – moju deklaráciu – som mala strach, trému. Rozmýšľala som, či to ľudia vedia a vidia – len aby ma neohovárali. Strach! Obetné dary som nikdy neniesla, až moju deklaráciu, to bolo po prvýkrát. Za mnou niesli chlieb a víno manželia, ktorých môj muž v opitosti cez vianočné sviatky napadol u nich doma. Ja som nevedela, že oni ponesú obetné dary. Bola to iba náhoda? Ten „zlý“ sa ozval hneď na druhý deň. Nie, nebol to alkohol. Zaútočil na mňa môj strach: „Ako pôjdem na stretnutia KOČ, keď nemáme auto?“ Autobusy chodia, ale nie večer. „A sama?“ To sa mi pôjde ťažko, keď som strachopud. Všelijaké myšlienky mi prešli hlavou, ale stále som bola a som presvedčená, že je to dobré rozhodnutie. Verím, že to mi Pán Boh podáva pomocnú ruku, ktorej sa musím chytiť. Dúfam a modlím sa, že s Božou pomocou vyriešim aj také „drobnosti“.

Keby som v ten piatok nebola v kostole, asi by ma to tak silno nechytilo za srdce. Chcem tým povedať, že piatok bol pre mňa základ – štart. Môj manžel o vstupe do KOČ nevie. Moje deti áno. Myslím, že ani nevie, že bola nejaká duchovná obnova.

Neviem, či som to napísala dobre, tak, ako to cítim. Ak som mala napísať niečo viac o mojej rodine alebo nejaké iné detaily, veľmi rada tak urobím ešte raz. Ale ak to stačí aj takto, som rada.

Pán Boh Vám zaplať za pekné povzbudzujúce slová a modlitby v ten duchovný víkend.