100. výročie zjavení vo Fatime Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. novembra 2017

Dnes je štvrtok 23. november 2017 , meniny má Klement , zajtra bude mať meniny Emília. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Rádio Mária Slovensko

SVEDECTVO ŽIVOTA
Jakubko

Jakubko bol neustále vysmiate dieťa a začínal chodiť. Nenasvedčovalo nič tomu, že by mal nejaké vážnejšie zdravotné problémy. Časom však začal byť plačlivý, mal problémy kolikového charakteru a postupne sa uňho stupňovali žalúdočné nevoľnosti hlavne v rannom čase. Bol pod lekárskym dohľadom.

Dňa 23. 10. 2013, keď mal jeden rok aj dva a pol mesiaca veku života, v tom čase tri dni hospitalizovaný, úplne skolaboval. Museli ho oživovať a v ťažkom stave ho rýchla zdravotná služba prevážala do špecializovanej nemocnice. Lekári mu diagnostikovali zhubné ochorenie. Nádor v priemere piatich centimetrov vyúsťoval z kmeňa mozgu z ťažko dostupného miesta. Po jeho stabilizovaní zostal ležiacim pacientom. Jakubko v tomto veku už používal prvé slová, bola mu však zavedená tracheostómia následkom čoho, mal zamedzené v napredovaní hovoriť. Do bruška mu zaviedli PEG, cez ktorý dostával potravu priamo do žalúdka.

Napriek už aj taj ťažkému zdravotnému stavu Jakubka, v priebehu šiestich mesiacov absolvoval neuveriteľných štrnásť ťažkých operácii, keď bol na hranici života a smrti. Zakaždým to jeho organizmus zvládol a Boh nám ho znova a znova vracal do pozemského života. Počas celej tejto doby, aj nasledujúcej ho sprevádzala a z láskou a príkladnou trpezlivosťou sa dňom aj nocou oň starala jeho matka. S príkladnou starostlivosťou sa pridával aj otec Jakubka. Bolo sa treba postarať aj o dcéru a zabezpečiť živobytie pre rodinu. Na chválu Božiu, ani raz nepovedali: Prečo? Utrpenie zo synom zvládali statočne, dokonca s príkladným povzbudením pre iných. Z Božej milosti kríž a utrpenie rodinu nerozdeľoval, ale v jednote spájal.

Od lekárov sme často počuli, že Jakubko je veľký bojovník. Čudovali sa, že ho na tejto ceste sprevádzali všetky možné aj nemožné vážne komplikácie následkom, ktorých musel absolvovať v rozpätí krátkeho času toľko náročných operácii. Neraz sme mali pocit, ako keby v očiach niektorých lekárov Jakubko svojim pobytom na svete nadsluhoval. Z lekárskeho hľadiska ho považovali za ojedinelý prípad. Jedna zo zdravotných sestier pomenovala Jakubka Piatkom z dôvodu všimnutia si, že mnohé komplikácie a následné operácie vznikali väčšinou v piatky. Pri tak častých operáciách ho začali už aj niektoré zdravotné sestričky neraz v spolupatričnosti v slzách vyprevádzať na operačnú sálu. Samé už potrebovali silu a povzbudenie.

Zo strany lekárov nie je dobré dávať falošné nádeje. Našu rodinnú situáciu, niektorí z nich, v našich očiach neraz nepochopiteľne, sťažovali bezcitné a domnienkové vyhlásenia. Možno vychádzali z ich dlhoročnej praxe, ale možno aj následnej otupenosti ich sŕdc. Napriek tomu, že sa lekári vyjadrili, že priebeh každého onkologického ochorenia sa vyvíja individuálne, ich prognózy boli neraz unáhlené a neboli potvrdené odbornými vyšetreniami. Boli to názory druhu napríklad, že Jakubko oslepol, ale následné odborné vyšetrenie to vyvrátilo. Vyjadrili sa, že Jakubko má zápal mozgových blán, ale opakovaný odber krvi to vyvrátil. Jeden z ďalších názorov bol, že zostane navždy paralyzovaný úplne nehybný, ale nezostal... Najviac tým trpela Jakubkova matka, ktorá bola v priamom dianí, ktorá nám napokon z bolesťou v srdci tieto informácie podávala. Vďaka Bohu za tých, ktorí potom zložité situácie neraz s láskou odľahčovali a ktorí k svojmu povolaniu pristupujú zodpovedne a svedomito. Utvrdili sme sa v tom, že lekár by nemal dopustiť, aby pracoval len pre finančnú odmenu a vlastné uplatnenie. Chorí a ich priami príbuzní nepotrebujú lekára, ktorý má len odborné znalosti, ale hlavne, ktorý sa o nich postará osobne. Mal by sa snažiť uzdravovať nie len fyzicky, ale aj psychicky. Tomu sa povie, byť lekárom v plnom rozsahu. VAŠIM POSLANÍM JE ZAOBERAŤ SA CHOROBOU. AK VŠAK K POSTELI NEPRINESIETE LÁSKU, NEVERÍM, ŽE BY LIEČBA MOHLA BYŤ VEĽMI ÚSPEŠNÁ... (Páter Pio TdD 737).

Napriek takýmto prognózam, ale aj pravdivej realite života, sme s Jakubkom prežili ešte krásne chvíle za čo sme vďační. Po jeho polročnom nepretržitom pobyte v nemocnici s jeho matkou, ktorá ho nepretržite sprevádzala nastalo obdobie, keď mohol byť striedavo aj v domácom prostredí. Napriek tomu, že potreboval neustálu zodpovednú starostlivosť, tešili sme sa z jeho každého „malého“ pokroku. Boli to chvíle vnímania nás, spolupracoval pri hraní sa s ním, tešil sa a smial sa. Rozdával nám radosť a lásku. Pohybovým spôsobom reagoval na hudbu, dokonca dokázal sedieť v sedačke. Počas kúpania ho v detskej vani neraz špliechal naradostnene nožičkami a ručičkami tak intenzívne, že sme boli pri ňom neraz mokrí aj my... Boli sme svedkami aj toho, že reagoval na modlitbu a prítomnosť Eucharistického Krista, ktorého počas striedavého pobytu v nemocnici prinášali jeho matke. Upútalo to aj katechétku, ktorá priniesla sv. prijímanie. Reagoval spôsobom, že spozornel a zložil si ručičky. Stalo sa, že to isté urobil pri nábožnej piesni, ktorú náhodne vysielali v televízii a ktorú pred tým nikdy nepočul. Mohli by sme si myslieť, že to bola náhoda. V tom čase, keď zareagoval na text piesne, bol však skoro úplne nehybný. Jeho ručičky boli už niekoľko dní bez pohybu, okrem mierneho pohybu prstov na nich. Text piesne znel: Ó, LÁSKA, NÁDEJ, SPÁSA, Ó SPASITEĽU MÔJ, LEN TEBE SA ODDÁVAM, TY PRAVDY, DOBRA ZDROJ. ZA TEBOV BOŽE TÚŽIM, JAK V NOCI, TAK VODNE. RANAMI SRDCA SVOJHO, RAŇ SRDCE DNES VO MNE....

Prišla chvíľa, keď Jakubko začal znova upadať do úplnej apatie. Za jeho matkou prišla lekárka v sprievode ďalšej služobne mladšej kolegyne, ktorá je toho svedkom s prognózou a „možnosťou výberu.“ Hovorila, že u Jakubka môže nastať každú chvíľu koniec, či ho majú v tom momente napojiť na pľúcnu ventiláciu, alebo ho majú nechať umrieť. Bez toho, či to bol zo strany lekárky citlivý postup v zhode s lekárskou etikou, bola tu ešte jedna možnosť a tá bola podstatná, že si Jakubka vezmú domov. Vďaka Bohu, Jakubkovi rodičia sa rozhodli správne. Vo viere v Boží zázrak, v ktorý sme svojim spôsobom mnohí z rodiny stále verili, si ho rodičia vzali domov.

Za dva dni 6. 11. 2014, vo veku dva roky aj dvoch mesiacov, pri horiacej hromničnej sviečke, v sprievode tichých modlitieb a v odovzdávaní ho do Božej náruče, v prítomnosti svojich rodičov, svojej sestričky, troch blízkych pokrvných príbuzných, ku ktorým patrím aj ja a v prítomnosti pána primára onkologického oddelenia, ktorému sme vďační, odišiel Jakubko v tichu cez bránu smrti do domu nášho Otca, ktorý je na Nebesiach. Túto chvíľu sme prežívali v pokoji a vyrovnanosti. Tento pocit sme zažívali aj nasledujúce hodiny, keď sme sa ešte nachádzali v prítomnosti telesných pozostatkov nášho Jakubka. Nikdy, naozaj nikdy by som si nepripustila myšlienku, že budem schopná aj skutku, obliecť svojho vnuka na jeho poslednú cestu. Boh mi dal silu spôsobom, že som tak činila so samozrejmosťou a neopísateľnou láskou. S touto láskou som ho za asistencie jeho druhej starej mamy, objímajúc ho v náručí vkladala aj do rakvy jeho posledného odpočinku. Možno je to v mnohých očiach nepochopiteľné tak, ako to bolo pred tým aj pre mňa. Teraz to vnímam, ako veľkú poctu a milosť. Pre mňa je zvláštne aj to, že to po tak krátkej dobe dokážem predkladať i keď sa mi chvíľami tisnú slzy do očí. Na mnohých počudovanie počas poslednej rozlúčky s Jakubkom, jeho rodičia spolu z jeho sestričkou ich dcérou, niesli spolu obetné dary na oltár. Za čo patrí tiež Bohu chvála. Vnímam to ako povzbudenie, aby sme v sebe našli odvahu a nebáli sa poslúžiť svojim drahým, aj takýmito pre nás tak zdanlivo ťažkými prejavmi. Boh nám dá silu a pre nás bude odmenou naše svedomie a hrejivý pocit pri srdci. Cez Božiu milosť, by sme sa mali snažiť nájsť v sebe odvahu urobiť prvý krok, prijať do svojich domovov našich smrteľne chorých a Boh nám dá silu všetko zvládnuť. Aby sa nestávalo, že príbuzní skonávajúceho doma v zúfalstve plačú a on do večnosti odchádza osamote v smútku a neraz bez kresťanského zaopatrenia.

S prosbou k Bohu, za zázračné uzdravenie Jakubka podľa Božej vôle, sa naša rodina zhromažďovala v našom rodinnom modlitbovom spoločenstve každý deň, v priebehu jedného roka. Postupne sme do modlitby pridávali aj iné potrebné úmysly. V tom čase bolo obdobie svätorečenia Jána Pavla II. Začali sme sa k Bohu utiekať aj na jeho mocný príhovor. V znení: Večný Otče, na mocný príhovor svätého Jána Pavla II. Ťa prosíme o jeden Ježišov dotyk, zázračné uzdravenie Jakuba, podľa tvojej svätej vôle. Na chválu a slávu Otca, Syna i Ducha svätého. Amen.

Počas svätorečenia Jána Pavla II. Svätá Cirkev stanovila, slávenie jeho sviatku na deň 23. októbra. Našej pozornosti neuniklo, že je to deň, keď bol Jakubko v kritickom stave prevezený do špecializovanej nemocnice a bola mu stanovená diagnóza.

V priebehu obdobia modlenia za uzdravenie Jakubka, som často pociťovala vnútorné výčitky, či našu odovzdanosť do Božej vôle nie sú len prázdne neúprimné slová. Či Bohu nehodne nepredkladáme našu vôľu, aby za každú cenu urobil zázrak a uzdravil Jakubka podľa našich predstáv. Je pochopiteľné, že takéto túžby vyplývajú z prirodzenosti človeka zvlášť, keď sa pozerá na utrpenie dieťaťa i keď Boh dovolí, dejú sa zázračné uzdravenia aj takéhoto druhu.

S odstupom času počas čítania knihy, ktorú mi náhodne požičal môj sused sa ma dotkli myšlienky cez Božiu múdrosť Pátra Pia, ktorý predkladá: JEŽIŠ MI POVEDAL, ŽE V LÁSKE MILUJE ON MŇA, V BOLESTI NAOPAK MILUJEM JA JEHO. TEDA ŽELAŤ SI ZDRAVIE BY ZNAMENALO HĽADAŤ RADOSŤ PRE SEBA A NIE JEŽIŠOVU SLÁVU. V našej modlitbe, ktorú sme prednášali na orodovanie sv. Jána Pavla II. Bolo mi dané pochopiť, že podstatná Sláva Božia nie je naša radosť na zemi. Úplnú radosť môžeme dosiahnuť len vo večnej Sláve. ŽIADNE ZDRAVIE NENAHRADÍ VEČNÝ ŽIVOT.

Asi po troch týždňoch od Jakubkovho odchodu do večnosti, mi moja dcéra Jakubkova matka, dala obrázok s podobizňou a slovom sv. Jána Pavla II. Dodatočne som si všimla, že tento obrázok majú umiestnený vo svojom príbytku na čestnom mieste, priložený pri Jakubkovej fotke. Text na obrázku je: LÁSKU BEZ KRÍŽA NENÁJDEŠ A KRÍŽ BEZ LÁSKY NEUNESIEŠ. V tomto slove poznania sa nám dostalo pokračovania: NA KRÍŽI SA ČLOVEK UČÍ MILOVAŤ A JA HO NEDÁVAM VŠETKÝM, ALE IBA DUŠIAM, KTORÉ SÚ MI NAJDRAHŠIE. PRETO BDEJME, ABY SME NEODDEĽOVALI KRÍŽ OD LÁSKY K JEŽIŠOVI, INAK BY SA TENTO KRÍŽ STAL ŤARCHOU, KTORÚ BY NAŠA SLABOSŤ NEMOHLA UNIESŤ. Páter Pio (TdD 253)
Bez lásky nemožno pochopiť utrpenie. Láska je najspoľahlivejším darcom odpovede o zmysle utrpenia. Fyzické alebo citové utrpenie v tele sa môže stať spoločenstvom s Bohom. Ak oplakávame hlbokú stratu blízkej osoby býva často posledné, aby sme chceli uznať úplné spojenie s Otcom, ktorý je na nebesiach. Máme skôr tendenciu podľahnúť sklonu hnevať sa, dokonca aj na Boha. Chceme, aby sa situácia zmenila, vziať priebeh do vlastných rúk, vyčerpávame všetky možnosti... Až cez prijatie utrpenia, po prvý raz v našom živote príde v stretnutie s Bohom - Otcom. V sprievode Ježiša Krista nachádzame východisko z bolesti, neistoty, zúfalstva, dokonca aj zo smrti. Boh dal človekovi v kríži Ježiša Krista láska, ktorú nám Boh dáva nie je rodičovská, ale vykupiteľská.

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“. (Jn 3, 16)

Nasledujúce povzbudivé slová sú od rehoľnej sestričky Dominiky pochádzajúcej z Brna: Malý Jakub je už u Pána a určite má v ňom celá rodina mocného orodovníka. Mám niekedy pocit, že utrpenie ľudí, ktorých máme radi, akoby posilňovalo našu lásku a robilo nás citlivejšími. Čiže práve takými, akých nás chce mať Boh. Keď sa neuzavrieme do utrpenia, ale žijeme túto lásku, tak môžeme vnímať, že tí čo sú u Pána, sú skutočne s nami a niekedy snáď i bližšie, ako nám boli za života. Malý Jakub už teraz skutočne všetkému rozumie. S týmito slovami sa stotožňujeme s úľavou v srdci, že Jakubkove utrpenie ne jeho pozemskej púti skončilo. Odišiel bez hriechu a dosiahol Večný život. Teší sa v radosti z neustálej prítomnosti Boha - Otca, v spoločenstve svätých a anjelov, kde za nás oroduje a kde sa raz verím stretneme všetci. Jakubko zostáva navždy v našich srdciach vnímame, že je s nami. Dal by Pán, aby sme sa my pozostalí navzájom milovali takou veľkou láskou, akú pociťujeme k nemu a aby sme si ju dokázali prejavovať pokiaľ máme v pozemskom živote ešte túto možnosť.

Prosím, nech nás na orodovanie Jakubka Boh požehnáva do života najväčším darom, ktorým je láska. Verím, že tento dar a potrebné milosti Jakubko vyprosuje pre jeho rodičov, sestru, ale aj jeho ďalšieho súrodenca, ktorého nosí pod srdcom jeho matka. Jeho rodičia od začiatku ich manželstva túžia po viac detnej rodine. Tejto túžbe v nástrahách podľahnutia strachu a zatvrdnutiu svojho srdca nezanevreli ani počas choroby Jakubka. Sme Bohu vďační, že ich požehnáva darom dieťaťa po takej krátkej dobe a že oni ho z vďačnosťou prijímajú nie ako náhradu za Jakubka ale, ako jeho ďalšieho súrodenca s vedomím, že je to dar od Boha.


Slovo poznania, ktoré nás sprevádzalo počas obdobia modlenia za Jakubka:

-Nehľaďte na skutky lekárov, ale konajte vy za nich. (Spôsobom modlitby.)
-Už čoskoro prejdete z Bolestného ruženca, do Slávnostného.
-Končí čas utrpenia, nastáva život. (Od tej doby Jakubko nebol vystavený žiadnej ťažkej operácii, za určitú dobu si ho Pán povolal.)
-Žiadne zdravie nenahradí Večný život. ( Vo chvíli odchodu Jakubka k Otcovi, do večnej Slávy.)
On pre nás vybral dedičstvo, Slávu Jakuba, ktorého má rád. (Žalm 47(46), 5)

stará mama

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign