Otče nebeský, čo ma poznáš,
a odmeníš zlé i dobre,
ak je tak, Bože, tak to pováž:
mám už troch otcov, matky dve.

Nesťažujem si, len Ti píšem.
Že vraj si kdesi na nebi.
Nevadí, že si trocha vyššie.
Dobre, že si nám potrebný.

Tak pováž Bože, čo mám robiť?
Vravia, že si nad svet múdry.
Podopri ten môj rozum drobný.
Ktorého uznať, bez ujmy?

Ten biootec, ten je z Ria,
mám po ňom jamku na brade,
vraj i ostatné rôzne bia,
len nie dom v biozáhrade.

Andrej ten fajčí ako komín,
keď čakáva na večeru,
sotva mu trčí štica z novín,
...tak veru Bože, tak veru.

Eliška mu držala váhu,
brala život s ním s humorom,
predložila mu sem tam kávu,
dnes už sa vozí s Ľuborom.

A Ľubor? ...chudne ako divý,
...ten jeho úsmev blažený,
zviedol už mamľas všetky divy,
...on je tak “kapku“ na ženy.

Na mieste mozgu veľký kohút,
trčí dohora ako roh,
ináč má hlavu celkom holú,
a prázdnu – nagelovaný trubiroh.

Neviem načo tie baby letia?
je mi to jedno napokon...
Asi pre večne vymetené vrecká,
a prázdnu hlavu, ako on.

Občas ho dovezie i Igor,
autisko má na parádu,
pustia mi veľký televízor,
i zaspím pri ňom od hladu.

A biomama? ...tá je Ema,
pozná každý najnovší hit,
pre mňa je krásna i bez mena,
len nevie náruč roztvoriť.

Občas mám doma tetky, strýcov,
dovlečú cimbal, fujaru,
zasa mi pustia televízor,
vtedy mám nôcku bujarú.

Dnes mi je doma veľmi smutne.
Majú vraj voľnú sobotu.
Tí dospávajú, Ľuboš v krčme
čaká na novú robotu.

Keď spia musím byť trocha tichšie.
Aby už bola nedeľa!
A nehnevaj sa, že Ti píšem.
Chcem mať veľkého priateľa.

Len keby si bol troška bližšie.
A Ľuboš našiel robotu.
Ak sa neozveš, zas napíšem
Ti, až budú mať sobotu.