Keď biela skvitla rakyta,
pod horou na stráni,
niesol posolstvo do sveta,
jej páper vznášaný,

ľahučkým vánkom šelestným
a na cestu im šepká:
Neste posolstvo pocestným,
zvesť o nás - o susedkách

briezka, priateľka jediná
a tíško zašelestí:
Povedzte vŕškom, dolinám,
že sme tu! Na rázcestí!

Že roky žijú v čas - nečas,
na stráni v objatí
tak, že ich ani búrka, mráz,
v žití nevyvráti.

Že svorne spolu od jara,
až do jesene sivej,
pijú z jedného pohára –
studničky krištáľovej.

Tak vedno rastú v svornosti,
nekľajú, nevadia sa
a keď rakyta žalostí,
briezka ju šeptom láska.

A keď sa búrka na horu
privalí, víchor buráca,
spolu sa k zemi skláňajú,
v bolestnom sklone hladia sa.

A keď sa nebo utíši
a tvorstvo Pána chváli,
vetvy do výšky dvíhajú,
až ku nebeskej báni.

Nakoniec briezka zašelestí
a pošle pozdrav dolinou,
že keď smrť jednu zoberie si,
druhá sa poberie spolu s ňou.