Keď som bol raz pod Tatrami na študentskej brigáde,
rozprával mi starý hájnik veci veľmi záhadné.
Odvtedy si hlavu lámem: Nerozprával o sebe?
A či azda mladý priateľ o mne, o ňom, o tebe?

Kde to bolo to nevie nik, vraj v slovenskej dedine,
mal návštevu mladý lesník – dve rodiny vesmírne,
jeden otec s dvomi synmi, jeden s dvoma dcérami,
vraj na potulkách vesmírnych pristáli medzi nami.
Zrovna máj bol, keď sa k láske všetko vôkol zobúdza,
neobišla ani mladé srdcia láska horúca.
Zaľúbil sa mladý lesník do tej devy vesmírnej,
na túľkach bielych večerných celé srdce nevinné,
deve do náručia vložil, s láskou do náručia dal,
ale sklamania sa dožil – odpovede nedostal.
Deva iba smutne hľadí, zadumane pozerá:
Čo je to za ľudské čudo, čo ma o čas oberá?
Čo je to za svetský objav, muštom májov mámenie,
či ľúbené – vravia o vás – nudné času marenie?
Nezostalo mladíkovi iba načrieť do srdca
a ukázať krásnej deve čo je láska horúca.
Ožiarená toľkou krásou lásky našej čarovnej,
zabudla na všetky dary a poklady vesmírne:
Aký to prevzácny poklad! Tomu láska vravíte?
A načo ju v srdci skrývať, do sveta ju pustíte.
My ju v srdci neskrývame, ona sa tam narodí,
koho radi tomu dáme, niekto ju i zahodí:
„Vraj načo je v srdci láska, iba bolesť narobí,
tam je dosť iného šťastia, láska sa tam nehodí“.
Teda tak sa ti odmenia ľudská krása horúca?
Ona “čarodejka” jedna, uštipla ju do srdca...
Skríkla deva: Celá horím! Biele rúčky k nemu strie...
Čo sa to len so mnou robí? Veď mám srdce horúce!
Čo je to za ľudská páľa, čo ma celú zlomila?
To nič! To sa iba láska v tvojom srdci zrodila.
Od tej chvíle deva šťastná domov viacej nie a nie;
Zemi, kde sa rodí láska navždy verná zostane!
S veľkým žiaľom , dušou ťažkou, družina ju odvádza,
srdce jej však horí láskou, domov si ju odnáša.
Naposledy bielou šatkou stačila mu zamávať:
Šetrite tou ľudskou láskou, mám vám rodní odkázať...

Ty Pane vieš, že nechcem Tvojou láskou pohŕdať.
A vieš, že verím, že Tvoja láska objíma celý
Všehomír... Ale ako to tým mladým...?