Pamäť mi siaha, len to veľmi bolí...
Bolo to včera? Vlani? Predvlani?
Akiste včera, keď sme mladí boli
a plní žitia – smelí šarvani.

Pamäť mi siaha, keď sa kopce triasli,
pasienkom v lete, v zime saňami ...,
boli sme mladí a boli sme šťastní...,
dnes dospelí sme – starí havrany.

Bolo to vtedy, keď sme so škovránom,
lastoviek kŕdle spevom vítali,
keď práca, snaha bola nám elánom...,
dnes dospeli sme – neodolali.

Bolo to včera, keď s kosou na pleci,
som poľom kráčal – hrdo ako pán,
za mnou panenka – moja žena - predsi,
sa tíško niesla – krajšia ako páv.

Bolo to včera? Či to bolo vlani?
Nepamätám si – ťažkú pamäť mám ...
Akiste včera – sila hnula nami ...
Dnes vychladli sme – koniec úvahám.

Nech bolo včera, nech to bolo dneska,
nech údy staré nachýlené v bok,
bolo to krásne a bolo to predsa...,
dnes slza horká kanie na rínok.

Každý sa tešil, že má sestru, bratov,
i z tvrdej práce, ubúdania síl,
i málo bolo a delilo sa na pol,
tenkou smidkou sa nikto nezranil.

Kam kráčaš človek – z dukátovie mesta?
Kam bežíš? Nabrať do batoha chvíľ?
Niekoľko Vianoc a zarúbaná cesta...
Pár zákrut – výmoľ – bác! automobil.

Kam ženieš ten svoj naleštený zázrak?
Päťdesiat... sto ... škŕŕŕ... No teda vidíš...
Pýcha – lesk – zlomok – sekunda – suchý vrak.
Chcel si sa hrať na zatúlanú myš?

Spomaľ tú kvaltu – zbelejú ti sluchy...
Zapadne raz na korábe poklop...
Dnes mi riekol syn – oheň zhasol – juchííí!:
Máme malý byt...! Otec...! Vieš...! Pochop...!