Zasa ponáhľam, brázdiť svoje cesty
a naháňať svoj “naleštený šíp”.
- Pýcha ciest, rýchlosť, sekunda, sú sestry
viem! - vravel si už neraz ten svoj vtip.

Radšej drž palce! Nezabudni! Oba!
Posledná skúška - budem ing. – pán...
a potom áádiéééúúú!!! – nekonečná doba...
Dnes poddávajú sa nám nebesá.

Dnes máme v rukách diaľky – celý vesmír...
Na kométach sa budúcnosť točí ...
Pýcha ciest – rýchlosť – budúcnosť sú sestry...
Dnes treba pozrieť pravde do očí.

Rozprestrel krídla – pardón – svoje ruky,
zvrtol sa, sadol v svoje “bavoro”,
zablikal, žmurkol, zamával... a, juchííí!
Stlačil plyn..., úsmev..., už ho nebolo.

Pohľadom starým sprevádzam ho: Chlapče,
nestrať sa, prosím, v tých svojich dobách!
Si mladý, krásny – o to ťa mám radšej,
keď moji zašli..., ani neviem...?! Áaách!

Hoci máš všetko, ty môj pubert v cestách,
už ti chýba len na Venuši hrad,
máš v sebe dosť i pre iného miesta,
preto ťa mám tak strašne, strašne rád.

Len nežeň toľko ten svoj “zázrak” cesty
a neuhýbaj cieľu mojich rád...
Pýcha, rýchlosť, plyn, hlava moja, sestry...
Čo to? Zas cítim slzu v zákrutách?

Ach, dedo, dedo, starý si a smiešny...,
myseľ sa vracia k dobám našich chvíľ,
keď sme si každý po svojom svet riešil,
on svoj a ja ten môj zdobil.

Starý si dedo, starý si a smiešny,
všetko vidíš len v zrážkach – nehodách,
všetko vidíš len ako by si riešil
dejiny v zlých i dobrých záhadách.

Pravdu máš chlapče, starý som a smiešny,
nebudem ti už brániť v tvojich hrách,
len si lietaj a pozdravuj tam všetkých,
mne už stačí Zem a jej Záhrada.

Len si leť chlapče, keď ti srdce jasá,
dávam zelenú – leť a odpusť mi,
odpusť starému – srdce mu krváca,
všetko mu vzali – nakoniec i sny.

Dušu má chorú, opustenú vlastným,
hoci krv mladne v našich dohádkach,
ktoré mu občas dopraješ – obšťastníš...
To strašné “ujúúú” prebralo ma v snách.

Krv vo mne stuhla, nohy ani centy,
však bežím, bežím, k prvým zákrutám,
v hrdle mi vyschlo, v hlave vrú myšlienky:
Azda nezhasla jeho kométa?

Snáď nezhasol svet, dokonalý, presný,
ktorý má pevnú oceľovú chuť?
Ani ten starý čo mu bol tak tesný...
Ako ho nazval? Ťarbavý kohút?

Spomienky letia, tnú ten jeho vesmír...
Film našich chvíľ sa nedá pretrhnúť:
„Žijeme život, o ktorom si nesnil!“
A ja mu hlupák dal som zelenú.

Chvel sa mi fúz, keď chcelo sa ti lietať:
„On schmatne svet, ...raz späť ho otočí!“
Sám som ťa učil, nebáť sa a nedať...,
dnes čosi slané stúpa do očí!

Chcel si si život prifarbiť, pripestriť?
Ej horkú má tá paráda pachuť!
Zdá sa, že rýchlosť má i iné sestry...
Ešte, že barlou skončila tá púť!

Poviem ti, chlapče, nebolo nám k smiechu,
keď odvážali ten tvoj „bavorák“,
pardón tú smiešnu harmoniku z plechu...
Bude raz na nej ešte niekto hrať?

Tak skončí každá zatúlaná cesta,
na hrane noža nedá sa točiť...
Civilizácia? Prepych veľkomesta?
Už si sa pozrel pravde do očí?