Tie Tvoje rána krásne sú...
Štebot roztúžených hrdielok
ma budí za tmy,
oknom preniká ku mne chorál zdatný,
noblesný chorál,
šum prebúdzajúcich sa krídel,
zatváram oči, spánok nikde,
razom ušiel, a viac ho niet,
úžasom neviem,
či chveje sa srdce,
či sa chveje ret.

Tie Tvoje rána krásne sú...
Vďaka Pane!
Kryštálom ma za úsvitu vábi rosa...
Viem, behala som po nej bosá,
i kráčala rezko, odhodlane.

Vďaka Pane, za tú krásnu Planétu,
čo vidia štyri oči moje:
Tie Tvoje rána krásne sú,
i keď údy ma už ľahko nenesú,
i keď krátko meškajú mi „spoje“.
Vďaka Pane, za tú krásnu Planétu,
hoci vzácna sila sa už tratí...,
dokiaľ Tvoje rána i pre mňa krásne sú,
ja bežím,
i keď ideály občas odmietnu sa ruvať,
Tebe poručím všetko,
staň sa čo staň - Pane, tvoj som tulák!
Pobežím, a nezastanem na trati.

Tie Tvoje rána krásne sú...
Hľa, za oblokom slnko žiari,
zobáčiky, hľa, stebielka si nesú
na mladú lipku hneď za rímsou,
zapýrené samičky kryjúc sa za listom,
samčekovia oddávajúc sa svojim láskam,
vysmievajúc sa mojim vráskam,
švitoria si za párikom párik.

I boli rána, boli, boli...
Budil ma chorál za oblokom:
rozprava tvorstva – jemu vlastná...
Odkiaľ sa berie toľko šťastia?
Tomuto vravia ľudia láska?
Tá moja zvedavosť - deťom vlastná -
pálila, šteklila... proste rástla.

Šírila som spev s vtačím spevom,
nevedela, čo je srd, s hádkou, hnevom,
nevedela, čo je hlad, s dobou temna,
mysliac, že svet je tu pre mňa,
iba pre mňa,
azda i mojich kamarátov...
Stálo to za to, stálo Pane za to...

Kráčala som do školy prvým rokom...
Kráčala? ...skackala, skočným skokom,
Budila vrany nad potokom...
- O kom to vravím Pane? O kom? -

I boli rána, ...kto ich zráta?
Rána plné bojov, prekážok a nástrah,
zbierajúc „stebielka“,
túžbou žitia chrastiac,
kladúc do bydielka,
s tenkou stenou šťastia,
...novým ránom zocelené,
večným svetlom prežiarene,
Tvojou láskou premožené,
- i riekol si dokonané!
Darmo zlostník vraví: Mám ťa!

Boli rána, vzal si, a nevrátiš späť!
I tak Ti ďakujem za planétu: Svet!

Roztopaš s huncútstvom dávno sa už stretli,
zastúpil im cestu ktosi iný, tretí...

Boli rána, boli, ...budú iné, ...viem,
preto Ti ďakujem za planétu: Zem...

Preto Ti ďakuje moja „mladosť pozdná“,
že si mi dal poznať,
čo už dávno poznám:
Silu fujavice,
dráhu lietavice,
vôňu borovice,
vtáčka, strapec hrozna,
že viem, a že poznám,
malý kúsok zeme:
tam, kde pradedovia siali svoje semä.

Ako sa semiačko chváli tvrdou hrudou,
ako plače dieťa, keď ho bolí zúbok.

Akú trpkosť znáša
zem z veľkého smädu,
akú sladkosť vnáša
včielka v plásty medu,
ako klíči z jari breza na horách,
ako chladne v jeseň pod topoľom mach.

Ako slzí zrána
na úboči sneh,
keď mu zbohom dáva
lúka, pole, breh.

Preto Ti ďakuje moja „mladosť“ zrelá,
že si mi dal poznať „steblo“ Tvojho diela:

Malý kúsok zeme,
kde si mi dal rásť,
môj rod, moje plemä,
moju rodnú vlasť!

Vďaka Ti Pane, i za temno, blato,
bola to „škola“, a stálo to za to.

I boli rána, boli, boli...
Vďaka Pane, i keď to kapku bolí.

Vďaka Pane i za prišlú jeseň...
Je to pozvanie, a či teskná pieseň?