Báseň je hlas,
raz smutný a raz očarúva nás,
hlas, ktorý padá z medového neba...,
razom ťa osloví, podá kúsok seba!

Báseň je čosi, čo sám čas
ukrýva kdesi v kríčku,
...nápoveď tryskajúca v nás
sťa láva driemajúca v detstva tričku.

Báseň je večná ozvena,
tých dávnych detských rokov,
je múdra, sladká odmena
pádov i smelých krokov.

Ona tá báseň chce svoj čas,
sadni s ňou na priedomie,
ona ti povie, ozve sa,
čo to v nej drieme, bronie.

Ona ta báseň je tvoj hlas,
ozvena v toku chvenia,
ona ta báseň, to sú v nás
tajomné prebudenia.

Čo bolo - bolo, čo je - je,
poseď s ňou na podstení,
za to ťa báseň odeje
kožúškom rozuzlení.

Ona ti povie..., nech jej čas,
že boli detské hrania,
...a báseň, že je ticho v nás,
...interval dozrievania.

Báseň je klas,

ktorý tam kdesi múdro drieme
a ty len cítiš jeho semä,
zrazu počuješ chvieť sa proso,
zatúžiš lúkou bežať boso
a kosou stínať po zotmení
semä, čo na slovo sa mení,
a ty len stínaš jeho čas.

Báseň je hlas,
ktorý sa ozýva a začas šteklí nás.