Ľúbezná škovránkova pieseň,
voda pramienkom medzou steká,
sedliak na pleci semä nesie,
gazdiná slovo nepreriekla.

V fertuške vedľa neho kráča,
- ako vlani, za novým chlebom,
z fertušky vybledla už krása,
nie z očí modrých ako nebo.

Ticho kráčajú, slovo nemé,
zasnené v hrdle zadrelo sa,
slnko zaspalo prebudenie,
posledná trbliece sa rosa.

A sedliak kráča ďalej v snení,
tak ako pred ním jeho predok,
diaľka otriasa sa v dohrmení,
a úžas v očiach nevybledol.

Nad krásou zeme svojich dedov,
tak kráčal i pradedo predsa...
Čo v rode sklíči, ide predom,
od rodu, k rodu nezadrie sa.

Sedliak zastal nad páskom zeme,
za horou doslzili mračná,
zobral do ruky zlaté semä...
Zem moja nebudeš už lačná.