Briezka, ty briezka zelená,
ktože ti krásu dáva?
Ktože ťa z jara zobúdza
a na jeseň uspáva?

Ách, briezka, briezka zelená,
čo to tak nežne šepkáš?
Kam beží tvoja ozvena,
tá pieseň tichá, hebká?

V tom briezka tíško zaveje
a nežne šeptom vetí:
Pánovi svojmu ďakujem,
ku nemu vďaka letí.

Že ma do jara odeje,
drahým smaragdom zdobí,
a moje skrehlé korene
nebeskou rosou kropí.

A keď sa zima priženie,
a mráz už štípe skaly,
tie moje skrehlé korene
bielou perinkou halí.