Ako hudbou znie gitara,
melódiorodka prastará?
Na akej tónine si brnká,
tá jemná, tenká, krátka strunka?
Na akom tóne nôtky tká?
Ako vtáčatko v žitnom poli,
keď ho krídielko, nôžka bolí
a plače, plače, narieka?
Abo sa vie len tíško vlniť
a sladkým tónom dušu plniť
a fúkať detské kolienka?
Čo povieš milá Marienka?
Nevieš? Ja viem! Bo jedno brnk,
zasiahne ma sťa príval vĺn
a duša šťastím polená
podlomí svoje kolená:
Už vyrástlo ti vtáčatko...
Už vyletelo z detskej vlnky
a robí veľké štrnky - brnky,
povie mi čosi zakrátko...
I zašepkám si : Chlapče hraj!
A krásne tóny vyrábaj,
dokiaľ máš milé detské kapce
a um sťa vánok zaránky,
keď predspevujú škovránky;
hudba je smutnej duši máj!
To nevieš ešte milý chlapče!
No naučíš sa, viem to, viem!
Len uč sa krásnej hudbe, uč sa
a nešetri tej gitary pľúca!
Nech spieva, čo jej hrdlo ráči...,
veď svet je hudby lačný, ...lačný!
A hraj len, hraj a hudbou svieť
a uč sa všetko naspamäť,
kým vrabce majú veľký snem!,
pošepkám si len v duchu, tak,
ako keď babka seje mak.

Až budú tvoje sóla znieť
a budeš vedieť naspamäť
i tebe v hrdle zapinká?
Bo to tu ešte nebolo,
paličkou len tak okolo
mávať zhrbená faninka.

- A to je moja bonita,
šepkajú o nej všetci známi,
vraj najistejšia pod nohami:
že v zmätku spustíš veľké gamby,
budeš sa hnevať, trochu hanbiť,
za nemotorné: ľúbim ťa! -

I poviem ti: no chlapče hraj,
i prešiel mi máj, i nedbaj,
ani novembru nevadí
to, čo raz duši lahodí!

Len hraj si, hraj a hudbou svieť,
keď už vieš všetko naspamäť.
Iste sa občas zamotá
struna mladého života.
Vtedy ju dúškom spevu zalej
a hra len ďalej a hraj len ďalej.

I potom hraj keď budem tam,
nech letí tvoj brnk ku hviezdam,
keď počujem to veľké brnk,
skvitne mi slnko všetkých sĺnk.

Len stíš a strunu netrhaj
a naspäť sa neobzeraj
už neobráti slnko sĺnk,
to tvoje veľké brnky-brnk.

Len ďalej hraj a hraj a hraj
a hudbou lásku rozdávaj
a tíško prstom zamávaj
a ja ti poviem: Všetko naj...!
Bolo to krásne! Tak sa maj!