Najprv ich dral a potom pral,
len aby boli ako v móde,
nakus zodrané, nakus modré
a smial sa pri tom smial a smial
a život v ňom len klokotal.

Veď sedemnásť mal chasník z disky:
Dnes už neletí mundúr mníšsky,
dnes už je iný, nový svet
- keď karhám ho - sieť, avomet...
odrieka, rapká; jajže, jááj,
kto mu rozumieš, pomáhaj!

A zas sa učí, knihy morí,
potom hneď v počítači snorí
a ukladá si v pamäti...,
nedostatočná zasvieti,
mu v šlabikári študenta,
- azda raz svetapatenta? -
keď nezvie zaraz... nebesááá!!!
či má vesmírprach kolesá?

Vesmírny prach, ni avomet
nepoznám; pretriem si pamäť,
podumám ako dumá on,
ten môj vedomostný vagón.

- Pošepkám: Môj „star“ – no ten..., čo ten,
...no!, ...hm!, ...ha!, pomôžte!. ...aha!, elektromer
hľadá a má vraj z vedou pomer. -

„Krížnik“ čo nazajtra sa strojí
prebrázdiť more všetkých morí.
Či mi ho ona nezdolá
tá šírošíra potvora?

Vraví: Pred porotou budem stáť
a svoje umy vykladať!

Kde nebudú už azda rifle
keď odloží ich napochytre,
oblečie sako belavé...,
abo to bude na „práve“?

Bude, nebude, ľudia Boží,
nechce nám zaraz súdom hroziť?
Alebo v zmätku, len tak hravo
prižmúri viečka: Máte právo...!
Raďte, kam vánky zavejú,
sedemnásťročnú nádeju.

Ale zatiaľ sú iba rifle,
strhané, staré, ale rýchle.
Vobehne do nich ani srnka,
zmrví vlas a už mu nôžka brnká
a smial sa, smial a mladosť lial
a život v ňom len klokotal.

Občas ho ťapnem, len tak sladko,
bo sladko je byť starou matkou,
a on tak milo brvou mrkne,
ako keď strechou vrabček škrkne
a hneď je hnev na udici.

A tíško ako hrášok na sklo
skotúľa sa a spadne hladko,
šteklí ma slza na líci.

A či si to zapamätá?
- život je ťažký kamienok -

Neplačem, to sa iba robím
a moje krutoostré čriepky drobím,
bo smiešne mi je na duši:
Bude to dobré! Bude dobré!
Až zamáva mi: Ahoj! Dobre?
Azda tú bolesť vytuší?
A mne ten úsmev vôkol sánok ,
zoberie nadlho môj spánok
a čosi slané sedí v viečkach
akási nehynúca riečka -
kto zastaví jej pramienok?

Ale ten úsmev vôkol sánok,
ten, čo nadlho mi vezme spánok,
akoby zázrak kýsi nastal
sa do mňa vrastal, vrastal, vrastal
a každú slzu vysušil.

A vraj i rieka narieka!

A jeho rifle...? Jeho rifle,
čo vbehne do nich napochytre...?
Zostanú ako spomienka.

Doniesol mi ich: Zaplátaj!
- Jeho strakatý módoraj -

Čo s nimi počnem? - jedna diera,
veď by sa hanbilo i zviera,
za taký kožuch, za kožku...,
bez palca nosiť ponožku!?

I to bude raz, smial sa, smial
a život v ňom len klokotal.

Nestrachuj sa! Ši! Čaká mazda!
Mám jazdu! –
Bude „motorgazda“
ten môj milučký „vedomet“
čo vie už vedu naspamäť,
ale vravím mu „dážďovka“,
ktorá už z ruky nezobká
len rastie, rastie do dĺžky
ako..., ako dážďovka zo spŕšky.

Netára nazmar ten môj chlapák...
Nebojte! Nie je on darebák!
O chvíľu motor zahučal
a môj riflovník odfrčal.

Ten môj sladučký bonbón z višní
samá záplata, ale pyšný.
Nedám ho za celučký svet…
Bože, chráň, ...i ten jeho let!