Sťažnosť dal starký na starenku,
že už ju vôbec nemá rád,
že ona stále sedí v „šenku“
a on jej musí pomáhať.

A starká zase na starkého,
že už ju vôbec neteší,
hľadieť na starý „ňufák“ jeho,
rozvod jej bude milejší.

Tak žili režim každodenný,
až sa raz v milú náhodu,
posúdení a povadení
pobrali pekne k rozvodu.

Prišli vám milí starkí k súdu,
s sťažnosťou veľkou preveľkou,
až si na takú ťažkú ujmu
sudca i talár navliekol.

Súdia sa, súdia, dohádajú,
vždy zastanú na polceste,
a keď pán súdny príkaz dajú,
zas ten chce a zas ten nechce.

Sťažností bolo ako maku,
a spisov až sa hýbal stôl,
keď zrazu starký schytil starkú...
Ťažký by veru život bol!

Kto sa postará o toľké hriadky?
A kto napíše synovi riadky?
Kto mi navarí každý deň?
A kto mi podá ditiadén.

Nehnevajú sa pánko súdny,
ja veru moju starkú rád,
tie moje staré skrehlé údy,
jej budú doma pomáhať.

A tak sa pekne ruka v ruke
s pánom „talárom“ rozišli,
čuduj sa svete tej popuke,
v meste i krčmu obišli.