Sniežik brázdili, ťahali sane,
na jaro bránili strnisko poorané,
a v lete hľaďže, hľaďže, hľaď,
keď napli koníky svoje svaly
tešil sa mladý, tešil starý -
odišla psota, bieda, hlad.

Kratučké slová mi nestačia -
v dedine práve obed zvonil,
gazda s gazdinou driemať začal,
čakávali ste na priedomí.

Nôžky vám hrali v nemom tanci,
vrabce skúšali k nedeli,
guľky šúľali usmrkanci,
a vy ste iba hľadeli.

Pohodiac hrivou občas v zmätku,
občas chvostiskom - iba tak,
aby si komár v divom letku
nemusel krídla namáhať.

Vo dverách klobúčik deravý
– pamätám, pera chveje sa –
napli ste svaly, zdvihli hlavy,
usmiali sa i nebesá.

Boli ste, boli, plné pestva
ešte dnes vás mám v pamäti,
ako ste tam na vŕškoch detstva
ťahali..., a či klebetím?

Ani kytica plná kvetov
mi nenahradí, nepovie,
čo ste mi moje, zimou, letom,
dali do vienka..., kto to vie?

Tam ste od jari v plnej sile,
tam na tom vŕšku o skalu
treli kopýtkom - moje milé...,
môžem sa pustiť do žiaľu?

Slzu vypustiť vo spomienke,
tej ranke duši lahodnej...?
...keď spomínanie je tak tenké,
ľahko ťa slzou prebodne!

Hoci vám nôžky tam pod svahom
do tanca, rytmu ihrali,
ťažko ste veru bez príprahov,
ťažko preťažko ťahali

fúrisko veľké, plné zlata
chlebového, do stodoly...,
koníčky moje kto poráta
slzy čo gazda vám dovolil?

Za trochu sečky – žvanec v pysku,
morili ste sa „ ako kôň“,
občas zohnúc na ovsenisku –
málo paliva na pohon...

Videl to sused na zápraží
unavený pri cigáre,
zahasil, vystrel sa, netiažil
pripriahnuť vranky bujaré.

A večer gazda – koniar pyšný
nakŕmil, vytrel, napojil,
by ste zas ako bonbón z višní,
boli parádou na poli.