Dynamika odpustenia

(Vernon E. JOHNSON)

U závislých osôb zdravotné komplikácie, rozumový chaos a emocionálne poruchy idú ruka v ruke s postupujúcim úpadkom duchovného života. Pripomeňme si, že človek sa nesta-ne alkoholikom ak nejestvuje konflikt medzi jeho konaním a systémom hodnôt. Po čase musí človek za pocit viny, hanby a výčitky svedomia zaplatiť vysokú cenu. Pocit vlastnej hodnoty sa systematicky znižuje. Puto s blízkymi slabne alebo odumiera a narastajúci pocit izolácie vedie nakoniec k duchovnému úpadku. A potom čoraz hlbšie zúfalstvo a beznádej rodia sa-movražedné myšlienky. Na otázku: "No a čo z toho? Koho to zaujíma?''. To, čo sa robí, je v podstate pomalá forma samovraždy.

Duchovná kríza nie je výlučne znakom alkoholizmu. Prežívajú ju všetci osamelí ľudia, úplne vyčerpaní pocitom viny, obraní o zvyšok nádeje. Kríza sa vždy spája s odmietnutím zodpovednosti, čo zdá sa začalo už u Adama. Ako hovorí správa o stvorení sveta. Boh umiestnil Adama v záhradách raja, pričom mu dal iba jediné prikázanie: "Z každého stromu tejto záhrady budeš jesť. Ale zo stromu poznania dobra a zla jesť nebudeš". Adam, ako vieme, ihneď jedol ovocie zo zakázaného stromu a hneď sa cítil vinný a osamelý. Teda "Adam sa ukryl medzi stromy záhrady". Bohužiaľ, hľadanie útočišťa v úkryte nepomohlo, pretože ako vyplýva zo správy, Boh ho našiel.

Keď si Adam uvedomil spáchaný priestupok, tak ho to naklonilo k tomu, aby hľadal rafinovanejšie formy "schovania hlavy do piesku". Jeho odpoveď tvorí klasický príklad odvekej racionalizácie v službe sebaospravedlnenia. "Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol". Sledujme, ako vinu za prvý priestupok človek nielen zhodil na Evu, ale dosť typickým spôsobom zvaľuje vinu na samého Stvoriteľa. "Žena, ktorú si mi dal". V dôsledku hovorí: "To je Tvoja vina. Ty sám si ju takú stvoril. Nie ja". (Eva nie je oveľa lepšia, bráni sa podobne: "Had ma naviedol, i jedla som"). Teda náklonnosť k unikaniu pred zodpovednosťou za vlastné priestupky zdá sa ľudským znakom od úsvitu dejín. Racionalizácia je akoby automatickým reflexom. Alkoholizmus je iba jeden zo stavov, ktoré odhaľujú tento stav. Jediný rozdiel medzi alkoholizmom a obyčajnou ľudskou kondíciou je to, že s alkoholizmom sa spája notorické a stále sa zosilňujúce deštruktívne správanie. Sebaklam nenadobúda patologické rozmery, podobne ako pri narkománii alebo každom inom návyku. Podstatu problému alkoholika a iných ľudí pohrúžených do pocitu viny tvorí morálny konflikt. On je hlavnou príčinou, ktorá rodí väčšinu prejavov choroby alkoholizmu. Tak narastanie, ako aj riešenie tohto konfliktu následkom odpustenia ilustruje známe podobenstvo o márnotratnom synovi. Dnes, keď už nemožno tak ako kedysi rátať s bežnou znalosťou nášho biblického dedičstva, oplatí sa uviesť v celku toto podobenstvo: obsahuje totiž posledné pozorovania náuk súčastnej psychiatrie a iných disciplín.

A pokračoval: "Istý človek mal dvoch synov. Najmladší z nich povedal otcovi: 'Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí." A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si. Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom“. Ale otec povedal svojim sluhom: Rýchlo prineste tie najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa. A začali hodovať.

Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.“ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť . Ale on odpovedal otcovi: Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa. On mu na tu povedal: 'Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený, a našiel sa.

V tomto podobenstve nachádzame takmer presný opis celej dynamiky ďalších du-chovných premien, ktoré sú vlastné alkoholizmu. Zastavme sa trochu dlhšie nad jednotlivými elementmi týchto dejín, ktoré tvoria takmer doslovne analógiu k fázam chorôb alkoholizmu, ktoré už poznáme. Mladší syn predčasne žiada od otca svoju polovicu dedičstva, o ktoré sa má podeliť so starším bratom. Keď dostal svoju časť, "odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil". Venujme pozornosť spôsobu rozprávania. Opis sa vzťahuje na ľudstvo všeobecne, ale na alkoholika pasuje zvlášť. Mládenec premárnil majetok nie na čosi také nudné a prozaické, ako konanie "zla", ale na "márnivý život".

Tak je to s obeťami alkoholizmu. Zo začiatku má alkohol dodať životu pikantnosť. Nespája sa s ničím zlým, ale vlastne s čímsi, čo je zásadne "dobré". Prvé dojmy sú iba príjemné. Mnohí pijú, aby obohatili život, dodali mu chuti.

Keby sme preniesli biblické rozprávanie na súčasné podmienky, mládenec by odišiel určite do Las Vegas, do ulice bohato osvetlenej neónmi. Putoval by od lokálu k lokálu, a keby ,jeho kúzlo začínalo blednúť, bežal by do nasledujúceho. Potom, na úsvite by išiel - na striptíz. Ak blaznieť, tak naozaj! Nakoniec by premárnil všetko, čo mal (ako toto označenie presne pasuje na alkoholika).

V biblickom rozprávaní sa bod zvratu nachádza na samom dne poníženia - mládencovi kázali pásť svine: Horšiu degradáciu si už nemožno predstaviť. Hanba sa ukáže ešte väčšia, keď si spomenieme, že Mojžišov Zákon mu ešte zabraňoval jesť mäso týchto stvorení, ba dokonca dotýkať sa ich ako nečistých.

Podobným spôsobom sa chemicky závislá osoba slepo ženie za euforickou túžbou urobiť svoj život pestrým, pričom nepamätá na rastúce výdavky vlastné i cudzie. Sústavne sa nepolepšiteľne klame, že "v ďalšom prípade to bude ináč". Nakoniec - ak to trvá príliš dlho - premárnené sú všetky zásoby: zdravie, majetok, pocit vlastnej hodnoty ako aj všetky putá s blízkymi. Všetko čo mal a čím bol, obrátilo sa navnivoč. Nezostalo nič, možno iba zomrieť. Predstavuje si, že ak v posledných dňoch bude ako sluha, je však pripravený na každý pokyn všetkých tých, ktorým ukrivdil svojim konaním. Cíti, že musí splácať tento dlh, ktorý je nesplatiteľný.

Môžeme si iba domyslieť, čo myslel márnotratný syn na ceste domov. Musel sa zaiste trápiť, pretože nerátal s tým, že po návrate bude žiť tak, ako žil predtým. Vedel, že ho čaká trest, hoci najsúcitnejší. Výrazne vidno, že pociťoval obrovskú potrebu znášať trest. Predstavme si teda, čo cítil , keď ho otec v diaľke zazrel a hlboko sa vzrušil: vyšiel mu v ústrety, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Možno to iba plytko skomentovať: "Odpustenie je skvelé, je to krásne zo strany otca, že sa tak dokáže zachovať po tom, čo syn urobil". Takéto zhrnutie by však znamenalo iba kompletný nedostatok pochopenia zmyslu podobenstva. Reakcia syna svedčí o veľkom šoku a zdesení: hovorí o tom, keď sa dostal z objatia otca: „Už nie som hoden volať sa tvojím synom" .

Privítanie otca mu neprináša úľavu, naopak, je dojímavo bolestné. Hanba, výčitky svedomia, mučenie priznania sa k vine boli ničím v porovnaní s bolesťou, akú zakúsil vo chvíli keď otcove ruky objali jeho šiju. Vidíme teda, že rovnako ťažko mu bolo predvídať takéto privítanie, ako ho aj prijať. Vracal sa domov presvedčený o vlastnej podlosti. Potreba znášať trest však nebola uspokojená, teda keď to neurobil otec, tak syn sa musí potrestať sám. V takomto naladení pohrúžení do pocitu viny mnoho alkoholikov sa ponára do ďalších, čoraz šialenejších opilstiev. A tu sa vlastne naskytá obraz utrápeného a uboleného márnotratného syna.

Keby ho tak otec privítal s bičom v ruke! Keby ho vyšľahal Alebo keby ho urobil aspoň sluhom - to by ešte bolo pochopiteľné. Ale predovšetkým - a to je základný problém - to by umožnilo synovi vyhnúť sa tomu, čomu sa podvedome chcel vyhnúť za každú cenu: konečnému prijatiu seba samého takého, akým je.

Prichádza k otcovi s konkrétnym zámerom zrieknutia sa synovstva. Chce ukázať, že už nie je sám sebou - je nájomným sluhom. Keby dostal bičom, mohol by tento zámer uskutočniť. Zadosťučinilo by sa jeho falošnej pýche, keby - po prvé - mohol hrdo zdvihnúť hlavu a dosvedčiť, že "to, čo si zaslúžil, zniesol mužne"; alebo po druhé - keby mu bolo dané znášať ťarchy života nájomného sluhu. V oboch prípadoch by unikol tomu, k čomu ho nútili okolo krku založené otcove ruky: "akceptovanie seba" takého, aký v skutočnosti je.

Ďalšia duchovná dilema: otcovské odpustenie káže synovi, aby odpustil sám sebe. Prijatie otcovho objatia a nové nadviazanie dávneho zžitia s otcom mu káže byť tým, kým skutočne je. Ba čo viac, znovu musí začať byť dobrým synom a žiť ako syn. Nemal na to Samotná možnosť prijať na seba takú zodpovednosť vzbudzuje nepokoj a strach. Alkoholik v dôsledku protestuje: "Nežiadaj to odo mňa. Nemôžem prijať tvoje odpustenie, pretože by som musel odpustiť sám sebe. A to je nemožné! Mnoho odo mňa očakávate. Nedokážem byť sám sebou a žiť zodpovedne."

Prelomenie odporu alkoholika v tejto časti jeho zápasu na ceste k duchovnému a citovému ohodnoteniu je ťažko opísateľné, ale vôbec to nie je prehnané. Význam tohto vnútorného boja je však úžasný. V dynamickom zmysle je to prechod zo stavu, ktorý sme nazvali "akceptáciou" k "poddaniu sa". Tu nasleduje záverečné riešenie morálneho konfliktu.

Posledným bojom márnotratného syna bola snáď výhra. Prijatie prsteňa, šiat i sandá-lov symbolizuje fakt zakončenia jeho vnútornej "domácej vojny". Znovu je otvorený pre zmeny, prijíma zodpovednosť za seba - predsa vstupuje do domu hlavným vchodom a nie dverami pre služobníkov. Je samozrejmou vecou, že pochybnosti a obavy sa ešte celkom nerozplynuli. Otázka: "Dokážem to?", si stále vyžaduje odpoveď, tiež si uvedomuje, že zadosťučinenie tým, ktorým ukrivdil, bude ťažké a bolestné. A predsa o kapitulácii syna pred sebou samým svedčia otcove slová: "Priveďte vykŕmené teľa a zabite(...), pretože môj syn bol mŕtvy a znova ožil, stratil sa a našiel sa".

Bolo by jednoduché a šťastné zakončenie dejín, keby udalosť nepokračovala ilustráciou ďalšieho duchovného zápasu, ktorý je tiež charakteristický pre alkoholizmus. "Vtedy jeho starší syn bol na poli. Keď sa vracal a bol blízko domu, počul hru a tanec". Pýta sa sluhu čo sa deje a dozvedá sa, že brat sa vrátil domov, "a tvoj otec prikázal zabiť vykŕmené teľa, pretože sa vrátil zdravý". Reakcia brata je okamžitá, násilná, typická a pochopiteľná. Krátko povediac, brat upadol do zúrivosti a "nechcel vojsť".

Reaguje násilným spôsobom z pochopiteľných ohľadov, lebo pravdu povediac, pozitívnym hrdinom tohto podobenstva je predsa on. Samotný fakt, že až teraz sa vracia z poľa, svedčí o tom, ako svedomito pracuje. A neprítomnosť brata zdvojnásobila jeho povinnosti. On bol cez všetky tie roky lojálny, starostlivý, pracovitý. "Toľko rokov ti slúžim". Starší brat je zosobnením všetkých čností a treba priznať, že jeho pobúrenie je tu prirodzené, čo je ospravedlnené. Vďaka nemu sa dom udržal, lebo on vstával na úsvite, vracal sa domov smrteľne unavený, išiel spať v patričnom čase, v ďalší deň znovu vstával na úsvite a tak to šlo dokola. Má teda právo byť pobúrený.

Venujme pozornosť druhu a hĺbke jeho pobúrenia a spozorujeme nahromadenie emocionálnych a duchovných problémov. Volá k otcovi: "Toľko rokov ti slúžim, ale mne si nikdy nedal ani kozľa... A tento sa vracia po tom všetkom čo urobil a ty si vystrojil hostinu na jeho počesť". Starší brat je viac ako zlý, je naplnený urazenou ambíciou, ľútosťou nad sebou, neochotou, pýchou, žiarlivosťou a závisťou. Určite si myslí: "Ak dobrota nie je odmeňovaná, tak načo som bol taký dobrý? Keby som bol o tom vedel pred pätnástimi rokmi, že to tak bude, utiekol by som z domu spolu s ním! A on všetko premárnil a ešte ho chvália!" Otec ho prehovára:" Treba sa veseliť a tešiť z toho, že tento tvoj brat bol mŕtvy a znova ožil", ale bez následkov, lebo odpustenie, všeobecne ťažké, v tejto situácii sa zdá nemožné. Krivda staršieho brata bola príliš veľká a trvala príliš dlho.

Tento opis zodpovedá emocionálnej situácii mnohých rodín alebo iných osôb z prostredia alkoholika. Ich emocionálny a duchovný postoj je identický, rôzna môže byť iba intenzita citov. Na ženu padá zodpovednosť, od ktorej čoraz viac uteká muž, alkoholik. Hrá voči deťom dvojitú úlohu - matky i otca. Nakoniec berie na seba ťarchu zabezpečenia celého domu. Robí to svedomito a dôsledne. O všetkom rozhoduje a na všetko dozerá. Alkoholik zatiaľ zhadzuje na ňu celú svoju nenávisť k sebe, často ju uráža a šikanuje za túto nezištnosť a obetavosť

A potom alkoholik putuje do nemocnice a náhle sa žena dozvedá, že muž sa vracia domov v dobrej forme, pripravený a "schopný" začať život odznova. Nerátajúc s inými obavami - okrem iného obavy pred ďalšou falošnou nádejou - má teraz počúvať rady a zabudnúť na celú minulosť. Toho je už veľa! Odpustiť toto všetko, čo jej spôsobilo toľko bolesti a utrpenia? Nie, to je nemožné.

Odpustenie nie je ľahké. Často jeho náklady sú bagatelizované a samotné odpustenie sa stotožňuje so zaťatím zubov: "Odpúšťam, ale nikdy nezabudnem", alebo "Pousilujem sa zabudnúť, ale nikdy nedokážem odpustiť". Takéto postoje svedčia o nepochopení, čo je odpustenie. Aké problémy týchto "bratov" by bolo potrebné riešiť, aby mohlo dôjsť k skutočnému odpusteniu?

Obaja musia zaplatiť cenu, akú si vyžaduje obnovenie puta. "Mladší brat" sa musí priznať ku konkrétnym previneniam, ktorými narušil alebo pretrhol puto so "starším bratom". Musí zostaviť zoznam vlastných vín, ktoré spôsobili utrpenie brata. Musí sa nielen priznať k vine, ale taktiež musí vziať na seba celú zodpovednosť za nápravu vzťahov. Nesmie teda sedieť doma a čakať, kým otec udobrí staršieho brata. Musí vyjsť a prehovoriť k nemu sám, bez ohľadu na to, koľko ho bude stáť prelomenie rozpakov a hanby. Musí osobne vyznať vinu pred bratom a navrhnúť zodpovedné zadosťučinenie. Musí mu "zaplatiť osobne".

Úvahy sa týkajú všetkých, ktorí svojim konaním nivočia puto s prostredím, ale v prípade alkoholika je to otázka života alebo smrti. Ktosi iný môže - správne alebo nesprávne - zbaviť sa zodpovednosti za svoje činy, ale alkoholik nie. Alkoholikovi nie je dovolené zbaviť sa zodpovednosti - pre dobro vlastné aj iných - pretože celá jeho budúcnosť závisí od navrátenia a zachovania pocitu vlastnej hodnosti. A tento pocit je jednoducho primeraný stupňu zodpovednosti za svoje konanie v živote s inými. Je nádej, že vďaka zodpovednému konaniu alkoholik dokáže napraviť svoje vzťahy s prostredím, a dokonca ak niektoré putá sa ukážu nenávratne pretrhnuté, úprimné úsilie po zadosťučinení mu môžu prinavrátiť zdravú duševnú rovnováhu.

Keď počul brata, mladší syn by mohol vybehnúť z domu, mohol ho dobehnúť, ako odchádzal nahnevaný z domu a cestou mu vysvetliť, že chápe dôvody jeho pobúrenia. Týmto spôsobom mladší brat by prijal zodpovednosť za svoje skutky a prvý by vystrel ruku k zmiereniu.

V istom zmysle cena odpustenia, akú platí starší brat je väčšia. Odpustenie ukrivdeného - to je čosi viac ako odpustenie viny. Ak to má byť opravdivé odpustenie, musí sa stotožniť s tým, kto mu spôsobil krivdu tak, ako by to on sám urobil. "To som ja sám, pre Božiu lásku" - musí si pomyslieť a vtedy až by bol skutočne schopný odpustiť bratovi.

Je hlboko presvedčený, že tie situácie vytvoril ten druhý, a svoje vlastné city považuje za nutný efekt tejto situácie. Vinu znáša viac tamten. Ukrivdený, keď verí tomu, nedokáže ani správne rozoznať vlastné city. Hlbokú urážku napríklad chápe ako spravodlivé (ba dokonca správne) pobúrenie: to isté sa týka ľútosti nad sebou, závisti a celého zoznamu iných negatívnych citov, pre ktoré sa cíti taký nešťastný.

Zložitosť problému teda spočíva v tom, že starší brat sa cíti v najvyššej miere ospravedlnený vo svojich citoch. Nech iní čosi urobia, aby sa ich city zmenili. Neuvedomuje si to, že jeho vlastné citové a duchovné roztržky nivočia nakoniec jeho samého. Pozorujme to, kto je na konci podobenstva doma, a kto mimo domu. Pravda, nie je to povedané, ale môžeme pri-pustiť, že starší brat po rozhovore s otcom odchádza pohrúžený v odôvodnenom hneve. Kto-vie, či jeho reflexná ľútosť nad sebou a závisť sa neobrátia v tej chvíli na nenávisť tak proti príliš dobrému otcovi, ako aj tomu ničomníkovi - bratovi. Dôsledkom bude jeho vlastné odde-lenie sa od nich.

Vec je podobná v prípade utrápenej ženy alebo inej osoby blízkej alkoholikovi. Vráťme sa Joemu a jeho žene Linde. Linda určite nie je schopná vecne zhodnotiť svoj vlastný emocionálny stav. Odmieta prijať pomoc, lebo predsa "On je chorý a nie ja. Ak sa polepší, ja sa tiež budem cítiť lepšie". Dokonca, ak si uvedomuje svoje vlastné negatívne postoje a pocity, prevažne ich dokáže akosi uskutočniť.

"Každý, kto by žil pár rokov tak, ako ja, tiež by mal plné právo cítiť sa ukrivdený a zlý! - povie Linda. V skutočnosti pociťuje hlbokú urážku zafarbenú pocitom ľútosti nad sebou, ale tieto city si neuvedomuje. "Toľké roky som toľko dávala a dávam, je vari najvyšší čas prestať"- znovu ľútosť nad sebou a urážka. Kategoricky popiera, akoby jej negatívne city mali deštruktívny vplyv, hoci potencionálne by to mohla vidieť. Ale takýto pohľad na seba samu jej ubližuje a má príchuť očierňovania. "Prepadla by som sa pod zem, keby som konala tak, ako on". Cena odpustenia je vysoká, lebo núti ukrivdeného k akceptovaniu vlastných deštruktívnych postojov ako chýb, ktoré si vyžadujú podobné odpustenie.

Tento problém má ešte iný, hlbší duchovný základ. Vytriezvujúci alkoholik vidí samozrejme iba jedno: že mu žena nedôveruje, lebo mu neverí. Je to tým tvrdšie, že on sám musí s ňou súhlasiť: jeho uplynulé správanie nedávalo žiadne základy k dôvere. Joe vidí, že musí počkať, náprava vzťahov so ženou si vyžaduje čas, získanie stratenej dôvery môže trvať dlho, ak len vôbec bude možné. V každom prípade to nie je jej problém, ale iba jeho.

Žena vidí vec identicky. Nemôže nič urobiť, čo by čokoľvek urýchlila alebo uľahčila. Neuvedomuje si, že časť problému sa týka iba a výlučne jej. Ak si neuvedomí vlastný problém, navrátenie dôvery k mužovi a náprava ich vzťahov sa môže nielen oneskoriť, ale dokonca nikdy nemusí nastať.

Hlboko neuvedomená pravda môže rovnako dobre byť taká, že žena nielen nedôveruje mužovi, ale nedôveruje ani sebe následkom eventuálnej porážky. Cenou dôvery voči človeku, ktorý sa mnohokrát ukázal ako nehodný dôvery, je riziko vystaviť sa utrpeniu; treba dôverovať sebe, vedome vziať riziko, že znova zakúsi bolesť. To je ten duchovný problém, aký si musí uvedomiť a riešiť partner alkoholika.

Cena odpustenia je veľká, ale rovnako veľká je odmena. Odpustenie vytvára ovzdušie nielen obnovenia a posilnenia blízkosti s druhým človekom, ale označuje tiež bohatší a zrelší život každého z partnerov.

Pre alkoholika priznanie k vine je rovnako dobročinné, ako pre jeho ženu: "Musel som byť skutočne pozbavený rozumu, keď som sa tak zachoval. Teraz už viem, že po vodke som skutočne stratil rozum. Viem, aký som bol. Nesiem zodpovednosť za všetky tvoje utrpenia". Priznanie sa k výčitkám svedomia a vyznanie ľútosti pomáha jemu tak isto, ako žene i všetkým členom rodiny.

Podobne prebieha proces zadosťučinenia. Zadosťučinením druhým a splatením dlhov alkoholik robí zadosťučinenie sám sebe. Obraz vlastnej osoby, tak vážne zruinovaný chorobou sa rozjasňuje, ego sa stáva čoraz silnejšie. Joe čoraz lepšie myslí o sebe, a teda pomaly začína prijímať sám seba. Keď mu niekto odpúšťa, môže začať odpúšťať sám sebe. Morálny konflikt podlieha zmiereniu. Vďaka tomu čoraz ľahšie mu bude akceptovať druhého človeka alebo mu odpustiť.

Blízki, ktorí trpeli spolu s alkoholikom, odnášajú si z toho obrovský úžitok. Stotožne-nie sa z druhým človekom, ako aj s ním samým umožňuje dosiahnuť veľkú blízkosť. Žena môže smelo povedať: "Od začiatku manželstva sme si neboli takí blízki". Ona tiež začína viac akceptovať seba samu. Keď odpúšťa druhému človeku, odpustila taktiež sebe.

Súčasne začínajú pestovať a prebúdzať také postoje, ako starostlivosť, láska, opatera, viera i súcit, ako aj vďačnosť. V rodinách, v ktorých alkoholik opravdivo vytriezvel, môže sa opravdivo začať nový život. Rodičia i deti sa ocitnú v nových putách vzájomného porozumenia i dôvery, objavia novú hĺbku citov v úprimnom, vzájomnom porozumení. Toto je skutočný cieľ celého odvykového procesu liečenia.

Istý triezvy alkoholik vyznal, že blahoslaví celý svoj nový život: "Vďaka Bohu, že som alkoholik. Málo chýbalo, a nikdy by som nezakúsil a nedocenil taký život, aký vediem teraz".