Z listu misionárky

Prednedávnom ssme dostali list, rehoľnej sestry Anny z Kongregácie Sestier Božského Vykupiteľa, ktorá istý čas misijne pôsobila na Ukrajine. Z jej listu je uverejnený nasledujúci úryvok, ktorý si zaslúži, aby ste si ho prečítali:

Píšem niekoľko riadkov takto narýchlo a oznamujem, že som docestovala z Ukrajiny. Ďakujem za modlitby a obety, ktoré som tam naozaj cítila pri rôznych situáciách a okolnostiach každodenného dňa, ktoré som mohla prežiť naplno s Pánom v okruhu narkomanov a alkoholikov. Prežila som tam veľa pekného aj dosť negatívneho, ale to už Pán nejako vynahradil a dal síl ísť ďalej a to za Lásku.

Bolo tam 10 chlapcov, ktorí sa chcú liečiť zo svojej slabosti a naozaj som mohla vidieť, ako sa bojuje medzi dobrom a zlom naživo a poriadne. Chlapci sú tam vo veku od 21 až do 40 rokov. Niektorí z nich mali svoje rodiny, ale ako sami hovoria, život si spackali sami. Ďakujú však, že mohli vo svojom živote stretnúť ľudí, ktorí o nich naozaj stáli a opravdivo im chceli pomôcť, aj keď sa zo začiatku tomu veľmi bránili. Teraz niektorí pristupujú k sviatostiam, keďže sú prevažne pravoslávni a bez viery – deti ulice a sú dosť na to hrdí. Boh im dal tú silu a milosti, aby naozaj uverili, že iba modlitba a pokánie im prinavráti svoju hodnotu a pokrivený život. Niektorí sú tam ako naši zamestnanci a vypomáhajú, napr. ako údržbár, šofér, či spoluvychovávateľ mladších chlapcov, ktorí prichádzajú do spoločenstva len teraz. Majú náročný deň, čo sa týka práce popri svojom nie najlepšom zdravotnom stave, ale musia s tým bojovať. Niekedy som ich musela trochu pritlačiť do práce. Ináč, ak chcú sú veľmi šikovní. Majú času a času, no ale to sa už vylepšuje.

Tam som pochopila tiež veľa, čo sa týka nielen práce s ľuďmi, ale hlavne išlo o Boží zásah v živote vraj „nenormálnych a odtiahnutých“ ľudí spoločenstva. Nikto s nimi nechce mať nič spoločné, lebo sa boja, že sa od nich nakazia chorobami...Tu človek by nemal pozerať prečo ten to dotiahol až do takého konca, ale ako by to urobil náš Pán. Mal by sa zamyslieť, prečo vo svojej slabosti práve toto vykonal... Napadla ma myšlienka, kde boli vtedy jeho blízki, keď čosi bolo ešte na začiatku!? Nie sme aj my medzi tými, ktorí niekoho dostali až do týchto krajností.?
Ináč tam bolo fajn. Bývala som s nimi v lese 10 km od prvej dedinky zvanej Zaričany. Chodila som spolu s chlapcami na ryby – pri 15 – 20 stupňových mrazoch, pomáhala pri rôznych domácich prácach, či pri ukladaní dreva a podobne.
Tiež tam bola citara, tak som mohla spolu s chlapcami pripraviť ukrajinské adorácie, kde ma učili spievať ich piesne, ktoré som trochu počula pri ich omšiach. Tiež som mohla vidieť biedu mnohých chudobných rodín na pokraji spoločnosti a jeden, ešte nie celkom hotový projekt CorCodia, kde žije asi 250 detí z ulice, z kanálov. Venuje sa im jeden kňaz spoločne s jedným našim bývalým narkomanom Romanom, ktorý síce už „nepatrí“ do nášho spoločenstva, ale sem-tam pribehne povzbudiť chlapcov a snaží sa žiť naplno s Bohom a pre ľudí. Keď hovorí o sebe, že bol narkoman, nikto mu neverí, iba tí, čo ho poznajú. Žije úplne nový život a každý deň sa snaží žiť naplno s Bohom, žije naozaj podľa evanjelia tak, ako to učí Ježiš.

Vo Sv. písme sa hovorí“...neviestky vás budú predbiehať...“ - to som sa ešte viac mohla presvedčiť na týchto „odsúvaných“...

Sr. Anna