Príbeh jedného narkomana

Bolo to už dávno, ale všetko malo svoj čas a teraz viem aspoň na čom som (trochu)...
Pracujem ako rádová sestra v jednom zariadení na Ukrajine, kde sa učia nanovo žiť narkomani, ktorí sa rozhodli zmeniť svoj život. Opíšem Vám príbeh jedného narkomana, (nazvime ho Juraj), ktorý prestal, dokonca pracoval ako laický terapeut v zariadení, ale začal si nanovo pichať a „húliť“ a to po piatich rokoch abstinencie. Zrejme preto, lebo nezvládal situáciu v spoločenstve, kde žil tak sa začal nesprávne „posilňovať“.

Mnohí ľudia boli proti nemu - aj teraz sú. Hovoria o ňom, že taký človek ako on, nemá čo hľadať v našom zariadení a vôbec nie ako spolupracovník.
Keď ma k nemu zavolali na rozhovor, nebolo to ľahké. Bola som v tom meste 3 dni. Najprv som sa rozprávala o ňom s riaditeľkou, o čom on nevedel. Viem, že aj jej nie je ľahké ho prepustiť, lebo ako sme sa zhodli, (a poznáme trochu jeho osud), vedeli sme, že ak Juraja prepustime, zomrie, lebo aids, ktorý má a väčšia dávka narkotika by ukázali jasno vo veci. Dvakrát som sa s nim porozprávala a to prvýkrát pri práci, nenápadne, a potom o dva dni večer. Tento druhý náš rozhovor trval až do polnoci.

Viem, že som nemohla nič viac pre neho urobiť, ale čo bolo v mojich silách som spravila. Keďže mal na vyber buď sa podrobiť liečbe znova od nuly ,alebo odisť. V ten deň pred rozhovorom som plakala a vo svojom vnútri sa hádala sama so sebou a s Pánom, či to naozaj Boh chce. Kde je Jeho sila nad Zlým a či nevidí ako bojuje slabý človek, ktorý chce niečo urobiť ale nemá síl? Vtedy som si uvedomila, aká som slabá a aká je moja viera maličká. Všetko som Mu takto vyžalovala a tak po modlitbách a sv. omši som šla za Jurajom osobne. Bol to rozhovor úprimný a nečakaný, ako povedal. No zistila som veľa. Keďže som vedela, prečo to robí a že chce isť strednou cestou zaväzovalo ma ešte viac mu pomôcť. Povedala som mu všetko čo si o tom myslím: čo ma cenu v jeho živote a prečo tak o neho bojujeme - ja a ešte jedna spolusestra. Všetci ostatní sú proti nemu. Ale aký by malo potom zmysel pracovať pre spásu duše tohto mladého chalana, ktorý stratil všetko aj svoju identitu? Neprišiel by Boh sám k nemu oproti?.... Áno, rozhodla som sa bojovať za neho, keďže ho poznám a viem čo dokáže keď chce! Pred odchodom som mu dala požehnanie a rozlúčili sme sa so slovami: Stredná cesta, ale bez narkotika! Až teraz som pochopila výrok Matky Terezy z Kalkaty - láska musí bolieť. A Predsa Boh urobil zázrak. ostal v spoločenstve a začína od nuly.
Bude to pre neho veľmi ťažké, ale môžte si na neho spomenúť aspoň jedným Zdravas Maria. Učím sa milovať ľudí, ktorí nemajú lásky a hľadajú ju mimo.

Vďaka za modlitby a pozdravujem doma,

sestra Anna