Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. novembra 2018

Dnes je utorok 13. november 2018 , meniny má Stanislav , zajtra bude mať meniny Irma. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Ruženec sa možno modliť aj nepozorne

úryvok z novej knihy známeho katolíckeho autora Paula Baddeho, na tému modlitby ruženca.

(zaslal pán Vladislav Slnek)

59 guliek a jeden kríž:

Nikto, kto sa vydá na púť za sv. Jakubom do Santiaga de Compostela, neurobí už na druhý deň prestávku na desať dní alebo na tri týždne. Kto sa vydal na púť, putuje každý deň ďalej. Táto stálosť patrí aj k modlitbe ruženca. Ňou však človek premení celý svoj život. Áno, pravidelná modlitba ruženca mení život. Preto sa ho možno modliť pomaly, alebo rýchlo, to už je takmer jedno. Dvadsať minút je dobrý čas - môže byť aj dlhší, smie byť aj kratší. Pátrovi Piovi perličky ruženca strieľali cez prsty ako pstruhy. Ruženec sa smieme modliť aj nepozorne.

Prirodzene možno sa modliť jeho časť, alebo celý. Nie je to nijaký zákon ani seminár. Je to skôr záhrada, v ktorej sa zdržujeme. A keď nad ružencom zaspíme, v minulosti sa hovorilo, že anjeli sa ho modlia ďalej. Prečo by to teda dnes malo byť inak? Najdôležitejším sa zdá byť iba jedno – aby sme nikdy neprestali! Aby sme sa ruženca pevne držali ako zasiahnutý boxer lana okolo ringu. Potom nás bezpečne opäť vyvedie z každého labyrintu a z každého zmätku. Potom sa stane červenou vodiacou niťou našej existencie.

Preto ruženec ani nie je modlitba, ktorá získava skrze našu mimoriadnu a namáhavo vyvinutú zbožnosť. Naopak – on nás robí zbožnými. On nás učí nestratiť niť. On nám neuberá čas, on nám daruje čas. A rozvahu. A pokoj. A nebojácnosť. A vyrovnanosť. Nie my musíme zmeniť túto modlitbu. Táto modlitba mení nás. Nie je to modlitba, ktorú dokážeme „chápať“, v každom prípade nie šedou kôrou mozgovou, ale špičkami prstov, pľúcnymi lalokmi a srdcovým svalom. Ruženec, to je šťastie. Z toho, kto sa ho modlí robí celého človeka. On spája tých, ktorí sa ho modlia spoločne. Aby sa napríklad manželský pár dlhé dni hádal – to s ružencom proste už nejde.

Tak urobil náš život krásnym – a nedávno mi istý známy povedal, že pre neho je tým najkrajším modliť sa v aute so ženou ruženec. To je pre oboch, akoby nechali lupienky ruží sypať sa na diaľnicu z otvorenej strechy auta.
Na Michelangelovom Poslednom súde ho vidíme ako reťaz, ktorá zatratených vyťahuje dokonca aj z podsvetia. V Lurdoch mala sama Panna Mária ruženec v rukách a modlila sa ho s Bernadettou, vo Fatime to robila takisto s tromi pastierikmi, ktorí sa ho predtým nacvičili pri zjavení anjela. Môžeme sa ho modliť hocikde – najkrajšie v spoločenstve: striedavo so ženou či s mužom, s priateľkou, priateľom, partnerom, partnerkou, v aute, v taxíku, vo vlaku.

Preto je predsa pútnickou modlitbou. Pretože zmena je ružencu celkom mimoriadnym spôsobom vlastná: tento dialóg, kde jedna strana sa modlí jednu polovicu Otčenáša a druhá strana druhú. A takisto pri Zdravas Mária – pri všetkých pútiach a pri všetkých procesiách.
V Taliansku pri veľkých otrasoch v živote niet dodnes zhromaždenia ľudí, nech je akokoľvek svetské, kde by sa mnohí nepridali, keď sa iba jeden z nich na námestí začne nahlas modliť ruženec. Preto sa ho možno ľahko modliť aj vo viacerých jazykoch, pretože každý a každá pozná jeho desiatky a dokáže sa pridať takmer už v spánku po poľsky, taliansky, chorvátsky, francúzsky, kórejsky na všetkých pútnických miestach, v každom jazyku zeme, v symfónii národov.

No aj keď sme sami, neexistuje pre nás nijaká dopravná zápcha, nijaká čakáreň na letisku, ale už iba príležitosť k vyrovnanosti a k pokoju. Môžeme sa ho prirodzene modliť aj veľmi zbožne a sústredene, ale aj ospanliví, unavení, vyčerpaní. Ruženec zapĺňa prázdny priestor, ako dážď napája vyprahnutú pôdu. On zavlažuje pôdu nášho života. On nás robí ľahkými. A je taký jednoduchý. V hluku, v tichu, v radosti, v núdzi. Je to modlitba, ktorú možno v pravidelnom opakovaní votkať do nášho života ako stále pevnejší koberec pod nohami. „Ako láska,“ povedal Henri-Dominique Lacordaire v 19. storočí, „hovorí stále to isté a predsa sa nikdy neopakuje.“ Nie je to strelná modlitba. Mimo kláštorných múrov je to brána do inej formy života a bytia – ako matka života modlitby, ktorá si zaslúži svoje meno. Ruženec mení náš život a mení našu smrť.

Práve som dopísal článok na hore Sion až na jeho koniec, keď zomrel môj brat Karol Jozef v Berlíne s ružencom v ruke. Šesť týždňov predtým ho vzal po prvý raz do rúk po celom ľudskom veku a už ho nepustil. – „Počujem to a vidím svojho brata pred sebou,“ pripísal som teraz spolu s Karolom Jozefom záver článku, „ako som ho od jeho detstva miloval a uctieval a hľadím cez okno na svetlá a hviezdy Jeruzalema a viem, cítim a zakúšam, že napriek všetkému smútku nás v tomto venci ruží spája radosť, ktorá je mocnejšia ako každé umieranie a každá smrť.“

Bolo to 28. decembra 2003. V predchádzajúci večer som ešte hovoril s Karolom Jozefom cez telefón. Mal veľké bolesti. „Nemám strach,“ povedal mi. „Vieš,“ povedal som trochu mudrlantsky svojmu najstaršiemu bratovi, „vo vážnom prípade to bude večný život.“ – „Áno, viem,“ povedal. Dva dni predtým cestou pešo z Jeruzalema do Betlehema som sa ešte s bratom Antóniom pomodlil ruženec za môjho zomierajúceho brata. O týždeň neskôr sme leteli na jeho pohreb z Tel Avivu do Berlína, kde sme prišli práve včas, aby sme mu do otvoreného hrobu nasypali zem zo Svätej zeme. Začalo ľahko snežiť. Odvtedy drží v Berlíne pod zemou omotaný okolo ruky pápežov ruženec, ktorý som mu poslal pred niekoľkými týždňami z Ríma. Zem, ktorú som mu priniesol, bola z hrobu Bargila Pixnera.

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign