Svedectvo

„Bratia a sestry, je pre mňa úžasné, môcť sa podeliť s vami o nevýslovnú milosť, ktorú mi dal náš Pán, teraz už, asi pred desiatimi rokmi. Pôsobila som na Národnej univerzite v Kolumbii v Bogote (máj 1995). S mojim synovcom (zubárom, tak ako ja), sme spolu pripravovali prednášku. V to piatkove popoludnie, keď sme si šli vyzdvihnúť knihy na fakultu, nás sprevádzal môj manžel. Veľmi pršalo a ja som sa spolu so synovcom ukrývala pod malým dáždnikom. Môj manžel v pršiplášti, sa priblížil ku knižnici Campus. Ja so synovcom, sme šli za ním. Zamierili sme ku stromom, aby sme ušli pre prúdom vody. V tom momente nás oboch zasiahol blesk. Synovec zomrel na mieste. Bol mladý a napriek svojmu veku sa zasvätil nášmu Pánovi. Mal veľkú úctu k Dieťaťu Ježiš. Na hrudi nosieval každý deň jeho podobizeň, zapustenú v kremennom krištáli. Podľa autopsie, blesk prešiel cez prívesok, spálil jeho srdce a vyšiel cez päty. Navonok nebolo vidieť ani stopy po spáleninách.

Čo sa mňa týka, moje telo bolo spálené strašným spôsobom, ako zvnútra, tak jaj zvonka. Toto telo, ktoré vidíte pred sebou je uzdravené len z božieho milosrdenstva. Blesk ma spálil tak, že som nemala viac prsia a časť stehien. Blesk vyšiel z pravej nohy, po tom, čo úplne spálil žalúdok, pečeň, obličky a pľúca. Používala som antikoncepčné prostriedky a mala som v maternici špirálu z medi. Meď, keďže je dobrý vodič elektriny, spôsobil spálenie vaječníkov. Preto sa zastavila srdečná činnosť, bola som bez života, telo sa občas zdvihlo z dôvodu pôsobenia elektriny, ktorá v ňom ešte bola.

Toto však je len to, čo sa týka fyzickej časti, pretože keď moje telo zhorelo, v tom momente som sa ocitla v nádhernom tuneli bieleho svetla, plného radosti a pokoja. Nie sú slová, ktoré by mohli opísať veľkosť toho momentu šťastia. Apoteoza tej chvíle bola nesmierna. Cítila som sa byť šťastná a plná radosti, pretože som nebola viac závislá od zákonov gravitácie. Na konci tunela som videla akoby slnko, z ktorého prichádzalo mimoriadne svetlo. Popísala by som ho ako biele, aby som vám ho mohla trochu priblížiť, ale v skutočnosti žiadna farba z tohto sveta nie je porovnateľná s tou nádherou. Vnímala som ho ako prameň, plný lásky a pokoja.

Zatiaľ čo som sa vznášala, myslela som na deti: „Ó môj Bože, čo si budú o mne myslieť ? Ako veľmi aktívna mama som nemala nikdy čas sa im venovať!“ Bolo mi umožnené vidieť môj život taký aký naozaj bol a toto ma veľmi zarmucovalo. Odchádzala som každý deň z domu, aby som ho vymenila za svet, nebola som nikdy schopná starať sa o moje deti. V tom momente ako som pociťovala prázdno kvôli mojim deťom, uvidela som niečo úžasné: moje telo nebolo viac súčasťou priestoru a času. V jednom momente som mohla uvidieť celý svet: živých a mŕtvych. Mohla som počuť mojich starých rodičov a mojich zomrelých rodičov. Mohla som v sebe zachytiť celý svet, bol to krásny moment! Pochopila som, ako som sa mýlila, keď som verila v reinkarnáciu, ktorej som bola zástancom.

Mala som vo zvyku všade vidieť môjho starého a prastarého otca. Ale tu ma objímali a ja som bola medzi nimi. Boli sme blízko všetkých osôb, ktoré som v živote poznala. V týchto pekných chvíľach mimo svojho tela, som stratila pojem o čase. Môj spôsob videnia vecí sa zmenil: na zemi som rozlišovala medzí tým, kto bol tučný, kto bol inej rasy alebo chudák, pretože som mala stále predsudky. Mimo svojho tela som posudzovala ľudí vnútorne. Mohla som poznať ich myšlienky, ich pocity. Objímala som ich v jednej chvíli, zatiaľ čo som, plná radosti, stúpala do výšky. Vtedy som vnímala, že môžem vychutnávať úžasný pohľad, miesto nesmiernej krásy.

Ale tiež som počula hlas môjho manžela, ktorý nariekal a volal ma vzlykajúc: „Gloria, prosím ťa, nechoď ! Gloria zobuď sa! Neopúšťaj deti, Gloria !“ Pozrela som sa na neho a nielen, že som ho videla, ale som aj cítila jeho hlbokú bolesť. A Pán mi dovolil vrátiť sa, aj keď to nebolo mojou túžbou. Cítila som takú veľkú radosť, toľký pokoj a šťastie ! A teraz pomaly zostupujem smerom k môjmu telu, kde som ležala bez života. Bolo položené na nosítka z lekárskeho centra Campus. Mohla som vidieť lekárov, ktorí mi robili elektrošok a pokúšali sa oživiť ma po srdečnom kolapse , ktorý som mala. Boli sme tam asi dve a pol hodiny. Predtým sa nás nemohli dotknúť, pretože naše telá boli ešte silnými elektrickými vodičmi. Potom, keď to bolo možné, pokúšali sa nás oživovať. Pocítila som akoby šok, ktorý mi násilne vošiel do tela. Bolo to bolestivé, pretože spôsoboval iskry, ktoré vychádzali do všetkých strán. Cítila som sa byť v čomsi úzkom. Moje odumreté a spálené telo mi spôsobovalo bolesť. Uvoľňovalo dym a paru.

Ale najstrašnejšou ranou bola moja márnivosť: bola som ženou zo sveta, manažérka, intelektuálka, usilovnou otrokyňou svojho (vypracovaného) tela, krásy a módy. Cvičila som štyri hodiny denne, aby som mala štíhle telo: absolvovala masáže, terapie, akékoľvek diéty, atď. Toto bol môj život, rutina, ktorá ma zväzovala s kultom krásy tela. Hovorila som si: „Mám pekné prsia, treba ich ukázať. Nie je dôvod ukrývať ich.“ Takisto aj čo sa týka mojich nôh, keďže som si myslela, že sú pekné. Ale v tomto jednom okamihu som s hrôzou videla, ako som prežívala svoj život len starosťou o svoje telo. Láska k môjmu telu sa stala centrom mojej existencie. Teraz, v tejto chvíli som nemala viac telo, hruď, len strašnú dieru. Najhoršie na tom boli moje nohy, boli ako otvorené rany bez mäsa, kompletne spálené a skarbonizované. Potom ma odviezli do nemocnice, kde ma urgentne prijali na operačnú sálu, kde začali zoškrabovať a čistiť spáleniny.

Keď som bola v anestézii, znovu som vyšla zo svojho tela a videla som čo sa chystajú chirurgovia robiť so mnou. Bola som znepokojená kvôli svojim nohám. V jednom momente som prežila strašný okamih: po celý svoj život som bola katolíčkou len podľa mena: môj vzťah s Pánom bola sv.omša v nedeľu, ktorá netrvala viac ako 25 minút tam, kde homília kňaza trvala najkratšie, pretože viac som nezniesla. Taký bol môj vzťah s Pánom. Všetky svetské myšlienky ma silne ovplyvňovali, stali sa pre mňa štandardom.

Raz, keď som bola profesionálnou zubárkou, počula som tvrdenie jedného kňaza, že diabli neexistujú. Odvtedy sa toto stalo tým, čo ma ešte viac vzďaľovalo od kostola. Po tomto tvrdení som si povedala, že všetci pôjdeme do neba, nezávisle od toho, akí sme a celkom som sa vzdialila od Pána. Moje rozhovory s inými boli nezdravé, pretože som nevedela potlačiť viac v sebe hriech. Začala som všetkým rozprávať, že diabol neexistuje a že to je výmysel kňazov, že je to manipulácia...Keď sme si vyšli s kolegami z univerzity niekam sadnúť, hovorievala som im, že Boh neexistuje, a že my sme len produktom evolúcie. Ale vtedy, v tej chvíli tam, v operačnej sále, som bola naozaj zhrozená, keď som videla diablov, ako ku mne prichádzali, pretože som im patrila. Z múrov operačnej sály som videla vychádzať veľmi veľa ľudí. Na začiatku sa zdali byť normálnymi, ale potom sa zmenili ich tváre na strašné tváre, plné nenávisti. V tej chvíli, vďaka svetlu, ktoré som dostala, som pochopila, že patrím ku každému z nich. Pochopila som, že hriech nie je bez následkov a že najničomnejším klamstvom démona je pôsobiť tak, aby ľudia verili, že neexistuje.

Videla som ich všetkých, ako ma hľadali, viete si predstaviť moju hrôzu! Moje intelektuálne a vedecké presvedčenie mi nepomáhalo. Chcela som sa vrátiť do svojho tela, ale nedovolili mi vstúpiť. Bežala som teda smerom von z izby, v nádeji, že sa skryjem niekde v chodbe nemocnice, ale skočila som do prázdna. Padala som do tunela, ktorý ma ťahal do hĺbky. Na začiatku bolo svetlo a podobalo sa to na včelí úľ. Bolo tam veľa ľudí. Ale skoro som začínala zostupovať, prechádzajúc cez tunely celkom tmavé. Neexistuje porovnanie pre temnotu toho miesta ani s najväčšou tmou na zemi aj bez svetla hviezd. Táto temnota vyvolávala utrpenie, hrôzu a hanbu. Zápach bol morový (infekčný).

Keď som nakoniec skončila v zostupovaní cez tunely, pristála som na nejakej ploche. Ja, ktorá som o sebe hovorila, že mám železnú vôľu a nič nebolo pre mňa príliš... tam moja vôľa bola nanič, nijako som sa nemohla zdvihnúť. V určitom momente som videla ako sa otvára dno ako ohromná hlbina a videla som veľkú priepasť bez dna. Najstrašnejšou vecou na tejto otvorenej diere, kam sa padalo, bola absolútna neprítomnosť Božej lásky, bez minimálnej nádeje.

Prepadlisko ma vťahovalo a bola som z toho terorizovaná. Vedela som, že keď sa tam dostanem, moja duša tam zomrie. Bola som ťahaná k tejto hrôze, niekto ma chytil za nohy. Telo už vstupovalo do tejto diery a to bola chvíľa krajného utrpenia a hrôzy. Môj ateizmus ma opustil a začala som kričať k dušiam v očistci, aby mi pomohli. Zatiaľ čo som kričala, cítila som silnú bolesť, pretože mi bolo dané pochopiť, že tisíce a tisíce ľudských bytostí sa tam nachádzajú, najmä mladí. Terorizovaná som počula škrípanie zubami, príšerné výkriky, a vzdychy, ktoré lomcovali v najhlbšom vnútri môjho bytia. Potrebovala som roky na to, aby som sa spamätala, pretože vždy keď som myslela na tie chvíle, plakala som mysliac na ich strašné utrpenie. Pochopila som, že to je tam, kam idú duše samovrahov, ktorí sa v momente zúfalstva ocitnú v tejto hrôze. Ale nevýslovným trápením bola neprítomnosť Boha. Nebolo možné vnímať Boha. V tom trápení som začala kričať: „Kto sa to mohol dopustiť tak veľkej chyby? Ja som skoro svätá: nikdy som nekradla, nezabila som, dávala som najesť chudobným, robila zadarmo zubné zákroky pre tých to potrebovali, čo tu robím? Chodila som v nedeľu do kostola...nechýbala som na nedeľnej omši viac ako päť krát v mojom živote! Teda prečo som tu ? Ja som katolíčka, prosím vás, pomôžte mi dostať sa odtiaľto!“

Kým som kričala, že som katolíčka, mihol sa slabý záblesk. A môžem vás uistiť, že na tom mieste najmenšie svetlo bolo, akoby najkrajší zo všetkých darov. Videla som schodíky nad prepadliskom a spoznala som môjho otca, ktorý zomrel pred piatimi rokmi. Veľmi blízko, o štyri schodíky vyššie, bola moja matka v modlitbe, viac osvetlená svetlom. Keď som ich zazrela, naplnilo ma to radosťou a hovorím im: “Otec, mama, pomôžte mi dostať sa odtiaľto! Prosím vás, pomôžte mi! Keď sa nahýňali k priepasti, mali by ste vidieť moju veľkú ľútosť. Na tom mieste bolo možné vnímať pocity iných a cítiť ich trápenie. Môj otec začal plakať, držiac si rukami hlavu: „Dcéra moja, dcéra moja!“ hovoril. Mama sa modlila a keď som pochopila, že oni mi nemôžu pomôcť dostať sa odtiaľ, moje trápenie sa stupňovalo ešte viac, pretože oni sa podieľali na mojom trápení. Tak som začala opäť kričať: „Prosím vás, dostaňte ma odtiaľto! Ja som katolíčka! Kto mohol urobiť takúto chybu ? Prosím vás, pomôžte mi dostať sa odtiaľto !“

Tento krát, bolo počuť hlas, taký nežný hlas, ktorý spôsobil, že sa roztriasla moja duša. Náhle bolo všetko zaplavené láskou a pokojom a všetky tie temné bytosti, ktoré ma obklopovali zmizli, pretože nemôžu byť v prítomnosti Lásky. Tento vzácny hlas mi hovorí: „Výborne, keď si katolíčka, povedz mi, aké sú Božie prikázania.“

Tak to, z mojej strany, bola chyba. Vedela som, že je desať prikázaní a dosť. Čo robiť? Matka hovorila vždy len o prvom prikázaní lásky: nezostalo mi nič iné, len opakovať to, čo mi ona hovorila. Myslela som, že budem improvizovať a že tak ukryjem moju neznalosť ďalších (prikázaní). Myslela som, že sa mi to podarí tak, ako na zemi, kde som si vždy vedela nájsť vhodnú výhovorku. Ospravedlňovala som sa, brániac sa tak, že som maskovala moju nevedomosť. Povedala som: „Budeš milovať Pána, svojho Boha nadovšetko, a blížneho ako seba samého.“ Potom som počula: „Výborne, milovala si ich ?“ Odpovedala som: “Áno, milovala som ich, milovala som ich.“

Bolo mi povedané: „Nie, nemilovala si Pána tvojho Boha nadovšetko a ešte menej tvojho blížneho ako seba samú. Ty sama si si vytvorila boha, ktorého si prispôsobila tvojmu životu a slúžila si si ním len vtedy, keď si nutne potrebovala. Klaňala si sa mu len vtedy, keď si bola chudobná, keď bola tvoja rodina pokorná a keď si túžila ísť na univerzitu. Vtedy si sa modlila často a kľačala si hodiny, aby si vzývala tvojho Boha a ti pomohol z biedy. Aby ti pomohol dostať diplom, ktorý ti umožnil stať sa niekým. Vždy, keď si potrebovala peniaze, modlila si sa ruženec. Taký bol tvoj vzťah s Pánom!“

Áno, musím uznať, že som brala ruženec a očakávala som peniaze za to, taký bol môj vzťah s Pánom. Bolo mi dané vidieť, že akonáhle som dostala diplom a postavenie, nemala som najmenší cit lásky voči Pánovi. Byť vďačná, nikdy ! Keď som ráno otvorila oči, nebola som vďačná za nový deň, ktorý mi Pán dáva prežiť , neďakovala som Mu nikdy za moje zdravie, za život mojich detí, za všetko čo mi daroval. Bola to totálna nevďačnosť. Nemala som súcit s úbohými.

„Prakticky si umiestnila Pána tak nízko, že si mala viac dôveru k veštbám Merkúra a Venuše. Bola si oslepená astrológiou, vyhlasujúc, že hviezdy riadia tvoj život ! Túlala si sa za všetkými náukami sveta, verila si, že keď zomrieš, narodíš sa ešte raz! A zabudla si na milosrdenstvo. Zabudla si, že si bola vykúpená krvou Boha“. Teraz, keď ma postavil do skúšky z desiatich prikázaní, ukázal mi, že som si myslela, že milujem Boha, ale v skutočnosti to bol satan, ktorého som milovala.

Jedného dňa prišla do mojej ordinácie jedna žena, aby mi ponúkla svoje magické služby a ja som jej povedala: „Neverím tomu, ale nechajte tu ten talizman, čo prináša šťastie, pre prípad, že to funguje.“ Položila som to do kúta, podkovu a kaktus, ktoré slúžili pre oddialenie zlých energií. Aké hanebné to bolo všetko ! Urobila som si spytovanie môjho života počnúc od desiatich prikázaní. Bolo mi ukázané, ako som sa správala vo vzťahu k môjmu blížnemu. Bolo mi ukázané, že som si myslela, že milujem Boha, zatiaľ čo som mala vo zvyku všetkých kritizovať, ukazovať prstom na každého, ja najsvätejšia Glória! Ukázalo sa mi, aká som bola závistlivá a nevďačná ! Nikdy som nepreukázala uznanie voči mojim rodičom, ktorí mi dali ich lásku a veľa sa obetovali, aby ma vychovali a poslali na univerzitu. Odkedy som dostala diplom, stali sa menej ako ja, hanbila som sa za svoju matku, pre jej biedu, jednoduchosť a pokoru.

Čo sa týka môjho správania ako manželky, bolo mi ukázané, ako som sa vždy sťažovala, od rána do večera. Ak mi môj manžela povedal: „Dobrý deň“, ja som odpovedala: „Ako môže byť dobrý deň, keď vonku prší.“ Stále som sa sťažovala aj pri mojich deťoch: bolo mi ukázané, že som nikdy nemilovala, ani som nemala súcit s mojimi bratmi a sestrami na zemi. A Pán mi hovorí: „Ty si nikdy nebrala do úvahy chorých v opustenosti, nenavštevovala si ich. Nemala si súcit so sirotami, tými všetkými nešťastnými deťmi.“ Vo vnútri som mala srdce z kameňa, orechovú škrupinu. Na tejto skúške z desiatich prikázaní, som nedala ani polovičnú správnu odpoveď. Bolo to strašné, zničujúce! Bola som úplne zničená. Povedala som si: „Aspoň mi nemôže vyčítať, že som niekoho zabila !Napríklad, kupovala som zásoby jedla pre potrebných, nebolo to z lásky, ale preto, aby som vyzerala veľkorysá, a z potešenia, že som manipulovala s tými, ktorí boli v núdzi. Hovorila som im: „Vezmite toto jedlo a choďte namiesto mňa na schôdzu rodičov a profesorov, pretože nemám čas tam ísť.“ Okrem toho, milovala som obklopovať sa ľuďmi, ktorí ma okiadzali. Urobila som si akýsi obraz o sebe samej.

Tvojím bohom boli peniaze, povedal mi ešte. Bola si odsúdená pre peniaze. Z tohto dôvodu si bola hodená do priepasti a vzdialila si sa od Pána. V skutočnosti sme boli bohatými, ale nakoniec sme sa stali insolventnými, bez peňazí a zadĺžení. Ako odpoveď som kričala: „Aké peniaze ? Na zemi sme zanechali veľa dlhov!“

Keď som prišla k druhému prikázaniu, uvidela som so smútkom, že v detstve som rýchlo pochopila, že klamstvo je výborným prostriedkom k tomu, aby som sa vyhla prísnym trestom mamy. Začala som veľmi skoro ruka v ruke s otcom klamstva (satanom) a stala som sa klamárkou. Moje hriechy rástli tak ako moje klamstvá. Videla som, ako mama veľmi uctieva Pána a Jeho Najsvätejšie meno. Tu som našla zbraň pre mňa a začala som hrešiť proti Jeho menu. Hovorila som: Mama, prisahám na Boha, že...“ A tak som sa vyhla trestom. Predstavte si tieto klamstvá, používajúc Najsvätejšie meno Pána...Všimnite si bratia a sestry, že slová nie sú nikdy povedané len tak, pretože keď mi moja mama neverila, stalo sa mi už zvykom povedať jej: „Mama, ak klamem, nech ma zasiahne blesk tu a zaraz.“ Ak slová časom odišli, ja som však zakúsila, že blesk ma zasiahol, a ako ! Spálil ma a vďaka Božiemu milosrdenstvu som teraz tu. Bolo mi ukázané, ako ja, ktorá som sa považovala za katolíčku, nerešpektovala som žiadny z mojich prísľubov a ako som nehodne používala meno Božie.

Bola som prekvapená, keď som videla, že v prítomnosti Pána sa tie hrozné bytosti, ktoré ma obklopovali, klaňali v adorácii. Videla som Pannu Máriu pri nohách Pána, ako sa modlila a prihovárala za mňa.
Čo sa týka uctievania si Pánovho dňa, bola som na zaplakanie a preto som pociťovala intenzívnu bolesť. Hlas mi hovoril, že v nedeľu som štyri, päť hodín trávila tým, že som sa starala o svoje telo. Nemala som čas ani desať minút na poďakovanie alebo modlitbu zasvätenú Pánovi. Ak som začínala ruženec, hovorila som si: „Môžem sa pomodliť cez reklamu, pred filmom“. Moja nevďačnosť voči Pánovi mi robila výčitky. Keď som nechcela ísť na sv. omšu, hovorila som mame: „Boh je všade, prečo tam musím ísť ?...“ Hlas mi jednako pripomínal, že Boh bdel nado mnou noc a deň a že ja som sa nemodlila vôbec, v nedeľu som neďakovala, nepreukazovala som moju vďačnosť a moju lásku. Naopak, starala som sa o moje telo, bola som jeho otrokom a úplne som zabudla, že mám dušu, že ju treba sýtiť. Nikdy som ju nesýtila slovom božím, pretože som hovorila, že ten kto číta Slovo božie (bibliu) sa stane bláznom. A čo sa týka sviatostí, vo všetkom som sa mýlila. Hovorievala som, že sa nepôjdem nikdy vyspovedať, pretože tí starí páni sú horší odo mňa. Diabol ma odvádzal od spovedania sa a tak bránil mojej duši aby bola čistá a uzdravená. Biela čistota mojej duše za to platila cenou zakaždým, keď som hrešila. Satan zanechával svoju stopu: temný znak. Okrem môjho prvého sv. prijímania, som sa nikdy dobre nevyspovedala. Odvtedy som hodne neprijala ani raz.

Nedostatok dôslednosti dosiahla taký stupeň, že som sa rúhala: „Svätá Eucharistia ? Je možné predstaviť si Boha, aby prišiel v kuse chleba ?“ Do takého stupňa bol obmedzený môj vzťah s Bohom. Nikdy som nesýtila moju dušu a dokonca som neustále kritizovala kňazov. Mali ste vidieť ako som sa tomu venovala! Od môjho detstva si pamätám, ako mal vo zvyku môj otec hovoriť, že tí ľudia sú ešte viac na ženy ako laici. A tu mi Pán hovorí: „Kto si ty, aby si posudzovala mojich zasvätených ? To sú ľudia a svätosť jedného kňaza je podporovaná jeho spoločenstvom, ktoré sa za neho modlí, miluje ho a pomáha mu. Keď sa kňaz dopustí chyby, je za to zodpovedné jeho spoločenstvo, nikdy nie on.“ V istej chvíli môjho života som obvinila kňaza z homosexuality a spoločenstvo o tom bolo informované. Neviete si ani predstaviť aké zlo som urobila !

Čo sa týka štvrtého prikázania „Cti otca svojho a matku svoju“, ako som už povedala, Pán mi dal vidieť moju nevďačnosť voči mojim rodičom. Sťažovala som sa, lebo mi nemohli dať tie veci, ktoré mali moji spolužiaci. Nebola som vďačná za všetko to, čo pre mňa urobili a došla som až k bodu, kedy som hovorievala že nepoznám moju matku, pretože nebola na mojej úrovni. Pán mi ukázal ako som mala –mohla dodržať toto prikázanie. V skutočnosti som platila faktúry za lieky a lekára vtedy, keď boli moji rodičia chorí, ale keď som to analyzovala, ukázalo sa, že všetko som riešila len vo vzťahu k peniazom. Využívala som to, aby som nimi manipulovala až tak, že som ich zdrvila.

Cítila som sa veľmi zle, keď som videla smutne plakať môjho otca, pretože aj keď bol dobrým otcom, ktorý ma učil tvrdo pracovať a podnikať, zabudol na dôležitý detail: že mám dušu a že pre jeho zlý príklad, môj život začal pokrivkávať. Fajčil, pil, chodil za ženami, až tak, že som navrhla jedného dňa mame, aby ho opustila. „Nemôžeš viac takto pokračovať s mužom ako je on. Buď hrdá, ukáž mu, že máš cenu.“ A mama odpovedala: “Nie, moja drahá, trpím, ale obetujem sa pretože mám sedem detí a pretože na konci dňa tvoj otec dokazuje, že tvoj otec je dobrý otec, nikdy nemôžem odísť a rozviesť sa s vašim otcom, a potom, ak by som odišla, kto sa bude modliť za jeho spásu. Môžem to urobiť len ja, pretože všetky tie trápenia a zranenia, ktoré mi spôsobuje, ja spájam s utrpením Krista na kríži. Každý deň hovorím Pánovi: moja bolesť je ničím v porovnaní s tvojim krížom, prosím ťa, zachráň môjho manžela a moje deti.“

Nemohla som to pochopiť a stala som sa rebelom, začala brániť práva žien, podporovať k abortom, spolužitiu a rozvodom. Keď prichádzame k piatemu prikázaniu, Pán mi dal vidieť strašnú vraždu, najhorší zločin, ktorého som sa dopustila: potrat. Naviac, financovala som rôzne potraty, aby som tak podporila ženy, pretože som presadzovala právo ženy rozhodnúť sa či zostane tehotná alebo nie. Bolo mi dané čítať v knihe života a bola som hlboko zasiahnutá (akoby mŕtva), pretože 14-ročné dievča si dala urobiť potrat na moju radu. Taktiež som prezentovala zlé rady dievčatám, medzi nimi aj mojim neteriam, rozprávajúc im o zvádzaní, móde, radila som im ako využívať svoje telo a používať antikoncepčné prostriedky: toto je druh ničenia mladistvých, čo ešte viac znásobovalo hrozný hriech potratu.

Zakaždým, keď je vyliata krv dieťaťa, nastáva holokaust satanovi. To všetko zraňuje Pána. Videla som v knihe života ako sa tvorí naša duša, v momente keď sa spermia spája s vajíčkom. Preskočí krásna iskra, svetlo, ktorý je ako lúč slnka Boha Otca. Akonáhle je lono matky oplodnené, osvieti sa svetlom duše. Počas potratu, duša vzdychá a kričí od bolesti a ten krik počuť v nebi, pretože je tým otrasené. Tento krik rovnako znie aj v pekle, ale je to krik radosti. Koľko detí je zabitých každý deň !

To je víťazstvo pekla. Cena tejto nevinnej krvi oslobodí zakaždým jedného démona naviac. Ja som sa ponorila do tejto krvi a moja duša sa stala úplne zatemnenou. Následkom týchto potratov som stratila povedomie hriechu. Pre mňa všetko bolo OK. A čo povedať o všetkých tých deťoch, ktorým som zabránila žiť z dôvodu špirály (antikoncepcia), ktorú som používala, a tak som sa ešte viac prepadala do priepasti. Ako som mohla tvrdiť, že som nikdy nezabila ! A všetky tie osoby, ktoré som podceňovala, nenávidela, ktoré som nemilovala !Aj vtedy som bola vrahyňou, lebo nezabíja sa len pištoľou. Rovnako sa dá zabiť nenávisťou, skutkami vykonanými zo zloby, závisťou a žiarlivosťou.

Čo sa týka šiesteho prikázania, môj manžel bol jediným mužom môjho života. Bolo mi ale dané vidieť, že zakaždým, keď som vystavovala na obdiv svoju hruď a obliekla si leopardie nohavice vyvolávala som v mužoch nečistotu a uvádzala ich do hriechu. Naviac, nahovárala som ženy, aby boli neverné ich mužom, horlila som proti odpusteniu a podporovala rozvody. Vtedy som pochopila, že telesné hriechy sú hrozné a odsúdeniahodné, aj keď dnešný svet ich považuje za prijateľné, ľudia sa správajú ako zvieratá. Zvlášť bolo bolestné vidieť, ako hriechy cudzoložstva môjho otca, zraňovali jeho deti. Moji traja bratia sa stali kópiami podobnými otcovi, chodili za ženami a pili, bez toho aby si boli vedomí toho, aké zlo spôsobujú svojim deťom. Pre toto môj otec plakal s toľkou ľútosťou, konštatujúc, že zlým príkladom spôsobil jeho opakovanie na všetkých svojich synoch.

Siedme prikázanie- nepokradneš – ja, ktorá som sa považovala za čestnú, Pána mi dal vidieť jedlo, ktoré som vyhodila v mojom dome, zatiaľ čo zvyšok sveta trpel hladom. Povedal mi: „Bol som hladný, a pozri, čo si urobila s tým, čo som ti dal, vyhodila si to! Bolo mi zima a pozri ty si bola otrokom módy a zovňajšku, vyhadzujúc toľko peňazí na diety aby si schudla. Urobila si z tvojho tela boha ! Dal mi pochopiť, že z časti nesiem vinu za chudobu v mojej krajine. Ukázal mi, že zakaždým, keď som niekoho kritizovala, kradla som jeho česť. Bolo by pre mňa omnoho ľahšie kradnúť peniaze, pretože peniaze sa dajú vždy vrátiť, ale dobré meno!... Naviac, okrádala som moje deti o milosť, aby mali dobrú matku, plnú lásky. Necháva som svoje deti, aby som odchádzala do sveta, nechávala som ich pred televíziou, počítačom, videohrám, a aby som si utíšila svedomie, kupovala som im značkové šaty. Aké to je strašné !Aká veľká ľútosť !

V knihe života vidieť všetko ako vo filme. Moje deti hovorievali: „Dúfame, že mama sa tak skoro nevráti a že sú dopravné zápchy, pretože je nepríjemná a šomre“. Naozaj, kradla som im matku, pokoj, ktorý som mala priniesť k rodinnému krbu. Neučila som ich láske k Bohu ani k blížnemu. Je to jednoduché: ak nemilujem svojich bratov, nemám nič spoločné s Pánom, ak nemám spolucítenie s inými, nemám s ním nič viac spoločného.

Teraz budem hovoriť o falošných svedectvách a klamstve, pretože som sa stala expertom v tejto oblasti. Nie sú nevinné klamstvá, všetko pochádza od satana, ktorý je ich otcom. Viny, ktorých som sa dopustila jazykom, boli naozaj odstrašujúce. Videla som, ako som ranila mojim jazykom. Vždy keď som ohovárala, keď som si robila vtipy z niekoho, alebo mu dávala podceňujúce prezývky, ráňala som osobu. Aké zlo môže spôsobiť prezývka! Mohla som spôsobiť pocity menejcennosti žene, ktorú som prezývala: „cicciona“..

Počas tohto súdu k desiatim prikázaniam, sa mi ukázalo, že všetky moje hriechy mali pôvod v chamtivosti, tejto nezdravej túžbe. Videla som sa šťastná s veľa peniazmi. Peniaze sa mi stali posesivitou. Je to naozaj smutné, pretože pre moju dušu najhoršie bolo, keď som mala k dispozícii veľa peňazí. Myslela som tiež na samovraždu. Mala som veľa peňazí, ale cítila som sa byť sama, prázdna, zatrpknutá a frustrovaná. Táto túžba vlastniť peniaze, ma vzdialila od Pána a spôsobila, že som sa vymkla z jeho rúk.

Po spytovaní desiatich prikázaní, mi bola ukázaná kniha života. Chcela by som nájsť vhodné slová, aby som ju mohla opísať. Moja kniha života sa začala vtedy, keď sa bunky mojich rodičov spojili. Hneď potom sa okamžite objavila iskra, nádherná explózia a tak bola stvorená moja duša, z rúk Boha, nášho Otca, Boha tak dobrého ! Je to naozaj úžasné ! On bdie nad nami celých 24 hodín. Jeho láska bola pre mňa trestom, pretože On nepozeral na moje telo, ale na moju dušu a videl ako som sa vzďaľovala od spásy.

Chcela by som vám tiež povedať, že aj tu som bola pokrytec ! Hovorila som priateľke: „Si očarujúca v týchto šatách, tak veľmi ti pristanú !“ Ale v duchu som si myslela: sú to smiešne šaty a myslí si o sebe že je kráľovná ! V knihe života sa všetko objavilo, presne to, čo som si myslela, a bolo vidieť tiež prostredie, v ktorom sa duša nachádza. Všetky moje klamstvá boli vystavené a každý ich mohol vidieť. Často som chodila poza školu, lebo, pretože mi mama nedovoľovala chodiť tam, kam som chcela. Napríklad, som jej klamala, ohľadne výskumnej práce, ktorú som mala robiť v univerzitnej knižnici, no v skutočnosti som šla na pornofilm, alebo na pivo do baru s priateľmi. Keď pomyslím, že mama videla premietať film o mojom živote a že nič nebolo zabudnuté !

Kniha života je naozaj prekrásna. Moja matka mala vo zvyku dávať mi na obed do košíka banány, koláč z guavy, mlieko, pretože v detstve sme boli chudobní. Stalo sa, že som jedla banány a šupy som hodila na zem, bez toho, aby som pomyslela na to, že niekto sa môže na nich pošmyknúť a ublížiť si. Pán mi ukázal, ako sa jedna osoba pošmykla na jednej z mojich banánových šupiek, mohla som spôsobiť, že by sa zabila pre nedostatok môjho spolucítenia. Jediný raz v mojom živote, kedy som sa spovedala s ľútosťou a kajúcne bolo, keď mi jedna žena vrátila 4500 pesos naviac v potravinách (obchode) v Bogote. Môj otec nás učil čestnosti. Cestou do práce, počas jazdy autom som si uvedomila tú chybu. „Tá idiotka mi vydala o 4500 pesos naviac a musím sa ihneď vrátiť do jej obchodu“ hovorila som si. Bola veľká premávka a rozhodla som sa nevrátiť sa späť. Ale mala som výčitky svedomia a tak som sa išla v najbližšiu nedeľu vyspovedať. Obvinila som sa že som ukradla 4500 pesos bez toho, aby som ich vrátila. Nedávala som pozor na to, čo mi hovoril spovedník. Ale viete čo mi hovorí Pán ? „Ty si nevyrovnala tento dlh lásky. Pre teba to nebolo viac, ako peniaze na drobné výdavky, ale pre tú ženu, ktorá zarábala minimum, tá suma predstavovala peniaze na tri dni stravy.“ Pán mi ukázal ako tá žena trpela, odriekajúc si viac dní, takisto ako jej dve malé deti, ktoré mali hlad.

Následne sa ma Pán spýtal: „Aké duchovné poklady máš?“
Duchovné poklady? Moje ruky sú prázdne !
„Na čo sú ti, dodáva, vlastniť dva byty, domy kancelárie, keď mi ich nemôžeš priniesť, keď z nich zostane len prach ?Čo si urobila z talentov, ktoré som ti dal? Mala si poslanie: tým poslaním bolo obraňovať Kráľovstvo lásky, Kráľovstvo Boha.“

Áno, zabudla som, že mám dušu, ako som mohla myslieť na to, že mám talenty, všetko to dobro, ktoré som nemohla urobiť, urážalo Pána. Pán mi ešte hovoril o nedostatku lásky a súcitenia. Taktiež mi hovoril o mojej duchovnej smrti. Na zemi som žila, ale v skutočnosti som bola mŕtva. Keby ste tak mohli vidieť, čo je to duchovná smrť ! Je to ako duša nenávidiaca, duša zatrpknutá a znechutená zo všetkého, plná hriechov a ktorá zraňuje celý svet. Videla som moju dušu, ktorá navonok bola pekne vyparádená a mala sa dobre, ale vnútorne to bola pravá žumpa a moja duša bývala na samom dne, v najväčšej hĺbke. Nie je potom čudné, že bola tak trpká a depresívna. Pán mi povedal: “Tvoja duchovná smrť začala vtedy, keď si prestala byť citlivá voči tvojmu blížnemu. Ja som ťa upozorňoval, ukazujúc ti ich biedu. Keď si videla v televízii správy, mŕtvych, únosy, situáciu utečencov, hovorievala si: “úbohí ľudia, aké je to smutné.“ Ale v skutočnosti si necítila bolesť pre nich, necítila si nič v tvojom srdci. Hriech zmenil tvoje srdce na kameň.

Neviete si predstaviť, keď sa moja kniha života zatvorila. Mala som veľkú ľútosť kvôli Bohu, môjmu Otcovi, pretože som sa takto správala, pretože za vykúpenie všetkých mojich hriechov, za moju spásu, všetkých mojich ľahostajností a mojich strašných názorov, Pán sa snažil na mňa čakať až do konca. Posielal mi ľudí, ktorí mali na mňa dobrý vplyv. Chránil ma až do konca. Boh žobre o naše obrátenie !

Nech sa to dobre chápe, nemohla by som mu vyčítať, že ma odsúdil, z mojej vlastnej vôle som si vybrala za otca satana, namiesto Boha. Po tom, ako sa kniha zatvorila, uvedomila som si, že idem smerom k studni, v ktorej na dne bol padacie dvere. Zatiaľ čo som sa prepadala, začala som vzývať všetkých svätých v nebi, aby ma zachránili. Neviete si predstaviť aké mená svätých mi prišli na um, mne, ktorá som bola zlá katolíčka ! Volala som sv. Izidora, sv. Františka z Assisi a keď sa môj zoznam skončil nastalo ticho. Zacítila som opäť veľké prázdno a hlbokú ľútosť. Myslela som si, že ľudia na zemi si myslia, že som zomrela v povesti svätosti a tiež si mohli myslieť, že oni sami môžu čakať na moje príhovory ! A pozrite, kde som skončila ! Zdvihla som oči a môj pohľad sa skrížil s pohľadom mojej matky. S veľkou bolesťou som k nej kričala: „Mama, ako sa hanbím !Som odsúdená, mama. Tam, kam ja idem, ma ty už viac neuvidíš.“

V tom momente jej bola preukázaná úžasná milosť. Ona sa upierala smerom hore, bez toho, aby sa hýbala, ale jej prsty smerovali do výšky. Šupiny sa bolestne odlúpili z mojich očí: duchovná slepota. Znovu som uvidela môj prežitý život, chvíľa, keď mi jeden môj pacient raz povedal: “Pani doktorka, vy ste príliš veľká materialistka, raz toto budete potrebovať: v prípade nebezpečenstva, proste Ježiša Krista, aby vás prikryl svojou krvou, aby vás nikdy neopustil. On zaplatil cenou svojej krvi za vás.“ S veľkou hanbou som sa pustila do vzlykania: „Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou ! Odpusť mi, daj mi druhú šancu.!“

A tu prišla najkrajšia chvíľa môjho života, nie sú slová, aby by ju mohli opísať. Ježiš prišiel, aby ma vytiahol von a všetky tie hrozné bytosti zostali na dne. Keď ma postavil, povedal mi so všetkou svojou láskou: „Vraciaš sa na zem, dám ti druhú možnosť.“ Pripomenul však, že to nebolo z dôvodu modlitieb mojej rodiny. „Je správne z ich strany, orodovať za teba. Toto sa však stalo vďaka príhovorom tebe neznámych, ktorí plakali a modlili sa a dvíhali svoje srdcia z hlbokej lásky k tebe.“

Videla som mnoho svetiel, ktoré sa zapálili ako malé plamene lásky. Videla som osoby, ktoré sa modlili za mňa. Bol tam ale jeden plameň väčší ako ostatné, ktorý vydával omnoho väčšie svetlo a trblietal láskou. Pokúšala som sa vidieť, kto bola táto osoba. Pán mi povedal: “Ten ,ktorý ťa veľmi miluje, ani ťa nepozná.“ Vysvetlil mi, že tento človek čítal časť článku z ranných novín. Bol to chudobný dedinčan, ktorý býval na úpätí Sierra Nevada pri Sv. Marte (severo-východ Kolumbie). Tento muž sa vybral do mesta, aby si kúpil trstinový cukor. Cukor bol zabalený do novinového papiera a bola tam uverejnená moja fotografia, tak ako som bola celá spálená. Ako ma ten muž uvidel, ani nedočítal článok, padol na kolená a začal vzlykať z hlbokej lásky. Povedal: „Pane zmiluj sa nad mojou malou sestrou. Pane zachráň ju. Ak ju zachrániš, sľubujem, že pôjdem na púť do svätyne Buga (ktorá sa nachádza na juho-západ Kolumbie). Ale prosím ťa, zachráň ju.“

Predstavte si, tento úbohý muž sa nesťažoval, že má hlad, mal tak veľkú schopnosť lásky, že sa chcel obetovať, aby prešiel celý región pre niekoho koho ani nepoznal ! A Pán mi povedal: „Toto je láska k blížnemu.“ A dodal: „Ty sa vraciaš (na zem) a budeš vydávať svedectvo, nie tisíckrát, ale tisíc krát tisíc. A beda tým, ktorí sa nezmenia ani potom, ako počuli tvoje svedectvo, pretože títo budú súdení prísnejšie ako ty, keď sa sem jedného dňa vrátiš. Tak isto to platí o mojich zasvätených, kňazoch, pretože nie je horšie ako hluchý, ktorý nechce počuť.“

Toto svedectvo, moji bratia a sestry nie je vyhrážaním sa. Pán nepotrebuje, aby sa nám vyhrážal. Je to príležitosť, ktorá sa vám ponúka a vďaka Bohu, ja som zakúsila, čo je potrebné pre život ! Keď niekto z vás zomrie, otvorí sa pred ním jeho Kniha života, uvidí všetko tak, ako som videla ja. A všetci sa uvidíme takí, akí sme s jedným rozdielom, že budeme počuť naše myšlienky v Božej prítomnosti. Najkrajšia vec je, že Pán je pred nami a žobre každý deň o naše obrátenie, aby sme sa stali novým stvorením s Ním, pretože bez Neho, nemôžeme nič urobiť.
Nech vás Pán požehnáva.
Sláva Bohu.