Pohnútky ku kňazstvu alebo ako ísť za Ježišom

Keď som si prezrel júnové Katolícke noviny s prílohou Novokňazi, tak som zistil, že ďalší môj spolužiak príjme kňazskú vysviacku. Bude už tretí z nášho ročníka. Rád by som teraz nahlas zauvažoval nad pohnútkami ku kňazstvu. Jasné, ide o Božie povolanie do služby, avšak sú za tým aj isté pohnútky. Pápež František hovorí, že povolanie je ovocím dozrievajúcim na dobre obrábanom poli vzájomnej lásky a služby, ono sa nerodí samo zo seba. Teda podložím nových povolaní je dobrá pôda veriaceho ľudu. Kňaz vchádza do sveta, aby ho premieňal, obnovoval. Prichádza, aby, ak je to potrebné, išiel aj proti prúdu a prekonával rôzne prekážky. Jeho poslanie prináša so sebou aj chvíle, keď treba jasne zastať svoj kresťanský postoj. Ak by som sa opýtal kandidátov na kňazstvo, prečo sa preň rozhodli, tak by zaznela určite aj takéto odpovede: Chcem byť pastierom, radcom a pomocníkom pre zverených veriacich – chcem byť nablízku každému, kto bude potrebovať pomoc a radu – chcem duchovne sprevádzať a privádzať ľudí k hlbšiemu poznaniu viery. Pri pohľade na vychádzajúce medzinárodné škandály o predražených honosných rezidenciách niektorých biskupov, by som azda aj ja mohol nadobudnúť pevné presvedčenie, že jednou z hmatateľných pohnútok ku kňazstvu je aj pomerne slušné materiálne zabezpečenie a takpovediac bezproblémový život, čo sa týka financií. Lenže, mňa takéto presvedčenie nepohltí. Viem, že aj kňaz je len človek, a môže podľahnúť „vidine bezstarostnosti“ plynúcej z kňazského povolania. Aj kňaz môže podľahnúť materiálnemu nazeraniu na svet. Preto o to viac potrebuje naše modlitby, aby našiel skutočný význam svojej pastierskej služby. Mnohí svätci z radov kňazov sú veľkým príkladom nielen pre súčasných kňazov, ale pre každého z nás. Svojím ráznym nesúhlasom s pretlakom možného pohodlia plynúceho z ich postavenia v spoločnosti sa rozhodli nasledovať svojho Majstra Ježiša cestou, ktorú im On sám predostiera. A to nie je cesta dostatku a komfortu, to nie je cesta bezproblémovosti, je to cesta pokory, služby, lásky a obety. Napríklad biskup sv. Martin z Tours mal veľmi jednoducho zariadenú izbičku, a pritom ako biskup sa mohol obklopiť veľkým prepychom, on sa však rozhodol pre spomínanú Ježišom ponúkanú cestu. Aj iný svätec, keď sa stal kňazom, jeho príbuzní sa nazdávali, že bude mať spokojný život v bohatstve, no on svoje povolanie vnímal úplne inak. A tak pri pohľade na terajších novokňazov v Katolíckych novinách, prajem nielen im, ale aj sebe, aby som neskĺzol z cesty, ktorá jediná mi zaručí správne a pravdivé putovanie v živote smerom k večnej blaženosti.

/ kp /