Duchovný program v kaplnke Charitného domu v Lipanoch

V stredu 29. júla 2015 sa uskutočnil duchovný program v kaplnke Charitného domu v Lipanoch. Na modlitbách a slávení Eucharistie sa zúčastnili členovia a kandidáti KOČ, Hnutia Svetlo – Život. Prišli aj mnohí veriaci z Lipian a okolitých obcí. Najprv sa prítomní pomodlili Korunku Božieho milosrdenstva za oslobodenie zo závislosti. Po nej pokračoval program sv. omšou. Svätú omšu sprevádzala hrou na varhanoch Michalka Daraková.

Z homílie:
Dnes máme nádhernú spomienku na svätú Martu, ktorá je pre nás veľkým povzbudením, že nemáme zostávať len v duchovných sférach, ale že máme byť úplne normálni, ľudskí a pohostinní. To robila sv. Marta, keď k nej prišiel Ježiš na návštevu, Marta prejavila záujem o pocestného, poslúžila mu. Najčastejšie sv. Martu spomíname ako tú, ktorá uprednostnila prípravu jedla pred počúvaním Pána a ako tú, ktorú sestra rozčúlila natoľko, že požiadala Pána, aby ju napomenul (Lk 10,38-42). Marta smútila nad smrťou svojho brata Lazára a napriek tomu jedným z najúžasnejších spôsobov v Písme vyznala svoju vieru: ,Áno, Pane. Ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Jn 11,27). Lazár bol už štyri dni mŕtvy, jeho telo sa už začalo rozkladať, no ona stále verila. Aj napriek dôkazom, ktoré jej oči, uši, by aj nos poskytovali, vyznala svoju vieru v Ježiša ako Pána. Aj vo chvíľach slabosti sa sv. Marta prejavila ako pravý veriaci človek.

Pán nás dnes priviedol ako Mojžiša na vrch Sinaj, aby sme ho počúvali, viedli s Ním dialóg. Prichádzame na túto liturgiu, aby sme ju obetovali za manželov, manželky, susedov, za vnúčatá, za deti. Ale chcem vás osobne povzbudiť a poprosiť, aby ste túto modlitbu, túto svätú liturgiu obetovali hlavne za seba, nielen za vašich manželských partnerov a za vaše deti. Skúsme zabudnúť teraz na vnúčatá, na naše deti, skúsme si uvedomiť, že to ja potrebujem Boží dotyk. Na papieriky sme pred sv. omšou písali naše osobné úmysly, skúsme ten úmysel zmeniť, lebo to ja sa musím obrátiť, zmeniť a nie moje deti. My potrebujeme najviac modlitbu, to nás má Pán požehnať, zasiahnuť. V prvom čítaní, sme čítali o tom, že keď Mojžiš zostupoval z vrchu, tvár mu žiarila od rozhovoru s Pánom. Keď Áron a Izraeliti videli, že Mojžišovi žiari tvár, báli sa k nemu priblížiť (Ex 34,29,30). A kedykoľvek Mojžiš predstúpil pred Pána, aby s ním hovoril, závoj odkladal, kým sa nevrátil späť(Ex 34,33-34). Židia si všimli, že Mojžišova celá tvár žiarila a že Mojžiš je celý premenený. Je to obraz, ktorý hovorí o tom, ako vyzerá naša modlitba. Je to rozhovor s Pánom? Naša modlitba má byť tiež taká, že keď ju skončíme, máme žiariť, nemusíme žiariť na tvári, ale malo by to byť vidieť na našich skutkoch. Teda náš život, naše skutky by mali žiariť. A ako vyzerá moja modlitba? Je moja modlitba dialóg s Bohom? Dialóg nie je len hovoriť, ale dialóg je aj počúvať. Byť ticho a mlčať. Prísť k bohostánku, byť ticho, mlčať a počúvať. Jedna zbožná teta mi povedala, že sa jej nedarí v modlitbe, lebo ráno aj večer sa modlí asi 30 strán z jednej hrubej knihy. No toto nie je modlitba. Tá skutočná modlitba je postaviť sa pod kríž, kľaknúť k bohostánku a v tichu sa modliť a načúvať Bohu. Tým najzákladnejším druhom modlitby, je modlitba srdcom, osobná modlitba, vnútorná modlitba. V oáze Svetlo-Život jej hovoríme Stánok stretnutia, dívam sa na Boha, počúvam Boha, stretávam sa s Bohom tvárou v tvár. To je opravdivá modlitba, v tichu a v mlčaní načúvať Bohu. To nie sú žiadne modlitbičky, deviatniky, žiadne litánie, mechanicky recitované. Keď táto vnútorná modlitba bude prítomná v našom živote, tak aj v ostatných formách modlitby sa nám bude dariť. Aj ostatné modlitby budú efektívnejšie. Musíme byť verní tejto vnútornej osobnej modlitbe, je to stretnutie sa dvoch milujúcich sŕdc. To je tá modlitba. Srdce Boha a moje srdce a tieto srdcia sa milujú, je to vzájomný vzťah. Rozprávame sa často s Bohom, ako keby sme chodili s Bohom na rande a sme pevne presvedčení, že je to najlepšie využitý čas. Zoberme si ako príklad komunikáciu medzi manželmi, niekedy je ten vzťah taký silný, že manželia nemusia spolu rozprávať, sedia spolu bez slov a rozumejú si. A tak aj vo vzťahu k Bohu, stačí byť ticho, mlčať a vnímať Boha, Jeho prítomnosť, Jeho lásku. Toto je tá skutočná modlitba. Ak bude takáto vnútorná modlitba u nás prítomná, celá naša tvár bude žiariť, celý náš život bude žiariť, celá naša bytosť bude žiariť. Celý náš život bude žiarivým svedectvom. Cez náš život, cez naše skutky, cez prejavy nášho súcitu, ľudskosti, cez pohostinnosť, cez bežné ľudské prejavy, byť milý a pozorný, máme pomáhať ľuďom skusovať aký dobrý je Pán.

Po sv. omši nasledovala adorácia. Osobne sa nás dotýkali adoračné myšlienky: Ty si Boh, ktorý si blízko pri nás, Boh, ktorý je nám blízky, Boh, ktorý nás miluje, Boh, ktorý má záujem o každého z nás. Záleží Ti na každom z nás, aby sme boli stále s Tebou zjednotení. Boh zostupuje do našich komplikovaných každodenných problémoch. Bože, do toho vstupuješ, lebo si Boh mocný, si Boh osobný a si blízko nás. Každý z nás máme väčšie či menšie problémy. Odovzdajme Ježišovi to čo nás najviac trápi. Máme starosti o deti, o vnúčatá, strach a obavy z budúcnosti, strach o náš zdravotný stav, trápi nás otázka zamestnania, otázka štúdia, nedarí sa nám rozvíjať vzťahy s ľuďmi, máme náchylnosť na nadávanie. Nebojme sa odovzdať Ježišovi to čo nás trápi, ťaží. Pane, chceme teraz piesňami, modlitbami, vzdávaním vďaky a chvály zvelebovať ťa a oslavovať.

Na konci adorácie nás kňaz požehnal Sviatosťou Oltárnou. Pocítili sme dotyk a lásku Pána Ježiša vo Sviatosti Oltárnej. Odišli sme naplnení radosťou a pokojom.