Svätá omša za oslobodenie a uzdravenie v Lipanoch, 17. augusta 2016

V stredu 17. augusta 2016 sa v kaplnke lipianskej charity zišli veriaci, aby spoločne oslavovali a chválili Pána a ďakovali za Jeho milosrdnú lásku. Program tvorila modlitba Korunky Božieho milosrdenstva obetovaná za závislých a ich príbuzných, svätá omša ako vrchol podujatia a adorácia, ktorá bola vzácnou chvíľou strávenou v prítomnosti sviatostného Pána.

V tejto chvíli prinášame niekoľko myšlienok, ktoré odzneli v homílii.

Z toho, že Boh je milosrdný a spravodlivý, má človek úžasné pocity. No neobstáli by sme, ak by Boh nebol milosrdný. Sme totiž hriešnici, a sme v tom až po uši a robíme prešľapy. Skutočnosť, že Boh je milosrdný, nám dáva veľkú nádej a potechu. Avšak druhá stránka mince nie je až taká sladká, potešujúca a príjemná. Lebo milosrdenstvo je prejavom lásky. Ako povedala sv. Matka Terézia, láska ťa bude bolieť. Láska stojí niečo človeka, stojí ho námahu i bolesť. Ježiš to pomenováva - človek musí zomrieť, ak chce žiť. Ak neodumrie horčičné zrno, ostane samo a neprinesie úrodu. V dnešnom evanjeliu to vidíme. Potešuje nás tu, aký je hospodár Boh veľkodušný a úžasný. Nebojí sa dať každému. Ale premietnuc si to do vlastného života, a už sa to týka aj nás, zrazu zisťujeme, že koľko sa ohradzujeme voči Božiemu milosrdenstvu a že nám až tak nevonia. Koľkokrát v živote počujeme myšlienky - ani sa nemodlí, ani do chrámu nechodí, a ako mu je dobre. Tak alebo podobne reagujeme. Aké potrebné a dobré je však dopriať tomu druhému a tešiť sa z toho, že sa mu darí. V Roku milosrdenstva by sme si mali často uvedomiť, že prichádzajú veci, ktoré sú oblečené do iných šiat, ako sme možno očakávali. Milosrdenstvo otca z podobenstva márnotratného syna bolo veľmi ťažko prijateľné pre toho staršieho syna. Ten má pocit, že voči nemu sa otec tak nespráva ako voči tomu mladšiemu, ktorý sa vracia domov. Ale otec hovorí staršiemu synovi, že všetko, čo má, patrí aj jemu. A tak to, čo je Božie, je aj naše, lebo sme Božie deti. Prečo si teda nedokážeme privlastniť tie milosti a prisľúbenia od Boha? No možno preto, že si často myslíme, že my vieme najlepšie, čo je pre nás dobré. Alebo preto, že niekedy túžime my sami po tom, čo nám Otec nedáva - po veciach zlých a zakázaných. My si myslíme, že nás urobia šťastnými, ale On vie, že by nás to zruinovalo a zbedačilo, že by sme prišli o zdravie ducha. Aj tomu nás chce učiť dnes Božie slovo, že byť milosrdný je aj určitá náročná požiadavka, spojená aj so smrťou, so zomieraním sebe samému. To bolí, to nás o čosi možno oberá, to očisťuje, a to preosieva v nás dobré a nesprávne veci. Ježiš povedal na záver jednému z nádenníkov – ty na mňa zazeráš preto, že som dobrý? Vieme sa tešiť, že je Boh dobrý ku každému, aj k naničhodníkom? Uvedomujem si, že je Boh dobrý a milosrdný aj ku mne, alebo zazerám, porovnávam a nič dobrého nevidím? V jednom zamyslení ma zaskočilo toto: dve veci nám anjeli „závidia“ - utrpenie a prijímanie Eucharistie. „Závidia“ nám, že môžeme trpieť, lebo utrpením môžeme získavať pre nás i svet mnohé milosti. Utvrdzuje nás o tom sám Ježiš. Na kríži ukazuje lásku svetu. Jeho smrť na kríži nás zachránila a spasila. Vtedy Ježiš ukazuje svetu vrcholnú lásku. Nie uzdravením Lazára, ale na kríži. Ježiš hovorí – nik nemá väčšiu lásku, ako ten, čo položí život za svojich priateľov. Prijmime pravdu o našom živote a o milosrdenstve, nad ktorou sa zamýšľame, a prosme, aby Boh milosrdenstva sám pri nás stál a pomáhal nám a učil nás milosrdenstvu, ktoré On sám reprezentuje.

Pavol Kall