Kruciáta oslobodenia človeka

Počúvajte
Rádio Mária

Dnes je piatok 29. marec 2024 , meniny má Miroslav , zajtra bude mať meniny Vieroslava. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes


Moja „troška“ pre Ukrajinu

Témou tém je v tomto období vojna na Ukrajine. Médiá nás denne zahlcujú správami z epicentra tohto konfliktu. Mnohí z nás sme, každý svojím spôsobom, konfrontovaní s touto ťažkou situáciou. Mnohí reagujeme na sociálnych sieťach a vyjadrujeme podporu a solidaritu s trpiacimi. Skrátka, neostávame ľahostajní. Keď nemôžeme konať inak, tak aspoň pripájame slová útechy a citovej spoluúčasti s ľuďmi, ktorí trpia následkami hroznej vojny. Mnohí pridávame vrúcne a pokorné prosby za pokoj, vkladané do našich každodenných modlitieb.

Rád by som sa v tejto chvíli podelil o niekoľko postrehov z môjho pôsobenia. Ako občasný prispievateľ do katolíckych i regionálnych periodík som bol nedávno nahrávať reportáž o pomoci odídencom z Ukrajiny. Navštívil som prešovské školy, kde som „vyspovedal“ učiteľov i žiakov. Bol som doslova ohromený, ako intenzívne sa tieto školy zapájajú do aktivít na podporu utečencov. Na jednej zo škôl sa hneď v prvých dňoch zmobilizovali a urobili zbierku pre ukrajinských vojakov, ktorej súčasťou boli aj ružence. V duchu som si nevdojak pripustil, ako málo sa angažujem ja sám. No vzápätí som si uvedomil, že moja angažovanosť spočíva napríklad aj v príprave novinárskych výstupov pre médiá. Že aj takto sa dá reagovať, a že azda po prečítaní môjho článku pribudne minimálne jeden človek, ktorý si povie – idem do toho, urobím niečo hmatateľné pre podporu núdznych a trpiacich vo vojne na Ukrajine. Možno si priveľmi fandím, možno sa nenájde ani jeden, a možno ich budú aj desiatky. Pri tejto ťaživej situácii na Ukrajine si však čoraz viac uvedomujem podstatu a význam darov a schopností, ktoré mi dal Pán, aby som ich použil pre dobro iných. Celkom jasne chápem, že aj svojou troškou môžem prispieť k tomu, aby sa zlo vytratilo zo sveta. Aby moje konanie bolo v zhode s vôľou Najvyššieho.

Samozrejme, každá služba pre iných prináša so sebou aj obetu. V mojom prípade to boli silné bolesti hlavy po príchode domov, keďže cestovanie a zdržiavanie sa medzi množstvom ľudí mi spôsobuje už roky tieto zdravotné ťažkosti. No obetoval som to za tých, ktorí trpia oveľa, ale oveľa viac ako ja.

A ešte jeden postreh na záver. Počas návštevy školy s vyučovacím jazykom ukrajinským v Prešove, som nahrával aj medzi žiakmi – odídencami z Ukrajiny. Bolo badať na ich tvárach smútok, ale aj malé fragmenty radosti z toho, že sú na bezpečnom mieste, medzi svojimi rovesníkmi. Z rozhovoru vyplynulo, že ich otec odišiel brániť svoju vlasť. Pochopiteľne, ďalej som sa nevypytoval a rešpektoval som ich právo neodpovedať. Napriek tomu všetkému sa vedeli usmiať, zažartovať, a pritom ich otec možno v tej chvíli niekde na fronte nasadzoval svoj život aj za ich slobodu, aj za ich budúcnosť. Na konci rozhovoru sme sa všetci zhodli na jedinom želaní – aby sa vojna skončila. Verím, že toto želanie vyslovujú denne milióny ľudí po celom svete.

Pavol

Konkrétny prejav služby

Prihlásili sme sa s priateľkou ako dobrovoľníčky cez Košickú gréckokatolícku eparchiu. Naše pôsobisko bolo na vlakovej stanici v Košiciach, v minulú sobotu od 18. 00 do 24. 00 hod.

Služba spočívala v tom, že sme čakali ukrajinských utečencov, ktorí prichádzali vlakom od hraníc. Našou úlohou bolo zistiť, kam idú a pomôcť im kúpiť lístky. Alebo ak chceli ostať v Košiciach , pomôcť im s ubytovaním. Robili sme im spoločnosť, a ak im išiel prípoj hneď, odprevádzali sme ich a usádzali do vlakov, prípadne im pomáhali s batožinou. Ak čakali dlhšie, ukázali sme im oddychové miesta v čakárni na stanici alebo v Červenej hviezde, neďaleko stanice, kde im ďalší dobrovoľníci ponúkali jedlo, pitie, herný kútik pre deti, alebo prespatie na jednu noc v unimobunkách mesta, prípadne ich zaviezli na iný dohodnutý nocľah.

Utečencami boli prevažne ženy s deťmi, putujúci na svojej krížovej ceste. Traumatizované, ale zároveň silné, statočné a vďačné. S jednou, dvoma taškami cestovali za rodinou alebo priateľmi v Európe. Niektoré náhodne , nevediac presne, kam, napríklad do Nemecka, keďže ovládali túto reč.

Nechávali doma polovicu rodiny, mužov a synov, ktorí museli narukovať; nechávali tam svoje spustošené mestá, dediny. Mnohí sa nemajú kam vrátiť, ich byty, domy už neexistujú. A popri tom všetkom tie úžasné ženy hrali deťom divadielka - hrali sa s nimi, že sú teraz na dobrodružnej ceste po Európe, aby sa deti nebáli / fragment ako vo filme „ Život je krásny“, pozn. /

Hovorila som dlhší čas s Irinkou, mladou psychologičkou, ktorá cestovala sama. Hovorila aj o tom, ako ľudia na Ukrajine , strácajúc všetky istoty , mnohí nachádzajú vieru. Ako zažívajú Božiu pomoc a ľudskú solidaritu. Ako zažívajú zázraky, keď ich bombardujú a bomby nevybuchujú. Ako sa ruskí vojaci vzdávajú a nechcú proti nim bojovať. Irinka necháva doma postihnutú sestru a starých chorľavých rodičov a ide skúsiť hľadať prácu do Čiech, aby im mohla po skončení vojny pomáhať, aby nehladovali.

Bolo to z mojej strany silné a správne rozhodnutie vykročiť priamo v ústrety týmto ľuďom a poslúžiť im. Konečne som mala pocit, že som mohla niečo malé, ale konkrétne urobiť. Chcela by som tam ísť znovu. Mnohí dobrovoľníci sú tam už dlho, sú vyhorení, vyčerpaní. Napríklad skvelí ukrajinskí študenti, ktorí ochotne a s láskou tlmočia, nespali aj 5 – 6 nocí. TREBA ICH VYSTRIEDAŤ!
Pri takejto dobrovoľníckej službe, akú som absolvovala aj ja, budete s úžasom vnímať, akú silu má objatie, slovo povzbudenia, modlitba. Sú to trpiaci, krásni a statoční ľudia a potrebujú našu pomoc.

Vďaka Bohu za túto skúsenosť a prosím o dar pokoja , ochranu a požehnanie, aby sa ľudia z Ukrajiny mohli vrátiť domov k svojim rodinám a obnoviť svoje životy.

Zuzana

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign