Pán Boh, moja záštita…

Volám sa Vlado a chcem vám predstaviť život bez Boha.

Vychovaný som bol v kresťanskej rodine. Môj dedko, ktorý žil do mojej šestnástky, ocko aj mamka mi vštepovali lásku k Pánu Bohu neustále. Keď sme sa ako deti zle modlili alebo sa nebodaj otočili, dedo sedel za nami s prútikom v ruke a švihol nás po zadnej časti tela. No dával nám aj iné tresty. Kľačať pri modlitbe na kúsku dreva (po východniarsky štipa). Keď bolo drevo špicaté a museli sme na ňom kľačať, to sme už boli v jeho očiach veľmi zlí pri modlitbe. Čiže, vychovaný som bol dobre.

Po základnej vojenskej službe mi Pán Boh poslal do cesty čiernovlasú Aničku. Veď viete, vy, muži, ako to chodí, keď vám ženská padne do oka, hneď ste v siedmom nebi. Po ročnej známosti sme prísahou spečatili našu zamilovanosť. Potom som prestúpil z prešovských reštaurácií do Lipian do Jednoty, aby nebol problém s dochádzaním, lebo rodina bola pre mňa základom. Lenže, ako vyučený čašník, som mal príležitosť vypiť si. Na začiatku to ani jeden z nás nebral tak, že je to zlé. Narodili sa nám tri krásne zdravé dcéry. Do pôrodnice som stále prišiel trošku podgurážený, lebo som oslavoval. Problémy, ktoré nastali sme dokázali spoločne vyriešiť. Zo začiatku nám pomáhali svokrovci, ale aj moji rodičia robili veľa, aby sme sa mali lepšie, ako doteraz.

Roky utekali, deti rástli, ale v našom živote začalo prevládať zlo nad dobrom. Ja som si dovolil viacej vypiť a posledné tri roky som už mával aj okno z alkoholu. Do kostola som prestal chodiť. Občas som stál vonku, len aby som mal takzvanú čiarku. Stáli sme tam viacerí muži a niekedy rozoberali svoje problémy. Kázeň nemala pre nás žiaden význam. Radšej som mal kamarátov, ako vlastnú rodinu. Ráno, keď som sa zobudil, myslel som na to, kde si dám pivo.

Po 20 rokoch manželstva nastala zmena v našom vzťahu. Uvedomil som si to, ale nič som s tým nerobil. Kto je na vine? Od začiatku som odmietal, že som to ja. Ešte aj prvé roky po rozvode som tvrdil, že to nie ja, ale to ona. Namýšľal som si, že bola na mňa nachystaná pasca.

Rok 2002 - rozvod. Prebehol rozvod a na druhom pojednávaní nás rozviedli.

28. marec 2003 - utekám a vyhľadávam pomoc u psychiatrov, ktorí mi odporúčajú liečenie. Na liečení v Prešove na psychiatrii stretávam ľudí, ktorí žijú okolo mňa a vidím, že sú to ľudia z manželstiev a rodín. Dvaja z nich s titulom učiteľ, preto si odvtedy vážim každého učiteľa, lebo viem, koľko problémov mali s nami, keď sme ešte chodili do školy. Po liečení som ešte chodil za kamarátmi, lenže som z nich mal zlý pocit

Po dvoch týždňoch od liečenia sa mi stala taká divná vec, na ktorú nezabudnem do konca života. Fúkal strašne silný vietor a ja, čím bol vietor silnejší, nevzdával som sa, ale kráčal som rýchlejšie, až kým som sa nedostal ku krížu. Tento kríž rozdeľuje Petrovenec od Lipian (to mi hovoril môj nebohý ocko). Vydýchol som si a vietor prestal fúkať. Cez mesto sa mi už podarilo prejsť hladšie, až som sa zastavil pred hlavným vchodom do kostola. Možno som nikdy predtým nad tým tak neuvažoval, ako keď som sa dostal na dôchodok.

Vďaka a chvála Pánu Bohu už 7 rokov úspešne abstinujem, hoci v začiatkoch to vôbec tak nevyzeralo. Život bez alkoholu mi priniesol iný pohľad a prežívanie života, v ktoré som už nedúfal. Život v spojení s duchom pokoja. Keď sa nad tým zamyslím teraz po 7 rokoch, tak mi to pripadá ako rozprávka so sedemhlavým drakom. Tento úvod pochádza z roku 2010, keď to bolo moje prvé svedectvo na papieri.

Milí členovia Kruciaty oslobodenia človeka a sympatizanti, vy, starší, sa nemýlite, prihovára sa k vám s Božou vôľou ten istý Vlado, ktorý tohto roku, 28. februára, oslávi 23 rokov života bez alkoholu. Čo si na sebe všímam každým rokom, určite rastiem po duchovnej stránke. Čítanie náboženskej literatúry a Svätého Písma zakaždým chápem ináč a zdá sa mi, že tomu, čo čítam aj viac rozumiem a chápem inak, ako na začiatku. Bez zábran a strachu viac rozprávam ľuďom o škodlivosti alkoholu na život človeka. Viem, že keď som prišiel na liečenie, lekárske výsledky ukázali, že moja pečeň pracuje na polovicu.

Stretávam sa aj s tými, s ktorými som sa stretával pri poháriku. Musím povedať, že to nechápu a povedia mi, ty si hlupák, ale ja s nimi dlho nediskutujem, len im pekne odpoviem, vy ste neznalí, nepoznáte nášho Pána Ježiša Krista. Veľa z nich už aj zomrelo.

Svätý apoštol Pavol v liste Efezanom, 5 kapitola, 15-17 verš nás upozorňuje: „Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť, nie ako nemúdri, ale buďte ako múdri, využívajte čas, lebo dni sú zlé. Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Božia vôľa.“ V dnešnom svete ľudia chcú mať všetko, všetko vlastniť, no ďakovať za to svojmu Stvoriteľovi, Pánu Bohu, to je už ťažké. Preto žite ako deti svetla. Pán, náš Boh, čaká na každého z nás s podmienkou: „Buďte dobrí, ako ja som dobrý.“ Náš Otec, ktorý je na nebesiach a dáva na nás pozor, čaká, ako sa osvedčíme. On poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby zachránil tento svet. Preto sa stal Ježiš mojím Pánom a my sme povinní počúvať Slovo života a konať, či je to vhod alebo nevhod, lebo iba tak sa môžeme stať adoptovanými synmi nášho Pána Ježiša Krista. Ježiš nám jasne a zrozumiteľne hovorí: „Iba cezo mňa môžete vojsť do nebeského kráľovstva.“ Ten však, kto tieto slová neberie vážne, zanedbáva ich, bezhlavo sa rúti do záhuby a stáva sa nástrojom zlého. Keď však v nesmrteľnej duši a zároveň aj v srdci človeka prebýva Ježiš a my sa riadime inými zákonmi ako je desatoro, niet divu, že ľudia si zvykajú na pohodlie.

Veľmi často a rád si zaspomínam na otca Jozefa, na jeho príhovory. Stále nám vštepoval to, že máme byť ako zdravé ryby, čo plávajú proti prúdu tohto sveta, lebo tie, čo sú už obrátené bruchom nahor, tie už dlho nevydržia a začnú páchnuť. Ale my, praví kresťania, sa máme obracať k Ježišovi Kristovi, ktorý nás vytiahne z každej šlamastiky. Z pohodlia gauča sa nedá svedčiť o Ježišovi. Aj keď s a vzďaľuješ od Svätého Písma, dlho bez neho nevydržíš, lebo nesmieme zabudnúť, že zlý na nás útočí. V Svätom Písme sa píše o Bohu celá pravda od začiatku dejín a ani jedna čiarka a bodka nie sú zbytočné. A čím viac čítame, tým viac statiam rozumieme. Kto však má slabú vieru, nemôže state Písma pochopiť. Nám to napísali apoštoli v Novom zákone, hoci na prvé počutie, na prvý pokus sa nám to máli a človek sa musí zdokonaľovať, lebo iba spoločenstvo rovnalo zmýšľajúcich ľudí môže prehĺbiť vieru u tých, ktorý ju nemajú.

„Kto sa neodvráti od svojich zlých ciest, ten sa nemôže stať mojím učeníkom,“ hovorí nám Ježiš. Sláva a chvála Pánu Bohu za všetky dary, ktoré som dostal v mojom živote, čo pre mňa urobil a viem, že ešte urobí. Ďakujem mu hlavne za 23 rokov života bez alkoholu. Ježiš Kristus je najväčšia dobrota a láska, ktorú som stretol. Človek vždy musí začať od seba. A Ježiš len čaká na to, ako urobiť šťastným človeka. Treba si však vybrať medzi dobrom a zlom. Ale kto tápe vo tme, je ťažké sa z toho dostať. Ale keď príde milosť od Boha, len vtedy sa môže zvíťaziť, lebo kto prosí dostane a kto dobre prosí, dostane naviac. Hľadajte, čo je Božia vôľa a nájdete, čo vám Pán Boh nameria mierou vrchovatou.

Svojím svedectvom nechcem nikoho nahnevať alebo uraziť ani niečo zlé povedať, len vás chcem varovať a povzbudiť, aby sa každý zamyslel nad svojím životom, lebo do nebeského kráľovstva vedú len jedny schody a treba na ne nastúpiť a kráčať hore. Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno. V mojom prípade môžem bez strachu povedať, že odkedy som na dôchodku, začal som túžiť po nebi a nesmiem zabudnúť, kto ma tam čaká. V mojom veku by mala byť samozrejmosť túžiť po nebi. Niekedy, keď som ešte chodil do práce, mi spoločenstvo bolo na obtiaž, lenže teraz chodím do spoločenstva s radosťou. Ostaňte v láske, v porozumení, aby ste si vymodlili všetko, v čom chcete, aby sa vám darilo. Povzbudzujem vás k vytrvalej modlitbe.

Na konci vám prajem požehnaný pôst a každý si dajte nejaké predsavzatie. Ale nielen na papieri, ako som to robil ja, ale splňte to (živou vierou). Amen.

Pozdravuje vás Vlado z Lipian.