Veľkonočný postreh
(Cestou autobusom)

Pred nejakým časom som cestoval autobusom. Nechtiac som si pritom vypočul rozhovor dvoch starších mužov, ktorí sedeli predo mnou. Rozprávali sa o tom, ako prežili sviatky. Jeden z nich poznamenal s plnou vážnosťou v hlase: „ Súčasné sviatky už nie sú tým, čím bývali v minulosti. Mám pocit, akoby ich mnohí prežívali iba nasilu, iba preto, že sa to musí a patrí.“ Ten druhý mu súhlasne pritakával. Potom pospomínali na časy, keď Veľká noc bola podľa ich skúseností iná.

V tej chvíli som sa zamyslel nevdojak nad tým, ako ja prežívam sviatky a ako ich slávia moji blízki v rodinnom kruhu. Veru, začal som si v tichu vyčítať, že som pri ich slávení málo sústredený, miestami až nedôsledný. Uvažoval som stále v tichu: Viem vôbec aspoň zčasti doceniť to, čo aj za mňa urobil Boh skrze svojho Syna na kríži? Iste, moje ľudské schopnosti sú obmedzené a nikdy nedokážem plne oceniť hodnotu Ježišovho utrpenia a smrti, ale moje pery z vnútra môjho srdca môžu nielen počas sviatkov prednášať Bohu vďaku za všetko, čo urobil aj pre mňa. Ježišova obeta je nesmierna, prechádza dejinami i časom. Jeho veľkopiatková obeta sa sprítomňuje denne na našich oltároch. Prichádzam s radosťou, láskou i vďakou k prameňu milostí, ktorým je sám Boh? Načieram z ovocia Kristovho vykúpenia? Lebo On sa obetoval, aby človek mohol povstať k novému, inému životu. On vyniesol kríž na Kalváriu aj za moje hriechy.

Muži medzitým z autobusu vystúpili. Ktovie, možno ich rozhovor o „sviatkoch nasilu“ pokračoval aj cestou domov. Možno sa napokon zhodli na tom, že sa ich budú snažiť prežiť bez donútenia. No ja im ďakujem, že hovorili práve na túto tému. Boh mi ich poslal do cesty, aby som aj cez ich úvahu dospel k zamysleniu nad vlastným životom, ktorý mám od Boha a ku ktorému sa raz chcem vrátiť. Ježiš svojím utrpením, smrťou i slávnym vzkriesením mi vlieva denne nádej, že aj ja mám prístup do večnosti, že aj pre mňa sa Ježišovou obetou otvára nebo. A či sa vari nemám deliť s touto nádejou aj s ostatnými? A zvlášť v tomto Jubilejnom roku, ktorého motto znie – pútnici nádeje?

Pomôž mi, Pane, prežiť zostávajúci čas na tejto zemi na tvoju oslavu a chválu, aby som sa raz s tebou stretol v nebi a spočinul v tvojom otcovskom náručí. Lebo ty túžiš po tom, aby každý človek prišiel k tebe. Veď napokon preto si vykonal spásonosné dielo prostredníctvom svojho jediného Syna.

Všetkým vyprosujem milostiplné, radostné i pokojné veľkonočné sviatky. Aby sme ich všetci prežili s vďačnosťou i láskou v srdci. Aby neboli pre nás každoročne sa opakujúcou príťažou, ktorú musíme povinne absolvovať, ale nech sú pre nás príležitosťou na rast našej osobnej viery v Boha, ktorý nás nekonečne miluje, čo dokázal tým najvrcholnejším spôsobom na dreve kríža.