Úvaha o slobode vo svetle 30. výročia Nežnej revolúcie

SLOBODNÍ ČI NESLOBODNÍ?

Je čas zamyslieť sa nad posolstvom novembra roku Pána 1989 tak, ako to robím skoro každý rok v tomto dušičkovom čase. Tlačí nás to akosi automaticky do pozície spomienok a rekapitulovania. Aby to nebolo len o historickom exkurze, ale aj o prepojení s dneškom, budem sa snažiť to premostiť aj do dnešného dňa. Pozitíva aj negatíva tohto rozpätia rokov by sa dali spísať do dvoch stĺpcov, ale to už nechám na každého z vás. Na každého, kto chce a kto si pamätá dobu pred, aj po novembri 1989. Nech je to taká domáca úloha, ku ktorej vás tiež pozývam. Nech to budú stĺpce roku Pána 1989 a roku Pána 2019.

Sloboda a rok 1989, sloboda a rok 2019

Žiadame zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany a jej odstúpenie, žiadame slobodu vierovyznania bez strachu z toho, že chodíme do kostola, žiadame slobodu pri cestovaní, slobodu pri podnikaní, prepustenie politických väzňov... Tam v tom pamätnom novembri roku 1989 zaznievali aj takéto heslá spojené so zvonením kľúčov. Na Moste SNP sa objavili nápisy: KSČ – CHAOS, Dubček na hrad! Aj ja som tam vtedy stál tak ako tisíce iných študentov rôznych vysokých škôl a fakúlt. Mal som 21 rokov a len pred necelým rokom som sa vrátil zo ZVS (Základná vojenská služba v dĺžke dvoch rokov). Dnes mám 51 a pýtam sa, čo mne osobne i nám všetkým tých 30 rokov prinieslo? Žijem, žijeme slobodu? Žijem slobodu, za ktorú sme tam stáli a štrajkovali? Alebo vieme čo je to vôbec žiť slobodne a v slobode? Či som si a či sme si nezamenili pravú slobodu za robenie toho, čo len chceme, cez hovorenia toho, čo len chceme, písania na nete toho, čo len chceme, odsudzovania toho, čo len chceme a to bezdôvodne, bez dôkazov len tak, lebo si môžeme robiť to, čo sa nám chce, lebo máme slobodu. Kladiem si často otázku, a dnes po tých rokoch aj vám, či sloboda je o tom, že na Slovensku vie každý jeden ako sa má riadiť štát, ako sa má riadiť mesto, diecéza, farnosť, futbalový, hokejový klub? Vie najlepšie ako sa má viesť firma, dokonca, v poslednom čase už aj to, ako má kňaz pochovávať, ako ma kázať, ako má vystupovať! Je to pravá sloboda?
Sloboda, ktorú sme zažili koncom roka 1989 v takej pocitovej oblasti, je od tej dnešnej veľmi vzdialená. Tých tridsať rokov prinieslo pravdaže veľa dobrého, ale aj zlého. Mne osobne to, čo najviac chýba po tých rokoch je práve to, o čom píšem. Zlé chápanie slobody, jej zamieňanie za svojvôľu, jej chápanie, že si vždy a kedykoľvek môžeme robiť čo chceme. Tak sa mi nanovo pred očami objavuje nápis z mostu SNP: Chaos! Pridám k tomu, chaos 2019!

Sloboda bez zodpovednosti?

Sloboda bez zodpovednosti nám dnes doniesla chaos. Zabudlo sa na to, že moja sloboda končí tam, kde začína právo iného. Zabudlo sa na to, že sloboda má svoje ohraničenie prirodzeným, pozitívnym i Božím zákonom. Zabudlo sa na to, že pravá sloboda je vo vnútri, v mojej duši a svedomí, že je to najskôr vnútorná norma môjho bytia, svedomia, mojej podstaty, mojej osoby. Nemôžem sa ubrániť svojmu subjektívnemu tvrdeniu, o ktorom som viac a viac presvedčený že: Pravá sloboda je vtedy, keď som slobodný od zla. Keď zlo nekonám, tak sa stávam slobodným a som najviac slobodný. Hlbší pocit pravdivosti mám aj pri tomto, tomu prvému podobnom, tvrdení: Sloboda nie je konanie zla, sloboda je konanie dobra. Konanie dobra, pravdaže objektívneho, pravdivého, zdokonaľuje človeka i socio, v ktorom žije. Dobro má v sebe túto vlastnosť, preto mu rád hovorím, že má v sebe rozmer perfekcionalizmu. Keďže to tak nie je, keďže členovia spoločnosti toto neakceptujú, neuznávajú zásadu konania dobra ako záväzok slobody, prichádza na tento stav reakcia. Sledujeme nárast počtu policajtov, väzení, lekárov – psychiatrov, až sa zdá, že začína anarchia. Zlo, ktoré konáme a v mene slobody si ho vyberáme, pýta v tomto čase svoju veľkú daň. Prejavuje sa to v našom každodennom živote, prejavuje sa to na ulici, ale aj v kostole. Sloboda totiž v kostole neznamená to, že keď som tam a modlím sa a vedľa mňa niekto kradne z pokladničky, že som ticho. Sloboda, znamená to, že zabránim konať zlu, že sa postavím a poviem: Nekradni, nerob zlo! To je sloboda v zodpovednosti za spoločné dobro. Ach áno, pravá sloboda sa nežije ani u tých, ktorí tvrdia, že majú vieru. Nemajú ani vieru, ani slobodu, lebo nemajú zodpovednosť, majú len návyk modliť sa, chodiť do kostola. Dokedy tento svet vydrží žiť v takomto zlom chápaní slobody? Hrdinovia za slobodu toto dokázali pochopiť a žiť. Hrdinovia za slobodu žili svoju slobodu v zodpovednosti za seba i druhých. Tak som to vnímal v tých rokoch, aj keď si môžete povedať, že to tak nebolo, že to bolo o inom aj z ich strany, ja som to tak cítil a vnímal. Ach, ako je potrebné vytvoriť vzťah medzi slobodou a zodpovednosťou a dať ju do svojho i nášho života. Netreba sa báť povedať, že „byť“ je vždy viac ako len „mať.“

Sme slobodní?

Nad moderným človekom nestojí dráb s bičom, ktorý ho robí neslobodným, dnes nad nami stoja iní drábi, tí moderní. Dnes má človek na rukách symbolické okovy otroctva najmä vďaka svojej zadlženosti, túžbe rýchlo zbohatnúť a rýchlo mať. Dnes je človek neslobodný viac ako inokedy v dejinách. O každom kroku, o každom vašom pohybe sa vie, a to vďaka tomu, že máte vo vrecku mobil, platíte kartou, či používate v aute navigáciu. Dnes nie ste slobodní ani doma, lebo na diaľku niekto dokáže odpočúvať o čom za dverami hovoríte len vďaka tomu, že máte mobil alebo ste pripojení na internet cez svoj počítač. A tak sa zdanlivá sloboda, o ktorej si myslíme, že ju máme stáva nevýhodou, ktorá sa dá ľahko zneužiť, poprekrúcať, využiť na vydieranie, zastrašovanie a pod. Ach, ako sme len dnes v tom technickom svete neslobodní, aj v závislosti na bezbrehom, nekontrolovateľnom využívaní techniky. Sami si nasadzujeme na ruky okovy a myslíme si, akí sme len slobodní. Ach, ako sa zabudlo: slobodný som vtedy, keď chcem viac byť, ako len mať! Dominancia „mať“ pred „byť“ je veľmi nebezpečná, lebo vylučuje všetko ostatné, čo súvisí s „byť“, zodpovedný v slobode a výberu konania dobra, nie zla. Dominancia „mať“ má blízko k machiavelizmu, kde platí zásada:
Môžeš použiť každý prostriedok, aj ten najhorší, aby si dosiahol svoj cieľ. Primát „mať“ vyvoláva ďalší negatívny efekt, túžbu po moci v nadriadenosti nad druhými. V primáte „byť“ spočíva podstata pravého dobra, rozdávania a dávania. Ak chcem byť ozaj slobodný, po zodpovednosti je primát „byť“ nad „mať“ jeho jednoznačnou podmienkou.

Záver

Nádhera novembra 1989 mi ostala v pamäti a myslím si, že ostane kým mi bude pamäť slúžiť. Bol to čas neskutočnej vnútornej i vonkajšej radosti. Dnes sa tak už v tomto roku Pána 2019 zo slobody neusmievam, aj keď vnútorné si ju veľmi vážim. Má to svoje dôvody vyplývajúce z môjho veku, skúsenosti so životom. Tridsať rokov mi však dalo niečo viac. Vedomie, že tu najkrajšiu slobodu, najkrajšiu demokraciu mi pripravuje sám Boh. Tak krásne nám do tohto stavu hovorí sv. Pavol: „Slobodu nám vydobyl Kristus!“ (Gal 5,1) Stretnutie s tým, ktorý je vrchol Dobra, je najväčším prejavom môjho „byť“. Napriek všetkým negatívam, ktoré sú prejavom neslobody, sú aj pozitíva. Za nich som vďačný. Sú prejavom pravého chápania a prežívania slobody, v ktorej zlo nemá svoje miesto. Chcem symbolicky, na diaľku, zapáliť sviecu na hrobe Havla, Dubčeka, či poďakovať tým, ktorí tam stáli a nebáli sa ísť za slobodou. Najväčšia vďaka však patrí Bohu: Vďaka ti Bože za to, že si!

Napísal: otec Jozef Dronzek, dekan v Prešove