Čin lásky - 2

VÝBER Z ROZHOVORU S NÁRODNÝM MODERÁTOROM KOČ V POĽSKU OTCOM MACIEJOM KRULAKOM.
Zdroj: www.oaza.pl.

Pri otázke, či je možné vystúpiť z KOČ, moderátor odpovedá, že KOČ nie je organizácia. Slobodne vstupujeme do KOČ a slobodne môžeme z nej vystúpiť. Základnou vecou je sloboda človeka. Môžeme, ale nemusíme urobiť niečo pre druhých. Na zodpovednú voľbu je potrebná vnútorná sloboda. KOČ je dielo slobody. Všeobecne, keď niečo ideme robiť, tak sa snažíme spoznať spôsob, ako vycúvať. Vidíme tu problém prijímať radikálne rozhodnutia a strach pred nimi. Prijať výzvy ako manželstvo alebo kňazstvo je ťažké. Zo svojej prirodzenosti nemajú možnosť rezignácie. Človek má strach pred radikálnou dôslednosťou. Ale prijať rozhodnutie so všetkou dôslednosťou je znakom zrelosti a duchovnej slobody človeka. Kto nie schopný prijať dôsledné a zodpovedné voľby, tak nie je vnútorne slobodný a pritom KOČ je dielom oslobodzujúcim. Otec Maciej pripomína, že dielo KOČ je vykonávané ľuďmi, ktorí sú vnútorne slobodní. Vstup do KOČ je znakom slobody a zodpovednosti. Adresátom tohto diela sú ľudia, ktorí potrebujú dar slobody.

Čo je potom vstup do KOČ? Podľa o. Macieja to nie je akt zúfalstva a beznádeje. Je to čin odvahy, lásky a najmä viery. Je to začiatok istej cesty, na ktorej dôverujeme Ježišovi, že ON naplní dielo, ktoré začal. Máme byť presvedčení o duchovnej plodnosti KOČ pre nás a blížnych. Inak to nemá zmysel. Dokonca nedosiahneme tento cieľ ani vtedy, keď sa narýchlo „ako ovce“ („v zhone oviec“) zapíšeme alebo aby sme splnili jednu z požiadaviek k zodpovednosti za spoločenstvo alebo členstvu v združení Diakonia. Už len samotné pristúpenie – podpísanie deklarácie – je aktom odvahy a viery. Vstup do KOČ je zúčastniť sa krížovej výpravy ako chrabrí bojovníci, ktorí sa rozhodli ísť za svojím vodcom Ježišom Kristom.

Kňaz Krulak odpovedá na zmysel odovzdávania deklarácie počas verejných stretnutí. Ak sme pripravení na čin lásky, tak je to vždy dobré. Aj vtedy, ak je to aj anonymné. Ale aby ten čin bol čitateľný, navonok vyhlásený, aby bol svedectvom, aby aj druhí ľudia videli Božiu moc a aby sa pýtali, či aj oni môžu učiniť takýto krok, preto je verejná forma dávania deklarácie veľmi potrebná (napr. počas dňa spoločenstva, duchovných cvičení alebo púti). Aj KNIHA SKUTKOV OSLOBODENIA je hmatateľným znakom Božieho konania. Do KOČ môžeme vstúpiť každý deň. Znakom vstupu je hneď sa podpísať pod deklaráciu. Nemusíme čakať na deň spoločenstva, alebo nejaké iné spoločné podujatie.

Aká je teda úloha knihy skutkov oslobodenia? Na túto otázku otec moderátor zdôrazňuje, že každý človek, ktorý chce byť slobodný a chce sa zdieľať s ňou s druhými, tak je znakom slobody. Slobodným človekom v Kristovi. Zázrak sa už stal. Preto vpisujeme meno a priezvisko tohto človeka do knihy skutkov oslobodenia. Aby sme zapísali nielen fakt členstva v Kruciate, ale aby sme zapísali konkrétny úkon vychádzajúci z viery. Nikto nie je vyradený z knihy, ktorá nie je zoznamom členov, ale ukazovateľom Božích zázrakov, Božej moci, Božieho oslobodenia a ľudskej odpovede na pozvanie k slobode.

Zaujímavú otázku dostal poľský moderátor: Je KOČ protialkoholickým hnutím? Moderátor odpovedá: NIE! Nie je a nikdy ním nebolo. KOČ je evanjelizačným hnutím (pozri príručku KOČ). Keby bola protialkoholickým hnutím, tak by bojovala proti alkoholu ako takému a predsa v diele KOČ ide hlavne o zápas človeka a jeho slobodu božieho dieťaťa.

Často v KOČ sa sústredíme na pitie alkoholu a zabúdame na modlitbu. Aké má miesto modlitba v tomto diele? Otec Krulak zdôrazňuje, že v duchovnom zápase okrem pôstu a almužny je modlitba veľmi silnou zbraňou. Taktiež aj pre KOČ v tomto duchovnom boji o človeka je to silný nástroj. V diele KOČ nejde iba o našu slobodu, ale o záchranu zotročených bratov. Nemodlíme sa iba o vytrvalosť v pôste, ale v slobode skladáme dar za iných. Aby ich Pán vyslobodil. Modlitba je dar, ktorý vždy môžeme odovzdať. Niekedy sa nám zdá, že nič nemôžeme vykonať, iba v bezmocnosti sa modliť. No my kresťania máme presvedčenie, že modlitba je plodná. Lebo keď viacerí sa modlíme v jednote a v súlade s Božou vôľou, tak to Pán splní. Preto modlitba nie je znakom bezmocnosti, ale dôvery voči Bohu. Preto modlitba má byť prvou činnosťou KOČ. Najprv máme pozvať Boha do konkrétneho problému, ktorý sami nevieme vyriešiť. Nejde o to, aby sme konali a potom prosili Boha, aby sa podpísal pod naše konanie. Na druhej strane nemáme zostávať iba na modlitbe, z nej má vychádzať naša aktivita. Preto sa máme najprv modliť, prosiť Boha o svetlo pre náš život a silu voviesť toto svetlo do nášho života. a potom treba dôsledne činiť to, čo nám svetlo ukázalo. Dobre je tiež obrátiť pozornosť na to, že mnoho ľudí slovo MODLIŤ spája so slovom PROSIŤ. V našom chápaní sa modliť za druhých znamená ďakovať s nimi. Aj odprosovať je potrebné, pretože závislosť ničí vzťah s Bohom, druhým človekom a sebou samým. Je to nutné, aby sme tento akt odprosovania urobili.

V KOČ máme modlitbu k Panne Márii. Čo s tým? Je to modlitba k Panne Márii, Nepoškvrnenej Matke Cirkvi. Túto modlitbu zložil Boží služobník Franciszek Blachnicki. V obsahu tejto modlitby je celá teológia (duchovnosť), stratégia a taktika KOČ. Je to najkratší opis toho, čím dielo je. Má charakter oddania sa Panne Márii, aktivity a daru abstinencie. Hovorí aj o našich bratov, ktorým chceme pomôcť. Táto modlitba je aj prejavom spoločenstva. Bolo by dobré, aby táto modlitba bola na všetkých spoločných stretnutiach KOČ. V každej možnej situácii sa ju máme spoločne modliť. Samozrejme túto modlitbu sa môžeme modliť aj osobne.

Čo to znamená, že modlitba k Panne Márii je záväzkom člena KOČ? Kňaz Krulak odpovedá, že táto spoločná modlitba nie je povinnosťou. V oáze sa nedáva dôraz na konkrétnu modlitbu, skôr sa dáva dôraz na osobné stretnutie sa s Bohom v Stánku stretnutia. Z tohto hľadiska modlitba v KOČ nie je povinnosťou, keď aj tak bez nej nič nezmôžeme a nemáme šancu sa zjednotiť s Kristovým oslobodením. Vždy sa to končí pádom. Modlitba – to nie je povinnosť. To je vrchol nového človeka, ktorý môže a chce sa stretávať so svojím Pánom a Spasiteľom. Sprevádzať závislých cez dar modlitby je prvým a kľúčovým dielom, ktoré môžeme urobiť z lásky. Modlitba je spojená s vernosťou, lebo vychádza z lásky a ju aj ukazuje. Nevidíme v tom len povinnosť a zrieknutie sa niečoho, ale stretnutie s Bohom, cez ktoré môžeme žiť pravdivý kresťanský život.

Ďalšia otázka: počula som že je to chyba, keď vstupujeme do KOČ z podnetu starosti o triezvosť národa a toho že celý národ je pijanský. Počula som ďalej, že niektorí podpisujú deklaráciu na úmysel konkrétnych závislých ľudí. Zmenilo sa niečo v pohľade na motiváciu kandidátov a členov KOČ? Konkrétny úmysel nie je potrebný. Ale môže byť. Dôležité je pochopiť, že vysloboditeľský čin je nakoniec nasmerovaný na dobro človeka, nielen konkrétneho, ale aj každého.

A ak nie je konkrétny úmysel, prečo aj vtedy je dobré vstúpiť do KOČ? Náš nový životný štýl vplýva na blízkych a v širšom kontexte premieňa svet. Keď každý z lásky dá niečo zo seba, tak potom je znakom toho, že je možné inakšie žiť. Iným spôsobom. A že je to reálne. Keď aj pominie motív nášho daru, tak stále máme možnosť za koho priniesť obetu pôstu. Lebo vždy ľudia, pokiaľ neuvidia inakšiu možnosť, tak neuveria, že sa dá žiť ináč. Z tohto dôvodu člen KOČ je živým dôkazom oslobodzujúcej Božej moci. Dôkazom toho, že človek sa môže rozhodnúť pre Nový život a Novú kultúru.

Je možné zmeniť úmysel, pre ktorý som vstúpil do KOČ? Samozrejmé, áno. Hovorí moderátor Maciej. Je to dielo slobody. A nie umelá konštrukcia na zásade: niečo za niečo.

Otec Maciej dostal otázku, ktorá je častá: Nepatrím do KOČ, nekonzumujem alkohol. Aký zmysel by mal môj vstup do Kruciaty, veď to by nebola pre mňa príliš veľká alebo žiadna obeta? Keď sme členmi spoločenstva a rastieme vo svojich záväzkoch, tak ľahšie je nám byť dôslednými v rozhodnutiach. Tu nejde o to, aby nás obeta bolela, ale o to, že má byť v službe našej slobody a oslobodení bratov.

Je vzťah medzi diakoniou oslobodenia a KOČ? Môžu do diakonie patriť aj osoby mimo Hnutia? Diakonia oslobodenia je diakoniou HSŽ a KOČ je širším dielom. Diakonia je postoj, ktorý vyplýva z kresťanskej zrelosti. Evanjelizácia, formácia a diakonia – to je opis spomínanej cesty. Preto v diakonii sú ľudia vyformovaní na ceste deuterokatechumenátu. Zase v KOČ sú ľudia na rôznych etapách cesty Kristovho učeníka. Diakoniu oslobodenia robia vyformovaní zrelí členovia HSŽ, aby slúžili v a cez dielo KOČ.

Aký má vzťah Hnutie ku Kruciate? Prečo je v Oáze taký „nátlak“ na vstup do KOČ? Prečo na istých etapách treba vstúpiť do Kruciaty? Jedni hovoria, že po ONŽ II. stupni je vstup do KOČ. Zase iní vravia, že je to záväzok animátora. Isto musia členovia združenia Diakonia HSŽ patriť do Kruciaty? Z čoho vyplýva takýto záväzok? Oslobodenie v Kristovi je časťou charizmy Hnutia. Tento aspekt je prítomný v Oáze. Inú verziu hnutie nemá. Formácia vedie k tomu, aby sme prijali rozhodnutie a zodpovednosť. Ak je výchova, tak je čas na dozrievanie. Nedávajme požiadavku vstupu do KOČ v bode vstupu pri evanjelizácii, ale na etape základnej formácie. Kto vstupuje do Diakonie, tak prijíma celú charizmu Hnutia. A nie len nejakú časť. Najprv poznať, potom prijať a nakoniec si zamilovať. Členstvo v KOČ má byť prijaté ako časť života a nie preto, že mi to niekto prikazuje, ale preto, lebo chcem.

Ďalšia otázka: som členom KOČ a niekto z rodičov alebo starších ma požiada, aby som otvoril víno, nalial do pohárikov alebo preložil fľašu z jedného miesta na druhé. Čo mám robiť? Otec Krulak hovorí o slobode. Keď sme slobodní, tak prijímame rozhodnutia a tieto rozhodnutia osvietime svetlom rozumu, svedomia, Božieho slova, Ježiša Krista a spoločenstva Cirkvi. Členovia KOČ nie sú bábkami diaľkovo ovládanými z centrály KOČ, ale sa majú učiť prijímať samostatné rozhodnutia. Kresťan má dávať všetky voľby Bohu. Kruciata nezotročuje, nezakazuje a neohraničuje. Vyzýva k mysleniu, rozhodnutiam, tvorivosti v súlade s Božími úmyslami. Nikto z nás nezomrie ani biologicky, ani morálne, keď sa dotkneme fľaše. My alkohol nepijeme, lebo sme dobrovoľnými abstinentmi. Ak rozlišujeme, že väčším dobrom je svedectvo cez odmietnutie alkoholu, tak ho neberieme. Ak by to bolo čudáctvo, tak nie je to vhodné preháňať. Čosi iné je abstinencia, nekupovanie a neponúkanie alkoholu a čosi iné je poverčivý strach z kontaktu s „nečistým“ alkoholom.