Stretnutie Kruciáty v Lipanoch

V nedeľu 26. januára 2014 sa uskutočnilo modlitbovo-formačné stretnutie členov, kandidátov a sympatizantov Kruciaty v príjemnom prostredí čajovne v Lipanoch. Ešte pred jeho konaním sa zišli prítomní veriaci aj na modlitbe akatistu v miestnom gréckokatolíckom chráme sv. Cyrila a sv. Metoda. Táto pobožnosť je obetovaná za uzdravenie a oslobodenie zo závislostí pre tých, ktorí im prepadli. Po pobožnosti sa veriaci presunuli do spomínanej čajovne, kde pokračovalo stretnutie modlitbami a preberaním novej témy. Najprv každý zo zúčastnených napísal na papierik meno konkrétneho človeka, ktorý má problém s nejakou závislosťou. Potom nasledovala modlitba k Duchu Svätému. Názov témy, ktorá sa preberala na stretnutí, znel – čoho sa bojí dnešný človek. Najprv si prítomní prečítali text témy, potom nastala chvíľa zdieľania a rozoberania. Z prečítaného vyplynulo, že dnešného človeka oveľa viac ohrozuje to, čo sám vytvoril, t.j. výsledok práce jeho rozumu a rúk. Plody ľudskej všestrannej činnosti totiž veľmi rýchlo a často nepredvídateľným spôsobom sa obracajú proti človekovi. Je teda správne a pre spoločnosť prospešné, ak človek neustále vytvára nové veci a takpovediac technické zázraky? Človek potom nadobúda reálnu obavu, že niektoré jeho výtvory môžu radikálnym až nezvratným spôsobom povstať proti nemu a ich zneužitie tak môže mať nedozierne následky. Zvlášť vojenská technika, akej veľký boom vidieť aj v dnešnom svete, sa dá ľahko použiť ako prostriedok zla a pomsty. Človek sa bojí, že sa jeho výtvory stanú „nástrojmi a zbraňami nepredstaviteľného sebazničenia“. Hrozí nám totálna deštrukcia plynúca z na prvý pohľad dobre mienených výdobytkov dnešnej doby? Využívanie Zeme a jej zdrojov a surovín, ako aj nové výskumy nutne vyžadujú zo strany človeka seriózne a rozumné plánovanie. Takmer nespútaný rozvoj vedy a techniky, ak nie je pod kontrolou, aj keď je v prvopočiatkoch zameraný na dobro človeka, môže priniesť so sebou ohrozenie prírodného prostredia človeka a celého ekosystému zeme, no zároveň môže priviesť človeka do stavu odcudzenia voči prírode a jej darom. Vo svete vidieť túto ľahostajnosť a enormný nárast hospodárskej produkcie vedie často k bezhlavému drancovaniu prírody. Tlak na ďalšie náleziská surovín a nerastov, nevyhnutných pri výrobe technologických noviniek, je stále väčší. Akoby sa príroda stávala iba prostriedkom často nezmyselného úžitku a spotreby. Technický pokrok civilizácie, ktorá sa stále viac dostáva pod akúsi nadvládu techniky, by mal kráčať ruka v ruke s adekvátnym rozvojom morálneho života a etiky. Podieľa sa technický pokrok na raste ľudskosti a dôstojnosti človeka? Aj táto otázka vyvstáva z preberanej témy. Stáva sa sám človek v rámci tohto pokroku naozaj lepším? Uvedomuje si plnšie svoju úlohu v spoločnosti a vlastnú ľudskú dôstojnosť? Prechováva väčšiu zodpovednosť voči sebe a prírode? Má srdce otvorené pre potreby iných, najmä núdznych a slabých? Má ochotu byť po ruke, ak je potrebné preukázať pomoc? Pokrok prispieva k tomu, aby svet napredoval. Napreduje však aj na ceste lásky a vzájomného porozumenia? Tieto a podobné otázky si majú klásť aj kresťania, „pretože Kristus ich urobil všestranne citlivejšími na problém človeka.“ Nech nám teda Pán pomáha byť vnímavými na potreby druhých ľudí, nech sme s pomocou Jeho milosti viac ľudskejší a šetrnejší voči Jeho stvorenstvu. Možno sa pýtame, na čo nám je toľko prevratných objavov a technických vymožeností? Či nás azda nepohltia ako v jednom Čapkovom románe? Aký je ich cieľ a poslanie? K čomu nás majú nasmerovať? Ich význam je iba do času, no človek má pred sebou oveľa vznešenejší cieľ, či nie? Alebo mu stačí „radosť“ z pozemských dobier? Toto všetko totiž posúva človeka na hranicu smrti, Kristus sa nám však zjavuje za touto hranicou a hovorí aj nám: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa... neumrie naveky." V Ježišovi Kristovi nám skutočne a nepopierateľne „zažiarila nádej na slávne vzkriesenie a prísľub budúcej nesmrteľnosti", ku ktorej speje život človeka. Cirkev nám ponúka prostriedky potrebné na tejto ceste s cieľom zvaným večná blaženosť. V závere stretnutia nasledovala modlitba desiatku posvätného ruženca za ľudí, ktorých mená boli napísané na lístočkoch a tiež na úmysly zo svätej omše.

(Pavol Kall)