Pomaly som knižku zatvoril. Miestnosť, v ktorej som držal knižku v rukách, bola plná ľudí, ktorí zdieľajú podobný osud ako my dvaja, Emil. Napriek tomu som myslel na Teba. Predstavoval som si chvíle, /už budú vzácne tie predstavy/, keď sme sa stretávali na Prednej Hore. Vysmiaty si otvoril dlaň so svojimi cukríkmi a ponúkal si každého. Iste si mnohí ani neuvedomovali, že ponúkaš svoje srdce, lásku voči druhým. Vo všetkom, čo si činil i vyprával bolo cítiť Tvoju hlbokú vieru v Boha. Každé naše stretnutie, mám vo svojej mysli, Aj preto, že pre mňa to boli stretnutia so vzácnym človekom, nadčasovým priateľom. Veď si stál pri mne v mojich chvíľach, keď mi bolo najťažšie, vlieval si mi silu, nádej. I vďaka Tebe, Tvojej nezištnej pomoci, večernými vyprávaniami na diaľku i Tvojim modlitbám, som odolal a vydržal. Tak, ako mnohí iní priatelia. Teraz sa mám zmieriť s tým, že odchádzaš?