Ak slovenskí národní buditelia považovali pomaďarčovanie za hlavnú hrozbu, boj proti alkoholizmu možno označiť hneď za druhú výzvu, s ktorou sa chceli porátať. Pálenka pre nich znamenala pliagu, ktorá požierala slovenskú dušu; ťahala pospolitý ľud ešte do hlbšej biedy, veď neraz sa stávalo, že pijan prepil aj celý majetok.
Buditelia zakladali spolky miernosti. Po vzniku Československa odporcovia alkoholu budovali abstinentské hnutie.Jedným z jeho priekopníkov na Slovensku bol Karol Lányi.
Opíjali aj deti
"Tri morové rany ľudstva: pohlavná choroba, tuberkulóza a alkoholizmus stoja navzájom v úzkom spojení. Pohlavnú chorobu a tuberkulózu podporuje najmä alkoholizmus, nehovoriac o tom, aká súvislosť je medzi alkoholizmom a prostitúciou, a že tretina samovrážd je spáchaná v stave opilstva," ponosoval sa Lányi v brožúre s názvom Hor sa do boja proti alkoholu z roku 1923.
"Bez zveličovania možno povedať, že alkoholizmus je národným nešťastím Slovákov", napísal Anton Kompánek v knihe Slovák - jeho povaha, vlastnosti a schopnosti vydanej v roku 1921. Na pálenku pritom doplácali aj najmenšie deti - keď si napríklad ženy brali svoje ratolesti na polia, primiešali im silný alkohol, aby lepšie spali. Podobne aj doma, keď dieťa pred zaspatím vrieskalo. Matky ešte povzbudzovali ich manželia so slovami: však nech si na pálenku zvyká odmalička. Výsledkom bol poškodený vyvíjajúci sa mozog či jasný nábeh na alkoholizmus v dospelosti. "Ba aj také prípady sa stávajú, že novonarodenému dieťaťu najprv dajú niekoľko kvapiek páleného", poukázal na ohyzdný jav Kompánek. ,,Na hornom Slovensku sa viac pije ako hocikde inde... Chlapcovi polejú jačmenný chlieb pálenkou, aby sa mu vraj lepšie šmýkal dole krkom," zhrozene napísal Vojtech Ihriský vo Vyššom Národe (ročník III. - 1923).
Noviny Slovenská Politika (7. marec 1931) zase poukázali na to, ako sa rodičia neštítia podporovať pijanstvo svojich synčekov na verejnosti: ,,Predstavte si vínom rozjarených rodičov, ako dávajú plné poháre vína svojim deťom a ako ich s krikom posmeľujú, aby si len viac upili. A keď sa potom chúďa decko omámené zatacká a začne breptať opilecké nezmysly, rodičia sa ešte schuti zasmejú", opísaná bola atmosféra v jednej bratislavskej vieche.
O tom, aký vzťah panuje medzi Slovákmi k alkoholu ešte aj počas práce, Kompánek poznamenal: ,,Slovák takpovediac nevie robiť, keď si pri práci nemôže vypiť. Keď najímaš robotníka, hneď sa pýta, koľkokrát dostane pálené. Zažil som často, že dal prednosť takému zamestnávateľovi, u ktorého dostane i menšiu mzdu, ale viac vypiť, ako tomu, čo mu platí viac, ale nedá mu toľko vypiť."
Bojovníci proti alkoholizmu sa tiež pozastavovali nad tým, že v slovenskej krčme si objednať nealkoholický nápoj pôsobí ako nerozum: za pultom pozerali na hosťa ako na čudáka.
Židia a pálenka
Hoci každý si býva strojcom svojho alkoholového nešťastia, v dobovej literatúre veľká časť viny padala na židovských krčmárov. "V Talmude, v knihe židovských rabínov, čítame, že človek pri prvom poháriku je baránok, pri druhom lev a pri treťom sviňa. Preto židia pre tento druhý pohárik a najmä pre onen tretí ani nesiahajú, tým viac ale núkajú kresťanom, ktorí - žiaľbohu - aj vďačne prijímajú", s neskrývanou dávkou antisemitizmu napísal Lányi v brožúre Alkohol a mravnosť v roku 1923.
Podobný protižidovský tón zvolil aj Kompánek: "Žid bol najradšej, keď mohol predať pálené na kredit, lebo Slovák sa nestaral o to, aby si dlh vyplatil a keď niekedy i chcel, Žid ho odhováral, že on mu vďačne dočká, však potom zaplatí, keď bude mať viac peňazí; no náš Slovák nezbadal rafinovanosť tejto židovskej dôvery, až vtedy videl, čo sa s ním stalo, keď mu skromný majetok prišiel na bubon."
