100. výročie zjavení vo Fatime Posolstvo Panny Márie,
Krážovnej Pokoja:

2. apríla 2018

Dnes je pondelok 23. apríl 2018 , meniny má Vojtech , zajtra bude ma meniny Juraj. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Rádio Mária Slovensko

Microsoft Word - EliasVella - JezisMojUzdravovatel.doc

EliᚠVella OFM conv.

Ježiš, môj uzdravovatež

Prepis nahrávok zo seminárov o vnútornom uzdravení a oslobodení, ktoré sa uskutočnili na Slovensku: Bratislava, 1996 Korcháň, 1998 Duchonka, 1999

Š Per Immaculatam, 2002

Translation Š ThLic. Alžbeta Suplatová, 2002

Editor Š ThLic. Alžbeta Suplatová, 2002

Nihil obstat: Mgr. źubomír Grega

Imprimatur: Rudolf Baláž, banskobystrický biskup

Banská Bystrica 16. septembra 2002, č. 943/02

Lektori:

PhDr. Elena Ferancová Anton Gubala, kňaz

Predhovor

Po otvorení hraníc začalo k nám prúdi nesmierne množstvo duchovných prúdov, ideológií a náboženstiev - od budhizmu cez New Age, alternatívnu medicínu, liečitežov, až po bojové umenia. A žudia, zranení, sklamaní, bezradní, siahajú po čomkožvek, dúfajúc, že im to pomôže dosiahnu, po čom túžia.

Som nesmieme rád, že do tohto chaosu a dezorientácie prišiel na Slovensko exorcista páter EliᚠVella, OFMconv., človek zorientovaný, vežmi múdry, inteligentný a pritom pokorný.

S láskavým súhlasom otca arcibiskupa Jána Sokola, metropolitu Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy, už sedem rokov navštevuje Slovensko a vedie semináre zamerané na vnútorné uzdravenie a oslobodenie.

Zúčastňujem sa na týchto seminároch a teším sa na každý nový, lebo mi vežmi pomáhajú v mojom osobnom živote i kňazskej pastorácii. Ciežom každého z nich je nadobudnú živý vzah k živému Ježišovi a uzdravi človeka.

Páter Eliᚠje človek vzácny, dvadsaštyri rokov prednášal dogmatickú teológiu, katechetiku a pastorálnu teológiu, je členom Združenia kresanských terapeutov v Amerike, sedem rokov pôsobí ako exorcista na Malte, je autorom asi pätnástich kníh o duchovnom živote, rodinných problémoch, exorcizme a pod. Veža cestuje, vedie semináre a vyučuje na rozličných miestach sveta.

Tým, že som spoluorganizátorom seminárov, mám tú čes pozna otca Eliáša bližšie. Svedčím, že je to človek, prenikavého myslenia, hlboko zakotvený v Bohu, nesmierne pokorný a poslušný učeniu Cirkvi. Obdivujem jeho hlboký modlitbový život, obetavos a láskou, s akou sa rozdáva, a jeho zmysel pre humor.

Som velmi rád, že seminár o vnútornom uzdravení vychádza v knižnej podobe a tak môže by sprístupnený širokej verejnosti. Jednou z mnohých chariziem pátra Eliáša je, že vežké pravdy podáva vežmi nevšedným spôsobom, jednoducho a zrozumitežne.

Nech Pán aj naďalej žehná pátra Eliáša v jeho ažkej práci na Slovensku i ostatných krajinách po celom svete.

Nech Boh požehná aj Samuela Chetcutiho, priateža pátra Eliáša, ktorý ho vždy sprevádza a doslova nesie na modlitbách počas jednotlivých seminárov, ako aj všetkých, ktorí sa pričinili o vydanie tejto knihy.

Žehnám vám, moji bratia a sestry, aby ste mali otvorené srdcia pre uzdravenie a oslobodenie, ktoré vám cez túto knihu chce darova živý Ježiš.

Anton Gubala kňaz


Boh chce naše uzdravenie Božie plány nie sú našimi plánmi

V živote je veža vecí, ktorým nerozumieme. Aj ja si často kladiem otázku, na ktorú si neviem da odpoveď: Prečo ma Pán tak často volá na Slovensko? Som šastný, že som tu, že som tu už tretíkrát. Ako som povedal, nechápem Boží plán. Pred mojím príchodom na Slovensko som tu nikoho nepoznal, nepoznám ani vašu reč a ani vy nepoznáte moju. Na základe rozumového uvažovania by som si skôr vybral krajinu, kde sa hovorí po anglicky, lebo by to bolo žahšie aj pre mňa, aj pre tých, čo ma počúvajú. Ale Božie plány sú Božie plány, my sa pred nimi skláňame a chválime za ne Pána Boha. A tak som tu znova, snažiac sa prekonáva bariéru jazyka i bariéru kultúry.

Hoci pochádzame z rôznych krajín, je tu niečo, čo nás všetkých zjednocuje, čo máme všetci spoločné: aj Slováci aj Malania oslovujú Boha výrazom Otec. To znamená, že my všetci sme bratia a sestry. Máme tie isté problémy, tie isté zranenia, tie isté ažkosti. Skôr ako som začal so službou evanjelizovania po svete, myslel som si, že zranenia, ktoré prežíva africká žena, sú iné, ako zranenia, ktoré prežíva Angličanka. Myslel som si, že ažkosti muža Inda sú iné ako ažkosti Austrálčana. Ale napriek rozličných kultúram človek zostáva človekom, žena zostáva ženou, a v podstate máme všetci tie isté zranenia, prežívame tie isté úzkosti, tie isté obavy.

Aj keď vás nepoznám, môžem poveda, že už poznám všetky vaše ažkosti, lebo sa od seba nelíšime. Všetci sme originálni a práve vďaka svojej originálnosti máme svoje špeciálne problémy, ale viac-menej máme všetci tie isté ažkosti, lebo všetci sme hriešnici.

Na tomto seminári by som vám vežmi rád sprostredkoval Ježišovo posolstvo. Môj kňazský život sa vyznačuje tým, že chodím po svete a ohlasujem Ježišovo slovo. Kamkožvek prídem, všade nachádzam bratov a sestry, ktorí sú smädní po jeho slovách a osobnom stretnutí s ním. Som si istý, že aj vy ste sem prišli preto, aby ste sa stretli s Ježišom osobne.

Všetci potrebujeme uzdravenie

Na úvod vám chcem poveda niekožko informácií o tomto seminári, ktorý sa nazýva seminárom o vnútornom uzdravení. Azda nikoho netreba presviedča, že všetci potrebujeme uzdravenie. Skôr, než o ňom budeme hovori, predstúpime pred Pána ako žudia, ktorí potrebujú uzdravenie v mnohých oblastiach svojho života. Možno potrebujeme duchovné uzdravenie, uzdravenie telesné alebo vnútorné. Možno potrebujeme uzdravi oblasti, ktoré sú zasiahnuté okultizmom alebo pôsobením diabla. Nᚠvnútorný nepokoj je možno dôsledkom priameho alebo nepriameho útoku zlého ducha. Možno potrebujeme uzdravenie, aby sme sa dokázali zrieknu nejakého človeka vo svojom živote. Čo sa týka uzdravovania, môžeme hovori o jeho rôznych dimenziách. Podrobne o tom bude reč neskôr, ale počas tohto seminára sa celkom osobitným spôsobom zameriame na vnútorné uzdravenie.

Počas týchto dní vám dám niekožko rád, zameraných na vnútorné uzdravenie, ale nesmiete si myslie, že po ukončení seminára bude každý z vás uzdravený. Niekedy sa stáva, že žudia sú po absolvovaní seminára zmätenej ší ako pred ním, lebo objavili oblasti, ktoré sú zranené a ktoré si predtým vôbec neuvedomovali.

Počas seminára objavíte zranenia, ktoré pochádzajú z minulosti. Možno ste si nikdy neuvedomili, že určité vaše postoje a prejavy správania sú dôsledkom zranení z minulosti. A tak sa počas seminára dotkneme aj koreňov niektorých našich postojov. V priebehu tohto procesu sa budeme snaži objavi samých seba. Svätý Pavol hovorí, že v každom z nás je starý človek. Ale kto je ten starý človek, ktorý žije v nás? To je to naše staré „ja", plné strachu a hnevu, ktoré je strnulé, ktoré sa bráni a zúfa, ktoré podlieha depresiám a znechuteniam. Pán chce, aby v nás starý človek zomrel a začal v nás ži nový človek životom bohatým a plným.

Niekto by mohol namieta: Načo sa vraca do minulosti a k starým zraneniam? Dôvod je jednoduchý. Korene mnohých našich súčasných postojov sú kdesi v minulosti. A tak naša minulos nie je minulosou, ale súčasnosou, lebo je stále prítomná. Ak nás už minulos neovplyvňuje, potom je to v poriadku. Ale ak minulos ešte aj dnes ovplyvňuje našu prítomnos, potom je naša minulos ešte stále prítomnosou. Preto sa jej musíme dotknú a uzdravi ju.

Je to ako s elektrinou. Ak sa dotkneme elektrického vedenia a zasiahne nás prúd, to značí, že vedenie je pod prúdom, je živé. Ak sa dotkneme vedenia, ale nás nepotrasie, to značí, že vedenie nie je pod prúdom. Ak sa dotkneme svojich minulých zážitkov, často prežívame šok, otras. Začíname si uvedomova, ako sa prebúdzajú naše city. Ožíva v nás hnev, strach, beznádej, zmocňuje sa nás neochota odpúša. To znamená, že korene našich zranení sú ešte živé a musia by uzdravené.

Príčiny nášho utrpenia

Keď ideme k Pánu Bohu, zväčša ho o niečo žiadame. Ale skutočné uzdravenie v našom živote nastáva vtedy, keď neprichádzame za Pánom preto, aby sme ho o niečo žiadali, ale sa ho skôr pýtali, čo máme robi. A Pán nám dáva svetlo, ktoré nás uzdravuje. Teraz by som vám rád dal niekožko tipov, ktoré sú v procese uzdravovania vežmi dôležité. Odpúšajme sebe a iným

Príčinou našich utrpení býva často naša neschopnos odpusti si to, čoho sme sa v minulosti dopustili. Boh nám odpustil, ale my si nedokážeme odpusti. To potom vedie k sebaodmietaniu a prežívaniu pocitov viny, strachu a nepokoja. Je dôležité, aby sme odpúšali sebe i iným. Koreňom mnohých emocionálnych porúch môže by neodpustenie. Prijmime svoje zlyhania a neúspechy

Často nevieme prijíma svoje neúspechy a zlyhania. Nemáme pre ne dos porozumenia. Už si nikto nespomenie na nᚠneúspech, ale my sme od neho ešte stále závislí. Zlyhania nám môžu pomáha pri vyzrievam a ako uvidíme neskôr, sú v našom živote vežmi dôležité.

Prijmime svoju ohraničenos

Nᚠtretí problém spočíva v tom, že nedokážeme prijíma svoju ohraničenos. Sme príliš sebakritickí, cítime sa nekompetentní, požadujeme od seba príliš veža. Preto strácame slobodu a nedokážeme by sebou samými. Všetci sme ohraničení, ale neprijímame to. Často sa stáva, že žiarlime na kvality a charizmy iných žudí. Potom zanedbávame svoje charizmy, nič s nimi nerobíme, pričom vežmi dobre vieme, že si nepomôžeme, ak žiarlime. Prijmime skutočnos, že sme hriešnici

Ďalším dôležitým momentom v procese uzdravovania je prija skutočnos, že všetci sme hriešnici. Neprijímajme túto skutočnos svojím rozumom, ale srdcom.

Ciež seminára

Čo je ciežom tohto seminára, ktorý sa nazýva seminárom o vnútornom uzdravovaní? Stretnú Ježiša ako svojho uzdravovateža

Ciežom seminára je stretnú Ježiša ako svojho uzdravovateža. Prichádzame za Ježišom, aby nás uzdravil. Naším prvoradým úmyslom nie je hovori o ňom ako o uzdravovatežovi, ale stretnú ho ako svojho uzdravovateža. Počas seminára sa budeme môc vloži do Ježišových rúk a prosi ho o uzdravenie.

Často o Ježišovi príliš veža hovoríme, pričom ho nepoznáme, lebo sme sa s ním nestretli. Ak pracujeme pre Ježiša a robíme veža v jeho mene, to ešte neznamená, že sme ho aj stretli. Čo znamená stretnú Ježiša?

Emauzskí učeníci

Spomeňme si na príbeh zo Skutkov apoštolov, na dvoch učeníkov na ceste do Emauz. Boli to dobrí žudia. Rozprávali sa o Ježišovi a boli nešastní, že bol ukrižovaný. Boli nahnevaní na tých, ktorí ho ukrižovali, ale ostalo len pri tom. Cestou sa k nim pridal Ježiš a išiel s nimi. Rozprával sa s nimi a postupne im odhažoval zmysel Písma. Emauzskí učeníci boli dobrí a pohostinní žudia. Keď sa začalo stmieva, obrátili sa na Ježiša slovami: „Poď k nám! Zostaň s nami, veď nie je rozumné, aby si išiel v tejto tme ďalej sám!" (pórov. Lk 24,13-35).

Emauzskí učeníci boli plní Ježiša, ale nestretli ho, nespoznali ho. Ježiš sa s nimi rozprával, a oni ho nespoznali. A to môže by aj nᚠprípad. Môžeme o Ježišovi hovori, pre neho pracova, môžeme evanjelizova, modli sa k nemu - a pritom ho nepozna.

Keď sa učeníci z Emauz rozprávali s Ježišom, modlili sa, veď čože je modlitba, ak nie rozhovor s Bohom? Rozprávali sa s ním, ale ho nespoznali. Utišovali svoj hlad po Božom slove, a napriek tomu Ježiša nestretli. Zrazu sa však pred nimi odohralo niečo nové. Otvorili sa im oči, keď Ježiš lámal chlieb. Vtedy zažili niečo, čo ich úplne zmenilo a kedy ho aj spoznali.

Nespoznali ho však natožko svojím rozumom, ako svojím srdcom. Ježiš im nič nehovoril, ale prosto ich zmenil. Báli sa tmy, a predsa neváhajú potme absolvova ešte raz tú istú cestu z Emauz do Jeruzalema. Boli vežmi unavení, veď cesta z Jeruzalema do Emauz je dlhá asi jedenás kilometrov, ale teraz už necítia únavu a ponáhžajú sa naspä do Jeruzalema. Čo sa to stalo? Stretli Ježiša a zažili s ním vzácnu skúsenos.

Hoci som kňazom už vyše tridsa rokov, môžem poveda, že počas môjho kňazského života som aj ja zažil svoje obrátenie. To, čo sa stalo so mnou, stalo sa aj s učeníkmi z Emauz. Niekožko rokov strávili rozhovormi s Ježišom, riešili s ním teologické otázky, ale v skutočnosti ho nepoznali. Aj v mojom živote nastala chvíža, keď som ho stretol. Od tej chvíle som si rados zo stretnutia s ním nemohol necha pre seba, ale musel som ho zača ohlasova. Ale o tom neskôr.

Zakúsi Ježišovu prítomnos

Ako sme to práve naznačili, ďalším ciežom tohto seminára je stretnú Ježiša a zakúsi jeho prítomnos, ktorá nás zmení. Kto nás môže zmeni? Žiadna žudská bytos, nikto, nech by pochádzal z Malty, zo Spojených štátov alebo z ktorejkožvek inej krajiny - nikto nás nemôže zmeni. Zmeni nás môže iba Ježiš mocou Svätého Ducha. A Ježiš to aj urobí a urobí to pre vás počas týchto dní. Veríte tomu?

Nasledova Ježiša Krista

To, čo vám teraz poviem, je vežmi dôležité: Ak chceme by uzdravení, musíme vo svojom živote stretnú Ježiša. Ale to nestačí. Ak Ježiša stretáme len preto, aby sme

boli uzdravení, nikdy sa skutočne neuzdravíme. Kedykožvek Ježiš uzdravuje, uzdravuje preto, aby sme ho mohli nasledova. Ak nie sme úplne oddaní Ježišovi, alebo ak nám uzdravenie nepomáha úplne sa mu odda, potom nemôžeme hovori o skutočnom uzdravení. Môžeme hovori o uzdravení vierou, o uzdravení typu New Age alebo pomocou okultizmu, ale ani jedno z nich neprináša pravé uzdravenie. Pravé uzdravenie nám dáva Ježiš, aby sme ho mohli nasledova.

Niekožko odporúčaní

Na začiatok by som vám rád odovzdal niekožko zásad. Ak sa ich budete drža, Pán vám dá počas seminára zakúsi to, čo vám nachystal.

Všetci ste originálni

Najprv si musíme uvedomi, že všetci sme originálni. Sme natožko originálni, že každý z nás je majstrovským dielom. Dôležité je uvedomi si, že Boh sa s nami stretáva ako s originálmi. Dovožte teda Ježišovi, aby sa vám prihovoril osobne, originálnym spôsobom. Nepozerajte sa na iných a neskúmajte, ako pôsobí Boh v iných. Nekopírujte nikoho! Boh s vami bude zaobchádza tak, ako keby ste existovali len vy pre neho a on pre vás.

Môže sa sta, že niekto po prednáške alebo modlitbe povie, že ho naplnila rados. Niekoho zasa ovládne smútok. To však neznamená, že Boh začal pôsobi iba v človekovi, ktorý prežíva rados, nie však v tom, ktorý prepadol smútku. V žiadnom prípade! Boh s vami zaobchádza originálnym spôsobom a tak sa nebojte, ak necítite to, čo cítia iní. Nesnažte sa prežíva to, čo prežívajú žudia okolo vás.

Nechajte kona Boha

Zanechajte svoje predstavy a dovožte Bohu, aby konal tak, ako on chce! Museli ste si naplánova tento seminár, museli ste si naplánova niekožko dní a vybavi mnoho záležitostí. Ale teraz dovožte Bohu, aby konal tak, ako chce on. Možno sa k vám prihovorí prvý deň, možno až posledný. Možno bude mlča počas týchto dní a zažijete niečo dôležité až po niekožkých týždňoch, po niekožkých mesiacoch.

Príbeh drogovo závislého trénera

Spomínam si na istého pána, ktorý bol trénerom družstva vodnopólistov a mal vežké problémy s drogami, ktoré dokonca aj distribuoval. Niekto na neho naliehal, aby prišiel ku mne, aby som sa s ním porozprával a pomodlil sa za neho. Muž sa vežmi zdráhal a nedá sa poveda, že bol otvorený pre to, čo od neho Boh chcel. Ale prišiel. Neprejavoval záujem o moje slová. Spýtal som sa ho, či chce, aby som sa za neho pomodlil. Odpovedal mi: „Ak chcete, môžete. " A tak som sa pokúsil.

Je vežmi ažké modli sa za človeka, u ktorého cítite, že s vami nespolupracuje. Ale vtedy som sa naučil niečo dôležité. Naučil som sa, že žudia nie sú mojou záležitosou, ale záležitosou Božou. Uvedomil som si, že Boh má oveža väčší záujem o človeka, s ktorým sa modlím, ako ja. Mojou úlohou je urobi to, čo treba, a ostatné ponecha na Boha. A tak som sa za neho len pomodlil. Muž odišiel. Zdalo sa mi, že to bolo siatie semena na skalu.

Muž na moju modlitbu už viac nemyslel. Viete, čo sa stalo neskôr? Prešlo niekožko týždňov a on sa jedného dňa prechádzal po pláži, keď sa v jeho živote stalo niečo mimoriadne. Zrazu pocítil silný vnútorný tlak, aby vybral zo svojho vrecka drogy, ktoré chcel preda ďalšiemu zákazníkovi, a hodil ich do mora. Nechápal, čo sa deje. Ale nemohol znies tento tlak a tak vysypal všetky drogy do mora a pýtal sa sám seba: „Čo sa to so mnou stalo?" Bol však taký naradostený, že prišiel za mnou. Tentoraz ho k tomu nikto nenútil, prišiel sám od seba a prosil ma, aby som sa s ním nielen modlil, ale spoločne chválil Boha. Boh si zariadil túto záležitos po svojom. Ježiš neprestal prejavova záujem o tohto človeka, aj keď na neho iní už nemysleli.

Buďte otvorení

To isté sa môže sta hocikomu z vás. Prídete domov a poviete si, že sa neoplatilo prís na seminár. Počas niektorých modlitieb možno budete cíti, že nie sú pre vás vhodné. Možno sa vám niektorá modlitba bude zda detská, iná vás bude vyrušova.... To nič. My budeme predklada určité typy modlitieb, ale vy sami si musíte zvoli svoj vlastný štýl modlitby. Nikto vás nemôže nauči, ako sa máte rozpráva so svojou matkou, lebo rozhovor s matkou je originálny a musí vychádza z človeka spontánne. Existuje vežké množstvo - stovky, tisícky daihov modlitieb, - ale vy sa držte svojho vlastného spôsobu. Držte sa tej modlitby, ktorá vám naozaj pomáha nadviaza spojenie s Pánom. Aj keď sa počas týchto dní zoznámite s viacerými typmi modlitieb, to ešte neznamená, že každý typ vám bude vyhovova.

Stretnutie s Ježišom v modlitbe

Počas tohto seminára dostanete veža návodov na modlitbu, získate veža skúseností, ktoré budete môc aplikova vo svojom osobnom živote, každý podža svojej povahy, spôsobu života, pohlavia, citlivosti a citovosti. Nie každá skúsenos a každý typ modlitby bude vyhovova každému. Dôležité je uvedomi si, že je vežmi veža spôsobov, ako stretnú Boha. Keďže tento seminár je seminárom vnútorného uzdravovania, dostanete sa do dôvernejšieho spojenia so sebou samými i s Bohom. Ak sa vám podarí poveda niečo Bohu, to značí, že niečo ste už pochopili z oblasti vnútorného uzdravovania.

Ježiša môžeme stretnú v modlitbe, ale aj v úprimnom a pravdivom kontakte s brat­mi a sestrami. Miluj Boha a miluj blížneho - toto sú dva póly skutočného uzdravenia. Ide o to, aby sme prijímali Božiu lásku a dávali ju iným žuďom.

Keď sa modlíme, vstupujeme do dôverného vzahu s Pánom, v ktorom prichádza ku komunikácii medzi nami a Bohom. Táto komunikácia spočíva v tom, že ja hovorím a on počúva, alebo on hovorí a ja počúvam. Často je naša modlitba iba monológom, v ktorom hovorím iba ja, ale už nemám záujem počúva ho. Toto nie je dôverný vzah s Bohom, ale iba rozprávanie. Aké stupne vedú k stretnutiu s Pánom v modlitbe? Vysvetlíme si to.

Prvý stupeň: Modlitba ako počúvanie Pána

Modlitba je dôverný vzah s Bohom, je to nadviazanie priatežstva s Ježišom, rozhovor s ním. Modli sa neznamená robi niečo, ale by s niekým. Modli sa neznamená len si pýta, ale sa s Bohom aj rozpráva. źudia mi často kladú otázku: „Ako sa mám modli?" Mnohí hovoria: „Neviem sa modli." Ak máte podobný problém, povedzte to Ježišovi... a už sa modlíte. Povedzte mu, že neviete, ako sa máte modli... a už sa modlíte. Modli sa neznamená niečo robi, niečo hovori alebo nehovori, používa alebo nepoužíva rozum. Modli sa znamená by s niekým, by v jeho prítomnosti.

Modli sa znamená zauja postoj bezbrannosti pred Pánom, stᝠv jeho prítomnosti, pred ním. Keď počúvame Pána, musíme by vežmi jednoduchí. Predstavte si človeka, ktorému sa páči klasická hudba. Zapne si rádio a hžadá program s klasickou hudbou. Nenachádza vhodnú stanicu, no nechá rádio zapnuté a pokračuje v tom, čo robil predtým. Len čo sa začne klasický program, hudba ihneď upúta jeho sluch, lebo rádio bolo zapnuté. Počas modlitby si musíme otvori srdce, aby sme zachytili to, čo nám chce Boh poveda. A Boh sa nám prihovára mnohými vecami, mnohými okolnosami, prostredníctvom bratov a sestier.

Modlitba je aj otvorenie srdca, aby sme ním vedeli počúva. Keď sa modlíme, často hovorievame: Ja nepočujem, čo mi Ježiš hovorí!" Je jasné, že Ježiš nám nebude šepka do uší. Mohol by nám síce aj šepka, ale za riadnych okolností to nerobí. Ako máme teda zachyti, čo nám Boh hovorí?

Pripomeňme si sta Písma, keď Samuel počul hlas. Išiel za Hélim a povedal mu: „ Tu som, pane, volal si ma!" Héli mu povedal: „Hlas, ktorý počuješ, je Boží hlas, Samuel, buď teda pripravený. Ale teraz choď a žahni si. A keď znova počuješ jeho hlas, už budeš vedie, že je to Boží hlas "(pórov, l Sám 3,1-18). Aj vy buďte pripravení, aby ste zachytili Boží hlas v udalostiach, v okolnostiach, prostredníctvom Biblie či bratov a sestier. Ak je vaše srdce otvorené, určite zachytíte chvížu, keď sa vám Boh prihovorí.

Druhý stupeň: Modlitba ako otvorenie vnútra pred Pánom

Ak sme už vytrénovaní v počúvaní Pána, môžeme mu zača hovori, čo prežívame, čo cítime. Možno sa vám to zdá jednoduché, ale nie je to tak. Dúfam, že vás nebudem šokova, keď vám poviem, že často, keď sa ideme modli, si nasadzujeme masku.

Sme na Pána vežmi nahnevaní, ale nepovieme mu to. Povieme to duchovnému vodcovi alebo spovedníkovi, ale nepovieme to Pánovi. Nemáme tožko odvahy, aby sme išli pred Pána a povedali: „Pane, som na teba nahnevaný." Máme totiž pocit, že by sme neboli k nemu dostatočne úctiví. A namiesto toho, aby sme Pánovi povedali, že sa na neho hneváme, začneme ho chváli. Najradšej by sme sa rozplakali, ale snažíme sa by veselí. Sme plní strachu, ale snažíme sa pôsobi ako odvážni žudia. Nevieme by pred Pánom sami sebou. Nevieme plaka pred Pánom, možno nevieme pred ním ani tancova. Nevieme prejavi svoje vnútorné city a naša modlitba potom nie je v súlade s tým, čo cítime. Často sa s Pánom rozprávame o veciach, ktoré vôbec nesúvisia s tým, čo v danej chvíli prežívame.

Boh vie o nás všetko, či mu to povieme alebo nie. Ak sme na neho nahnevaní, on vie, že sme na neho nahnevaní. Môžeme sa snaži zataji, že sme smutní, ale on vie, že sme smutní. Je teda zbytočné nasadzova si masku. Buďme pred Bohom sami sebou. Aj Ježiš bol pred Bohom sám sebou. Keď bol naplnený radosou, zaplesal v Duchu a volal na Otca: „Zvelebujem a, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým" (Lk 10,21).

Keď ho však prenikol strach, prosil Otca: „Otče, tebe je všetko možné, prosím a, vezmi odo mňa tento kríž, nedokážem bo nies, zober mi bo!" (pórov. Mk 14,36). Keď bol na Boha nahnevaný, vežmi jasne a pred všetkými mu to povedal: „ Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mk 15,34). Bol sebou samým a napriek tomu, že sa takto prejavoval, všetky jeho slová adresované Otcovi, boli modlitbou. Bola to modlitba, ktorá vychádzala zo srdca, nielen z rozumu.

Tretí stupeň: Modlitba ako kontemplácia

Prechádzame k ďalšiemu stupňu, keď kontemplujeme Boha a zotrvávame pred ním bez toho, aby sme niečo hovorili. Keď hovoríme o kontemplácii, môžeme poveda, že sa opažujeme pred Bohom. Keď sa opažujeme, nerozmýšžame o Slnku. Ale po hodine opažovania zbadáme, že sme sa zmenili, či k lepšiemu či k horšiemu, ale to je už druhá vec. Keď prichádzame pred Eucharistiu a zotrvávame pred ňou, takisto sa meníme, aj keby sme zaspali. Aj to môže by modlitba, lebo počas modlitby kontemplácie absorbujeme moc, ktorá prúdi z Eucharistie.

Často si myslíme, že dokonalos našej modlitby závisí od množstva pekných slov. Príde za mnou človek a povie mi: „Otče, bol som na modlitbovom stretnutí. Keby ste len vedeli, ako krásne som sa tam pomodlil! Tá modlitba určite pochádzala z Ducha Svätého." - „Ako viete, že vaša modlitba bola pekná?" - „Lebo som povedal veža pekných slov." Akoby pekné slová boli zárukou peknej modlitby. Boh nie je básnik, ktorý potrebuje naše básne, aby nám porozumel. Určite, Boh je aj poet, ale predovšetkým je Otec. Teda dôležitos našej modlitby nespočíva v štýle, ktorý

pri modlitbe používame, nespočíva v pekných slovách, ktoré vyberáme, ale v tom, čo v srdci prežívame.

Modlitba je najkrajšia vtedy, keď prichádzame pred Ježiša, zotrvávame pred ním v tichu a pozeráme sa na neho. Čím menej v modlitbe hovoríme, tým krajšie sa modlíme. Predstavte si malé dievčatko, ktoré prichádza k svojej matke, nehovorí nič, len sa pozerá do matkiných očí. Pomyslite si, čo asi matka cíti pri pohžade na dcérku, ktorá sa jej pozerá do očí. To je to najkrajšie stretnutie medzi dievčaom a matkou. Aj vy sa teda zahžaďte na Ježiša, ostaňte v jeho prítomnosti a nehovorte nič -to bude modlitba kontemplácie.

Štvrtý stupeň: Modlitba ako premena na Ježiša

V ďalšom stupni modlitby sa nielenže zjednocujeme s Ježišom, ale sa meníme na Ježiša. Stávame sa tým, koho milujeme. Na prvý pohžad sa nám to môže zda čudné, ale všimnime si, čo hovorí Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2,20). Ak dospejeme do tohto štádia modlitby, mnohé naše otázky sa vyriešia. Často sa pýtate, či môžete vykona určitý skutok. A ja vám odpovedám: „Urobte to tak, ako by to urobil Ježiš." A v tom momente ste už dostali odpoveď.

Ak sa ma napríklad matka spýta: „Môžem sa hneva na svoje diea?", ja jej odpoviem: „Hnevaj sa na svoje diea tak, ako by sa na diea hneval Ježiš." A žena určite dostane odpoveď. Občas je potrebné prejavi hnev, ale nemožno vylieva na niekoho svoju zlos. Tento hnev by určite nepochádzal z lásky.

Predstavte si, že by za mnou prišla matka, ktorá má šestnásročnú dcéru, s ktorou má vážne ažkosti. A táto matka by zbila svoju dcéru. Prišla by za mnou a položila by mi otázku: „Zbila som svoju dcéru. Čo si myslíte, urobila som dobre alebo nie?" Na túto tému možno vies ďalekosiahle diskusie, ale namiesto diskusií by som matke povedal: „Choďte za Ježišom, pozrite sa mu do očí a povedzte mu: Pane Ježišu, zbila som svoju dcéru. Urobila som dobre? - A potom sa modlite, aby ste dostali odpoveď." Nie sú potrebné diskusie, treba sa len pozera Ježišovi do očí. A odpoveď určite dostanete.

Podobnú skúsenos modlitby prežívali aj Otcovia púšte. Vždy si predstavili Ježiša, pozreli sa do jeho očí a spýtali sa ho: Je to takto v poriadku?" A odpoveď určite dostali. Svoju skúsenos zhrnuli do slov: ,,V každom probléme, ktorý' máme, sa treba iba pozrie Ježišovi do očí."

„Neznášam svoju spolužiačku!"

Raz sa mi stalo, že v škole, kde som sa venoval duchovným rozhovorom s mladými, prišlo za mnou jedno šestnásročné dievča a povedalo mi: „Neznášam svoju spolužiačku." A čakalo na moju reakciu. Ja som dievčine odpovedal: „To je v poriadku, to sa stáva." Moja odpoveď ju šokovala a preto mi znova prízvukovala: „Ale ja ju naozaj neznášam!" A ja som znova odpovedal: „To je v poriadku, to sa stáva." Potom mi povedala: „A napriek tomu, že ju neznášam, môžem ís na sväté prijímanie?" Odpovedal som jej: „Prečo nie? Ja viem, že teba Boh miluje." Keď som videl, že nezareagovala negatívne, vyzval som ju ku krátkej modlitbe. Poprosil som ju, aby zavrela oči, predstavila si Ježiša, pozrela sa mu do očí a povedala: „Pane Ježišu, ďakujem, ti, že neznášam svoju spolužiačku." Ihneď otvorila oči a obrátila sa ku mne: „ Veď ja ju neznášam.!" A ja som odpovedal: „Dobre, ale povedz to Ježišovi. "Ale nebola schopná urobi to. Napokon mi povedala: „Ďakujem, odpustím jej."

Občas ideme za duchovným vodcom alebo spovedníkom len preto, aby sme zistili, či s nami súhlasí alebo nesúhlasí. Ale odpoveď na svoj problém sa môžeme dozvedie vežmi žahko. Treba sa pozrie Ježišovi do očí a zveri sa mu so svojím problémom. Toto je vežmi dôležitý krok v našej modlitbe.

Toto je teda stupeň, keď sa stávame Ježišom. Stávame sa ním aj vo svojej mysli aj vo svojom srdci. Pavol hovorí: „Prosím vás, napodobňujte ma, lebo kto napodobňuje mňa, napodobňuje Ježiša!" (pórov, l Kor 4,16). Zmýšžajte ako Ježiš! Milujte Ježišovým srdcom! A uvidíte, ako sa vaše postoje začnú meni. Začnete kona podža ovocia Ducha vo vás. A ako viete, ovocie Ducha je rados, láska, trpezlivos, dobrota, sebaovládanie.

Piaty stupeň: Duch sa modlí v nás

Je tu posledný stupeň, keď sa už nemodlíme, ale necháme Ducha, aby sa v nás modlil on. Potvrdzuje nám to svätý Pavol v Liste Rimanom: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modli, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevyslovitežnými vzdychmi" (Rim 8,26).

Výsostná chvíža našej modlitby nastáva vtedy, keď stojíme pred Bohom Otcom v tichosti, keď si uvedomujeme, že je v nás Ježiš a Duch Svätý. Vtedy necháme Ježiša, aby sa modlil v nás a skrze nás za čokožvek, čo chce on. Stávame sa bohostánkom, v ktorom prebýva Boh a v ktorom sa Ježiš modlí k Otcovi. A toto je naše skutočné a úplné uzdravenie.

Existuje vežmi veža stupňov modlitby, ktorých sa dotkneme počas tohto seminára. Teraz by som ale skončil, lebo som to trocha natiahol, a nechcem, aby ma po seminári vyhrešili. Potom by som seminár o vnútornom uzdravení potreboval ja.

Záverečná modlitba

Toto stretnutie by som chcel ukonči krátkou modlitbou, ktorú by som nazval modlitbou dýchania. Vybral som ju zámerne, lebo neskoršie budeme hovori o skúsenostiach hnutia New Age a dýchanie môže by jednou z dynamík, ktoré používa. Ale budeme ho používa úplne iným spôsobom. Boh nám dal telo, prostredníctvom ktorého ho môžeme chváli. Chválime ho svojím rozumom, keď meditujeme, svojimi ústami, keď ho zvelebujeme alebo keď mu spievame. Chválime ho svojimi nohami, keď si pred neho kžakáme v adorácii, chválime ho svojimi rukami, keď mu tlieskame.

Dýchanie patrí takisto k telesným prejavom človeka a jeho osobnosti. Preto chceme Pána chváli aj svojím dýchaním. Hebrejské slovo „ nefeš" znamená dáva život, dušu. Tento druh dýchania sa spomína aj vtedy, keď Boh tvorí prvého človeka a keď Pán Ježiš odovzdáva Ducha Svätého apoštolom. Používa dych, dýchanie, a posväcuje ho, lebo je výrazom života.

Príslušníci hnutia New Age nabádajú človeka, aby vytvoril v sebe prázdny priestor a neskôr ho naplnil nevedno čím. My sa pomocou dýchania chceme oslobodi od všetkých svojich ažkostí a problémov a potom zavola Ježiša, aby zaplnil uprázdnený priestor a celú našu osobnos. Pokúsme sa o tento spôsob modlitby. Snažte sa robi to, čo vám budem hovori.

Sústredŕne sa na Pána a vžime sa do jeho prítomnosti. Vieme, že Boh je tu prítomný, ako bol na hore Tábor, ako bol prítomný na vrchu Horeb, keď sa zjavil Mojžišovi a vyzval ho: „Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!" Zatvor oči a vstúp do Božej prítomnosti. Boh je pri tebe. Boh sa na teba pozerá, pozná a, pozná a po mene, pozná tvoje ažkosti a tvoje problémy. Ďakujem ti, Pane, za každú čas môjho tela, ale dnes ti ďakujem za moje dýchanie. Beriem to ako samozrejmos a zabúdam na dôležitos a krásu dýchania v mojom živote.

Dýchanie je prekrásny dar, ktorý ti Boh dal. Skús sa nadýchnu a potom vydýchnu, celkom normálne, ale pri každom výdychu a pri každom nádychu mysli na to, že Boh je tvoj Otec. Takýmto spôsobom vstupuje Boh do tvojho života, do každého jeho detailu. Som si istý, že Boh a v živote obdaril mnohými peknými vecami. Ale určite sú v tvojom živote aj veci, ktoré nie sú pekné. Je v ňom strach, hnev, úzkosti, bloky. Keď vydychuješ, vydychuj všetok svoj strach, všetky svoje problémy. Zbav sa ich svojím výdychom. Svojím výdychom vydýchni aj svoj hlavný problém, svoju najväčšiu ažkos, ktorú v živote máš, to, čo a sklamalo, čo ti spôsobuje zármutok. Vyhoď to zo seba svojím výdychom.

A keď vdychuješ, povedz Ježišovi, aby naplnil tvoju prázdnotu. Príď, Ježišu, a naplň prázdno, ktoré mám vo svojom srdci. Príď, Ježišu, a polož ruku na môj problém, dotkni sa ho. A teraz vnímaj láskavého Ježiša, ktorý tvoj problém berie do svojich rúk. Nemusíš mu o svojich problémoch teraz hovori, on ich všetky dávno pozná. Keď budeš vdychova, vyslov slabiku JE, a keď budeš vydychova, vyslov slabiku ŽIŠ, aby si počas nadýchnutia a vydýchnutia vyslovil meno JEŽIŠ. Dovož Ježišovi, aby vošiel do tvojho srdca. Príď, Ježišu, príď do môjho srdca. Vstúp do mojej prázdnoty, Pane. Dotkni sa môjho problému, dotkni sa mojej ažkosti a uzdrav ju. Nech si počas dýchania, Pane, uvedomím, že si so mnou, že nie som vo svojom probléme sám. - Ja prídem do všetkých tvojich starostí a obnovím a. - Ďakujem ti, Pane, ďakujem ti, Pane.

Nech vás žehná Boh v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.


Ježiš ako uzdravovatež. Prísžub uzdravenia

Na úvod si prečítame niekožko veršov z proroka Izaiáša (57,14-15). Prosím vás, aby ste tieto verše prijali ako osobné pozvanie od Boha.

Hovorím:

„Chystajte, chystajte, pripravujte cestu, odstráňte prekážky z chodníka môjho žudu!" Bo takto hovorí Najvyšší, Velebný, čo tróni večne a Svätý je jeho meno-. "Na vysokom a svätom mieste prebývam a so skrúšeným a pokorným v duchu, aby som oživil ducha pokorných, aby som oživil srdce skrúšených'

Nasledujúce verše (Iz 57,18-19) počúvajte tak, ako keby boli adresované vám osobne:

Jeho cesty som videl, uzdravím ho, budem ho vies a dám mu útechu a jeho trúchliacim dám ovocie perí. Pokoj, pokoj ďalekému i blízkemu - hovorí Pán -, ja ho uzdravím.

Pán nás nielen pozýva, ale každému z nás sžubuje uzdravenie. Uzdravenie môže ma rôzne dimenzie. Môžeme hovori o uzdravení telesnom, psychickom, emocionálnom, intelektuálnom, o uzdravení sexuálnom, spoločenskom či duchovnom. Na uzdravenie sa môžeme pozera z viacerých hžadísk. Počas tohto seminára sa budeme zaobera piatimi základnými dimenziami, pričom sa sústredíme na jednu dimenziu uzdravenia osobitne, a to na vnútorné uzdravenie. V ďalšom uvedieme pä dimenzií, ktorým budeme venova pozornos.

Dimenzie uzdravovania Telesné uzdravenie

Prvým rozmerom uzdravovania je uzdravenie telesné, fyzické, uzdravenie nefungujúcich telesných orgánov. Začneme týmto uzdravením, lebo ho možno najlepšie pochopi. Myslím si, že všetci máme skúsenos s telesnou chorobou. Všetci sme chorí a nikto to nemusí skrýva. Od dvadsiateho piateho roku života v nás odumiera množstvo buniek, ktoré sa už nikdy neobnovia. To je naša realita. Či chceme či nechceme, dá sa poveda, že umierame. Ak prijmeme túto skutočnos, sme uzdravení. Telesné uzdravenie potrebujeme nie preto, aby sme neumreli, ale aby sme dokázali dôstojne umiera. Nepredpokladám, že by som vám hovoril niečo nové.

Duchovné uzdravenie

Druhá dimenzia je dimenzia duchovná. Keď hovoríme o duchovnej dimenzii, hovoríme, že všetci sme hriešnici. Všetci potrebujeme odpustenie svojich hriechov. Musíme si však uvedomi, že každý nᚠhriech má svoj koreň. Každý hriech, nech je akýkožvek, je len špičkou žadovca. Prečo sme v živote takí agresívni? Prečo nemôžeme ovládnu hriech masturbácie? Prečo sme ambiciózni? Prečo sme hnevliví? Prečo sa pozeráme so závisou na to, čo robia iní? A mohli by sme pokračova vo vymenovávaní našich hriechov.

Zoberme si ako príklad agresivitu. Musíme sa snaži ovládnu svoju agresivitu, ale treba si uvedomi, že ona je iba špičkou žadovca, ktorý je v nás. Príčinou našej agre-sivity nie sú malicherné veci, ktoré nás obklopujú. Nie. Sme agresívni preto, lebo sme niečo vo svojom živote neprijali, čo sme prija mali. A to, čo sme neprijali, chceme skry pred očami všetkých. Možno nevieme, prečo prepukla v našom živote agresivita. Ale ak sa z nej chceme uzdravi, musíme objavi jej koreň. Lenže to nestačí. Koreň treba aj prea, odreza. Ak to urobíme, až potom sa začneme duchovne uzdravova.

Uzdravenie oblastí ovládnutých zlým duchom

Treou dimenziou je uzdravenie oblastí ovládnutých pôsobením diabla a oblas duševných chorôb. Tu sa treba vyvarova extrémov. Na Západe sa všetko považuje za duševnú chorobu, aj keď v niektorých prípadoch by pacient potreboval skôr modlitbu za oslobodenie ako lieky. Na Východe sa duševné choroby často považujú za prejav posadnutosti diablom. Toto sú dva extrémy, ktorých sa treba vyvarova.

V   tejto súvislosti budeme hovori o okultizme, špiritizme a iných útokoch diabla. Diablovo pôsobenie, diablov útlak a niekedy aj diablovo ovládnutie človeka Prináša do nášho života vežkú úzkos a smútok. Svätý Ján nazval diabla vrahom človeka. Diabol sa snaží robi všetko, len aby nás pokoril a zničil. Ale keď ideme za Ježišom, ktorý je naším uzdravovatežom, ideme za Ježišom, ktorý nás aj oslobodzuje.

Emocionálne uzdravenie

Potom je tu štvrtá dimenzia, dimenzia emocionálna. V bežnej reči hovoríme o emocionálnych poruchách, cez ktoré prechádza každý človek. Mohol by som uvies vežmi dlhý zoznam emocionálnych porúch a som si istý, že väčšina z vás by ich poznala. Nikto nie je mentálne úplne zdravý. Možno je niekto viac a niekto menej narušený, ale v podstate všetci trpíme.

Počas tohto seminára sa sústredíme predovšetkým na tento rozmer uzdravenia. Budeme hovori o nevyrovnaných citoch v našom živote, pričom spomenieme strach, pocity viny, osamotenos, úzkos, ustarostenos, hnev, vzburu, spomienky na minulos, závislos, depresie - toto všetko sa lieči v procese vnútorného uzdravovania.

Uzdravenie umierajúcich a mŕtvych

Piatou dimenziou je uzdravenie umierajúcich a mŕtvych, ktorí hžadajú svoj konečný pokoj. Toto je vežmi dôležitá a vežká otázka a viem, o čom hovorím.

Aby sme sa mohli uzdravi, a to je nesmierne dôležité, musíme vo svojom živote stretnú Ježiša. Ak chceme, aby nás Ježiš úplne uzdravil, musíme ho nasledova alebo sa rozhodnú nasledova ho. Ináč naše uzdravenie nebude úplné. Po zázraku uzdravenia Ježiš vždy vyzval uzdraveného človeka: „Poď a nasleduj ma!" Spomeňme si na uzdravenie desiatich malomocných, ktorých sa Ježiš pýtal na deviatich uzdravených, čo sa k nemu nevrátili (pórov. Lk 17,11-19). Hovorí sa, že Ježiš chcel od deviatich uzdravených prija oslavu a vďačnos. Ale v skutočnosti sa na nich pýtal z iného dôvodu. Vedel, že telesné uzdravenie bez rozhodnutia nasledova ho nestačí. Na to, aby mohli prija úplné uzdravenie, museli sa rozhodnú nasledova ho. Bolo potrebné, aby precítili, že ich Boh miluje.

Štyri spôsoby stretania sa s Ježišom

V    duchovnom živote stretávame Ježiša rozlične. Môžeme ho stretnú ako uzdra-vovateža, môžeme ho stretnú ako učiteža, môžeme ho stretnú ako priateža, môžeme ho stretnú ako Pána. Počas tohto seminára urobíme smerom k Ježišovi prvý krok.

Ježiš, môj uzdravovatež

Ak sa stretneme s Ježišom, ktoiý nás uzdravuje, nemyslime si, že sme obsiahli celé Ježišovo bohatstvo a že to stačí. Na ceste uzdravovania je to len prvý krok. Keď sa s Ježišom stretávam ako s uzdravovatežom, stredobodom mojej pozornosti nie je Ježiš, ale ja sám. Na tomto stupni skôr prosíme, ako dávame. Je to len prvé poschodie, prvý krok, ale je to krok vežmi dôležitý, pri ktorom vystierame svoje ruky k Pánovi a prosíme ho ako žobráci, aby nás uzdravil. Ako to uvidíme počas týchto dní, v našom živote bude vežmi veža oblastí, ktoré treba uzdravi. Všetci potrebujeme uzdravenie. Potrebuje ho aj človek, ktorý sa dostal vyššie, na štvrtý stupeň, a stretáva sa s Ježišom ako s Pánom.

Raz mi telefonoval človek, ktorý mal na starosti modlitbovú skupinu: „ Otče, chcem vás poprosi, či by ste mohli mat' pre nás seminár o vnútornom uzdravovaní. Povedzte mi, čo budeme potrebova?" „Chorých, " odpovedal som.

Ak máme chorých, môžeme robi seminár o uzdravovaní. Ale to nestačí. Chorí žudia musia veri v to, že Ježiš je schopný ich uzdravi. A Ježiš, skôr ako by nás uzdravil, si od nás vždy pýta aj dovolenie, či nás môže uzdravi.

Spomínate si na človeka pri betsatskom rybníku? Nepoznal Ježiša a nevedel, čo by si od neho pýtal. Ježiš tu preberá iniciatívu a chce ho uzdravi. Prvá otázka, ktorú mu kladie, znie: „Chceš by uzdravený?" Chorého odpoveď „Áno, chcem" umožnila Ježišovi, aby ho uzdravil (pórov. Jn 5,1-18). Je teda dôležité prija skutočnos, že sme chorí, že potrebujeme uzdravenie a chceme by uzdravení. Často si hovoríme: „Nie ja potrebujem uzdravenie, ale moji rodičia...'' „Nie ja potrebujem uzdravenie, ale moja žena, môj muž, môj biskup, kňaz... " Určite, všetci títo žudia potrebujú uzdravenie, ale pripúšaš, že aj ty potrebuješ uzdravenie? A chceš ho prija? Ak niet tohto predpokladu, nemôžeš prija Ježišovo uzdravenie.

Ako to uvidíme neskoršie, potrebujeme uzdravenie fyzické, emocionálne i duchovné. Ale o týchto druhoch uzdravenia budeme hovori neskôr. Keď sme sa stretli s Ježišom ako s uzdravovatežom, môžeme urobi k nemu ďalší krok.

Ježiš, môj učitež

Na druhom stupni sa stretávame s Ježišom ako s naším majstrom. Stretnú Ježiša ako majstra znamená stretnú ho ako učiteža. Človek, ktorý kráča k Ježišovi, túži v ňom spozna svojho učiteža. Na tomto stupni sa pýtame Pána: „Pane, čo chceš, aby som robil?" Neprosíme ho, aby nás uzdravil alebo nám niečo dal, ale sa ho pýtame: „Pane, čo mám robi?"

Na tomto stupni hžadáme Pánovu vôžu, stávame sa citlivými na jeho vnuknutia, cítime, že sa v našom živote začína odohráva niečo nové. Orientujeme sa na Písmo, ktoré sa stáva naším priatežom, otvárame ho, čítame, počúvame a meditujeme.

Ak si uzdravenie predstavujeme iba tak, že si od Pána niečo žiadame, ale potom nám už nezáleží na tom, aby sme ho počúvali, hovoríme iba o čiastočnom uzdravení. Treba na to dáva pozor aj na modlitbových stretnutiach, aby sme nezdôrazňovali iba uzdravenie a nezanedbávali počúvanie Písma.

V našom živote sú chvíle, keď je dôležitejšie počúva Pánove slová, ako by uzdravený. Ježiš, ktorý je mojím učitežom, mi hovorí: „Poď a nasleduj ma!" Mnohí žudia idú za Ježišom len preto, aby boli uzdravení. Ale po uzdravení im už nezáleží na tom, aby nasledovali Ježiša, kamkožvek ide. Pre nich je dôležité iba fyzické uzdravenie, ostatné ich nezaujíma. Zrelý kresan si uvedomuje, že Ježiš je jeho učitežom, jeho rabbim, ktorý sa mu celý život prihovára. Ježiš mu hovorí: Ja som cesta, pravda a život. Poď za mnou, lebo ja ti môžem da život" (porov. Jn 14,6).

Druhý krok za Ježišom je krokom učeníka. To neznamená, že by učeník nepotreboval uzdravenie. Učeník nepovažuje za dôležité to, aby bol uzdravený, ale chce vedie, kde je Ježiš. Lebo iba Ježiš mu dá pokoj a rados, ktorú mu nedá nikto iný. Ale ani to nestačí.

Ježiš, môj priatež

Potom môže nasta tretí krok smerom k Ježišovi, keď ho stretávame ako priateža. Pravý priatež nie je ten, ktorý prichádza za nami, aby si od nás niečo vypýtal. Priatelia nemusia spolu veža hovori, ale v plnosti prežívajú prítomnos jeden druhého. Pravý priatež je ten, ktorý sa teší z našej prítomnosti. Na tomto stupni sa začína cesta za Pánom v modlitbe. Je to nová cesta s novými skúsenosami, keď žijeme s priatežom, ktorým je Ježiš.

Spomeňme si na nadšenie Márie Magdalény, keď Ježiš vyšiel z hrobu a zjavil sa jej v záhrade. Povedali si iba dve slová. Ježiš ju oslovil: „Mária!" a Mária odpovedala: „Rabbuni!" (pórov. Jn 20,16). V týchto slovách môžeme vycíti hlboké duchovné priatežstvo, ktoré bolo medzi Ježišom a Máriou Magdalénou. Podobne ho môžeme cíti aj pri poslednej večeri, keď si Ján kladie hlavu na hruď Pána Ježiša. „ Už vás nenazývam sluhami, ale nazval som vás priatežmi, lebo teraz vám môžem zveri všetko, čo som počul od svojho Otca" (pórov. Jn 15,15). Ide tu o stretnutie kontemplujúceho človeka s Ježišom.

Ježiš, môj Pán

Po treom kroku môžeme urobi krok štvrtý, keď sa stretávame s Ježišom ako s naším Pánom. Stretnú Ježiša ako Pána znamená odovzda mu do rúk všetko. Toto je dimenzia svätcov, ktorú nám vysvetžuje Pavol v Prvom liste Solúnčanom, keď hovorí: „ Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky... "(l Sól 5,16-18). Keď sa dostaneme na túto úroveň duchovného života, odovzdávame Pánovi do rúk všetko. Zverujeme mu svoje plány a skúmame, či sú alebo nie sú v súlade s jeho plánmi.

Ježiš sa stáva Pánom mojich úspechov, ale aj Pánom mojich neúspechov. Je mojím Pánom, keď prežívam rados, ale je ním aj vo chvížach utrpenia. Je mojím Pánom, ked

ma napína v modlitbe, ale je ním aj vtedy, keď počas modlitby necítim nič, keď môžem poveda spolu s Ježišom: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mt 27,46). Často milujeme Pána v závislosti od toho, čo nám dáva. Ak nám dáva veža milostí, sme nadšení a chválime ho. Ak ho však o niečo prosíme, a on nám to nedá, vtedy naše nadšenie vyprchá. V takýchto situáciách sa snažíme pripodobi Pána našim mieram, namiesto toho, aby sme sa ako kvapka vložili do mora jeho bohatstva.

Počas tohto seminára nebudeme hovori o Ježišovi ako o našom Pánovi, ani ako o našom priatežovi, alebo o Ježišovi, ktorý nás volá, aby sme boli jeho učeníkmi. Budeme sa zaobera prvým pohžadom na Ježiša, ktorý nás uzdravuje. Nerobíme to preto, že by sme ignorovali dôležitos ostatných krokov. Uvedomujeme si však, že ažko stretneme Ježiša na vyšších stupňoch, ak ho najprv nestretneme ako svojho uzdravovateža.

Spresnenie termínov

Dnes je veža kresanov, ktorí o uzdravení nielen hovoria, ale sa mu aj venujú. Poznáme alternatívnu medicínu aj žudí, ktorí liečia pomocou byliniek alebo rôznymi novými metódami. Či sú to psychológovia alebo psychiatri, všetci sa snažia sprostredkova človeku uzdravenie. Myslím si, že bude dobré poveda si na úvod niekožko poznámok, aby sme si mohli jasne uvedomi, o akom uzdravovaní budeme počas týchto dní hovori my. Bude vhodné oboznámi sa hneď na začiatku s terminológiou, ktorá sa týka uzdravovania. V rôznych knihách nájdete rôzne výrazy týkajúce sa uzdravovania, ale v podstate hovoríme o piatich typoch.

Zázračné uzdravenie

Niektorí hovoria o zázračnom uzdravení vtedy, keď o niečo poprosia Boha a Boh im prosbu splní. Nemám rád tento termín, lebo zázraky môže robi nielen Boh, ale aj diabol. Toto tvrdenie si môžeme overi aj v Písme (Dt 13,1-3, Sk 8,9-25, Zjv 13,13; 16,14; 19,20).

Keď vidíme niečo „zázračné", niečo, čo by sme mohli nazva zázrakom, nerobme unáhlené závery a netvrďme, že tento „zázrak" pochádza od Boha. Ježiš hovorí: „Mnohí mi v onen deň povedia: -Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veža zázrakov? " Vtedy im vyhlásim-. Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo Páchate neprávos!" (Mt 7,22-23). Svätý Augustín nás tiež vyzýva: „Keď vidíte zázrak, snažte sa nájs jeho koreň. "Zázrak nemusí nutne pochádza od Boha. Preto nemám rád termín „zázračné uzdravenie", lebo môže by kontroverzný.

Pamätajte si: Ak sa vo vašom živote vyskytne jav, ktorý prekračuje hranice prirodzeného, pýtajte sa, odkiaž pochádza, aký je jeho zdroj. Ak zdrojom tohto javu nie Boh, ale diabol, neskoršie vám prinesie škodu. Ak vidíte niečo zvláštne, niečo zázračné, to ešte neznamená, že možno hneď skonštatova, že zázrak pochádza od Boha. Môžete navštívi nejakého veštca, čarodejníka, ktorý pomocou mágie alebo iným spôsobom dosiahne vaše uzdravenie. Ale neskoršie sa toto uzdravenie obráti proti vám. Je preto lepšie nepoužíva termín zázračné uzdravenie.

Uzdravenie vierou

Ďalej môžeme poču o uzdravení vierou. Je veža žudí, ktorí o sebe hovoria, že uzdravujú pomocou viery. Keď hovoríme o uzdravení vierou, hovoríme, že zdrojom uzdravenia je viera v človeka, a nie Ježiš. Uzdravovatelia vás vyzývajú, aby ste verili v nich, v ich moc uzdravi vás, ale nie v Ježišovu moc. Zdroj tohto uzdravovania je v psychike. Je to slepá viera v človeka, ktorý uzdravuje, a v to, že skrze neho môžete by uzdravení.

Niekedy sa s uzdravením prostredníctvom viery stretávame aj v charizmatickej obnove, kde sa od človeka, ktorý chce prija uzdravenie, žiada silná viera. To je nesprávne učenie, ktoré môže vyvola veža zmätkov. Silná viera sa vyžaduje od toho, kto sa modlí, a nie od toho, za koho sa modlíme. Človek, ktorý sa neuzdraví, si potom povie: „Neuzdravil som sa, lebo nemám vieru." Ale vieme, že uzdravenie nezávisí od našej viery, lebo v tom prípade by sme si uzdravenie mohli aj kúpi. Či sa uzdravíme alebo neuzdravíme, závisí od toho, aký plán má s nami Pán Boh. Preto je lepšie nepoužíva termín uzdravenie vierou.

Čo je uzdravenie pomocou viery? Uzdravenie pomocou viery znamená, že sme boli uzdravení do takej miery, aká bola naša viera. Ak sme neboli uzdravení, to znamená, že nemáme vieru. A to je vežmi nebezpečné. Poznám veža žudí, ktorí boli vežmi znepokojení, keď od vedúcich svojej skupiny počuli takéto vyhlásenie „Ver a budeš uzdravený!" Čo z toho vyplýva? - „Ak neveríš, nebudeš uzdravený!"

Uzdravenie nastáva v živote človeka vtedy, ak je v Božom pláne. Nemyslím si, že stig-my ostali na rukách pátra Pia preto, že nemal vieru. Takisto si nemyslím, že mnohí svätci mali životné ažkosti len preto, že nemali vieru. Boží plán v ich živote bol iný. Oni sa podža Božieho plánu mali zúčastni aj na vykupitežskom poslaní Krista. Povedzme si to vežmi jasne: Boh dokáže uzdravi každé telo, ale nerobí to tým istým spôsobom. Ak by sme sa tu modlili za uzdravenie a každý z nás by vložil svoj problém do Božích rúk, Boh odpovie každému, ale nie tak, ako si to predstavujeme. Uzdravenie nie je lotéria, pri ktorej dúfame, že sa na nás usmeje šastie. Nie, Boh nekoná takto. Každému dá, čo treba, a presne to, čo v danej chvíli skutočne potrebuje.

Predstavte si dvoch pacientov, ktorí idú za lekárom a žiadajú od neho určitý chirurgický zákrok. Lekár chce pomôc obidvom, ale jednému z nich povie: „Dobre, budúci týždeň vás budem operova", ale druhého zastaví: „Budem vás operova, ale až o dva mesiace. Zatiaž sa musíte podrobi liečbe, ktorú vám naordinujem".

To neznamená, že by lekár uprednostnil jedného pacienta a druhého zanedbal. Znamená to iba tožko, že nemohol k obidvom pristupova tým istým spôsobom. A to isté sa stáva aj vtedy, keď prosíme Boha, aby nás uzdravil. Aj naše uzdravenie je z viery, ale nie z viery v púhe uzdravenie, ale z viery v toho, ktorý uzdravuje. Veríme, že uzdravovatež je schopný nás uzdravi a že nás skutočne miluje. Ale jeho uzdravenie nebude závisie od toho, aká je naša viera, aký je stupeň našej viery, či vieru máme alebo nemáme.

Nadprirodzené uzdravenie

Pod výrazom nadprirodzené uzdravenie rozumieme uzdravené, ktoré nemožno vedecky vysvetli. Zdrojom tohto uzdravenia nie je niečo prirodzené, ale niečo vyššie, nadprirodzené. Aj satan a jeho anjeli sú nadprirodzenými bytosami. Uzdravenie, ktoré pochádza od diabla, možno tiež nazva nadprirodzeným uzdravením.

Ako sme už hovorili, aj satan môže robi zázraky a vyvola nadprirodzené javy. Aby sme boli teologicky presní, povedal by som, že zázraky koná Boh a divy, čary môže robi diabol. Ale pri bežnom pozorovaní nerobíme rozdiel medzi zázrakmi a divmi. Preto je lepšie nepoužíva ani termín nadprirodzené uzdravenie.

Psychické uzdravenie

Taktiež sa používa termín psychické uzdravenie, ktoré sa spája s okultnými praktikami, keď sa hovorí napríklad o uzdravení pomocou psychotroniky a rôznych špiritistických diagnostik. Tieto praktiky vežmi často používajú prívrženci hnutia New Age. Pri tomto spôsobe uzdravenia sa niekto snaží uzdravi vás vďaka sile, ktorú má, alebo vďaka sile, ktorú si myslí, že má. Toto sú praktiky, ktoré Písmo prísne zakazuje. Keď budeme hovori o vnútornom uzdravení, naším záujmom nebude hovori o psychickom uzdravení.

Božie uzdravenie

Azda najlepším termínom je Božie uzdravenie. To znamená, že jediným prameňom nášho uzdravenia je Boh. Keď uzdravuje Boh, uzdravuje kompletne, úplne, nikdy nie čiastočne. To je pre Božie uzdravenie typické. Ak nás uzdravuje Ježiš, chce uzdravi našu mysež, srdce i telo. No keď nás uzdravuje diabol, uzdravuje nás iba čiastočne. No nielen to. Diabol nás uzdraví telesne, ale zároveň nás môže psychicky poškodi. Naša choroba môže prejs z telesnej oblasti do oblasti psychickej alebo duchovnej. No Boh uzdravuje vždy úplne.

Počas seminára budeme hovori predovšetkým o Božom uzdravení. Nadprirodzené uzdravenie nie je totožné s Božím uzdravením. Pri Božom uzdravení sa dostáva do stredobodu pozornosti Božia činnos. Nestačí by len uzdravený. Je dôležité, aby naše uzdravenie pochádzalo od Boha, či už priamo alebo nepriamo. Ak je zdrojom uzdravenia Boh, môžeme dosiahnu kompletné uzdravenie. Ak nás neuzdravil Boh, naše uzdravenie je iba čiastočné. Ak nás uzdravuje jasnovidec alebo čarodejník, uzdravi určitú čas nášho tela. Keďže zdrojom tohto uzdravovania nie je Boh, môžu sa dostavi následky v podobe psychických porúch. Fyzická choroba sa prenesie do roviny psychických porúch. Preto je vežmi dôležité, aby zdrojom nášho uzdravenia bol Boh.

Už vás nebudem zaažova ďalšou terminológiou, lebo ako hovorí svätá Terézia z Avily, nie je natožko dôležité veža rozmýšža, ale veža milova. Na záver vám rozpoviem jeden príbeh.

Príbeh o Írovi

Istý Ir prijal pozvanie na rodinnú oslavu. Prítomní si chceli slávnos spestri a niekomu prišlo na um usporiada súaž v prednese básne. Otvorili Bibliu a našli dvadsiaty tretí žalm, v ktorom sa hovorí: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba."

Každý z nich začal prednáša tento krásny žalm, až sa nakoniec Biblia dostala do mk jedného umelca, herca. Umelec predniesol žalm prekrásne, na vysokej umeleckej úrovni. Po ňom už nikto z prítomných nevystúpil na pódium, lebo boli presvedčení, že víazom bude herec. Medzi prítomnými bol aj istý starec, ktorý sa predsa len odvážil prís dopredu a zarecitova žalm.

Keď dokončil prednes žalmu, nikto netlieskal. Po tvárach prítomných stekali slzy. Herec podišiel k starcovi, zablahoželal mu a povedal „ Túto súaž si vyhral ty. Ja som žalm zarecitoval profesionálne. No zdá sa, že Pastiera si osobne stretol iba ty."

A to isté želám aj ja vám, aby každý z vás počas týchto dní stretol Pána osobne. Okrem prednášok budete ma počas seminára veža príležitostí na to, aby ste prežili to, o čom bude reč v prednáškach. Prežijete aj utrpenie, ktoré vám spôsobia vaše zranenia, ale pocítite aj vežkú rados z uzdravenia.

Raz prišiel na Maltu vežký uzdravovatež a prednášal vežkému množstvu rehožných sestier. Keď som ho predstavil, na úvod povedal sestrám: „Všetky ste sem prišli, aby ste sa uzdravili. Ak sa uzdravíte, chvážte Pána. Ak sa neuzdravíte, to nie je môj problém. To je problém Pána Boha a preto sa obráte na neho."

A to vám hovorím aj ja na začiatku tohto seminára. Ja sa budem snaži vies vás k Ježišovi. Ale potom sa obráte na neho. Ja neviem uzdravova, ale ani vy. Iba Pán Boh vás môže naplni láskou.

Som si istý, že Boh hojne požehná tento seminár. Vy iba otvorte svoje srdce, dovožte mu pôsobi a neklaďte mu prekážky. Pán bude kona vo vás a spolu s vami vežmi originálnym spôsobom. Nechávajte svoje srdce otvorené, lebo chvíža stretnutia s Ježišom nastane aj pre vás. Ďakujme Pánu Bohu, že sme tu, lebo nikto tu nie je náhodou. Ak ste tu, to znamená, že Pán vám chce poveda niečo mimoriadne. Nech nám Duch Svätý pomáha započúva sa do jeho slov, keď k nám bude chcie prehovori. Každému z vás želám, aby ste stretli Pána a aby vás všetkých obdaril pokojom mysle a srdca.


Život v plností

Život v plnosti nie je ciež, ktorý máme dosiahnu až v nebi. Musíme sa oň usilova už aj počas nášho života na zemi. Boh chce, aby sme boli bytosti úplné na tele, na duchu i na duši. U Jána nachádzame slová, ktoré Ježiš adresuje všetkým: „Ja som však prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10).

Čo znamenajú slová hojne, hojnejšie, v plnosti...? To znamená, že Ježiš nás chce uzdravi, aby sme boli úplní a neporušení. Svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom hovorí: „Sám Boh pokoja nech vás celýchposvätí, aby sa zachoval vᚠduch neporušený a duša i telo bez úhony" (l Sól 5,23). Plnos života si nemožno predstavi bez uzdravenia.

Uzdravovanie je proces Uvedomme si, že Boh nás miluje

Uzdravovanie je proces, počas ktorého si osvojujeme určité postoje tela, mysle, citov a ducha, ktoré na nás pôsobia uzdravujúce a vyvolávajú v nás pocit šastia. Zážitok lásky, ktorou nás Boh miluje, prináša pokoj, ktorý nám svet da nemôže. Hneď na začiatku to chcem poveda vežmi jasne. Celý proces uzdravovania spočíva v niečom vežmi jednoduchom: v uvedomení si toho, že nás Boh miluje. Koreňom všetkých našich zranení a rán môže by presvedčenie, že nás Boh nemiluje.

Milujme seba

Uzdravovanie je proces, ktorý vedie k rozvoju osobnosti. Dáva nám možnos pochopi, že nie vždy musíme by silní. Prijímame sa takí, akí sme, a sme radi, že sme takí, akí sme. Uzdravovanie je proces, v ktorom sa stávame objektívnymi k sebe, v ktorom si uvedomujeme, že nás niekto môže milova, že sme hodní lásky. To preto, lebo začíname milova seba. Skutočný problém mnohých zranení je v tom, že nemilujeme seba, že sa odmietame, že nemáme k sebe dostatočnú úctu. Neprijímame svoje hriechy a neúspechy, neprijímame sa takí, akých nás chcel ma Boh.

Prijímajme a dávajme lásku

Uvedomme si, že Boh nás stvoril na svoj obraz a Boh je láska. Ak sme stvorení na jeho obraz - a on do nás vložil lúč svojej lásky - čím väčšmi milujeme a čím vä蚭mi sme hodní lásky, tým väčšmi sa podobáme Bohu. Ak sa cítime nehodní lásky, ak necítime, že nás Boh miluje, ak necítime, že nás milujú žudia, ak nemilujeme seba, vzďažujeme sa od Boha. Vtedy neprežívame svoj život v plnosti, lebo prija život v plnosti znamená prijíma a dáva lásku v hojnosti.

počas tohto seminára budeme často hovori o láske, lebo všetko naše utrpenie je spôsobené nedostatkom lásky. A každé uzdravenie spočíva v tom, že dávame lásku tam, kde jej niet. Spomínam si na jedného psychiatra, ktorý povedal: „Ak a bolí chrbát, miluj ho. Ak budeš milova svoj chrbát, uzdravíš sa. Nehnevaj sa na svoju chorobu alebo na svoje utrpenie. Miluj chorú čas svojho tela a to ti pomôže uzdravi sa. "Ak to môžeme poveda o telesnom uzdravení, o to skôr to platí o citovom uzdravení. Svätý Ján z Kríža hovorí: „Dávaj lásku tam, kde jej niet, a nájdeš lásku." Počas týchto dní uvidíte, že dosiahnete uzdravenie, ak budete lásku dáva a lásku prijíma.

Otvorme sa láske

Ak sa chcete uzdravi, otvorte sa láske. Môžete to urobi dvojako: z hžadiska psychologického a z hžadiska duchovného. Nebudeme tieto dva aspekty oddežova, lebo aj psychológia aj viera sú Božími darmi, jeden prirodzeným a druhý nadprirodzeným, ale oba pochádzajú od Boha. My nie sme vnútorne rozdelenými osobami. Každý z nás je osobou, ktorú Boh miluje aj z pohžadu prirodzeného aj nadprirodzeného. Na tomto seminári nebudeme hovori iba o psychologickom hžadisku nášho života. Budeme sa na veci pozera aj Božím pohžadom. Viera sa stane našou súčasou, naším postojom. Svätý Pavol v Liste Efezanom (1,2-4) hovorí:

„ Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske."

Boh nás požehnal všetkým duchovným požehnaním. Okrem toho si nás aj vyvolil v Kristovi, aby sme žili v jeho prítomnosti svätým životom. Sme vyvolení, aby sme boli otvorení jeho láske a aby sme lásku odovzdávali aj iným. V procese uzdravovania je láska dôležitejšia ako viera. Možno vás to šokuje, ale viera nie je pri uzdravení vždy nutná, ale láska je vždy potrebná. Vidíme to aj pri zázrakoch, ktoré robil Ježiš.

Prežívajme pravú slobodu

V Liste Efezanom čítame aj to, že skrze Ježišovu krv sme získali vykúpenie, slobodu (1,4-7). Chcem zdôrazni, že už sme získali slobodu. To znamená, že Ježiš chce, aby sme boli slobodní, aby sme sa nestali otrokmi samých seba.

Modlitba za uzdravenie a jej predpoklady

Čo znamená modli sa za uzdravenie? V modlitbe za uzdravenie sa snažíme zjednoti modlitbu, lásku a vieru. Mnohým modlitbám, aj mnohým modlitbám za uzdravenie, občas chýba jedna z uvedených dimenzií. Alebo im chýba láska alebo viera. Aké sú predpoklady modlitby za uzdravenie?

Dôvera v Boha

Modlitba, spojená s láskou a vierou, je prejavom dôvery v Boha. To znamená, že dôverujeme Bohu, a nie svojim schopnostiam. Dôvod, prečo nedôverujeme Bohu, spočíva v tom, že nedôverujeme sebe. Počas seminára zistíme, že jednou z našich najväčších rán je neistota, ktorá sa prejavuje v tom, že si nedôverujeme. Ak nedôverujete sebe, nebudete dôverova ani Bohu, ani svojmu manželovi ani svojej manželke ani bratovi ani sestre v modlitbovej skupine, nebudete dôverova nikomu.

Niekedy si myslíme, že sme silné osobnosti, ak nedôverujeme iným. Ale opak je pravda. Nedôverujeme iným preto, lebo nedôverujeme sebe, lebo sme plní neistoty. Uzdravený, slobodný človek dokáže dôverova Bohu. Ak dôverujeme Bohu, už sa neobávame zlyhaní. Prosto sa zverujeme do Božích rúk a je to. Mnohé modlitby za uzdravenie sú neúčinné, lebo im chýba dôvera.

Účas na Kristovej moci

Ďalší dôležitý moment v modlitbe, spojenej s láskou a vierou, je účas na Kristovej moci. Spomeňme si na slová: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi" (Ml 28,18). Túto istú moc odovzdáva Ježiš aj nám. „Bohu je všetko možné," hovorí Matúš (19,26) a „všetko je možné tomu, kto verí, "potvrdzuje Marek (9,23). Teda máme tú istú moc ako Ježiš. Povieme si, prečo. Ježiš konal mocou Ducha. A toho istého Ducha sme dostali aj my. Preto povedal Ježiš apoštolom: „Vidíte zázraky a ste z toho prekvapení. Ale budete robi ešte väčšie skutky ako ja. Lebo všetku moc, ktorú mi dal Otec, dávam ja vám. Moc, ktorú mám, nepochádza odo mňa, ale od Otca" (pórov. Jn 14,12-14), Ale je to tá istá moc.

Kona v Ježišovom mene

Čo robíme, keď sa modlíme za uzdravenie? Keď sa modlíme za uzdravenie, konáme v Ježišovom mene. V jeho mene oslovujeme stvorenie, narušené hriechom, a s láskou naň naliehame, s láskou ho povzbudzujeme, aby znova začalo fungova tak ako predtým. Preto Ježiš povedal: „Choďte a ohlasujte dobrú zves každému stvoreniu" (pórov. Mk 16,15). Boh stvoril dokonalý svet a chce, aby fungoval tak dokonale, ako je len možné. Ak sa teda modlíme za uzdravenie, priamo oslovujeme postihnutý orgán a prikazujeme mu, aby bol opä zdravý. Oslovujeme ho, aby prijal Božiu lásku, aby začal fungova podža toho, ako ho Boh stvoril. Určité časti nášho tela ochorejú alebo prestanú fungova len preto, lebo ich dostatočne nemilujeme.

Kona v súlade s Božím plánom

Ak niečo robíme v mene Ježiša, to značí, že to robíme v súlade s jeho plánom. Niekedy nevieme, aké sú Božie plány v živote určitého človeka. Ak pri modlitbe za uzdravenie vyslovíme slová „v mene Ježiša", myslíme tým „v súlade s Božím plánom." A sme si istí, že Boží plán pre človeka je plán plný lásky. Ak sa však stane, že sa človek neuzdraví, neuzdraví sa preto, že to nebolo v Božom pláne. Ale aj neu-zdravenie môže by plánom lásky pre človeka, za ktorého sme sa modlili. Možno v tej chvíli nerozumieme Božiemu plánu, ale ten je vždy plný lásky.

Ostáva v ňom

Kedykožvek sa modlíme za niekoho, aby sa uzdravil, prosíme predovšetkým o to, aby zacítil, že ho Boh miluje. Ak človek pre svoju chorobu alebo zranenie necíti Božiu lásku, nemôže ani prija úplné uzdravenie. Pri modlitbe prijíma Božiu lásku do konkrétnej časti svojho tela, ktorá je chorá alebo postihnutá. Preto je dôležité prežíva slová, ktoré nám adresuje Ján: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to" (Jn 15,7).

Často si kladieme otázku: „Prečo nedostávam od Boha to, o čo ho prosím?" Lebo zabúdame na podmienku, ktorú nám Ježiš kladie: „Ak ostanete vo mne... "Toto ostávanie v ňom je vežmi dôležité. Ostáva v ňom znamená by s ním zjednotený, podriadi sa mu, prija jeho plán lásky a prežíva Božiu lásku.

Ak si myslíte, že vás Boh odmieta, že vás vzah k Bohu robí nešastnými, že vás Boh sklamal, staviate prekážku do cesty jeho láske, takže jeho uzdravujúca moc k vám nemôže prenika. Je možné, že vnímate Božiu lásku, ale ona k vám nepreniká, lebo v ňom neostávate. Ak sa chcete uzdravi, je vežmi dôležité, aby ste sa cítili by milovaní Bohom. Treba, aby ste cítili, že vás Boh miluje v každej situácii, aj počas choroby.

Odpúša

Vežmi dôležitou podmienkou modlitby za uzdravenie je odpustenie. Srdce, ktoré nedokáže odpusti, je zablokované a nevie sa uzdravi. Je dôležité pamäta si už od začiatku, že je zbytočné modli sa za uzdravenie, ak vo svojom srdci prechovávate neodpustenie. Často sa stáva, že sa vo vašom živote vyskytujú žudia, ktorým ste niečo v minulosti neodpustili. Možno ste doteraz neodpustili svojmu otcovi alebo matke. Neodpustenie je príčinou mnohých zranení v našom živote.

Ak sa vnútorne uzdravíte, to ešte neznačí, že sa zbavíte utrpenia. Keď Ježiš visel na kríži, odpustil svojim nepriatežom, ale to ešte neznačí, že netrpel nedostatkom lásky od žudí, ktorých miloval. Teda môžete by uzdravení a pritom trpie. Ale utr-penie vo vás už nebude vyvoláva hnev, depresiu ani zúfalstvo.

zranení uzdravovatelia

Chcem zopakova ešte jednu dôležitú vec. Som si istý, že počas seminára sa dotknete mnohých svojich rán. Nechceme tieto rany jatri, ale ony sú tu. Preto je vežmi dôležité, aby ste si našli niekoho, s kým sa budete môc porozpráva. Je vežmi bolestné dotýka sa svojich rán a nema pri sebe človeka, ktorý by vás podporil. Počas seminára všetci budeme zranenými uzdravovatežmi. Všetci budeme zranení, ale všetci budeme aj uzdravovatelia. Sme akoby v nemocnici, kde každý z nás je zároveň pacientom i lekárom. Preto je dôležité, aby sme si navzájom pomáhali a modlili sa jeden za druhého. Ani sa nehanbite požiada iných, aby sa za vás modlili. Lebo, ako som už povedal, ak sa budete dotýka svojich zranení bez pomoci iného človeka, bude to vežmi bolestné.

Boh chce našu spoluprácu Podobenstvo o pestrofarebnom vtákovi

Žil raz jeden krásny vták, ktorý mal husté, pestré perie, bol plný energie a túžob. Jedného dňa, nanešastie, spadol do hlbokej jamy. Bol celý zmätený a v zúfalstve si kládol otázku: „Čo mám robi?"

Predstav si, že ty si tým pestrofarebným, krásnym vtáčikom, plným chariziem, talentov, ale zrazu sa ocitneš uprostred ažkostí.

Prvá reakcia

Vták sa nešastne pozerá z jamy smerom hore a vidí žudí, ktorí okolo neho prechádzajú. Zmocní sa ho hnev a hovorí: „Toto všetko je vaša vina. Všetko je vaša vina, lebo keby ste boli tú jamu prikryli, nebol by som do nej spadol!"

Keď sa stretneme s problémom, aj my často reagujeme podobne. Snažíme sa nájs nejaké východisko a hžadáme človeka, na ktorého by sme preniesli svoj hnev. Snažíme sa na niekoho ukáza prstom, len aby sme nemuseli obvini seba a prebra zodpovednos za to, čo sa stalo. Namiesto toho, aby sme prevzali zodpovednos za to, že sa nachádzame na dne vyprahnutej studne, zvažujeme vinu na iných. A hoci reagujeme týmto spôsobom, je nám úplne jasné, že na situácii nič nezmeníme. Ostaneme tam, kde sme, naplnení hnevom a úzkosou. Ak sa však budeme hneva na žudí, z jamy sa nedostaneme.

Druhá reakcia

Potom vták začne vola o pomoc: „Prosím vás, pomôžte mi! Prosím vás, vytiahnite ma z tejto jamy!"

Takto reaguje človek, ktorý sa vyberá za liečitežmi alebo kňazmi, len aby sa zbavil svojho problému. Myslí si, že jeho uzdravenie závisí od iných, a nie od neho. Nazdáva sa, že bude uzdravený, ak nájde niekoho, kto sa bude za neho modli, ak bude ma šastie a nájde silného exorcistu, ktorý sa za neho pomodlí modlitbu oslobodenia. Tento človek hžadá pomoc niekde mimo a viaže svoje šastie a uzdravenie na iných. Toto je druhá reakcia vtáka, ktorý sa nachádza na dne jamy.

Tretia reakcia

Okoloidúci sa pozerajú na vtáka a prihovárajú sa mu: „Napni krídla a vyle z jamy." Snažia sa prenies zodpovednos na vtáka. Povzbudzujú ho, prosia ho, aby so svojou situáciou niečo robil. Ale vták reaguje slovami: „Bojím sa. Bojím sa, že sa zraním, keď napnem krídla."

Často je oveža jednoduchšie zosta tam, kde sa nachádzame, ako vybŕdnu z nepríjemnej situácie. Na to, aby sme sa dostali z takejto situácie von, je možno potrebné, aby sme odpustili, a to by mohlo zrani naše krídla. Možno by sme sa mali zrieknu niečoho, čoho sa zrieknu nechceme, a to by nám takisto zranilo krídelká. Je možné, že budeme musie v niečom poslúchnu a to všetko by mohlo zrani naše krídla. A tak sa radšej utiekame k magickému uzdraveniu namiesto toho, aby sme sa podrobili uzdraveniu, kde sa tiež žiada nᚠpodiel. Ale to sa nám často nedarí a ostávame na dne jamy.

Štvrtá reakcia

Vták si hovorí: „ Taký je môj osud. Celý svoj život budem musie strávi tu, v tejto jame."

Táto reakcia nastáva vtedy, keď sme znechutení, keď nenachádzame žiadne oporné miesto, ktoré by nám pomohlo dosta sa z jamy von. Je to situácia žudí, ktorí hovoria: „Čo už narobím, je to tak, ako to je. To je moja situácia, nepomôžem si."

Piata reakcia

Napokon sa vták rozhodne napnú svoje krídla, ale zisuje, že v nich už nemá silu. Už je neskoro, prešiel čas a on stratil všetku energiu, aby roztvoril svoje krídla a vyletel.

Brat, sestra, pozri sa teraz na svoj konkrétny prípad a pouvažuj nad tým, v ktorej situácii sa nachádzaš. Si vták, ktorý je nahnevaný na iných za to, čo sa stalo? Si vták, ktorý sa obracia o pomoc k iným, k magickým silám bez toho, aby si pomohol sám? Si vták, ktorý sa bojí natiahnu krídla, ktorý sa bojí, že ho zrania steny jamy, keď bude chcie vyletie? Alebo si taký znechutený, že si povieš: „Taký je môj osud, s tým ja nič neurobím?" Si vták, ktorý sa uspokojí s tým, že je chorý, že žije vo svojich Problémoch a že v nich aj ostáva?

Drahí bratia a sestry! Dnes vás Ježiš vyzýva, aby ste sa vyslobodili z jamy. Dnes vám chce Ježiš pomôc, aby ste napli svoje krídla a, aj keby ste sa troška aj zranili, aby ste vzlietli a znova získali slobodu. Od tohto seminára by sme nemali čaka magické uzdravenie, lebo Pán nezaobchádza s nami magickým spôsobom. Vždy žiada našu spoluprácu. Správa sa k nám ako džentlmen a berie nás ako zrelých žudí. Je zbytočné ís za ním a hovori mu: „Môj Pane, prosím a, uzdrav ma." Pán nám dáva dostatok svetla a učí nás, ako sa môžeme uzdravi.


Pingpong s Pánom

Proces uzdravovania som zvykol prirovnáva k pingpongu s Pánom. Pri pingpongu nastane chvíža, keď sa loptička dostane do Pánových rúk, a ja mu hovorím: „Pane, som zmätený a neviem, čo mám robi." A Pán mi naznačí prvý krok, ktorý musím urobi. Teraz je loptička v mojich rukách. Ak neurobím to, čo mi Pán hovorí, proces uzdravovania sa zastaví. Ale keď urobím, čo odo mňa žiada, loptičku mu vraciam. A hra pokračuje.

Príbeh matky zranenej svojou matkou

Raz prišla za mnou žena so slzami v očiach a s hlbokým vnútorným zranením. Bola to vežmi dobrá žena a mala na starosti modlitbovú skupinu. Ale mala aj jednu slabos. Vežmi rýchlo sa dokázala nahneva na svojho sedemročného syna a nevedela si vysvetli dôvod. Jedného dňa bol chlapec znova neposlušný, matka sa zase vežmi nahnevala a udrela ho po hlave. Keď videla, že chlapec krváca, vydesila sa a prišla za mnou.

Pýtala sa ma: „ Prečo sa mi to stáva?" Najprv som jej vysvetlil, že jej trest vôbec nezodpovedal skutku, ktorý chlapec vykonal. Jej hnev bol neprimeraný vzhžadom na skutok, ktorého sa chlapec dopustil. Žena pochopila, že vylieva na svojho syna hnev, ktorý sa v nej nahromadil. A bolo treba nájs odpoveď na otázku, čo je príčinou jej hnevu.

Povedal som žene, aby sa modlila spolu so mnou a prosila Pána o svetlo. Po spoločnej modlitbe som sa jej spýtal, či si nespomína na nejaký vežký hnev zo svojho detstva. Povedala mi, že sa vežmi hnevala a doteraz sa hnevá na svoju matku. A boli sme pri koreni problému.

Pochádzala z viacdetnej rodiny a keď bola malá, jej matka ju posielala spa k starej mame. Dievčatko cítilo, akoby ho matka odmietala a v jeho srdci sa postupne začal hromadi hnev. Bolo zranené, lebo necítilo matkinu lásku. Doma sa cítilo ako cudzinec a oveža slobodnejšie a spontánnejšie sa správalo v dome svojej babičky. No nikdy nenabralo odvahu porozpráva sa o svojom skrytom hneve so svojou matkou, hoci už ako dievčatko pochopilo, že matka nemohla kona ináč. Žena s tým jednoducho žila celý svoj život. Ale potrebovala sa tohto svojho hnevu zbavova a zbavovala sa ho tak, že ho prenášala na svojho syna, v ktorom videla seba ako sedemročné, nemilované dievčatko. Keď sme zistili koreň jej hnevu, prosili sme Ježiša, aby vstúpil do obdobia jej detstva a aby ho uzdravil.

Proces vnútorného uzdravovania je ako pingpong s Pánom. Povieme niečo Ježišovi a on nám na našu otázku odpovie. V tomto prípade som sa aj ja pýtal Ježiša a Ježiš mi odpovedal tým, že mi poukázal na koreň problému. Zároveň nás však vždy uisuje, že nás chce uzdravi. Potom je rad na nás, aby sme sa ho spýtali: „Pane, čo chceš, aby som urobil?"

Podobnú otázku položila aj táto žena a Pán jej vežmi jasne cez Písmo povedal: „Choď za svojou matkou, zdôver sa a odpus jej!" To však neznačí, že Pán žiada od každého človeka presne to isté. Vnútorné uzdravenie je niečo originálne, niečo špeciálne pre každého. Tejto žene Pán povedal: „Choď a vyrozprávaj to svojej matke." To znamená, že si mala zrani krídla.

S vežkými ažkosami prišla za svojou matkou, všetko jej vyrozprávala a prosila ju o odpustenie. Obe sa objali a spoločne plakali. Zdalo sa, že je všetko v poriadku a že je uzdravená. Počas procesu vnútorného uzdravovania je vždy dôležité pýta sa Ježiša: „Pane, a čo ďalej?" A pingpong, o ktorom sme hovorili, aj tu pokračoval. Znova prišla pred Pána a pýtala sa ho: „Pane, a čo ďalej?"

Znova sme sa modlili a otvorili sme Sväté písmo. A Pán jej znova vežmi jasne povedal: „Teraz choď a povedz svojim bratom a sestrám, čo ti urobil Pán!" To bolo pre ňu ešte ažšie, lebo doteraz sa všetko odohrávalo iba v jej srdci. Nebolo žahké odhali všetko, čo prežila, bratom a sestrám na modlitbovom stretnutí. Bolo žahšie osta leža v jame ako vták a neporani si krídla. Ale táto žena sa chcela dosta z jamy von, bojovala, poslúchla a urobila, čo od nej Pán žiadal. Poslúchla a pocítila pokoj.

Potom sme sa znova modlili a ďakovali sme Pánovi. Mysleli sme si, že celá záležitos je definitívne uzavretá. Ale pingpong sa neskončil. Niekožko dní po modlitbe sa stalo niečo vežmi zvláštne - chlapček vážne ochorel a strávil v posteli osem dní. A matka osem dní bdela pri posteli svojho syna. Nechápala, prečo to Pán dopustil, keď ho vo všetkom poslúchla. Bola nahnevaná na neho a hovorila: „Pane, urobila som všetko, čo si mi kázal, tak prečo si toto dopustil?"

Až neskôr sme pochopili, čo Pán zamýšžal. Počas ôsmich rokov táto žena prenášala svoj hnev na svojho syna. Zraňovala ho a aj on bol nahnevaný na svoju matku. Chlapcovi chýbala materinská láska. Počas choroby nastal čas, aby matka naplnila prázdnotu v synovom srdci svojou láskou. Bolo treba, aby sa mu zahojili všetky rany, ktoré mu matka počas predchádzajúcich rokov spôsobila. Počas týchto dní sa vyplnila prázdnota v srdci chlapca, ktorá v ňom vznikla v predošlých rokoch. To bol koniec procesu uzdravovania tejto ženy. A prostredníctvom nej sa uzdravil aj jej syn aj jej matka.

Služba modlitby za uzdravenie

Ako vidíte, proces vnútorného uzdravenia je skutočne proces. Nemožno si predstavi, aby sa vnútorné uzdravenie odohralo v jedinom okamihu. Proces vnútorného uzdravenia je hra medzi človekom a Pánom, počas ktorého Boh postupne a pomaly vedie človeka k úplnému uzdraveniu. Preto majte na pamäti niekožko smerníc, ktoré sa týkajú služby modlitby v procese uzdravovania.

Tradične hovoríme o štyroch typoch modlitby, a to o adorácii, chvále, modlitbe prosby a vďakyvzdania. Teraz budeme hovori o piatom druhu modlitby, ktorým je modlitba služby, keď pomáhame iným žuďom stretnú Ježiša, aby ich uzdravil. Na to sú potrebné štyri kroky.

Príprava

Prvým krokom v službe modlitby je príprava. Čo to znamená? • Budíme otvorení pre svetlo Ducha Svätého

V prvom rade musíme prosi Pána, aby nás viedol. Počas služby modlitby nikdy nemôžeme predpoklada, že poznáme Božiu vôžu. Vieme, že Boh miluje človeka, za ktorého sa modlíme, ale nevieme, či ho chce v danej chvíli aj uzdravi. Lepšie povedané, nevieme, aký typ uzdravenia Boh pripravil pre konkrétneho človeka. Môže sa sta, že my chceme, aby Boh uzdravil niečo konkrétne, ale on pritom urobí čosi úplne nečakané a uzdraví úplne inú oblas.

Raz som sa modlil so ženou, ktorá bola slepá. Bola vežmi nešastná. Modlil som sa s jednou skupinou, aby jej Pán dal svetlo. Počas modlitby nás žena zrazu zastavila. Povedala nám, že musí ís poprosi o odpustenie svoju susedku. V tej chvíli sme zmenili svoju modlitbu a modlili sme sa, aby Duch Svätý obdaril ženu odvahou a silou, aby to dokázala. Po modlitbe išla a zaklopala na dvere svojej susedky. My sme sa za ňu modlili ďalej. Vrátila sa plná radosti a už nikdy viac nespomínala svoju slepotu. Slepota pre ňu prestala by problémom. Jej hlavným problémom bolo neodpustenie.

Počas služby modlitby musíme by ustavične otvorení pre svetlo Ducha Svätého. Je to vežmi dôležitý postoj, ktorý si máme osvoji počas prípravy na modlitbu.

•       Modlime sa za lásku

Ďalším dôležitým postojom počas prípravy na modlitbu je modlitba za lásku. Modlitba za uzdravenie musí by modlitbou lásky. Musíme sa rozhodnú milova tak, aby prúd Božej lásky pretekal na človeka, za ktorého sa modlíme. Je riskantné modli sa za to, aby sa cez nás prejavila Božia moc. Tento motív sa vežmi často spája s pýchou. Hlavným motívom našej modlitby nemá by to, aby sa cez nás prejavila Božia moc, ale aby žudia zacítili, že Boh je milujúci Boh.

•        Obnovme svoje rozhodnutie odpúša

Tretím postojom počas prípravnej fázy na modlitbu má by odpustenie. Nemôžeme

jedného opravdivo milova a druhého nenávidie. Ak niekoho nenávidíme, sme zablokovaní, nemôžeme milova niekoho iného. Láska je alebo univerzálna alebo nie je láskou.

Toto je teda prvý krok: pripravi sa na modlitbu tým, že si osvojíme tieto postoje. Ďakovanie

Druhý krok v službe modlitby spočíva v tom, že ďakujeme Bohu za človeka, za ktorého sa modlíme, ďakujeme mu za problém, ktorý má, a situáciu, v ktorej sa nachádza. Svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom hovorí, aby sme ďakovali Bohu vo všetkom (pórov, l Sól 5,18). To neznamená, že musíme ďakova Bohu za všetko, ale vo všetkom. Napr. neďakujeme mu za hriech, ktorého sa dopúšame, ale ďakujeme mu v siaiácii, v ktorej sa hriechu dopúšame, lebo v nej zakúšame Božie odpustenie. Niet na svete toho zla, ktoré by Boh nemohol využi na to, aby nám ukázal, že nás miluje. Teda máme ďakova Bohu za človeka, za ktorého sa ideme modli, a takisto za problém, ktorý mu umožní stretnú sa s Bohom dokonalejším spôsobom.

Rozlišovanie

Počas modlitby za uzdravenie Boh používa všetky naše schopnosti. Používa nᚠrozum, fantáziu, predstavivos, všetko to, čo sme. Vďaka našej predstavivosti občas vidíme človeka, za ktorého sa modlíme, ako diea, a tak môžeme vníma jeho životné okolnosti. Niekedy stačí takáto pomoc, aby sme ihneď pochopili koreň problému. V tomto ohžade je vežmi dôležitý zmysel pre rozlišovanie, aby sme vedeli rozozna, čo je od Boha a čo je číra predstavivos alebo fantázia.

Prijatie

Ďakujme Bohu, že vypočul našu modlitbu a prosme ho, aby v človeku pretrvával pokoj. Ďakujme Bohu aj vtedy, keď nevidíme výsledok. Počas modlitby sa musíme plne odovzda do Božích rúk. Nemáme mu hovori, čo má robi, ale prija to, čo koná. Nemôžeme mu káza, akým spôsobom má človeka uzdravi, ale máme podriadi svoju modlitbu jeho plánom.

Niekožko dôležitých rád

V tejto súvislosti vám chcem da niekožko dôležitých rád:

•        Vieru musí ma ten, kto zodpovedá za službu uzdravovania, a nie človek, za ktorého sa modlíme. Služobník, ktorý sa modlí, musí by človekom plným viery. Je za to plne zodpovedný. To však neplatí o človeku, za ktorého sa modlí. Často sa stáva, že človek, za ktorého sa modlíme, nie je veriaci. Na tom nezáleží. Možno práve to je prekážka uzdravenia, ktorá musí by odstránená. Ale je vežmi dôležité, aby človek, ktorý sa modlí, bol človekom plným viery.

•        Vežmi často používame pri modlitbe vetu: .,,... ak je to tvoja vôža." Považujte to za samozrejmé, že je to zaručene Božia vôža, aby bol človek uzdravený. Neexistujú prípady, ktoré by Boh chcel uzdravi, a prípady, ktoré by Boh nechcel uzdravi. Mali by sme sa vyhýba fráze: „... ak je to tvoja vôža" a mali by sme sa modli presnejšie: „Uzdrav ho podža tvojej vôle." Ježiš chce každého uzdravi, ale možno nie tak, ako si to predstavujeme my. Môžeme sa modli napr. za uzdravenie ženy, ktorá má rakovinu. Žena sa možno nevylieči z rakoviny, ale Boh ju zahrnie pokojom a odovzdanosou, a tým ju uzdraví. Boh neuzdravuje podža našich predstáv, ale podža svojej vôle. No vždy odpovie na našu modlitbu, ak mu len nekladieme prekážky nedostatkom viery, pýchou či niečím podobným.

•        Nie my sme zodpovední za výsledok našej modlitby, ale Boh. Jediné, čo môžeme robi, je milova, modli sa a veri. Ak berieme na seba zodpovednos za úspechy, musíme by zodpovední aj za neúspechy. Teda nie sme zodpovední za výsledok modlitby, či úspešný alebo neúspešný. Pre Boha niet úspechov alebo neúspechov, u Boha je len originálny plán, ktorý má s každým človekom.

•        Modlitba plná viery sa má vždy kona v mene Pána Ježiša. „ Urobím všetko, o čo budete prosi v mojom mene... "(]n 14, 13). Čo znamená „v mojom mene'? To nie je len tak, poveda „v Ježišovom mene." V Matúšovi nachádzame vežmi zvláštne slová, keď Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Mnohí mi v onen deň povedia: - Pane, Pane, či sme v tvojom mene nevyháňali zlých duchov?- Vtedy im vyhlásim: - Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávos/'"(Mt 7, 22-23). Vyháňam diablov v Ježišovom mene a Ježiš mi povie: „Nepoznám a!" Ako je to možné? Dôvod je prostý. Lebo to „v mojom mene" neznačí len to, že vyslovujem Ježišovo meno, ale znamená to v súlade s jeho vôžou, podža jeho plánu. Toto znamená modli sa v jeho mene: modli sa podža jeho plánu, ktorý má s človekom. Ježiš nám akoby hovoril: Čokožvek budete žiada v súlade s mojím plánom, urobím to.

•        Na to, aby sme sa modlili, nemusíme by svätí, lebo v tom prípade by sa nikto nemohol modli. Ale musíme by na ceste k dokonalosti. Musíme by rozhodnutí nasledova Ježiša. Ak sa neusilujeme by svätí, ak nie sme oddaní Pánovi Ježišovi, potom je naša modlitba za uzdravenie vežmi slabá.

•        A ako posledné si pamätajte, že modli sa za uzdravenie iných znamená modli sa za vlastné uzdravenie. Modlitba za iných uzdravuje aj nás.

Záverečná modlitba

Na záver sa pomodlíme vežmi jednoduchú modlitbu, aby sme si mohli zača uvedomova, že nás Ježiš uzdravuje. Prosím vás, aby ste nechali všetko, čo máte v rukách, zavreli oči a vstúpili do Pánovej prítomnosti.

Predstav si pred sebou Pána Ježiša takým spôsobom, ako chceš, ako oblak alebo ako žudskú bytos. Pozeraj sa na neho, pozeraj sa mu do očí a dovož, aby jeho pohžad prenikal tvoj pohžad. Teraz popros Ducha Svätého, aby ti pripomenul nejaký problém, ktorý prežívaš. Môže to by problém z minulosti alebo problém aktuálny. Môže to by nejaké zranenie, spomienka na minulos, úzkos, ktorá sa a zmocnila, môže to by strach z budúcnosti či neodpustenie. Možno ti prichádza na um človek, ktorému nedokážeš odpusti, možno je to tvoja matka, tvoj otec, niekto iný. Možno je to hriech, ktorý si spáchal a stále mᚠpocit viny, hoci vieš, že Boh ti ho už odpustil. Teraz si vyber jeden jediný problém zo všetkých problémov, ktoré máš.

Uvažuj nad tým, čo si v minulosti robil, aby si sa s týmto problémom vysporiadal. Možno si sa ho snažil zakry, možno si o ňom nikomu nehovoril, dokonca ani sám sebe. Namiesto toho, aby si svoj problém riešil, si možno ukazoval prstom na iných a vinil si zo svojho problému ich. Ale teraz chceš vloži svoj problém do Pánových rúk. Vykroč v ústrety Ježišovi, kráčaj smerom k nemu s problémom vo svojich rukách. A odovzdaj mu ho.

Pane Ježišu, vezmi môj problém do tvojich rúk. Odpus, že som ho tak dlho neriešil. Odpus mi, že som ti nedovolil, aby si ma z neho vyliečil. Pane, povedz mi, čo by som mal urobi. Naznač mi, čo mám robi. Ukហmi prvý krok. Vieš, že sám to nedokážem. Ale mocou tvojho Ducha Svätého to chcem dokáza. Nech to stojí čokožvek, chcem zača proces svojho uzdravovania. Viem, že nie som sám a preto sa obraciam na teba. Môj Pane, prosím a, aby si zobral môj problém do svojich rúk. Nemám nič iné, čo by som ti dal.

Teraz si predstav, ako sa na teba Ježiš pozerá a usmieva sa. Nech je tvoj problém akýkožvek, Ježiš sa na teba nehnevá. Objíma a a zaplavuje a svojou láskou. Precí Ježišovu lásku a povedz mu: Môj Pane, ďakujem ti vo svojom probléme. Viem, že vdáka nemu sa s tebou stretnem ešte dôvernejšie. Viem, že môj problém ma privedie bližšie k tebe.

A teraz a prosím, môj Pane, aby si zoslal svojho Svätého Ducha na každého z nás. Príď, Duchu Svätý, posilni moje srdce, posilni moju vôžu a posilni moje rozhodnutie. Príď do môjho srdca, môj Pane, a odstráň z neho všetky prekážky, ktoré bránia tvojej láske, aby mohla ovládnu moje srdce a uzdravi ho. Amen.

Teraz prosím, aby ste ostali chvížu ticho. Dovožte Pánovi Ježišovi, aby sa dotkol vašej rany a vyliečil ju.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, - vždycky, i na veky vekov. Amen.


Človeka uzdravuje láska

Príbeh o rozladenej gitare

V jednej zavretej miestnosti sa nachádzalo pä gitár, ktoré žili normálnym životom. Raz vošiel do miestnosti mladý muž, zobral jednu gitaru do svojich rúk a začal ju ladi, pričom niektoré struny naahoval a iné zasa uvožňoval. Bola to namáhavá práca, pri ktorej gitara nariekala od bolesti. Ďalšie gitary sa vežmi báli a hundrali na človeka, ktorý ich išiel ladi. Jednej sa podarilo skry sa za fotelku. Ale muž, ktorý gitary ladil, nebral ohžad na ich plač, prechádzal od jednej gitary k druhej a ladil ich. Priahoval a uvožňoval struny a takto ich postupne všetky naladil. Nevšimol si však gitaru, ktorá sa schovala za kreslo. Potom odišiel z miestnosti, kde ostali štyri gitary naladené a jedna rozladená.

Jedného dňa vošli do miestnosti muzikanti, aby zobrali gitary na koncert. Vyskúšali ich a zistili, že štyri naladené gitary vydávajú prekrásny zvuk. Ale keď muzikant chytil do rúk piatu gitaru, začul príšerný zvuk, podobný kvákaniu žaby. A tak nechal gitaru bokom. Rozladenej gitary sa zmocnila hlboká depresia a začala narieka a plaka nad svojím osudom: „Ach, ja nešastná, ja som jediná, ktorú vynechali. Celý môj život som bola nešastná, vždy ma len odmietali a odstrkovali. "A hundrala na každého, lebo všetci k nej boli zlí.

Toto môže by aj vᚠživot. Môžete by naladenou gitarou v rukách ladiča, ale môžete by aj gitarou, ktorá vydáva žalostné zvuky a skrýva sa za kreslo. Môžete by gitarou v rukách Pána, vášho ladiča, ktorý vám občas spôsobí boles, až budete plaka. Možno si neuvedomujete, že toto utrpenie Pán - ladič nechce, že pre neho je to len prostriedok, aby ste vydávali harmonické zvuky.

Alebo môžete by aj gitarou nešastnou, ktorá sa snaží vymknú sa z Pánových rúk, vydáva sa na svoju vlastnú cestu a plní iba svoje plány. Po živote strávenom v neposlušnosti Bohu môžete právom poveda: „Som nešastný."

Myslím si, že je dôležité, aby sme chápali zmysel utrpenia v našom živote na našej ceste za Kristom. Často sa stretávame s žuďmi, ktorí kritizujú charizmatickú obnovu, lebo si myslia, že v charizmatickej obnove niet miesta pre utrpenie. My vraj vždy hovoríme o uzdravení. Kedy nájdeme vhodné miesto na hovorenie o kríži, keď stále prosíme Pána o to, aby nás uzdravil, aby nám sňal kríže?

Poslanie evanjelizova a uzdravova

Predovšetkým si musíme uvedomi, že uzdravovanie patrí k poslaniu, ktoré Ježiš zveril svojim apoštolom: „Choďte, ohlasujte evanjelium, uzdravujte a vyháňajte zlých duchov" (pórov. Mk 16,15-18; Lk 10,9). Kedykožvek Pán Ježiš posielal apoštolov a potom aj učeníkov, aby išli do sveta ohlasova evanjelium, vždy im okrem úlohy ohlasova evanjelium zveril aj poslanie uzdravova a oslobodzova.

Ak hovoríme len o poslaní ohlasova, toto poslanie je čiastkové, pretože mu chýba ďalšia čas, a to poslanie uzdravova a oslobodzova od zlých duchov. Keby ohlasovanie spočívalo iba v ohlasovaní blahozvesti, ak by v ňom nebolo oslobodzovanie a uzdravovanie, chýbali by dôkazy, že ohlasované posolstvo je pravdivé. A na druhej strane, keby sme hovorili iba o uzdravovaní a oslobodzovaní a vynechávali by sme povinnos ohlasova, celé náboženstvo by sa zmenilo na sentimentalizmus. Teda evanjelizácia a uzdravovanie - tieto dva prvky- patria k sebe.

Evanjelizova bez uzdravovania by znamenalo odovzdáva posolstvo iba teoreticky.

Ohlasujem vám blahozves, ale bez toho, aby som vám dal zážitok z tejto blahozvesti. Ak by som vám však hovoril iba o uzdravovaní a oslobodzovaní, a nehovoril by som o evanjelizácii, znova by som len podával čiastkové kresanské posolstvo. Lebo uzdravovanie nie je ciež, ale prostriedok, ktorý privádza človeka k nasledovaniu Krista.

Ciež uzdravenia

Je tu ďalšia myšlienka, ktorú vám chcem zdôrazni: Uzdravovanie je úplné iba vtedy, ak vedie k nasledovaniu Ježiša. Ciežom uzdravenia je nasledova Ježiša. Kedykožvek Pán uzdraví človeka, vždy ho vyzýva aj k tomu, aby ho nasledoval.

Uzdravenie chorého pri betsatskom rybníku

Prečítajme si v evanjeliu (Jn 5,1-18) príbeh o človekovi, ktorý sa zdržiaval pri betsatskom rybníku a nemal nikoho, kto by ho spustil do rybníka, keď sa v ňom zvíri voda. Ježiš uzdravuje človeka, ktorý bol chorý už tridsaosem rokov a hovorí mu: „ Vstaň, vezmi si lôžko a choď!" Uzdravený potom išiel do synagógy, kde sa ho farizeji pýtali, kto ho uzdravil. Ale v trinástom verši čítame, že uzdravený nevedel, kto ho uzdravil, lebo Ježiš sa stratil v zástupe.

V    tejto stati evanjelia sa stretávame s telesným uzdravením. Človek, ktorý bol uzdravený, nevie, kto ho uzdravil. To znamená, že jeho uzdravenie nie je úplné. Bol síce uzdravený telesne, ale nemohol nasledova Ježiša Krista, lebo nevedel, kto ho uzdravil.

Ján pokračuje v rozprávaní tejto udalosti. Hovorí, že Ježiš ho neskôr našiel v chrá-IT1e a povedal mu: „Ozdravel si, už nehreš, aby a nepostihlo niečo ešte horšie." A v pätnástom verši čítame, že uzdravený potom išiel poveda Židom, že ho uzdravil Ježiš. Až teraz je jeho uzdravenie kompletné. Teraz už vie, že ho uzdravil Ježiš a svedčí o tom, že to bol Ježiš, ktorý mu povedal: „ Vstaň, vezmi si lôžko a choď!"

V    evanjeliu často čítame, že Ježiš vyzýva človeka, ktorého uzdravil: „Poď a nasleduj ma!" Opravdivé uzdravenie nenastáva vtedy, keď Ježiš odstráni boles z nášho tela, z našej ruky. Napokon, sme žudia a môže sa vežmi žahko sta, že jeden týždeň nás bolí jedna ruka, ale onedlho nás bude bolie aj druhá, ktorá nebola uzdravená. Skutočné uzdravenie spočíva v nasledovaní. Každé telesné uzdravenie je dočasné. Ježiš síce vzkriesil Lazára, ale kde je teraz Lazár? Bol vzkriesený z mŕtvych, ale neskôr predsa len zomrel. Ak nás Ježiš uzdravil telesne, to ešte nie je zárukou, že sa nás neskôr nezmocní iná telesná choroba.

Ciežom každého uzdravenia je nasledova Ježiša. Ak nenasledujeme Ježiša, naše uzdravenie je len čiastočné. Tak to bolo aj v prípade desiatich malomocných, z ktorých sa vrátil iba jeden, aby vzdal Ježišovi úctu a poďakoval sa mu. A Ježiš sa spýtal: „A kde sú ostatní deviati?" (pórov. Lk 17,11-19). Túto otázku nepoložil preto, že by bol chcel prija od ostatných vďaku. Spýtal sa preto, lebo vedel, že uzdravi sa z malomocenstva a nenasledova ho, vedie len k čiastočnému uzdraveniu.

Druhý muž by namietal: „Nie, ja si myslím, že uzdravenie musí by postupné. Najprv treba ís k Ježišovi, on vám potrie oči blatom a pošle vás, aby ste si ich umyli v rieke. A vy budete vidie okolo seba veci, ako sa pohybujú, a postupne nadobudnete úplný zrak,"

Tretí muž by mal iný názor. „Nie, ani to nestačí. Musíte ma spoločenstvo, ktoré vás privedie k Ježišovi. Až potom vás bude môc Ježiš uzdravi.

A tak by muži len diskutovali a diskutovali, jeden druhému by protirečili a nedokázali by sa dohodnú. Je jasné, že nikdy by nenapísali knihu, lebo by sa nedokázali zhodnú na jednej technike, ktorú Ježiš používa pri uzdravovaní žudí. Nevedeli by pochopi, že Ježiš nepotrebuje na uzdravenie žiadnu techniku.

źudia, ktorí slúžia službou uzdravovania, robia často túto istú chybu. Snažia sa kopírova techniky iných uzdravovatežov. Niekedy napodobňujú iných aj v modlitbe. Myslia si, že na uzdravenie je potrebná mimoriadna modlitba alebo mimoriadna technika. A to je vežká chyba, lebo uzdravovanie nespočíva v technike, ale v láske. Je chyba snaži sa nájs správnu metódu uzdravovania miesto toho, aby sme sa snažili stretnú sa s Uzdravovatežom. Je tožko spôsobov uzdravovania, kožko je spôsobov prijímania a dávania lásky.

Prirodzené prostriedky v procese uzdravovania

Ježiš nám káže používa aj prirodzené prostriedky na ceste nášho uzdravovania. Je to

vežmi nebezpečné, keď v charizmatických modlitbových skupinách niekto povzbudzuje chorého, ktorý užíva lieky, aby ich prestal užíva, keď už spoznal Ježiša. V Knihe Sirachovcovej (Sir 38,1-15) nachádzame povzbudzujúce slová, v ktorých nás Pán vyzýva, aby sme mali vo vážnosti lekára, lebo Najvyšší ho stvoril na pomoc žuďom. Písmo hovorí o tom, že sú súčasou Božej prozretežnosti. Nemáme čas na to, aby sme si prečítali týchto pätnás veršov, ale máte možnos vráti sa k nim neskôr a nájs povzbudenie v tomto úryvku Písma Svätého, kde sa hovorí aj o užívaní prirodzených prostriedkov, ktoré nám dáva veda. Ak ideme cestou uzdravovania, to ešte neznamená, že máme vylúči všetky prirodzené prostriedky, ktoré nám takisto pomôžu uzdravi sa.

Zbytočnos techník

Predstavte si, že by sa stretli všetci žudia z Palestíny, ktorých Ježiš uzdravil zo slepoty a rozhodli by sa napísa knihu. V tejto knihe by chceli vyda svedectvo o tom, ako ich Ježiš uzdravil. Jeden z uzdravených slepcov by povedal: Ježišova technika uzdravovania je vežmi jednoduchá. On uzdravuje púhym slovom. Povie: Buď uzdravený! a človek je uzdravený. "

Kto má moc uzdravova?

Niekto by sa mohol spýta: Môžem aj ja pomáha službou uzdravovania iným? Alebo, čo mám robi, aby som bol uzdravený? Odpoveď je jednoduchá. Ak chcete prija uzdravenie a by kanálom uzdravenia pre iných, buďte otvorení pre dávanie a prijímanie Ježišovej lásky. Čím väčšmi ste otvorení láske, čím väčšmi ste pripravení by milovaní a milova, tým účinnejšie sa môžete sta kanálom uzdravenia pre iných.

Ako sme to už spomínali, sme zranenými uzdravovatežmi vo vzahu k iným žudom. Všetci sme zranení a všetci potrebujeme uzdravenie, či je to uzdravenie telesné, psychické, duchovné, či je to uzdravenie z našich minulých rán alebo oslobodenie spod vplyvu zlého ducha. Nikto z nás nie je úplný, celistvý. Nikto z nás nemôže poveda: Ja som úplne v poriadku." Všetci sme zranení a všetci sme aj uzdravovatelia, všetci sme pacienti a všetci sme lekári. Preto je dôležité, aby sme si navzájom Pomáhali, aby sme sa za seba modlili. Prečo? Lebo každému z nás dal Boh schopnos milova a milova znamená lieči, uzdravova. Ak a milujem, uzdravujem a. Naším liekom je láska. Všetci sme povolaní uzdravova iných, lebo sme povolaní milova.

Uzdravovanie spočíva v tom, že milujeme v Ježišovi človeka, ktorého chceme uzdravi.

Človeka uzdravuje láska. A tak sa každý z nás môže sta kanálom uzdravenia pre človeka, ktorého chceme uzdravi, už len tým, že ho milujeme. Toto je základný princíp uzdravovania.

Dvaja slávni americkí psychiatri, členovia charizmatickej obnovy, Mathew a Dennis Lynn, rozlišujú tri kategórie žudí, ktorí môžu uzdravova, teda by kanálmi lásky pre uzdravenie iných žudí. Sú to žudia uzdravení, žudia v procese uzdravovania a tí, ktorí sa navzájom milujú.

• źudia uzdravení

Do prvej kategórie patria žudia, ktorí boli uzdravení z určitej choroby, rany alebo problému. Treba, aby ste vedeli niečo vežmi dôležité. Ak vás Pán uzdraví z problému alebo z choroby, v momente uzdravenia vám dáva aj charizmu uzdravova iných z tej istej choroby. Osoba, ktorá bola uzdravená z rakoviny, má charizmu a moc vykonáva modlitby uzdravenia za žudí, ktorí majú rakovinu. Osoba, ktorá bola vyliečená zo strachov, má od Boha poslanie modli sa za žudí, ktorí trpia strachom.

Žena uzdravená zo straty manžela

Do môjho spoločenstva, myslím tým charizmatické spoločenstvo, patrí žena, ktorá utrpela vážny šok. Raz keď prišla domov, našla svojho manžela, ktorý spáchal samovraždu. Viete si predstavi šok, ktorý zažila. Po určitom čase zármutku sme prišli do jej domu a slúžil som svätú omšu na mieste, kde zomrel jej manžel. Žena plakala a my sme sa za ňu modlili. Po úplnom uzdravení ju spoločenstvo poverilo špeciálnym poslaním. Kedykožvek sa objavil človek, ktorý stratil niekoho vežmi blízkeho a vežmi tým trpel, táto žena ako prvá vo farnosti ide poteši postihnutú rodinu. To preto, lebo zakúsila Ježišovu lásku v podobnej situácii, prežila uzdravenie a teraz užíva charizmu, pochádzajúcu z uzdravenia. Dokáže prejavova súcitnú lásku tým, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii.

Pán si zvyčajne vyberá žudí, ktorí boli zranení, aby pomáhali iným uzdravova tie isté zranenia. Ak by ste zašli do rehabilitačného domu pre drogovo závislých, zistili by ste, že takmer všetci ošetrovatelia, ktorí vedú program rehabilitácie, boli kedysi drogovo závislí. To isté platí aj v prípade anonymných alkoholikov, lebo žudia, ktorí sa vyliečili, dokážu prejavova opravdivú lásku tým, ktorí sú podobne postihnutí. Ak hžadáte nejakú liečbu, napr. ako sa uzdravi zo závislosti od alkoholu, zvyčajne zistíte, že človek, ktorý vám pomáha dosta sa z tejto závislosti, je' bývalý alkoholik. Dôvod je vežmi jednoduchý: nikto nechápe lepšie drogovo závislého človeka ako ten, ktorý podobnou závislosou prešiel. Nikto nevie lepšie pomôc alkoholikovi ako človek, ktorý bol takisto závislý od alkoholu. Iba takýto človek dokáže súciti s tým, ktorý trpí.

Slovo súciti v latinčine znie ako „compatire", čo znamená trpie s niekým. Je to krásne, keď Ježiš hovorí: „źúto mi je zástupu", inými slovami: „Mám súcit, trpím spolu s týmito žuďmi" (pórov. Mt 15,32). A keď hovorí: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný vᚠOtec", predstavuje nebeského Otca ako takého, ktorý trpí spolu s nami (Lk 5 36). Ak máme s niekým súcit, to znamená, že trpíme spolu s ním v jeho probléme. A kto vie s nami lepšie trpie, ak nie človek, ktorý už prežil podobné zranenie a má podobnú ranu?

Ak si napríklad rozvedená, si vynikajúcim prostriedkom pomáha ženám, ktoré majú podobnú skúsenos a sú zranené. Ak si vdova a ak si sa zo všetkých svojich rán uzdravila, si najlepším prostriedkom v Pánových rukách pomáha vdovám, ktorých rany ešte nie sú zahojené. Myslím si, že z utrpenia, ktorým prechádzate, môžete vybada úlohu, ktorú vám chce Pán v budúcnosti zveri. Ak máte svoje konkrétne utrpenie, Pán vám už teraz ukazuje žudí, ktorým budete pomáha lieči sa z rán.

Toto bola prvá kategória žudí, ktorí môžu pomáha pri uzdravovaní iných. Podmienkou je, že musia by uzdravení. Je vežmi nebezpečné pozva človeka, ktorý trpí depresiami, modli sa za iného človeka, ktorý takisto podlieha depresiám. Ak človek ešte nie je uzdravený, môže prenies svoju depresiu na iného. A následky si viete predstavi. Teda iba uzdravená osoba môže slúži charizmou uzdravovania.

• źudia v procese uzdravovania

Druhý okruh žudí tvoria tí, ktorí ešte neboli úplne uzdravení, ale sa nachádzajú v procese uzdravovania sa. Niekedy je vežmi ažké dosiahnu dokonalé uzdravenie z určitých rán. Dôležité je by v procese uzdravovania sa, lebo základom všetkého je láska.

Na to, aby vám niekto pomohol, na to nestačí človek, ktorý prežíva ten istý problém ako vy. Predstavte si, že by som mal vytvori skupinu, kde by boli samí depresívni žudia. To by určite nefungovalo. źudia, ktorí sú všetci v depresii, nie sú schopní jeden druhého uzdravova, lebo všetci plačú a trpia, keď sa dotýkajú svojich rán. Ale ak je medzi nimi aspoň jeden človek, ktorý spoznal svoju ranu a zavolal Pána, aby sa jej dotkol, už môže pomáha.

• źudia, ktorí sa navzájom milujú

Do tretej skupiny patria žudia, ktorí sú si blízki, ktorí sú priatežmi. Napríklad manželka pôsobí na manžela vždy uzdravujúcou silou. Platí to aj opačne. Nemusí to by napríklad vaša manželka, manžel, ale môže to by matka alebo otec, syn alebo dcéra, priatež alebo priatežka, dôverný priatež, človek, ktorý vás pozná a ktorý vás miluje. Tento človek sa pre vás môže sta naozaj kanálom lásky, silnejším ako všetci ostatní. Čím väčšia láska je v človeku, ktorý sa za vás modlí, tým účinnejšie je aj uzdravenie. Preto modlitba, ktorú vysiela k Bohu manželka za svojho manžela alebo manžel za svoju manželku, je vežmi silná.

Manželia

Ak za mnou príde nejaká žena a prosí o modlitbu za uzdravenie - a viem, že spolu s manželom verí v silu modlitby za uzdravenie a obaja patria do charizmatickej obnovy - zvyčajne jej poviem: „Choď a požiadaj o modlitbu svojho manžela!" Môžem vás ubezpeči, že modlitba manžela bude zaručene mocnejšia ako moja. Je to nesmierne dôležité, aby ste sa vy, manželky, modlili za svojich mužov a spolu so svojimi mužmi. To isté platí aj opačne.

Občas sa stáva, že sa mi nejaká žena zdôverí: Je mi to vežmi žúto, ale môj manžel nechce, aby som sa nad ním modlila." Inými slovami mi táto manželka hovorí: „Môj manžel nesúhlasí s tým, aby som sa ho dotkla, aby som vložila na neho ruky, aby som sa za neho modlila, aby som bola pri ňom a on počúval slová mojej modlitby!" V poriadku! Manželka sa nemusí modli nad manželom, ale vždy sa môže modli za neho. Napokon, manželka má množstvo príležitostí modli sa za svojho manžela aj iným spôsobom.

Preto zvyčajne manželkám radím, aby sa modlili za svojich manželov počas spánku. Je to azda klamstvo? Ja vám odpúšam všetky vaše hriechy v tomto ohžade. No je tu niečo vežmi zaujímavé. Modlitba za niekoho počas spánku je vežmi účinná. Nepýtajte sa ma prečo, ale je to skúsenos mnohých. Potvrdzujú to manželia, ktorí sa modlia počas spánku za svoje manželky, a manželky, ktoré sa počas spánku modlia za svojich manželov, že modlitba počas spánku je vežmi účinná.

Rodičia a deti

Platí to aj pre rodičov vo vzahu k deom, ale aj pre deti vo vzahu k rodičom. Modlite sa aj vy, rodičia, za svoje dcéry a za svojich synov. Nie je vyslovene nutné, aby ste išli do miestnosti vašej dcéry, vášho syna. Pre Pána nejestvuje čas a nejestvujú pre neho žiadne priestory, neprekážajú mu ani dve izby. Keď vaše deti v noci zaspia, modlite sa za nich. Možno je vᚠsyn alebo vaša dcéra závislá od drog. Modlite sa za svoje deti. Táto modlitba je vežmi účinná preto, lebo vychádza z nefalšovanej lásky.

A dovožte, aby som povedal niekožko slov aj synom a dcéram. Modlite sa za svojich rodičov a uzdravujte ich, lebo modlitba, ktorá vychádza zo srdca syna alebo dcéry a je zameraná na otca alebo matku, je vežmi mocná. Modlitba, ktorá vychádza z lásky, je vežmi účinná.

Priatelia

To isté platí aj pre priatežov a priatežky aj pre mladých, ktorí spolu chodia. Prosím vás, modlite sa jeden za druhého. Niekedy sa nám to zdá ažké a kladieme si otázku: „Ale čo mám poveda, aké slová mám v tej modlitbe použi?" Iba sa chyte za ruky a nejaký čas ostaňte v tichu v Božej prítomnosti. Nehovorte nič. Ale už tým, že držíte ruku osoby, ktorú milujete, obetujete ju Bohu. Boh predsa vie, čo potrebuje človek, ktorého milujete. Číta vo vašom srdci naplnenom láskou a vie, o čo chcete prosi. Toto je vežmi účinný spôsob modlitby.

źudia spojení duchovným putom

Do tejto skupiny možno zaradi žudí, ktorí sú si blízki, ktorí patria do tej istej rodiny zasvätených osôb alebo do jednej modlitbovej skupiny. Jednoducho stačí vedie,

že osoba, ktorá vás dôverne miluje, má moc uzdravi vás. Takto účinná je modlitba rehožnej sestry za svoju spolusestru alebo modlitba kňaza za iného kňaza. Toto sú tie najmocnejšie modlitby, lebo spomínaní žudia sú viazaní silným putom duchovnej lásky. Ak vás nejaký človek miluje a miluje vás dôverne, má moc uzdravi vás. Samozrejme, moc uzdravenia pochádza vždy od Ježiša, ale táto láska je preto taká mocná, že nenaráža na žiadnu prekážku.

Vzkriesenie Jaírovej dcéry

Prečítame si úryvok Písma (pórov. Lk 8,49-56 a Mk 5,35-43) o vzkriesení Jairovej dcéry. Budem vám číta jednotlivé myšlienky a pridám k nim krátky komentár.

Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „ Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteža?" Ale keď to Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Nebojsa, len ver!" A nikomu nedovolil ís za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi.

Všimnime si, čo Ježiš robí. Nikomu inému nedovolil vstúpi, iba trom apoštolom, ktorí s ním boli vo vežmi úzkom, dôvernom vzahu - Petrovi, Jakubovi a Jánovi. Nezavolal všetkých apoštolov, ale iba Petra, Jakuba a Jána, tých, ktorí mu boli najbližší, ktorí s ním tvorili dôverné spoločenstvo. Vidíte, že Ježiš tu vytvára skupinu naplnenú láskou. Do tejto skupiny nepatria ostatní apoštoli ani príbuzní dievčaa, iba traja najbližší priatelia Ježiša a dvaja najbližší príbuzní dievčaa. Pokračujme:

Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a vežké bedákame. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí." Oni bo vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaa a tých, čo boli s ním, teda Petra, Jakuba a Jána.

źudia, ktorí v dome plakali, boli žudia zvedaví, ktorí by určite neutvorili spoločenstvo lásky okolo dievčaa. Potom vstúpil tam, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!", čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!" Ako vidíte, Ježiš posiela von všetkých a v miestnosti necháva iba otca a matku dievčaa, žudí, ktorí dievča skutočne milujú. Okrem nich je tu aj Peter, Jakub a Ján, ktorí boli zasa vo vežmi úzkom vzahu s Ježišom a ktorí mu určite z lásky pomôžu. Zázrak vzkriesenia Jairovej dcéry sa udial vďaka láske.

V tejto evanjeliovej stati sme stretli skupinu milujúcich žudí. A to je vežmi dôležité. Ak sa modlitbová skupina schádza na modlitby, jej členovia musia by naplnení láskou k človeku, za ktorého sa idú modli, čiže uzdravova ho skrze lásku. Drahí brata a sestry, všetci sme povolaní uzdravova skrze lásku a sme pozvaní uzdravova láskou tých žudí, ktorí sú nám blízki. Často sa čudujem, keď príde za mnou rodič a prosí ma o modlitbu za svoje diea. Otec by sa sám mal pobra k posteli svojho dieaa a modli sa za neho. Modlitba rodiča je vzácna a mocná.

Boh je láska

Ak sa modlíme za uzdravenie niekoho, nie je dôležité zisova silu viery, ale silu lásky, lebo láska uzdravuje. Preto je vežmi dôležité, aby sme sa trénovali, ako lásku prijíma, ako nasiaknu láskou. Celé uzdravenie je o prijímaní a odovzdávaní lásky. A to nás vedie k závažnému konštatovaniu, ktoré potvrdzujú psychiatri. Pokiaž sa pacient zameria na to, ako ho Boh miluje, a nie na svoj problém, už sa dostáva do procesu uzdravovania sa. Lebo základom vnútorného uzdravenia je osobný kontakt medzi človekom a Bohom. Ak chceme aj my prejs vnútorným uzdravením - a som si istý, že každý z nás ho chce zakúsi vo svojom živote - prvá vec, ktorá sa od nás žiada, je prejavenie dôvery tomu, kto nás vedie. Treba veri, že nás Boh miluje.

Drahí bratia a sestry, toto je najdôležitejší krok v procese nášho vnútorného uzdravovania: veri, že nás Boh miluje. Nemyslite si, že je to také jednoduché! Mysleli sme si to, keď sme boli malí. Keď sme boli malí, žudia nám hovorili: „Boh a miluje! Boh a miluje!", ale veríme tomu dnes? Ak tomu naozaj veríme, tak sme uzdravení. Ale nie je žahké veri tomu!

Často kladiem žuďom priamu otázku: „Veríš, že a Boh miluje?" A dostávam takúto odpoveď: „Áno, prijímam to svojím rozumom, ale necítim to." Necíti sa by milovaný Bohom je niečo tragické. Zlý duch sa nás sústavne snaží presvedči, že nás Boh nemiluje, lebo len čo začneme veri tomu, že nás Boh miluje a začneme to aj cíti, niet v nás miesta, cez ktoré by do nás mohol vstúpi zlý duch. Ak vieme a cítime, že nás Boh miluje, zahažuje nás láska. A každý šíp, ktorý na nás diabol vysiela, sa obracia spä. V Biblii nám Pán Boh predkladá množstvo obrazov, ktorými nám dokazuje svoju lásku.

Príklad o slepcovi

Raz som stretol slepého muža, ktorého som sa spýtal: „ Veríte, že vás Boh môže uzdravi?" Odpovedal: „Samozrejme, že tomu verím. "Potom som sa pýtal ďalej: „A modlíte sa za svoje uzdravenie?" A muž odpovedal: „Nemám na to čas." „Ako to myslíte?" Odpovedal: „Lebo všetok čas, ktorý mám, trávim tým, že ďakujem Bohu za všetko, čo mi dal. Veď môžem chodi a za to mu musím ďakova, som zdravý, aj za to sa patrí poďakova, počujem, hovorím, môžem vykonáva veža činností, a za to všetko mu musím ďakova. Takže mi neostáva čas na to, aby som ho prosil za svoje uzdravenie."

Tento muž bol uzdravený, bol to optimista, ktorý sa sústredil na Božie požehnanie, a nie na svoje postihnutie. A toto je rozdiel medzi optimistom a pesimistom. Optimista vníma skôr dobré veci vo svojom živote, pesimista sa vždy sústredí na jednu záležitos, ktorá v jeho živote práve nefunguje. Je vežmi dôležité, aby sme zameriavali svoju pozornos na dobré veci, a nie na svoje problémy.

Treba si uvedomi ešte jednu vežmi dôležitú vec. Boh nás miluje pre to, čo sme, a nie pre to, čo robíme. Keď konáme vežké veci pre Pána, niekedy si myslíme, že si za to zasluhujeme viac lásky. Ale to nie je pravda. Boh nás miluje preto, že sme jeho synovia a dcéry. Či chodím po svete a evanjelizujem alebo ležím chorý v posteli to nijako neovplyvní stupeň lásky, ktorou ma Boh miluje.

Dovožme Bohu, aby nás miloval

Žiaden hriech, ktorého sa dopustíme, nemôže umenši Božiu lásku k nám. Boh nás nemiluje preto, že sme hriešnici, ale preto, že sme jeho synovia a dcéry. Čo sa deje, keď sa dopúšame hriechu? Keď sa dopúšame hriechu, blokujeme lásku, ktorou nás Ježiš miluje. Hriech nás uzatvára pred jeho láskou. Teda nie je to Boh, ktorý ma už nemiluje, ale som to ja, ktorý nie som schopný zakúsi Božiu lásku. Ak napríklad vonku svieti slnko a ja zastriem okná a dvere, som v tme. Ale to neznamená, že som v tme preto, lebo Slnko zapadlo. Slnko svieti, páli na dvere, ale pokiaž nechám dvere zatvorené, ostanem v tme. Je vežmi dôležité, aby sme si uvedomili, že Boh nás miluje v každej situácii, za všetkých okolností, aj keď sme v stave hriechu. A preto musíme by otvorení Božej láske a dovoli Bohu, aby nás miloval.

V Písme čítame, aby sme milovali Boha celou svojou mysžou, celým svojím srdcom a zo všetkej sily. Stále sa o to pokúšame, ale nedarí sa nám to. Možno by to bolo jednoduchšie opačne. Dovožme Bohu, aby nás on miloval celou svojou mysžou, celým svojím srdcom a zo všetkej sily. Čím väčšmi budeme cíti, že nás Boh miluje, tým väčšmi ho budeme milova aj my. Toto je tá najdôležitejšia skúsenos, ktorú musíme preži pri službe uzdravovania, ktorá je odovzdávaním lásky a prijímaním lásky. Čím sme schopnejší lásku prijíma, tým sme schopnejší ju aj dáva.

Boh miluje každého človeka osobne

Vo Svätom písme nám Pán Boh dáva nesmierne veža uistení o tom, že nás miluje. Ale najdôležitejšia vec v kresanstve je táto: Boh nemiluje žudstvo ako také, Boh miluje každého človeka osobne, individuálne. Túto skutočnos nemôžeme nájs v orientálnych náboženstvách. V orientálnych náboženstvách sa človek rozplýva, stráca svoju identitu. Budhisti hovoria, že človek je akoby bábikou zo soli, ktorú keď niekto hodí do slaného oceánu, rozpustí sa a stáva sa súčasou mora. Ale v kresanstve nachádzame svoju identitu v Bohu, ktorý miluje práve mňa. A keď cítim prítomnos tejto lásky, cítim sa by milovaný, potom môžem by aj sám uzdravený a uzdravova iných. Lebo človek sa uzdravuje láskou. A Boh je láska.

Niekožko pokynov

Teraz vám dám niekožko pokynov, ktoré sa týkajú tejto problematiky.

•        Ak sa cítite nanič, ak ste na dne, pripomeňte si niektorý okamih vo vašom živote, keď ste skutočne precítili Božiu lásku. Takouto udalosou môže by vaše prvé sväté prijímanie, deň vášho narodenia - určite si tento deň nepamätáte, ale v tento deň sa Božia láska naplno prejavila. Pripomeňte si tento okamih a nanovo ho pre-cíte. Spomeňme si na Mojžiša počas putovania na púšti. Keď Mojžiš videl, aký je izraelský národ znechutený a unavený, povedal Izraelitom, aby si pripomínali Božie skutky, znamenia a zázraky, ktoré sa s nimi udiali v minulosti. Boh, ktorý' vás vedie, je ten istý Boh, ktorý konal všetky slávne znamenia a zázraky v Egypte. Mojžiš sa snažil pripomína Izraelitom znamenia a zázraky, ktoré s nimi Boh konal v minulosti (pórov. Dt 8,2; 11,3-7; 32,7).

•        Silu milova máme len vtedy, keď sme sami prijali lásku. Zranenie v oblasti lásky je prekážkou v službe uzdravovania. Preto treba odpusti a Božou láskou zaplni všetky trhliny a prázdnotu, ktorú sme v minulosti v oblasti lásky utrpeli. Nie je správne zakrýva tieto zranenia a nedostatok lásky v našom živote. Ak som napr. zranený, lebo som nikdy nepocítil lásku od svojho otca, nemôžem túto záležitos ignorova, ako keby sa nič nebolo stalo. Musím sa s tým zaobera, musím odpusti a požiada nebeského Otca, aby prázdne miesta vo mne naplnil svojou láskou. Preto hovorím, že dokážeme milova iba vtedy, ak sme sami pocítili a prijali lásku.

•       Zamerajte sa na tie oblasti, kde nepociujete lásku a pozvite Pána práve do tých oblastí, v ktorých potrebujete uzdravenie. Ak napr. cítite, že ste neboli milovaní v ranom detstve, uvedomte si, že pre Boha nejestvuje minulos ani budúcnos, pre neho je len prítomnos. Aj obdobie vašej minulosti je pre Boha prítomnosou. Pozvite Ježiša, aby vstúpil do tohto obdobia vášho života, odovzdajte ho Pánovi, odpustite žuďom, ktorí vás zranili a precíte Božiu lásku v tomto období vášho života.

• Posledná poznámka: Ani problémy a ažká práca nás nevyčerpávajú tak, ako nevyužité príležitosti, keď sme mohli prija a dáva lásku. Niekedy žudia hovoria: „Som taký unavený, vyhorený... mám tožko práce, že nestíham, čaká ma vyriešenie vežkého množstva problémov..." Lenže nie tieto veci nás vyčerpávajú. Častejšie nás unavuje to, že si nedokážeme nájs čas na to, aby sme prijímali a rozdávali lásku. A tak sme vyprahnutí.

Ako vidíte, celé vnútorné uzdravenie je postavené na dávaní a prijímaní lásky. A teraz vás chcem pozva k modlitbe, v ktorej zakúsime a prijmeme Ježišovu lásku a precítime, že nás Pán skutočne miluje.

Záverečná modlitba

Teraz prežijeme malú modlitbovú skúsenos. Budeme sa modli jeden za druhého, budeme sa modli jedni za druhých tak, že vytvoríme malé modlitbové skupinky, malé skupinky lásky. Nech vás to nevyrušuje, keď tu bude na krátky čas neporiadok. Netreba, aby ste boli po dvoch, po troch, môžete vytvori aj väčšie skupinky -traja, piati a viac. Dôležité je, aby to bola skupina, kde cítite, že ste milovaní, a kde cítite, že panuje láska. Choďte najmä za tými žuďmi, s ktorými vás viaže pokrvné príbuzenstvo, alebo za tými, ktorí patria do toho istého spoločenstva. Nebudeme sedie, ale stá. Môžete sa rozís po celej miestnosti.

Chyte sa za ruky alebo sa objímte, ale cíte, že ste jedno. A spomeňme si na Ježišove slová: „ Ak budú dvaja z vás na zemi jednomysežne prosi o čokožvek, dostanú to od môjho Otca. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi" (Mt 18,20). Ježiš je medzi vami a lieči vás láskou, ktorú máte jeden k druhému. źudia, ktorí sa nachádzajú vo vašej malej skupinke, sú Božie dcéry, Boží synovia. Všetci nazývate Boha Otcom, takže vy všetci ste bratia a sestry.

Držíš ruku alebo plece zranenej osoby, zraneného brata alebo sestry. Možno nevieš, z čoho sa tá rana skladá, ale v srdci tohto brata alebo sestry je určite boles a rana. Miluj ju a miluj ho! V tejto chvíli buď kanálom lásky, cestou, ktorou prichádza láska k tejto osobe. Precí, že a tvoj brat, tvoja sestra miluje. Precí, že si milovaný. Nech Božia láska preteká z tvojej mysle do tvojho srdca. A buď rád, teš sa, raduj sa, že a miluje Boh a že a miluje aj sestra, brat. Polož svoje ruky na plecia svojho brata alebo sestry a nech Božia láska preteká z teba na ňu a z nej na teba.

Pane, ty všetkých týchto žudí poznᚠpo mene. Ty poznᚠich rany a ich zranenia. Ty vieš, čo v tejto chvíli potrebujú. Polož svoje ruky, Pane, na nich a uzdrav ich. Uzdrav ich, Pane, láskou. Uzdrav ich láskou, ktorú majú k sebe navzájom. Naplň ich, Pane, mocou Ducha Svätého. Príď, Duchu Svätý a dotkni sa srdca každého z nich. Príď, Duchu Svätý, a naplň ich tebou. Príď, Duchu Svätý, a dotkni sa každej oblasti, ktorá je ešte v tme. Príď, Duchu Svätý, a prines svetlo tam, kde je tma. Vezmi si do ruky, Pane, všetko utrpenie, vezmi si do ruky, Pane, všetku boles. Vezmi si do ruky, Pane, každú telesnú boles. Vezmi si, Pane, do aiky minulos, ktorá ešte nie je uzdravená a ktorá ešte stále bolí. Uzdrav, Pane, všetky pnutia, uzdrav všetky napätia, uzdrav každý stres. Daj každému to, čo naozaj potrebuje. Nech, Pane, láska prechádza z jedného človeka na druhého, z jednej osoby na druhú.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.

Rozhodnite sa pre život

Výskum o príčinách ochorení

Na jednej americkej univerzite prebiehal výskum. Výskumníci chceli vedie, kedy je človek najviac imúnny voči nádche, voči prechladnutiu. A zistili, že je to počas medových týždňov. Viete prečo? Lebo počas medových týždňov obaja mladomanželia hovoria životu „áno".

Ten istý tím odborníkov skúmal, keď je človek najviac náchylný na infarkt. A zistil, že najvyšší priemer výskytu srdcových infarktov pripadá na pondelok, a nie na piatok. Viete prečo? Lebo pondelok je prvý pracovný deň a žudia ešte nie sú natožko pripravení poveda „áno" tomu, čo ich čaká.

Neviem, či sa môžeme spožahnú na výsledky tohto výskumu, ale v živote je vežmi dôležité rozhodnú sa prija rozličné okolnosti a žudí. Ak sa ich rozhodneme prija, prinesie nám to život a zdravie. Ak ich odmietneme, do nášho života vstúpi choroba, úzkos. V našom živote sa vyskytuje veža okolností, ktoré sme neprijali. Poviem vám príklad:

Príbeh Anny

Anna bola dievčaom, ktoré prežívalo hlboké depresie. Jej otec bol alkoholik, Anna sa za neho hanbila a nikdy mu neodpustila hanbu, ktorú spôsobil rodine. Hoci otec zomrel, v Anne hnev zostal. Nedokázala svojho otca prija a odpusti mu, ani keď zomieral. Hoci už otec nežil, nedokázala sa o ňom s nikým rozpráva. Každý vedel, že jej otec bol alkoholikom a to jej život ešte väčšmi strpčovalo.

Raz prišla Anna na seminár a objavila koreň svojej depresie. Rozhodla sa. že sa dotkne tejto svojej rany. Bolo to pre ňu vežmi bolestné, ale prvýkrát sa jej podarilo hovori spontánne o svojom otcovi pred inými. Pozvala Ježiša, aby vstúpil do jej života a aby sa dotkol bolestného obdobia.

Určite sa každý z vás odovzdal Ježišovi. To znamená, že ste dovolili Ježišovi, aby vstúpil do vášho života. To však neznamená, že ste mu dovolili vstúpi do každej oblasti vášho života. Pravdepodobne sú vo vás oblasti, do ktorých ste ešte Ježiša nepustili. Podobne sa správate vtedy, keď pozvete niekoho k sebe domov, ukážete mu celý dom, ale je vo vašom dome miestnos, ktorá je zamknutá a do ktorej nepustíte nikoho. Môžete poveda: „Táto miestnos a nebude zaujíma." Ale v skutočnosti je to miestnos, za ktorú sa hanbite.

Anna si počas seminára uvedomila, že v jej živote je miesto, do ktorej doteraz Ježiš nevstúpil. Ďakovala Bohu za veža vecí, ale zatiaž sa Bohu ešte nepoďakovala za to, že jej dal otca, za ktorého sa hanbila. Naopak, bola

nahnevaná na Boha, že jej dal takého otca. Annina rana bola otvorená. Bolo treba, aby sa dotkla tejto rany a dovolila Ježišovi uzdravi ju. Predstavila si svojho otca, ako spolu s Ježišom prichádzajú k nej. A otec prosil Annu, aby ho milovala takého, aký bol.

Anna len plakala a plakala. Napokon prijala svojho otca ako otca. Jej otec bol mŕtvy, ale iba teraz mu odpustila a bola schopná o ňom hovori. Až teraz ho bola schopná prija ako otca. Doteraz ho iba tolerovala, ale teraz ho prijala ako otca, ktorý jej dal život. A bola uzdravená zo svojej depresie.

Často prežívame stresy a depresie, lebo sme niečo vo svojom živote nedokázali prija. Stále máme obavu pred týmito okolnosami, nehovoríme o nich, hanbíme sa za ne, a tým sa nᚠživot stáva ažkým bremenom. Poviem vám pekný príbeh o svätom Františkovi z Assisi.

Historka o svätom Františkovi

Raz sa František prechádzal s bratom Leom a spýtal sa ho: „Povedz mi, brat Leo, v čom spočíva dokonalá rados?" A brat Leo povedal Františkovi: „Dokonalá rados spočíva v dôvernom spojení s Pánom." „Nie, to nie je tá dokonalá rados, ktorú tu možno dosiahnu," - odvetil František. A Leo pokračoval: „Dokonalú rados by sme mali vtedy, keby sme mohli evanjelizova celý svet a všetkých žudí privies k Ježišovi." Ale svätého Františka neuspokojila ani táto odpoveď.

A tak pokračovali v rozhovore a brat Leo sa snažil zveličova svoje odpovede, aby sa aspoň čiastočne priblížil k tomu, na čo asi František myslel. Potom František povedal bratovi Leovi: „Poviem ti, v čom je dokonalá rados. Dnes je zima, sneží a fúka vietor. Predstav si, že by sme premrznutí prišli domov a zaklopali by sme na dvere nášho kláštora. Otec predstavený by sa nás za dverami spýtal: „Kto je?" A my by sme odpovedali: „František a Leo, dvaja bratia z tohto kláštora. "A otec predstavený by nám odvetil: „Neverím vám, ste zlodeji, ktorí nás prišli okradnú. " Ale my by sme ho presviedčali, že nie sme zlodeji, ale bratia. Ale otec predstavený by nám neveril, neotvoril by nám dvere a nechal by nás mrznú za dverami kláštora. Brat Leo, - pokračoval František - ak dokážeme prija túto situáciu, v tom bude spočíva dokonalá rados."

Svätý František tu vystihol jadro všetkých našich problémov. Pravá rados spočíva v tom, že vieme prija práve tú situáciu, v ktorej sa nachádzame. Prija určitú situáciu ešte neznamená, že ju aj schvažujeme. Nemôžeme schvažova to, čo je zlé, ale prijímame to, čo sa deje okolo nás. To nie je masochizmus, to neznačí, že milujeme boles. To značí, že milujeme Ježiša a z lásky k nemu prijímame všetko, čo sa okolo nás deje. Vráme sa k príbehu Anny. Ani Anna neschvažovala alkoholizmus. Nie, ale prija svojho otca, ktorý bol alkoholik.

sa deje v našom živote? Neprijímame veža vecí, ktoré sú v nás. Neprijímame mnoho vecí ani u druhých, neprijímame ani okolnosti, v ktorých žijeme, a tak si sažujeme svoj život. Ak idete do práce, prijmite žudí, s ktorými pracujete. Je zbytočné, aby ste si hovorili: „Chcel by som ma iných žudí okolo seba." Nie, toto sú tí žudia, s ktorými pracujete, tak ich teda prijmite. Prijmite ich povahu, prijmite ich postoje, prijmite ich spôsob práce, ktorý sa možno vežmi odlišuje od vášho.

Často sme nahnevaní, keď máme spolupracova s žuďmi, ktorí sú extroverti, pričom my sme introverti. Občas sa zasa hneváme, keď máme pracova so samými introvertmi, pričom my sme extroverti. Prijmime konkrétnych žudí, s ktorými pracujeme, a nie žudí ideálnych. Občas si v modlitbovej skupine hovoríme: „Keby títo žudia boli iní, rýchlejšie by som sa dostal k Pánovi. Ale takto sa k Ježišovi nikdy nedostaneme, lebo sme nútení by s takýmito žudmi." To nie je správny postoj. Ježiš ti dal práve týchto žudí a preto ich prijmi. Myslím, že rozumiete tomu, čo som vám chcel poveda.

Tajomstvo prijatia

V Deuteronómiu (30,19) sa nachádza veta, ktorú možno nazva zlatým pravidlom:

Predložil som vám život i smr, požehnanie i kliatbu. Vyvož si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo.

Predložené sú dve veci, ktoré si nemôžeme zvoli. Nikto z nás si nezvolil život, nikto z nás nerozhodoval o tom, či sa narodí alebo nie. A nikto sa nemôže rozhodnú zomrie. Človek sa môže rozhodnú vzia si život, ale nie zomrie. Napriek tomu nám Písmo hovorí, aby sme si vyvolili život. Ak si zvolíte, ak prijmete žudí a udalosti, v ktorých žijete, volíte si život. Ak odmietnete žudí alebo okolnosti, v ktorých žijete, volíte si smr. Môžeme ži, ale môžeme ži ako vyhnanci. Môžeme ži, ale môžeme ži ako žudia. Poviem vám niekožko príkladov.

Prijmi seba samého

Prijmi svoju výšku, prijmi svoje meno, prijmi svoj inteligenčný kvocient, prijmi svoje starnúce telo, prijmi svoju vrodenú telesnú chybu, prijmi svoju boles a chorobu, prijmi svoj nos, prijmi každú čas svojho tela. Iste, mohol by si poveda: Želal by som si, aby to bolo ináč. - Ak je tvoj život taký, aký je, prijmi ho, a prestaneš cíti jeho archu. Je pravda, že najažšou vožbou spomedzi všetkých volieb je prija seba samého.

Vežmi veža problémov pochádza z toho, že neprijímame seba. Vežmi veža problémov pochádza z toho, že odmietame samých seba, že máme o sebe nízku mienku, málo sa ceníme. Odmietnutie seba človek často pociuje počas dospievania, ale tento pocit sa vracia aj v strednom veku. Veža ráz v sebe uchovávame hnev voči Bohu, lebo nedokážeme prija seba samých. Musíme prija seba samých a by hrdí na to, čo sme. Lebo ak nás Boh stvoril, stvoril nás pre svoju potechu. Ak sa nám podarí prija seba takých, akých nás chcel Boh, tak sme uzdravení. A potom budeme môc poveda: „Milujem seba samého a som schopný milova aj druhých."

Príbeh sebaodmietnutia mladej ženy

Raz za mnou prišla jedna dvadsatšestročná žena a zverila sa mi s tým, že cíti boles v niektorých častiach svojho tela. Povedala mi, čo ju bolí a hneď som pochopil, že ide o emocionálne problémy. Preto som- sa jej spýtal: „Hneváte sa na Boha?" Odpovedala mi: „Nie, nikdy mi ani na um neprišlo, aby som sa hnevala na Boha. Milujem- Boha, denne chodím na svätú omšu, prijímam Pána Ježiša vo sviatostiach, modlím sa, ako by som sa mohla na Boha hneva?"

Tak som sa jej spýtal: „ Viete ďakova Bohu za všetko?" Odpovedala mi: „Neviem sa k tomu vyjadri. "A tak som jej povedal: „Dobre, pomodlime sa spoločne. Vašou úlohou bude iba ďakova za veci, ktoré ja vymenujem." A začal som menova rozličné časti jej tela a hovori: „Ďakujem ti za svoje vlasy, ďakujem ti za svoje oči, ďakujem ti za svoj nos. .."A ona mi sústavne odpovedala: „Ale ja nemám rada svoje vlasy, mne sa nepáčia moje oči, nepáči sa mi ani môj nos... "

Vyzval som ju-. „ Prosím vás, prejavte svoj hnev, nahnevajte sa na Boha a povedzte mu, že nemáte rada tieto veci. "A ona sa ma spýtala: „Naozaj to môžem urobi, skutočne to môžem poveda?" Ja som jej odpovedal: „Samozrejme, veď Boh to vie. Musíte to len da do slov. " A vtedy začala plaka a kriča na Boha... a predtým mi povedala, že nebola na Boha nahnevaná. Táto žena iba potláčala svoj hnev, lebo neprijímala seba samu.

Prijmi okolnosti a situácie, v ktorých žiješ

Ak sa ocitneš v dopravnej zápche a pritom sa vežmi ponáhžaš, nebuď nahnevaný, ale prijmi to. Ak sa chceš osprchova a tečie iba studená voda, prijmi to. Ak nájdeš po svojom necitlivom manželovi neumyté riady, prijmi to. Prijmi jedlo, ktoré mᚠna stole, prijmi počasie, prijmi každú chvížu svojho života a tak si užahči život.

Predstav si, že na prechádzke spadneš a zlomíš si nohu. Čo robit? V tejto chvíli možno zachova dva postoje: môžeš sa vzbúri a prejavi svoj hnev na všetkých. Môžeš odsúdi človeka, ktorý nechal na ceste jamu, v dôsledku ktorej si si zlomil nohu. Ale napriek svojej vzbure zostaneš na ceste so zlomenou nohou. Preto je rozumnejšie, aby si namiesto zatracovania človeka, ktorý tam jamu nechal, robil niečo iné, napr. požiadal niekoho, aby a zaviezol do nemocnice, kde sa o tvoju nohu postarajú.

Keď prídeš do hotela, možno tam nájdeš veci, ktoré sa ti nepáčia. Možno stráviš všetky dni nariekaním nad okolnosami, do ktorých a postavil život. Pokús sa však prija situáciu, prijmi svoju postež, jedlo, svojich spoločníkov, prijmi dobré alebo zlé počasie, prijmi všetko, s čím sa počas dňa stretneš. To neznamená, že sa staneš človekom bez citov, ale že sa dokážeš so svojimi citmi vyrovna a ma ich pod kontrolou.

Sú žudia, ktorí dokážu by šastní vo všetkom, ale sú aj takí, ktorí neustále hundrú na všetko okolo seba. Keď takíto žudia prídu do exercičného domu a vstupujú do miestnosti, kde majú spa, okamžite pozerajú na to, čo v miestnosti chýba. Ale sú aj takí, ktorí ďakujú Bohu za to, čo tam našli. Za dve-tri sekundy môžeme spozna, akí sú to žudia. Svojimi postojmi vám ihneď o sebe povedia všetko.

Myslím, že každý z vás má skúsenos s dopravnou zápchou, keď sa nikto z vodičov nevie pohnú. Keď sa dostanem do takejto situácie, zvyknem pozera na vodičov okolo. Jedni čítajú noviny, iní začnú hundra, šomra a sú nahnevaní za to, že sa nemôžu pohnú. Ale ani jedni si nepomôžu. Je to otázka umenia ži, nekompliko-va si život, bra veci menej vážne.

Odporúčam vám, aby ste si dali do svojej izby vežké zrkadlo. A keď ste nahnevaní, nazlostení, choďte pred to zrkadlo a pozrite sa na svoju tvár - a zbadáte, akí ste škaredí. V každom z nás je nejaké množstvo energie. Je škoda plytva ňou na to, že neprijímame veci okolo seba. Je tožko krásy okolo nás, na ktoré by sme mohli vyda svoju energiu.

Prijmi žudí okolo seba

Azda najdôležitejšou, ale najažšou vecou je prija žudí, ktorí sú okolo vás. Prijmi svojich rodičov, svojich súrodencov, žudí, ktorí a zraňujú, prijmi žudí, s ktorými pracuješ alebo študuješ, prijmi vedúceho svojej modlitbovej skupiny, svojho farára, žudí okolo seba. Prijmi to, čo nedokážeš zmeni.

Znova to chcem zopakova: ak niečo prijímame, to ešte neznamená, že to aj schvažujeme. Máme právo neschvažova veci, s ktorými nesúhlasíme. Pán nás možno chce poveri úlohou, aby sme v niektorých žuďoch vyvolali zmenu. To však neznamená, že ich nemusíme milova.

Ježiš potvrdzujte tento postoj pri svojom stretnutí s cudzoložnou ženou. Spomeňme si na dva postoje, ktoré Ježiš povedal žene, pristihnutej pri cudzoložstve. Najprv jej povedal: „Žena, ja a neodsudzujem. " Ježiš miluje túto ženu napriek jej hriechu. A potom jej hovorí: „Žena, ja ta neodmietam, milujem a takisto, ako som a miloval pred cudzoložstvom. Neodsudzujem a, ani a neodmietam, ale viac nehreš. Neschvažujem tvoj hriech. Teba prijímam, ale nie tvoj hriech" (pórov. Jn 8,1-11). Vidíme Ježiša, ktorý prijíma človeka, ale neschvažuje jeho hriech.

Pä pravidiel prijatia reality

Chcem vám odovzda pä pravidiel, ktoré sa týkajú prijatia reality. Ak ich dokážete prija, idete cestou uzdravovania.

Prvé pravidlo: Prijmite skutočnos, že máte nepriatežov

Občas sa dostaneme do hlbokej depresie, keď si uvedomíme, že máme nepriatežov. Ma nepriatežov je úplne normálna vec. Každý má v živote nepriatežov, Ježiša nevynímajúc. Veža ráz sme zranení preto, že na nás niekto niečo povie. Ale čo čakáte? Čakáte vari to, že budú o vás všetci dobre hovori? Veď aj Ježiš mal nepriatežov. Pozrite sa na pápeža, kožko má nepriatežov. Pozrite sa na najväčšie postavy v dejinách, všetci mali nepriatežov. Na svete nebolo muža alebo ženy, ktorí by nemali nepriatežov. Nemôžete čaka, že budete jediným človekom na svete, ktorý nebudete ma nepriateža.

Toto je realita, prijmite ju. Ak ju prijmete, nebudete máva bezsenné noci, počas ktorých uvažujete, čo kto o vás povedal. Ak vás niekto zraní, cítite zranenie, ale to je v poriadku, pretože sme žudia. Ale prijmite to ako realitu, žehnajte osobu, ktorá vás zranila, a nebuďte vo svojich citoch od nej závislí.

Druhé pravidlo: Prijmite skutočnos, že zlyháte

Prijmite skutočnos, že v živote môžete aj zlyha. źudia často prežívajú depresiu, lebo zlyhali. Niektorých zlyhania natožko vyvedú z rovnováhy, že sa rozhodnú v živote už nič nepodniknú. Ježiš uzdravil mnohých žudí, povolával ich zo smrti k životu, nasýtil tisíce hladných, a napriek tomu ho ukrižovali. Vari to nebol neúspech? A prečo si myslíte, že vy by ste nemali ma neúspech? By neúspešným v živote je normálne.

Skúsenos Abraháma Lincolna

Abrahám Lincoln bol vežmi dobrý a múdry prezident. Keď si mal vybra človeka do svojho kabinetu, žiadal si jeho životopis. Popri životopise si vždy vyžiadal aj zoznam neúspechov, ktoré adept na ministerské kreslo prekonal. A snažil sa zisti, ako človek, ktorého si mal vybra, zareaguje na neúspech. Ak videl, že sa dokáže bori s neúspechmi, bol to ten správny človek. Nikdy si nevybral takého, ktorý' sa nevedel postavi zoči-voči neúspechu, ale vždy si vyberal žudí, ktorí mali odvahu popasova sa s neúspechmi vo svojej práci. Lincoln hovorieval: „Nepotrebujem ministra, ktorý má len úspechy, ale každej maličkosti sa zžakne. Ak sa stretne s problémom, nebude sa k nemu vedie postavi. Pravdepodobne príde za mnou, aby som jeho problém riešil ja. Potrebujem človeka, ktorý - keď sa stretne s problémom - ho dokáže aj vyrieši."

AK chcete vedie, ktorý človek je zrelý, ktorý človek je svätý, všimnite si, ako prežíva neúspech. Je pekné vníma všetky tie krásne vlastnosti, ktoré sa prejavia na človekovi pri úspechu, ale všimnite si, ako reaguje na neúspech a uvidíte aj stupeň jeho zrelosti.

Musíme prija to, že všetci máme v živote neúspechy. źudia často hovoria: „Chcem si vzia život, chcem spácha samovraždu, lebo mám ažkosti." Určite, ažkos môže by vážna - napr. keď dievča opustí jej chlapec, keď žena zistí, že jej manžel bol neverný, keď matka stratí svojho syna, keď manželský pár túži po dieati, a nedostáva ho - ale ako sa k nej staviame? Ak sa pred ažkosami znechucujeme, ak pani-kárime, to znamená, že naša zrelos je ešte slabá.

Nebojte sa zlyhaní, nebojte sa neúspechov. Naopak, musíte ich vedie využi vo svoj prospech. Najsilnejšie osoby sú tie, ktoré najviac trpeli. Utrpenie môže pôsobi dvomi smermi: alebo nás tlačí do beznádeje alebo z nás buduje zrelých žudí.

Tretie pravidlo: Prijmite skutočnos, že neočaríte každého

Aj toto je vežmi prirodzené, lebo nie každý človek bude schvažova to, čo robíte. Treba pripusti, že nie všetci žudia vás budú ma radi. Neexistuje jediný človek na svete, ktorý by bol milovaný všetkými. Je to nemožnos. Ani Ježiša, ktorý robil dobre každému, nemiloval každý. Mnohí hovorili, že to, čo Ježiš robí, nepochádza od Boha, ale od zlého ducha. Dokonca aj príbuzní ho vyhlásili za blázna.. Nikto na svete, kto žije, ale ani nikto na svete, kto bude ži, nebude milovaný všetkými žuďmi. Nebude na tom nič zvláštneho, ak aj my zistíme, že nás nie každý má rád.

Mnohí žudia nemajú vo svojom živote úspech len preto, že ich odradí kritika iných. Iste, musíme by otvorení kritike, ale kritika nás nesmie zdepta, lež povzbudi. Prijmime to, že nie každého očaríme, že nebudeme pre každého človeka atraktívni, nie každému sa bude páči naša postava, naša povaha, nᚠspôsob konania. Prijmime aj toto ako skutočnos.

Keď človek zistí, že ho niekto neprijíma, hneď sa ho zmocňuje depresia. To je normálne, že sa to v živote stáva, a treba to prija ako realitu. Načo sa trápi počas bezsenných nocí rozmýšžaním, že vás niekto nemá rád? Prečo ste v depresii, keď sa dozviete, že nejakí žudia sú proti vám? Predsa nie ste ani vy výnimkou! A musíte vedie aj to, že je kopa žudí okolo vás, ktorí o vás hovoria, ale do očí vám nepovedia, čo si o vás myslia. Ale taká je skutočnos. Prijmite to, že vás nemá každý rád.

Štvrté pravidlo: Prijmite skutočnos, že máte svoje hranice

Každý z nás je ohraničený, ale to nič. To, že ste ohraničení, nepovažujte za neúspech. Často sa snažíme predstavi sa žuďom iní, akí v skutočnosti sme. A to je nesprávne. źudia, ktorí chcú zakry svoje hranice, vyjdú často na posmech. Stavajú sa do pozície, akoby všetko vedeli, vystupujú tak, akoby boli kompetentní vo všetkom, akoby sa nikdy v živote neboli pomýlili. Sú to žudia, ktorí sa boja pred inými poveda: „Áno, som človek ohraničený." Ak takýto človek dostane pripomienku, väčšinou sa vždy bráni. Nedokáže pripusti, že má chyby.

Zrelý človek prijíma svoje ohraničenosti. A netreba sa za to hanbi, keď hovoríme, že sme obmedzení v určitých veciach. Prijmite, že ste ohraničení a že potrebujete iných a ich charizmy. Nemrhajte časom a nezazerajte na žudí, ktorí majú iné dary, pričom svoje dary zanedbávate. Každý z nás má dary, ktoré mu dal Boh. Využívajme ich a pomáhajme aj iným v raste. Všetci sa navzájom potrebujeme, hoci sme všetci ohraničení.

Piate pravidlo: Prijmite skutočnos, že každý má svoj kríž

Rozumom to chápeme, ale v srdci sme to možno ešte neprijali. A často, keď sa v živote stretneme s krížom, sme v strese, deprimovaní, a nevieme, ako sa k nemu postavi. Prijmite, že každý musí nies svoj kríž. Či taký alebo onaký, ale v živote treba nies kríž. Je zbytočné búri sa proti nemu. Isto, kríž je vždy len kríž a nikto nie je šastný, že ho musí nies. Aj Ježiš mal pred ním obavy, no povedal Otcovi: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty"(Mt 26,39). Treba sa modli k Bohu, aby nám pomohol nies kríž, lebo bez neho sa ži nedá. A tak sa nehnevajme na svoj kríž, ale ho prijmime.

V živote sa často stáva, že niektorú z týchto piatich skutočností nedokážeme prija. Ak ich však prijmeme, nᚠživot bude žahší. Teda prijmime to, že v našom živote budú aj neúspechy, že sme ohraničení, že nie každý človek nás bude milova, že máme v živote nepriatežov a kríž, ktorý treba nies! Ak prijmeme týchto pä skutočností, budeme oveža spontánnej ší, oveža autentickej ší. Ak ich neprijmeme, nᚠživot bude naplnený hnevom a strachom. A uvedomme si, že človek, ktorý prežíva strach alebo hnev, neprijal niektorú z týchto piatich skutočností.

Zároveň vás prosím, aby ste sa zamysleli nad týmito otázkami: Prečo som taký ustrašený, prečo prežívam tožko strachu? Prečo som hnevlivý? Možno preto, že som v živote zažil určitý neúspech, ktorý nedokážem prija, možno preto, že nedokážem prija svoju ohraničenos, možno preto, že neprijímam skutočnos, že ma každý nemôže ma rád, možno nedokážem prija ani to, že mám nepriatežov, možno preto, lebo neprijímam skutočnos, že aj ja mám svoj kríž, ktorý mi treba nies. Bratia a sestry, ak prijmeme všetky tieto skutočnosti, volíme si život, a nie smr.

Glasserova definícia

Túto sta by som rád ukončil citátom popredného psychiatra, Williama Glassera, ktorý vás možno bude šokova. Budem ho číta vežmi pomaly, aby ste ho vnútorne spracovali. Glasser hovorí: „Všetky psychické problémy, počnúc slabým neurotickým strachom z výšok a končiac najažšou formou psychotickej schizofrénie, sú priznakmi, ktorých hĺbka a trvanie naznačuje hĺbku a trvanie nedostatku našej lásky k sebe."

Myslím si, že sa nás to všetkých týka, lebo všetci máme nejaké psychické problémy, ktorými sa treba zaobera. Môžete si by istí, že každý z nás je psychicky nevyrovnaný. Prečo? Lebo všetci prežívame určitú formu citovej nevyrovnanosti. Ak ma napr. vystraší malá myš, to značí, že som psychicky nevyrovnaný. Ak sa bojím drobného hmyzu, som takisto psychicky nevyrovnaný. Keby som niekoho z vás zavolal a požiadal, aby si zobral do rúk mikrofón a prečítal nejaký úryvok z Písma - a ak by sem prišiel a triasol sa od strachu - to značí, že je psychicky nevyrovnaný. Myslím, že by sme mohli pokračova a zostavili by sme dlhý zoznam prípadov psychickej nevyrovnanosti. Zistili by sme, že všetci prežívame strach, hnev a iné prejavy citovej nevyrovnanosti v našom živote.

Všetky psychické problémy, ktorými trpíme, sú príznakmi toho, že odmietame seba, že sa neprijímame. Všetok strach, hnev, pocity viny, úzkosti, smútok, osamotenos, neodpustenie, ako aj ich hĺbka a trvanie, sú dôsledkom toho, že odmietame seba, neprijímame svoje telo. svoje pohlavie, svoju krajinu, svoju rodinu, svoju povahu, svoj vek a veža iných vecí. Nemáme sa radi. A keďže sa nemáme radi, naša neláska sa prenáša do iných oblastí a spôsobuje mnohé psychické ažkosti.

V    Písme nachádzame slová: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!" (Lv 19,18). Ak si málo ceníme seba, ak máme o sebe nízku mienku, nemôžeme milova Boha. Stupeň našej lásky k Bohu bude závisie od stupňa našej lásky k sebe. Aj svojho blížneho dokážeme milova len vtedy, ak milujeme seba. To, čo nemáme radi na sebe, nemáme radi ani na iných. To, čo neprijímame na sebe, neprijímame ani na iných. Preto môže by sebaodmietnutie koreňom všetkých našich psychických problémov.

V   tejto súvislosti je vežmi dôležité - a teraz už vstupujeme do kresanskej spirituality - aby sme správne pochopili, čo je pokora. Často si myslíme, že by pokorný znamená pohŕda sebou, ponižova seba. S týmto postojom sa môžeme stretnú aj v asketických knihách, dokonca aj v známom a populárnom Nasledovaní Krista od Tomáša Kempenského. Ale tento pohžad na pokoru nie je správny a poviem vám, prečo.

Každá čnos má svoj pôvod v Bohu. Čnos nie je ničím iným ako lúčom Božej dokonalosti, ktorá sa odráža v človeku. Ak naša čnos nemá základ v Božej dokonalosti, nemôžeme hovori o čnosti. Nevieme si predstavi, žeby Boh mal o sebe nízku mienku. Potvrdzuje nám to aj Písmo, kde Ježiš hovorí farizejom: „Ste hrdí, že ste synmi Abraháma" (pórov. Lk 3,8), ale „prv ako bol Abrahám, Ja Som" (Jn 8,58) a: „ Tu je predsa niekto väčší ako Jonáš" (Lk 11,32). Tieto tvrdenia nie sú v súlade so spomínanými asketickými knihami.

Čo je teda pokora? Pokora nie je pohŕdanie sebou, ale pevné rozhodnutie slúži iným. Pokora je umývanie nôh apoštolom: „Oslovujete ma: "Učitež" a: ťPán- a dobre hovoríte, lebo to som. Ale aj napriek tomu vám chcem umy nohy" (porov. Jn 13,12-15). To je pokora: pevné rozhodnutie, a nie pohŕdanie sebou.

Pred Bohom sme cenní, už sme o tom hovorili a sme to aj zakúsili. Dnes budeme prosi Pána, aby nám dal cit sebaúcty. Svätými sa nestaneme tým, že budeme sebou pohŕda. Ak budeme odmieta seba, nestaneme sa svätými, ale pacientmi na psychiatrii. Ak otvoríme svoje srdce, prijmeme Božiu lásku a budeme ma úctu k sebe, nastane chvíža, keď sa rozhodneme pre život, a nie pre smr.

Záverečná modlitba I.

Teraz sa v krátkej modlitbe poďakujeme Pánovi. Vstúpme do Božej prítomnosti.

Môj Pane Ježišu, chcem ti predstavi seba a chcem sa ti poďakova za všetky nádherné dary, ktorými si ma v živote zahrnul. Najprv ti ďakujem za to, že si mi dal život, že som. Odpus mi, Pane Ježišu, ak som sa pokúšal vo svojom živote o samovraždu. Odpus mi chvíle, keď som povedal: „Radšej som sa nemal narodi!"

Ďakujem ti za to, že som muž, že som žena. Ďakujem ti za svoje telo, za originálnos môjho tela. Vytvoril si ma ako majstrovské dielo. Nikdy si nevytvoril nikoho takého ako som ja a ani nikdy v budúcnosti nikoho takého nevytvoríš. Ďakujem ti, môj Pane, za moju inteligenciu, za moje city, za moje charizmy a dary. Ďakujem ti za národ, za mesto alebo dedinu, v ktorej som sa narodil.

Chcem si, môj Pane, zvoli a prija všetky situácie, ktoré mi v živote dávaš. Ďakujem ti, Pane, za svoju minulos i za svoju budúcnos. Ďakujem ti, Pane, za všetky pozitívne veci. Dovož mi vidie a v každom človekovi a vo všetkom okolo seba. Pomôž mi, môj Pane, zvoli si život a nie smr, pomôž mi ži, môj Pane. Pomôž mi, Pane, vidie krásu, ktorá je vo mne. Odpus mi šomranie a hundranie, keď neprijímam rozličné situácie v mojom živote. Odpus mi, Pane, že som bol vo svojom živote negativistom a že som nepriamo nútil aj iných okolo seba myslie negatívne namiesto toho, aby som im pomáhal by pozitívnymi. Ďakujem ti, môj Pane, za to, čo si robil vo mne a so mnou. A prosím a, aby si ma uzdravil. Ďakujem ti, Pane, že si ma urobil takého, aký som. Amen.

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Záverečná modlitba II.

Postavme sa do Božej prítomnosti a predstavme si chvížu, keď sme sa narodili. Iste si na to nepamätáme, ale dnes chceme znova preži ten krásny okamih, okamih nášho narodenia.

Keď si sa narodil, bol to vežký deň nielen pre teba a tvojich rodičov, ale aj pre Boha.

Keď si sa narodil, v nebi bola vežká slávnos, celé nebo sa radovalo. Anjeli tancovali od radosti nad tvojím narodením. Keď si sa narodil, anjeli sa tešili nielen z toho, že si prišiel na svet, ale aj z toho, že sa splnil Boží plán. Každý deň sa tešili z mnohých narodených a každý nový človek bol jedinečný. Aj ty si jedinečný, nie si jeden z mnohých, si originál. A si originálny v tom, že Boh má s tebou špeciálny plán.

Keď si sa narodil, anjeli sa radovali a Ježiš a zavolal po mene. Tvoje meno nie je obyčajné meno, tvoje meno ti dáva totožnos. Tvoje meno je vyjadrením plánu, ktorý má s tebou Boh. Mᚠšpeciálnu úlohu, ktorú ti dal Ježiš. Si muž, lebo Boh chcel, aby si bol mužom. Si žena, lebo Boh chcel, aby si bola ženou. A Boh a stvoril pre svoju potechu a teší sa, že si taký, aký si.

Možno si nikdy nepocítil rados z toho, že si sa narodil. Považoval si to za samozrejmos. Možno boli v tvojom živote chvíle, keď si si kládol otázku: „Prečo som sa vôbec narodil?" A možno si prežíval aj stavy, keď si si želal: „Kiežby som sa nikdy nebol narodil!"

V     živote si často odmietal seba samého a toto zranilo Boha. Predstav si umelca, ktorý namažuje nádherný obraz, a dielo, ktoré by kritizovalo samo seba. To by umelca zraňovalo. Uvedom si, že všetko, čo vychádza z Božích rúk, je umelecké dielo, lebo Boh je umelec. A všetko, čo vychádza, z jeho rúk, je originál.

Aj ty si originál v Božích očiach. A tak mu ďakuj za to, čím si. Ďakuj mu za svoje pohlavie, za to, že si muž alebo žena; ďakuj mu za svoju rodinu, za svoju matku, za svojho otca; ďakuj mu za svoj domov, za svoju krajinu, ďakuj mu za okolnosti, za prostredie, v ktorom žiješ; ďakuj mu za svoje telo, za tvoju výšku, tvár, vek; za svoju povahu, za svoj temperament; ďakuj mu za spôsob, akým chodíš, ako hovoríš; ďakuj mu za každú čas svojho tela.

Pomôž mi, Pane, prija seba samého. Často som sa pokúšal vymaza svoj obraz zo svojej mysle, pričom som si predstavoval iný obraz. Tým som a zranil. Ďakujem ti, že som sám sebou, Pane. Ďakujem ti za svoju minulos, aj keď nie je vysadená kvetmi, ale pochopil som, že každá udalos mojej minulosti mi pomohla dozrieva. Pane, ďakujem ti aj za svoju budúcnos. Viem, že si Otec a chceš pre mňa len to najlepšie. Ďakujem ti za svoju prítomnos, ďakujem ti aj za svoju budúcnos. Často sa bojím budúcnosti, Pane. Obetujem ti ju a prosím a, aby som prijal každú okolnos v mojom živote. Viem, že si môj Otec. A Otec chce vždy to najlepšie pre svoje diea. Preto sa nemusím o nič strachova, len ti odovzda svoju budúcnos.

Teraz ti možno prichádza na um niečo, čo a zranilo. Niečo, čo nedokážeš prija, niečo, čo sa stalo v minulosti... Prijmi to...

(Vidím osobu, ktorá bojuje, lebo v minulosti sa pokúsila o samovraždu. Prijmi túto realitu a raz navždy ju odovzdaj Bohu. A teraz sa teš zo života. Vidím osoby, ktoré boli vo svojom živote pohlavne zneužité. Boh v tejto chvíli kladie na vás svoju ruku a hovorí: „Ste moji. Zabudnite na všetko, lebo aj ja som na všetko zabudol." Vidím žudí, ktorí doma prežívali alebo prežívajú problém s alkoholom. Toto v ich srdciach

vyvoláva vežký hnev. Či už ide o vášho otca alebo brata, prijmite tieto osoby, nehanbite sa za ne, milujte ich a láska k nim vás uzdraví.)

Mladé dievča je nešastné, zúfalé, pretože prepadlo na skúškach. Ďalší sú nešastní preto, lebo si nemôžu nájs vhodnú prácu. Prijmite túto realitu. A uvidíte, že Boh je vežkodušný a dá vám to, čo potrebujete, čo si zaslúžite. Prijmi aj tú najväčšiu realitu, že si hriešny. Prichádzajú ti na mysež niektoré špeciálne hriechy a ešte stále sa zatracuješ: „Nemal som to urobi." Ale teraz sa už pozri tejto situácii do očí. Dopustil si sa hriechu, ale vlož ho do Božích rúk a pros, aby a Boh oslobodil od toho činu minulosti.

Možno niektorá matka si nedokáže odpusti potrat, ktorého sa v minulosti dopustila. Boh ti odpúša, je to tvoja ohraničenos, prijmi ju. Aj tebe hovorí Ježiš slová, ktoré povedal žene pri svojich kolenách: „Ani ja a neodsudzujem. Choď a už nehreš!"

Pane, v tejto chvíli sa ti chcem poďakova za svoj život. Ďakujem ti, že som sa narodil. Pane, pomôž mi zvoli si a prija okolnosti, v ktorých žijem. Ďakujem ti za to, že som muž, za to, že som žena. Dnes ti chcem obetova to, že som muž, že som žena. Chcem, Pane, prija aj svoju povahu. Ďakujem ti za to, že som extrovert, za to, že som introvert. Prijímam svoju povahu a prijímam aj svoje telo, môj Pane. Často som odmietal určité časti svojho tela, často som bol deprimovaný, lebo som sa neprijal taký, aký som. Neprijímal som svoju výšku, svoj vek, svoje oči, vlasy, krk... Dnes, Pane, prijímam svoje telo a prijímam ho ako tvoj dar.

Chcem, Pane, prija aj svoju rodinu. Prijímam dom, v ktorom som sa narodil. Niekto sa možno hanbí za dom, v ktorom sa narodil. Prijímam tento dom, môj Pane. Prijímam, môj Pane, aj svojho otca a svoju matku, ktorú si mi dal. Ďakujem ti za celú svoju rodinu, za moje sestry, za mojich bratov, za všetkých príbuzných. Ďakujem ti, Pane, za národ, v ktorom som sa narodil, za mesto alebo dedinu, v ktorej som sa narodil. Ďakujem ti aj za svoje neúspechy. Viem, že si ich všetky využil pre moje osobné dobro, aby som rástol. Je to možno zvláštne, Pane, ale chcem ti ďakova aj za moje hriechy. Vďaka nim som sa dostal bližšie k tebe.

Môj Pane, a takisto prijímam aj okamih svojej smrti. Bojím sa jej, Pane. Ale chcem nájs odvahu a poveda ti, že ti obetujem chvížu mojej smrti. Daj, Pane, aby ten okamih patril tebe.

Prijímam smr z tvojich rúk. Daj mi, Pane, Svätého Ducha, aby som mal odvahu prija seba, prija svoje životné okolnosti a žudí, ktorých si mi dal. Pomôž mi, Pane, aby som si zvolil život, a nie smr.

Ťk ti v tejto chvíli prichádza na um niečo celkom špeciálne, čo len ažko prijímaš, obetuj to Bohu. Zavolaj Svätého Ducha do tejto oblasti a popros ho, aby ti dal silu obetova to.

Otcu i Synu í Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, 1 vždyck)', i na veky vekov. Amen.


Sme Božie deti

Rados z plnenia Božej vôle

Keď sa svätý Pavol prihovára Solúnčanom vo svojom liste (l Sól 5,16-18) a lúči sa s nimi, odkazuje im tri veci: „ Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky... "

Tieto tri výroky považujem za vežké zveličovanie svätého Pavla, ale na druhej strane sú to tri zlaté pravidlá, ktoré svätý Pavol zanechal tejto komunite. Hovorí: „Ustavične sa radujte!" Mohli by ste sa spýta: „Ako sa môžem radova, keď trpím?" Radova sa, to je v poriadku, ale nie vždy. A Pavol predsa hovorí, aby sme sa ustavične radovali.

Tým, že sú tieto tri výroky vo Svätom písme, sú to tri želania, tri rozkazy. Väčšinou hovoríme o desiatich prikázaniach Starého zákona, ale zabúdame, že aj v Novom zákone máme veža príkazov, nariadení a zákonov. A tu máme tri príkazy: modlite sa ustavične, vždy sa radujte, vzdávajte vďaky Pánovi vo všetkom. Ako je to možné?

Rados, to neznamená, že sme len šastní. By šastným je žahké. Dajte si ráno fžašu dobrého vína a budete šastní. Ale šastie, to nie je rados. Rados je niečo viac. Rados pramení z vedomia, že plníme Božiu vôžu.

Príklad z Kalvárie

Pozrime sa na Kalváriu, kde sa jeden z dvoch zločincov prihovára Ježišovi, aby zostúpil z kríža, zachránil seba aj ich. Bolo by to pre neho výhodné. Teraz si predstavte, že sa Ježiš pozerá na svoju matku Máriu a pýta sa matky: „Čo mám robi?" Mária je matka. Určite nebola šastná, keď videla Ježiša zomiera na kríži. Ale viete si predstavi, že by bola povedala Ježišovi: „Zíď dolu"? Určite nie. Bola naplnená radosou z toho, že Ježiš plnil Božiu vôžu na kríži. Po citovej stránke nebola šastná, ale predsa prežívala rados, že to Ježiš dokázal. Rados môžeme ma aj vtedy, keď prežívame boles. Takže radujte sa ustavične, buďte vždy radostní tým, že v živote plníte Božiu vôžu.

Svätý Pavol ďalej hovorí: „ Vzdávajte vďaky vo všetkom." Čokožvek sa vo vašom živote stane, aj keď to nemusí chcie Boh, predsa to dokáže využi pre vaše dobro. Máme s tým veža skúseností. Vieme, že mnoho žudí trpelo a cez toto utrpenie sa dostalo bližšie k Bohu. Niežeby Ježiš chcel zlo alebo utrpenie, ale on ho dokáže využi a pritiahnu nás k sebe aj cez boles a utrpenie, ak ho prijmeme.

Božia láska nás uzdravuje

Jedným z vežmi dôležitých momentov pri uzdravovaní je vedomie, že nás Boh miluje. Keď sme presvedčení o tom, že nás Boh miluje, môžeme by uzdravení z mnohých vecí v našom živote. Čo je základom skutočného vnútorného uzdravenia? Je ním naša otvorenos, že sme milovaní a že milujeme. Žiaž, často sa stáva, že sa vo svojom živote zameriavame viac na jeho negatívne stránky, a nie na pozitívne. Je to vežmi dôležité, pretože v každom z nás je vežmi veža pekného. Nesústredme sa na negatívne, sústredme sa na pozitívne stránky našej osobnosti a budeme prežíva rados.

Vzor vo svätom Františkovi

Myslím si, že nádherným príkladom nám tu slúži František z Assisi. Bol to muž, ktorý dokázal vidie vo všetkom pozitívum. Bol to muž, ktorý v živote mnoho trpel, bol odmietnutý svojím otcom, jeho spoločníci ho nechápali, mal na svojich rukách a nohách stigmy. Bol to muž plný bolesti, mal problémy s očami, bol vežmi chudobný.

Keď Pavol VI. vydal dokument o radosti, predstavil Františka z Assisi ako vzor radosti. Ako je možné, že tento\muž, ktorý tožko trpel a mal taký ažký život, môže by príkladom radosti? No nielen to, rados sa stáva aj charakteristickým znakom františkánskej charizmy. Prečo?/Lebo František videl nádheru v každej veci, dokázal sa zjednoti s vtákmi, ktoré spievali na Božiu chválu. Skutočne uzdravený človek nie je ten, ktorý nemá problémy, ale ten, ktorý dokáže vidie pozitívnu stránku na každej veci, v každej záležitosti. Každý z nás má problémy, ale medzi nami sú takí, ktorí sa zžaknú, a sú aj takí, ktorí dokážu čeli problémom s odvahou. To je rozdiel medzi optimistami a pesimistami. Môžu ma rovnaké problémy, ale jeden z nich vidí pozitívnu stránku problému, druhý zasa len jeho negatívnu stránku.

Dvaja alkoholici

Predstavte si dvoch alkoholikov, ktorí majú radi pivo. Pred obidvomi z nich je vežký pohár piva, do ktorého sa pomaly púšajú. Keď vypijú polovicu, optimista sa pozrie na pohár a povie: „0, vďaka Bohu, je tam ešte polovica piva!" Pesimista sa takisto pozrie do pohára a zaplače: „0, Bože, už je tam len polovica piva!"

Majú ten istý problém, žiaden rozdiel, ale jeden je šastný a daihý smutný, jeden je plný radosti, lebo má ešte polovicu piva, druhý je smutný, lebo už polovica piva chýba. Takto my reagujeme na problémy. Sú žudia, ktorí vidia len negatívne stránky všetkého, a títo potrebujú uzdravenie. Ale ten, kto dokáže vidie pozitívne stránky veci, je uzdraveným človekom.

Diea Thomas

Keď sme raz v Indii prechádzali malou dedinou, pripojil sa ku mne človek a opýtal sa ma, či chcem vidie malého Thomasa. Nevedel som, že šesdesiatročný človek sa nazýva dieaom a opýtal som sa: „Kto je diea Thomas?" A povedal mi: „ Uvidíš." Zastavili sme sa vo vežkom dome, kde "diea Tbomas" žil. Bol to muž fyzicky vežmi zdeformovaný, nízky a len vežmi ažko chodil. Vidiac ho, pocítil som k nemu súcit. Zároveň som bol trochu nahnevaný na svojho spoločníka, lebo sa mi zdalo, akoby chcel tohto muža vystavova ostatným na oči a robi šou. Začal som sa s ním rozpráva a to, čo mi povedal, bolo naozaj úžasné!

Hovoril o Bohu ako učený teológ. Ba hovoril o Bohu ako o tom, s ktorým mal vo svojom živote vežmi jasnú skúsenos! Tak som sa dozvedel, že "diea Thomas" chodí po krajine a robí duchovné cvičenia. Rozpráva sa s biskupmi, s klérom a rehožníkmi. Toto bol uzdravený človek, nemal žiadne problémy so svojou deformáciou. Hovoril so mnou vežmi priamo aj o svojej chorobe a povedal mi: „Ďakujem Bohu. Viem, že keď idem prednáša, mnohí prídu len preto, aby videli moje deformované telo. Nech prídu. Dôležité je, že prídu a potom počúvajú Ježišovu blahozves!"

Vidíte, Boh môže použi akúkožvek deformáciu, akúkožvek chorobu na to, aby sa predstavil. Kto chce slúži Bohu, nemusí by zdravým človekom, nepotrebuje ani vysokú inteligenciu ani skúsenosti. Potrebuje len jedno - pokoru. Všetko ostatné bude zbytočné, bez všetkého ostatného sa zaobíde. Lebo Boh môže použi akýkožvek nástroj, ale pod jednou podmienkou: že je pokorný.

Matka Tereza

Často som počul Matku Terezu z Kalkaty. Niekto, kto ju počúva, by mohol poveda: „Prečo ju vlastne počúvam?" Hovorila vežmi jednoduché veci, hovorila slová, ktoré môže poveda aj malý chlapec, ale mala vežmi vežký vplyv na svojich poslucháčov. Bola pokorná. Pamätám si na jedno stretnutie v Ríme, na ktorom sa zišlo štyritisíc kňazov. Pri tejto príležitosti nám povedala: „Boh vás nepovolal, aby ste boli úspešní. Povolal vás, aby ste boli pokornými nástrojmi v jeho rukách."

Keď sa jej raz novinári spýtali: „Čo je svätos", povedala: „By svätým znamená robi malé veci s vežkou láskou." My často robíme opak. Pokúšame sa o vežké veci, ale s malou láskou. A to je dôvod, prečo zlý nemá z nás strach. Robme malé veci s vežkou láskou, buďme pokorní v tom, čo robíme a diabol bude musie od nás ujs! A budeme pravdivými svedkami Krista.

Boh nás miluje ako Otec Príbeh orlíčaa

Počuli ste, ako sa orlica stará o svoje mláďatá? Keď malé orlíča začína rás a nastal čas, aby sa naučilo lieta, matka orlica zoberie svoje mláďa a vynesie ho vysoko k oblakom. Viete si predstavi zdesenie malého orlíčaa, ktoré sa nachádza kdesi vysoko medzi oblakmi a vôbec nevie lieta?

Ale to najhoršie ešte len príde. Keď matka vidí, že je dostatočne vysoko, otvorí svoj zobák, v ktorom má uchytené orlíča, a dovolí mláďau, aby v tom vežkom priestore natiahla krídla. Ale je to zbytočné, mláďa vôbec nevie, ako na to. Nastala tragická chvíža a orlíča so kladie zúfalé otázky: „Prečo mi to moja matka robí? Prečo je ku mne taká zlá? Čo som jej urobilo? Prečo ma nemiluje? Varí ma chce zabi?" A čo urobí matka? Keď vidí, že malému orlíčatii sa ešte lieta nedarí, jednoducho vzlietne pod orlíča, roztiahne svoje krídla, aby si na ne mláďa mohlo sadnú. A potom ho znova znesie na zem.

Podobný postoj zaujímame k Bohu aj my, lebo podobne s nami zaobchádza aj Boh. Občas aj nás vynesie vysoko hore medzi oblaky, medzi oblaky našich problémov, kde kričíme a voláme: „Kde si, Pane? Kde si, prečo si ma opustil?" A v tej chvíli aj s nami trpí Boh, takisto ako matka orlica trpí spolu s mláďaom, ktoré je plné strachu. Nemyslite si, že je to pre matku orlicu niečo príjemné, keď v tragickej situácii jej mláďa padá dole! Ale ona takto musí robi. Matka určite nebude riskova, nedovolí, aby mláďa padlo dole na zem, a tak v pravej chvíli zasiahne, dostane mláďa na svoje krídla a znesie ho dole na zem. A táto krásna symbolika sa objavuje aj v Písme, kde sa hovorí, že Boh nás nesie na svojich perutiach ako orol (pórov. Ex 19,4, Dt 32,11).

Nᚠpríbeh

V tejto chvíli možno prežívate to, čo orlíča, a cítite, že padáte. Nechápete nič vo svojom živote, ste znepokojení, cítite, ako by vás nikto nemiloval, ani Boh. A nedokážete si odpoveda na žiadnu otázku. Iba jedna vec je istá - že sa raz nájdete na orlích krídlach.

Možno nikdy nepochopíte, prečo sa vám určité veci v živote prihodili, ale Boh to vie. Boh vás nenechá len tak poletova vo vožnom priestore, bez toho, aby vás nemiloval, alebo že by sa o vás nestaral. Boh chce, aby ste dozreli, chce, aby ste sa naučili otvori krídla a letie. A preto je potrebné v našom živote utrpenie.

Ak sa ma spýtate na príčinu mnohých životných ažkostí, nebudem vám vedie odpoveda, ale viem vám poveda jedno: verte, že Boh vás miluje. Ak si toto uvedomíte, ak sa to budete snaži prežíva, ak budete hrdí na dôstojnos Božích detí, môžem vás uis-tit, že mnoho vašich problémov sa stratí. Najdôležitejšia skúsenos v živote je tá, že nás Boh miluje.

Precíme Božiu lásku

Sme vyrytí do Božej dlane

Spomínate si na sta z Izaiáša (49,14-17), kde sa hovorí, že sme vyrytí do Božej dlane?! By vyrytí do dlane jeho ruky znamená, že sme s ním vežmi dôverne spojení. Stáva sa, že si aj chlapec clá vyletova meno svojej milej na ruku (Chudák, ako to dopadne, keď si nájde nejakú inú dievčinu...). Boh si nás dal vyletova na svoju dlaň, sme vyrytí do Božej dlane. Ak sme aj hriešnici, ak sa z nás stanú zradcovia, Boh nikdy neodstráni naše meno zo svojej dlane. Takto nás Boh miluje a volá do dôverného spoločenstva s ním.

Pán je dobrý pastier

Teraz si otvorte Písmo sväté a spoločne sa pomodlíme dvadsiaty tretí žalm. Budeme číta všetci spolu a vežmi pomaly:

Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ís tmavou dolinou, nebudem sa bᝠzlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. Dobrota a milos budú ma sprevádza po všetky dni môjho života. A budem býva v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.

Boh pozná každý detail nášho života

Keď si prečítame stotridsiaty deviaty žalm, vidíme, že Boh vstupuje do každého detailu nášho života a že nás miluje. Budeme číta verše l až 12 a pomaly, všetci spoločne:

Pane, ty ma skúmaš a. vieš o mne všetko: ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem poveda. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdros; je taká vežká, že ju nemôžem pochopi. Kam môžem ujs pred tvojím duchom a kam utiec pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Keby som si povedal: "Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc", pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.

V Biblii môžeme nájs viacej statí, kde Boh dáva najavo, akou láskou miluje každého jedného z nás. Miluje každého z nás osobne. Niet pochýb o tom, že Boh miluje slovenský národ, ale je to oveža silnejšie, keď počujem, že Boh miluje mňa. Nemiluje ma ako jedného príslušníka slovenského národa, ale miluje mňa, ktorého pozná po mene.

Boh pozná každý detail nášho života. Aby nás presvedčil o tejto skutočnosti, používa vežmi pekné výrazy: „Pozrite sa na vtáčiky, ktoré lietajú okolo, sú ich milióny, ale niet oni jedného, ktorý by spadol, ktorý by zahynul bez toho, aby o tom Boh nevedel. A nie ste azda vzácnejší ako niektorý z nich? Pozrite sa na kvety, na žalie na lúke, sú ich milióny Ť milióny a niet ani jednej, ktorú by neobliekol Boh do krásnych šiat. Nie ste azda vzácnejší ako žalie? Boh vie o vás všetko, aj keď vám vypadne čo kn jeden vlas" (pórov. Lk 12,22-31). Boh pozná každý detail nášho života. On nás nielen stvoril, ale každú chvížu sa o nás stará. A nielen to, že nás pozná, ale pozná nás ako Otec.

Príbeh ženy so zlomenou nohou

Raz som dostal lekciu v tejto veci od ženy, ktorá mala okolo šesdesiat rokov. Vyučoval som teológiu a tomu, čo vám rozprávam, som rozumel svojou mysžou, ale zrejme nie svojím srdcom. Táto žena nám na modlitbovom stretnutí rozprávala, čo sa jej stalo.

Žila v dome so svojou tridsapäročnou dcérou, ktorá bola na nákupoch. Do ich domu sa vchádzalo po schodoch. Keď dcéra nebola doma, žena spadla na schodoch a zlomila si nohu. Mala vežké bolesti a v tej chvíli nedokázala nič robi. Na chvížu sa jej zmocnila panika, lebo nevedela nikoho zavola, nevedela vsta. Potom ju však niečo osvietilo a pomyslela si: „Keby bol môj otec ešte nažive a zistil by, čo sa mi stalo, prerušil by každú svoju činnos a prišiel by tni na pomoc. Verím ja vôbec tomu, že mám takéhoto Otca v nebi? Verím alebo neverím, že môj nebeský Otec takisto vie, čo sa mi stalo? Azda tento Otec neurobí nič, aby pomohol svojej dcére?" A nevolala o pomoc, ale začala chváli Pána za všetko, čo sa jej prihodilo. Onedlho sa otvorili dvere a vstúpila dcéra, lebo si zabudla zobra peniaze na nákup.

Pamätajte si: ak máte nejaký problém, Otec o ňom vie. Nielenže ho pozná, ale on sa s vaším problémom aj zaoberá ako Otec. Možno dostanete iné riešenie, iné východisko, ako to, ktoré ste si predstavovali. Určite, Božie plány sú iné ako naše, ale je isté, že vás vo vašom probléme miluje a nie ste v ňom sami. A preto treba chváli Boha za to, že nie je len naším Bohom, ale aj naším milujúcim Otcom.

Záverečná modlitba

A teraz prejdeme k ďalšiemu krátkemu zážitku modlitby, v ktorej sa pokúsime precíti Božiu lásku k nám. Budeme číta úryvok z proroka Izaiáša (49,14-17). Dnes budeme počas modlitby používa svoje ruky, tak ako sme predchádzajúci deň používali svoje dýchanie, svoju fantáziu, svoju predstavivos.

Pohodlne umiestni svoju pravú ruku dlaňou hore a nežne do nej vlož svoju žavú ruku. Pravá ruka, ktorá je naspodu, predstavuje Otcovu ruku, žavá ruka symbolizuje teba, ako spočívaš v Pánových rukách. Snaž sa prežíva tento moment vežmi uvožnene a aj ruky maj uvožnené. Ak cítiš napätie vo svojej žavej ruke, snaž sa ju pohodlne umiestni v ruke Otca. A teraz precí rados dieaa, ktoré Otec drží vo svojom náručí a prostredníctvom Biblie hovorí:

Ale Sion povedal: „Pán ma opustil,

Pán na mňa zabudol."

Či zabudne žena na svoje nemluvňa

a nemá zžutovania nad plodom svojho lona?

I keby ona zabudla,

ja nezabudnem na teba.

Hža, do dlaní som si a vryl,

tvoje múry sú vždy predo mnou.

Náhle prišli tvoji stavitelia

a tí, čo a búrali a pustošili, odišli od teba.

Pán a miluje, pozná a po mene. Nie si iba číslo, si jeho dcéra, si jeho syn, milovaná dcéra, milovaný syn. Nech sú tvoje hriechy akékožvek, Boh a miluje. Nech je tvoja minulos akákožvek, on a miluje. Nech bol tvoj život akýkožvek, on a miluje. Miluje a pre teba samého. Miluje a, lebo a pozná po mene. Prijímaj, vstrebávaj túto lásku, ktorou a Boh miluje. Otvor svoje srdce a dovož mu, aby a miloval. Precí jeho lásku, ktorou a miloval ešte v lone tvojej matky. Precí jeho lásku, ktorou a zahrnul vo chvíli tvojho narodenia.

Precí jeho lásku, ktorá sa a dotýkala počas detstva, nech boli tvoje skúsenosti akékožvek. Svojou láskou sa dotýka aj tvojho dospievania. Dotýka sa všetkých tvojich zranení a rán, ktoré si v tomto období utŕžil. Dotýka sa tvojej mladosti a všetkých trápení, ktoré si v mladosti mal. Dotýka sa predovšetkým tých chvíž, keď si sa cítil nemilovaný.

Pane, zaplň tieto chvíle bez lásky. Môže žena zabudnú na plod svojho lona? I keby ona zabudla, ja na teba nezabudnem. Pozri, tvoje meno je vyryté v mojej dlani. Si pre mňa vežmi vzácny, si pre mňa perlou. Poslal som na zem svojho Syna, aby za teba zaplatil. Nič ti to nehovorí? Ak si myslíš, že a nemilujem, urážaš ma. Čo ešte môžem pre teba urobi? Ako ti mám dokáza svoju lásku, ako a o nej môžem presvedči? Precí rados z toho, že a milujem. Oddýchni si v mojich rukách. Držím a vo svojich rukách a napĺňam a láskou. Buď hrdý, že a tvoj Boh miluje.

Pane Ježišu, ďakujem ti za tvoju lásku. Prosím a, odpus mi všetky tie chvíle, keď som si myslel, že si ma opustil. Teraz môžem zača ži novým životom, v ktorom mi dáva silu tvoja láska.

Zostaňte v tichosti a precíte, ako do vás Ježiš vstupuje cez vaše dýchanie. Ježiš dýchol na apoštolov a dal im Svätého Ducha. Boh dýchol na Adama a ten ožil. Prosím a, Pane Ježišu, aby si aj na mňa dýchol, aby tvoj život a tvoja láska naplnili každú čas môjho tela, ducha a duše. Amen.

Sláva Otcu i Synii i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.


Hriech a rany po hriechu

Tri kategórie hriešnikov

Ďakujme Pánovi za to, že môžeme zača nový deň. Určite sme ho už začali tým, že sme chválili Pána. A teraz ho prosme, aby otvoril naše srdcia a aby sme mohli počúva jeho slová.

Ak si spomínate, hovorili sme o rozličných aspektoch uzdravovania. Dnešný deň budeme venova duchovnému uzdravovaniu. To značí, že sa budeme zaobera hriechom v našom živote, a to nielen hriechom ako previnením, ale aj hriechom ako zranením.

Skôr, ako by sme pokračovali, chcel by som vám odovzda niektoré myšlienky psychiatra Karla Menningera. Tento psychiater hovorí, že väznice a ústavy pre mentálne chorých sú preplnené, lebo moderný človek nedokáže spozna svoj hriech. Karl Menninger zaraďuje hriešnikov do troch kategórií. Tvrdí, že každého človeka možno zaradi do jednej z nich, lebo každý človek je hriešny. Kedykožvek hrešíme, môžeme k hriechu zauja trojaký postoj.

Hriešnici väzni

Prvý postoj je postojom človeka, ktorý si myslí, že už je príliš neskoro, aby niečo vo svojom živote zmenil. Vie, že je vinný, vie, že je hriešnik, ale je presvedčený, že sa nedokáže zmeni. Vie, že má sklon k vzbure, že je homosexuál, vie, že túži po žene, ktorá patrí inému, ale myslí si, že s tým nemôže nič robi. Toto je postoj hriešnika -väzňa. Väzeň vie, že je vinný, že je zločinec, ale si myslí: „Už to nemôžem zmeni. Už je vežmi neskoro. Aj keby som sa zmenil, spoločnos by ma neprijala. Toto je môj osud. Toto je životná cesta, po ktorej musím kráča. Som zločinec a zomriem ako zločinec." A preto sa ani nepokúša zmeni sa, lebo neverí, že by sa mohol zmeni.

Stretávam sa s mnohými kresanmi aj nekresanmi, ktorí prežívajú postoj väzňa. Hovoria napríklad: Som vežmi nervózny. Viem, že je to zlé, ale taká je moja povaha. Nemôžem s tým nič robi. - Používam vulgárne slová. Viem, že je to zlé, ale neviem s tým nič robi. - Som plný agresívnych sklonov, ale nijako si nepomôžem, taká je už moja povaha. - Som zlostný, hnevlivý, ale je to len dôsledok môjho predchádzajúceho života, nemôžem to zmeni. - Stále sa dopúšam masturbácie, ale je to tak už od môjho detstva a nijako nemôžem zmeni ani toto. - Som homosexuál, ani na tomto nič nedokážem zmeni. - Holdujem alkoholu, som alkoholik, nijako to však nemôžem zmeni.

A tak žijeme - nažívame spolu s našimi hriechmi. Je možné, že so svojím hriechom nesúhlasíme. Je možné, že sa na seba hneváme pre určitý hriech, ale: „Nemôžem to zmeni. Nič s tým nedokážem urobi. Prosím vás, berte ma takého, aký som." Toto je postoj mnohých hriešnikov. A nebuďme prekvapení, ak aj my zistíme, že je v našej osobnosti určitá oblas, o ktorej si myslíme, že tam nič nemôžeme urobi, nič nemôžeme zmeni.

Ak objavujeme v sebe tento postoj, blokujeme Ježišovo účinkovanie. Pán je k nám milosrdný, ale napriek tomu je blokovaný vo svojom pôsobení. To preto, lebo predstupujeme pred neho nie ako pacienti, nie ako chorí žudia, ale ako väzni.

V našom živote závisíme od mnohých vecí. Tieto závislosti môžu by vežmi silné, keď závisíme od alkoholu, drog, jedla, spánku, fajčenia... Závislos u žien sa môže prejavi v tom, že potrebujú neprestajne upratova dom a preto nemajú čas na nič iné. Niektoré závislosti sa môžu sta našou druhou prirodzenosou, čo môžeme vyjadri takto: Je to pre mňa dôležité, nikdy som sa nenazdal, že by som mohol by uzdravený, a preto s tým nič nerobím. Je to moja druhá prirodzenos." Takéto slová vyjadrujú postoj väzňa. A Karí Menninger hovorí, že hriešnici prežívajúci tento postoj, nikdy nemôžu by uzdravení.

Duševne chorí hriešnici

Potom je tu druhý postoj, o to je postoj duševne chorého človeka, ktorý neverí, že je chorý. Nemyslí si, že to, čo robí, by mohlo by zlé. Nemá pocit viny a je presvedčený, že je na správnej ceste. Tomuto duševne chorému človekovi každý hovorí, že je chorý, ale on tomu neverí. Každý vie, že potrebuje liečenie, ale on si myslí, že terapiu potrebujú tí druhí. Dá sa poveda, že on je jediný, ktorý nevie, že je chorý.

Duševne chorý človek je slepý na svoj hriech. Jeho heslom sú slová: „To nie je moja vina." Na vine sú vždy iní. Napríklad mu poviete: „Si hnevlivý" a on povie: „Áno, som, ale na vine je moja žena." Alebo: „Hovoríte, že pijem. Áno, pijem, ale viete, kto je na vine? Je to vina spoločnosti." Takýto človek nikdy nepreberie zodpovednos za svoj hriech. A ak nie je schopný prevzia zodpovednos za svoj hriech, nemôže by ani uzdravený.

Ak drogovo závislý človek ide na liečbu, prvá otázka, ktorú mu položia, je táto: „Prečo užívate drogy?" A odpoveď znie zvyčajne takto: „Beriem drogy preto, lebo sa necítim by milovaný ani svojím otcom, ani svojou matkou". A logicky z toho vyplýva, že proces liečby potrebuje otec alebo matka, a nie tento človek. Iný možno povie: „Užívam drogy kvôli mojim priatežom." V poriadku, ale potom zoberte sem a zapojte do tohto programu svojich priatežov. A kým si takýto človek neuvedomí, že berie drogy preto, lebo ich bra chce, nemôže zača liečebný program. Tento človek potrebuje prevzia zodpovednos za svoje skutky. Takisto, ako aj my musíme precíti zodpovednos za svoje hriechy.

Predstavte si ženu, ktorá prichádza na spoveď a hovorí, že je vežmi nervózna, ale všetku vinu na tom má jej muž. Teda ona nie je hriešna. Muž je hriešnik. Keď takíto žudia prichádzajú za mnou, pýtam sa ich: „Načo ste sa prišli spoveda?" Občas hovorievam: „Prichádzajú ku mne samí nevinní žudia... "

Zdraví hriešnici

Zdravý hriešnik je podža Menningera človek, ktorý sa pozrie na seba, skonštatuje svoj stav a dá sa do procesu uzdravovania. On vie, že je hriešny, ale je presvedčený, že sa môže zbavi svojich hriechov. Zdá sa to by protirečivé hovori o hriešnikoch a na druhej strane ich nazva zdravými hriešnikmi. Ale tento výraz je správny, lebo ide o človeka, ktorý uznáva, že má hriech a z toho vyplýva, že chce by aj uzdravený. Aby sme mohli by uzdravení, je dôležité, aby sme sa vedeli dotknú svojich rán, aj keď nám to spôsobí boles. Možno to lepšie pochopíme vtedy, keď si vysvetlíme tzv. Johari okno.

Johari okno

Psychológovia hovoria, že nᚠživot je akoby okno rozdelené priečkami na štyri častí. Prvá čas okna

Prvá čas okna predstavuje tú čas mojej osobnosti, ktorú poznám a ktorá je známa. aj

ostatným žuďom okolo mňa. Sú určité veci v mojom živote, ktoré jednoducho nie som schopný ukry: Som muž, som starý, pochádzam z určitej kultúry, ktorú predstavuje krajina Malta, som kňaz - je tu veža podrobností, ktoré poznám aj ja, ale ktoré poznáte aj vy a nemáme s tým žiaden problém. Ak budeme trávi niekožko dní spolu, objavíte aj niektoré rysy môjho charakteru. Toto je prvá čas okna. V osobnosti každého jedného človeka sa nachádza toto okno, ktoré pozná on sám i žudia okolo neho.

Druhá čas okna

Potom je tu druhá čas mojej osobnosti, ktorú poznám ja, ale ktorú vy nepoznáte. U každého z nás to predstavuje určitý privátny sektor, ktorý by som nerád odhažoval. Sem patrí môj súkromný, intímny život, moje myšlienky, túžby, moje osobné city, moje sklony. Je to tá čas mojej osobnosti, ktorú nepozná nikto. Túto čas poznám ja, ale pred ostatnými je ukrytá. Tento priestor odhažujem iba Bohu, možno ho odhalím kňazovi alebo spovedníkovi, ale nikomu inému. Táto plocha je vám neznáma, pre vás je v tme. No pre mňa je preniknutá svetlom, lebo ju poznám.

Tretia čas okna

Potom je tu tretia čas okna, s ktorou je to už vážnejšie. Táto čas osobnosti predstavuje oblas, ktorú poznajú iní, ale ktorú nepoznám ja. Napríklad, každý z vás hovorí, že som žiarlivý. Potom prídete za mnou a poviete mi: „Myslím, že ste žiarlivý." A ja vám poviem: „Kto? Ja?" Vy všetci viete, že som žiarlivý, len ja jediný o tom neviem.

Vidíte, že je tu určitá čas v našej osobnosti, ktorá je otvorená pre iných, ale je uzavretá pred nami. Práve preto je nám niekedy vežmi ažké ís za nejakým človekom a poveda mu, čo si o ňom myslíme. Ale takisto môže by ažké aj pre iných žudí prís za mnou a poveda mi, čo si o mne myslia. Lebo nie sme schopní otvorene prija to, čím v skutočnosti sme.

Tretia čas okna predstavuje aj mentálnu chorobu. Ostatní vedia o nejakej mojej chybe, ale ja o nej neviem. Keby ste navštívili ústav pre mentálne chorých, mohli by ste sa stretnú s človekom, ktorý vám povie: Ja som Napoleon." Samozrejme, každý vie, že nie je Napoleon, iba on to nevie. A to je mentálna choroba. Tretia čas okna teda predstavuje slepé miesta, ktoré nie sú predo mnou odhalené.

Štvrtá čas okna

Štvrtá čas okna predstavuje oblas, ktorá je ukrytá aj predo mnou, ale aj pred inými. Je to oblas, ktorú nepoznám ani ja ani vy. To je to neznáme, tmavé miesto v mojej osobnosti. Toto slovo „neznáme" označuje aj pozitívnu, ale aj negatívnu skutočnos. V mnohých z nás sú charizmy, ktoré ešte nevyšli na svetlo, lebo nebola príležitos, aby sa prejavili. Ale je v nás aj negatívna oblas a mnohé negatívne veci sa v nás neprejavili práve preto, lebo nemali príležitos sa prejavi. Nikdy som v živote nič neukradol, ale môže sa sta, že sa dostanem do takých okolností, keď budem cíti nutkanie niečo ukradnú. A nikdy som o tejto svojej slabosti nevedel. Môže teda prís v živote chvíža, keď sa táto slabos prejaví.

V každom z nás sa teda nachádzajú tieto štyri aspekty osobnosti. Ak chcete odmera svoju zrelos, tak sa musíte riadi iba prvým oknom, ktoré reprezentuje tú čas osobnosti, ktorú poznám aj ja a ktorú poznáte aj vy. Čím viac sa mi podarí odhali zo seba, tým väčšiu slobodu nadobúdam.

Ako vidíte, poznáme len vežmi nepatrnú čas svojej osobnosti a slobodní sme len v tej oblasti, ktorú poznáme nielen my, ale aj iní žudia. Čo sa týka ďalších troch oblastí nášho života, v nich neprežívame skutočnú slobodu. Skutočne slobodní budeme vtedy, keď prvé okno rozšírime, čím sa zvyšné tri okienka zmenšia.

Pozrite sa na svätého Pavla, ako sa prihovára Rimanom. Pred všetkými žuďmi mohol slobodne hovori o svojom hriechu. Nemal žiadne ambície. Mohol poveda tým, ktorí ho mali radi: „Som človek z mäsa a krvi, uznávam, čo je dobré, ale robím opak" (pórov. Rim 7,14-23).

Pozrime sa na Ježiša. Ani on neváhal pred očami všetkých žudí vykriča to, čo cítil: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mt 27,46). Všimnime si túto ohromnú slobodu! Sme aj my takí slobodní, ako bol slobodný svätý Pavol, svätý Peter a ostatní? Ak prežívame krízu viery, sme schopní prís pred bratov a sestry a poveda im: ..Bratia a sestry, dnes prežívam krízu viery. Prosím vás, modlite sa za mňa!"? Kde je moja sloboda, kde je moja skutočná sloboda? V čom spočívajú moje závislosti? Ako vidíte, človek je slobodný od hriechu vtedy, keď sa oslobodí aj od závislostí, ktoré ho k hriechu pútajú.

Uzdravovanie rán spôsobených hriechmi

Kardinálovi Suenensovi, ktorý bol na návšteve v Ríme, istý novinár raz položil otázku-. „Monsignor, čo je to svätos?" A kardinál vežmi jednoducho odpovedal: „Pre mňa svätos spočíva v tom, že si človek uvedomuje, že je hriešnik."

Kardinál nepovedal, že svätos spočíva v tom, že nemáme žiadne hriechy, ale že si uvedomujeme, že sme hriešni. Len čo si totiž uvedomíme, že sme hriešni, môžeme zača proces uzdravovania.

Ak ideme na spoveď, vyznávame sa zo svojich hriechov. Keď povieme svoj hriech počas spovede, nᚠhriech je odpustený. Ale to ešte neznamená, že rana, ktorá po hriechu ostala, je tiež uzdravená. Preto potrebujeme aj uzdravenie rán spôsobených hriechmi. Toto uzdravovanie sa nedeje naraz, ale postupne, predstavuje proces. v ktorom treba prejs niekožkými fázami.

Pripusti svoj hriech

Všetci vieme, že sme hriešnici, ale vari to aj pripúšame? Predstavte si, že pôjdem do kaplnky pred Eucharistiu, budem tam oplakáva svoje hriechy a poviem Pánovi: „Pane, odpus mi, lebo som vežmi pyšný." Potom vyjdem z kaplnky, stretnem svojho priateža, ktorý mi povie: „Chcem ti niečo poveda. Myslím si, že si vežmi pyšný človek." (Vidíte, nič som nepovedal a rozosmiali ste sa. Lebo to nepripúšate!) Pred Pánom som plakal, ale to nebolo úprimné. Možno sa na tohto človeka oborím a poviem: „Kto si ty, že mi hovoríš, že som pyšný?!" Prijímame svoj hriech ústami pred Pánom, ale neprijímame ho srdcom. A tak sa často stáva, že všetci hovoria o našom hriechu, ale my ho neprijímame. Preto kardinál Suenens hovorí, že len čo uznáme svoj hriech, vydávame sa na cestu svätosti.

Ak ma bolí hlava a viem, že je to boles hlavy, poviem: „Bolí ma hlava." Ak mi niekto povie: „Zdá sa, že a bolí hlava", odvetím: „Áno, je to pravda, bolí ma hlava." Ale čo sa týka môjho hriechu, poviem Pánovi, že som hriešny, ale nie som o tom presvedčený a nepripúšam to pred inými. Nechcem, aby mi niekto povedal, že som hriešnik. A to je dôvod, prečo sa svojho hriechu nemôžeme zbavi: Nepripúšame ho.

Príklad svätého Pavla

Pozrime sa na niektorých žudí v Cirkvi, ktorí boli skutočne slobodní, čo sa týka hriechu. A istotne jedným z najväčších vzorov v tejto oblasti je svätý Pavol. Odporúčam vám, aby ste si prečítali siedmu kapitolu Listu Rimanom, kde sa svätý Pavol pred komunitou Rimanov predstavuje ako vežký hriešnik. Prečítajme si niekožko viet z tohto listu:

„Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcie dobro, to mi je blízko, ale robi dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem." (Rim 7,14-19)

Svätý Pavol hovorí, že vie, čo je dobré, aj túži robi dobro, ale potom robí úplný opak toho, čo vidí ako dobré. Nazýva sa otrokom, ktorý je vydaný napospas hriechu: ,Ja nešastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý ma urobí slobodným!" (pórov. Rim 7,24-25).

Kto ma vyslobodí z tohto smrtežného tela? Tu Pavol vzahuje svoje slová aj na tie praktiky, ktoré sa v Ríme uskutočňovali. Hovorí: „Kto ma vyslobodí z tohoto hriechu, z tohoto tela, vydaného napospas hriechu" a myslí aj na to, že hriešnik bol v Rímskej ríši väčšinou vydaný mučeniu. Často sa stávalo, že zločinca alebo vraha priviazali k jeho obeti a takto ho nechali postupne umiera. Nezabili ho hneď, ale vydali ho na pomalú smr. Svätý Pavol hovorí, že tým istým spôsobom sa aj on cíti by pripútaný k hriechu a zviazaný s ním. Preto sa pýta: „Kto ma vyslobodí, kto ma odviaže?" A hovorí, že iba Ježiš ho oslobodí od mŕtveho tela hriechu.

Vidíte, Pavol bol slobodný človek. Nebol bez hriechu, ale bol zdravým hriešnikom. Teda pripustime, že sme hriešni, ako to pripúšame na začiatku každej svätej omše, keď počas úkonu kajúcnosti hovoríme: „Vyznávam.... i vám, bratia a sestry, že som veža zhrešil..."

Prija zodpovednos za hriech

Pokiaž si neuvedomíme, že sme chorí, nejdeme k lekárovi. Pokiaž si neuvedomíme, že sme hriešni, nepotrebujeme ani Spasiteža. Spasiteža začneme potrebova až vtedy, keď si uvedomíme, že sme hriešni. A je vežmi dôležité, aby sme prevzali zodpovednos za svoje hriechy. Často sa vyhovárame a ukazujeme prstom na iných žudí a na okolnosti, napr. keď hovoríme: „Mᚠpravdu, som hnevlivý, ale je to tvoja vina, alebo to zavinili nejaké okolnosti... alebo to zavinilo prostredie, v ktorom žijem... nie je to moja vina...a pokiaž to nie je moja vina, nenesiem za to ani zodpovednos." A pokiaž neprijmeme zodpovednos, nemôžeme sa ani uzdravi. Preto hovoríme, že zdravý hriešnik je človek, ktorý prijíma zodpovednos za svoje hriechy.

Prija zodpovednos za hriech ešte neznamená, že nutne musíme prija aj vinu. Ak spadnete a zlomíte si nohu, tak to ešte nemusela by vaša vina, že ste si nohu zlomili. Ale musíte si uvedomi, že noha je zlomená. Je zbytočné v tejto situácii poukazova na iných a osta leža so zlomenou nohou. Namiesto toho, aby ste nadávali na druhých, ktorí sú možno na vine, radšej sa zamerajte na svoju nohu a niečo urobte. Mnohí žudia trávia roky a roky nadávaním na tých, ktorí spôsobili ich utrpenie, ale nerobia nič preto, aby boli uzdravení.

Keď nás žudia dokážu vyprovokova k hriechu, iba odhalia, čo v nás v skutočnosti je. Ak napr. otvoríte okná a ja dostanem nádchu, no ostatní nie, to bude znamena, že otvorenie okna odhalilo moju slabos. Ak ma vyprovokujete a ja sa nahnevám, nie je to vaša vina. Iba ste mi pomohli odhali slabos, ktorá je vo mne, a to znamená, že nie som dos silný. Preto zopakujem to, čo povedal kardinál Suenens: „Od chvíle, keď uznám, že som hriešny, sa začína moja cesta svätosti."

By zdravým hriešnikom znamená ma Ježiša na svojej strane. Ježiš ma neodmieta kvôli tomu, že som hriešnik. Ježiš ma nemiluje menej, ak som hriešny. Žiaden môj hriech neumenšuje lásku, ktorou ma Ježiš miluje. Môj hriech iba blokuje príliv jeho lásky. A to je dôvod, prečo mi chce odpusti. Ježiš chce, aby som bol znova otvorený prúdu lásky, ktorou ma zahŕňa.

Ježiš nechce iba odpusti môj hriech, ale chce aj uzdravi ranu, ktorá je príčinou hriechu. Používam výraz „by uzdravený z hriechu", nielen „ma odpustený hriech", lebo sa môže sta, že mi hriech bude odpustený, ale nebudem uzdravený zo svojho hriechu. Často je hriech odpustený, ale rana ešte nie je vyliečená. Ako sme už hovorili, môžem odpusti nejakému človeku a vtedy aj Boh odpúša mne, ale to neznamená, že je uzdravená aj rana, ktorá je príčinou hriechu. Každý z nás potrebuje prejs procesom uzdravenia, aby sme boli kompletne uzdravení.

Objavi koreň hriechu

Keď sa vyznávame zo svojho hriechu, prvá vec, ktorú treba urobi, je zabudnú na vyznávaný hriech. Nedovožme, aby nás diabol znepokojoval hriechmi z minulosti. Často hrešíme, Boh nám odpustí, ale potom nedokážeme odpusti sebe. A diabol sa nás snaží znepokoji a vyvola v nás strach zo zatratenia, práve kvôli hriechu z minulosti. Musíme zabudnú na hriech, ale ažko sa nám zabúda na ranu, ktorá po hriechu ostáva. Teraz musí prís k uzdraveniu koreňa hriechu. Buďme v tejto veci vežmi konkrétni.

Príbeh zneužitého dievčatá

Raz prišla za mnou jedna dievčina a bola vežmi ustarostená. Chcela niečo urobi so svojím životom, ale nedokázala to. Chcela sa vyvarova všetkých okolnosti, ktoré ju privádzali do hriechu, ale nijako sa jej nedarilo. Tak sme sa snažili nájs koreň problému. A problémom bolo to, že ako diea bola pohlavne zneužitá. Toto zneužitie v nej vyvolalo vežký hnev voči mužom. Tento problém u nej postupne narastal, až sa stala lesbičkou. Mnohí jej hovorili, že je už neskoro, že táto choroba je pre ňu druhou prirodzenosou. Ale nebola to jej druhá prirodzenos, bola to rana, ktorá potrebovala uzdravenie.

Hlavným problémom u tohto dievčaa nebol hriech pohlavnosti, ale to, že nevedela odpusti človeku, ktorý ju zneužil. Všetko úsilie, ktoré mala neskôr vyvinú, sa nemalo zamera na vyhýbanie sa tomuto hriechu, ale na odpustenie človeku, ktorý ju zneužil. Bolo to pre ňu vežké utrpenie, ale keď dospela k bodu, že odpustila človeku, ktorý jej to všetko spôsobil, všetky ostatné rany sa začali uzdravova. Dnes je z nej normálna žena, je vydatá a má peknú rodinu. Aj vďaka tomu, že tu bol človek, ktorý dokázal ís s ňou do hĺbky a nájs koreň jej problému.

Hriech, ktorého sa dopúšame, je len špičkou žadovca. Viete, že z žadovca, ktorý sa nachádza v mori, trčí nad vodou iba jedna osmina, ostatná čas sa nachádza vo vode. Aj naše hriechy, úzkosti, pýcha, naše sexuálne sklony - to všetko je len špička žadovca. Koreň je niekde hlboko dole. Pán nám chce nielen odpusti nᚠhriech, ale chce nás aj uzdravi. Pán chce vstúpi do našej osobnosti hlbšie a odreza koreň hriechu raz navždy.

Pri každom hriechu treba ís k jeho koreňu. Som, napríklad, človek vežmi hnevlivý - ale prečo? Som žena vežmi žiarlivá - ale prečo? Vždy odsudzujem druhých - ale prečo? Mám vežké sexuálne problémy - ale prečo? Tieto otázky vyvolávajú potrebu, aby sme išli do hĺbky a objavili koreň svojho hriechu.

Aj každá závislos, ktorú máme, má svoj koreň. Aj sústavné upratovanie domu má svoj koreň. No musíme by opatrní pri jeho určovaní, lebo koreň rovnakých problémov je u každého človeka iný. Napríklad, sú traja žudia, ktorí sú závislí od fajčenia. To neznamená, že koreň ich problému je ten istý. Máme napr. tri ženy, ktoré majú upratovaciu mániu, to ale neznamená, že u všetkých troch je koreň problému rovnaký. Ale koreň tu je a treba ho s Božou pomocou objavi.

Niekedy je úplne zbytočné bojova proti hriechu, ak sa nám nepodarí nájs a vykoreni jeho koreň. Nájs koreň hriechu však nie je vždy jednoduché. Niekedy to trvá dlhý čas, kým ho objavíme. To však neznamená, že sa nemáme modli za uzdravenie, kým koreň svojho hriechu neobjavíme. My ho možno nepoznáme, ale Ježiš ho pozná. A preto treba Ježiša neustále prosi, aby nám pomohol odstráni to, čo nás zväzuje.

Keď zhrešíme, ideme na spoveď, modlíme sa, ale stáva sa, že znova upadneme do toho istého hriechu. Potom sa znova sa modlíme, ale znova upadneme a zdá sa nám, že sa hriechu nikdy nezbavíme. Nie je to preto, že by sme nemali dobrú vôžu, že by sme nevyvinuli všetko úsilie alebo že by Boh nepočúval našu modlitbu. Je to jedine preto, že sme ešte nenašli koreň svojho hriechu a nezlikvidovali ho.

Poviem vám príklad: Prídeme za svojím spovedníkom a vyznáme sa z hriechu seba-ukájania. On nás rozhreší, ale ešte sme sa z hriechu neuzdravili, lebo sme neobjavili jeho koreň. Možno preto sa sústreďujeme práve na tento hriech, lebo sa necítime by milovaní, možno sme boli v detstve sexuálne zneužití, alebo je tam ešte niečo, čo by sme mali objavi. Koreňom väčšiny sexuálnych úchyliek je nedostatok sebaistoty, sebaodmietnutie alebo negatívna sexuálna skúsenos v detstve.

Niekedy nám aj psychológ môže pomôc objavi koreň nášho hriechu. Ale potom potrebujeme Ježiša, aby nám ho pomohol uzdravi. Psychoterapia nestačí, ak sa chceme uzdravi aj z koreňa nášho hriechu, najmä ak je vežmi hlboký.

Hnev na predstavených

Poviem vám istý príbeh, ktorý sa stal počas prvého seminára, ktorý som mal v Českej republike. Bolo to pre mňa niečo prekvapujúce. Na tomto seminári sa zúčastnilo viac zasvätených sestier a kňazov a zistil som, že mnohí z nich prechovávajú vežký hnev voči svojim predstaveným. Dá sa poveda, že to bol všeobecný hnev, aj proti biskupovi, aj proti provinciálnej predstavenej. Skutočne som nechápal, ako je to možné, že žudia pochádzajúci z rozličných skupín a dokonca aj z rozličných oblastí, majú ten istý problém. Tak sme sa všetci spoločne zišli, aby sme skúmali, aký je koreň tohto hnevu. Počas rozlišovania sme zistili, že ich hnev nebol zameraný na predstavených osobne, ako skôr na režim, počas ktorého predtým žili. Bol v nich hnev zameraný na predstavitežov komunistickej strany a tento hnev sa po zmene režimu pretransformoval na každého, kto slúžil službou autority. Teda boli zameraní na niečo, čo bolo typické pre ich minulos, ale čo sa prenieslo do ich súčasného života.

Obetova svoj hriech Pánovi

Pri našich úvahách o hriechu ešte spomenieme jednu dôležitú vec. Keď vkladáme svoj hriech do Pánových rúk, musíme mu da možnos uzdravi nás takým spôsobom, akým on chce. Často nie sme dostatočne silní, aby sme sa sami uzdravili a vyhli sa hriechu. Vynakladáme na to obrovskú energiu, a predsa neuspejeme. Vtedy nastáva čas odovzda Pánovi svoj hriech ako dar. Možno sa vám to zdá by divné, ale rád by som vám vyrozprával príbeh o svätom Hieronymovi, ktorý v Betleheme prekladal Bibliu z pôvodných jazykov do latinčiny.

Príbeh o svätom Hieronymovi

Jedného dňa - bolo to na Vianoce - mal svätý Hieronym videnie. Zjavil sa mu Ježiš a obrátil sa na neho: „Hieronym, dnes je deň môjho narodenia. Daj mi nejaký darček!" Hieronym odpovedal: „Pane, a čo ti ja môžem da? Aký dar ti môžem ponúknu? Najväčší dar, ktorý ti môžem da, je preklad Biblie. Zober si ju, zober si prácu všetkých rokov strávených prekladom. Ja som ochotný Bibliu aj spáli, spáli celé dielo, čo som vykonal." Ale Ježiš odpovedal: „Ďakujem ti, Hieronym, za tvoju vežkodušnos, ale ja chcem od teba niečo úplne iné." „Čo ti teda môžem da, Pane? Ak chceš, darujem ti svoj život. Zober si môj zrak, môj sluch! Zober si celý môj život, zober si čokožvek, čo chceš! Som ochotný za teba aj zomrie." A Ježiš mu povedal: „Hieronym, ďakujem, ale všetko to, čo mi chceš da, patrí mne. V týchto daroch by si mi len vrátil to, čo mᚠodo mňa. Chcem niečo, čo patrí iba tebe. " A Hieronym odpovedal: „Nemám nič, čo by bolo iba moje. Čo ti môžem da, čo patrí iba mne?" A Ježiš mu odpovedal: „Hieronym, daj mi svoje hriechy, iba tie sú tvoje!"

Čo znamená da svoje hriechy Ježišovi? Znamená to poveda Pánovi: „Pane, znič moje hriechy takým spôsobom, akým ty chceš!"

Často sa nám nedarí bojova proti svojmu hriechu a to práve preto, lebo bojujeme proti nemu svojimi vlastnými silami. My nemáme na to silu, aby sme zvíazili nad svojím hriechom. Potrebujeme na to Božiu silu. A Boh je pripravený, aby nám túto silu dal. To, čo Boh od nás dnes žiada, je niečo vežmi jednoduché, ale zároveň vežmi ažké. Ježiš nám dnes hovorí: „Odovzdaj mi svoj hriech!" A odovzda svoj hriech Pánovi znamená da mu svoj hriech, aby s ním naložil tak, ako on chce.

Je to niečo podobné, ako keď prídeme za lekárom a povieme mu: „Tu som. Robte so mnou, čo chcete, len ma zbavte mojej choroby! Urobím, čokožvek mi poviete, nech ma to stojí čokožvek. Chcem by zdravý!" A úplne sa odovzdáme do rúk lekára, ktorému dôverujeme.

Lekár je slobodný a môže robi s naším telom to, čo uzná za potrebné, aby nás uzdravil. Dovolíme mu, aby nám dal anestetikum, aby otvoril naše telo, pričom sa ho vôbec nepýtame, čo robí vo vnútri nášho tela. Môže nás zabi, ale môže nás aj uzdravi. Vôbec nevieme, čo sa po jeho zásahu s nami stane. Dá sa poveda, že pred každým jeho zásahom stojíme so zavretými očami. Ak nám napríklad povie, že musíme preruši svoju prácu na šes mesiacov, bude to síce vežký problém pre rodinu, ale urobíme to. Ak nám povie: „Budete potrebova na zákrok vežmi veža peňazí", urobíme všetko pre to, aby sme ich získali. Na tieto skutky sme schopní len preto, lebo sme urobili jedno rozhodnutie a to rozhodnutie bolo spojené s tým, že chceme by uzdravení.

Žiaž, často viac dôverujeme lekárom ako Bohu. Bohu nedôverujeme úplne a myslíme si, že nás využije. Nie je azda Boh dôveryhodnejší ako lekár? Ak máme nejaký hriech, ak nás trápi pýcha, masturbácia, žiarlivos, hnev, vzbura, čokožvek, čoho nie sme schopní sa zbavi, vložme ho do Ježišových rúk a povedzme mu: „Pane, toto je môj dar. Pane, tu je môj hriech. Ja som s ním už bojoval mnohé roky, ale nepodarilo sa mi nad ním zvíazi. Ale teraz je tomu už koniec. Teraz ho chcem odovzda tebe. Rob s ním, čo chceš, len ma z neho uzdrav! Som ochotný urobi, čokožvek mi Povieš. Ak ma chceš pokori, som na to pripravený. Rob, čo chceš, Pane, len a prosím, aby si ma uzdravil!"

Zdá sa to by jednoduché, ale je to vežmi ažké. Vystavujete sa riziku, že Boh s vami urobí niečo, čo sa vám nebude páči. Je to však jediný spôsob, ako môžete by uplne uzdravení. Je to to isté, čo povedal Ježiš svätému Hieronymovi: „Nepotrebujem tvoju Bibliu, nepotrebujem tvoj zrak, tvoj sluch, ale potrebujem tvoj hriech. Už "la neblokuj v tom, aby som a mohol uzdravi!"

Dôležité je uvedomi si, že Boh nás miluje aj s našimi hriechmi a v našich hriechoch. Pripomeňme si podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré nás môže naozaj povzbudi (pórov. Lk 15,11-32).

Márnotratný syn

Márnotratný syn si povedal: „Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi." Nebolo žahké vyda sa k otcovmu domu. Predtým ešte odišiel do vzdialenej krajiny a myslel si, že keď odíde spred otcovho dohžadu, bude slobodný a bude si môc robi, čo len chce. Nebeský Otec nám dal dar slobody. Určite mu je žúto, keď odchádzame, ale dovolí nám, aby sme odišli. Nikdy nám neprekáža, aby sme sa dopustili hriechu. No nie je to Nebeský Otec, ktorý nás trestá za naše hriechy. Trestá nás nᚠhriech. Aj márnotratný syn musel zaplati cenu za to, že odišiel, a tou cenou bol hlad. Jeho srdce bolo prázdne, ale prázdna bola aj jeho mysež a žalúdok. Nemal jedlo, dokonca nedostával ani to, čo dávali prasatám.

A tak začal uvažova: „Som tu, ležím na zemi, nemám čo jes a pi. kým v dome môjho otca je dostatok chleba. Vstanem a pôjdem k môjmu otcovi!" A to bola chvíža jeho-konverzie. Bol oblečený v nečistom odeve, ale nedbá oň, je zameraný na Otca. Keby sa bol zahžadel na svoje šaty, pravdepodobne by nebol pokračoval v ceste za otcom, lebo by sa bol hanbil.

A otec ho vyzeral, čakal na neho. Keď sa stretli, otec sa nepozeral na jeho špinavé šaty, ale ho objal v nich. Nepovedal mu: „Choď, umy sa, obleč si čistý odev, daj si kávu a potom príď a ja a objímem." Nie, objal ho v jeho hriechu. Hriech syna neumenšil otcovu lásku. Nesúhlasil s jeho hriechom, ale miloval ho takého, aký je, lebo to bol jeho syn.

Boh nesúhlasí s naším hriechom, ale aj napriek tomu nás miluje. A taký je aj slobodný človek. Ak sa na vás dokážem pozera, ak vás dokážem milova v hriechu, i keď s tým hriechom nesúhlasím, vtedy som slobodný človek. Ak by som nenávidel vᚠhriech, ale zároveň by som nenávidel aj vás, bol by som zviazaný a už by som nebol slobodným človekom. Teda ide tu o môj vzah k Otcovi, ale zároveň aj o môj vzah k iným. Ak ja prežívam to, že napriek môjmu hriechu ma Otec miluje, aj ja dokážem, napriek vášmu hriechu, milova vás.

Záverečná modlitba I.

Ako vidíte, Pán dokáže všetko obráti na dobré. Nie je v nás nič, čo by bolo u Pána naveky stratené. Preto som vám povedal, že Pán nás miluje aj v našich hriechoch a miluje aj teba v tvojom hriechu, nech by a trápilo čokožvek. Ježiš a však žiada, aby si mu obetoval svoj hriech, čo aj urobíme spoločne v tejto záverečnej modlitbe. Ponúkneme svoj hriech Pánovi.

Mohli by sme sa sústredi na mnoho hriechov, ale ja sa nateraz dotknem jedného hriechu, a to hriechu sexuality, ktorý vás možno viacerých trápi. Ak sa a tento hriech netýka, zaoberaj sa iným hriechom, ktorý ti spôsobuje ažkosti.

Hriech nečistoty môže ma rôzne dimenzie. Môže to by spomienka na minulos, ktorá a ešte stále vyrušuje. Možno je to prítomný hriech, ktorému sa nedokážeš vyhnú. Možno potrebuješ očistenie mysle alebo premenu srdca. Možno a trápi problém homosexuality či masturbácie. U niekoho to môže by nevernos manželovi alebo manželke. Niekto iný má problém s nečistými myšlienkami a túžbami, ktoré rozbíjajú jeho rovnováhu a pokoj. Možno a trápi predmanželský pohlavný život s partnerom, problém pornografie, nedostatok umŕtvovanía v sledovaní televízie, videoprogramov, obrazov a časopisov. Možno vyhžadávaš na internete stránky, ktoré sa zaoberajú sexom... každý z vás nech sa zameria na problém, ktorý ho v oblasti sexuality trápi.

A teraz sa pohodlne usaďte, zatvorte oči a zahĺbte sa do Božej prítomnosti. Pán je pri tebe. Sústreď sa a zostaň len so svojím Bohom. Teraz sa nepozeraj na svoje šaty, nepozeraj sa na svoj hriech, ale pozeraj sa Ježišovi do očí.

A Ježiš ti hovorí: „Môj syn, moja dcéra, ja a neodsudzujem. Milujem a takého, aký si. Nezaujímajú ma tvoje šaty. Nepozerám sa na tvoj hriech, pozerám sa na teba a milujem a. A práve preto, že a milujem, prosím, aby si mi odovzdal, obetoval svoj hriech."

Buď odvážny a povedz Pánovi: „Pane, tu je môj hriech. Urob, čo len chceš, len a prosím, uzdrav ma." Od mnohých z vás pýta hriech masturbácie... Od niektorých z vás si pýta hriech homosexuality... Od niekoho žiada manželskú nevernos... Mnohých vás prosí, aby ste mu dovolili očisti vaše nečisté myšlienky... Od snúbencov žiada hriech predmanželského pohlavného života...

Pane, v tejto chvíli a prosím, aby si sa priblížil k tým osobám, ktoré boli pohlavne zneužité, keď boli deti alebo keď dospievali. Ešte stále vo svojom srdci prechovávajú vežký hnev voči tým, ktorí ich zneužili. Celkom osobitne a, Pane, prosím, aby si položil svoju ruku na ranu ženy, ktorú zneužil jej vlastný otec, keď bola ešte dieaom. V tejto chvíli Pán uzdravuje tieto rany. Uvožni sa v náručí svojho Boha, uvožni sa v náručí svojho Otca.

Pán uzdravuje aj tvoju minulos. Pre niekoho je táto minulos mučivá. Odovzdaj svoju minulos Pánovi. Pán si tvoju minulos už nepripomenie. To, čo ti odpustil, to už ty nemᚠprávo si pripomína. Prosím a, Pane, aby si sa dotkol každého jedného z nás. A daj, aby tvoja uzdravujúca moc prenikla do každého z nás. Dotkni sa aj hlbokých koreňov našich hriechov a vykoreň ich. A očisti každého jedného z nás. Ježiš znova očistil tvoje krstné rúcho.

Ďakujeme ti, Pane, že si vypočul naše prosby. Ďakujeme ti za uzdravenie. Ďakujeme ti 2a tvoje odpustenie. Ďakujeme ti, Pane, že si ku každému z nás taký dobrý. Amen.

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Záverečná modlitba II.

Pán ti hovorí: „Odovzdaj mi dar svojej sexuality. Je to dar, ktorý som ti dal ja, ale žiaž, ty si sa previnil voči nemu. Chcem ti tento dar znova očisti. Dovož, aby som to urobil!" V tejto chvíli ponúkni svoj dar Pánovi a ponúkni mu tú oblas svojej sexuality, v ktorej sa cítiš by slabý. A ako pacient v nemocnici aj ty povedz Ježišovi: „Ty si môj uzdravovatež. Uzdrav ma takým spôsobom, akým ty chceš! Dovožujem ti, aby si to urobil tak, ako sa to tebe páči."

Pane Ježišu, ty poznᚠnaše slabosti, ty poznᚠvšetky naše ažkosti. Ty poznᚠvšetky boje, ktoré musíme prekonáva. Prosím a, môj Pane, uzdrav ma. Uzdrav moje sexuálne sklony, uzdrav moje nečisté myšlienky, uzdrav moje nečisté túžby, uzdrav môj predmanželský sex, uzdrav moju neveru voči môjmu manželovi, voči mojej manželke, uzdrav moju homosexualitu. Uzdrav, Pane, moje oči. Uzdrav moje reči, Pane. Uzdrav môj sluch, uzdrav moje city. Vezmi si do rúk, Pane, tento dar a vrᝠmi ho ozdravený a úplný.

Ježiš prijíma tvoj dar, usmieva sa na teba a hovorí ti: „Dovož, aby som to urobil, neklaď mi prekážky a urob to, čo ti poviem!" Ďakujeme ti, Pane, za to, že si vypočul našu modlitbu. Ďakujem ti, Ježišu.

Sláva Otcu i Synu í Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.


Hriech a charizmy

pán často mení naše hriechy na dary. A svoje charizmy objavíme vďaka svojim hriechom. Často sa stáva, že nᚠhriech je spojený s určitou charizmou. Keby ste prišli za mnou a povedali by ste mi: „Otče, ja neviem, aké sú moje charizmy", ja by som vám povedal: „Povedz mi, aké sú tvoje hriechy a ja ti poviem, aké mᚠcharizmy." A platí to aj opačne, Ak mi poviete: „Otče, ja nemám žiaden hriech", tak ja vás vyzvem: „Tak mi povedz, aké mᚠcharizmy." Na základe tejto informácie vám poviem, aké máte hriechy. Vidíte, aký je Pán dobrý, on berie do úvahy aj zlo, ale zároveň ho premieňa na dobro. Uvedieme niekožko príkladov, aby ste lepšie pochopili, o čom hovorím:

Svätý Peter

Keď si Ježiš vyberá dvanástich apoštolov, nevyberá si dvanástich svätcov, ale dvanástich hriešnikov.

Pozrime sa na svätého Petra. Bol to vežmi namyslený muž a chcel by vždy na prvom mieste. Stále sa staval do popredia, len aby vynikol, aby bol pred inými. V Písme sa o tomto Petrovom hriechu vežmi jasne hovorí. Je to hriech pýchy.

Peter bol vežmi ambiciózny. Spomeňme si na scénu, keď sa Ježiš prechádzal po jazere. Peter bol jediný, ktorý oslovil Ježiša: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode. " Nepotreboval to, nepotreboval sa prechádza po mori, veď bol v loďke. Ježiš mu povedal: „Poď!" A Peter vystúpil z loďky a prechádzal sa po mori. Samozrejme, že celú tú cestu neprekonal, lebo sa zžakol. Namiesto toho, aby sa pozrel na Ježiša, sa pozrel do hlbočiny a začal sa topi (pórov. Mt 14,24-33).

Vždy sa vyvyšoval a staval sa pred ostatných. Povedal: „Aj keby a, Pane, všetci títo zradili, ja a určite nezradím!" (pórov. Mt 26,33). A bol jediný, ktorý ho zaprel.

On je vždy ten, ktorý zasahuje. Keď bol v Getsemanskej záhrade s Ježišom, jediný vytasil meč na Ježišovu obranu a odrezal sluhovi ucho (pórov. Lk 22,50). Aj na hore Tábor bol jediný, ktorý prehovoril: „Učitež, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi" (Lk 9,33).

Peter spôsoboval Ježišovi najväčšie ažkosti. Čo urobil Ježiš s jeho hriechom pýchy, s jeho povahou? Nepovedal mu: „Peter, nehnevaj sa, je mi to žúto, ale tebe sa určite nepodarí kráča so mnou, so všetkými tými ažkosami, ktoré mi spôsobuješ", ale stavia ho pred výzvu. Nepýta sa ho: „Peter, pamätᚠsi, čo som vás učil?" ani: „Peter, čo si myslíš, dokážeš vies Cirkev?" Nie, nič také. Pán mu položí vežmi jasnú otázku: „Peter, miluješ ma?" A táto otázka znamenala: „Peter, budeš vodcom nie preto, že by si mal dar vodcovstva, ale preto, že miluješ." Potom mu povedal, že bude veža trpie: „Si na to pripravený? Prijmeš to, aby som zmenil tvoje náklonnosti, tvoje prirodzené dary na charizmy?" A Peter odpovedal: „Áno." A vy zrejme rozumiete, čo je to láska. Viete, že niet väčšej lásky, ako tej, keď človek kladie svoj život za niekoho iného. Ježiš sa nepozerá na to, že ho Peter trikrát zaprel. No Peter odpovedá na Ježišovu výzvu slovami: „Ano, Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že a milujem. " „Postaraj sa o moje ovce!" Jediná podmienka, ktorú kladie Petrovi, je tá, či ho miluje. Ak ho bude milova, všetko bude v poriadku a Peter bude schopný pás jeho ovce (pórov. 21,15­19).

Vidíte, že Pán Petrovu túžbu - chcie vo všetkom vyniknú, by všade prvý - neničí, ale mení ju na dar vodcovstva a robí z neho skutočného vodcu, ale vodcu v láske.

Svätý Pavol

Pozrime sa na svätého Pavla, ďalšiu novozákonnú postavu. Pavol bol mužom hnevu, rebelom, čo možno vidie aj v listoch, ktoré písal. Keď mal niečo proti Petrovi, povedal mu to verejne. Pavol bol farizej, vežmi ambiciózny, ale vynikajúci organizátor, človek so zmyslom pre disciplínu, dokonalý vždy vo všetkom. Písmo Sväté hovorí, že keď išiel prenasledova kresanov, všetky doklady mal v poriadku. Domácu úlohu si pripravil dobre: mal napísané mená všetkých kresanov, ktorých mal pochyta, všetko bolo dobre zorganizované a dokonale pripravené.

A čo robí Pán s Pavlom? Berie jeho hriech, jeho pýchu, do svojich rúk a mení ju na charizmu. Ale predtým ešte dovolí, aby Pavol spadol z koňa. Pavol oslepne, a žiada sa od neho, aby išiel za Ananiášom, za svojím úhlavným nepriatežom. Ježiš teda ponúka Pavlovi ako katechétu Ananiáša, ktorého chcel uväzni. Keď Ježiš videl, že Pavol je očistený od svojej pýchy, mení jeho pýchu na horlivos.

Pán povoláva Pavla a predkladá mu výzvu, či ho chce nasledova. A Pavol výzvu prijíma. Pán neničí jeho charakter, ale mení jeho ambície a sklony na nadšenie, na horlivos. Mení jeho hriech na dar. Pán potreboval muža plného nadšenia, plného horlivosti za evanjelizáciu. A to, čo potreboval, našiel v Pavlovi.

Mária z Magdaly

Zoberme si Máriu z Magdaly. Mária bola prostitútka, plná sexuálnych túžob. Svätý Ján o nej hovorí, že Ježiš z nej vyhnal sedem zlých duchov. Teda nebola svätica. Ale mala vežkú náklonnos milova. Milovala nesprávnym spôsobom, nesprávnych žudí, v nesprávnom čase, ale chcela by milovaná a chcela aj milova. Bola verejnou hriešnicou, ale stretla sa s Ježišom. Tým, že ju Ježiš zmenil, zmenil aj jej hriech na dar.

Jej hriech sexuality zmenil na vežkú dôvernos. Neobral ju o vrúcnu túžbu milova, ktorú v sebe Mária cítila. Stala sa z nej kontemplatívna žena, ktorá vydržala celú noc prebdie pri Ježišovom hrobe. Jej pohlavný hriech zmenil na vežkú dôvernos. Nenachádzame v Písme ženu, ktorá by mala hlbší, dôvernejší vzah k Ježišovi, ako práve Mária z Magdaly.

Kto mal to šastie navštívi Svätú zem, vie, že Magdala je od Jeruzalema vzdialená asi 160 km. Keď sa Mária z Magdaly dozvedela, že Ježiš je v problémoch, bola ochotná prejs takmer 200 km a počas celého procesu ostala v Jeruzaleme, aby podporila Ježiša, ktorý trpel. Sprevádzala ho aj na Kalváriu a pravdepodobne bola po Panne Márii prvá žena, ktorej sa Pán Ježiš zjavil.

Vežkú dôvernos, ktorá vládla medzi Ježišom a Máriou z Magdaly, môžeme vycíti z ich stretnutia, ktoré sa odohralo po Ježišovom zmŕtvychvstaní, keď sa oslovili menom. Ježiš povedal jediné slovo: „Mária!" A Mária odvetila: „Rabbuni, " čo znamená Učitež (pórov. Jn 20,16). Vidíte, ako Ježiš zmenil postoje Márie bez toho, aby zmenil jej charakter.

Ježiš mení hriechy na charizmy

Každý z nás má originálnu povahu. Keď nasledujeme Ježiša, Ježiš nechce, aby sa nᚠcharakter zmenil. Chce zmeni iba negatívne sklony našej povahy na pozitívne. Chce hriešne postoje zmeni na postoje charizmatické. Teraz vám podám zoznam hriechov a im prislúchajúcich darov. Dúfam, že nebudete chcie objavi v sebe veža hriechov, v nádeji, že získate veža chariziem. Uvediem niekožko príkladov, akým spôsobom by mohol Boh zmeni niektoré negatívne sklony na sklony pozitívne:

Pýcha

V modlitbových skupinách potrebujeme žudí, ktorí sú pyšní. Nie preto, aby ostali pyšnými, ale aby dovolili Pánovi, žeby zmenil ich pýchu na dar vodcovstva. A máme žudí, ktorých povaha sa podobá Petrovej povahe, ktorí chcú vždy vyniknú, ktorí chcú vždy zauja prvé miesta. Spomeňme si, ako Peter, ten pyšný muž, zomrel za Ježiša na kríži dole hlavou. A toto čaká každého vodcu, ktorý pracuje pre Pána. Ak takíto žudia stretnú Ježiša, môžu sa z nich sta vodcovia, ale musia aj trpie. Stanú sa 2 nich vodcovia v láske, ale aj v utrpení. Aj Peter bol prvý: stal sa vodcom v láske, ale stal sa vodcom aj v utrpení, keď bol ukrižovaný ako Ježiš.

Hriechy nečistoty

Medzi hriechy nečistoty patrí masturbácia, homosexualita, manželská nevernos, atd. Všetky tieto sexuálne hriechy Boh môže zmeni na dar hlbokej dôvernosti s Pánom, ktorá môže vies až k mystickým zážitkom, ku kontemplácii, k dôvernému spojeniu duše s Pánom. Toto je druhý, vežmi bežný hriech, ktoiý môžeme vloži Pánovi do rúk a odovzda mu ho ako dar, aby ho zničil a premenil.

Asi pred mesiacom som stretol jednu vežmi vzácnu ženu, ktorá prežíva úžasnú dôvernos s Pánom počas Eucharistie. Hoci má rodinu, nechápem, ako dokáže všetko stihnú, ale denne trávi niekožko hodín pred Eucharistiou, pretože má kostol vežmi blízko. Hovorí, že niekedy cíti silné nabádanie, aby išla do kostola. Položil som jej vežmi jednoduchú otázku: „Mali ste niekedy v minulosti sexuálne problémy?" Ona povedala: „Ó, áno, Otče, kedysi som bola priam posadnutá myšlienkami v oblasti sexu. Pred mojím stretnutím s Ježišom sa u mňa všetko krútilo okolo sexu. Neviem, čo sa stalo neskôr, ale keď som stretla Ježiša, všetky moje negatívne sklony sa uzdravili. Teraz tomu nemôžem odola, aby som nenavštívila svojho priateža Ježiša v Eucharistii."

Hnev a vzbura

Ďalší bežný hriech je hnev. Aj hnev sa môže zmeni na charizmu meni veci okolo seba k lepšiemu a na horlivos. Človek, ktorý prežíva hnev a vzburu, dokáže vidie okolo seba veci, ktoré treba zmeni.

Stretávam sa s žuďmi, ktorí sa nemôžu pozera na niečo, čo nefunguje, čo je pokazené. Ak vidia, že niekde sú otvorené dvere, ktoré majú by zatvorené, tak ich zatvoria. Ak vidia, že svetlo má by zhasnuté, tak ho zhasnú. Ak vidia, že nejaká stolička nie je na svojom mieste, tak ju dajú na miesto.

Toto sú drobnosti, ale vyskytujú sa aj vážnejšie veci. Títo žudia cítia povinnos pomáha iným. Nepovedia, že je to úloha niekoho v štáte, že je to úloha niekoho v Cirkvi, ale jednoducho vykonajú, čo treba. Táto horlivos môže by darom, cha-rizmou, ktorá pramení z hnevu. Spomeňme si, že aj Ježiš bol nahnevaný na žudí, ktorí predávali v chráme. Evanjelista hovorí, že ho viedla horlivos za Boží dom. Teda hnev a vzburu Pán môže premeni na charizmu meni veci k lepšiemu a na horlivos.

Závis a žiarlivos

Ďalším bežným hriechom je závis. Aj závis je dôležitá, keď ju Ježiš premení na dar rozlišovania. Človek, ktorý závidí, sa vyznačuje hlbokým pohžadom na iných a dokáže v nich objavi vlastnosti, oblasti a dary, ktoré druhým žuďom uniknú. Závistlivý človek je vežmi citlivý a vnímavý. Závis ho núti k tomu, aby vstupoval do privátnej sféry iného človeka. Ak tento sklon ostane na úrovni hriechu, bude žiarli na to, čo on sám nemá. Ak však tento sklon odovzdá Pánovi, premení sa na dar rozlišovania v Pánovom svetle.

Strach

Do ďalšej skupiny hriechov alebo slabostí patrí strach. Aj v tejto oblasti možno nájs

veža darov a chariziem. Strach môže Pán premeni na citlivos, súcit a pozornos. Ak máte v spoločenstvách či v modlitbových skupinách osoby, o ktorých môžete poveda, že sú to osoby s materinským srdcom, žudia láskaví, súcitní, milosrdní, tak sú to žudia, ktorí prešli cez mnohé obavy a strach. Ak človek, ktorý je plný strachu, dovolí Bohu, aby v ňom pôsobil, Boh ho môže zmeni a da mu materinské srdce, citlivé na utrpenie iných. Ak by ste skúmali človeka, ktorý dokáže iných počúva, venova sa im a pomáha im, zistili by ste, že Pán zmenil jeho ustrašenú povahu. Ak sa takýto človek zahžadí do tváre iných, hneď vie, čo ich trápi a čo potrebujú. Teda Pán môže premeni strach na citlivos a vnímavos.

Tvrdohlavos

Mohli by sme hovori aj o ďalších hriechoch, ale spomenieme už len jeden, ktorý sa môže zmeni na charizmu, a to je tvrdohlavos. Je to vežká výhoda, ak máte v modlitbovom spoločenstve veža tvrdohlavých žudí. Tvrdohlavos sa môže zmeni na vežmi peknú charizmu, a tou je vytrvalos.

Ak sa vaša tvrdohlavos zmení na vytrvalos, ste šastní žudia. Ak sa totiž stretnete s nejakými životnými ažkosami, idete ďalej. Môžete trpie, ale nič vás neznechutí. Dokážete bojova až do konca.

Často stretávame žudí, ktorí pred každou nepríjemnosou, pred každou ažkosou, padajú. Sú aj takí, ktorí začnú tisíce rozličných činností, ale potom všetko nechajú, nič nedokončia. Nemajú silu doahova veci do konca. Tvrdohlavý človek sa nebojí ažkostí, on ide dopredu. Ak tvrdohlavos ostane tvrdohlavosou, je to vežmi zlé. Ale ak sa zmení na dar vytrvalosti, stáva sa vežmi dôležitou vlastnosou v živote skupiny i jednotlivca.

Je pravda, že s tvrdohlavými žuďmi sa nenažíva najlepšie, lebo vedia vežmi silno obhajova svoje argumenty. Ale ak títo žudia dovolia Pánovi, aby ich zmenil, tak sa z nich stávajú vežmi vzácni, stáli, vytrvalí a dôslední žudia. Myslím si, že jedným z najtvrdohlavejších žudí, ktorých poznám, je súčasný pápež. Lekári mu hovoria: „Nechoďte tam, necestujte tam", ale on sa o to vôbec nestará. Hovorí: „Som ako svieca a chcem by strávený pre Pána." Teda musíte by tvrdohlaví, aby Pán dokázal zmeni vašu tvrdohlavos na vytrvalos ís dopredu.

Ďalším človekom, ktorý bol skutočne tvrdohlavý, bol páter Pio. Každý na neho útočil - Rím, predstavení i hierarchia - ale on vežmi dobre vedel, čo robí. Vežmi veža tým trpel, ale nezastavil sa, išiel dopredu. Toto sú tí tvrdohlaví žudia, ktorí, keď ich zmení Boh, môžu sa sta pevnými osobami v našich spoločenstvách.

Vidíte, Pán dokáže všetko obráti na dobré, aj naše hriechy zmeni na charizmy. Nie je v nás nič, čo by bolo u Pána naveky stratené. Preto som vám povedal, že Pán nás miluje aj v našich hriechoch a miluje aj teba v tvojom hriechu, nech by a trápil akýkožvek hriech. Ježiš a žiada, aby si mu obetoval svoj hriech.

Ak chcete pozna svoje hriechy, hžadajte, aké máte charizmy. Lebo na základe svojich chariziem môžete usúdi, aké sú vaše hriechy. Teraz mám pri sebe tlmočníčku, a to je jediná osoba, ktorá môže hreši tým, že prekladá. Ja vyučujem a ja som jediný, ktorý môžem hreši vyučovaním. Vy ma počúvate a vy môžete zhreši počúvaním. Preto som vám povedal, že keď poznáme svoje hriechy, poznáme aj svoje charizmy. Na druhej strane, ak poznáme svoje charizmy, môžeme z nich vydedukova aj naše hriechy. Lebo mnohé hriechy pramenia práve z toho, že nesprávnym spôsobom používame svoje charizmy.

Keď používame charizmy, môžeme ich používa z rozličných dôvodov. Ak nám Pán dáva nejaké charizmy, dáva nám ich preto, aby sme nimi slúžili iným. Ak si charizmy nechávame pre seba, hrešíme. Ak zneužívame svoje charizmy, tiež hrešíme.

Je samozrejmé, že človek, ktorý má veža chariziem, má aj veža hriechov, lebo často hrešíme vďaka svojim charizmám. Nehrám na gitare, takže nemôžem hreši hraním na gitare. Ale učím a tak sa môžem previni prostredníctvom učenia. Som presvedčený, že každý z nás, kto má charizmy - a všetci ich máme - môže hreši svojimi charizmami. Hrešíme tým, že neužívame charizmy takým spôsobom, akým to od nás Boh chce. Môžeme hreši preto, lebo si privlastňujeme slávu, ktorá nepatrí nám, ale Bohu. Môžeme hreši rým, že sme leniví pri používaní chariziem alebo jednoducho nechceme podriadi svoje charizmy vôli našich predstavených. Vidíte, je možné obráti sa z hriechu k charizmám, ale je možný aj opačný pohyb. Opravdivé duchovné uzdravenie nastáva vtedy, keď dovolíme Bohu, aby zmenil na pozitívne a na charizmy všetko to, čo je v nás negatívne.

Drahí bratia a sestry, potrebujeme silu Ducha Svätého, aby sme dokázali odovzda svoj hriech Ježišovi. A čo urobí Boh s mojím hriechom? Nechá si ho ako suvenír? Nemyslím si. Zničí ho, ale ja mu na to dávam povolenie.

Záverečná modlitba

Teraz sa chceme poďakova Pánovi za to, že nám dal charizmy. Chceme poprosi Boha o odpustenie, že sme neužívali charizmy správnym spôsobom, ale zároveň dovolíme Pánovi, aby zmenil naše hriechy na nové charizmy. A urobíme to vo chvíli modlitby:

Pane, ty vidíš žud, ktorý sa zišiel tu, okolo teba. Sú to žudia plní chariziem. Niektoré charizmy sú zjavné, niektoré sú skryté. Požehnaj tieto charizmy, Pane, a daj každému človeku svetlo, aby dokázal tieto dary používa podža tvojej vôle. Pane, požehnaj každého jedného z nich a daj im odvahu, aby dokázali vloži svoje hriechy do tvojich rúk, aby si ty mohol zmeni ich hriechy na nové charizmy. Pane, nie je žahké vloži všetky hriechy do tvojich rúk, ale ak ti ich odovzdáme, tak nie preto, aby si si ich podržal, ale aby si nám ich vrátil obnovené.

Pomôž každému z nás, Pane, používa svoje talenty na tvoju slávu a pre dobro iných. Nepotrebujeme moc, ktorá nepochádza od teba, nepotrebujeme charizmy, ktoré nepochádzajú od teba. Nepotrebujeme nič, Pane, čo by nepochádzalo priamo od teba, lebo iba ty, keď nám niečo dávaš, nám to dávaš z lásky. A tak a, Pane, prosím, aby si nás očistil od všetkého, čo nepochádza od teba a požehnal všetko to pozitívne, čo sa nachádza v každom z nás.

Ďakujem ti, Pane, že vypočúvaš naše modlitby a ďakujem ti aj za nové svetlo, ktoré nám dnes dávaš. Ďakujeme ti, Pane.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky, i na veky vekov. Amen.


Sviatos zmierenia

Stretnutie s odpúšajúcou láskou Boha

Na zakončenie témy o hriechu sa zamyslíme nad sviatosou zmierenia. Nebudeme hovori o jej dôležitosti, ale skôr o jej dimenziách. Bohatstvo tejto sviatosti nespočíva iba v odpustení hriechov, lebo má aj iné rozmery.

Ako viete, sviatosti sú stretnutia s Ježišom. Sviatos zmierenia je v prvom rade stretnutím s odpúšajúcim Otcom. S Bohom sa môžeme stretnú na rozličných úrovniach a v rozličných okolnostiach. Na začiatku seminára sme hovorili o stretnutí s Ježišom, ktorý nás uzdravuje. Ale môžeme ho stretnú aj ako majstra, priateža a Pána.

S Ježišom sa môžeme stretnú aj v rozličných udalostiach jeho života. Môžeme ho stretnú spiaceho v loďke. Toto stretnutie nám pripomína, akoby Ježiš nebol živý v našom živote. Peter bojuje s vlnami na mori a Ježiš spí. Aj my často bojujeme vo svojom živote, voláme na Pána a zdá sa, akoby nás vôbec nepočul. Vtedy prežívame tajomstvo Ježiša spiaceho na lodi.

Niekedy stretávame Ježiša, ktorý tancuje pred svojím Otcom. Som presvedčený, že Ježiš prežíval chvíle radosti pred svojím Otcom a keď odišiel na vrch modli sa, tancoval od radosti pred ním. Počas našich modlitbových stretnutí často prežívame tajomstvo Ježišovej radosti.

V sviatosti zmierenia sa stretávame s odpúšajúcim Bohom, ktorý nás miluje v každej, i bezvýznamnej okolnosti nášho života. Ježiš o svojom Otcovi hovoril ako o niekom, kto sa stará aj o nepatrné požné žalie. Sviatos zmierenia je teda stretnutím s Otcom, ktorý nám odpúša. Čo máme robi, aby sme zakúsili odpúšajúcu lásku Boha? Zopakujem vám niektoré myšlienky, ktoré sme si už hovorili, ale teraz ich zrekapitulujeme:

•       Prijmi, že si hriešny! Neobviňuj iných, veď aj ty si hriešnik! Po prednáške na tému hriech prišiel raz za mnou jeden muž a povedal mi: „Gratulujem vám, Otče, k prednáške, ktorú ste mali. Vy musíte by vežký hriešnik, keď viete tak dobre hovori o hriechu." Môžem vás ubezpeči, že mal pravdu. Ak neprijmeme fakt, že sme hriešni, nepotrebujeme Spasiteža. Spasiteža potrebujeme len preto, že sme hriešni.

•       Prevezmi celú zodpovednos za svoj hriech! Ak si nahnevaný, neobviňuj iných, lebo ty si nahnevaný! Prijmi zodpovednos za svoj hnev alebo za akýkožvek iný hriech!

•       Tretí krok je vežmi dôležitý: Musíš sa rozhodnú ís za svojím Otcom a poprosi ho o

odpustenie. To je metanoia, premena, rozhodnutie zmeni sa. Svoje vlastnosti nepovažuj za samozrejmé a nehovor si: „Som už taký, aký som." Mnohí sa nezmenia, lebo sa pre tento krok nikdy nerozhodli.

•       Obetuj Otcovi svoj hriech ako dar. Ako dar v tom zmysle, že mu ho dávaš celý, aby s ním naložil tak, ako on chce. Často hovoríme, že sa chceme uzdravi zo svojho hriechu, ale v skutočnosti to tak nie je. Často sme so svojím hriechom vežmi spätí a nemyslíme to vážne, keď hovoríme Ježišovi, aby zničil nᚠhriech.

Raz som vykonával exorcizmus nad jedným pätnásročným dievčaom a celý proces trval vežmi dlho, asi pätnás mesiacov. Po nejakom čase som sa dievčaa spýtal: „Naozaj sa chceš oslobodi?" Dievča zaváhalo a povedalo: „Nie celkom. "— „Prečo?"- spýtal som sa. „Bojím sa, že keď budem oslobodená, že ma necháte napospas sebe a mne sa vaša starostlivos o mňa páči. " Bolo to požehnanie, že si to uvedomila. Až potom bola oslobodená od zlého ducha, keď si to uvedomila, keď to vyslovila a rozhodla sa odovzda Ježišovi.

Stretnutie s Ježišom nás premieňa

Kedykožvek stretneme Ježiša, vždy v nás nastane premena. V evanjeliách vidíme rôznych žudí, ktorí stretávajú Ježiša. Keď sa žena dotkla jeho rúcha, evanjelista píše, že z neho vyšla sila. A táto sila preniká človeka, ktorý sa s Ježišom stretáva.

Ježišova sila sa dotkla aj Zacheja na strome a zmenila ho. Je to sila, ktorá sa dotkla Petra, keď sa na neho po zrade Ježiš pozrel a Peter sa úplne zmenil. Je to sila, ktorá sa dotkla zločinca, ktorý bol ukrižovaný vedža Ježiša. Aj tento muž sa úplne zmenil. A tak by sme mohli pokračova v rozprávaní o žuďoch, ktorí sa stretli s Ježišom a zmenili sa, lebo stretnutie s Ježišom premieňa. Som si istý, že mnohí z vás by mohli porozpráva svoj príbeh a uvies konkrétny čas vo svojom živote, keď stretli Ježiša a jeho moc, ktorá ich zmenila.

Jedným z týchto osobitných momentov, keď nás Pán mení, je aj sviatos zmierenia. Kedysi sa pri sviatosti zmierenia kládol dôraz na vyznanie hriechov. Čím sme boli detailnejší vo vymenúvaní svojich hriechov, tým bola naša spoveď lepšia. Ale po koncile dostala spoveď nové meno: sviatos zmierenia. Dôraz sa kladie nie natožko na vyznanie hriechov, ako na naše zmierenie s Bohom, so sebou samými a s inými.

Prečo sa vyznáva z hriechov? Podobenstvo o márnotratnom synovi

(porov. Lk 15,11-32)

Zastavíme sa znova pri podobenstve o márnotratnom synovi. Máme pred sebou rnuža, ktorý zhrešil, odišiel z domu a vzdialil sa od svojho otca. No otec na neho ustavične čaká, aj keď sa o to syn nestará.

Keď hreším, som to ja, ktorý sa vzďažujem Otcovi, a nie Otec, ktorý sa vzďažuje mne. Som to ja, ktorý hovorím Otcovi „nie," ale Otec ma neprestáva milova. Ja som od neho vzdialený, ale on sa odo mňa nevzďažuje. Otec ma miluje rovnako ako predtým. Moje hriechy nezmazali jeho lásku ku mne. Ja som sa stal jeho nepriatežom, nie on mojím. On bol a ostáva mojím priatežom.

Povedzme si príklad. Predstavte si, že vonku svieti slnko. Ak zastrieme všetky okná, zablokujeme prenikanie slnečných lúčov a ocitneme sa v tme a chlade. Nie preto, že by nebolo Slnka, lebo ono ostáva tam, kde bolo, so svojím teplom a svetlom. Som to ja, ktorý zastavujem prenikanie svetla a tepla. To isté sa deje aj vtedy, keď zhreším. Boh zostáva mojím priatežom, neustále ma miluje, stále ma požehnáva, tak ako to robil predtým. Žiaden môj hriech nemôže prekazi jeho lásku ku mne. Iba ja môžem blokova Božiu lásku. Boh ma svojou láskou neustále zahŕňa, ale ja nie som schopný ju prija.

Márnotratný syn je ďaleko, v cudzej krajine, a je hladný, no nie preto, že by ho otec chcel potresta. Hlad je cena, ktorú platí za to, že je ďaleko od otca. Ale jedného dňa sa syn rozhodne, že sa vráti k otcovi. Vo chvíli, keď sa rozhodol, že sa vráti k otcovi, priatežstvo je znova napravené. Ale je tu ešte stále vzdialenos, ktorú treba prekona. Srdcia sú už spolu, ale fyzicky sú od seba ešte vzdialené.

Vo chvíli, keď sa rozhodnem, že skoncujem s hriechom a znova sa stanem Božím priatežom, môj hriech sa odpúša, lebo priatežstvo je obnovené. Ale teraz musím ís a stretnú sa s Otcom. Okamih, keď poviem: „Chcem sa vráti k Ježišovi", je okamih, keď som sa rozhodol zmieri sa s Bohom. Od toho momentu som znova živý, aj keď som ešte nebol na spovedi. A potom nasleduje vyznanie. Je to stretnutie v procese odpustenia, keď prídem k Otcovi. Som ešte stále v špinavých šatách, som plný špiny.

Všimnime si, čo robí Otec. Otec ma objíma v mojich špinavých šatách, v ktorých som. Nehovorí mi: „Najprv choď, osprchuj sa, obleč si nové šaty, potom príď a ja a objímem." Nie, objíma ma v mojom hriechu. On je jediný, ktorý ma prijíma takého, aký som. Nikto iný ma neprijíma takého, aký som. Ani moja matka, ani môj otec. Oni ma prijímajú takého, akého by ma chceli ma. Ježiš ma prijíma takého, aký som. On je ten jediný, kto ma môže obja v mojom hriechu.

Keďže ma Boh miluje, teraz mi povie: „Choď a daj si nové šaty." Ale toto nie je podmienka, ktorú kladie. On nehovorí: „Budem a milova, ak sa obrátiš." On mi hovorí: „Milujem a, či sa obrátiš či nie. Ale pretože a milujem, chcem, aby si sa obrátil."

Žena cudzoložnica

(porov. Jn 8,1-11)

Toto nachádzame aj pri stretnutí so ženou, ktorá bola obvinená z cudzoložstva. Vidíme pri nej mužov, ktorí ju idú ukameňova. Nie je na tom nič zvláštne, nakoniec zákon prikazoval, že to treba urobi. Takže to, čo idú urobi, je zákonné. Žena, ktorá

sa dopustila cudzoložstva, musí by ukameňovaná. Ale je tu Ježiš, ktorý presahuje každý zákon a obraňuje ženu, hovoriac mužom.- „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň." A potom sa obráti k žene. A teraz si všimnime, čo jej hovorí, aj keď je to žena cudzoložnica, prichytená pri hriechu, hriešnica: ,Ja a neodsudzujem. "

Nekladie žiadne podmienky. Zretežne jej hovorí: ,Ja a neodsudzujem." Týmito slovami jej hovorí: „Milujem a tak, ako som a miloval predtým, než si sa prehrešila; ja a neodmietam, ja a neodstrkujem, pre mňa zostávaš takisto vzácna, ako si bola predtým. Žena, ja a neodsudzujem. Ale choď a viac nehreš. Pretože a milujem, už viac nehreš. To nie je podmienka, lebo ja ti nehovorím: Sžúb mi, že už nebudeš hreši, a potom a budem milova. - Milujem a, a preto, že a milujem, už viac nehreš."

Časou sviatosti zmierenia je rados z oslavy. Je to stretnutie s Ježišom, ktorý a objíma v tvojom hriechu. Nepozerajme sa na sviatos ako na mučenie. Je to oslava radosti. Predstavujeme sa Otcovi v našom hriechu, v našom špinavom odeve a Otec nás objíma.

Vzkriesenie Lazára

(porov. Jn 11,1-44)

Môžeme spomenú ďalší príklad, aby sme sa pozreli na sviatos zmierenia z iného aspektu. Tentoraz ideme k Lazárovej hrobke, v ktorej leží Lazár už štyri dni. Ježiš hovorí Lazárovi: „Lazár, poď von/" Keď mu Ježiš povedal, aby vyšiel von, Lazár bol obviazaný pohrebnými plachtami. Viete si predstavi človeka, ktorý by žil celý obviazaný pohrebným plátnom? Čo urobí Ježiš? Vkladá Lazára do rúk spoločenstva a hovorí žuďom naokolo: „Porozväzujte ho... "

Aj toto je sviatos zmierenia. Boh odpúša, kriesi Lazára, ale cirkev ho vyslobodzuje z pohrebných plachiet. Ak by si nemal cirkev, ktorá ti pomôže dosta sa z pohrebného rúcha, v priebehu pár minút by si pravdepodobne zahynul. Toto je to, čo povedal Ježiš Petrovi a apoštolom: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20,23).

Štyri dimenzie sviatosti zmierenia

Sviatos zmierenia má štyri dimenzie. Chcem sa tu obráti na svojich bratov kňazov, lebo my kňazi často nezohžadňujeme tieto štyri dimenzie sviatosti, ale orientujeme sa len na jednu.

Odpustenie

Prvá, najbežnejšia dimenzia, o ktorej vieme najviac, je odpustenie. To je moment, keď nám Ježiš hovorí: „Dovož, aby som ti odpustil." Už sme dos povedali o tom, čo si môžeme odnies zo sviatosti zmierenia. Ale najdôležitejšie je rozlíši, spozna, že sme zdraví hriešnici, nie hriešnici psychicky chorí alebo väzni.

Keď ideme k sviatosti zmierenia, ideme tam preto, aby nám boli odpustené hriechy. Teraz vám chcem poveda niečo vežmi dôležité: „Prosím vás, verte, že keď idete k sviatosti zmierenia, vaše hriechy sú už odpustené." Vežmi často počujem otázky typu: „Naozaj mi Boh odpustil?" Prosím vás, dajte to nabok, Boh vám odpustil.

Uzdravenie

Človek, ktorý prichádza k sviatosti zmierenia, je človek zranený, ktorému často nestačí odpusti hriechy, ale treba sa modli za jeho uzdravenie. Okrem toho trpí aj pod útlakom diabla, to znamená, že zlý duch ho napáda v slabej oblasti jeho osobnosti. Vidíme to aj na sebe. Keď ideme k sviatosti zmierenia, rozhodneme sa, že sa už nikdy nedopustíme určitej slabosti, ale potom príde chvíža, keď znova zistíme, že sme bezmocní. Často si hovoríme, že dokážeme kráča v Ježišovi, že sa dokážeme vyhnú skoro všetkým hriechom, ale je tu hriech, nad ktorým nemáme moc.

Azda najkrajší moment sviatosti zmierenia nastáva vtedy, keď sa za nás kňaz modlí, aby sme boli uzdravení v tejto oblasti. Je to zvl᚝ účinné vtedy, keď chodíme k tomu istému kňazovi, ktorý nás pozná a môže nám pomôc objavi naše slabé stránky, ktoré zlý duch utláča.

Oslobodenie

Je tu tretia dimenzia, keď nám Ježiš hovorí: „Dovož mi, aby som a oslobodil od všetkých zlých duchov." Každý kňaz je počas sviatosti zmierenia aj exorcistom, lebo počas sviatosti dochádza k priamemu stretnutiu so zlým.

K sviatosti zmierenia často prichádzajú žudia, ktorí boli v spojení s okultizmom, špiritizmom, satanizmom alebo sa ocitli v skupinách, o ktorých budeme hovori neskôr. A často potrebujú by oslobodení od zlého ducha, ktorý je v nich v dôsledku skúseností, do ktorých boli zatiahnutí. Kňaz musí pomôc človeku, aby odmietol zlého ducha v sebe a pozval Ježiša do tej oblasti jeho osobnosti, ktorá bola predtým pod útlakom zlého ducha.

Posilnenie

Potom je tu štvrtá dimenzia, ktorá sa pozerá do budúcnosti. Pán hovorí človeku: „Dovož mi, aby som a posilnil." Žiadame Ducha Svätého, aby vstúpil do slabých oblastí človeka a posilnil ho pre budúcnos.

Vo sviatosti zmierenia rozlišujeme štyri dimenzie. Pán postupne hovorí človeku: Dovož, aby som ti odpustil. - Dovož, aby som a uzdravil. - Dovož, aby som a oslobodil. - Dovož, aby som a posilnil. Zmierenie ako sviatos je prekrásna skúsenos. Je to stretnutie s Otcom, ktorý nás objíma. Nesmieme sa na ňu pozera ako na niečo, čo musíme. Ak po vyznaní hriechov nie sme plní radosti, potom nám niečo naozaj chýba, lebo stretnutie s Ježišom, ktorý nám odpúša, prináša obrovskú rados. To je vždy skúsenos, ktorú máme vežmi radi.

poďakujme sa Bohu za sviatos, ktorú nám dal. Žiaž, mnohí sa pozerajú na sviatosti ako na vežmi ažký prvok katolíckeho náboženstva. Ale žudia, ktorí prežívajú svoje katolícke náboženstvo, ďakujú Ježišovi, s ktorým sa v nich môžu streta.

Záverečná modlitba

Chcem vás pozva, aby sme spolu prežili podobenstvo o márnotratnom synovi. Predstavte si seba ako márnotratného, strateného syna, hladného, ďaleko od domova.

Jedného dňa si márnotratný syn povie: „Vrátim sa a pôjdem do domu môjho otca." Nemá čo jes, nemá čo pi. Možno bolo potrebné, aby mu nik nedal jes. Keby stretol niekoho, kto by mu dal jes a pi, možno by sa nerozhodol vráti sa k otcovi. Ale teraz sa ocitol s prázdnymi rukami.

Možno sa niečo podobné prihodilo i tebe. Sú chvíle, keď sa nestaráš, či pôjdeš k Otcovi. A potom príde čas a ty ochorieš, padneš, cítiš sa pod nátlakom zlého, cítiš, ako obrovský problém tlačí na tvoje plecia... a vtedy nastane chvíža, keď sa postavíš a povieš: „V dome môjho Otca je tak veža chleba a ja tu umieram hladom. Pôjdem do domu svojho Otca."

Vcí sa do roly márnotratného syna, odeného v špinavých handrách. Pôjdem k Ježišovi. Ale čo by som mal so sebou vzia? Predstavujem si, ako stratený syn hovorí: „Čo by som mal svojmu Otcovi prinies, čo by som mu mal da, čo by som mal da Pánovi?"

Teraz by som chcel niečo navrhnú. Počas vožna si nájdi v prírode malý kamienok, ktorý bude symbolizova tvoj hriech, vežmi konkrétny hriech. A uchop ten kamienok do ruky. Predstav si, že počas tohto seminára budeš kráčaš k Ježišovi s týmto hriechom vo svojej ruke. A potom príde chvíža, keď odovzdᚠkamienok - svoj hriech, Ježišovi.

Pred svätou omšou polož svoj kamienok na stôl, ktorý bude pred oltárom. Niektorí položia svoj kamienok na oltár už dnes. Nepripravuj sa, že ho položíš zajtra alebo pozajtra. Ak to nebudeš môc urobi, ak nebudeš pripravený, zober si svoj kamienok domov. A drž ho v ruke. Keď príde čas, zahoď ho alebo ho polož pred boho-stánok alebo pred oltár. Je to jediná vec, ktorú môžeme da Ježišovi.

A teraz si predstav, že sa stretᚠs Otcom. Cítiš, ako a Otec objíma. Neskrývaj svoj hriech, Otec a vežmi dobre pozná. On je jediný, ktorý a môže obja, aj keď je tvoje srdce naplnené závisou a žiarlivosou. On je jediný, ktorý a môže obja s celou tvojou minulosou. On je jediný, ktorý a môže obja so všetkými tvojimi hriechmi. Len hžadaj jeho lásku, vnímaj jeho lásku, vnímaj jeho odpustenie. A potom otvor svoju ruku a podaj mu svoj kamienok.

A teraz ti Pán hovorí: „Choď, umy sa, obleč sa a nechaj, aby ti Cirkev nastokla na prst prsteň." Ak potrebuješ sviatos zmierenia, vykonaj ju. Ak a trápi hriech, ktorý si ešte doteraz nevyznal, ktorý je skrytý v tebe, ale nie je skrytý Ježišovi, vlož ho do Pánových rúk v sviatosti zmierenia. Neboj sa, Ježiš a volá len preto, aby ti odpustil a aby a potešil svojou láskou a radosou z odpustenia.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.


Uzdravenie ako stretnutie so vzkrieseným Kristom

Dnes poobede budeme uvažova o tom, že vnútorné uzdravenie je stretnutie so vzkrieseným Kristom. Povedali sme si, že sa potrebujeme uzdravi zo svojej minulosti. Ako? Čím to je, že sa v nás rany v priebehu rokov hromadia a ovplyvňujú nás aj v prítomnosti?

źudská mysež má schopnos pamäta si. A to, čo si pamätáme, môže by vedomé i podvedomé. Pamäou sme schopní nielen si spomína na minulos, ale aj znova preži staré udalosti. Je to ako s elektrickým drôtom. Ak sa jej dotkneme ako elektrického drôtu a potrasie nás, to znamená, že minulos, ktorej sa dotýkame, je ešte stále prítomná. Každý z nás má s tým skúsenos. Ak nám niekto pripomenie, čo sa stalo v minulosti, všetci vieme, že na to reagujeme. Reagujeme strachom, hnevom alebo vzburou, pocitom viny, začíname prežíva úzkos. To znamená, že naša minulos je ešte stále prítomná.

Dievčatko alebo chlapček, mladá žena alebo mladý muž, dospievajúci, ktorý je v nás, ešte stále žije. No nielen to. My dokonca prežívame boles, ktorú sme kedysi cítili. Je tu však rozdiel. Niekedy trpíme nevedome. Trpíme, a nevieme prečo. Nechápeme, že to, čo sa okolo nás deje dnes, je len dôsledkom toho, čo sa stalo včera. A tak sa nahromadené zranenia môžu navonok prejavi neovládnutými výbuchmi hnevu, závisti a depresie.

Prečo som žiarlivý? Možno preto, že v detstve moja matka uprednostňovala moju sestru, že ma učitež nebral do úvahy, a teraz žiarlim na žudí v mojej modlitbovej skupine. A koreň tohto stavu je vežmi hlboko.

Keď zostupujeme ku koreňom nášho podvedomia, bolestné zážitky a spomienky z minulosti sa vzájomne spájajú a prelínajú. Stávajú sa v nás negatívnou silou. Celá táto nahromadená negatívna energia sa prejavuje ako negatívny prístup, negatívny zvyk alebo chorobný stav. Vidíte, že nᚠživot je ovládaný tým, čo sa stalo včera, a nie tým, čo sa deje dnes. Tá tmavá a podvedomá čas môjho ja sa stáva skutočným domovom pre vinu, strach, pre energiu sebazničenia a občas aj pre samovražedné sklony.

Ak máme osobné problémy, intelektuálne alebo citové, fyzické alebo duchovné, ak máme problémy vo vzahoch, ak trpíme psychosomatickými chorobami, potrebujeme prosi Boha, aby sa týchto oblastí dotkol svojím svetlom a aby sa uzdravili. To je tá dobrá zves, ktorú nachádzame v Izaiášovi (53,4-5):

„ Vskutku on niesol naše choroby

a našimi bôžmi sa on obažil,

no my sme ho pokladali za zbitého,

strestaného Bohom a pokoreného.

On však bol prebodnutý pre naše hriechy,

strýznený pre naše neprávosti,

na ňom je trest pre naše blaho

a jeho ranami sme uzdravení."

Pán nás v tejto nádhernej stati Písma vyzýva, aby sme vložili do jeho rúk svoje utrpenie a smútok, všetky naše bôle a vzbury, svoju vinu, veď sme boli uzdravení jeho ranami. V Lukášovom evanjeliu čítame: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným." A čo je tá dobrá zves? „Poslal ma oznámi zajatým, že sú prepustení, a slepým, že budú vidie; utláčaných prepusti na slobodu a ohlási Pánov milostivý rok." (Lk 4,18-19)

Pán nás pozýva, aby sme išli za ním a on nás obdarí slobodou. Ježiš je jediný, ktorý nás môže dokonale uzdravi: Ja som cesta, pravda a život. Nik. nepríde k Otcovi, iba cezo mňa" (Tnl4,6). Prírodné vedy nás môžu uzdravi iba čiastočne. Psychológia môže uzdravi našu psychiku, medicína naše telo, všetky ostatné vedy môžu pomôc uzdravi iba určitú čas našej bytosti. Jedine Ježiš nás môže uzdravi celých a dokonale. Ježiš nie je len cestou k uzdraveniu, ale on je jedinou cestou. On nie je len nejakou pravdou, ale on je jediná pravda. On nás nielenže vedie k životu, ale on sám je život.

A ešte si vyhžadajme jeden citát (l Pt 2,24): „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivos. Jeho rany vás uzdravili. " Autor listu potvrdzuje iba to, čo sme už počuli od Izaiáša.

Ježišov dotyk nás uzdravuje

Kedykožvek v sebe objavíme nevyrovnané city, minulé spomienky, negatívnu energiu, je vežmi dôležité, aby sme zavolali Ježiša a požiadali ho, aby sa dotkol týchto oblastí našej osobnosti. Prosíme ho, aby znova pokrstil tieto zasiahnuté oblasti, aby ich ponoril do Ducha Svätého, aby sa obnovili, premenili a uzdravili jeho mocou.

V našom živote je veža oblastí, ktoré potrebujú uzdravenie. Teraz ich iba načrtnem. Napríklad: Aké boli okolnosti môjho počatia? Bolo moje počatie ozajstným úkonom pravej lásky? Ako prebiehalo tehotenstvo mojej matky? Bol to čas radosti pre môjho otca i pre moju matku? Aké bolo moje narodenie? Neprežívali moji rodičia negatívne to, že som sa narodil? Aký je môj rodokmeň? Stalo sa mi nejaké nešastie v živote? Prežili moji rodičia nejakú negatívnu skúsenos počas tohto obdobia, napr. rozvod, rozchod? Zomrel v našej rodine niekto blízky? Cítil som, že ma rodičia milujú? Alebo ma nemilovali?

Tieto a podobné okolnosti môžu by koreňom agresivity v našom živote. Môžu by aj koreňom samoty a sebaodmietnutia a preto musíme zavola Ježiša, aby ich uzdravil svojím svetlom.

Môžeme si tu spomenú aj na chyby, ktorých sa dopustili naši rodičia počas našej výchovy a formácie. Môžeme si tu spomenú na ich krutos, že nás zneužili, keď sme sa cítili sami a opustení. Možno si spomíname na negatívne zážitky, ktoré spôsobila smr niektorého z rodičov, možno choroba, ich časté hádky a bitky. Všetky tieto okolnosti potrebujú Ježišovo uzdravenie.

Podmienky uzdravenia Odpusti

Ako sme už spomenuli, jednou podmienkou nášho uzdravenia je odpusti žuďom, ktorí nás zranili. Niekedy treba odpusti aj žudom, ktorí nie sú vinní za to, čo nám urobili. Napr. ak sa o vás vaša matka v detstve nemohla dostatočne stara, lebo bola chorá, nenesie za to vinu, ale napriek tomu môžete cíti voči nej hnev. A tak aj v tomto prípade treba odpusti to, za čo ten druhý nenesie vinu. Musíme sa trénova v tom, aby sme prijali odpustenie, aby sme hžadali odpustenie a aby sme odpustenie prejavili. Toto sú tri dimenzie odpustenia: Prija, hžada a prejavi odpustenie.

Prija odpustenie

Prija odpustenie za všetky naše hriechy v minulosti. Často odmietame a neprijímame odpustenie, lebo sme príliš pyšní, aby sme prijali fakt, že sme sa zmýlili, alebo nie sme schopní prija to, žeby k nám Boh mohol by milosrdný. Dnes ráno sa ktosi pýtal, či sa naše hriechy znova objavia pred naším zrakom v súdny deň. Biblia nám dáva vežmi jasnú odpoveď, ktorú nájdeme v liste Hebrejom (10,17): „Na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem."

Hžada odpustenie

Hžada odpustenie prítomných hriechov. Moderný človek, žiaž, nehžadá odpustenie svojich hriechov, lebo stratil zmysel pre hriech. Myslí si, že mnohé hriechy už nie sú hriechmi. Hovorí, že masturbácia nie je hriechom, nie je hriechom ani predmanželský sex, ani potrat, ani rozvod. A mnohé iné hriechy moderný človek už nepovažuje za hriechy. Ak ich však za hriechy nepovažuje, to ešte neznamená, že hriechmi nie sú.

Ak zjeme jedlo, ktoré je otrávené, či už veríme, že je otrávené alebo nie je, výsledok je rovnaký. Často sa nám stáva, že potláčame svoju vinu. Zatláčame ju do podvedomia a to nás môže v budúcnosti zrani. Ak prosíme Ježiša, aby uzdravil naše spomienky, Ježiš nás o spomienky neoberie. Budeme si aj naďalej spomína na ne, ale Ježiš zoberie našu boles na seba, aby nám pomohol.

Ak bol niekto zneužitý ako diea a teraz je uzdravený, to ešte neznamená, že zabudne na to, čo sa stalo. Ak si však spomenie na túto udalos, už nebude cíti hnev a nečistotu. V dôsledku tejto udalosti sa zneužitá osoba už nebude cíti sexuálne rozorvaná. To znamená, že bola uzdravená z toho, čo sa stalo v minulosti.

Prejavi odpustenie

Niekedy sa nám stáva, že posudzujeme žudí na základe určitého problému.

Jedna moja asistentka prišla za mnou vežmi nahnevaná. Kedykožvek príde za ňou nejaká žena a hovorí jej, že sa dopustila potratu, namiesto toho, aby pocítila k nej súcit a pomohla jej, cíti voči takejto žene vežký hnev, a nechápe prečo. Má pochopenie pre akýkožvek problém či hriech, ale nikdy nemala porozumenie pre ženu, ktorá zabila svoje diea. Spočiatku si myslela, že je to čosi pozitívne, že je človekom, ktorý má úctu k životu. Ale potom som jej povedal, že budeme musie nájs koreň tohto posudzovania. A to nebolo jednoduché.

Zistili sme, že keď bola ešte diea v matkinom lone, počas prvých mesiacov tehotenstva sa jej matka pokúsila o prerušenie tehotenstva, ale nikdy o tom nehovorila a držala to v tajnosti. Ale v podvedomí tejto ženy bola boles z matkinho odmietnutia. A kedykožvek za ňou prišla nejaká matka s problémom potratu, podvedomie jej pripomenulo, čo hrozilo jej. A to bolo príčinou jej hnevu. Keď žena našla koreň svojho hnevu, požiadala Ježiša, aby vstúpil do tohto temného obdobia jej života, potom odpustila svojej matke, s ktorou sa dlho o tomto probléme rozprávala. Aj jej matka ju požiadala o odpustenie a tým sa skončil hnev.

Keď teda cítime hnev a nie súcit, podvedome trpíme a ani nevieme prečo. Ako vidíte, sme vežmi komplikovaní. Preto som vám povedal na začiatku seminára, že možno na konci budete ma v sebe ešte väčší zmätok ako na začiatku, lebo nájdete veža oblastí, ktoré vplývajú na vašu prítomnos bez toho, aby sme o tom vedeli. Ak o nich neviete, to ešte neznamená, že tam nie sú. Mnohé naše postoje či naše správanie je len dôsledkom našich spomienok a rán z minulosti.

Môžem vás uisti, že Ježišovi oveža viac záleží na tom, aby sme tieto oblasti objavili, ako nám. On túži položi svoju ruku na tieto rany a uzdravi nás. A my mu ďakujeme za dobrú zves, ktorú nám prináša. On chce, aby sme sa stali slobodnými Božími demi.

Záverečná modlitba

Počas jednej našej modlitby sme zakúsili Otcovo objatie. Dnes precítime objatie našich sestier alebo našich bratov. Počas jednej prednášky som vám povedal, že človek, cez ktorého vám Boh dáva moc uzdravova, je človek, ktorý vám je najbližší. Je to človek, ktorý vás najlepšie pozná a ktorý vám dokáže sprostredkova lásku. Teraz sa pokúsime preži tento druh uzdravenia. Vytvorte dvojice a nájdite človeka, ktorý je vám v tejto miestnosti najbližší. Počas piesne vstaňte a nájdite ho. Môže to by vaša matka, manželka, priatež, jednoducho človek, pri ktorom sa cítite uvožnene.

Dúfam, že ste už našli svojho „uzdravovateža"! Nezabudnite však na to, že aj on je zraneným uzdravovatežom. Počas modlitby nerobte nič, iba sa spojte so mnou v modlitbe, ktorú budem prednáša ja. Chyte sa za ruky a zatvorte oči. Precíte, že človek, ktorý je vedža vás, je vám oporou. Budete kanálmi lásky jeden pre druhého. Boh vás miluje prostredníctvom tohto človeka, ktorého pre vás vybral.

Najprv sa budeme modli za človeka, ktorý je na pravej strane. Človek, ktorý je napravo, bude prijíma lásku. Nemusíte hovori nič, len precíte, že Otcova láska prechádza cez tohto brata či sestru na vás. V tomto prípade drží tvoju ruku ten, ktorý je nažavo a je to znak podporujúcej lásky. A takisto ani osoba po žavej strane nebude hovori nič, iba precíti, že je kanálom Božej lásky. Boh miluje túto sestru, tohto brata po tvojej pravici tým, že a pozýva, aby si bol kanálom jeho lásky. Prijímaj Otcovu lásku a nechaj ju prechádza na svojho brata či sestru. A teraz začnem modlitbu za človeka, ktorý je po tvojej pravici.

Môj syn, moja dcéra, precí, že a milujem. Je to tvoj Boh, ktorý a miluje. Naplň sa mojou láskou, precí, že si pre mňa vzácny. Nemaj strach zo svojich hriechov, len sa uvožni v mojej láske. Dovož, aby moja láska pretekala do teba a cí sa milovaný človekom, ktorý je vedža teba. Človek, ktorý je vedža teba, predstavuje všetkých žudí, ktorí a v živote zranili. V tejto chvíli, keď drží tvoju ruku vo svojich rukách, a za nich všetkých prosí aj o odpustenie. Otvor svoje srdce pre odpustenie všetkým, ktorí ti ublížili. Ak ti prichádza na um nejaký človek, ktorý ti ublížil, precí teplo, ktoré vychádza z ruky brata alebo sestry, ktorý je vedža teba a ktorému odpúšaš. Pros o odpustenie a bude ti odpustené.

A teraz ty budeš kanálom lásky pre osobu, ktorá je po tvojej lavici. Vezmi si jeho ruku do svojich rúk. V tejto chvíli budeš pre neho kanálom lásky ty. Otec si a vybral, aby jeho láska pretekala na tvojho brata, sestru. Precí, že a Boh miluje. Precí, že a človek vedža teba miluje. Boh a miluje a volá a po mene. Pamätaj, že si vrytý do Božej dlane. Pamätaj, že a Boh zavolal po mene ešte pred stvorením sveta. Človek, ktorý je vedža teba, zastupuje všetkých tých, ktorí ti ublížili počas tvojho života. A tento človek, ktorý ich všetkých zastupuje, ti hovorí: Otvor svoje srdce pre odpustenie a odpus mi. Odpočiň si v Otcovej láske. Dovož, aby Otcova láska prúdila do teba a naplnila svojou láskou všetky temné oblasti tvojho vnútra. Teraz sa navzájom objímte, prijmite objatie jeden druhého, akoby vás objímal samotný Boh, akoby vám dával bozk pokoja.

Ďakujeme ti, Pane Ježišu, za tvoju lásku a rados, ktorú nám dávaš. Amen.


Prežívanie problémov s Ježišom

Príbeh o diabloch

Chcel by som zača príbehom.

Raz mali diabli v pekle vežký problém. Problém spočíval v tom, že iba málo Slovákov sa dostáva do pekla. Zišli sa teda na schôdzi, aby sa poradili, čo robi, aby sa viac Slovákov dostávalo do pekla. Jeden z nich povedal: „Musíme ich presvedči, že peklo nejestvuje ." Ďalší povedal: „Nie, to tu už bolo, musíme nájs nový spôsob. " A ozval sa ďalší: „Presvedčime ich, že Boh nejestvuje. " No iný mu odporoval: „Nie, to nepomôže. Ak ich budeme o tom presviedča, povedia, že musí existova, lebo ho cítia vo svojom vnútri. "A bol medzi nimi jeden, ktorý dal vežmi múdry návrh. Povedal svojim spoločníkom: „Povedzte im, že peklo jestvuje, povedzte im aj to, že Boh jestvuje, povedzte im, že diabli sú skrz-naskrz skazení. Pomôžte im robi semináre. Pomôžte im, aby nadobúdali vedomosti a skúsenosti. Ale potom im povedzte, aby začali až zajtra. A to bude fungova. "

Preto je vežmi dôležité, aby sme začali dnes. Chvíža, keď sa nás Boh dotkne, je tou chvížou, kedy máme zača. Počas týchto dní sme sa dotkli, a myslím, že sa ešte dotkneme, mnohých našich rán. A je možné, že po návrate domov skonštatujeme: „Objavil som svoje rany. Ale čo teraz? Čo mám robi?"

Tí, ktorí sem prišli iba s túžbou po zázračnom uzdravení, vrátia sa domov vežmi nespokojní. Povedali sme, že proces uzdravovania je pingpong medzi Bohom a nami. Je to proces. Najprv si musíte uvedomi svoje rany, potom prija zodpovednos za ne a musíte sa rozhodnú, že chcete by uzdravení. Potom treba prís pred Pána a položi mu otázku: „Pane, čo mám teraz urobi?" A Boh vás bude postupne privádza k uzdraveniu.

Objavi a uzdravi svoje rany

Nestačí objavi naše rany pochádzajúce z minulosti, ale treba sa ich nauči aj uzdravova. Nebudeme na to používa žiadnu psychoterapiu, ale navrhnem vám duchovnú cestu, ako možno uzdravi svoje rany. Iste, nehovoríme, že psychoterapia nie je dobrá, že nám nemôže pomôc objavi a uzdravi naše zranenia. Ako sme už povedali, všetky prírodné vedy majú svoje hranice. Iba Ježiš môže da človeku úplné uzdravenie. Dnes vám chcem poda metódu, ako môžeme pozva Ježiša, aby sa dotkol našich rán.

Hneď na úvod chcem poveda, že uzdravenie sa môže udia dvomi spôsobmi.

Môže nasta chvíža, keď povieme Ježišovi: „Pane, odním odo mňa tento kalich," Aj Ježiš prosil svojho Otca, aby ho uchránil pred krížom. Uzdravenie sa často deje týmto spôsobom. Úplne zabudneme, čo sa stalo v našom živote, alebo sme dokonale uzdravení z rán, pre ktoré sme trpeli.

Ale je tu aj druhý moment, keď hovoríme Ježišovi: „Pane, pomôž mi, aby som sa dokázal postavi k svojmu problému", lebo nie všetky problémy môžu by vyriešené. Sú problémy, ktorým môžeme iba čeli. A to je vtedy, keď problémy, ktorými trpíme, pochádzajú z okolností, nad ktorými nemáme kontrolu. Ak napr. moje utrpenie pochádza z rodinných problémov a ich riešenie nezávisí odo mňa, uzdravenie spočíva v znášaní problému, a nie v jeho riešení. To možno vzahova aj na telesné choroby, ktoré sa nedajú lieči, alebo lepšie povedané, ktoré Ježiš nechce vylieči, lebo má pre človeka iný plán.

Poznal som na Sicílii sestru, ktorá zomrela pred niekožkými rokmi. Strávila asi sedemdesiat rokov v posteli ako chorá. Ale bola taká vyrovnaná a pokojná, že mnohí žudia za ňou prichádzali, aby sa za nich modlila. A sedemdesiat rokov prežila tak, že evanjelizovala na svojej posteli. Viete si predstavi, prečo Pán túto sestru neuzdravil? Mal pre ňu iný plán. Lepšie povedané, uzdravenie, ktoré jej dal, nebolo telesné uzdravenie. Pán jej dával silu znáša chorobu spolu s ním. Ešte lepšie by sme to mohli vyjadri tak, že zápasila spolu s Kristom, lebo aj Ježiš zápasil počas svojho utrpenia.

Ježiš - pravý Boh a pravý človek

Najprv si položme otázku: „Kto je ten Ježiš, za ktorým prichádzam?" Je to ten, ktorý trpel, ako trpím ja. Je to ten, ktorý prežíval všetky city tak, ako ich prežívam ja. Je to Ježiš, ktorý prežíval strach. A kedže bol slobodnou bytosou, povedal by to aj verejne: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám poveda? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel" Qn 12,27).

Ježiš nariekal a plakal

Autor Listu Židom nám hovorí, že Ježiš nariekal a plakal pred tým, ktorý ho mohol od utrpenia oslobodi. Bál sa, potil sa krvou, bol rozrušený. Ježiš, za ktorým ideme, je Ježiš, ktorý plakal. A pretože bol osobou slobodnou, nezakrýval svoj plač. Plakal nad Jeruzalemom. Plakal vtedy, keď bol v Naime a videl syna vdovy. Plakal vtedy, keď jeho priatež Lazár zomrel. Plakal verejne a nemal pritom žiadne zábrany.

Často sa bránime plaču, lebo myslíme, že udrža plač je znakom sily. Ale to nie je prejav sily, lež nedostatok slobody. Keď necháme vožný priechod našim citom, to neznamená, že sme slabí. Svätá Terézia z Avily a svätý Ignác z Loyoly často hovorili o dare slz. Ale ja sa nezvyknem modli za dar sĺz, lebo je vežmi rozšírený. Spomínam si na jednu ženu, ktorá prijala krst v Duchu, išla naradostená domov a povedala svojmu manželovi: „Musíš to vedie, dnes som dostala dar jazykov." Muž zareagoval: „Ja úbožiak!"

■ v ■ v v r  ■■

Ježiš prežíval hnev

Ježiš prežíval aj chvíle hnevu. Bol často nahnevaný, napr. na farizejov, na Herodesa... Keď za Ježišom prišli herodiáni a farizeji a odkázali mu od vládcu, že nemá dovolené naďalej káza v Galileji, čo odpovedal? „Choďte a povedzte tej líške: "Hla, vyháňam zlých duchov a uzdravujem dnes i zajtra a tretieho dňa dokončím. Ale dnes, zajtra a pozajtre musím ís ďalej, lebo nieje možné, aby prorok zahynul mimo JeruzalemaŤ" (Lk 13,32-33).

Bol nahnevaný na Petra, keď ho Peter chcel odvies od kríža. Ježiš mu vtedy povedal: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemᚠzmysel pre Božie veci, len pre žudské! " (Mt 1 6 , 23) .

Je však rozdiel medzi Ježišovým a naším hnevom. Ježiš sa nehneval preto, že by bol stratil sebakontrolu. Lukᚠhovorí, že to bola horlivos za Pánov dom, ktorá v ňom vyvolávala hnev, najmä keď vyháňal kupcov z predsiene chrámu. Nᚠhnev nebýva výrazom postoja, je skôr nedostatkom sebakontroly. Ak kričíte na svoje diea, vaše diea by malo pochopi, prečo naň kričíte. Hnev, ktorý diea pochopí, je dobrý hnev. Ale ak ste sa nahnevali preto, že ste stratili nervy a sebakontrolu, je to zlý hnev.

Ježiš prežíval rados

Ježiš prežíval aj rados, bol šastný a plesal v duchu. Svoju rados aj prejavoval a netajil sa ňou. Hovorí nám o tom Lukáš, keď cituje Ježiša, plesajúceho v Duchu Svätom: „Zvelebujem ta, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým" (Lk 10,21).

Som si istý, že Ježiš prejavoval svoju rados aj tancom, keď bol sám so svojím Otcom. Na stretnutia so svojím Otcom Ježiš vyhžadával osamelé miesta, na ktorých mohol prejavi svoj vzah k Bohu. Chodieval do hôr neďaleko jazera. S týmito podrobnosami sa môžeme stretnú v evanjeliách podlá Lukáša, Marka a Matúša. Často chodieval do samoty skoro ráno alebo neskoro večer. Občas trávil celú noc v modlitbe. Po rozmnožení chleba poslal preč svojich učeníkov a sám vyšiel na horu. Neviem si predstavi Ježiša, ktorý celú noc kžačal pred svojím Otcom, ale viem si ho predstavi ako stál, tancoval, tlieskal, chválil Boha, teda nejakým spôsobom prejavoval svoju rados.

Ježiš trpel

Z evanjelia vidíme aj to, že Ježiš bol frustrovaný. Cítil nepokoj, keď plakal nad Jeruzalemom. Napriek tomu, čo všetko robil pre toto mesto, Jeruzalem nebol ochotný

prija jeho posolstvo. A plakal nad ním. Ako vidíte, Ježiš bol žudskou bytosou, človekom. Je Bohom, ale zároveň aj človekom. A keďže bol aj človekom, mal srdce, ktoré trpelo. Trpel vtedy, keď ho Judᚠzradil. A prihováral sa mu/ Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?" (Lk 22,48). Trpel vtedy, keď ho pred Kajfášom sluha udrel po líci. Reakciu utrpenia poznáme: „Prečo ma biješ?" (Jn 18,23). Viete si predstavi utrpenie, ktoré prežíval Ježiš, keď prechádzal cez dvor a videl, ako ho Peter zaprel? Pozrel sa na Petra a Peter v tom pohžade hneď vybadal, že Ježiš trpí.

■ v ■ v v r      ■ 4 

Ježiš prežíval pocit viny

Doteraz sme ešte nespomenuli pocit viny. Čo myslíte, prežíval Ježiš pocit viny? Nebuďte prekvapení, ale áno. Niesol na svojich ramenách všetky naše hriechy. Neboli to jeho hriechy, ale naše, a boli pre neho vežkým bremenom. Nie je dôležité, že tie hriechy neboli jeho, ale naše. Ak nesiem nejaký ažký náklad, či je ten náklad môj alebo tvoj, archu bremena cítim rovnako. Ježiš neniesol svoje hriechy, ale naše hriechy, a cítil ich ažobu a bremeno.

Keď prijal na seba naše hriechy, bol tým najväčším hriešnikom, ale nie pre svoje, lež naše hriechy. A pocity hriešnika sú strašné, lebo cíti, že ho opustil Boh. Ježiš chcel zakúsi to, čo prežíva každý hriešnik. Cítil, že Boh ho opustil, lebo je zaažený hriechom. A prežíval pocit viny. Chcel prejs cez vežké utrpenie, ktoré prežíval z pocitu opustenosti Bohom Otcom.

Ježiš je Boh a ako Boh vedel, že Otec je s ním. Ale ako človek cítil, že Boh Otec ho opustil. A tak sa obracia na Otca a hovorí mu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mk 15,34). Bola to chvíža, keď Ježiš necítil Otcovu lásku. Vedel, že ho Otec miluje, ale necítil to, neprežíval to.

Ježiš vykupitež

Aj my často hovoríme: „Viem, že ma Boh miluje, ale necítim to." Ježiš chcel preži všetky tieto citové pohnutia. Viete prečo? Aby nás vykúpil. Snažte sa pochopi, čo vám teraz poviem. Často si kladiem otázku, prečo mal Ježiš strach pred smrou? Svätý Pavol tento strach neprežíval, ale hovorí: „Keby som si mal žiada niečo od Boha, ani neviem, čo by som si žiadal. Ani neviem, či by som si žiadal to, aby som tu ostal so svojimi bratmi, alebo že by som išiel k nemu. Ale ak by som mal niečo uprednostni, tak by som ho požiadal o to, aby si ma zobral" (pórov. Flp 1,21-26).

Keď zomieral svätý František, spieval pred sestrou Smrou. Ako je to možné, že Ježiš, Boh, mal strach pred smrou, a Pavol a František sa smrti nebáli? Dôvod je vežmi jednoduchý. Lebo Ježišova smr vykúpila aj Pavlovu aj Františkovu smr.

Keď porovnáme Ježišovo utrpenie a utrpenie mnohých svätých, vidíme, že na tvárach svätých sa zračí väčšia rados, ako na Ježišovej tvári, potiacej sa krvou. To preto, lebo Ježišovo utrpenie vykúpilo ich utrpenie. To isté sa vzahuje aj na strach. Ježišov strach vykúpil nᚠstrach. Ježišov hnev vykúpil nᚠhnev. Ježišova úzkos vykúpila našu úzkos. Ježišov smútok vykúpil nᚠsmútok. Ježišova osamotenos vykúpila našu osamotenos.

Aj Ježiš sa cítil sám. Všimnime si ho v Getsemanskej záhrade, keď sa modlil a potil krvou. Prerušil modlitbu a išiel za Petrom. Čo mohol Peter v tej chvíli urobi pre Ježiša? Nič. Napokon to bol on, ktorý mu vždy spôsobil nejaké nepríjemnosti. Ale v tej chvíli Petra potreboval a spýtal sa ho, prečo spí. Ježiš sa cítil sám. A táto Ježišova osamotenos vykupuje našu osamotenos.

Zamerajme sa na túto vec z vežmi praktického hžadiska. Čo to znamená, že Ježišov strach vykupuje nᚠstrach? Každý Ježišov skutok je skutok vykupitežský a má nekonečnú hodnotu. Táto nekonečná hodnota platí po dvetisíc rokoch aj pre nás a pôsobí aj na nás. Uzdravujúca sila, ktorá vychádza z Ježišovej smrti, nás uzdravuje aj dnes.

Je to niečo podobné, ako keby sme mali dva drôty. Jeden drôt je živý, pod elektrickým prúdom, druhý mŕtvy. Vedenie, ktoré predstavuje Ježiša, je živé. Vedenie, ktoré predstavuje nás, je mŕtve. Ak však spojíme tieto dva drôty v jeden, elektrický prúd bude prechádza z jedného do druhého a druhý drôt ožije.

Ak teda máme strach, snažme sa spoji svoj strach s Ježišovým strachom, a Ježišov strach vykúpi nᚠstrach. To čo je v nás mŕtve, ožije. Lebo to, čo urobil Ježiš, je stále živé. Nemôžeme poveda, že nás Ježiš vykúpil, ale že nás Ježiš vykupuje.

Uvediem vám niekožko citátov z Písma, ktoré vás presvedčia o tom, že Ježiš prežíval podobné city, aké prežívame my. Ježiš bol nahnevaný: Mk, 11,15 a naši., Mt 23,13 a naši; Ježiš prežíval strach: Mt 26,36-38; mal pocity radosti a slávnostnosti: Jn 2,1-11, Lk 10,21; bol frustrovaný: Mt 23,37 a naši.; prežíval aj hlad a spo-lucítil s tými, ktorí boli hladní: Mt 4,1-2, Jn 6,1-7, Jn 4,4-8,31-34, Lk 6,1-5. V Písme nachádzame Ježiša, ako plače: Jn 11,32-38, Lk 19,41. Ježiš bol netrpezlivý: Jn 14,8 a naši, Mk 10,35-45; súcitil: Lk 4,38 a naši., Mt 20,29­34, Mk 14,14, Mt 9,35; bol milosrdný: Lk 23,39-43. Prepáčte, že vám nevyhžadávam všetky tieto texty, bola by to krásna skúsenos vidie, že Ježiš je jeden z nás. Ale môžete to urobi sami počas svojej meditácie. Úmyselne vám uvádzam tieto texty, aby ste sa k nim vedeli vráti, keď budete prežíva podobné city.

Prežívanie problémov s Ježišom

Príbeh o skúsenom admirálovi

Žil raz jeden admirál a slúžil na vojnovej lodi. Raz v noci v diažke zbadal svetlo a svetelným kódom vyslal správu k tomuto svetlu-. „ Uhnite!" Ale odpoveďou na jeho správu bola druhá správa: „ Uhnite vy!" Admirál sa nedal a odpovedal: ,Ja som admirálom na vežkej vojnovej lodi, nebudem uhýba, ale vy uhnite na východ!" A znova prišla tá istá odpoveď: „ Vy uhnite na východ!" Admirál vyslal ďalšiu správu: ,Ja vediem flotilu, takže sa uhnite na východ vy!" Ale odpoveď bola taká istá: „ Vy uhnite na východ!" Admirál sa nasrdil a odpovedal: „Bez ohžadu na to, či sa uhnete alebo nie, ja idem priamo!" A odpoveď znela-. „Robte si, čo chcete. Ja som maják!"

Smejete sa, ale presne toto robíme aj my s Ježišom. Často mu chceme diktova, kde sa má uhnú v našom živote a kam má ís. Prikazujeme mu, aby išiel tam alebo tam, aby sme my mohli ís cestou, pre ktorú sme sa rozhodli. Ale Ježiš je maják, on sa nemôže pohnú. Pohnú sa musíme my, ak chceme by uzdravení. A práve preto chceme dnes pozva Ježiša, aby nás viedol pri našom úplnom uzdravení.

Poviem vám, ako môžeme spája svoje city a svoje zážitky s citmi a zážitkami Ježiša, a ako sa môžeme uzdravi pomocou slov, ktoré sú život. Snažte sa nájs okolnosti v Ježišovom živote, keď Ježiš podobne trpel, ako trpíte vy. Poviem vám príklad, aby ste porozumeli, čo som vám povedal.

Príbeh depresívnej ženy

Raz prišla za mnou asi dvadsaosemročná žena, ktorá bola vo vežmi depresívnom stave. Bola vežmi smutná, ale nevedela pochopi prečo. Usilovali sme sa nájs koreň jej depresie. Išli sme do jej minulosti a snažili sme sa zisti, či sa v jej detstve neodohralo niečo také, čo ju zranilo. Spomenula si na jednu udalos, keď bola v detstve naozaj vežmi smutná.

Jej rodina bola vežmi chudobná a bolo ich veža, šes či osem detí. Matka sa nemohla vhodne postara o všetky deti, a tak keď malo toto dievča pne sväté prijímanie, matka mu úplne spontánne dala šaty, ktoré mala jej sestra rok predtým. V tomto by nebolo nič mimoriadne, ale dievča pocítilo odmietnutie. Zdalo sa mu, že jej matka má radšej jej bratov a sestry ako ju.

Keď prechádzala procesia prvoprijímajúcich, dievčatko cítilo, ako keby sa každý človek pozeral na jeho zažltnuté šaty,' ktoré malo na sebe. Možno to nebola pravda, ale myslelo si to. Apo celý život cítilo túto ranu. Pre niekoho iného by sa táto udalos javila úplne normálne, ale pre toto dievča to bol začiatok sebaodmietania a koreň jej smútku a depresie. Neskôr sa vždy cítila menejcenná v porovnaní s druhými, vždy sa stavala bokom, a myslela si, že ju nikto nebude môc ma rád.

Spomínam, že táto mladá žena vežmi plakala, keď sa v spomienkach vracala k tejto udalosti. Ranu sme objavili a našli sme aj koreň jej smútku. Čo však ďalej? Máme drôt, ktorý je mŕtvy. Potrebujeme objavi živý drôt, teda Ježišov skutok alebo zážitok, ktorý vykupuje jej zážitok. Vyzval som ju, aby sme sa spoločne pokúsili nájs podobnú udalos v Ježišovom živote, aby z nej mohla načerpa vykupitežskú energiu, ktorá by uzdravila jej ranu. Išli sme na Kalváriu a našli sme Ježiša na kríži, ako sa pozerá na vojakov, ktorí hádžu kocky o jeho rúcho. Určite boli zranené jeho city a tak sme sa snažili spoji smútok dievčaa s bolesou Ježiša, pozerajúceho na vojakov. To bola tá vykupitežská udalos, ktorá mala vykúpi bolestnú udalos v živote tohto dievčaa.

Vyzval som ženu, aby si predstavila, že ide na Kalváriu so svojimi šatami v rukách. Kladie ich k Ježišovým nohám, trpí spolu s ním a prežíva s ním poníženie. Ale teraz ho prežíva spolu s Ježišom, ktorý sa na ňu pozerá a hovorí jej: „Chápem tvoje utrpenie, lebo ja som trpel takisto ako ty." Doteraz prežívala utrpenie sama, ale teraz ho začína prežíva spolu s Ježišom. A volá na Ježiša: Ježišu, pomôž mi, uzdrav ma! Ježišu, dovož, aby prúd tvojej milosti prešiel z teba na mňa a uzdravil ma!"

Kedykožvek si potom spomenula na udalos pri prvom svätom prijímaní, vždy si spomenula aj na to, že je na Kalvárii a trpí spolu s Ježišom. A postupne sa jej rana zacelila a teraz je úplne uzdravená, lebo udalos v Ježišovom živote uzdravila udalos v jej živote.

Príbeh ženy trpiacej strachom z povrazu

Raz prišla za mnou žena s vežmi zvláštnym problémom. Prežívala kruté pocity strachu, ale jej strach vrcholil, keď videla povraz a hák. Snažil som sa zisti, prečo má taký strach z povrazu a háku. Určite muselo by niečo, čo sa prihodilo v jej živote v súvislosti s povrazom. Pospomínala mi toho vežmi veža, ale cítil som, že mi niečo zatajuje. A skutočne, v jej živote bolo niečo, za čo sa vežmi hanbila a o čom nechcela hovori.

Keď mala šestnás rokov, vstúpila do izby svojho otca a našla ho obeseného. Viete si predstavi ten šok, ktorý toto mladé dievča zažilo. A na tento obraz nikdy nevedela zabudnú.

Od tej chvíle mala strach zo všetkého. Nedokázala pochopi, že všetky jej následné strachy pochádzajú z toho jedného strachu, keď našla svojho otca obeseného.

Nechal som ju, aby podrobne vyrozprávala celú udalos. Ak je to možné, a to chcem vežmi zdôrazni, je potrebné necha vyrozpráva tieto záležitosti vežmi detailne, lebo už vtedy nastáva začiatok uzdravovania. Ale treba nájs správnu osobu.

Žena plakala a bola nahnevaná na Boha. Nechal som ju, aby otvorila ventil všetkým svojim citom. Keď skončila, mali sme pred sebou identifikovanú ranu (vtedy tá rana vežmi bolí). Keď sme našli koreň jej strachu, museli sme položil svoju ruku na túto ranu a poprosi Ježiša, aby ju uzdravil. A tak sme sa snažili objavi nejakú udalos v Ježišovom živote, ktorá by pripomínala udalos, ktorú prežila žena.

Našli sme Ježiša na Kalvárii, ukrižovaného medzi dvomi mužmi. Žene som povedal, aby si nepredstavovala Ježiša ukrižovaného, ale obeseného. A pri Ježišovi sme si predstavili dvoch mužov, tiež obesených, z ktorých jeden bol jej otec. Teraz videla svojho otca nie obeseného v izbe, ale obeseného pri Ježišovi, ako zápasí so smrou spolu s Ježišom. Sprítomnenie tejto chvíle bolo pre ňu vežmi bolestné. Vždy sa snažila vymaza zo svojej mysle obraz svojho obeseného otca. Vždy sa snažila túto ranu ukry. Teraz znova vidí svojho otca obeseného, ale nie v jeho izbe, lež pri Ježišovi. A snaží sa sprítomni túto chvížu, ale pri Ježišovi. Jej otec hovorí Ježišovi: Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho krážovstva."

Vežké utrpenie spôsobovala žene otázka: „Kde je teraz môj otec? Je môj otec v nebi?" Mala vežké pochybnosti a kládla si otázku, či je spasený. A teraz počula Ježišovo uistenie: „Ešte dnes budeš so mnou v raji." Ak toto slovo bolo povedané lotrovi, prečo nie aj môjmu otcovi? A toto slovo prinieslo svetlo do života tejto ženy.

Kedykožvek slúžim svätú omšu s modlitbami za oslobodenie žudí, ktorí sa pokúsili o samovraždu, táto žena verejne vyznáva, vydáva svedectvo o tejto udalosti a neprežíva pritom nijaký strach. Je uzdravená.

Čo teda potrebujeme? Spoji svoje problémy s Ježišovými problémami, aby mohli prija Ježišovu energiu a mohli by uzdravené. Biblia je Božím slovom. Ak je nejaká chvíža vo vašom živote, keď sa toto slovo stáva slovom, ktorým sa k vám prihovára Ježiš, tak toto slovo sa stáva živým. Už nebude len slovom, ktoré bolo povedané lotrovi pred dvetisíc rokmi. Vo chvíli, kedy ho čítate, vás toto slovo vykupitežský uzdravuje.

Navrhujem vám: Kedykožvek v sebe pocítite nevyrovnaný cit, kedykožvek pocítite, že ste odhalili koreň svojho problému a rozhodnete sa dotknú svojej rany, aby sa uzdravila, snažte sa nájs nejakú udalos v Ježišovom živote a preži ju. Snažte sa bojova spolu s Ježišom. Je to vežmi pekné, keď môžete prežíva svoj život s Ježišom. Ak ste unavení, žite s Ježišom, ktorý je unavený. Ak máte strach, prežívajte tento strach s Ježišom. Nech ste v akejkožvek situácii, nech máte akýkožvek problém, snažte sa ho prežíva s Ježišom. A dovožte Ježišovi, aby vás vykúpil a spasil.

Záverečná modlitba I.

Na záver sa pokúsime preži v modlitbe to, o čom sme hovorili. Nájdem vám text z Písma a budeme sa snaži spolu s Ježišom preži udalos opísanú v Písme. Nemôžeme sa venova všetkým zraneniam, ktoré máme, a preto si musíme vybra jednu, ktorá bude pre všetkých vás vežmi známa. Myslím, že všetci máte skúsenos s tým, že cítite prázdnotu počas modlitby a nedokážeme nadviaza spojenie s Pánom. Tento pocit precítil aj Ježiš, keď sa modlil v Getsemanskej záhrade.

Prosím vás, aby ste si našli Mk 14, 32-42: Prišli na pozemok, ktorý sa volá Getsema-ni, a povedal svojim učeníkom: „Sadnite si tu, kým sa pomodlím." Vzal so sebou

Petra, Jakuba a Jána. I dožahla naňho hrôza a úzkos. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smr. Ostaňte tu a bdejte!" Trochapoodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je to možné, minula táto hodina. Hovoril: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty." Keď sa vrátil, našiel ich spa. I povedal Petrovi: „Šimon, spíš? Ani hodinu si nemohol bdiet? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé. " Znova odišiel a modlil sa tými istými slovami. Ale keď sa vrátil, zasa ich našiel spa: oči sa im zatvárali od únavy a nevedeli, čo mu poveda. Keď prišiel tretí raz, povedal im : „Ešte spíte a odpočívate? Dos už. Prišla hodina-, hža, Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca je blízko. "

Čo sa často stáva tebe i mne, to prežil aj Ježiš, keď sa modlil v Getsemanskej záhrade. V tejto chvíli, môj Pane, sa aj ja desím a som plný úzkostí. Môj problém je predo mnou. Cítim sa sám a opustený. Pre teba, Pane, bol Otec všetkým. Ale v tejto chvíli si necítil jeho prítomnos. Preto si vo svojej opustenosti išiel za Petrom, Jakubom a Jánom. Vo svojom boji si túžil po žudskej úteche, potreboval si pomoc človeka, ale aj to ti bolo odoprené, lebo tvoji dôverní priatelia zaspali. Neuvedomili si, cez čo si prechádzal. Jednoducho zaspali.

V    tejto chvíli, Pane, sa aj cítim sám so svojím problémom. Nikto ma dokonale nepochopí. Nikto mi nemôže naozaj pomôc. Moje srdce, Pane, je naplnené smútkom a úzkosou. Môj Pane, ty si chcel preži tieto hrozné chvíle, len aby si mohol uzdravi môj smútok a moju úzkos. Ty sám si ich nepotreboval preži. Pane, ale urobil si to pre mňa.

V    tejto chvíli aj ja bojujem, aby som vedel plni tvoju vôžu. Bál si sa tej hodiny, Pane, a bojím sa jej aj ja. Podobne ako ty, aj ja sa chcem obráti na Otca slovami: Otče, Abba! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. Ale nech sa stane tvoja, nie moja vôža.

Pre všetky bolesti, Pane, ktoré si pretrpel v tejto hodine, a prosím o silu poveda Otcovi svoje áno, ako si mu ho povedal ty. Keď si vyslovil svoje áno, vôbec si nebol nadšený. Nebolo to pre teba žahké, bolo to vežmi ažké. Ale povedal si to. V tejto chvíli chcem spoji svoju vyprahnutos s tvojou bezútešnosou, aby som prijal od teba energiu, ktorú nemám, aby som ju získal z tvojho zápasu s Otcom. Duch je ochotný, ale žudská prirodzenos je slabá. Pomôž mojej žudskej prirodzenosti a daj mi silu nies kríž, aby som dosiahol vzkriesenie a slávu vykúpených Božích detí. Amen.

Záverečná modlitba II.

A teraz sa budeme snaži preži to, čo som vám rozprával.

Znova privrite oči, pokúste sa vstúpi do Božej prítomnosti a sprítomnite si jeden 2 najväčších problémov, ktoré dnes prežívate. Môže to by dos ažké, keď budete takto identifikova svoju ranu. Možno by ste sa radšej na ňu ani nepozreli, ale zahžaďte sa skutočnosti do tváre. Dovožte Duchu v tejto chvíli, aby vám sprítomnil z Ježišovho života nejakú udalos, ktorá je vežmi blízka tej, ktorú prežívate.

Ježiš plačúci, Ježiš nahnevaný, Ježiš osamotený, Ježiš zranený svojím blízkym priatežom, Ježiš, ktorý nemohol obja svoju matku na Kalvárii, Ježiš, ktorý plače nad mŕtvym priatežom, Ježiš s archou hriechov na pleciach, Ježiš, ktorému je ažko plni Otcovu vôžu. Ježiš všetkým týmto prešiel, takže môžete spoji udalos zo svojho života s udalosou z jeho života.

Ježiša obvinili aj z toho, že koná svoje zázraky mocou Belzebula. Jeho príbuzní ho nazvali bláznom. Aj Ježišovo srdce trpelo, keď cítil, že ho druhí nemilujú. Môžeme to vidie vtedy, keď ho zradil Judáš, keď ho zaprel Peter, keď ho opustili apoštoli. Ježiš prežíval vežkú boles vtedy, keď žudia, pre ktorých urobil tožko dobrého, kričali: „Ukrižuj ho, ukrižuj!" Predstavte si niečo podobné, lebo je možné, že aj vás zatracujú, odsudzujú. Bolo to vežké zranenie aj pre Ježiša, keď žudia, ktorých tak vežmi miloval, si namiesto neho zvolili Barabáša.

Pane Ježišu, v tejto chvíli vidíš všetky moje problémy. Všetky ti ich predkladám, aby si ich vykúpil. Vykúp ma, Pane, vykúp. Všetkým si prešiel, len aby si ma uzdravil. A ja som tu, Pane. Otváram sa tvojmu uzdravovaniu.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.


Nebojte sa!

Štyri základné emócie Strach

Na základe svojej skúsenosti môžem poveda, že vežmi veža žudí prežíva strach, ktorý býva ich najväčším problémom. Kdekožvek prichádzam, všade zisujem, že strach je najväčší psychologický problém. A nezávisí to od zamestnania alebo od povolania, ktoré človek má. Často sa stretávam so strachom u kňazov, u rehožných sestier, u politikov či lekárov. Hovorím o týchto skupinách žudí len preto, lebo si často myslíme, že sú to žudia najsilnejší. Ale strach má každý jeden z nás a prežíval ho aj Ježiš. Áno, aj Ježiš prežíval chvíle, keď bol zdesený a prejavil to pred apoštolmi. Mal strach pred hodinou utrpenia a potil sa krvou od strachu, keď sa mal vybra na cestu utrpenia. Toto je jedna z emocionálnych porúch, s ktorou sa v živote stretávame.

Hnev

Myslím si, že každý z nás precítil alebo cíti hnev vo svojom srdci. Môžeme sa hneva na seba, ak neprijmeme svoje telo, svoj vek, svoj životný stav, svoju rodinu. Môžeme sa hneva dokonca aj na Boha, keď ho žiadame o niečo, čo nám nedáva. „Bože, prečo si mi to urobil?" - „Prečo si dovolil, aby moja matka zomrela?" - „Prečo si dopustil, aby ma môj priatež opustil?" Vežmi veža problémov vzniká z toho, že sa na Boha obraciame s hnevom. Vežké hnevy môžeme prežíva aj voči žuďom. Hneváme sa na žudí, ktorí ešte žijú, ale hneváme sa aj na tých, ktorí už zomreli. Najväčšie hnevy v našom živote sú obrátené na našich rodičov. Z hnevu pochádza aj najväčšia ažkos, že nedokážeme odpusti. A to, že nedokážeme odpusti, môže prinies do nášho života vežkú úzkos.

Pocit viny

Cítime sa vinní za niečo, za čo už vinu nenesieme. Uvediem vám klasický príklad. Niekto bol počas svojej mladosti sexuálne zneužitý, či už vlastnou vinou alebo bez vlastnej viny. Táto udalos prináša postupom rokov ďalšie a ďalšie pocity viny. Žena sa dopustila potratu a nedokáže prija odpustenie dieaa. Snaží sa to zakrýva, ale je to stále tu. Prečo som vždy smutný, prečo som v depresii? Nedokážem to pochopi. A keby ste išli hlbšie do svojho života, zistíte, že ste si niečo neodpustili. Dopustili ste sa hriechu homosexuality alebo ste boli v určitom období svojho života alkoholikom. Svojím rozumom chápete, že vám Boh odpustil, ale city sú opačné. Cítite, že vám nebolo odpustené. A vežmi často prežívame smutné dni práve v dôsledku Pocitu viny, ktorý je v nás. Toto je tretia emocionálna porucha.

Úzkos

Keď hovoríme o úzkosti, môžeme vymenova jej sprievodné javy, a to je napätie, depresia, stres, únava. Ak sa tieto sprievodné javy v našom živote prejavia, je to dôkazom toho, že žijeme alebo v minulosti alebo už v budúcnosti. Žijeme v minulosti, ktorá už nejestvuje, alebo myslíme na budúcnos, ktorá ešte nenastala. A potom nám neostáva energia na to, aby sme prežívali prítomnos. Psychológovia hovoria, že strácame 75% energie na problémy, ktoré už neexistujú, ktoré sú minulé, alebo sa snažíme rieši problémy budúcnosti, ktoré ešte nie sú. Plytváme tak 75% svojej energie - a pritom hovoríme o normálnom človeku. Ale ja neviem, kto je z nás úplne normálny. Na to, aby sme dokázali ži v prítomnosti, nám ostáva iba 25% energie.

Rozprávanie o strachu

Príbeh o „kuriatku"

V    ohrádke žila sliepka a okolo nej mnoho kuriatok. Jedného dňa sa medzi kuriatkami ocitlo mláďa orla, ktoré o sebe nevedelo, že je orlom. Myslelo si, že je kurčaom, a tak jedlo to isté jedlo, ktoré mali kurčatá, pohybovalo sa ako kurčatá a lietalo tiež len ako kurčatá, ledva do výšky plota.

Raz zbadalo, ako nad priestorom, kde žilo s kurčatami, krúži mohutný orol. Pozrelo sa do výšky a zatúžilo by orlom. Pochytila ho vežká skžúčenos, lebo bolo iba kurčaom. Ale orol sa pozrel na orlíča a zavolal naň: „ Vzlietni! Roztvor krídla a let'! Veď ty si orol!"

Ale malý orol povedal: „Nie, nie, ja som kurča." A zostal zronený, obrátil sa a odišiel ku kurčatám. A tak celý svoj život prežil ako sliepka s túžbou by orlom. Nikdy si neuvedomil, že orlom bol.

Strach ako Boží dar

Premýšžam, či sa vás mám spýta a vyzva vás, aby ste dali ruku hore vy, ktorí si myslíte, že ste orlami... Zdá sa, že vás je vežmi málo, všetci ostatní sme kurčatá.

Ale Boh nás nestvoril ako kurčatá, stvoril nás ako orly. Vložil do nás srdce orla a dal nám všetky schopnosti, aby sme lietali. Aj keď sa na to pozrieme z psychologického hžadiska, vidíme, že je v nás mnoho schopností, ktoré nikdy nepoužijeme. Prečo? Lebo máme strach. Je to strach, ktorý nás zdržiava od niečoho, čo by sme mohli urobi.

I keď hovoríme o strachu, v prvom rade si musíme uvedomi, že strach je Boží dar. Dal nám ho Boh, ktoiý chce, aby sme prežili a mohli ži. Strach nám zabraňuje hodi sa pod vlak alebo skoči do ohňa. Strach v nás vzbudzuje prezieravos, aby sme robili veci bez zbytočného rizika a zvažovania.

Strach je dar od Boha. Až keď stratíme kontrolu nad strachom, vtedy sa stáva nevyrovnanou emóciou a musí by uzdravený. Vtedy prestávame by slobodnými žuďmi a stávame sa otrokmi svojho strachu a musíme prosi Ježiša, aby nás uzdravil. A tak je v nás strach, ktorý je dobrý, a strach, ktorý treba uzdravi.

V    Biblii nachádzame mnoho zmienok o strachu. „Neboj sa, nebojte sa!" sú v Biblii vežmi časté slová. „Neboj sa!" - hovoril Boh prorokom Izaiášovi, Jeremiášovi a Eliášovi; „Neboj sa!" - povedal Boh Zachariášovi v chráme; „Neboj sa!" - povedal anjel Márii; „Nebojte sa!" - povedal Ježiš apoštolom, keď kráčal po mori; „Nebojte sa!" - povedal im po vzkriesení.

Je to vežmi zaujímavé. Viete, kožkokrát sa nachádzajú slová „nebojte sa" v Biblii? Tristošesdesiatpäkrát! Iba ak máme priestupný rok, 29. februára, vtedy sa môžeme bá, iba na ten deň nemáme slovo „nebojte sa", len raz za štyri roky. Inak nám Boh hovorí neustále, deň za dňom: „Neboj sa!"

Bázeň Božia a strach z Boha

V    Písme sa často stretávame s tvrdením, že bázeň Božia je darom Ducha Svätého 0ób 1,1; 28,29; Prísl 10,27; 15,16; 19,23; 9,10; 14,17). Je to múdros, ktorú máme ma vo vzahu k Bohu. Treba si uvedomi jednu dôležitú skutočnos: je vežký rozdiel medzi strachom z Boha a bázňou Božou.

Bázeň Božia je Boží dar, lebo je to strach pochádzajúci z lásky. Ak niekoho skutočne milujeme, budeme robi všetko pre to, aby sme ho ničím nezranili. Snažíme sa ho milova aj v maličkostiach, nielen vo vežkých veciach. To je strach pochádzajúci z lásky. Ma bázeň Božiu znamená snahu vyhnú sa všetkému, čím by sme mohli Boha urazi.

Strach z Boha nepochádza od Boha, ale od diabla. Zlý duch ti hovorí: Boh a potrestá, Boh ti neodpustí tvoje hriechy, Boh nemôže zabudnú na tvoju minulos, Boh a odsúdi do pekla. Toto je strach z Boha, keď sa na Boha pozeráme ako na sudcu, a nie ako na Otca. Tu nemožno hovori o bázni, ale o strachu. Bázeň vychádza z lásky, strach vychádza zo zastrašovania, z teroru.

Stretávam žudí, ktorí mi hovoria: „Nechodím na prijímanie, lebo toho nie som hoden; nemodlím sa k Bohu, lebo ma aj tak nechápe; bojím sa Boha, lebo ma môže potresta." Toto je strach z Boha, ktorý pochádza od diabla. Diabol vie, že opustíš Boha, len čo si o ňom začneš myslie, že je sudcom a ničím iným.

Strach z Božieho poslania

Všetci máme nejaké strachy, mali ich aj zbožní a svätí žudia. Myslím, že prvý človek, ktorý prežíval skutočný strach, bol Adam. Svätci vedeli, čo je to vežký strach. Ako Príklad nám môže poslúži prorok Habakuk (3,16), u ktorého nachádzame tieto slová:

..Počul som a chvelo sa mi vnútro, pri hrmote triasli sa mi pery, rozklad mi vnikal do kosti a nohy sa mi chveli."

Takže vy nie ste jediní, ktorí prežívate strach. Môžete by spokojne vežkými prorokmi a pritom ma aj strach. Aj Mária sa zžakla, keď k nej prišiel anjel, aby jej odovzdal Božie posolstvo. Všetci máme strach, keď k nám hovorí Boh. A je to pochopitežné. Keď k nám hovorí Boh, vždy žiada niečo, čo presahuje naše možnosti. Môže to vyzera divne, ale je to pravda. Keď nás Boh o niečo žiada, vždy nás žiada o niečo väčšie, než sme my sami.

Všimnime si poslanie, ktoré dal Boh Márii. Všimnime si, čo čakalo Zachariáša, ktorému oznámil, že jeho žena, ktorá už mala vyše osemdesiat rokov, bude ma diea. Všimnime si poslanie, ktoré dal Mojžišovi, aby vyviedol Izrael z Egypta. Pozrite sa na poslanie, ktoré dal apoštolom, hovoriac im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu"(Mk 16,15).

Keď nám Boh dá nejaké poslanie, toto poslanie bude vždy nad naše možnosti a schopnosti. A ja si myslím, že je to úplne prirodzené, keď dostaneme strach.

Prečo s nami Boh zaobchádza takýmto spôsobom? Pretože nás chce presvedči, že sme iba nástrojmi v jeho rukách, a že on je ten, ktorý všetko koná. Povedzme, že my robíme iba materiálne veci. V tejto chvíli ja robím vežmi materiálnu vec - prednášam. Ja vám iba podávam posolstvo, ale nemám nijakú moc nad vašimi srdciami alebo nad vašou mysžou. Ak sa niekto z vás cíti oslovený, tak sa ho nedotkli moje slová, ale Božia moc. Žiadne slovo nemôže by také silné, aby zmenilo človeka. Iba Boh sa môže dotknú človeka a zmeni ho.

Ak sa Boh rozhodne urobi niečo cez nás, môžeme dosta strach. A to je dôvod, prečo Boh tebe i mne neustále hovorí: „Neboj sa!" Všetko sa uskutoční mocou Ducha. Ak a Boh posiela, ak a volá, aby si niečo urobil, tak sa neboj, že to nebudeš schopný spravi. Urobíš to mocou Ducha Svätého. To je dôvod, prečo neustále počujeme slová: „Neboj sa, nebojte sa!"

„Malé strachy"

Strach je najbežnejšia emócia, ktorá sa vyskytuje medzi žuďmi. Vežmi mnoho žudí trpí strachom. Počnúc malými strachmi, medzi ktoré patrí strach z myší, z hmyzu, strach vystúpi pred verejnosou, strach pred stretnutím sa s cudzincami, strach pred lekárom, z tmy, pred skúškami, až po strach z manžela, manželky, rodičov, predstavených... Mohli by sme napísa vežmi dlhý zoznam strachov. Zväčša máme tieto malé strachy alebo, lepšie povedané, vežké strachy z malých vecí, a tak dochádza k tomu, že máme v sebe uzavretých mnoho malých strachov.

Okrem toho každý z nás má aj svoj originálny strach. Poznal som na Sicílii dievča,

ktoré malo vežký strach z vody. Kedykožvek pilo vodu, muselo zavrie oči. Poznal som aj človeka, ktorý mal strach zo svätých obrázkov, lebo si myslel, že svätec vystúpi z obrázku a zaútočí na neho.

Strach, nech je akýkožvek, spôsobuje vežké utrpenie. Každý strach môže ma svoj koreň v minulosti. Keď som sa snažil pomôc dievčau, ktoré sa bálo vody, a zamýšžali sme sa nad tým, kde sa to všetko začalo, zistili sme, že sa dusila, keď ju matka nosila pod srdcom. A bolo ju treba uzdravi z dusenia, aby sa uzdravila aj zo strachu pred vodou. Každý strach, nech by sa zdal akokožvek smiešny, spôsobuje človeku boles a človek ním volá o pomoc.

Často sa nám stáva, že zhromažďujeme v sebe malé strachy, ktoré si potom na niečom vylejeme, napr. na malej myši alebo na drobnom hmyze. Rozumom si vieme odôvodni, že myš nám nič zlé neurobí, ale napriek všetkému mnohí žudia sa vežmi boja drobných zvierat. Čo sa deje? Máme v sebe nazhromaždených veža drobných strachov, o ktorých sme nikdy nikomu nehovorili, ktoré sme nikdy neriešili. Potom sa snažíme nájs niekoho alebo niečo, na čo ich prenesieme. Výsledkom toho je vežký strach zo skúšok, z tmy, z autority, z mikrofónu, z výšok a mnohých iných vecí.

źudia, ktorí prežívajú strach, trpia utkvelou predstavou, že budú okradnutí, že neprídu niekde načas - týchto je vežmi málo - že nie sú vhodne oblečení, že sú chorí. Majú utkvelú predstavu, cítia to, čo v skutočnosti nie je pravda. Niektorí žudia majú vežký strach z lekárov, nemajú istotu vo svojich výpočtoch a prepočítavajú ich stále odznova, iní majú strach z toho, že budú zranení, a preto sú nadmieru opatrní a ostražití. Niektorí žudia majú strach vstúpi do výahu alebo sa boja, že ich niekto zavrie do kúpežne, boja sa výšok, cestova autom alebo autobusom, majú nutkavé myšlienky, že nie sú dos čistí, majú strach z budúcnosti - to je vežmi častý strach. Iní sa boja osta sami doma, majú strach by v dave, boja sa vystúpi na verejnosti a komunikova s inými. Ako vidíte, tento zoznam by sme mohli stále dopĺňa. Som si istý, že každý z nás má v sebe nejaký strach.

Sebaodmietnutie ako koreň strachu

Ak je nᚠstrach nahromadením mnohých malých strachov, jeho častým koreňom je sebaodmietnutie, ako to povedal známy psychiater William Glasser. Inými slovami, strach z toho, že nás žudia neprijmú takých, akí ste. To so sebou prináša osamotenos a tá zas zavrhovanie, odmietanie seba. A tak by som sa chcel dotknú toho, aký strach môže prameni zo sebaodmietaniu.

Čo o mne povedia iní

Strach často nie je ničím iným, ako reakciou na strach z iných. Je to strach z toho, čo by si iní o nás pomysleli, čo by o nás povedali. Je to strach, ktorý nás blokuje v tom, čo by sme mali robi, strach z toho, že padneme alebo že tí druhí spoznajú našu ohraničenos. To nás môže zabrzdi, aby sme sa objavili na verejnosti, znemožni nám vyjadri svoje myšlienky alebo slúži žuďom svojimi charizmami.

Ako sa tento strach prejavuje v živote? Ak na svätej omši ukážeme na niekoho, aby prečítal čas z Písma, mnoho žudí sa začne trias. Prečo? Vari preto, že nevedia číta? Nie. Majú strach z toho, čo o nich povedia iní. Často cítime potrebu poveda počas modlitbového stretnutia modlitbu. Ale neurobíme to, lebo máme strach z mienky iných. Vidíme, že sebaodmietanie je tu a je koreňom nášho strachu.

Niekedy, keď žudia vystupujú na verejnosti, necítia sa dobre, lebo si myslia, že v porovnaní s inými nie sú dobre oblečení. A začnú si myslie, že všetci sa na nich pozerajú. Takisto nikdy nevystúpia na verejnosti, lebo si myslia, že druhí by to urobili lepšie.

Kritický duch

źudia, ktorí sa boja reakcie iných a chcú svoj strach kompenzova, sa stávajú príliš kritickými, impulzívnymi. Keď sa stretnete s človekom, ktorý všetko kritizuje, dáva najavo, že je v ňom obrovský strach, že druhí sú lepší ako on. Bráni sa tým, že kritizuje všetko okolo seba. Takýto človek, ktorý len kritizuje, je neslobodný a kritizovaním zakrýva svoje strachy.

Autoritatívnos

Často sa stretávame s žuďmi, ktorí sa nám javia ako vežmi silní jednotlivci a tak sa aj tvária. Často sila, ktorú prejavujú navonok, je len divadlom. Je to len strach, lebo sa boja prejavi svoje slabosti a ohraničenos pred žuďmi. Strach môže pochádza aj z našej slabosti, že nie sme schopní prijíma naše životné neúspechy a zlyhania. Slobodný človek dokáže prijíma aj neúspechy. Človek, ktorý má silne vyvinutý mechanizmus sebaobrany, ktorý sa vždy obhajuje, ktorý nie je schopný prija človeka, čo ho napomína, je človekom plným strachu.

Ak sme slobodní, nechávame žudí diskutova o veciach vežmi spontánne. Ale ak máme zo všetkého strach, okamžite sa snažíme by autoritatívni v diskusii, aby sa náhodou nestalo, že žudia začnú rozpráva o veciach, ktoré by nás mohli znepokoji.

Nechcem sa dotknú svojich bratov kňazov, ale často prichádzame do kontaktu s kňazmi a farármi, ktorí sú vežmi autoritatívni. Nedopustia slobodnú diskusiu, lebo majú obavu z toho, že žudia pôjdu proti ich myšlienkam, alebo by sa nevedeli bráni.

Strach z ovládnutia inými

Často máme strach z toho, že nás iní žudia ovládnu, a tak sa stávame agresívnymi. Agresivita je len účinkom a reakciou na strach. Všimnite si agresivitu v domácnosti.

Ak máme agresívneho syna alebo agresívnu dcéru, ich agresivita je len výsledkom alebo reakciou na vežký strach, že ich niekto ovládne. Myslia si, že druhí nemajú právo kontrolova ich myšlienky a skutky. Takíto žudia sa zvyčajne snažia o dominantné postavenie a nadvládu.

ažkos zdôveri sa

Sú žudia, ktorí majú obrovský strach zdôveri sa so svojimi slabosami, a tak sa tvária ako tí, ktorí nikdy neurobia chybu, ako dokonalí jednotlivci. Prežívajú nedostatok slobody. Pozrite sa na svätého Pavla. Nemal žiadne problémy napísa v liste Rimanom, že on sa snaží robi dobro, ale vždy urobí niečo zlé. Pozrite sa na svätého Petra. Nemal problémy s tým, aby evanjelisti písali o jeho hriechoch a aby sa to čítalo vo všetkých komunitách a skupinkách Cirkvi. Toto sú slobodní žudia, zatiaž čo žudia plní strachu, sa snažia predstavi sa ako dokonalí žudia.

Strach z neúspechov

V mnohých z nás je vežký strach z pádov a neúspechov. Sú žudia, ktorí skrývajú svoje pády a neúspechy a stávajú sa vežmi nudnými. Ich pád je zjavný. Každý ich vidí v jasnom svetle, ale oni neustále obraňujú svoju pozíciu. To je prejavom ich strachu. Základom tohto strachu je tiež sebaodmietnutie, že druhí by ich mohli vytlači z piedestálu, na ktorom stoja. Ako vidíte, veža našich reakcií je dôsledkom strachu v nás. A výsledkom toho je, že reagujeme vežmi zvláštnym spôsobom.

Ako sa uzdravi zo strachu?

Na uzdravenie zo strachu sa môžeme pozera zo psychologického a duchovného hžadiska. Vysvetlíme si to.

Psychologické hžadisko

Ako sa možno uzdravi zo strachu, keď sa naň pozeráme zo psychologického hžadiska? Iba tak, že sa postavíme strachu zoči-voči. Uvedomme si, že strach je cit a city nemožno zdôvodni rozumom. Napr. rozumom si môžeme zdôvodni, že malá myš nikoho nezožerie, že myš sa bojí nás, ale napriek tomu sa jej bojíme. Strach je cit a nemôžeme ho zdôvodni rozumom. Rozum i srdce majú svoj vlastný spôsob zdôvodňovania vecí, ale sú to cesty paralelné, ktoré sa nikdy nestretnú. Jediným spôsobom, ako zvíazi nad strachom, je bojova proti nemu priamo.

Ako sa môžeme vylieči zo svojich strachov? Uveďme si príklad strachu z myší. Zo strachu z myší budete uzdravení vtedy, keď myš dokážete chyti do ruky a zahra sa s ňou. Ale toto je dlhý proces, trvá to vežmi dlho, kým sa k takémuto ciežu dostanete, ale treba aspoň zača rieši tento problém. Začnite tým, že sa zahžadíte na mŕtvu myš, že ju chytíte, dáte ju na lopatu a vynesiete ju mŕtvu von. Urobte aspoň tožko, že pri pohžade na myš nevybehnete hneď na stôl, ale sa postavíte aspoň na stoličku. Ale niečo začnite. Aj keď nedosiahnete taký stupeň, žeby ste myš chytili do ruky, aspoň vás nezachváti panika, keď ju zbadáte.

Ďalšie príklady: Ak máte strach z letu lietadlom, jediný spôsob, ako prekona tento strach, je cestova lietadlom. Ak sa bojíte tmy a chcete tento strach prekona, vchádzajte do tmavých miestností a strach postupne prekonáte. Treba to robi postupne, ale treba sa k problému postavi priamo. Je zbytočné chodi za nejakým človekom, aby vás presvedčil. Mohol by síce presvedči vᚠrozum, ale nebude vedie presvedči vaše srdce. Takto sa staviame k problému strachu zo psychologického hžadiska: priamo sa s ním konfrontujeme.

Duchovné hžadisko

K strachu sa môžeme postavi aj z duchovného hžadiska. Keď o tom hovoríme, to neznamená, že kladieme duchovné hžadisko do protikladu so psychologickým hžadiskom. Jeden pohžad dopĺňa druhý. Toto hžadisko nám hovorí, že treba objavi Ježiša, ktorý sám prežíval strach. A keďže ako človek poznal svoju ohraničenos, neváhal verejne, pred učeníkmi, poveda, že má strach.

jeho múdros je nevystihnutežná.

On dáva silu ukonanému

a bezmocnému dá vežkú zdatnos.

Ustáva mládež a omdlieva

a junač podlomená padá.

Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu,

získavajú krídla ako orly,

uteka budú a neustanú,

budú putova a neomdlejú.

A Izaiᚠpokračuje v nasledujúcej kapitole. Prosím vás, aby ste tieto slová prijímali tak, akoby ich Pán hovoril priamo vám:

Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem a, ba pomáham ti, držím a svojou spásnou pravicou.

Kristoterapia

Ako sme už povedali, aj Ježiš mal strach. Keď ho chceli ukameňova, ušiel. Ako to vidíme v evanjeliu (pórov. Mk 14), keď sme rozjímali o Ježišovi v Getsemanskej záhrade, Ježiš bol plný úzkostí a strachu. Počujme, čo hovorí Marek: „Moja duša je smutná až na smr. A dožahla naňho hrôza a úzkos." Za normálnych okolností, ak hovoríme o hrdinoch, hovoríme o nich ako o žuďoch, ktorí vo svojom živote nepoznali strach. Evanjelisti predstavujú Ježiša ako Božieho Syna, ale nebránia sa tomu, aby odhalili aj jeho žudskú prirodzenos. Teda aj Ježiš prežíval chvíle strachu.

Čo robi? To, čo sme hovorili aj predtým. Snažme sa spoji svoje strachy so strachom a úzkosou, ktorú prežíval aj Ježiš. A túto liečbu, túto terapiu, budeme nazýva kristoterapiou, lebo budeme liečení pomocou Krista a s Kristom. Ježiš nás uzdravuje pomocou slov, ktoré ožívajú v okolnostiach, v ktorých sa nachádzame my. Dobre si zapamätajte, čo vám teraz poviem: Ježiš svojou smrou zvíazil nad smrou.

Uvediem vám niekožko citátov z Písma, najmä z Izaiáša (40,28-31)

Či nevieš? Či si nepočul? Bohom večnosti je Pán. On stvoril končiny zeme, neukoná sa, ani neustane,

Keď budeš brodi vodami, budem s tebou,

a keď riekami, nepotopia a,

keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa

a plameň nebude horie na tebe.

Veď ja som Pán, tvoj - Boh,

svätý Izraelov, tvoj Spasitež.

(Iz43,2-3)

Myslím, že tieto slová dávajú jasne najavo, že Boh nás chce uzdravi z našich strachov. Teraz prejdime k záverečnej modlitbe, v ktorej odovzdáme svoje strachy Bohu.

Záverečná modlitba I.

Vstúpme do Ježišovej prítomnosti. Ježiš sa obracia na svojich apoštolov: „Dožahla na mňa úzkos z utrpenia, ktoré ma čaká. Mám strach z plnenia Otcovej vôle." Ježiš je plný strachu. Aj ja sa vežmi bojím, Pane.

Ak jestvuje v tvojom živote nejaký osobitný strach, pripomeň si ho. Ak ti nič konkrétne neprichádza na um, to znamená, že tvoj strach je nahromadením mnohých malých strachov. Ale určite je v tebe nejaký strach.

Je to Petrov strach, keď bol na lodi a vlny dorážali na malú loďku. A Peter bojoval sám, bez pomoci. Ježiš spal. Zdá sa, Pane, že aj teraz spíš. Kým ty spíš na poduške, Pane, ja prežívam samotu a bojujem so svojím strachom. Zobuď sa, Pane! Vari ti na tom nezáleží, že sa topím?

A Ježiš sa zobúdza, obracia sa k tebe a oslovuje a menom: „Muž, žena slabej viery, nevieš, že som s tebou? Prečo si vystrašený? Vlož svoj strach do mojich rúk. Neboj sa, veď ja som tvoj Boh. Obdarím a silou. Ja ti naozaj pomôžem. Ja a podopriem svojou spásnou pravicou. Aj keď sa budeš brodi vodami, budem s tebou, keď budeš prechádza riekami, nepotopia a, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa, plamene ti neublížia.

Dovož, aby Ježišov strach uzdravil tvoj strach. Objím Ježiša, plného strachu. A v tomto objatí precí, ako sa Ježiš chveje strachom. Dovož, aby a naplnila jeho vykupujúca energia. Dovož, aby Ježišov strach uzdravil tvoj strach.

Teraz si doprajme chvížu ticha. Precí v ňom, že Ježiš svojím strachom uzdravuje tvoj strach.

Sláva Oícu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.

Záverečná modlitba II.

Teraz by som chcel skúsi niečo, čo by sa dalo nazva kristoterapiou, vyliečením nevyrovnaných emócií a strachov. Budem vás vies k malej modlitbovej skúsenosti.

Zavrite oči a vstúpte do Pánovej prítomnosti. Dovožte Duchu, aby sa dotkol niektorého z vašich strachov. Možno si spomeniete na vežký strach zo svojej minulosti, na niekoho, kto vás zastrašil, možno na šok, ktorý ste prežili v detstve. Môže to by sexuálne zneužitie, trauma z toho, že ste ako deti videli rodičov bojova proti sebe, môže to by strach zo školy, keď bola nejaká písomka alebo skúška, alebo sa jednoducho môžete dotknú všeobecného strachu, ktorý prežívate.

Som ustrašený, mám obavy, keď som na verejnosti, keď mám rozpráva na verejnosti. Možno som plný strachu, keď sa mám stretnú s niekým, kto je autoritou. Mám vežký strach z budúcnosti, z neúspechov, pádov, zlyhaní, strach z Boha, ktorý mi neodpustí, strach z tmy, z výahu. Mám vežký strach z ohňa, výšok, choroby, zo starnutia, prílišný strach zo straty otca alebo matky, strach z detstva, strach z otca, ktorý bol vežmi prísny, strach z matky...

Vlož svoj strach do Pánových rúk.

A my a prosíme, Ježišu, aby si položil svoje ruky na tieto strachy. Daj mi, môj Pane, odvahu, aby som sa vyrovnal s týmito strachmi. Vydychuj teraz tieto strachy a dovož Ježišovi, aby zaujal ich miesto. A teraz vnímaj Ježišovu ruku na svojom ramene, ako ti hovorí: „Volám a tvojím menom, buď naplnený pokojom. Ja Som. A nemaj žiaden strach." Nechaj, aby znela ozvena týchto slov v tvojich ušiach. „Buď naplnený pokojom. Ja Som. Nemaj strach."

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.


Zranenia z detstva

Príbeh Šuana

V jednej africkej dedinke žila chudobná žena s dieaom. Chlapček sa volal Suan. Raz túto rodinu navštívil misionár a nechal u nej škatužku s keksami. Pre chudobnú ženu bola škatuža s keksami niečím nezvyčajným, preto ju schovala, aby z nich mohli jes kúsok po kúsku. Ale raz Suan našiel túto škatužu a zjedol všetky keksy naraz. Keď to matka zistila, vežmi sa nahnevala a Suana zbila.

Chlapec utiekol z domu a pobral sa do lesa. A celý čas, ako bol na úteku, hovoril: „Nenávidím a, nenávidím a!"Prišiel na miesto, kde bola vysoká skala, tam si sadol a kričal: „Nenávidím a!" Ako kričal, zrazu začala ozvena opakova tie isté slová: „Nenávidím a!" Suan sa zžakol, že sú tam duchovia, ktorí ho nenávidia a bol z toho zhrozený. Nevydržal tieto slová, lebo si myslel, že všetci duchovia lesa sú proti nemu a kričia: „Suan, nenávidíme a!"

Rozbehol sa naspä domov a plakal. Hneď ako prišiel, bežal k matke a hodil sa jej do náručia. „ Čo sa stalo?" spýtala sa ho mama. A Suan odpovedal: „ Všetci lesní duchovia na mňa kričali, že ma nenávidia. " Matka mu povedala: „Poď, ukážeš mi miesto, kde na teba kričali duchovia, že a nenávidia. "A tak išli spolu na miesto, kde bola skala a Suan povedal mame: „ Tu je to miesto, kde lesní duchovia na mňa kričali, že ma nenávidia. " Matka, ktorá všetko porozumela, povedala Suanovi: „ Sadni si a teraz krič- mám a rád!" A ako to spravil, ozvena začala opakova: „Mám a rád!" Vtedy Suan pocítil, že všetci lesní duchovia ho majú radi. Cítil sa by milovaný. Naplnila ho radost, objal svoju mamu a spolu odišli domov. A Suan bol šastný, lebo stále počul ozvenu slov: „Suan, máme a radi!"

Ak budeme v živote kriča „Nenávidím", potom sa budeme cíti nenávidení. Ak budeme v živote kriča „Milujem", potom sa budeme cíti milovaní. Ak milujeme. sme otvorení láske. Ak nenávidíme, sme otvorení nenávisti. Teraz musíme nájs vo svojom živote nejaké miesta, ktoré sú bez lásky, aby sme do nich mohli vloži lásku. Všetci môžeme nájs v sebe miesta, kde sa cítime by nemilovaní.

Zistenie zranení

Budeme sa zaobera vežmi delikátnou témou, ktorú sme už niekožkokrát počas seminára naznačili: dotkneme sa rán, ktoré sme získali počas nášho detstva.

Veža rán a zranení v našom živote pochádza z nedostatku lásky. Nedostatok lásky alebo, ešte lepšie povedané, nedostatok prejavenej lásky sme zakúsili predovšetkým od svojich rodičov, od svojej matky a svojho otca. Rodičia nás milovali, ale často nám nevedeli da svoju lásku najavo, nevedeli nám ju prejavi. Mnohí mladí žudia hovoria: „Moja matka ma nemiluje. Môj otec ma nemá rád." A tak v sebe pociujeme prázdnotu a trpíme nedostatkom lásky po celý svoj život.

Táto meditácia, ktorej sa budeme teraz venova, má dva motívy.

Prvý motív: dotknú sa hlbokých rán, ktoré pochádzajú z nášho detstva. Samozrejme, nejdeme sa s nimi zaobera len preto, aby sme ich našli, ale preto, aby mohli by uzdravené. Druhý motív: aby si rodičia, ktorí sa tu nachádzajú, uvedomili, aké je dôležité prejavova deom svoju lásku.

Každé uzdravenie si vyžaduje odpustenie a najažšie je odpusti svojim rodičom. Keď sa nám podarí odpusti rodičom, často vyriešime naraz veža iných problémov. Preto je dôležité nebᝠsa dotknú hlbokých rán, ktoré pochádzajú z detstva.

Návrat do minulosti

V prvý deň nášho seminára sme si položili otázku: „Načo sa dotýka rán, ktoré sú z minulosti a už nejestvujú? Nestačí azda, keď venujeme pozornos veciam, ktoré sú prítomné?" Moja odpoveď znie takto: ak je vaša minulos minulosou, tak ju nechajte tak, ak však vaša minulos nie je minulosou, potom sa jej treba venova. Naša mysež je akoby skladom, kde sa zhromažďuje všeličo možné. Sú tam veci, ktoré si uvedomujeme, ale aj veci, ktoré si neuvedomujeme. S vecami, ktoré si uvedomujeme, ktoré naša mysež pozná, nemáme nijaké problémy.

Problém spočíva v tom, že v našej mysli jestvujú podvedomé spomienky, ktoré nepriamo ovplyvňujú nᚠživot ešte aj teraz. Mnohé naše prítomné postoje - že sme agresívni, ambiciózni, že niekomu závidíme, prežívame komplexy menejcennosti -sú podvedomé a sú dôsledkom pokorenia, ktoré ešte stále nie je vyliečené.

źudia mi často kladú otázku: „Ako sa dozviem, či sú moje záležitosti z minulosti vyliečené alebo nie?" Zvyknem odpoveda takto: Predstavte si, že máte v rukách kôpku elektrických drôtov, ktorých sa začnete jeden po druhom dotýka. Niektoré vám pri dotyku neublížia, ale je možné, že sa dotknete iného drôtu a ten vám ublíži. To znamená, že tento drôt je ešte aj po mnohých rokoch živý, aj keď ste si to vôbec neuvedomovali. Á to je nebezpečné. Niečo s tým treba robi. Napríklad mi povieš, že keď si bol malý chlapec, tvoja matka a vyfackala pred inými žuďmi. Ak toto rozprávaš, ale nič sa s tebou nedeje, hovoríš o tom ako o veci minulej, to znamená, že tento vodič je mŕtvy - nijako mi nemôže ublíži. Ak však spomienka na túto príhodu v tebe vyvoláva hnev, agresiu, akýkožvek cit k matke, to znamená, že táto udalos je v tebe ešte stále živá, aj keď sa stala v minulosti, a sústavne ovplyvňuje tvoju prítomnos.

Stáva sa, že občas trpíte, a neviete prečo, nedokážete zisti príčinu, koreň vášho utrpenia. Je akoby schovaný hlboko v zemi, takže musíte odstraňova pôdu, aby ste ho našli.

Väčšina našich rán pochádza z detstva. Naši rodičia nás často zranili bez toho, aby si to uvedomovali. Ale realita je taká, že sme zranení. Počas modlitby za uzdravovanie sa často musíme vraca do minulosti. Môže sa sta, že korene nášho strachu siahajú až k strachu našej matky, ktorý prežívala počas tehotenstva. Preto je možné, že nikdy neobjavíme korene svojich strachov, lebo sme ich získali od svojej matky.

Toto všetko treba ma na pamäti skôr, ako sa zamyslíme nad zoznamom rán, ktoré prenášame do nášho života z detstva. Je to zoznam, ktorý bol zostavený na základe výskumov vážených psychiatrov, ktorí všetci svorne uznávajú, aké silné môže by pôsobenie našich rodičov na nás počas detstva.

Raz sa jedna matka spýtala gréckeho filozofa Aristotela: „Kedy mám zača s výchovou svojho dieaa?" Aristoteles sa spýtal: „A kožko má rokov?1' Matka odpovedala: „Pä." Grécky filozof na to odpovedal: „ Choď a začni ihneď, lebo aj tak meškᚠpä rokov a devä mesiacov."

Keď sa budeme snaži nájs korene svojich problémov, často sa budeme musie vráti až k okamihu nášho počatia, lebo často už v tomto okamihu niečo dôležité chýba.

Zranenia pri počatí

Jedno z najväčších zranení môžeme získa vo chvíli nášho počatia. A preto prvá otázka, ktorú si musíme položi, znie: Bolo moje počatie úkonom lásky alebo iba úkonom telesnej vášne? Viem, že je to krutá otázka, ale je vežmi dôležité, aby sme počas svojej modlitby očistili okamih nášho počatia. Kedže manželský úkon je často viac dôsledkom vášne ako lásky, stáva sa, že plod, ktorý sa počal, je sprevádzaný zranením už od prvých chvíž.

Ak očistíme okamih nášho počatia a poprosíme Boha, aby vstúpil do tejto chvíle nášho života, vtedy sa často dotýkame koreňa všetkých našich problémov. Aj keď nikdy nebudeme môc nadobudnú istotu o chvíli nášho počatia, vždy je dobré požiada Pána Ježiša, aby doň vstúpil a naplnil ho svojou láskou. Je to dôležité aj preto, aby sme mohli odpusti svojim rodičom prípadné previnenie, ak tento okamih nebol prežitý v láske.

Ak som bol počatý počas aktu lásky, tak už v tom momente som prijímal atmosféru lásky. Ak som bol počatý v momente telesnej náruživosti, tak už v prvom počiatku, na začiatku mojej existencie som bol zranený. A to je dôvod, prečo musíme počas procesu vnútorného uzdravovania neustále predklada pred Boha okamih nášho počatia. Musíme neustále hovori Pánovi: „Pane, predkladám ti moment svojho počatia a ak je tam temnota, vlož tam svetlo. Ak je to miesto, kde chýbala láska, tak a, Pane, prosím, zasiahni a vlož tam skutočnú lásku."

Musíme si uvedomova, že Boh je večný. A práve preto nemá minulos ani budúcnos. Pre neho je všetko teraz, všetko je súčasnosou.

pre mňa je moje počatie čosi, čo sa udialo v minulosti. Ale pre Boha je to neustále prítomný moment. A tak predkladám pred neho čosi, čo pre neho nie je minulos, ale prítomnos. A toto je dôvod, prečo to Boh dokáže uzdravi.

Zranenia pri zistení tehotností

Ďalšia otázka, ktorá sa týka nášho počatia a narodenia, znie: Ako reagovali moji rodičia, keď zistili, že som bol počatý? Prežívali obidvaja rados? Alebo to bola pre niektorého z nich chvíža znepokojenia, hnevu a strachu? Prijali ma obidvaja ako nové stvorenie alebo ma úplne odmietli? Bolo moje počatie pre rodičov šokom alebo to bola chvíža radosti? Odmietnutia, naše prejavy alebo postoje, ako sa staviame sami k sebe, majú často svoj koreň práve v tom, či sme boli prijatí alebo odmietnutí, keď sa rodičia dozvedeli o našom počatí.

Ako som už povedal, táto naša meditácia má dvojaký ciež. V prvom rade chceme položi svoju ruku na svoje rany. Ale je tu aj druhý motív, ktorý sa týka rodičov, najmä matiek, aby pochopili, aké je dôležité prija tehotenstvo s radosou, a nikdy neodmieta novú bytos, ktorú im Pán dáva.

Ale my v tejto veci ideme ešte hlbšie a hovoríme, že diea vníma a prijíma od matky všetko ešte pred narodením. Diea už od okamihu počatia začína absorbova matkin strach, lásku, odmietnutie i rados. Ak matka počas tehotenstva má v sebe ducha odmietnutia, nejakým spôsobom to ovplyvní jej diea na celý život. A preto hovoríme, že najhlbšie korene našich problémov a zranení siahajú až do prvých okamihov nášho života. Toto sú chvíle, o ktorých sa nemusíme nikdy dozvedie, ako to bolo. Nie je vždy jednoduché dozvedie sa, čo sa vtedy stalo. Ale Boh to vie. Boh vie, či to bol moment pozitívny, alebo to bola chvíža negatívna, ktorá sa udiala v mojom živote. A to je dôvod, prečo volám Boha, aby tento moment uzdravil.

Dôležitou otázkou, na ktorú možno nikto z nás nebude vedie odpoveda, je: Ako dlho ma matka počas tehotenstva odmietala? Odmietala ma matka počas tehotenstva len niekožko dní alebo niekožko týždňov, niekožko mesiacov? Isteže, boli chvíle, keď som bol matkou odmietaný, ale určite boli aj chvíle, keď som bol prijatý. Teraz žijem a pýtam sa, ako dlho som bol odmietaný a kedy som bol prijatý. Je možné, že existovala doba, počas ktorej som bol odmietaný, a je možné, že nasledujúce obdobie bolo zasa naplnené láskou, ktorú som prijal, možno ako náhradu za predošlé obdobie.

Ďalšia vežmi dôležitá otázka, ktorú si musíme položi, znie: Pokúšala sa moja mama vedome o potrat, keď bola tehotná? Ak sa matka pokúša o potrat, zanecháva to y srdci jej dieaa jednu z najväčších rán. Počas modlitieb za vnútorné uzdravenie často prichádzame k záveru, že koreňom všetkých problémov človeka je práve matkino rozhodnutie potrati svoje diea. Je to to najväčšie odmietnutie, ktoré človek môže zaži. Tieto rany potrebujú vežmi dlhý čas na uzdravenie, ak sa vôbec uzdravia. Táto situácia nás vyzýva, aby sme odpustili svojej matke to, že chcela, aby som zomrel pri potrate.

Uvedomme si, že matka počas tehotenstva prenáša na diea všetky svoje strachy, hnevy, všetky udalosti, ktoré prežíva vo vzahu k svojmu manželovi. Na charakter a temperament dieaa sa prenášajú všetky rodinné problémy, keď muž bije svoju ženu, ako aj všetky šoky, ktoré matka prežíva počas tehotenstva. Často si myslíme, že až do doby narodenia alebo dokonca aj počas prvých rokov našej existencie, z ktorých si nič nepamätáme, nič do seba neprijímame. Ale teraz vidíme, že už od úplných počiatkov našej existencie absorbujeme lásku alebo neprijatie.

V    tejto chvíli by mohol niekto poveda: Som z toho zhrozený. Vôbec nemusíš by zhrozený, a to z vežmi jednoduchého dôvodu: môžeš ma špinavé šaty, ale keď si ich operieš, budú čisté, môžeš ma hlad, ale sa naješ, už nebudeš hladova. Vedome alebo nevedome ti matka odovzdala svoje strachy, možno svoj hnev a zrejme aj svoje nevyrovnané emócie. Ale takisto ti dala lásku. A láska, ktorú ti dávala, vyvážila negatívne veci, ktoré na teba nejakým spôsobom preniesla.

Aj keď sa ti stalo niečo negatívne, to neznačí, že táto negativita musí by stále v tebe. Negatívne veci boli po určitom čase kompenzované, vyrovnané niečím dobrým, pozitívnym. Ak ti matka dala facku, bol si zranený, ale keď a objala, uzdravila ju. Nesmieme si myslie, že všetky zranenia a bolesti, ktoré na teba matka vedome alebo nevedome preniesla, v tebe stále zostávajú. Mnohé z nich už neexistujú, pretože boli kompenzované láskou. No niečo v nás mohlo z detstva zosta. To je dôvod, prečo voláme Ježiša, aby prišiel a položil svoju ruku na naše rany. Musíme by uzdravení úplne.

Modlitba Betlehema

Jedna americká psychologička hovorila o svojej modlitbovej skúsenosti, ktorú nazvala modlitbou Betlehema. Rozhodla sa premodli všetky mesiace svojho života a predstavila si, že sa nachádza v náručí svojej matky. Snažila sa precíti rados z toho, že ju matka drží v náručí. Takto premodlievala mesiac po mesiaci, až prišla po šiesty mesiac. Keď sa snažila preži tento mesiac, cítila sa vežmi nepríjemne a nedokázala pochopi, odkiaž pramení jej nepokoj a nepríjemný pocit. Rozhodla sa spýta svojej matky, čo sa stalo, keď mala šes mesiacov. Matka, ktorá svoju dcéru skutočne milovala a vežmi sa o ňu starala, si nevedela na nič spomenú. Po dlhom uvažovaní si však spomenula. Keď mala dcéra šes mesiacov, matka vážne ochorela a nemohla bra svoje diea na ruky. Mala silne telesné bolesti a pre svoju chorobu nemohla drža svoju dcéru na rukách. To bol dôvod, prečo sa dcéra počas modlitby cítila zle, nepríjemne.

Ďalšia skúsenos pochádza z dvoch nemocníc, jednej americkej a druhej nemeckej. Dve nemocnice

V    oboch nemocniciach boli deti, ktoré mali tú istú chorobu. V oboch nemocniciach boli pre deti vytvorené rovnaké podmienky. Dostávali rovnakú lekársku liečbu, v miestnosti bola rovnaká teplota a dostávali rovnaké jedlo. Stalo sa však, že deti v americkej nemocnici zomreli, ale deti v nemeckej nemocnici ostali nažive. A tak sa snažili nájs dôvod. Medzi oboma nemocnicami bol jediný rozdiel. V nemeckej nemocnici zdravotné sestry dlho držali deti na svojich rukách. A na to, aby deti prežili, stačil tento materinský dotyk sestier, ktorým prenášali na ne svoju lásku. Aj tento príbeh ukazuje, aké je dôležité nielen ma lásku, ale ju aj prejavi.

Zranenia pri narodení

Ďalší vežmi dôležitý moment v mojom živote je chvíža, keď som sa narodil. Pre mnohých bolo moje narodenie radosou. Rados, ktorú moji rodičia prežívali, bola vyliatím lásky na mňa. Ale možno som ich svojím príchodom vyrušil. Hnev, znepokojenie, ktoré vyvolalo moje narodenie, bolo zasa vyliatím odmietnutia na mňa. Prijatie zo strany matky alebo otca je vždy obrovským zdrojom lásky. Ak ma, nanešastie, otec alebo mama neprijímali, táto rana môže by uzdravená odpustením otcovi alebo matke.

Ďalšia otázka, ktorú by sme si mali položi, je táto: Keď som sa narodil, prijali obaja moji rodičia, mama aj otec to, že som dievča, že som chlapec? Lebo často sa stretávame s dievčatami, ktoré sa správajú ako chlapci, a s chlapcami, ktorí sa správajú ako dievčatá.

Často sa môžeme stretnú s žuďmi s touto psychologickou poruchou. Dievča chce by chlapcom a chlapec by bol radšej dievčaom. Ide tu o problém prijatia vlastnej identity. Je vežmi bežné, že dievča neprijíma svoju ženskos a pozerá sa na seba s prianím by chlapcom. Alebo opačne. Je to kríza identity. Korene môžu by rozličné, ale vežmi často siahajú až k narodeniu, že rodičia alebo jeden z rodičov neprijali fakt, že sa ich diea narodilo ako chlapec alebo ako dievča. Je to rana, ktorú nemožno necha nepovšimnutú, ale treba ju uzdravi. Ak sa stretneme u seba s týmto koreňom našich problémov, treba odpusti svojim rodičom.

Nie je vždy jednoduché odpusti tieto hlboké zranenia. Ale iba vtedy sa úplne uzdravíme, ak dokonale odpustíme svojim rodičom. Tým bude vyriešená aj kríza našej identity.

Každý človek žije vo vežmi konkrétnej situácii. Rany môžu pochádza aj z toho, ak sme vyrastali v početnej rodine. Zranenia vznikajú aj vtedy, keď niekto žije ako jediné diea. Existujú zranenia, ak nemáme žiadnych bratov, ale iba sestry, a takisto existujú zranenia, keď máme iba bratov a žiadne sestry. V každej situácii môžu nasta zranenia, ktoré sa nás určitým spôsobom dotknú.

Nikto z nás nemôže ži v ideálnej situácii. V každej situácii, v akej sme žili, sme prežívali aj radosti aj bolesti. Ale najbežnejším zranením je to, keď rodičia nevedia prejavi svoju lásku.

Zranenia v živote

Teraz si pospomíname na to, čo sa s nami dialo v našom detstve. Doteraz sme hovorili o takých koreňoch zranení, na ktoré si nepamätáme, lebo sme boli vežmi malí. Ale môže sa sta, že si spomenieme z detstva na niečo, čo vyjadríme slovami: „Myslím, že ma moja mama nemala rada." Vežkú ranu možno odhali, keď niekto povie: „Nepamätám si, kedy ma moja milovaná matka objala, nepamätám si na objatie svojho milovaného otca." Niekto môže cíti vežké zábrany pobozka svojich rodičov. Vieme, že nás rodičia mali radi, ale nikdy nám svoju lásku nedali najavo. A tak zisujeme, že mnohí z nás sú hladní po láske, lebo od svojich rodičov nepocítili dostatok lásky. A začíname cíti voči nim hnev.

Neviem, ako je to vo vašej slovenskej kultúre. U nás v minulosti rodičia nikdy nedávali najavo lásku svojim deom. Pamätám si jedno maltské príslovie: „Miluj svoje deti, ale neukហim, že ich miluješ." To, samozrejme, nie je v poriadku.

Spomínam si na istých rodičov, ktorých deti sa vrátili domov s dobrými študijnými výsledkami, ale rodičia im nedali najavo rados z jediného dôvodu - aby sa deti usilovali ma lepšie výsledky. Deti nie sú hladné po slovách typu: „Dobre, dobre si to spravil." Sú hladné po prejavení lásky.

Niekedy je vežmi ažké hovori o nebeskom Otcovi, lebo nám príde na um aj obraz nášho vlastného otca alebo matky. A často sa pozeráme na nebeského Otca ako svojho pozemského otca. Ak je môj pozemský otec prísny, moja prvá predstava, ktorú mám o Bohu ako o Otcovi je, že aj on je prísny. Ak je môj otec alkoholik, zmocňuje sa ma hnev, keď si spomeniem na svojho Otca v nebi. Ak vidím svojho otca, ktorý sa ustavične dohaduje s mojou matkou, je vežmi ažké prija obraz dobrého nebeského Otca. Ak mám otca, ktorý sa o mňa vôbec nestará, vežmi ažko si predstavím Boha, ktorý sa stará až do najmenších detailov o môj život. Teda často prenášame čnosti alebo neresti, ktoré má môj pozemský otec, na nášho nebeského Otca.

Nedávno som mal duchovnú obnovu pre skupinu mladých žudí. Keď som hovoril o nebeskom Otcovi, jedna dievčina vstala s hnevom a opustila miestnos. A povedala mi: „Otče, nazvite si ho ako chcete, ale prosím vás, nenazývajte ho Otcom!" Vidíte, že prejavenie lásky deom je v našom živote vežmi dôležité. Nejde o to, či rodičia milujú alebo nemilujú svoje deti, ale ako im prejavujú lásku citežným spôsobom.

Viem, že v tejto chvíli otváram vaše rany. Nie je to pre mňa príjemné. A nemyslite si, že je možné ich uzdravi, keď ich prehliadneme. Ak idete hlboko do svojho života, možno si naozaj spomeniete na niečo, čo vás vežmi rozhnevalo. Možno vás jedného dňa otec zamkol do kúpežne alebo vás pred vašimi kamarátmi otec vyfackal.

Príbeh o dievčati s peknými vlasmi

V Nemecku som stretol dievčinu, ktorá bola v hlbokej depresii a odmietala seba samu. Keď sme sa rozprávali, aby sme odkryli koreň jej problému, cítil som, že ona vie, v čom tento koreň spočíva, len sa hanbila o tom hovori. Ale nakoniec mi povedala, čo ju aží. Odmietnutie zo strany rodičov začala cíti už vo veku desa- jedenás rokov. Cítila sa menejcenná popri svojich kamarátoch, lebo bola menej inteligentná ako oni. Hovorila: „Nič ma v tom veku netešilo, nič som nedokázala prijíma. Čo sa mi páčilo, boli iba moje vlasy a moja matka s otcom to vedeli."

Raz toto dievča neposlúchlo a tak rozhnevalo svojho otca, že otec chytil nožnice a ostrihal jej vlasy. Pre ňu to bola najväčšia urážka, najhorší skutok, ktorého sa jej otec voči nej mohol dopusti. Nikdy mu nedokázala odpusti, čo urobil. Pomaly dospievala, aj vlasy jej dorástli, ale to, čo urobil otec, ostávalo v jej srdci. Cítila voči nemu obrovský hnev a nikdy mu nedokázala odpusti. A to v nej vyvolávalo hlboké depresie. S nikým sa nerozprávala o tomto probléme, ale vždy sa k nemu vracala, znova a znova ho prežívala, no neurobila nič, čo by jej pomáhalo túto ranu vylieči.

Je možné, že aj vo vašom živote je niečo, čo jednoducho ostalo vo vašej mysli a vás to stále vyrušuje, lenže sa tým priamo nezaoberáte. Vežmi často porovnávame lásku našich rodičov k nám s ich láskou k našim bratom a sestrám. Vežké zranenie môže pochádza aj z toho, keď naši rodičia prejavovali väčšiu lásku našim súrodencom len pre určité okolnosti, ktoré sa v rodine vyskytli. Možno preto, že môj brat bol mladší ako ja alebo že moja sestra bola slabšia ako ja alebo bola chorá. Z toho dôvodu sa nám zdá, že naši rodičia im prejavili viac lásky ako nám. Toto uprednostňovanie súrodenca mohlo by opodstatnené. Napriek tomu, že to chápeme svojím rozumom, cítime sa zranení. Isteže, môže to by len dojem alebo môže to by aj pravda. No výsledok je jeden - sme zranení.

Boh nás volá po mene

Raz som sa rozprával s dievčinou, ktorá bola vežmi nahnevaná na svojho otca, ale vôbec nevedela prečo. Ale o chvížu jej niečo prišlo na um -pochádzala z rodiny, kde bolo viacej detí a často sa stávalo, že otec si poplietol mená detí a ju volal menom jej sestry. Otcovi ani len nenapadlo, že by zraňoval svoju dcéru, ktorú úplne náhodou - len preto, že sa pomýlil, volal menom jej sestry. Táto dievčina mi povedala: „A vtedy som išla do svojej izby a plakala som, lebo som sa cítila odmietnutá svojou rodinou - nemilovaná." Keď voláme človeka jeho menom, to je naozaj prejavom lásky.

Možno si spomíname, ako nás rodičia pred niekým udreli, ako nás pred niekým Zahanbili. Rodičia nás často zbili, a napriek tomu si z toho nič nerobíme, akoby sa nič nebolo stalo, vôbec si na to nespomíname. Ale možno existovala nejaká špeciálna okolnos, nejaký špeciálny prípad, keď nás rodičia zbili, a tento si ešte stále pamätáme. Možno to nevieme ani psychologicky rozlíši, prečo sme boli v jednom prípade natožko zranení, kým inokedy nie. Ale realita je jednoznačná: matka nás udrela a my sme ešte stále zranení. Možno sa vyskytla chvíža, keď nás niektorý rodič zahanbil pred cudzími, možno sme sa cítili týraní, keď nás otec zamkol v kúpežni alebo nás nechali doma samých.

Vežmi negatívny vplyv v našich životoch môže zanecha aj to, že sme mali vežmi prísneho otca alebo vežmi prísnu matku. Je možné, že ste žili v atmosfére strachu, a nie v atmosfére lásky. Preto sa stáva, že prenášame na Boha postoje, ktoré sme získali voči rodičom. Už aj vo veku pä rokov vidí chlapec Boha tak ako svojho otca. Ak je otec prísny a obávaný muž, aj je Boh taký. A toto možno poveda aj o matke, ak je prísna.

Rany môžu nasta aj vtedy, ak diea vidí otca a matku, ktorí stále proti sebe bojujú a si hovoria: „Nechám a, opustím a." V dieati to zanecháva vežký strach, pretože začne prežíva obavu z toho, že by stratilo svoju matku alebo svojho otca. Všetky tieto zranenia môžu ovplyvňova nᚠsúčasný život.

Myslím, že by som mohol skonči, hoci tento zoznam by sa dal ďalej predlžova. Mohli by sme sa dotknú zranení, ktoré nám spôsobili učitelia alebo spolužiaci, lebo sú zranenia zo školských rokov, sú zranenia z dospievania, sú zranenia z mladosti. Možno sme sa niekedy ocitli na nejakej ulici a nevedeli sme, kam ďalej - aj to nám mohlo spôsobi zranenie. Ak žijeme v reholi, tak máme zranenia z tohto spôsobu života. Ďalší majú zranenia z manželstva, zo života slobodného človeka - je zrejmé, že sme plní zranení. Ale stále žijeme! To teda neznačí, že zomrieme, ak sme plní zranení.

Asi najväčší otras môže by zapríčinený pohlavným zneužitím. Bohužiaž, mnohí mohli ma tento zážitok počas svojho detstva. Bohužiaž, mnohí z nich sa s ním nikdy nikomu nezdôverili. Mimoriadne vežký šok utrpí človek, ktorého zneužil vlastný rodič alebo príbuzný. Je to šok, ktorý so sebou prináša pocit viny, hnev, agresivita a ažkos odpusti. Momentálne nemáme veža času venova sa tomuto problému, ale je vežmi dôležité zdôveri sa s ním, a to nielen pri spovedi. Napokon, v mnohých prípadoch nie je potrebné sa z neho vyspoveda, lebo postihnutá osoba bola zneužitá ako mladá a bola bez viny. Dôležité je zdôveri sa človeku, ktorý vám môže pomôc. Už to, že odhalíte, čo sa vám stalo a čo sa s vami deje, prináša začiatok uzdravenia. Druhým dôležitým krokom je odpusti človekovi, ktorý vás zneužil. Kým neodpustíte, uzdravenie nemôže nasta.

Ako vidíte, všetci sme boli počas svojho detstva zranení. A všetci potrebujeme uzdravi svoje detstvo.

Uzdravenie zranení

V tejto chvíli vás upozorňujem len na negatívne veci. Ale to neznamená, že budeme skžúčení z toho, aké vežké množstvo zranení potrebujeme uzdravi. Ustavične musíme vola k Bohu, aby sme svoje rany našli, dokázali sa ich dotknú a aby ich Pán uzdravil. Ale potrebujeme aj tréning na uzdravenie rán. Tento tréning spočíva v tom, že sa naučíme odpusti osobe, ktorá nás zranila. Potom sa nám treba usilova dáva lásku, lebo čím viac lásky prejavíme, tým viac jej budeme schopní prijíma. A napokon je tu Ježiš, ktorý nám neustále ponúka uzdravenie.

Záverečná modlitba

Teraz prejdeme ku krátkej modlitbovej skúsenosti, ktorá sa bude týka rán z nášho detstva. Bude to vežmi jednoduchá modlitba, ktorú nazveme betlehemskou modlitbou, ale pre niektorých vás môže by vežmi silným zážitkom. V tejto chvíli budeme všetci zranenými uzdravovatežmi.

Chcem vám navrhnú, aby ste túto modlitbovú skúsenos prežili s tým istým spoločníkom, s ktorým ste už modlitbu absolvovali. Ak vᚠsused potrebuje pomoc, poskytnite mu ju. Je možné, že počas tejto modlitby vám vstúpia do očí slzy, ale nehanbite sa za to. Ak cítite, že musíte plaka, plačte. Svätá Terézia z Avily hovorí o dare slz. Ja osobne som nikdy necítil potrebu modli sa špeciálne za tento dar. Myslím si, že Boh ho dáva mnohým a chvážme ho zaň.

Teraz vstúpme do Pánovej prítomnosti a zavrime oči. Už sme sa v modlitbe stotožnili s Pánom, keď sa modlil v Getsemanskej záhrade, prežívali sme aj Petrov strach na loďke. Teraz prežijeme ďalšiu sta z Písma a to bude udalos, ktorá sa odohrala v Betleheme. Ak to tak cítite, vezmite do rúk ruku svojho spoločníka alebo spoločníčky.

Predstav si, že si malé dievča, malý chlapec, Ježiš a drží za ruku a spolu kráčate k betlehemskej jaskyni. A zatiaž, čo s ním kráčaš, stávaš sa znova dieaom a vchádzaš do svojho detstva.

Vstupuješ do betlehemskej jaskyne a vidíš tam dve osoby. Mladú, krásnu, sedemnásročnú ženu. Je to Mária. Vedža nej je mladý, silný muž, má asi dvadsa rokov, a to je Jozef. Medzi nimi, uprostred Márie a Jozefa, leží diea. To diea nie je Ježiš, to diea si ty. Samozrejme, že si nepamätᚠprvé chvíle svojho narodenia, ale pokús sa vstúpi do svojho útleho detstva.

Mária si a vežmi jemne berie na svoje ruky. Mᚠiba niekožko dní a Mária sa vežmi teší, že si sa narodil, že a má vo svojom náručí a môže si a túli na svoje Prsia. Pozerᚠsa jej do tváre a vidíš, ako sa na teba usmieva. Ukazuje a všetkým naokolo. Oslovuje a tvojím menom, zahŕňa a bozkami a láskou. Cítiš sa uvožnený a cítiš jej materinskú starostlivos. Mária ti dáva lásku, ktorú potrebuješ. Odpočívaj v jej náručí.

Do popredia vystupuje jedna mladá žena. Je to tvoja mama. Mária a vežmi jemne a s láskou kladie do rúk tvojej mamy. Cí sa vežmi uvožnene v rukách svojej mamy. Aj tvoja mama je plná radosti, že si sa jej narodil. Ukazuje a ostatným a všetkým hovorí: „Toto je moje diea, toto je moje diea!" A je vežmi šastná, že a má, že si tým, čím si. Pozerá sa na teba a si pre ňu najkrajším stvorením na svete. A teraz a aj mama zahŕňa objatím a bozkami. Túli si a na svoje prsia. Prijmi objatie a bozky svojej mamy. A ak sa v jej rukách cítiš neisto alebo nie celkom pokojne, netráp sa, blízko teba stojí Ježíš. A Ježiš na teba kladie svoje ruky. Upokojuje a. Vkladá lásku tam, kde láska nebola, a zapĺňa prázdnotu, ktorú ti spôsobila matka. Uzdravuje tvoje rany a tvoje bolesti. Uzdravuje a, robí a celistvým.

Teraz a vo svojom náručí drží Jozef. Jozef a objíma ako muž a povzbudzuje a, dáva silu a istotu tvojmu charakteru. Aj Jozef je šastný, že a môže drža vo svojom náručí, teší sa z toho, že si dievča, že si chlapec. Aj Jozef a ukazuje okolostojacim. Prenáša na teba silu muža. Uvožni sa v jeho náručí, uvožni sa v rukách tohto muža. Blízko Jozefa stojí mladý muž. Je to tvoj otec. Jozef a vežmi jemne vkladá do jeho rúk. Tvoj otec je naplnený radosou, že a drží vo svojich rukách. Možno je trocha neobratný, ale má vežkú rados, ukazuje a ostatným a hovorí: „Toto je moje diea. Je to moja dcéra. Je to môj syn." Na každého sa usmieva, objíma a a bozkáva. Možno sa v jeho rukách cítiš trochu neisto alebo nepokojne, ale on a miluje. A každému hovorí tvoje meno. Má a rád. Uvožni sa v jeho rukách. Ak sa nedokážeš uvožni v jeho rukách, netráp sa, blízko neho je Ježiš. Dovož Ježišovi, aby na teba položil svoje ruky. Dovož mu, aby a zahrnul svojím pokojom. Dovož Ježišovi, aby uzdravil rany, ktoré v tvojom živote spôsobil tvoj otec. Ježiš a upokojuje a dotýka sa tvojich rán. Ježiš a uzdravuje.

Keby ti počas tejto modlitby prišlo na um niečo zraňujúce, skús odpusti svojmu otcovi a svojej matke.

Ak je to matka, ktorej musíš odpusti, opakuj po mne tieto slová vo svojom srdci: „Pane Ježišu, pomôž mi odpusti svojej matke. Pane Ježišu, chcem odpusti svojej matke. Pane Ježišu, odpúšam svojej matke." Teraz si predstav svoju matku pred sebou a povedz jej: „Mama, v mene Pána Ježiša ti odpúšam."

Ak je to otec, ktorý a zranil, opakuj po mne vo svojom srdci: „Pane Ježišu, pomôž mi odpusti svojmu otcovi. Pane Ježišu, chcem odpusti svojmu otcovi. Pane Ježišu, odpúšam svojmu otcovi." A teraz si predstav pred sebou svojho otca a povedz mu: „Otec, v mene Pána Ježiša ti odpúšam."

Obrᝠsa k Ježišovi a poďakuj sa mu, že ti dal túto ženu za matku. Vo chvíli ticha ďakuj Ježišovi za svoju mamu. Teraz sa znova obrᝠk Ježišovi a poďakuj sa mu, že ti dal tohto muža za otca.

Pomaly vychádzaš z betlehemskej jaskyne. Ako tak kráčaš spolu s Ježišom, prestávaš by dieaom, dospievaš a stávaš sa mladým mužom, mladou ženou. A vo svojom srdci cítiš rados. Obraciaš sa k Ježišovi a hovoríš mu: „Ďakujem."

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je í teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.


Umývanie nôh

Dnes večer budeme ma možnos zaži jednu skúsenos, ktorú nazveme umývanie nôh. Pripravte si nohy! Dnes večer zakúsime, čo je to láska a odpustenie. Samozrejme, večer vám vysvetlím, z čoho bude táto skúsenos pozostáva a ako ju budeme prežíva. Nateraz na to len pamätajte a to je všetko.

Skôr, ako by sme začali prežíva túto skúsenos, chcem vám porozpráva, v čom bude spočíva. Ako viete a ako to budeme neskôr číta, príbeh o umývaní nôh opisuje svätý Ján v trinástej kapitole svojho evanjelia. Na umývanie nôh iných Židia neboli zvyknutí. V týchto časoch sa nikto neodvážil dotknú sa len tak jednoducho nôh druhého človeka. Boli na to dva dôvody.

Židia väčšinou chodili boso a ich cesty boli plné prachu a špiny. Nikto sa neodvážil vstúpi do domu iného človeka bez toho, aby si predtým neumyl nohy. Pri vchode do každého domu bolo postavené vežké umývadlo alebo vežký džbán, jednoducho nádoba s vodou, aby návštevník, ktorý prichádza do domu, si mohol umy nohy. Aj pred vstupom do chrámu boli okolo chrámu miesta, kde boli nádoby s vodou, kde si návštevníci chrámu mohli umy ruky a nohy. Teda nikto sa neodvážil poumýva nohy druhému. Mohol tak urobi iba otrok alebo ten, kto mal na starosti otrokov, takisto otrok. Spomeňme si. čo povedal svätý Ján Krstitež: Ja niesom hoden nosi mu obuv"(Mt 2,11). To bola úloha hlavného otroka, ktorý nosil za svojím pánom jeho topánky.

Ďalší dôvod, prečo bolo nepríjemné dotknú sa špinavých nôh druhého človeka, bolo malomocenstvo, jedna z najažších chorôb v Ježišových časoch. Okrem toho bolo malomocenstvo aj vežmi nákazlivé. Štát sám sa staral o to, aby malomocní boli sústredení na miestach, ktoré boli vzdialené od miest, kde žudia bežne bývali. Takto chceli zabráni rozšíreniu choroby.

Židia sa vežmi báli, žeby malomocný človek zanechal vírus na ceste v prachu, na chodníku. Báli sa, že by sa mohli nakazi, kým sa prechádzajú po ceste. Preto si často umývali nohy a nikdy sa ani neodvážili dotknú nôh iného človeka.

To, čo Ježiš robil, bolo skutočne niečo nezvyčajné. Bol to vežký skutok pokory. Bol to taký skutok pokory, že mu Peter povedal: „Čože? Ty mi chceš umýva nohy? Nikdy!" Ale Pán mu na to povedal: „Nie, Peter, ak ti neumyjem nohy, nebudeš ma so mnou účas na mojom Krážovstve." Ježiš tento skutok urobil preto, aby neskôr mohol poveda svojim učeníkom: „ To, čo som urobil vám, to isté robte aj vy iným!" Teda kto chce by učeníkom Pána Ježiša, musí umýva nohy iným. Umýva nohy niekomu znamená slúži mu, pomáha mu (pórov. Jn 13,1-11).

To, čo dnes budeme robi, nebude niečo symbolické, ale skutočné. Týmto skutkom budeme chcie naznači niečo skutočné. Umývanie nôh bude pre mňa znakom, že chcem odpusti nejakej konkrétnej osobe. Keď umývame niekomu nohy, odpúšanie tomu, komu nohy umývame. Ide o úkon odpustenia.

Teraz si povedzme prakticky, o čo pôjde.

•        To, čo tu budeme robi, je vec dobrovožná. Nikto vám nechce poveda, že sa musíte zúčastni na umývaní nôh. Urobíte to, ak to budete cíti a urobte to vtedy, keď to budete cíti. Ak necítite, že by ste sa na tomto úkone mali zúčastni, tak ho nerobte. To, čo budeme robi, to nebude symbolika, ale niečo, čo bude ma skutočný význam.

•       Pán Ježiš bude vystavený v Sviatosti Oltárnej. Modlite sa k Duchu Svätému, aby vám označil osobu, ktorej máte odpusti. Človek, ktorý vám má prís na mysež, môže by aj mŕtvy aj žijúci. Môže to by človek, ktorý je tu prítomný alebo ktorý tu nie je prítomný. Teda ten človek môže vedie, že ste trpeli nedostatkom lásky, alebo to môže by človek, ktorý o vás nevie absolútne nič. Je možné, že budete chcie odpusti človeku, o ktorom už vôbec neviete, kde sa nachádza, ale vám spôsobil ranu.

•        Človekom, ktorému budete chcie odpusti, môže by vᚠotec, matka, kňaz, učitež, sused, brat alebo sestra, človek, ktorý žije s vami v jednej komunite, predstavený, ktokožvek. Môže to by aj Boh, na ktorého ste nahnevaní.

•       Len čo sa vám v mysli objaví obraz tohto človeka, urobte rozhodnutie: „Chcem mu odpusti!"

•        Potom vstanete a vyberiete si človeka, ktorý by bol vhodný na to, aby vám predstavoval toho, komu chcete odpusti. Ak človek, ktorého ste si vybrali, je tu prítomný, môžete ís priamo za ním. Ale ak sa vám zdá problematické ís za tým človekom, ktorému chcete odpusti, choďte za niekým iným a požiadajte ho o pomoc. Povedzte mu iba tožko: „Môžeš mi pomôc?"

•       A potom sa poberiete s týmto človekom von a nájdete si miesto, ktoré bude pre vás súkromné a kde môžete vykona obrad, o ktorom ideme hovori. Umývanie nôh nebudeme robi verejne, ale v súkromí. Bude tu k dispozícii asi dvadsa miest, z ktorých si môžete vybra jedno.

•        Človek, ktorého ste si pozvali na pomoc, si sadne na stoličku a ten, ktorý chce odpusti, prejavi odpustenie, si kžakne pred človeka, ktorý sedí a prihovorí sa tomu, ktorý sedí. Ten, kto sedí na stoličke, od tejto chvíle pre vás predstavuje človeka, ktorému chcete odpusti. Ak napríklad chcete odpusti svojej matke, nazvete tohto človeka, ktorý sedí na stoličke, slovom „mama, matka, mamička," a prihovárate sa mu tak, akoby to bola vaša matka. Napríklad poviete: „Mama, cítim sa by vežmi zranený, lebo pred tridsiatimi rokmi si mi spôsobila ranu. Miesto toho, aby si ma prijala, si ma odmietla a uprednostnila si môjho brata." Alebo jej poviete: „Mama, som na teba vežmi nahnevaný, lebo si ma nikdy neobjala, nikdy si si ma k sebe nepritúlila." Nech by to bolo čokožvek, hovorte priamo k svojej matke.

•       Keď ste povedali všetko, čo proti svojej matke máte, poproste ju o odpustenie. A poviete: „Matka, odpúšam ti", ale poviete aj toto: „Matka, prosím a o odpustenie, že som toto tak dlho nosila vo svojom srdci." A matka odpovie: „Dcéra moja, v Ježišovom mene ti odpúšam."

•        V tej chvíli umyjete nohy svojej matke, pobozkáte jej nohu a vymeníte si úlohy. A potom sedíš na stoličke ty a tvoja matka kžačí pred tebou a prihovára sa ti: „Dcéra moja, teraz a ja chcem poprosi o odpustenie. Možno som si nikdy neuvedomila, že som a zranila." - Dôležité je to, aby ste sa nebránili, iba treba žiada o odpustenie. „A teraz a ja, dcéra moja, žiadam o odpustenie." A ty, sediac na stoličke, odpovedᚠsvojej matke: „Matka, ja ti odpúšam v Ježišovom mene." A teraz ti umýva nohy tvoja matka.

•        A to je koniec úkonu odpustenia. Potom sa môžete navzájom obja a vrátite sa do tejto haly. Môže sa sta, že vám príde na um ešte nejaká iná osoba, ktorej chcete odpusti. Zopakujte ešte raz tento obrad a vyberte si ďalšieho človeka. Ak chcete, vráte sa k pôvodnému človekovi, ale s určitým časovým odstupom. Teda človek, ktorého si zvolíte, nesmie naraz vykonáva viacej úloh - nemôže by vaším bratom, matkou, otcom, kňazom - musí predstavova iba jedného jediného človeka, ktorému odpúšate.

•        Ak chcete zopakova úkon odpustenia inej osobe, treba celý obrad znova zopakova. Ako som povedal, človek, ktorému ideme odpusti, môže by mŕtvy alebo žijúci. Ak je vᚠhnev zameraný na Bohu, vyberte si človeka, ktorý vám bude predstavova Boha. Ak je vᚠhnev zameraný na seba, vyberte si človeka, ktorý bude predstavova vás. Je to vežmi silná skúsenos a som si istý, že po jej absolvovaní budete oslobodení od mnohých blokov, ktoré vás doteraz držali. Nebojte sa, buďte slobodní! Nech vás Duch Svätý vedie tak, ako on chce!

Skôr, ako by sme pristúpili k čítaniu evanjelia, chcel by som sa vás spýta, či vám niečo azda nie je nejasné.

Čítanie zo svätého evanjelia podža Jána:

(Jn 13,4-15)

Ježiš vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátenú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umýva učeníkom nohy a utiera zásterou, ktorou bol prepásaný. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umýva nohy?" Ježiš mu odpovedal: „ Teraz ešte nechápeš, čo robím., ale neskôr pochopíš." Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umýva nohy!" Ježiš mu odpovedal: /Ak a neumyjem, nebudeš ma podiel so mnou. " Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!" Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umy už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci." Vedel totiž, kto ho zradí, - preto povedal: „Nie všetci ste čistí."

Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „ Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete "Učitež a "Pane a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učitež, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umýva. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám."

Počuli sme slovo Pánovo. Chvála tebe, Kriste!


Odpúšanie a nové prikázanie

Celý dnešný deň budeme venova odpusteniu. Už sme spomínali, že všetky zranené city môžeme zhrnú do jednej zranenej emócie, ktorou je ažkos odpusti sebe, Bohu a žuďom. Všetky štyri hlavné city, ako je strach, hnev, pocit viny a úzkos, môžeme zaradi do jedného vežkého citu, ktorým je neodpustenie.

Skôr, ako by sme pokračovali, musíme vedie, že všetky zranené city môžu ma psychosomatické účinky. Keď cítime vo svojom tele boles, jej príčinou nebýva vždy poškodenie v telesnej oblasti, ale je dôsledkom napätia a zranených citov, ktoré sa nahromadia v niektorom svale nášho tela. Počas modlitby za vnútorné uzdravenie žudia často cítia boles v niektorej časti svojho tela, ktorú voláme psychosomatickým účinkom.

Výskum v Nebraske

Porozprávam vám o výskume, ktorý sa konal na univerzite v Nebraske, v Spojených štátoch amerických. Je to veselá štúdia, skôr by som ju nazval bláznivou. Pomôže nám spresni pohžad na niektoré psychosomatické ažkosti, o ktorých hovoríme. Prosím vás, aby ste sa do tohto výskumu zapojili aj vy. Ako prebiehal výskum?

Výskumný tím sa vybral do jedného vežkého parku, kde našiel žudí číta na lavičkách. Ku každému z nich sa odzadu priblížil človek toho istého pohlavia, tej istej výšky, podobnej konštrukcie a dal sediacemu kopanec.

Teraz sa vžite do tejto situácie aj vy. Predstavte si, že sedíte v parku na lavičke a čítate noviny. Zrazu k vám príde niekto zozadu - je to človek toho istého pohlavia, tej istej výšky - a drgne do vás tak, že sa nájdete na zemi. Čo myslíte, ako zareagujete?

Tri druhy reakcií - hnev, strach, potlačenie

Podža výskumníkov z Nebrasky možno reakcie zadeli do troch skupín:

Prvá reakcia je reakcia hnevu. Keď vás niekto napadne, okamžite vstanete zo zeme a začnete sa bráni. Udriete útočníka alebo začnete na neho kriča a s hnevom sa ho spýtate, prečo vás udrel. Toto je prvá reakcia.

Druhá reakcia je reakcia strachu. Ste šokovaní z toho, čo sa stalo. Snažíte sa čo najskôr pozviecha zo zeme, uniknú čo možno najskôr a naj ďalej alebo začnete kriča. Reagujete strachom. Nerobíte nič pre to, aby ste sa ubránili, ale prežívate vežký strach.

Počas tretej reakcie sa snažíte v sebe potlači hnev a strach a dosta sa z tejto situácie tak, ako keby sa nič nebolo stalo. Pomaly sa postavíte sa, oprášite si svoj odev, zoberiete si do rúk noviny, posadíte sa na lavičku a tvárite sa, ako keby ste čítali ďalej, ako keby sa nebolo nič stalo. Potlačíte v sebe hnev i strach.

A teraz by som chcel zisti, kto z vás je v prvej, kto v druhej a kto v tretej skupine. Kto by z vás reagoval hnevom a agresivitou? Ruky hore! Ďakujem! A kto by reagoval dlhým spôsobom, koho z vás by sa zmocnil vežký strach, ale nič by ste neurobili? Teda ruky hore tí, ktorí sú v druhej kategórii! Dobre! A kto by bol v tretej kategórii? Kto z vás by predstieral, akoby sa nič nebolo stalo, kto z vás by v sebe potlačil hnev i strach? Ruky hore! Výborne!

Ja by som bol v štvrtej kategórii, lebo by som sa tomu človeku ospravedlnil, že som mu stál v ceste. Teda tí, ktorí sa vymykajú z uvedených troch kategórií a tvoria štvrtú alebo piatu skupinu, tých by sme mali posla za výskumníkmi z Nebrasky, aby sa s nimi porozprávali.

Čo je výsledkom tohto výskumu? Tí, čo by reagovali vežkým hnevom, sú náchylní na srdcové choroby, zápal kĺbov a žalúdočné vredy. Tí, čo by reagovali strachom, sú náchylní na astmu a na poruchy dýchacích ciest, na bolesti hlavy, migrény a problémy so štítnou žžazou. Do tretej kategórie patria tí, ktorí sú náchylní na zápalové ochorenia, infekcie, vírusové ochorenia. Ale buďte spokojní, všetci na niečo musíme zomrie. Tí, ktorí ste nezdvihli ruky ani pri jednej kategórii, ste náchylní na všetky choroby.

City sa môžu prejavova telesne

Neviem, či výskum z univerzity v Nebraske môžeme bra celkom vážne, ale výskumníci nám chceli poveda niečo dôležité: naše psychické problémy sa môžu prejavi fyzickými bolesami a problémami.

Jedno je isté. Všetky naše zranené city ovplyvňujú zdravie nášho tela. Psychológovia z Nebrasky chceli poukáza na spojenie, ktoré jestvuje medzi psychikou a telom. Čím zdravšia je naša psychika, čím vyrovnanejšie sú naše emócie, tým sme zdravší na tele. Strach, hnev, úzkos, to všetko môže ovplyvni naše telo, naše fyzické zdravie. A preto je dôležitý proces vnútorného uzdravenia, aby sme uzdravili svoju minulos a úzkosti, lebo máme v sebe množstvo energie a musíme sa snaži o to, aby sme ju správne využívali.

Čo sa v nás deje? Hromadíme v sebe strach, hnev, nepokoj. Je v nás nahromadených viacero citov, ktoré sa pokúšajú nájs nejaký ventil. Týmto ventilom môžu by sny, náhly plač alebo smiech alebo šport, ktorému sa začneme venova. Ak city nenájdu ventil, vtedy si nájdu únik v slabej telesnej konštrukcii. Pocítime slabos v žalúdku, máme problémy s dýchaním, začne nás bolie hrdlo, hlava alebo iná čas tela.

Keď prídeme k lekárovi, zväčša počujeme takúto reakciu: „Ale ja na vás nič nenachádzam." A vy poviete: „Tak vy nič nenachádzate? Veď cítim boles." No táto boles nie je spôsobená fyzickým poškodením, ale nahromadením citov v našom vnútri.

Keď sa modlím za vnútorné uzdravenie, žudia občas pocítia boles vo svojom tele. Raz som sa modlil s jednou ženou, ktorá požiadala o modlitbu, ale potom nemohla rozpráva. Znepokojilo ju to a zachvátila ju panika. Ale ja som vedel, čo sa deje. Bol to iba moment, keď všetky emócie vyšli naraz von.

Pri inej príležitosti som sa modlil za vnútorné uzdravenie človeka, ktorého zrazu rozboleli oči. Takto sa prejavili jeho city, ktoré boli v jeho vnútri a nenašli predtým ventil.

Výsledok výskumu z USA, že city sa môžu prejavova telesne, je odpoveďou, prečo sa staneme zdravšími fyzicky, keď prežijete vnútorné uzdravenie.

źudia často reagujú takto: „Prečo by som sa mal dotýka svojej minulosti? Nebolo by lepšie ju len potlači?" Nanešastie sa stáva, že aj kňazi niekedy navrhujú človeku, aby zabudol na zranenia, ktoré prežil v minulosti. Prídete k niekomu a poviete: „Vieš, som vežmi zranený, pred piatimi rokmi mi mama povedala toto alebo urobila toto," často počujete takúto reakciu: „Dobre, ale už na to zabudni, stalo sa to už pred tožkými rokmi a minulos je už za nami. Zabudni na to." Je možné, že na to zabudnete, ale fakt, že ste na to zabudli, ešte neznamená, že ste sa aj uzdravili. Zabudli ste na to, čo sa stalo, ale prežívate následky toho, čo sa stalo pred mnohými rokmi. Naše súčasné postoje a spôsoby, ako veci riešime, ako rozmýšžame, často závisia od minulých zranení a ažkostí, ktoré doteraz neboli uzdravené. Takže nestačí len zabudnú, ale je dôležité sa uzdravi.

Všetky city aj so sprievodnými prejavmi ako je smútok, osamotenos, sebaodmietanie, komplex menejcennosti, možno zahrnú do jedného základného citu, ktorým je neodpustenie. Môžete si by istí, že všetky naše problémy pochádzajú z ažkosti odpusti Bohu, sebe alebo iným.

Odpusti Bohu znamená prija Boží plán, ktorý nemusí by v súlade s naším plánom. Odpusti sebe samému znamená prija sa, prija svoje ohraničenosti, svoje neúspechy, hriechy, slabosti. Ak ich neprijímame, neodpúšame sebe. Myslím, že všetkým je nám jasné, čo znamená neodpusti iným.

Kresanská láska

Skôr ako budeme bližšie hovori o odpustení, bude dobré poveda si niečo o láske, lebo nemôžeme naozaj odpusti, ak nevieme, čo znamená opravdivo milova.

By kanálom lásky

Je dôležité, aby sme si zapamätali jednu praktickú poznámku. Neschopnos odpúša je vždy vežkou prekážkou modlitby. U Marka čítame tieto Ježišove slová:

gPreto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to ma. A keď vstanete modli sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám nᚠOtec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy" (Mk 11,24-25). Ako vidíte, Ježiš nám hovorí: Skôr, ako sa začneš modli, odpusti. Kedykožvek je v našom srdci neodpustenie, je to prekážka modlitby. Ak sa modlím za teba a v mojom srdci je neodpustenie, a to neodpustenie sa týka iného človeka, nie teba, moja modlitba je blokovaná.

Často sa stretávame s žuďmi, ktorí sa modlia za niekoho. Modlia sa na viacerých stretnutiach a nič sa nedeje. Dôvod neúčinnosti modlitby môže by rozličný. Ale jedným z dôvodov môže by aj to, že v srdci jedného človeka, ktorý sa modlí, je neodpustenie. A neodpustenie jedného človeka blokuje modlitbu celej skupiny. Je vežmi dôležité, aby sme boli vožnými kanálmi Božej lásky pre tých, za ktorých sa modlíme.

Charakteristikou kresana je láska

Často podceňujeme dôležitos odpúšania v našom duchovnom živote. Poviem vám niečo, čo vás bude šokova. Ak sa chcete dozvedie, kam ste dospeli vo svojom duchovnom živote, skontrolujte sa, ktorý človek stojí vo vašom živote najďalej, ktorý je vám najvzdialenejší. Ste natožko blízko pri Bohu, nakožko blízko ste pri tejto osobe. Nie ste blízko Bohu preto, že milujete každého, ale ste pri ňom blízko natožko, nakožko ste blízko pri osobe, ktorá je vo vašom živote najvzdialenejšia.

Ježiš nám tieto slová potvrdzuje u Jána: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa aj vy navzájom milovali, ako som ja miloval vás. Podža toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milova." (Jn 13,34-35) A tak nejestvuje žiadna iná charakteristika kresana okrem lásky. Charakteristikou kresana nie je čítanie Písma, lebo aj moslim číta svoj Korán a hinduista svoje vedy; nie je ním modlitba, lebo budhista sa modlí viac ako kresan, nie je to evanjelizovanie, lebo Svedkovia Jehovovi sú v tom horlivejší... Charakteristikou kresanov je vzájomná láska. To je naše. Ak sa stretnete s človekom, ktorý miluje iného človeka, potom si môžete by istí, že ide o kresana.

V Písme môžeme nájs aj ďalší výrok, ktorý je podža mňa z celého Písma najkrajší. Keď ho čítam, neubránim sa vnútornému chveniu: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal1 (Jn 17,21). Všimnite si dve vežmi dôležité veci: Ježiš ma vyzýva, aby som k vám pristupoval v duchu jednoty a lásky. Miera tejto lásky má by taká, akou mierou Otec miluje Syna. To znamená, že má by bez miery. Potom pokračuje: aby svet uveril, že si ma ty poslal. To znamená, že viditežným znamením pre svet, aby uveril, že Ježiš je Mesiáš, je jednota medzi nami. Či svet uverí, že Ježiš je Mesiáš, ktorého poslal Otec, závisí od jednoty medzi nami. Ježiš vkladá celé svoje poslanie do mojich rúk. A záleží to odo mňa, a iba odo mňa, či sprostredkujem Ježišovu spásu ďalším žuďom. źudia sa môžu presvedči o tom, že Boh je jediný Spasitež iba vtedy, ak budú vidie našu vzájomnú lásku. Cítite tú vežkú zodpovednos, ktorú Ježiš kladie na naše plecia? Tu neplatia žiadne výhovorky, aby sme nemilovali žudí. Neskôr uvidíte aj to, čo znamená milova nepriatežov.

Dve kritériá lásky

V láske sú dve kritériá, ktoré nám dal Ježiš.

•       Prvé kritérium vyjadrujú slová: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!" (Lv 19,18). Ak nemᚠrád seba, nemôžeš naplno milova svojho blížneho. Preto som vám hovoril o prijatí seba samého. Ak odmietaš seba, ak odsudzuješ seba, ak si neodpúšaš, ak sa odahuješ nabok, ak v sebe nespoznávaš svoje charizmy, ak nemiluješ sám seba, nemôžeš milova iných. Milova môžeš len v takej miere, v akej miluješ seba. Ak neakceptuješ seba, nemôžeš prija ani druhých. Ak nevieš odpusti sebe, neodpustíš ani iným.

•        Ale potom nám Ježiš v Novom zákone dáva druhé kritérium, keď hovorí: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás." Novela tohto prikázania nie je v príkaze „Milujte sa navzájom"- to už nachádzame v Starom zákone. Novela je v slovách - „ako som ja miloval vás" Kritérium milova „ako seba samého" už nestačí. Kritériom sa stalo „ako som ja miloval vás" (pórov. Jn 13,34). A ako nás Ježiš miloval? Nepodmienečne.

Ďalej sa budeme pokúša vysvetli toto slovo „nepodmienečne". Toto je novota v láske.

Rozdiel medzi svetskou a kresanskou láskou

Bude dobré poveda si, aký je rozdiel medzi svetskou a kresanskou láskou. Bežná láska vo svete je láska založená na citoch, príažlivosti, sympatiách. Toto vidíme v televízii alebo pri čítaní zamilovaných románov.

Rozhodnutie odpusti

Kresanská láska a odpúšanie spočíva v rozhodnutí, a nie v citoch. Je vežmi dôležité, aby sme to pochopili. Často za mnou prichádzali žudia a hovoria: „Neviem, či som tomu človeku odpustil alebo nie." Nie je možné pochybova o tom, či sme niekomu odpustili alebo neodpustili, lebo odpustenie je rozhodnutie, ku ktorému sme dospeli. Je to otázka chcenia alebo nechcenia. Ak chcete odpusti nejakému človeku, tak ste mu už odpustili. Ak nechcete niekomu odpusti, neodpustili ste mu. Teda pochybnos, či sme odpustili alebo neodpustili, nejestvuje. Ak sme niekomu odpustili, to ešte neznamená, že sme sa hneď aj uzdravili zo všetkých rán, ktoré máme vo svojom srdci.

Ak som ti odpustil, to ešte neznamená, že mi začneš by hneď sympatický, že a hneď začnem ma rád, ak som a predtým nemal rád. Sympatia nemá nič spoločné s láskou alebo nenávisou. Ak mi niekto nie je sympatický, to ešte neznamená, že ho nenávidím. Ak mi je niekto sympatický, to ešte neznamená, že ho aj milujem. Sympatia alebo antipatia je citová záležitos, ktorá síce môže vies k nenávisti alebo láske, ale nie nevyhnutne sa končí nenávisou alebo láskou.

Som si napr. istý, že farizeji neboli Ježišovi sympatickí, ale to neznamená, že ich nenávidel. Ale určite ho citovo nepriahovali. Často sa stáva, že nerozlišujeme medzi láskou a sympatiou. Čo znamená niekoho milova a k niekomu cíti sympatiu? Príažlivos k osobe, či už pozitívna alebo negatívna, nemá nič spoločné s láskou alebo nenávisou. A tu treba hžada rozdiel medzi kresanskou a svetskou láskou.

Láska je v rozhodnutí

Keď čítate zamilovaný román alebo vidíte seriál o rodinných problémoch v televízii, často dostávate dojem, že láska je iba cit. Ak žena povie: „Už k svojmu mužovi nič necítim", chce tým poveda: „Už svojho manžela nemilujem." Žena si myslí, že môže opusti svojho manžela, keď k nemu už nič necíti. Lebo svetská láska je založená na cite.

Ale kresanská láska nie je založená na cite, ale na rozhodnutí. Láska k človekovi je rozhodnutím milova ho. Ak sa rozhodnem milova nejakého človeka, a to je dôležité, potom sa snažím ži podža tohto rozhodnutia. Ak sa rozhodnem milova nejakého človeka a potom ho ohováram a očierňujem, to znamená, že nežijem podža svojho pôvodného rozhodnutia. Ak som sa rozhodol milova nejakého človeka, moje správanie a moje postoje musia by v súlade s týmto rozhodnutím. Napriek všetkému sa môže sta, že kým milujeme určitého človeka, ešte sa potrebujeme lieči z rán. Povedzme si jednoduchý príklad.

Predstavte si vydatú ženu, ktorá žije so svojím manželom a ktorý jej spôsobuje veža utrpenia. Manžel ju bije, je jej neverný. Manželka sa však rozhodne milova svojho manžela a odpusti mu. Ak chce by verná svojmu rozhodnutiu, to znamená, že sa nebude vraca k tomu, čo sa stalo včera.

Mnohí hovoria, že odpustili svojmu partnerovi, ale neustále mu pripomínajú, čo sa stalo pred mnohými rokmi. A to naznačuje, že neodpustili. Ak ste odpustili, už sa nevraciate k tomu, čo sa stalo. Snažte sa, aby ste nejatrili rany, ktoré sa zahojili.

Žena, ktorú sme spomínali, odpustila svojmu manželovi, prejavuje mu lásku, modlí sa za neho, snaží sa o ňom hovori dobre. Ale to ešte neznamená, že jej otvorené rany nie sú otvorenými ranami. Je možné, že v samote často plače nad nevernosou svojho manžela. Ale to neznamená, že mu neodpustila. Je to len znakom toho, že jej rana ešte nie je uzdravená. To neznamená, že keď odpustila svojmu manželovi, už necíti vo svojom srdci trpkos. Samozrejme, všetko toto treba uzdravi, ale vyžaduje si to postupný proces. Hoci ešte nie sme uzdravení, nikdy nemôžeme poveda, že nie sme schopní odpusti. Odpúšame, hoci ešte naše rany nie sú uzdravené.

Dnes mnohí psychológovia a psychiatri tvrdia, že žudia, ktorí sú na psychiatrii, nepotrebujú v prvom rade psychoterapiu alebo liečenie pomocou liekov, ale potrebujú uzdravenie, ktoré ich privedie k odpusteniu. Často žudia, ktorí nevedia odpusti, končia telesnou chorobou.

Preto nám Ježiš hovorí, aby sme vždy odpustili, aj keď nie sme na vine. Spomeňme si na Ježišove slová: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieri so svojim bratom: až potom príď a obetuj svoj dar" (Mt 5,24). Niekomu sa to môže zda vežmi zvláštne. Prečo by som mal žiada o odpustenie ja, keď mi ublížil ten druhý? Preto, lebo Boh chce, aby si bol zdravý.

K uzdraveniu vedie láska

Pokračujeme v rozprávaní o láske a odpustení. Povedali sme, že najjednoduchšia cesta, ktorá vedie k uzdraveniu, spočíva v láske. Nemyslím tu iba na citovú lásku. ale na pravú lásku, na lásku kresanskú. Na začiatku sme si povedali: čím viac sa sústredíme na pozitívne v našom živote, tým rýchlejšie sa uzdravíme. A v živote nie je nič pozitívnejšieho ako láska.

Boh stvoril človeka na svoj obraz. V čom sa podobáme Bohu? Nepodobáme sa mu v prvom rade svojím rozumom. Ináč by sme mohli poveda, že čím viac zmýšžame filozoficky, čím viac toho vieme, tým sme Bohu podobnejší. To nie je pravda. Nepodobáme sa Bohu svojím rozumom, ale podobáme sa mu v láske. Lebo Boh je láska, ako hovorí svätý Ján. Boh do nás vložil lúč svojej lásky, a preto sa na neho podobáme. Čím väčšmi milujeme, tým väčšmi sa podobáme Bohu. A čím menej milujeme, tým menej sa podobáme Bohu. To znamená, že najžahšia cesta k uzdraveniu vedie cez lásku.

Svätý Pavol hovorí o láske

Keď sa Pavol prihovára jednotlivým komunitám, vždy hovorí o vzájomnej láske. Uvedieme si niekožko citátov z jeho listov, aby sme videli, ako nadšene hovoril o láske.

V  Prvom liste Korinanom

Komunita Korinanov bola superchartizmatická, lebo sa v nej vyskytovali zázraky, uzdravenia, dar jazykov, výklad jazykov, proroctvá, vyučovanie a všetky charizmy, ktoré sú uvedené v dvanástej kapitole. Napriek tomu Pavol hovorí Korinanom toto:

„A ja som vám, bratia, nemohol hovori ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. Veď keď je medzi vami žiarlivos a svár (keď niet medzi vami lásky), to nie ste telesní a nežijete len po žudsky?" (l Kor 3, 1,3).

V  Liste Efezanom

Všetky charizmy, ktoré sa v tejto komunite vyskytovali, nestačili na to, aby sa táto komunita stala duchovnou. Iba láska nás môže privies bližšie k Bohu. Všimnime si, čo hovorí Pavol Efezanom:

„ Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi! Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mul z čoho da núdznemu. Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milos tým, čo ho počúvajú. A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaou na deň vykúpenia. Akákožvek zatrpknutos, hnev, rozhorčenie, krík a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšajte, ako aj vám odpustil Bob v Kristovi!" (Ef4,25-32)

Myslím, že Pavol tu hovorí vežmi jasne a texty podobné tomuto by mali by predmetom našej dennej meditácie.

V  Liste Filipanom

„Dovŕšte moju rados: zmýšžajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna mysež! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehžadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšžajte tak ako Ježiš Kristus." (Flp 2,2-5)

Svätý Pavol akoby hovoril: Ak budem vidie, že ste jednej mysle a jedného srdca, to bude pre mňa tým najvzácnejším darom, ktorý mi môžete da, tou najväčšou radosou, ktorú mi môžete spôsobi.

Často hovoríme, že milujeme svojho blížneho, lebo v ňom vidíme Ježiša. Ale kladieme si aj túto otázku: „Ako mám vidie Ježiša v človeku, ktorý koná zlo? Ako môžem milova človeka hnevlivého a nervózneho?" Vidie Ježiša v žuďoch znamená milova ho tak, ako ho miluje Ježiš. A Ježiš ho miluje aj napriek tomu, že je hnevli-vý, nervózny, že robí zle. Ak vidíte hnevlivého človeka, uvedomte si, že vidíte človeka, ktorý nie je uzdravený. A tento hnevlivý človek vám svojím hnevom hovorí: „Prosím a, maj so mnou súcit z lásky k Ježišovi." Toto znamená zmýšža tak, ako zmýšža Ježiš Kristus.

V Liste Kolosanom

Poďme ďalej a započúvajme sa do slov, ktoré hovorí svätý Pavol Kolosanom:

„ Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavos, pokoru, miernos a trpezlivos. Znášajte sa navzájom a odpúšajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti!" (Kôl 3,12-14)

Sú to krásne slová, keď Pavol vyzýva Filipanov: „Oblečte si...!" Akoby hovoril: „Ak ste bez milosrdenstva, pokory a súcitu, vežkodušnosti a trpezlivosti, ste nahí." - „Ak nemáte lásku, ktorá je opaskom všetkých čností, akoby ste nemali na sebe nič!"

Ešte raz Korinanom

„Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom" (l Kor 12,12-13).

Symbolika jedného tela s mnohými údmi je nádherná. Predstavte si, že spadnete schádzajúc po schodoch. Čo by sa stalo? Ak by ste si zranili nohu, všetky údy tela sa budú ponáhža pomôc vašej nohe. Aj keby ste mali niečo vo svojich rukách, ruka to pustí a dotkne sa zranenej nohy. Ak ste sa predtým pozerali niekde inde, po páde na to vaše oči zabudnú a uprú sa na zranenú nohu. Ak ste kráčali, druhá noha sa zastaví, neurobí ani krok, len aby bola blízko pri zranenej nohe. Ak bola vaša mysež niečím zaujatá, teraz sa plne sústredí na zranenú nohu. Len čo sa niektorá čas tela zraní, ostatné údy tela sa prestanú zaobera tým, čo robili predtým, a plne sa sústredia na zranenú nohu. Lebo v danej chvíli je to to najdôležitejšie. To znamená milova jeden druhého.

Ak aj vy vo svojom modlitbovom spoločenstve organizujete nejakú peknú akciu, ale sú medzi vami zranení žudia, ktorí volajú o pomoc, nemôžete sa sústredi na to, čo organizujete, ale sa musíte zamera na zranených členov svojej modlitbovej skupiny. Vežmi často sa viac sústredíme na akciu ako na lásku. A modlitbová skupina, farnos alebo rehožná komunita či akákožvek iná komunita je len preto silná, že je silná v láske, nie preto, že veža robí. Ak sa má jeden člen naplno rozvinú do krásy, nutne musí by spojený a zjednotený s inými členmi.

Mnohí žudia sa snažia využi svoje charizmy pre svoj osobný úžitok. Stretol som sa s mnohými charizmatickými vodcami v obnove, ktorí padli vežmi hlboko, lebo boli silní individualisti.

Vráme sa znova k symbolike tela, ktorú nám dáva svätý Pavol. Mám ruku a ak je moja ruka spojená s telom, je dokonalá. Ale si predstavte, že stretnete moju ruku na chodbe. Určite by ste sa vydesili. Je úžasné ma dve oči. Ale si predstavte, že nájdete oči svojho manžela vedža jeho postele. Aj to by vás vystrašilo. Ak sú časti tela spojené s celým telom, je to nádherné. Ale ak sa nejaký úd odtrhne od tela, je to čosi strašné. A to isté môžeme aplikova na osoby, ktoré v Cirkvi pracujú v rámci komunity alebo mimo nej.

V Liste Rimanom

A ešte by som rád uviedol citát z listu Rimanom: „Žehnajte tých, čo vás prenasledujú - žehnajte a nepreklínajte!" Ak žehnáme svojich nepriatežov, obliekame si ochranný odev lásky.

„Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Navzájom rovnako zmýšžajte; a nezmýšžajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym. Nebuďte múdri sami pre seba. Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robi dobre pred všetkými žuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás' žite v pokoji so všetkými žuďmi."

Ako vidíte, nie je vždy možné nažíva v pokoji so všetkými žudmi, lebo reakcia druhých nezávisí od nás. Ale nakožko je to len možné, treba sa nám o to snaži. A potom pokračuje: „Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané. ,Mne patrí pomsta, ja sa odplatím, _ hovorí Pán. "Pomsti sa a posudzova neprináleží nám, to je Pánova záležitos. Ale to nestačí a Pán hovorí: „Ale keď bude tvoj nepriatež hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu pi, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu. Nedaj sa premôc zlu, ale dobrom premáhaj zlo"(Rim 12,14-23). Ako vidíte, Písmo je vežmi jasné a dáva nám aj veža konkrétnych rád a smerníc, ako sa máme navzájom milova.

Záverečná modlitba

Toto stretnutie ukončíme prekrásnym hymnom lásky z Prvého listu Korinanom. Chcel by som, aby ste rozjímali nad týmto textom, aby ste zistili, aká je vaša láska. Niekto by sa mohol pýta: Je moja láska pravá? Vo vežpiesni lásky nájdete odpoveď.

Znova utvorte dvojicu s niekým, kto vás dobre pozná. Aj keby ste boli pri niekom, kto vás nepozná, predstavte si, že vás vežmi dobre pozná. Teraz si z Prvého listu Korinanom (13,4) prečítame.-

„ Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystavuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčužuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží."

Predstavte si, že sa prihovárate svojmu manželovi a manžel nech si predstaví, že sa prihovára svojej manželke. Tí, ktorí ste slobodní, si predstavte, že sa prihovárate matke, otcovi alebo dôvernému priatežovi, ktorého vám zastupuje človek, čo je vedža vás. Zahžaďte sa mu do očí a slovo láska nahraďte slovíčkom „ja" A takto sa prihovárajte svojmu manželovi, manželke, mame, priatežovi:

„Drahý manžel (drahá manželka, drahá mama, drahý priatež, brat môj, sestra moja), ja som vždy trpezlivý a dobrotivý. Nikdy nezávidím, nevypínam sa, nevystatujem sa, nie som nehanebný, nie som sebecký, nerozčužujem sa, nemyslím na zlé, neteším sa z neprávosti, ale radujem sa z pravdy. Všetko znášam, všetko verím, všetko dúfam, všetko vydržím."

Prečo sa smejete?

Myslím, že je to vežmi jednoduchý test, aby sme zistili, kde sme vo svojom duchovnom živote.

Teraz to skúsime inak. Znova sa pozrite do očí človeka vedža vás a povedzte Pánovi:

„Pane, ďakujem ti, že si mi dal človeka, ktorý je trpezlivý, dobrotivý; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebný, nie je sebecký, nerozčužuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží."

Amen.

Ako sa cítite?

Je ešte niečo vo vašom živote, čo musíte da do poriadku?

Odpúšanie a jeho pravidlá

Prečo odpúša

Teraz by sme si mali položi vežmi jednoduchú otázku: „Prečo mám odpusti?" Moslim u katolíckeho kňaza

Raz za mnou prišiel jeden moslim, ktorý bol zamestnaný na ambasáde na Malte. Prišiel za mnou s vežmi zvláštnym problémom: „Môj život je plný okultizmu. Prišiel som za vami, aby ste ma oslobodili." Položil som mu otázku: „Ale prečo ste prišli ku mne, katolíckemu kňazovi?" „Preto som prišiel za vami, "povedal mi, „lebo moja zaaženos okultizmom je vežmi silná. Môj moslimský kňaz je toho názoru, že ma môže oslobodi iba katolícky kňaz."

Bolo to pre mňa vežmi náročné, lebo som ho mohol oslobodi iba v Ježišovom mene. Skôr, ako by sme sa zaoberali problematikou okultizmu, som sa ho spýtal: „Máte niekoho v živote, nejakého človeka, ktorého nenávidíte?" Začal sa smia a povedal mi: „Samozrejme, mám vežmi veža žudí v živote, ktorých nenávidím." A tak som sa ho spýtal: „Pokúšali ste sa im niekedy odpusti?" Obrátil sa ku mne a povedal: „Ja som predsa moslim, a nie kresan. To iba vᚠJežiš žiada odpusti, ale nie môj Mohamed." Tak som mu odvetil: „Dobre, odložme nateraz stranou vášho Mohameda aj môjho Ježiša a hovorme spolu ako dvaja dospelí žudia." A spýtal som sa: „Nebráni vám vaša nenávis v dobrom spánku?" Povedal mi: „Aby som bol úprimný, neviem vždy dobre spa, a to práve kvôli osobám, ktoré nenávidím. Často mi prichádzajú na mysež a znepokojujú ma. "Ja som mu povedal: ,Ja vždy dobre spím. A spím dobre preto, lebo odpúšam."

Snažil som sa mu vysvetli, že keď niekoho nenávidí, stáva sa v istom zmysle závislým od nenávidenej osoby. Ak jej však odpustí, tak sa od nej oslobodí.

Ak niekoho nenávidíte, ak niekomu neodpustíte, ste pripútaní k nenávidenej osobe a táto osoba vás vo vašich myšlienkach ustavične prenasleduje a sústavne citovo mučí. Ak jej však odpustíte, odvažujete sa od negatívneho puta, ktoré vás s ňou zväzuje a už vás citovo nezraní. Ak teda odpúšate, je to skôr pre vaše osobné dobro, ako pre dobro osoby, ktorú nenávidíte.

S žuďmi môžeme by spojení pozitívne alebo negatívne. Pozitívna závislos je vtedy, ak milujeme určitú osobu, ktorá je napr. naším priatežom. Pozitívna závislos v nás vyvoláva pokoj, vyrovnanos a rados. Ak je však puto medzi osobami negatívne, táto závislos vnáša do nášho života smútok a nevyrovnanos. Preto treba odpúša.

Ak odpúšame, odväzujeme sa od osoby.

Preto nám Ježiš v Matúšovi hovorí: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieri so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar" (Mt 5,24). Je to vežmi zvláštne. Viem pochopi, že ak niečo zlé vykonám určitému človeku, pôjdem za ním a poprosím ho o odpustenie. Ale Ježiš hovorí: „Ak tebe niekto urobil niečo zlé, ty choď za ním a odpusti mu." A to nie preto, že by som bol vinný, ale preto, lebo som negatívne závislý od tej osoby. A Ježiš chce, aby som bol slobodnou osobnosou.

Keď odpúšam človeku, robím niečo, čo viac prospieva mne, ako osobe, ktorej odpúšam. Väčšmi pomáham sebe, lebo sa odpútavam od niečoho, čo bolo prekážkou v mojom živote.

Štyri pravidlá odpúšania

Buďme teraz konkrétnejší a položme si otázku: Čo znamená milova, a najmä, čo znamená milova nepriatežov? Myslím, že vežmi jasnú odpoveď nachádzame u Lukáša, kde nám Pán Ježiš dáva štyri jasné odporúčania. Ježiš hovorí: „Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriatežov, robte dobre tým, ktorí vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo váspotupujú" (Lk 6,27).

Milujte

Teraz si všimnime tieto tri slová: „Milujte svojich nepriatežov." Je vežmi ažké milova aj verejných nepriatežov, nieto ešte svojich osobných nepriatežov. Je ažké milova niekoho, kto nám chce uškodi. Zväčša nemáme skutočných nepriatežov, ale máme okolo seba žudí, ktorí nám ubližujú, ktorí nám robia zle. Nemôžem poveda, že je mojím nepriatežom človek, ktorý ma zranil svojím slovom. Ale aj tomuto človeku je ažké odpusti.

Všimnime si, že Ježiš nám nehovorí: „Nemajte nenávis" a „Neubližujte", ale hovorí: „Milujte." „Nema nenávis" znamená nič nerobi. „Milova" znamená robi niečo pozitívne. A preto Pánovi nestačí, keď nehovoríme zle o iných žuďoch, keď niekoho nemáme v nenávisti. Ježiš chce, aby sme milovali žudí, aby sme pre nich robili niečo pozitívne a dobré. Milova nepriateža znamená robi pre neho niečo pozitívne. Lásku môžeme vyjadri modlitbou za človeka, ktorý je naším nepriatežom, alebo tým, že mu pomôžeme a že sa snažíme vybada, čo potrebuje. Láska je čímsi pozitívnym.

Robte dobre

Ježiš potom pokračuje a hovorí: „...robte dobre tým, ktorí vás nenávidia... "

Tu je už Ježiš detailnejší. Hovorí: „Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia."

Slovíčko „nenávidie" je vežmi silné. Nemožno poveda, že žudia, ktorí vás zranili, vás nenávidia. Často nás zranili aj naši rodičia, ale to neznamená, že nás nenávidia. Medzi manželmi sa často vyskytujú hádky, ale to ešte neznamená, že majú voči sebe nenávis. Ak hovoríme o nenávisti, ideme až na ostrie veci. A Ježiš nám hovorí: „Robte dobre týmto žuďom."

Ak sa vám teraz objaví v mysli nejaká osoba, o ktorej sa nazdávate, že vás nenávidí alebo vy nenávidíte ju, tak vám Pán dnes hovorí, aby ste uvažovali nad tým, ako by ste mohli tejto osobe vykona niečo dobré. Snažte sa nájs niečo vežmi konkrétne, čím jej prejavíte svoju lásku. Nie je vždy nutné, aby ste išli za ňou a požiadali ju o odpustenie, alebo aby ste jej navonok prejavili odpustenie. Odpusti a požiada o odpustenie možno rozlične. Svoje odpustenie vám môžem prejavi tak, že sa k vám začnem ináč správa. Ale v každom prípade je dôležité urobi niečo pozitívne.

Teraz môžeme lepšie pochopi, že láska je rozhodnutie, a nielen cit. Milova, to znamená niečo robi, a nie iba niečo cíti.

Často hovoríme: „Dobre, môžem urobi niečo dobré, ale nerobím to s radosou." Možno pod slovkom „s radosou" chápete niečo citové. Ak niečo robíme, nemusí túto činnos nutne sprevádza nejaké citové prežívanie. Ale robi niečo s radosou, znamená robi to ochotne preto, lebo to Boh odo mňa chce.

Žehnajte

Prichádzame k tretiemu a azda najažšiemu Ježišovmu vyhláseniu, v ktorom hovorí: „...žehnajte tým, čo vás preklínajú... "Toto je vežmi dôležité. Nehovorí, aby sme sa nestarali o tých, čo nás preklínajú, ale hovorí, aby sme im žehnali. A to takisto nie je vždy žahké.

Často za mnou prichádzajú žudia a hovoria: „Niekto ma preklial, prosím vás, pomodlite sa za mňa." - „Bojím sa, že ma uhranul sused, prosím vás, pomodlite sa za mňa." - „Bojím sa, že moja svokra prekliala mňa i moju rodinu." Títo žudia žiadajú, aby som z nich sňal uhranutie alebo kliatbu. Jediný spôsob, ako sňa kliatbu, je žehna osobe, ktorá vás preklína. Mohli by ste sa spýta, ako to urobi. Minimum, čo môžeme v tomto prípade urobi, je nepreklína toho, kto privolal kliatbu na nás.

Ale ako žehna? To, čo hovorí Ježiš, je logické. Ak ma niekto preklína, táto kliatba do mňa vstupuje len vtedy, ak som otvorený pre kliatbu. A čo nás otvára pre kliatbu? Nenávis a nedostatok lásky. Ale ak žehnáte, tak zatvárate všetky okná, všetky dvere, celú svoju osobu proti prekliatiu. Keď milujeme, obklopujeme sa láskou a nemôže nás zasiahnu žiadna kliatba. A to je vežmi dôležité. Môžem to potvrdi svojou osobnou skúsenosou.

Kliatba minula svoj ciež

Pred nejakým časom som sa dozvedel, že na Malte žije istý mladý muž, ktorý zasvätil svoj život diablovi. Uzavrel s diablom zmluvu krvi a prosil diabla, aby ho obdaril mocou. Dal diablovi podmienku a sžúbil mu, že nájde nejaký spôsob, aby ma zabil, skôr ako zmluva nadobudne platnos. Ja sa každý deň modlím za tých, ktorí sa modlia k diablovi, aby mi uškodil, a viem, že ich je veža. A kliatby, ktoré na mňa tento mladý muž adresoval, sa minuli účinkom, nezasiahli ma, ale obrátili sa proti nemu. Zmocnil sa ho taký silný nepokoj, až ochorel a musel prís za mnou, aby mi odhalil svoju zmluvu s diablom. Rozpovedal mi všetko, čo urobil, a požiadal ma, aby som sa za neho pomodlil. Všetko sa skončilo dobre.

Keď žehnáme osobe, ktorá nás preklína, vždy slávime víazstvo nad osobou, ktorá nám chce zle. Preto sa nesmiete bᝠžiadnej kliatby. Ak vám príde na um človek, o ktorom predpokladáte, že vás mohol preklia, okamžite mu žehnajte. Len čo ho požehnáte, obliekate si akoby štít a nič sa vás nemôže dotknú. Preto nám Ježiš hovorí: „Žehnajte tým, ktorí vás preklínajú."

Modlite sa

Ježiš pokračuje a hovorí: „...a modlite sa za tých, čo váspotupujú!"Je vežmi dôležité, aby sme odovzdávali Pánovi všetkých žudí, ktorí s nami zle zaobchádzajú. Urobil to aj Ježiš, keď visel na kríži a hovoril Otcovi: „Otče, odpus im, lebo nevedia, čo robia. " Urobil to aj Štefan, keď ho kameňovali. Obrátil sa na nebeského Otca slovami: „Otče, nezapočítaj im tento hriech!"

Modlite sa za tých, ktorí vás potupujú. Keď sa modlíme za tých, ktorí nám robia zle, stávame sa slobodnými žuďmi. Ježiš nám dáva vežmi jasné pokyny, ako zaobchádza s človekom, ktorému máme odpusti. Milujte toho človeka, robte mu dobre, žehnajte mu, modlite sa za neho. Všetko sú to pozitívne činnosti. Je to určitý záväzok, je to rozhodnutie, je to niečo pozitívne. To je odpustenie, ktoré prináša aj uzdravenie rán, ktoré sme utŕžili. Ako sme už povedali, keď odpúšame, odpúšanie prináša väčší úžitok nám, ako tým, ktorým odpúšame.

Liečenie vnútorných rán Pä stupňov v liečení

Po odpustení musíme prejs k liečeniu rán, ktoré sme utŕžili. Po odpustení zvyčajne prechádzame piatimi štádiami, ktoré sú typické pre proces uzdravovania. Týchto pä stupňov pochádza od známej psychologičky Elisabeth Kúbler-Rossovej, ktorá sa ich snažila aplikova na osoby postihnuté rakovinou. Snaží sa pomáha umierajúcim žuďom, aby sa vyliečili po psychickej stránke a mohli v pokoji a rovnováhe prija svoju smr.

Myslím, že aj my môžeme aplikova týchto pä krokov na nᚠproces uzdravovania rán po odpustení, aby naše uzdravenie bolo úplné. To neznamená, že vždy, keď odpúšame, musíme prejs všetkými štádiami. Budeme sa každým z nich zaobera podrobne len preto, aby sme plnšie pochopili, čo znamená uzdravenie.

•     Stupeň odmietania

Prvé štádium sa nazýva štádiom odmietania, popierania. Je to stav, v ktorom popierame, že sme zranení a potrebujeme uzdravenie. Popierame skutočnos, že sa treba konfrontova s našimi ranami.

Predstavte si v tejto chvíli človeka, ktorý vás v živote zranil. Je možné, že rana, ktorú vám spôsobil, je ešte otvorená. Človek, ktorý vás zranil, môže by vᚠotec, matka, vᚠmanžel, manželka, vaše deti, syn alebo dcéra. Môže to by niekto, kto už zomrel, alebo niekto, kto ešte žije. Je možné, že doteraz ste prežívali obdobie, v ktorom ste ukazovali prstom na tohto človeka, ale nikdy ste nepoukázali prstom na seba. Nehovorím, že musíte vyhlási: Ja som vinný," ale musíte poveda: „Som zranený."

Predstavte si človeka chorého na rakovinu, ktorý za svoju chorobu obviňuje iných a hovorí: Je to vina lekára, lebo neidentifikoval moju chorobu včas; je to chyba mojej rodiny, ktorá dopustila, aby som pracoval viac, ako som vládal." Jednoducho máme strach pozrie sa na ranu, ktorú máme. A tak ju odmietame, nepripúšame si ju.

Niekedy sa stáva, že namiesto toho, aby sme sa postavili zoči-voči svojim ranám, sa snažíme nájs nejakú kompenzáciu. Mnohí žudia kompenzujú svoje rany tým, že hodiny a hodiny trávia pred televíziou, iní sa prejedajú, priveža pracujú, spia celý deň, veža pijú. Alkoholizmus je častou kompenzáciou za rany, ktoré sme nikdy neliečili. Všetkým týmto sa snažia potláča svoje zranenia, ktoré môžu ma korene aj v detstve. Ale ako sme povedali, kompenzáciami sa snažíme potláča svoje problémy, zabudnú na ne a uniknú im.

Ďalšou kompenzáciou môže by aj telefonovanie, keď hodiny a hodiny trávime v rozhovore s osobou, ktorej telefonujeme. Ďalšou kompenzáciou môže by aj stále upratovanie bytu alebo ustavičné umývanie auta.

Spomeňme si na márnotratného syna. Doma sa necítil dobre. Namiesto toho, aby sa postavil k tomuto problému, ušiel z domu. Často riešime aj my svoje problémy takýmto spôsobom. Možno si myslíme, že je to určitý druh poníženia alebo slabosti, keď si priznáme svoje zranenia. No kým si ich nepriznáme, nemôžeme by uzdravení. Aby sme mohli prekona toto štádium a zvíazi, musíme poveda: „Chcem uzdravi svoje rany."

•     Stupeň hnevu

Potom prichádzame k druhému štádiu, ktorý nazývame štádiom hnevu, ktoré je často už len krôčikom k uzdraveniu. Hnev je dôležitým citom v našom živote. Už sme spomínali, že aj Ježiš sa hneval a často sa hneval. Hneval sa na Petra, keď mu povedal: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi..." (Mt 16,23). Nahneval sa aj na chamtivých kupcov v chráme (Mt 21, 22 a naši.). Ježiš sa hneval aj na pokryteckých farizejov (Mt 15), často bol nahnevaný aj na zlých duchov (Mt 1,25). Spomeňte si aj na jeho kázeň v Galilei, keď za ním prišli herodiáni s odkazom od kráža, aby už viac nekázal v Galilei. Ježiš vtedy odpovedal: „Choďte a povedzte tej líške, že: Hža, vyháňam zlých duchov a uzdravujem dnes i zajtra a tretieho dňa dokončím " (Lk 13.32).

To, čo sme povedali o strachu, sa týka aj hnevu. Hnev sám o sebe nie je hriech, je to reakcia, ktorú prežívame pred niečím nepríjemným. Hnev sa stáva zlým vtedy, keď sa nám vymkne spod kontroly, alebo keď si ho vylievame na iných.

Nie je nič zlé na tom, keď vybijeme svoj hnev napr. tým, že si zabeháme alebo sa pobijeme so svojím vankúšom alebo sa vykričíme, keď nás nikto nepočuje. Je dôležité, aby sme sa naučili nájs ventil na uvožnenie svojho hnevu, lebo ho v sebe často dusíme. No potom príde chvíža, keď ho už v sebe neudržíme. A beda osobe, ktorá je pri mne vo chvíli, keď môj hnev vybuchne, lebo všetku svoju zlos na ňu vylejem. To sa často stáva.

Pomoc letuškám

V      lietadlách, ktoré letia na dlhé vzdialenosti, sa cestujúci po určitom čase začínajú cíti stiesnene a preto k sebe častejšie privolávajú letušky. Ale po dlhom lete majú aj letušky napäté nervy, ale očakáva sa od nich, že sa budú na cestujúcich usmieva. V niektorých japonských lietadlách, ktoré prekonávajú dlhé vzdialenosti, sa rozhodli túto situáciu rieši. Do jednej malej miestnosti lietadla umiestnili vežkú figurínu turistu, aby letušky sem mohli z času na čas prís a zboxova figurínu. Tak môžu zo seba zhodi hnev, ktorý cítia k cestujúcim. Potom sa vrátia spä medzi nich a ďalej sa na nich usmievajú.

Keď som pred niekožkými rokmi bol na Malte farárom, hovorieval som farníkom, aby si doma zhotovili figurínu farára a keď budú na neho nahnevaní, aby ho poriadne vybili. A môžu ís spokojne na sväté prijímanie bez spovede.

Nie je nič zlé na tom, keď prejavíme svoj hnev. Ale je dôležité, aby sme ho nevylievali na niekom inom. Nám kňazom sa často stáva, že sa hneváme na miništrantov alebo na človeka, ktorý sa k nám príde vyspoveda, prípadne si vyžiada nejaký doklad z fary. Vieme sa nahneva, keď počas omše zaplače diea a potom vylejeme svoj hnev na miništrantovi.

Hnev, ktorý v sebe dusíme, často vylievame na nesprávnu osobu a na nesprávnom mieste. Nevylievajte svoju zlos na svojho manžela alebo na svoju manželku. Nevylievajte svoj hnev ani na svoje deti. Zlé nie je to, že uvožníme ventil svojmu hnevu, zlé je to, že iní trpia pre nᚠhnev.

Raz za mnou prišla jedna rehožná sestra, ktorá bola vežmi nahnevaná na svoju predstavenú. Povedal som sestrám, že si majú namažova obraz matky predstavenej, zobra šípky a vždy, keď sú nahnevané, hádza ich do obrazu. Ale môžu to urobi len vtedy, keď im to schváli matka predstavená.

Ak dlho v sebe dusíme hnev, naše telo sa môže vzbúri a reaguje psychosomaticky, čo sa môže prejavi žalúdočnými vredmi, astmatickými záchvatmi, vysokým tlakom a mnohými inými chorobami, nevynímajúc duševné choroby. Ak hnev dlhší čas iba prehítame a neliečime ho, môžeme dospie až k opovrhovaniu sebou a k depresiám. V Liste Efezanom nám Pavol hovorí: „Hnevajte sa, ale nehrešte!" (4,26)

V   hneve, ktorý badáme u Ježiša, si treba všimnú niečo pozoruhodné. Ježiš nie je nahnevaný preto, že stráca sebakontrolu, ale v danej chvíli vidí, že hnev je jediný spôsob, ako žuďom priblíži svoje posolstvo, aby ho pochopili. Keď bol pápež na Sicílii, prejavil svoj hnev na mafiu. Tento hnev neprejavil preto, že stratil sebaovládanie, ale bolo vežmi dôležité da ho najavo, aby žudia pochopili, aká je táto otázka vážna. Ak je hnev určitým jazykovým prostriedkom, aby sme zdôraznili, čo chceme poveda, nemožno hovori o hriechu. Je to stav, keď sme nahnevaní, ale pritom nehrešíme.

Hnev treba uvožni v správnom čase a pred správnym človekom. Ak napríklad prídete za mnou a začnete mi rozpráva o svojom manželovi, dovolím vám, aby ste to urobili. Nepoviem vám: „Nehovorte tak, lebo nesmiete hovori zle o svojom manželovi." Nechám, aby ste vyslovili všetko, čo je vo vás. Ale potom vám pomôžem, aby ste svojmu manželovi odpustili a aby ste ho milovali. Ale keď sa stretnete so svojou priatežkou a hovoríte jej o svojom manželovi, a keď vám táto priatežka povie: „Mᚠpravdu, dobre robíš, treba mu poveda svoje", tak táto priatežka vás nielenže neupokojuje, ale prikladá na oheň, ktorý je vo vás.

Možno ste to ešte mnohí nepočuli, že je vežmi zdravé ís za Ježišom a vylia svoju zlos pred ním. Ježiš vie, čo sa v nás odohráva a predsa máme vežký strach prejavi svoj hnev pred ním. Ak prejavíme svoj hnev pred ním, iba dávame do slov to, čo vnútorne prežívame. Je potrebné, aby sme city, ktoré máme vo svojom srdci, vypustili cez ústa.

Keď ma nejaký človek nahnevá, idem pred Ježiša a poviem mu: „Pane, táto osoba ma vežmi nahnevala." Je to prospešné a robte to. Je to azda niečo čudné, čo vám hovorím? Ak si azda myslíte, že je to čudné, stačí, keď si prečítate žalmy. V žalmoch nachádzame tento žudský prvok.

Ak ste nahnevaní na Ježiša, choďte za ním a povedzte mu, že sa na neho hneváte a povedzte mu to nahnevane. Je dôležité, aby ste to povedali práve jemu. A tým sa modlíte. Aj Ježiš sa modlil, keď sa obrátil na svojho Otca a v hneve mu pred všetkými ostatnými povedal: „ Otče, prečo si ma opustil?" Oslovuje Boha slovom Otec a teda sa modlí. Je to modlitba, keď pred Bohom prejavíte všetky svoje city.

Niečo podobné nachádzame aj v žalmoch. Často sa stretávame so žalmistom, ktorý preklína svojich nepriatežov a zlorečí im. Žalmista je žudskou bytosou, ktorá pred Pánom prejavuje svoje city a oslobodzuje sa od hnevu. A tým sa modlí.

Toto je druhý stupeň - stupeň hnevu, keď uvožňujete svoj hnev. Ale je tu jedna podmienka: ak uvožňujete ventil svojmu hnevu, čakajte na odpoveď Boha. Nestačí iba uvožni svoj hnev. Po vyliatí zlosti nám chce Ježiš niečo poveda. On nás trpezlivo počúval, trpezlivo vypočul to, čo nás zranilo, ale teraz počúvajme, čo nám chce poveda on.

• Stupeň vyjednávania

Dostávame sa k tretiemu, azda najažšiemu štádiu v procese uzdravovania, k štádiu vyjednávania.

Tento stupeň sa začína, keď ideme pred Pána a hovoríme mu: „Dobre, Pane, som ochotný odpusti, urobi to, čo mi hovoríš, ale pod jednou podmienkou..." Kladieme Pánovi podmienku, za akých okolností sme ochotní odpusti. Začíname s ním diskutova a uvažova, či máme naozaj odpusti.

Raz som písal niečo do novín a spomenul som tam meno istého človeka. Išlo len o žart, ale zrejme som toho človeka dostal do čudnej pozície, jeho sa to dotklo a vežmi sa na mňa nahneval. Išiel som za ním a povedal som mu: „ Možno som trochu preháňal, ale odpustíte mi?" Ten človek sa na mňa dlhšie zahžadel a napokon povedal: „ Odpúšam vám. "A tak som mu povedal: „Ak ste mi odpustili, to znamená, že to môžem zopakova?!"

To je pravé odpúšanie. Ak skutočne odpúšam, tak ti hovorím, že to môžeš znova urobi. A Ježiš chce, aby som odpúšal týmto spôsobom.

Ježiš povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás" (Jn 13,34). Je to nové prikázanie, ktoré v Starom zákone nenachádzame. V Starom zákone platilo: „Miluj svojho blížneho ako seba samého." Nové prikázanie znie: Miluj svojho blížneho tak, ako ja milujem teba. A Ježiš nás miluje bez kladenia podmienok.

Keď odpúšame, často čakáme, že človek, ktorému odpúšame, sa zmení. Ako keby sme hovorili: „Odpustím ti, ale pod podmienkou, že to viac nezopakuješ. Odpustím ti, ale pod podmienkou, že zmeníš svoju povahu." Manželka alkoholika by mohla poveda svojmu mužovi: „Odpustím ti, ale pod podmienkou, že už viac nebudeš pi." Kladie podmienku a preto tu nemožno hovori o dokonalom odpustení. Dokonalé odpustenie je odpustenie bez kladenia podmienok. Ježiš nám nepovedal: Budem vás milova pod podmienkou, že nebudete hreši. Žene povedal: „Žena, ja a neodsudzujem, ale odteraz už nehreš." Ale nekladie tým žiadnu podmienku.

My aj často odpustíme, ale potom, keď sa niečo stane, pripomenieme, čo sa stalo. To znamená, že sme neodpustili. Ak niekomu poviem: „Ty robíš stále to isté, aj pred dvomi týždňami si urobil to isté", to znamená, že som mu neodpustil.

Odpusti znamená, že nebudeme vyjednáva, že odpustíme bez podmienok. Viem, že je to vežmi ažké. Ale ak k tomuto stupňu dospejete, stanete sa slobodnými a nebudete závislí od iných žudí a ich činov. Viem, že je to vežmi ažké. Na to, aby sme mali silu odpúša bez kladenia podmienok, na to potrebujeme duchovnú a kresanskú zrelos.

•     Stupeň skžúčenosti

Prichádzame k štvrtému štádiu, ktoré sa nazýva štádiom skžúčenosti, depresie. V tomto štádiu sa nachádzame vtedy, keď vidíme nejaký ideál, ale si uvedomujeme aj to, že ho nedokážeme dosiahnu. Ak ste prešli tretím štádiom, pravdepodobne ste prešli aj do štádia depresie, keď si hovoríte: Toto nie je pre mňa, je toho na mňa priveža. Tu porovnávame ideál s našou slabosou.

Keď sa dostávame do tohto štádia, nesmieme sa pozera spä na to, čo sme mali robi a čo sme neurobili. Každý musí zača svoj život tak, akoby sa začínal práve od tejto chvíle. Nepozerajte sa na minulos a nehovorte: „Mal som to urobi." Vždy sa pýtajte: „Pane Ježišu, čo chceš, aby som urobil teraz?"

Teraz pred sebou vidíme jednotlivé stupne panoramaticky. Najprv som popieral, že som zranený. Keď som prijal, že som zranený, tak som sa nahneval. Keď som uvožnil svoj hnev, začal som vyjednáva. A teraz prichádzam k stupňu, keď začínam obviňova sám seba. A nastupujú všetky pocity viny. Začínam si vyčíta, že som sa nezaoberal tým problémom už skôr, lebo preto sa moja rana prehĺbila. Namiesto toho, aby som začal lieči svoju ranu, idem do minulosti. Vyčítam si, cítim sa plný viny a hriechov, snažím sa dosta do určitého stupňa sebaodmietania.

Možno je to práve ten moment, ktorý aj Ježiš prežíval na kríži, keď volal na Otca: ..Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" Ak sme uznali, že sme ohraničení, vložme svoju ohraničenos do Pánových rúk a poprosme ho, aby zavŕšil, čoho my nie sme schopní.

•     Stupeň prijatia

Napokon prichádzame k piatemu, najkrajšiemu štádiu, ktorým je prijatie, keď prijímame ako Boží dar všetko to, čo sa stalo. Nech sa nám stalo čokožvek, nech by to bolo akokožvek strašné, Pán všetko môže využi na dobré Mohol by som vám vyrozpráva veža príhod o tom, aká sila plynie z toho, keď chválime Pána aj za to, čo sa nám stalo v minulosti.

Príbeh znásilnené; ženy

Raz som mal v kostole pre vežkú skupinu žudí duchovné cvičenia. Na druhý deň prišla za mnou jedna žena spiacom. Vyrozprávala mi udalos, ktorá sa jej stala pred dvoma rokmi. Bola sama doma, keď ju prepadol a znásilnil muž, ktorý mal na tvári masku. Jej manžel bol v práci, ale neodvážila sa mu to poveda, lebo sa bála, že jej neuverí. A tak to všetko držala v sebe - aj hnev, ktorý cítila k neznámemu. To v nej vyvolávalo vežké napätie a depresiu.

Keď prišla ku mne, povedal som jej: „Pokžakni a ďakujme spolu Pánovi za to, čo sa stalo. " Bolo to na ňu priveža a pýtala sa ma-. „Ako by som mohla ďakova Bohu za to, čo sa stalo, keď to bolo zlé?" Snažil som sa jej vysvetli, že my nejdeme ďakova Bohu za znásilnenie, ale budeme ďakova Bohu za to dobro, ktoré z tejto udalosti môže vzís. „Aké dobro môže vzís zo znásilnenia? Čo s tým môže Boh urobi?" A ja som jej povedal: „Ja neviem, to je Božia vec. My mu musíme iba ďakova a ostatné necha na neho. "Aj keď bola znechutená, lebo na udalos spred dvoch rokov nemohla zabudnú, pokžakla si a spolu sme sa modlili a chválili Pána.

Už som sa s touto ženou nikdy viac nestretol. Ale o tri dni neskôr, keď som pokračoval v duchovných cvičeniach, prišiel za mnou jeden muž a chcel sa so mnou rozpráva. Povedal mi, že pred tromi dňami pocítil v sebe vežkú silu, ktorá ho pobádala, aby sa išiel vyspoveda. Bojoval so svojím svedomím, ale nepomohol si. Musel prís, aby mi vyrozprával, ako pred dvoma rokmi prepadol jednu ženu a znásilnil ju.

Isto, on nevedel, že žena chválila Boha za to, čo sa stalo, ale ani žena sa nikdy nedozvedela, aké dobro priniesla jej modlitba chvály. Ale skutočnos bola taká. že tento muž sa vyspovedal zo svojho hriechu, prijal Sviatos Oltárnu a obrátil sa.

Tu vidíme moc, ktorá pochádza z toho, keď chválime Pána za veci, ktoré boli v našom živote nepríjemné, a keď ho necháme kona tak, ako on chce. V tomto piatom stupni prijímame, že sme zranení, teda prijímame svoju slabos namiesto toho, aby sme poukazovali na tých, ktorí nás zranili. Začíname prijíma, že sme slabí. Napokon, sme zranení preto, lebo sme slabí.

Predstavte si, že by sme otvorili všetky okná v miestnosti a vznikol by prievan. Môže tu by človek, ktorý by povedal: „Vďaka Bohu za ten čerstvý vzduch." Ale môže tu by druhá osoba, ktorá prechladne. Ako je možné, že pre niekoho prievan znamená zdravé nadýchnutie sa a druhému zasa spôsobí chorobu? Ak niekto dostane nádchu, povie: „To je všetko vaša vina, lebo ste otvorili okno." Ale ja hovorím: „Dostali ste nádchu nie preto, že niekto otvoril okná, ale preto, že ste slabý. Ostatní, ktorí boli okolo vás, tú nádchu nedostali." Činnos človeka, ktorý otvoril okná, nám pomohla uvedomi si, kde sa nachádzame. Pomohla nám odhali, akí sme silní alebo akí sme slabí.

Ak nejaká osoba koná tak, že ma nahnevá, namiesto toho, aby som jej povedal: „Ty si na vine, že som sa nahneval", môžem jej poveda: „Teraz vidím, aký som slabý, keď som túto situáciu nezvládol." Ak som zrelý, podám jej ruku a poviem: „Ďakujem ti, lebo si mi pomohol odhali moju slabos." To je teda stupeň prijatia. Ak prijmem svoju slabos, prijmem to, kde sa nachádzam a začínam prežíva slová, ktorými sa nám prihovára Pavol v Prvom liste Solúnčanom, aby sme ďakovali Bohu vo všetkom.

Ďakujte Bohu za človeka, ktorý otvoril okno. Ďakujte Bohu za všetkých žudí okolo vás, ktorí vám pomohli odhali vaše slabosti. Ďakujte Bohu, že sa môžete nachádza v situácii neúspechu. To nie je masochizmus, že cítime potešenie z utrpenia, ale múdros. Je to uznanie toho, čo sme a prijatie reality, v ktorej sa nachádzame.

Záverečná modlitba

Na konci tejto prednášky sa pomodlíme a prežijeme silu odpustenia.

Zatvorte oči a postavte sa do Pánovej prítomnosti. Poproste Ducha Svätého, aby vám pripomenul človeka, ktorý potrebuje vaše odpustenie.

Ak ti prichádza na um viacero osôb, vyber si jedného, iba jedného človeka, a upri na neho svoj pohžad. Nezáleží na to, či táto osoba žije alebo už zomrela, či sa vaše odpustenie týka minulosti alebo prítomnosti. Predstav si Ježiša, v určitej vzdialenosti, ktorý k tebe postupne prichádza spolu s týmto človekom. Všimni si, že Ježiš kladie svoju ruku na plecia tohto človeka. Ježiš ho miluje bez ohžadu na to, či je vinný. A ty nikdy nepresvedčíš Ježiša, aby ho nemiloval.

Ježiš sa pomaly približuje k tebe spolu s človekom, ktorého už teraz vidíš vežmi zretežne. Tento človek sa ti snaží zahžadie do očí a tebe je možno ažké opätova jeho pohžad. Ale pokús sa o to. Teraz a Ježiš volá a ty k nemu pomaly prichádzaš. Ježiš vás oboch objíme. Jeden z vás je po jeho pravom, druhý po žavom boku. Ak sa pozrieš Ježišovi do tváre, vidíš dve slzy, ktoré mu stekajú po tvári. Jedna slza je za teba, druhá slza je za toho druhého.

Teraz sa Ježiš snaží odovzda ti tohto človeka, aby si ho aj ty objal. Otváraš svoju náruč a objímaš ho. Objímaš ho v svetle Ježiša Krista. Precí lásku, ktorá vychádza z teba a preniká do neho.

Teraz sa obrᝠk Ježišovi a povedz mu: Ježišu, rozhodol som sa. Budem milova tohto človeka." Teraz sa obrᝠk človeku a povedz mu: „V mene Pána Ježiša som sa rozhodol, že a budem milova."

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.


Aby všetci boli jedno

Príbeh o mníchoch

Na jednom vrchu na Západe stál slávny kláštor. Žilo v ňom mnoho mníchov a mnoho pútnikov tam prichádzalo na návštevu. Kláštor mal veža povolaní a bol známy najmä svojimi liturgickými slávnosami.

Ale postupne začala sláva a popularita tohto kláštora upada, neprichádzali ani mladí žiada o prijatie do kláštora a rok čo rok sa zmenšoval aj počet mníchov, ktorí v ňom žili. Liturgické slávnosti stratili svoj lesk a aj počet pútnikov klesal.

Predstavený a mnísi boli vežmi nešastní. Tak sa predstavený rozhodol zvola všetkých mníchov, aby sa pokúsili nájs príčinu úpadku. No nemohli prís na dôvod, prečo to tak je, a preto vyslali predstaveného, aby navštívil múdreho muža. Predstavený sa rozhodol odcestova do Indie a požiada o radu indického guru. Našiel vežmi múdreho a svätého muža a predložil mu problém kláštora. Pýtal sa bo: „Čo sa stalo? Čo máme robi?" Guru povedal: „Daj mi pár dní na uvažovanie a potom si príď po odpoveď. "

Predstavený niekožko dní počkal a potom si prišiel po odpoveď. Guru povedal predstavenému iba niekožko slov: „Dôvod úpadku vášho kláštora je vežmi jednoduchý. Jeden medzi vami je Mesiᚠv prestrojení, ktorého ste nespoznali."

Predstavený sa vrátil do kláštora, zhromaždil všetkých mníchov a odovzdal im odpoveď, ktorú mu dal guru: Jeden z nás je Mesiáš." Všetci sa začali usmieva, pozerali sa jeden na druhého a v duchu si hovorili: „Ako je to možné? Ktorý' z nás je Mesiáš? Varí si to ty, tvrdohlavec? Vari si to ty, ktorý všetkých ohováraš? Vari si to ty, ktorý si taký nervózny a agresívny?"Keď nad tým takto premýšžali, usmievali sa nad odpoveďou, ktorú im dal guru a nebrali ju vážne. Ale predstavený im povedal: „ Vy ste to nepochopili. Gúm nás upozornil na jeden detail: Mesiᚠmedzi nami je v prestrojení. Takže sa môže skrýva pod maskou hnevlivého alebo žiarlivého mnícha a môže pôsobi aj dojmom zločinca. Veď u evanjeliu sa hovorí, že Ježiš pri poslednom súde povie tým, ktorí budú stᝠpo jeho pravici: „Kedy sme videli a kedy sme ti poslúžili?" A Ježiš im odpovie: „Keď ste prišli do väzenia, aby ste navštívili zločincov, to mňa ste navštívili." Ak sa Mesiᚠmôže pre str oj i aj za zločinca, prečo by nemohol by jedným z nás?"

Keď to mnísi počuli, začali nad tým rozmýšža. A začali sa pozera jeden na druhého a uvažovali: ..Čo ak práve tento je Mesiáš?" A ak sa navzájom požiadali o nejakú službu, a niekto nebol ochotný ju urobi, tak sa zrazu začal pýta: „ Čo ak práve tento je Mesiáš?"

Keď sa začali jeden na druhého pozera, akoby ten druhý bol skrytý Mesiáš, ich postoje sa začali meni. V kláštore zavládol pokoj a prekvitala v ňom láska. Mnísi si začali váži jeden druhého, začali si pomáha a slúži. Keď mladí žudia videli lásku medzi mníchmi, začali prichádza a žiadali o prijatie do kláštora. A mnísi znova začali slúži svoju slávnu liturgiu a aj pútnici prichádzali a navštevovali kláštor. Tajomstvom úpadku kláštora bol nedostatok lásky.

Všetko sa zmenilo, pretože mnísi v každom človeku, v každom bratovi, začali vidie Mesiáša.

Tajomstvo spoločenstva

Podobný vývin badáme aj na našich modlitbových spoločenstvách, ktoré sprvoti prekvitajú a potom začínajú upada. Vtedy si právom kladieme otázku: Prečo naše spoločenstvá nie sú charizmatické, prečo sa v nich neprejavujú charizmy? Prečo nevidíme v našej modlitbovej skupine zázraky a znamenia? Čo sa deje?

Čo je toho tajomstvom? Tajomstvo, ktoré by mohlo tento problém vyrieši, by sme mohli formulova takto: Snažte sa v každom členovi svojej modlitbovej skupiny vidie Mesiáša a uvidíte, čo sa bude dia.

Silné spoločenstvo nie je to spoločenstvo, v ktorom je mnoho aktivít. Fungujúce aktivity možno nájs aj v kluboch a akýchkožvek iných skupinách. Špecifickou vlastnosou modlitbových spoločenstiev je láska. Toto je to najdôležitejšie a diabol o tom vie. Ježiš sa modlí k Otcovi: „... aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (pórov. Jn 17, 20-23).

Kríza lásky

Ak je modlitbové spoločenstvo v kríze, môžete si by istí, že v kríze je láska. A zapamätajte si túto dôležitú vec. Ježiš nám povedal, že naša vzájomná láska bude tým argumentom, ktorý svet presvedčí, že Ježiš je Mesiáš. To znamená, že diabol urobí všetko pre to, aby naštrbil našu jednotu. Ak je modlitbová skupina jednotná a vládne v nej láska, bude vydáva svedectvo o tom, že Ježiš je Mesiáš. Ak diabol rozbije našu jednotu, zničí aj viditežnú pomôcku, podža ktorej má svet pozna, že Ježiš je Mesiáš.

Môžete si by istí, že diabol sa chariziem neobáva. Nebojí sa, keď vidí modlitbovú skupinu, v ktorej sa dejú zázraky. Nebojí sa ani vtedy, keď sa modlitbové skupiny modlia v jazykoch. Jediná vec, ktorá ho desí, je láska. Diabla desí iba láska. Láska je vznešená cesta, ako hovorí Pavol, ktorej sa bojí.

Jednota ako vizuálna pomôcka

Zvážme teraz dôležitos toho miesta v Písme, kde sa Ježiš modlí za všetkých, ktorí uveria. Lebo hovorí aj toto: „ Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe" (Jn 17,11). Ježišovo poslanie bude musie pokračova. Ale kto ho bude reprezentova tu na zemi, kto povie svetu pravdu, že on je opravdivý Mesiáš? Kto presvedčí svet o pravde, že on je Boží Syn? Čo je tým dôkazom, ktorý treba da svetu, že on je Svetlo? Je to jednota, ktorú budeme ma medzi sebou. Bude to len vtedy, keď svet uvidí lásku medzi nami. Len tak sa presvedčí, že Ježiš je Mesiáš.

Toto je vizuálna pomôcka, ktorú nám Ježiš dal, aby sme presvedčili svet. A tak si asi viete predstavi, že diabol robí všetko, aby ničil jednotu medzi nami. On vie, že svet neuverí, že Ježiš je Pán, ak nebude medzi nami jednota. Toto je dôvod, prečo je v našich modlitbových skupinách rozdelenie. Toto je dôvod, prečo v našich spoločenstvách nastávajú pády a krachy. Toto je dôvod, prečo v žiadnom inom náboženstve niet tožko rozdelení ako v kresanstve. Všetky diablove útoky sú nasmerované na jednotu. Od chvíle, kedy nastane nejednota, svet nemôže rozpozna Mesiáša.

Jean Vanier, francúzsky spisovatež a známy zakladatež komunity pre postihnutých, napísal veža kníh o raste komunity. V jeho knihách som našiel dva vežmi pekné výroky.

Hovorí, že by radšej nazval komunitu komunitou odpustenia, a nie komunitou lásky. Vidí, že komunita poskytuje veža situácií na odpustenie iným. Komunita je skupina žudí, ktorí sa učia navzájom odpúša. A určite máme veža príležitostí, kde môžeme odpúša. Nᚠrast spočíva v tom, nakožko sme vytrénovaní odpúša iným.

Jean Vanier ďalej hovorí: Komunita nemôže rás, ak sa v nej nenachádza aspoň jeden človek, ktorého je náročné milova. Môže nám to znie čudne, ale je to pravda.

Žena túžiaca po trpezlivosti

Raz ku mne prišla žena a žiadala ma, aby som jej vyprosil dar trpezlivosti. Spýtal som sa jej: „Myslíte to vážne?" A ona odpovedala: „Na sto percent. " Tak som sa za ňu modlil, aby jej Pán dal dar trpezlivosti. Na druhý deň prišla za mnou vežmi rozčúlená a pýtala sa: „Prosím vás, za čo ste sa to modlili?" „Za trpezlivos. Prečo?" opýtal som sa. Žena odvetila: „Nikdy som neprežila taký protivný deň ako včera. Bolo to ako v pekle, všetci boli proti mne. "Ja som povedal: „Ďakujme Bohu, lebo vypočul našu modlitbu." „Čo tým myslíte?" opýtala sa. Odvetil som jej: „Modlili sme sa za trpezlivos. Ako by ste sa mohli cviči v trpezlivosti, keby vám na to Bob nedal príležitos? Ak chcete by trpezlivá, potrebujete sa v nej trénova a Pán vám dal včera všetky šance, aby ste sa to učili!"

To isté možno poveda o láske. Ako môžete hovori, že milujete, keď vás majú všetci radi? Milujete vtedy, ak milujete žudí, ktorí vás nemajú radi a vy ich napriek tomu radi máte. Ako môžete poveda, že ste zdvorilí, ak sú voči vám všetci žudia zdvorilí? Ak sa má prejavi vaša zdvorilos, musíte sa s stretnú s žuďmi, ktorí sú k vám drsní, a napriek tomu ostanete zdvorilí. Ako by ste mohli rás v pokore, keď vás všetci naokolo chvália? Ak sa v niečom chcete vycviči, musíte využi výzvu, ktorú prináša deň.

Preto Jean Vanier hovorí: Ak chcete rás v láske, musíte ma vo svojom prostredí aspoň jedného človeka, ktorý vás nemá rád. Jedného človeka, ktorému budete preukazova lásku a ktorý vám pomôže cviči sa v láske. Teraz chápete, prečo treba žehna tým, ktorí nás preklínajú? Tí, ktorí nás preklínajú, nám dávajú šancu rás.

Ak túžite po dare lásky, musíte si nájs osoby, ktoré vás nemilujú. Ako môžete rás v láske, keď vás všetci milujú? Ako by ste mohli rás v láskavosti, keď sú všetci okolo vás láskaví? Ako by ste mohli rás v pokore, keď vás všetci chvália?

Toto je úloha problematického muža alebo ženy v komunite. Jedna takáto osoba stačí. Ale potrebujete ju. Na tieto osoby sa nesmieme pozera s hnevom, ale musíme ich vníma ako prorokov. Toto je dôvod, prečo Jean Vanier hovorí, že spoločenstvo nemôže rás, ak v ňom nie je aspoň jeden problematický človek.

Test budovateža spoločenstva

Na záver by som vám chcel da nejaké pravidlá, aby ste sa mohli skontrolova, či budujete alebo nebudujete spoločenstvo. Ak chcete, môžete ho bra ako spytovanie svedomia, na ktoré vás pozývam. Chcem vám položi túto otázku: Si budovatežom spoločenstva? Môžeš sa na seba pozrie ako na človeka, ktorý prispieva k budovaniu spoločenstva? Ak chceš budova spoločenstvo, mal by si sa nauči nasledovné.

Ovládaj svoj jazyk

Ak chceš budova spoločenstvo, buď pánom nad svojím jazykom a trocha obmedz svoj dar jazyka. Používaj svoj jazyk tak, aby sa nestal tvojím pánom. Často vieš, že mᚠpravdu, ale možno ešte nenastal v danej chvíli ten správny čas, aby si prehovoril. Ak nevieš ovláda svoj jazyk, potom nie si budovatež spoločenstva.

Nauč sa počúva

Buduješ spoločenstvo, ak si trénovaný načúva. Dokonca hovoríme o umení počúva. No počúvanie nie je len umením, ale aj vežkým darom, ktorý má len vežmi málo žudí. Keď už prosíme Ducha o dar jazykov, prečo by sme ho nemali prosi aj o dar uší? V angličtine sa používajú dve slová pre charakterizovanie sluchového vnemu: slovo „hear", ktoré znamená počúva a slovo „listen to", ktoré znamená viac, načúva, zaujíma sa o to, čo nám ten druhý hovorí. Nanešastie, v spoločenstvách je len zopár žudí, ktorí vedia načúva. Raz mi ktosi povedal, že Boh nám dal dve uši a jedny ústa, aby sme dvakrát viac počúvali, ako hovorili.

Zostaň ticho, keď a kritizujú

Buduješ spoločenstvo, ak vieš by ticho, aj keď a kritizujú. Často sa stáva, že nevieme prija kritiku a bránime sa jej. Mnohí žudia, ktorí by nás mali kritizova, to nerobia - aspoň pred nami - lebo vedia, že sa znova budeme bráni. Isteže, kritika každého zraní, ale zrelý človek uvažuje nad vecami, pre ktoré ho kritizujú. Ak si teda kritizovaný, na chvížu zavri ústa a pouvažuj nad tým, čo ti povedali.

Cvič sa v službe iným

Mnohí cvičia iných, aby im slúžili, ale oni sami nie sú zvyknutí slúži. Mnohí slúžia len preto, aby si sami sebe niečo dokázali, a to nie je pravá služba. Budovatež spoločenstva je človek, ktorý je pripravený slúži, a nie sa da obsluhova, a ktorý slúži v malých aj vo vežkých veciach.

Zrelú osobnos spoznáte nie na základe vežkých vecí, ktoré robí, ale na základe maličkostí. Keď niekde prídete, určite nájdete žudí, ktorí budú ochotní hneď na vás klás ruky a modli sa za uzdravenie. Ale bude len málo takých, ktorí potom pôjdu pouklada stoličky na miesta. Zrelú osobnos nepoznáme podža vežkých chariziem, ale podža drobných služieb, ktoré je ochotná kona.

Cvič sa v odpúšaní

V     spoločenstve treba stále niečo niekomu odpúša. Odpúšaj svojim vedúcim, odpúšaj žuďom, ktorí si myslia, že a zranili. Budovatež spoločenstva je pripravený vždy odpusti, a to bez vyjednávania, bez kladenia podmienok.

Hovor pravdu citlivo a s láskou

Budovatež spoločenstva je človek pripravený hovori pravdu taktne a s láskou. Nestačí poveda: „Mám pravdu." Treba si uvedomi, že každý jeden človek si myslí, že má pravdu. Ak by si aj mal pravdu, nemᚠprávo poveda pravdu netaktné a bez lásky.

Mnoho žudí sa pýta: „Mám poveda pravdu? Keď vidím človeka, ktorý potrebuje napomenutie, mám ho napomenú alebo mám by ticho?" Odpoveď je jediná: Nech vás sprevádza pravda v láske. Ak chýba niektorý z týchto dvoch prvkov, potom už nie ste budovatelia spoločenstva.

Pravda bez lásky je mučenie. Môžem a muči pravdou. Môžem a stretnú a hodi

ti všetko blato do tváre tým, že poviem pravdu. Láska bez pravdy je zasa sentimentalita. Nechám a ís bez toho, aby som ti čokožvek povedal, len aby som a nezranil. Ale toto tiež nie je opravdivá láska. Buduješ spoločenstvo, keď vieš, ako poveda pravdu taktne a s láskou.

V  spore nechaj zvíazi druhého

Budovatež spoločenstva je ten, ktoiý nechá druhého zvíazi v hádke. Často, keď sa hádame o banálnych veciach, máme tendenciu poveda posledné slovo. Často by sme chceli zvíazi v spore, ktorý s niekým vedieme. Ten, kto buduje spoločenstvo, vie ustúpi a dovolí, aby spor vyhrala druhá stránka a mala aj posledné slovo.

Prinášaj rados

Budovatež spoločenstva je človek, ktorého prítomnos spôsobuje rados. Sú medzi nami jednotlivci, ktorých prítomnos nám skutočne prináša rados.

Podporuj charizmy, nádej a silu iných

Tvorca komunity je človek, ktorý posilňuje v iných charizmy, nádej a silu. Pravý vodca - a my všetci sme v komunite vodcami, lebo v spoločenstve musí každý dáva a nielen prijíma - je človek, ktorý v tebe posilňuje a rozvíja tvoje charizmy, tvoju nádej a silu. Niekedy sa v spoločenstve stretávame s vodcami, ktorí si myslia, že sú syntézou všetkých chariziem. Pravý vodca je ten, ktorý má charizmu syntézy, čiže charizmu koordinova charizmy všetkých.

Hžadaj v spoločenstve svoju úlohu

V spoločenstve sa nesmieš pýta, čo ti spoločenstvo dáva, ale musíš sa pýta: Aká je moja úloha v tomto spoločenstve? Prečo ma Pán priviedol práve do tohto spoločenstva? Čo chce odo mňa, aby som tomuto spoločenstvu dal?

Uvedené body môžu poslúži ako test, aby si preskúmal, či buduješ spoločenstvo alebo nie.

Na záver ešte niekožko slov. Človek, ktorý kráča k Ježišovi sám, je ako vojak, ktorý sa pokúša bojova mimo opevnenia mesta. Všetci potrebujeme jeden druhého. Krása kresanstva spočíva v tom, že sme navzájom bratia a sestry. Určite sa stretneme s ažkosami, ale každá ažkos má by pre nás príležitosou na nový rast, príležitosou dosta sa bližšie k Ježišovi.

Prišli sme na seminár bez toho, aby sme sa navzájom poznali. Ale po krátkom sme začali cíti, že sme spoločenstvo, rodina. Toto spôsobuje iba Ježiš Kristus. Často som navštívil semináre, nie celkom kresanské, ktoré boli zorganizované v nejakom hoteli, ale aj po ôsmich dňoch ste cítili, že ste cudzincom. To preto, lebo bratstvo medzi nami môže utvori iba ten, ktorý nás zjednocuje.

Keď sa Mahátmá Gándhí po boji za nezávislos Indie pokúsil vnies medzi hinduistov a moslimov lásku, nemohol nájs jej motív v hinduistickom náboženstve, ale ho našiel v kresanstve. On sám povedal, že našiel túto krásu v blahoslavenstvách, ktoré nám Ježiš dal na vrchu. Je to bohatstvo, ktoré možno nájs iba v kresanstve.

Toto chcel naznači Ježiš slovami, že žudia iba vtedy spoznajú, že sme jeho učeníci, keď budeme tvori jednotu. Požiadajme Ježiša, aby do nás vlial schopnos milova jeden druhého a by jedno.

Záverečná modlitba

Teraz sa budeme modli. V tejto modlitbe sa budeme modli za svoju rodinu, ktorá je prvým spoločenstvom, v ktorom žijeme. Možno žijeme v mnohých ďalších spoločenstvách, ako je farské spoločenstvo, spoločenstvo obnovy v Duchu Svätom, ale prvým a najdôležitejším spoločenstvom je naša rodina. Naša modlitba bude vežmi jednoduchá.

Znova vstúpme do dôvernej blízkosti Pána a vyberme sa do nazaretského domu, v ktorom nájdeme prvú rodinu, Máriu, Jozefa a Ježiša. Celá naša modlitba bude prebieha v tichu. Aj vy v duchu vojdite do svojho domu a každého člena rodiny vyprevaďte, jedného po druhom, do Nazareta. Keďže všetky naše rodiny sú rozdielne, majú rozdielne zloženie, modlitbu nechám na vás. Chyte za ruku každého jedného člena vašej rodiny, jedného po druhom, zoberte ho do nazaretského domu a obetujte ho Márii, Jozefovi a Ježišovi. Môžete poveda tieto slová: Mária, obetujem ti svojho muža. Obetujem ti svoju dcéru. Obetujte každého člena svojej rodiny Márii. Jozefovi a Ježišovi. A obetujte ich v tichej modlitbe.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je í teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.


O diablovi

Na začiatku seminára sme povedali, že jednu dimenziu uzdravenia predstavuje uzdravenie od útokov diabla. Dnes sa budeme zaobera touto témou. Som si istý, že aj mne aj vám sa žahšie hovorí o Kristovi než o jeho nepriatežovi. Ale asi ma chce Pán Boh potresta, lebo som prežil jedno obdobie svojho života, v ktorom som v diabla neveril. A teraz o ňom musím tak často hovori. Nie preto, že by si to zaslúžil, ale preto, že je to vežmi inteligentné stvorenie, vežmi prefíkané, a robí všetko, len aby odpútalo nᚠpohžad od Ježiša. A práve preto je dôležité, aby sme poznali taktiku a metódy diabla, nášho nepriateža, aby sme v boji s ním mohli zvíazi.

Myslím, že bude dobré prečíta si tri citáty z Písma, ktoré nás od samého začiatku presvedčia, že víazstvo v tomto boji patrí nám.

Čo hovorí Písmo?

List Kolosanom - Kristov triumf nad diablom

Písmo nás uisuje, že diabol je porazený. Keď sa ma niekto pýta: „Môžem porazi diabla?", odpovedám: „Nie." Diabla nemožno porazi z vežmi jednoduchého dôvodu: už je porazený. Porazil ho Ježiš na kríži a diabol o tom vie. Vie, že v boji nemôže zvíazi. To hovorím preto, lebo diabol je už porazený. Tu nejde o to bojova s diablom, aby sme ho porazili, ale bojujeme s ním preto, aby sme mu ukázali, že je porazený.

Pavol hovorí tieto slová: „ Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám. a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž" (Kôl 2,14). Ježiš Kristus nás všetkých vykúpil svojou krvou. A teraz sa pozrime, čo urobil diablovi: „ Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi" (2,15). Aj tu Pavol používa symbol z vojenského života Rimanov. Keď rímsky vladár nad niekým zvíazil, dal spúta porazeného vládcu, ktorý musel kráča za koňom triumfujúceho cisára a za jasotu verejnosti. To bolo pre porazeného kráža tým najväčším ponížením. Podobne aj Pavol hovorí, že Ježiš svojím krížom ponížil diabla.

List Efezanom - Božia výzbroj

Bezpochyby, do boja s diablom nejdeme neozbrojení. Musíme si obliec Božiu výzbroj. S touto Božou výzbrojou sa stretávame v Liste Efezanom (6,10-19), kde svätý Pavol hovorí o duchovnej výzbroji:

„Napokon upevňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci. Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeli úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odola, všetko prekona a obstá!"

Svätý Pavol nám hovorí, aby sme si obliekli Božiu výzbroj, lebo bez nej nemôžeme čeli útokom diabla. Hovorí o výzbroji, akú používali rímski vojaci. A tak nám symbolicky naznačuje, aká musí by Božia výzbroj, ktorú si musíme obliec.

• Opisuje ju takto: „Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou..."Prvou a hlavnou časou výzbroje vojaka je pravda. Diabol je špecialista na polopravdy, a preto nám bude predklada polopravdy.

Ak zhrešíme, pôjdeme pred Pána a odovzdáme mu svoj hriech. A začneme sa modli takto: „Môj Pane, prosím a, odpus mi hriech, ktorý som spáchal." Potom sa nám v mysli objaví myšlienka, ktorá nám našepkáva, že nie sme hodní Krista, že nie sme hodní používa charizmy... Ako vidíme, diabol vstupuje do našej modlitby a z pravdy sa stáva polopravda, lebo modlitba by mala pokračova takto: „Áno, Pane, viem, že som zhrešil, ale viem aj to, že si odpúšajúci Otec. Prosím a, otvor mi srdce, aby som mohol prija tvoje plné odpustenie." Pravý Boh vás vedie k odpusteniu, ale diabol nás vedie k znechuteniu. Preto nám Pavol hovorí, že sa máme prepása pravdou. Opášte sa pravdou, nie polopravdou.

•     Pavol pokračuje: „... oblečte si pancier spravodlivosti..." Sme síce hriešnici, ale spravodlivos je v našom živote dôležitá. By spravodlivý znamená ís cestou za Kristom, bez kompromisov. Nemôžeme vies dvojitý život. Na jednej strane sa modli na modlitbovom stretnutí a potom sa háda s manželkou, keď sa vrátime domov. Nemôžeme vies život plný modlitby a pritom sa ustavične stava do popredia. To by bol dvojitý život, ktorý spravodlivý človek nežije.

•     „...a obujte si pohotovos pre evanjelium pokoja!" Ak poznáme radostnú zves, nemôžeme si ju necha pre seba. Dobrú zves treba odovzdáva. Ak to nerobíme, to znamená, že táto zves nie zvesou alebo nie je dobrá. Preto nám Pavol hovorí, aby sme si obuli pohotovos pre šírenie evanjelia pokoja.

•     Pavol hovorí ďalej: „Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasi všetky ohnivé šípy zloducha!" Diabol sa nás vždy bude snaži pokúša vo viere. Uvedomme si, že viera nie je cit, ale úkon vôle, rozhodnutie. Ak nič necítime, na tom vôbec nezáleží. Dôležité je to, ako sa správame.

Poviem vám príklad. Viete, že musíte čerpa silu z Eucharistie. Ale keď prídete pred Eucharistiu, zistíte, že nič necítite. Vtedy vám diabol povie: Je zbytočné chcie čerpa silu z Eucharistie, veď nič necítiš. Ak nič necítiš, žiadnu silu nenačerpáš." A to je diablova lož. Vôbec nezáleží na tom, či niečo cítite alebo necítite. Ak idete pred Eucharistiu, načerpáte z nej potrebnú silu, aj keď nič necítite. Žite z viery, ktorou uhasíte ohnivé šípy zlého ducha.

Ma vieru značí dôverova. By mužom viery znamená by mužom nádeje. Veríme, že Božie slovo je pravda. A ak je Božie slovo pravda, tak sa nemáme čoho obáva, lebo diabol je už porazený. O to viac sa vás bude snaži oklama, že je mocný. Ak mu ukážete, že sa ho nebojíte, pretože nad ním máte moc, ktorú vám dal Boh, vtedy je diabol úplne porazený.

Spomínam si na exorcizmus, ktorý som vykonával nad jedným šestnásročným dievčaom. Bol to vežmi ažký prípad. Keď sa dievča dostalo do tranzu, diabol sa ma snažil zastraši rozličnými hlasmi. Ale na konci exorcizmu zvolal „Zžutuj sa nado mnou!"

•     „A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!" Prilba predstavuje našu vieru v to, že sme už spasení, vykúpení. Ježiš nás už vykúpil na kríži. Diabol to vie, ale snaží sa, aby sme na to zabudli, aby sme o tom pochybovali. Pamätajte, že Ježiš vás vykúpil na kríži. Božie slovo je prostriedkom, ktorým môžete porazi diabla. Toto bol vežmi dôležitý text, ktorý musíme ma na zreteli, kedykožvek hovoríme o diablovi.

List Galaanom - Diabol sa bojí kresana

A teraz sa zamyslíme nad textom z Listu Galaanom:

„ Veď ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa" (Gal 2,19-20).

Toto je nový život, ktorý nám dáva Ježiš. Diabol sa trasie pred dôstojnosou vykúpeného kresana. Trasie sa pred nami, lebo v nás vidí Božie deti, Božieho syna, Božiu dcéai. Ak sa stretnem s nejakým princom alebo princeznou, je to niečo podobné, ako keby som sa stretol s krážom alebo s krážovnou.

Často sa stretávame s kresanmi, ktorí sa diabla boja a sú z neho vydesení. Ale nemusíte sa bᝠdiabla, lebo on sa bojí vás. Je to diabol, ktorý sa snaží zastraši vás zo strachu pred dôstojnosou vykúpeného kresana, aby vás mohol pokúša. Ak sa ho nebojíte, nemôže vám urobi nič.

Je jasné, že diabol nás nenávidí, závidí nám a žiarli na nás. Nenávidí nás, lebo v nás vidí obraz toho, čo Boh ponúkol najprv jemu. Vidí v nás slávu, ktorá mala pôvodne patri jemu. Vidí v nás dedičstvo, ktoré dal Boh nám, ale ktoré pôvodne ponúkol jemu. Je naplnený závisou, keď vidí, že nás Boh prijíma ako božích synov a božie dcéry. A tak sa snaží nasadi do boja proti nám všetky svoje zbrane, lebo nás nenávidí, žiarli na nás a závidí nám. Ak nás však chráni Božia výzbroj, nemôže urobi nič.

Kedže nás diabol nenávidí, nemôže pre nás kona žiadne dobro. To je vežmi dôležitý princíp, ktorý treba ma na mysli. Čokožvek nám prisžúbi, čokožvek nám dáva, je to len preto, lebo nás nenávidí. Ak nám ponúka uzdravenie, toto uzdravenie nevychádza z lásky, ale z nenávisti voči nám. A takéto uzdravenie sa jedného dňa obráti proti nám. źudia často idú za čarodejníkmi a hovoria: „Ale veď výsledok je dobrý. Bol som uzdravený. Dal mi, o čo som prosil." Ale dajme pozor. Treba si pamäta, že ak príčinou nebola láska, tak to, čo sme dostali, nevychádzalo z lásky, ale z nenávisti. Ak niečo dostávate z nenávisti, jedného dňa sa to obráti proti vám. Čokožvek nám diabol dáva, toho sa zriekame, to odmietame, to nechceme. Ak uzdravenie prichádza prostredníctvom diabla, tak ho odmietnite. Nepotrebujete veci, ktoré pochádzajú od diabla.

Keď sa ma pýtajú, či sa bojím diabla, zvyknem odpoveda: „Nie. Diabol sa bojí mňa." Existuje diabol?

Ako viete, nie všetci kresania majú na diabla rovnaký názor. Môžeme uvies pä kategórií osôb, ktoré majú k tejto otázku odlišný postoj.

• Tí, ktorí v diabla neveria

Niektorí teológovia hovoria o diablovi len preto, aby dokázali to, že neexistuje. Hovoria, že Ježiš často spomína diabla len preto, lebo sa chcel prispôsobi židovskej mentalite.

Sú žudia, a medzi nimi sa, žiaž, nachádzajú aj teológovia, ktorí si myslia, že diabol neexistuje. Hovoria, že všetky citáty, ktoré máme v Biblii o diablovi, sú iba výrokmi typickými pre kultúru, v ktorej žili Židia. Kedykožvek Ježiš hovorí o diablovi, nepotvrdzuje existenciu diabla, ale hovorí iba rečou žudu, ktorý v tom čase veril v anjelov, diablov a duchovné bytosti. To je prvá kategória žudí, ktorí tvrdia, že diabol nejestvuje.

Pavol VI. odsúdil všetkých týchto teológov. Súčasný pápež takisto odsudzuje tých, ktorí šíria túto teóriu. Nevieme si predstavi, žeby nás Biblia zavádzala. Možno budete prekvapení, ale v Biblii nájdete viac výrokov o diablovi ako o Duchu Svätom. To, pravda, neznamená, že diabol je dôležitejší ako Duch Svätý. 2 Písma jednoznačne vyplýva, že diabol je osobné bytie. Ak by sme chceli tvrdi, že nejestvuje alebo nie je osobným bytím, museli by sme z Biblie vytrhnú vežmi veža strán.

Chcel by som vám zacitova z Písma čas, ktorá je vežmi dôležitá. Ján vo svojom prvom liste hovorí: „A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky" (3,8). To je dôvod, prečo Ježiš prišiel medzi nás - aby zničil diablove skutky. Ak by sme tvrdili, že diabol nejestvuje ako osobné bytie, potom by sme museli tvrdi aj to, že Ježiš nemal dôvod prís medzi nás.

•     Tí, ktorí sa diabla boja

Ďalšiu kategóriu predstavujú kresania, ktorí zachádzajú do druhého extrému. Hovoria o diablovi s vežkým strachom. Sú z neho vydesení a myslia si, že diabol negatívne ovplyvňuje celý ich život. Vidia ho všade. Čokožvek sa v ich živote stane, všetko pripisujú diablovi. Ak dnes fúka vietor, tvrdia, že je to diablov útok. Úbohý diabol! Môžete si by istí, že ide o zveličovanie. Nemusíme vo všetkom hžada diabla. Ani pokušenia nepochádzajú všetky od diabla. Pavol VI. nás o tom ubezpečuje.

Ak si pred týmto seminárom stretol svojho priateža, ktorý ti hovoril: „Nechoď na ten seminár", neznamená to, že pokušenie pochádzalo od diabla. Pokušenie pochádzalo od priateža. Alebo nemusí to by diabol, ktorý a odradil od svätej omše, príčinou mohla by aj tvoja lenivos. Takže nemusíme vidie diabla všade.

•     Tí, ktorí diabla obdivujú

Potom je tretia kategória žudí, ktorí hovoria o diablovi s vežkým nadšením a sú očarení jeho existenciou. Sú to žudia, ktorí sa klaňajú diablovi, ktorí mu dôverujú, ktorí s ním vyjednávajú, ktorí sa snažia upriami svoj život na neho. Sú ochotní za neho aj zomrie, lebo sú presvedčení, že diabol im môže da moc, popularitu a peniaze. Títo žudia sa nazývajú satanisti. Sú to kresania, ktorí veria v Boha. A práve preto, že v neho veria, ho chcú hanobi a bojova proti nemu. A to je v nich to diabolské.

•     Tí, ktorí o ňom nehovoria

Štvrtú kategóriu tvoria tí, ktorí o diablovi radšej nehovoria. Žiaž, patria medzi nich aj mnohí kňazi, možno aj biskupi. Myslia si, že prestanú by moderní, keď budú hovori o diablovi. A tak mu nekladú žiadne prekážky a nechávajú ho kona. Títo žudia hovoria, že treba radšej hovori o Ježišovi. Hovoria, že učenie o diablovi nie je najpodstatnejšie, nie je stredobodom našej doktríny, a tak je vraj lepšie o diablovi nehovori.

Je pravda, Ježiš je stredobodom. Ale to neznamená, že by učenie o diablovi nepatrilo k podstatným prvkom nášho učenia. Myslím si, že diablovi sa najviac páči práve táto kategória žudí, lebo ho nechávajú na pokoji, aby si konal svoje.

•     Tí, ktorí veria, že je porazený

Do ktorej kategórie patríme my? Ani do jednej z tých, ktoré sme uviedli. Existuje totiž aj piata kategória. A do nej patria tí žudia, ktorí veria v diabla, veria, že je už porazený, ale nepopierajú dôležitos tejto duchovnej bytosti, ani jeho pôsobenie medzi nami.

Rôzne mená diabla

Mohol by som vám uvies množstvo mien, ktoré Písmo používa na označenie diabla. Nemyslím, žeby vás to zaujímalo, a preto vám uvediem len niektoré.

Diabol je v Písme nazývaný satanom. Satan znamená odporca, protivník. Satan je jedno z najčastejších mien na označenie diabla a stojí v protiklade k menu Lucifer. Nepáči sa mi oslovova diabla menom Lucifer, lebo Luciferom sa volal ešte predtým, ako sa postavil proti Bohu. Meno Lucifer znamená nositeža svetla. Lucifer sa stal satanom. Z anjela svetla sa stal odporca. Voláme ho diabol a slovo diabol znamená žalobca, ohovárač. A to je jedno z hlavných zamestnaní diabla: obviňova nás.

V Knihe zjavenia čítame, že diabol nás obviňuje z hriechov, ku ktorým nás on vyprovokoval. Ján ho nazýva aj vrahom, lebo sa snaží zrani nás nielen na tele, ale aj na duchu a často aj na duši. Hovorí, že je vežkým klamárom, ktorý sa ustavične snaží podvies, oklama žudí. A preto mu nikdy nesmieme veri. Vždy, keď hovorí pravdu, tak len preto, že ho k tomu donútil Boh.

Diabol utrpel porážku

Pokúšanie na púšti

(porov. Mt 4,1-11)

Ježiš prišiel na tento svet a porazil diabla svojím krížom. Diabol sa pokúšal všetkými možnými spôsobmi odvráti Ježiša od kríža. Snažil sa ho presvedči, aby neposlúchol svojho Otca. Pozrime sa, ako pokúšal Ježiša na púšti: „Ak si hladný, prečo by si nemohol premeni tieto kamene na chlieb?" Všimnite si, že diabol nežiada od Ježiša nič mimoriadne. Vedel, že Ježiš by to dokázal. Napokon to bol Ježiš, ktorý premenil vodu na víno. Bol to on, ktorý rozmnožil chleby. Čo vlastne žiadal diabol od Ježiša? Neposlušnos Otcovi! Diabol akoby hovoril Ježišovi: „Neposlúchaj Otca. ale mňa!" Ale Ježiš nerobí to, čo od neho chce diabol, lebo mu povedal: „Musím počúva slová môjho Otca, a nie tvoje príkazy!"

Podobná situácia sa vyskytla vtedy, keď diabol povedal Ježišovi, že mu dá všetky mestá. „Mestápatria mne, " povedal diabol. „Sú moje, lebo žudia, ktorí v nich žijú, poslúchajú mňa, a nie Boha. A preto ja som kniežaom týchto miest, ja som ich pánom. " Žiaž, to isté môže aj dnes diabol poveda o mnohých mestách sveta a o mnohých krajinách. Mnoho našich miest sa viac klania diablovi ako Bohu, lebo viac poslúchajú diabla ako Boha. A diabol hovorí Ježišovi: „Veď ty si prišiel na to, aby si tieto mestá vykúpil. A mᚠich vykúpi smrou na kríži. Ale prečo by si sa mal tožko trápi? Veď ja ti tieto mestá prenechám, ale mám jednu podmienku: Poslúchni mňa namiesto svojho Otca!"

Diabol sa neustále snažil odvies Ježiša od poslušnosti Otcovi. Keď hovoríme o Ježišových pokušeniach, to znamená, že Ježiš musel zápasi, aby neurobil to, čo mu diabol hovoril. Pokušenie si nesmieme predstavova tak, že sa mu zjavil diabol a navrhoval mu doslova veci, ktorú sú v Písme napísané. Ježiš prežíval vnútorný boj, či poslúcha alebo neposlúcha Otca.

To isté možno poveda aj o pokušení, keď diabol povedal Ježišovi: „Prečo sa nevrhneš dolu z vrcholu chrámu? Veď prídu anjeli a ponesú a na svojich rukách." Vidíte, že diabol sústavne cituje Bibliu. Občas nás môže pokúša aj Bibliou, aby sme neplnili Božie slovo. Slová, ktoré diabol adresuje Ježišovi, môžeme nájs v Biblii: „Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú a na ruky, aby si si neúdení nohu

0 kameň." Pokiaž by sme sa hodili dole len z vlastnej pýchy, len preto, že nám to hovorí diabol, určite by nám neprišli na pomoc žiadni anjeli.

A diabol potom pokúšal Ježiša po celý život. Ďalšie pokúšania

Spomeňte si na udalos, keď žudia chceli Ježiša urobi svojím krážom a Ježiš musel ujs. Bol to diabol, ktorý prostredníctvom žudí hovoril Ježišovi: „Prečo by si mal ís na kríž? Prečo sa nesta krážom?" (pórov. Jn 6,14-15).

Spomeňte si na Petra, keď ho odhováral: „Nie, Pane, ty nesmieš trpie! To sa ti nesmie sta/" A Ježiš mu odpovedal: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi!" (pórov. Mt 16,23).

A diabol pokúšal Ježiša až do poslednej chvíle jeho života a navádzal ho, aby neposlúchol, čo od neho chce Otec. Prehovoril k nemu ústami zločinca, ktorý spolu s ním visel na kríži: „Nie si ty Mesiáš? Tak prečo nezostúpiš z kríža a nezachrániš seba i nás?" (Lk 23,39).

Toto bolo posledné diablovo pokušenie, ktorým sa snažil Ježiša odvies od poslušnosti Otcovi.

Pokorenie diabla

Ježiš odovzdáva svoju moc nad diablom apoštolom

Ježiš dokonale porazil a pokoril diabla. Diabol vie, že nemá nad nami absolútne žiadnu moc. Ale to nie je všetko. Ježiš pokoril diabla aj tým, že odovzdal svoju moc apoštolom. V Matúšovi čítame: „Zvolal svojich dvanás učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu" (Mt 10,1). Ježiš odovzdal svoju moc, ktorú mal nad diablom, dvanástim apoštolom. Pre diabla to bolo to najväčšie pokorenie, a práve preto sa na človeka tak zúrivo hnevá. No nielen to.

Ježiš odovzdáva svoju moc nad diablom učeníkom

Ak si prečítame ďalší úryvok z Písma, zbadáme, že Ježiš odovzdáva svoju moc nad diablom nielen Dvanástim, ale aj sedemdesiatim dvom učeníkom: Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene. "Ježiš im povedal: „ Videl som satana pada z neba ako blesk. Hža, dal som vám moc šliapa po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateža a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi"(Lk 10,17-20). Nemáme sa radova z toho, že máme moc nad diablom, ale z nášho dôverného vzahu s Bohom. Teraz je diabol ešte viac pokorený, lebo všetci Ježišovi učeníci majú nad ním moc.

Ježiš odovzdáva svoju moc nad diablom kresanom

Ale ani to ešte nie je všetko. Pred nanebovstúpením Ježiš rozšíril túto moc na všetkých kresanov. Dáva ju každému, kto verí. Táto moc neprislúcha len Dvanástim, neprislúcha len sedemdesiatim dvom učeníkom, ale všetkým kresanom, ktorí veria. Pán Ježiš hovorí: „ Tých, čo uveria, budú sprevádza tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňa zlých duchov, budú hovori novými jazykmi, hady budú bra do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vklada ruky a tí ozdravejú" (Mk 16,17). V tomto okamihu bol diabol úplne pokorený, akoby ho Ježiš predvádzal v triumfálnom procese.

Ježiš odovzdal svoju moc aj vám. Ďakujme Bohu, že porazil diabla a že nám dal moc nielen bojova s ním, ale nad ním aj víazi.

Pôsobenie diabla

Pápež Pavol VI. opisuje diabla takto: „Diabol je hrozná, tajomná a desivá skutočnos." Musíme si uvedomi, že diabol je tá najinteligentnejšia bytos, aká kedy existovala. Keď bol ešte Luciferom v nebi, spoznal svoju moc a krásu, a preto sa postavil proti Bohu. Keď sa stal satanom, Boh ho nezbavil chariziem, ktoré mu predtým dal. A tak by sme ho mohli nazva supercharizmatikom. Má dar uzdravovania, dokáže robi divy, pozná celé Písmo naspamä, ako hovorí svätý Jakub, verí v Boha, ale neverí srdcom, verí iba svojou mysžou. Jeho viera nevedie k láske, ale k nenávisti.

Diabol má dva ciele: V prvom rade chce klama žudí. Je to vežký luhár. Môže sa nám zjavi aj ako anjel svetla. Jeho druhým ciežom je odvies našu pozornos od Ježiša. A je pre to ochotný urobi čokožvek. Poviem vám príklad, aký je v tom diabol dôsledný.

Mladý muž a jeho problém

Raz som sa stretol s mladým mužom, ktorý sa obrátil vďaka modlitbovej skupine. Tento muž bol vežmi šastný a rozhodol sa, že bude vies plný kresanský život a bojova s hriechom za každú cenu.

Ale mal jeden hriech, s ktorým nedokázal bojova a ktorého sa nevedel zbavi, a to bol hriech masturbácie. Robil všetko možné, len aby sa bo zbavil. Modlil sa, tvrdo zápasil, robil pokánie, ale nič nepomáhalo, nedokázal sa hriechu zbavi. Jedného dňa bol vežmi znechutený a vo svojej znechutenosti sa obrátil na diabla. Povedal mu-. „Ak si skutočne taký mocný, pomôž mi, aby som sa zbavil masturbácie. Prosil som Ježiša, aby mi pomohol, ale zdá sa, že ma nepočuje. A tak riskujem a obraciam sa na teba. Pomôž mi." Od tej chvíle sa toho hriechu nedopustil. Diabol ho vypočul. Pomohol mu, aby viac nehrešil.

Mladý muž bol z toho zmätený a kládol si otázku-. „Ako je to možné, že mi Boh nepomohol? Ako je možné, že mi diabol pomohol zbavi sa hriechu?" Prišiel za mnou vežmi znepokojený a zdôveril sa mi so svojou skúsenosou. Pochopil som, čo sa stalo.

Diabol môže pomôc človeku aj v modlitbe, ale pod jednou podmienkou: že odvrátite svoju pozornos od Ježiša. Diabla nezaujíma to, či sa dopúšame masturbácie alebo nie, či sa rúhame alebo nie, či sme verní alebo neverní svojmu manželskému partnerovi. Diabol má jediný ciež: Odvráti nᚠpohžad a našu pozornos od Ježiša. Chce nás presvedči, že je mocnejší ako Ježiš. Chce nás presvedči, že on vypočuje naše modlitby, ale Ježiš nie. Chce nás presvedči, že nepotrebujeme Ježiša, ale potrebujeme diabla. Toto je diablov klam.

Keď sa mi mladý muž zveril so svojím problémom, povedal som mu-. „ Okamžite sa zriekni pomoci, ktorú ti ponúkol diabol, aby si sa zbavil hriechu masturbácie." Zriekol sa a znova mal tie isté problémy ako predtým. Bol čoraz zmätenejší. Zriekol sa niečoho, čo bolo dobré, ale zriekol sa niečoho, čo mu dal diabol.

Často nechápeme, prečo sa Ježiš rozhodne niečo urobi a niečo neurobi. Ježiš' má plán aj s naším duchovným životom. Má pre nás plán, ako by sme mali rás v našom duchovnom živote. Niekedy dopustí, aby sme boli slabí, aby sme sa k nemu lepšie pripútali.

Diablove útoky sú vežmi prefíkané. Svätý Pavol hovorí, že diabol je oblečený do ovčieho rúcha. Ak vám predstavuje niečo zlé, okamžite spoznáte, že je to pôsobenie diabla. Ale je ažšie odhali ho, keď vám predstavuje niečo dobré, alebo niečo, čo v sebe skrýva zlo.

Diabol sa nás vždy bude snaži rozruši. Môže to urobi tak, že upúta nᚠpohžad na nejakú charizmu, na niečo, čo je samo o sebe dobré. Ale bude to charizma, ktorá vás odpúta od Ježiša. Vďaka tejto charizme budete pracova pre Ježiša, ale tak, že na neho zabudnete. Lebo diablovi neprekáža, že pracujete pre Ježiša. Záleží mu na tom, či sa rozprávate s Ježišom. Ak dosiahne, že sa s Ježišom nebudete rozpráva, môže vám pomôc pracova pre Ježiša. Ale potom sa s Ježišom už nerozprávate.

Diablova ponuka

Čo nám diabol ponúka? Moc

Najprv nám ponúka moc a pýchu. Spomeňte si, že bol kedysi Luciferom. Teraz je satanom, teda niekým, kto klame. Lucifer sa stal satanom, lebo bol stále pyšnejší, túžil získa väčšiu a väčšiu moc a ponúka ju aj teraz. Preto sa satanisti klaňajú diablovi a preto sa aj medzi kresanmi často vyskytuje boj o moc. Vidíte to v modlitbových spoločenstvách, vo farnostiach, medzi kňazmi a biskupmi, vidíte to vo všetkých sférach Cirkvi. Toto je jeden z vežkých bojov, ktorý diabol vedie. Ustavične nám kladie do mysle slovo moc, moc, moc... Je to boj o vodcovstvo, o prvenstvo, je to úplný opak toho, čo nás učí Ježiš: Ja som Učitež, ja som Majster, ale neprišiel som preto, aby som bol obsluhovaný, ale aby som slúžil" (pórov. Jn 13,14-15). A umýval svojim učeníkom nohy.

Neposlušnos

Ďalšia ponuka je neposlušnos. Lucifer sa stal satanom preto, lebo nebol poslušný. A diabol nás stále nabáda k tomu, aby sme boli neposlušní. Pozrime sa na hriech našich prarodičov. Nevieme presne, akého typu bol hriech Adama a Evy. Ale je isté, že to bola neposlušnos voči Bohu. Podstata hriechu je: „Neposlúchnite Boha a uvidíte, čo je dobro a zlo." Čo znamená pozna dobro a zlo? Diabol im povedal: „Vy rozhodnete o tom, čo je dobré, vy rozhodnete o tom, čo je zlé. Nedovožte Bohu, aby za vás rozhodoval, nedovožte, aby to bol on, ktorý vám povie, čo je dobré a čo zlé, ale buďte to vy, ktorí o tom rozhodnete" (pórov. Gn 3,1-5). A to je presne to, čo človek urobil a čo robí stále. Nevzahuje sa to len na posledných dvetisíc rokov, ale na celé dejiny žudstva.

Pozrime sa na človeka dneška. Chce rozhodova o tom, či je potrat dobrý alebo zlý. Chce rozhodova o tom, či je rozvod dobrý alebo zlý. Človek sa už nepýta Boha, čo je dobré a čo je zlé. Sám rozhoduje o tom, čo je dobré a čo je zlé. A to je satanov hriech - neposlušnos.

Nejednota

Potom je tu tretí spôsob, ktorý diabol používa, a to je nejednota. Počas poslednej večere Ježiš prednáša vežmi dôležité slová. Hovorí o apoštoloch a tých, ktorí im uveria:

„No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa" (Jn 17,20-23).

Svet sa len vtedy presvedčí o tom, že Ježiša poslal Boh, keď bude vidie, že sme jednotní. Preto je pre diabla vežmi dôležité, aby rozbíjal jednotu. Ak raz vo svete vládne nejednota, svet nemôže spozna Ježiša ako Mesiáša. A tak diabol smeruje svoje útoky proti jednote.

Keď sa rozhliadnete, vidíte nejednotu všade. Niet náboženstva, v ktorom by bolo viac nejednoty, ako v kresanstve. Sú stovky náboženstiev, tisíce siekt, ktoré tvrdia, že Ježiš je Pán.

V Afrike, v Keni, existuje asi osemsto náboženstiev, ktoré sú oficiálne uznané štátom. Viete si predstavi tú nejednotnos. Keď idete do Izraela, kde sa Ježiš narodil, kde nás spasil, stretávate nejednotnos. Keď idete na Kalváriu, nájdete tam jeden oltár. Oltár je rozdelený na tri časti - jedna pre katolíkov, druhá pre ortodoxných a tretia pre Arménov. Toto je nejednota. Prečo? Lebo diabol útočí proti jednote. Vie, že tam, kde vládne nejednota, tam nemožno objavi Ježiša ako Spasiteža.

Zakončil by som toto stretnutie slovami sv. Augustína: „Diabol je ako pes na dlhej reazi, ktorý sa z nej nemôže odtrhnú. Ak nevkročíte na jeho územie, nemáte sa čoho obáva." Ale ak vstúpite na miesto, ktoré môže zasiahnu, vtedy na vás môže zaútoči. Je to niečo podobné, ako keď navštívite zoologickú záhradu a vidíte v klietke divého leoparda. Ak sa leopard nachádza v klietke, nehrozí vám žiadne nebezpečenstvo. Môžete sa na neho pozera, môžete naň robi grimasy, nevznikne žiaden problém. Ale nedávajte ruku do klietky! Potom sa situácia zmení. Diabol je akoby leopard v klietke, ale s tým rozdielom, že má v porovnaní s

klietkou väčšie pole pôsobnosti. Je na dlhšej reazi. A tak nás obchádza ako lev a snaží sa napadnú toho, kto je nerozumný.


Diabol útočí

Diablove útoky

Útoky diabla sú vežmi rafinované. Na človeka útočí piatimi spôsobmi. Pokušenie

Prvý spôsob, ako diabol na človeka útočí, je cez pokušenie. Myslím, že nemusíme do detailov rozobera, čo je to pokušenie, lebo každý z nás ho už zažil. Pokušenie znamená, že diabol sa nás snaží donúti, aby sme urobili to, čo nesmieme, a neurobi to, čo urobi máme. Pokušenie má človeka privies k neposlušnosti Bohu. Musíme ma na pamäti, že nie všetky pokušenia pochádzajú od diabla. Väčšina z nich vychádza z nášho temperamentu, povahy, vzdelania, z prostredia, v ktorom žijeme, z rodiny, od priatežov, zo situácie, z našej mentality, z okolností, v ktorých sa nachádzame.

Ak sa napr. rozhodnem ís na svätú omšu a priatež mi povie: „Načo by si išiel na omšu, poď sa radšej poprechádza!", v tej chvíli ma nepokúša diabol, ale môj priatež. Hoci ma aj diabol nepokúša priamo, nepriamo vstúpi do tohto pokušenia a vždy je pripravený využi ho. To, že nie všetky pokušenia pochádzajú od diabla, jasne povedal pápež Pavol VI.

Vexácia

Ďalším diablovým útokom je vexácia. Čo je to vexácia? O vexácii hovoríme vtedy, keď sa diabol snaží vyruši, znepokoji človeka aj vonkajším spôsobom. S týmto javom sa môžete stretnú v životopisoch niektorých svätcov. Diabol trápil napr. svätého Jána Vianneyho, farára z Arsu. Často ho vyrušoval v noci, počas spánku. To isté môžeme poveda aj o pátrovi Piovi, stigmatizovanom kapucínovi.

Nemyslím si, že je tento jav bežný. Ale nech by sa stalo čokožvek a keby vás diabol vyrušoval, nemusíte sa bá, zoberte si tabletky na spanie. Ale niekedy sa diabol skutočne snaží takýmto spôsobom vystraši svätých. Samozrejme, tu nemožno hovori o vine človeka, ktorého diabol takto znepokojuje. Oveža vážnejší je prípad, keď vás diabol pokúša, aby ste neplnili Božiu vôžu, než keď vás iba straší.

Infestácia

Tretí daih diablovho úroku nazývame infestáciou. Čo je infestácia? O infestácii hovoríme vtedy, keď sa diabol snaží vyrušova človeka pomocou vecí, napr. vyrušuje v dome, v ktorom bývate, alebo znepokojuje zvieratá, a tak sa vás snaží vystraši. Tieto prejavy infestácie sa často strácajú po požehnaní domu alebo po slávení svätej omše v dome, ktorý bol infestovaný. Nemám úmysel hovori o týchto veciach príliš podrobne, len várŕr chcem poukáza na rôzne útoky diabla. Treba si pamäta, že toto lokálne vyrušovanie diabla prostredníctvom vecí alebo zvierat je vždy zamerané na človeka, ktorého chce diabol vystraši. Ciežom diabla je vždy vnies do človeka nepokoj a strach.

Opresia alebo obsesia

Teraz sa dostávame k štvrtému druhu diablovho útoku, ktorý sa môže týka aj nás. Hovoríme o opresii alebo aj o obsesii. Je to však rozdiel v porovnaní s obsesiou, s ktorou sa stretávame v psychológii.

Čo znamená opresia? Čo znamená, že diabol utláča človeka? To znamená, že diabol sústreďuje svoje útoky celkom špeciálnym spôsobom na nejaké slabé miesto človeka. Každý z nás má určité slabé miesto a diabol o ňom vie. Môže to by sexualita, žiarlivos, závis, pýcha alebo snaha získa popularitu, jednoducho naša osobnos skrýva v sebe rôzne sklony a slabé miesta. A diabol sa snaží sústredi svoju pozornos práve na tieto slabé miesta.

Sú žudia, ktorým sa darí v duchovnom živote. Sú to žudia modlitby, asketického života, žudia pokánia, milí a vežkodušní, ktorým nerobí problém objavi hriech vo svojom živote. Ale ak sa dotknete ich citlivého miesta, nie sú schopní ho ovládnu. U niekoho to môže by napr. hnev, ktorý môže by tým najcitlivejším miestom ich osobnosti.

Čo robí diabol? Diabol sa snaží na vás útoči práve na tomto citlivom mieste. O ostatné oblasti sa nestará, tam vás necháva na pokoji, ale zväzuje vás na vašom citlivom mieste. Preto je vežmi dôležité, aby sme vedeli o tomto slabom mieste v našej osobnosti. Toto nazývame opresiou alebo obsesiou, keď ste akoby v diablovom obkžúčení.

Myslím, že každý z nás v istom zmysle trpí pod diablovým útlakom. Čo máme robi, keď cítime diablov útlak?

Diabol na nás útočí vtedy, keď v nás objaví naše slabé miesto. Uvedomme si, že diabol má jediný ciež: Chce nás odradi od plnenia Božej vôle. A tak môže využi našu bojazlivos alebo sa môže zamera na našu pýchu. To závisí od toho, či sme introverti alebo extroverti. Snaží sa objavi naše slabé miesto, ktoré môže by aj našou prirodzenou slabosou, a útočí na nás cez túto slabú stránku.

Aby sme sa vyjadrili slovníkom duchovného života, musíme bojova proti opresii. A tu sa každý z vás stáva exorcistom, lebo každý, kto verí, má moc prikáza diablovi, aby odišiel. Ako sme to už spomínali (Mk 16), Ježiš svoju moc nad diablom odovzdal všetkým, ktorí veria. Ak teda veríte, máte moc nad diablom, ktorý na vás útočí. Nikdy sa nesmiete vystavova riziku a prikazova diablovi, aby vyšiel z iného človeka, ak na to nemáte poverenie. No máte úplnú moc nad diablom, ktorý útočí na vás. Keď cítite, že na vás diabol útočí na vašom slabom mieste, musíte poveda so všetko mocou: „V mene Pána Ježiša ti prikazujem, zlý duch (pýchy, sexu a pod.), aby si okamžite odišiel a nechal ma."

Chcem zdôrazni dve dôležité veci. Odporúčam vám, aby ste sa túto modlitbu modlievali najmä po svätom prijímaní, kedy je diabol najviac oslabený. V tej chvíli nie ste len

pokrstenými žuďmi, ale ste aj plní Ježiša. A nikdy nezabudnite poveda slová: V mene Pána Ježiša..., lebo moc, ktorú máte, nepochádza od vás, ale od Ježiša Krista.

Ak bojujem s nejakým obrom a mám pušku, odvážim sa pusti sa do boja s obrom len preto, že mám zbraň. Ak ju však odhodím, obor ma určite porazí. Ak teda bojujeme s diablom svojou vlastnou silou, a nie v mene Ježiša Krista, môžeme si by viac než istí, že v tomto boji nezvíazíme. Ale moc Ježiša Krista je taká vežká, že odpudí aj diabla.

Len akoby v zátvorke by som chcel poveda toto: V Cirkvi prvých storočí boli všetci kresania exorcistami. Neexistoval úrad exorcistu, ako ani jednotlivci poverení vykonáva exorcizmus. Exorcizmus sa vždy považoval za osobnú charizmu jednotlivca. V pravoslávnej Cirkvi ešte ani dnes nie je problém nájs exorcistu, lebo všetci kresania sú exorcisti. Iba v západnej Cirkvi sa v 4. storočí táto charizma rezervovala biskupom a odovzdávala sa ďalej povereným osobám. Ale keď hovoríme o exorcizme vzhžadom na vlastnú osobu, máme všetku moc vykonáva exorcizmus nad diablom, ktorý útočí na nás osobne.

Posadnutos

Piatym druhom diablovho útoku je posadnutos. O posadnutosti hovoríme vtedy, keď sa diabol snaží ovládnu celého človeka. Ovláda telo, mysež, slobodnú vôžu človeka, city.

Jediná súčas vašej osobnosti, ktorú nemôže ovládnu, je vaša duša. To znamená, že vás nemôže prinúti hreši. Posadnutos je zriedkavá, ale nie natožko, žeby sme na ňu nemohli natrafi.

Stretol som sa s rozličnými druhmi posadnutosti a musel som pritom použi moc exorcistu. Ale mnoho žudí, ktorí prichádzajú za mnou a hovoria: „Mám v sebe diabla", nie sú posadnutí. Môže na nich útoči, môže ich znepokojova, môže ich pokúša, ale to ešte neznamená, že sú posadnutí. Keby všetci žudia, ktorí o sebe hovoria, že sú posadnutí, boli skutočne posadnutí, som si istí, že už by v pekle neostal ani jeden diabol.

Teraz si položme otázku: Prečo chce diabol ovládnu žudí posadnutosou? Predovšetkým musím poveda, že stav človeka v smrtežnom hriechu je oveža vážnejší ako stav posadnutého človeka. Obrátenie človeka je často oveža ažšie ako jeho oslobodenie od diabla. Preto by sme sa mali viac obáva smrtežného hriechu ako posadnutosti.

Kto sú posadnutí?

Hovoríme o troch typoch posadnutých žudí.

Dobrovožníci

V prvom rade sú to tí, ktorí sa odovzdali diablovi dobrovožne. Sú to žudia, ktorí často vlastnou krvou podpísali zmluvu s diablom. Odovzdali sa mu, lebo chcú od neho moc, slávu, peniaze, sex alebo čokožvek iné. Títo žudia otvorili diablovi všetky dvere prostredníctvom svojho hriechu. To neznamená, že všetci žudia, ktorí sa odovzdali diablovi, musia by posadnutí. Hovorím, že títo sú otvorenejší pre posadnutos, je u nich pravdepodobnejšia. Často, keď stretneme posadnutého človeka, zistíme, že je to ten, ktorý sa niekedy v minulosti dobrovožne odovzdal diablovi.

Obete okultizmu

Do ďalšej kategórie patria tí, ktorí sa neodovzdali dobrovožne diablovi, ale zahrávali sa s ohňom prostredníctvom okultizmu alebo rôznych náboženstiev. Mnohí žudia, ktorí sa zahrávajú s okultizmom, poslúchajú diabla a pracujú na diablovom poli. źudia, ktorí sa zaoberajú okultizmom, sú akoby na diablovom území, kde ich môže napadnú. Preto mnoho posadnutých bolo pôvodne zapletených do okultizmu. O okultizme ešte budeme hovori.

Rukojemníci

Do tretej kategórie patria žudia, ktorých nazývame rukojemníkmi. Prečo ich voláme rukojemníkmi? Títo žudia sa nikdy dobrovožne diablovi neodovzdali, nikdy neboli zapletení do okultizmu, viedli svätý život a dosiahli aj určitú úroveň duchovného života. Jedným z krížov, ktoré Ježiš dopustí na týchto vyvolených, je práve posadnutos. Vežký teológ, René Lorentain, nazýva tento stav posadnutosti štvrtým stupňom svätosti. Tieto prípady sú vežmi zriedkavé, ale jestvujú. Spomeniem vám jeden. V živote talianskej svätej Gemmy Galgani bolo obdobie, keď bola skutočne posadnutá diablom. Posadnutos nie je hriechom. Je to situácia, v ktorej sa určitý človek pôsobením diabla ocitne, aj keď jeho život je svätý. Nemyslím si, žeby sme sa dostali na takú úroveň duchovného života, aby to Pán na nás dopustil. Takže netreba sa nám vôbec bá.

Diabol útočí

Ak nechceme, aby nás diabol napádal, musíme zavrie všetky brány, cez ktoré na nás môže pôsobi. Nemám tu na mysli len prípad posadnutosti, ale akýkožvek útok zo strany diabla. Ktoré sú tie hlavné brány, cez ktoré útočí?

Hriech

Prvým vstupom je hriech. Ak hrešíme, odovzdávame sa diablovi. Znamená to, že rušíme spojenie s Bohom a dávame sa do diablovho vedenia. Z toho môžeme žahko usúdi, že najmenej pokušení má človek, ktorý žije v hriechu. Diabol nemá záujem útoči na neho alebo ho pokúša, lebo už je jeho korisou.

Hriech znamená vstup na diablovo územie. Mám na mysli prípady, keď cítime závislos od hriechu. Môže to by závislos od alkoholu, drog, sexu, od čohokožvek, čo nás môže urobi závislými. Ale sme na jeho území aj vtedy, ak nič nerobíme pre to, aby sme nehrešili.

Na hriech sa môžeme sa pozera aj ako na slabos, ale aj ako na skutok proti Bohu. Ak sa snažíte robi všetko, a pritom sa vám občas nedarí, to znamená, že sa nenachádzate na diablovom území. Nachádzate sa v rukách uzdravovateža. Je pravda -ste chorí, ste zranení, ale nie ste v diablových rukách. Ste v rukách uzdravovateža. Ak hrešíte, ale robíte všetko pre to, aby ste nehrešili, nenachádzate sa na diablovom území.

Diabol často útočí na človeka, ktorého si chce k sebe pritiahnu. Robí to tak, že ho vyrušuje alebo že odvracia jeho pohžad od Ježiša.

Okultizmus

Druhou vstupnou bránou je okultizmus, o ktorom budeme podrobne hovori v nasledujúcej kapitole.

Vnútorné zranenia

Treou vstupnou bránou na diablovo územie sú naše vnútorné zranenia. Preto je tak vežmi dôležité prejs vo svojom živote procesom vnútorného uzdravenia. Za hriech a za okultizmus sme často zodpovední my sami. Ale málokedy sme zodpovední za vnútorné zranenia. Máme slabosti, za ktoré takisto často nenesieme zodpovednos. Ale tak či tak, sú to citlivé miesta našej osobnosti, ktoré diabol môže vežmi žahko zneuži a prostredníctvom nich nás znepokoji.

Ak som napr. zranený nedostatkom lásky, diabol sa mi môže predstavi ako niekto, kto mi môže da lásku. Môže ma zvies, aby som miloval to, čo milova nesmiem. Zneužije moju slabos a to ma vedie k vežmi dôležitému konštatovaniu:

Kedykožvek slúžite službou modlitby za oslobodenie vo vašej modlitbovej skupine, táto služba musí by vždy aj službou modlitby za vnútorné uzdravenie. Nesmie to by len modlitba za oslobodenie, ale musí to by zároveň aj služba modlitby za vnútorné uzdravenie. Tieto dve služby idú spolu a sú vzájomne podmienené.

Ak vidíme človeka, ktoiý sa zvíja na podlahe ako had, často si hneď myslíme, že potrebuje modlitbu za oslobodenie. Je celkom možné, že skutočne potrebuje oslobodenie. A tak sa snažíte modli sa za jej oslobodenie, ale nedarí sa vám. Dôvod je pritom jasný. Táto osoba, skôr ako bude oslobodená, nutne potrebuje modlitbu za vnútorné uzdravenie.

Predstavte si, že sa nachádzate v obrovskom paláci s vežkým množstvom komnát. Je tam komnata agresie, komnata pýchy, komnata sexu, komnata žiarlivosti a mnoho iných komnát. Predstavte si, že sa snažíte vyslobodi človeka z rúk diabla. Čo sa stane? Keď sa pokúšate oslobodi človeka, diabol prechádza z jednej komnaty do druhej, lebo všetky miestnosti sú otvorené. Čo treba urobi? Zamknú všetky miestnosti a potom zbadáte, -že diabol je len v jednej miestnosti a odtiaž nemá kam prebehnú, takže musí z paláca odís.

Ak sa modlíte napr. za osobu, ktorá bola v detstve pohlavne zneužitá alebo sa pokúsila o samovraždu, alebo zažila vežké sklamanie v láske alebo je žiarlivá na svojich súrodencov, predtým, ako pristúpite k modlitbe za oslobodenie, táto osoba bude potrebova vnútorné uzdravenie. Je úplne zbytočné modli sa za oslobodenie pred jej vnútorným uzdravením, lebo duch prechádza z jednej oblasti do ďalšej a nikdy sa vám nepodarí dokonale ju oslobodi.

Teda vnútorné uzdravenie ide ruka v ruke s oslobodením.


Veci proti Bohu

Jedna zo vstupných brán pre diabla je okultizmus. Teraz musíme urobi isté rozlíšenie medzi tromi vecami: satanizmom, okultizmom a špiritizmom. Donedávna sme všetky tri veci zmiešavali do jednej oblasti, ale sú to tri rozličné aspekty celej veci.

Satanizmus

Satanizmus je uctievanie Satana. Satanista je ten, ktorý verí v Boha, ale rozhodol sa bojova proti nemu. A tak keď, napríklad, robí na satanskej omši satanský rituál, vie, že bojuje proti Bohu. Jedine oslobodením jeho mysle môžeme tohto človeka zbavi jeho spôsobu života, pretože svojím rozhodnutím v mysli koná spolu so satanom.

Niet času vežmi dlho rozpráva o satanizme, no čo musím poveda je, že princípom, hlavným rituálom celého satanizmu je čierna omša. Hovoríme čierna omša, lebo je postavená na opaku bežnej omše. Všetko, čo sa deje na čiernej omši, je zneuctenie kríža, zneuctenie Eucharistie, zneuctenie Biblie. Tieto veci spažujú na ohnisku. Satanisti počas rituálov drogujú, oddávajú sa sexu vo všetkej jeho perverzite, z čas na čas príde aj chvíža, keď zabijú nejakého človeka, zvl᚝ to robia s demi alebo mladými dievčatami a potom ich obetujú Satanoví.

Prečo to všetko? Pretože si myslia, že ak odmietnu, zneuctia Boha hriechom -a preto sa pokúšajú o rozmanité hriechy, ktoré možno počas rituálu vykona - myslia si, že týmto spôsobom bude diabol taký obšastnený, taký spokojný, že na nich vyleje svoju moc. Myslia si, že rúhaním sa Bohu a tým, že budú recitova chvály a litánie satanoví, satan bude taký spokojný a dá im svoju moc.

Okultizmus

Myslím, že každý z vás vie, čo je okultizmus. Okultizmus znamená niečo skryté. Okultista vyhžadáva sily, ktoré sú mimo neho, ktoré pochádzajú od zlého, a potom si začne myslie, že už vo svojom živote nepotrebuje Spasiteža, lebo ho už našiel niekde inde.

Okultizmus je vežmi žahký spôsob, ako odvráti našu pozornos od Ježiša. Stredobodom života človeka už nie je Ježiš, ale sila, ktorú objavil. Človek si začína myslie, že pravé naplnenie už nie je v Ježišovi, ale v silách, ktoré človek nachádza v sebe a v prírode. To je základný princíp hnutia New Age.

Dôvody vzniku okultizmu

Prečo tožkých žudí priahuje okultizmus? Myslím, že dôvodov je viac.

•        Prvým dôvodom je strach z budúcnosti. Mnohí žudia sa pokúšajú spozna svoju budúcnos pomocou okultných síl.

•       Druhým dôvodom je túžba po moci. Uvedomme si, že sú dva druhy síl: je to okultná sila a kresanská sila. V charizmatickej obnove často hovoríme o sile. To však nie je tá istá sila, o ktorej je reč v okultizme. Moja sila kresana pochádza od Ducha Svätého, z Eucharistie, z Cirkvi, od Panny Márie, z modlitby, z modlitby príhovoru. Toto všetko sú sily, ktoré prijímame od Ježiša. Ciežom všetkých tých síl, ktoré prijímame, je slúži iným. Je to sila, ktorá nás robí slobodnými pre službu, kým okultné sily človeka zotročujú a zbavujú slobody. Okultná sila sa sústreďuje na jej nositeža, ktorú sa človek snaží nájs v sebe pre svoj vlastný prospech. Aj keď si človek myslí, žeby touto silou mohol slúži iným žuďom, predsa platí, že hlavným objektom a konečným ciežom tejto sily je sám jej nositež.

•        Tretím dôvodom, pre ktorý sa mnohí žudia utiekajú k okultizmu, je fascinácia nadprirodzeným. Všetko, čo je nadprirodzené, človeka fascinuje, priahuje. A tak si myslíme, že v okultizme zakúsime veci, ktoré nemôžeme zaži v bežnom živote.

•       Ďalším dôvodom je duchovne slabá Cirkev. Mnohí kresania žijú v cirkvi, v ktorej nachádzajú iba jednoduchú štruktúru, cirkev, ktorá nie je vežmi živá, cirkev, ktorá nevie, ako používa sily, ktoré dostala od Ježiša. A tak sa, žiaž, mnohí obracajú k okultizmu. Ak je modlitba bezmocná, tak sa pokúšam nájs nejaké rituály, sžubujúce moc. Ak mi nedokážu pomôc sviatosti, možno mi pomôže okultizmus. Ak nedokážem nájs kňaza, ktorý by sa za mňa modlil, prečo by som nešiel za nejakým liečitežom, ktorý mi pomôže rituálom?

Charizmatická obnova zohráva vežmi dôležitú úlohu v obnove Cirkvi. Na medzinárodnom kongrese exorcistov v Ríme odznelo, že vďaka charizmatickej obnove sa v Cirkvi znova oživila modlitba za oslobodenie a exorcizmus. Môžeme poveda, že exorcisti v medzinárodnom meradle nachádzajú svojich pomocníkov v radoch charizmatickej obnovy. To je vežká úloha, ktorou Duch Svätý poveruje charizmatickú obnovu: urobi Cirkev citlivejšou na slová, ktoré Ježiš povedal svojim apoštolom a učeníkom: „Choďte a vyháňajte zlých duchov, uzdravujte chorých..." (pórov. Mt 10,8). Toto je poslanie, ktoré Cirkev musí oživi a ži. Je to úloha charizmatickej obnovy, aby nedovolila rozširovanie okultizmu medzi nami. Možno je to jediné hnutie na svete, ktoré je citlivé na tieto problémy.

•        Piatym dôvodom je bankrot materializmu. Z človeka sa stal materialista, ktorý však zistil, že materializmus nedokáže zaplni prázdnotu, ktorú cíti. Moderný človek potrebuje nadprirodzené zážitky. Celé hnutie New Age vzniklo ako odpoveď na bankrot materializmu. Nie je to správne riešenie, ale ukazuje sa v ňom sklon a túžba človeka dosiahnu nadprirodzeno.

Aký je postoj Biblie?

Ako viete, Biblia zakazuje okultizmus. Mohli by sme nájs desiatky textov v Biblii, ktoré hovoria o okultizme, satanizme, špiritizme, ale my-sa obmedzíme na tri. Najdôležitejší text nachádzame v Starom zákone, v Deuteronómiu (18,9-12). Zamyslime sa najprv nad kontextom tohto úryvku Písma.

źudia Izraela po štyridsiatich rokoch putovania púšou prichádzajú na miesto, kde majú vstúpi do zasžúbenej zeme. V zasžúbenej zemi musia bojova proti všetkým národom, ktoré sú v krajine usadené. Proti národom, ktoré žijú v tejto krajine už mnoho a mnoho rokov, žijú z jej plodov a tu vybudovali svoje mestá.

Pred vstupom do zasžúbenej zeme dáva Mojžiš v Božom mene žudu posledné ponaučenia a rady. Odpovedá aj na vežmi dôležitú otázku: Prečo chce Boh odňa mestá a celú zem z rúk národov, ktoré tu žili doteraz, a da ich Izraelu? Môže sa to zda vežmi nespravodlivé, že Boh odníme mestá z rúk pôvodných obyvatežov a dá ich Izraelu. Prečo sa Boh takto rozhodol? Pre vežmi zvláštny dôvod. Boh chce potresta týchto žudí pre ohavnosti, ktoré robia. Bol to teda trest Boží za veci, ktoré u nich Boh nenávidel. Pán hovoril svojmu žudu: „Dám vám túto zem v nádeji, že nebudete nasledova zvyky žudí, ktorí robili tieto veci."

A čo sú tie ohavnosti, ktoré vykonávali? A Boh uvádza tri aspekty okultizmu: satanizmus, okultizmus a špiritizmus.

Proti satanizmu

Prečítajme si teraz text Písma:

„Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, varuj sa napodobňova ohavnosti tamojších národov! Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejs ohňom, aby sa očistili..."

Toto je satanizmus. V tých časoch žudia obetovali malé deti alebo mladé dievčatá bohom, ktorí sa volali Moloch, Bál alebo Dágon na to, aby ich uzmierili. To isté robia satanisti dnes, keď počas svojho hlavného rituálu, čiernej omše, obetujú diablovi žudský plod, novonarodené deti alebo mladé dievčatá.

Proti okultizmu

Druhá zmienka je o okultizme: „...alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho ... "Toto je okultizmus, ktorý možno rozdeli na dva smery: bielu a čiernu mágiu.

Proti špiritizmu

V texte ďalej Boh hovorí: „Nech niet nikoho,... kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu." Toto je špiritizmus. Biblia zakazuje satanizmus, okultizmus i špiritizmus, lebo „všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešžachetnosti ich vyhubí. " A Boh končí slovami: „Buď dokonalý a bezúhonný pred Pánom, svojím 5ohom/" Nič nesmie vstúpi medzi vás a Boha.

Myslím, že tento text je úplne jasný. Ako vidíte, aj Písmo rozdežuje okultizmus na viacero druhov: veštenie, čarodejníctvo, zaklínačstvo... V podstate ho rozdežujeme na dve hlavné skupiny: bielu a čiernu mágiu.

Biela mágia

Mnoho kňazov si myslí, že biela mágia je dobrá. No biela mágia je zlá. O čiernej mágii, myslím, nik nepochybuje, že je zlá.

Najprv budeme hovori o bielej mágii. Prečo sa volá biela? Pretože vyzerá nevinne. Čo to v praxi znamená? Napr. že idete za nejakým veštcom, aby vám pomohol, ale pritom nechcete nikomu ublíži. A prvá informácia, ktorú vám veštec povie, je: Ja nemám nič dočinenia s diablom. Mám iba prirodzené dary a pomocou nich vám chcem pomôc." V každej krajine sa stretávame s rozličnými typmi okultizmu. Nebudem vám hovori o rozličných formách okultizmu, lebo neviem, aké sú jej prejavy vo vašej krajine, len ich nakrátko spomeniem.

Rôzne formy okultizmu

Čo poveda o horoskopoch? Neviem, či sú horoskopy medzi vami populárne, ale na Západe sú vežmi bežné. Rád by som vás upozornil na jeden biblický text o horoskopoch, aby ste sa presvedčili, že horoskopy nie sú ničím novým a nie sú ani výmyslom dnešnej doby. Izaiᚠo nich hovoril už 700 rokov pred Kristom. Vo veršoch, ktoré uvedieme, zosmiešňuje tých, ktorí veria v čarodejníkov a veštcov. Vežmi ironickým spôsobom hovorí:

Príde na teba nešastie,

nepoznᚠjeho vznik,

zrúti sa na teba skaza,

nevieš ju udobri,

a dôjde na teba hrôza

tak náhle, že sa ani nenazdáš.

Postav sa so svojimi čarami a množstvom svojich kúzel, v ktorých si sa namáhala od mladi, vari sa ti to podarí, vari odstrašíš!

Ustávala si sa množstvom svojich porád:

nechže sa dostavia,

nech a vyslobodia, čo delia nebo,

čo pozorujú hviezdy,

oznamujú z novmesiacov,

čo má prís na teba.

Hža, budú ako pleva,

spáli ich oheň,

nevytrhnú si životy

zo šžahov plameňa:

to nie je uhlie, čo hreje,

oheň, pri ktorom sa sedí.

V anglickom preklade sa výslovne hovorí o astrológoch, ktorí oznamujú žuďom mesiac čo mesiac, čo sa má sta. Astrológia znamená čítanie z hviezd a astrológ sa snaží skrze čítanie z hviezd poveda niečo o našej budúcnosti. Iste, je rozdiel medzi astronómiou a astrológiou. Astronómia je veda, ktorá študuje hviezdy a vesmír. Nielenže na nej nie je nič zlé, naopak, je to prekrásna veda. Ale astrológia sa pokúša predpoveda budúcnos z hviezd. A to je okultizmus.

Izaiᚠhovoril o astrológoch už v dávnoveku. Do okultizmu možno ráta aj psychotroniku, čítanie z ruky, ktorým sa niekto pokúša predpoveda budúcnos, alebo vykladanie budúcnosti pomocou tarotových kariet alebo kyvadla.

Nepatrí sem však grafológia. Tu nejde o magickú techniku, lebo z písma grafológ vysvetžuje osobnos človeka. Nie je to nič magické, lebo nepredpovedá budúcnos, definuje len osobnos. Zapamätajte si jednu vec: ak nejaká technika hovorí o tom, kto si, tak na tom nie je nič nadprirodzené. Ak dotyčný nechce robi veštenie, nie je na tom nič zlé.

Dnes sú vedci, ktorým stačí, aby sa ti pozreli do tváre a z tváre vyčítajú tvoj charakter. Alebo sa pozrú na tvoju ruku a povedia ti, kto si. Alebo sa pozrú človeku do očí a v tej chvíli môžu poveda, čo dotyčný momentálne cíti - to nie je okultizmus.

Okultizmus nastáva vo chvíli, keď sa pokúsime určitým rituálom predpoveda budúcnos. Biblia to nazýva hádačstvo, vykladanie snov a znamení. Nech používa akúkožvek metódu na čítanie budúcnosti, ide o veštenie. A veštenie Biblia zakazuje.

Prečo Boh nechce, aby sme poznali svoju budúcnos?

Teraz si položme vežmi jednoduchú otázku: prečo nám Boh zakazuje pozna budúcnos? A druhá otázka: ako sa môže sta to, že z času na čas sa to, čo nám predpovedajú, naozaj stane?

Prečo mi Boh zakazuje pozna budúcnos? Nie preto, že by Pán chcel všetko predo mnou skry, ale preto, aby sme zostali slobodnými žuďmi. No keď sa vložíme do rúk veštca, strácame svoju slobodu. Prestávame by tvorcami svojho života a okamžite sa pripútavame na to, čo nám veštec povie. Potom už nerobíme nič iné, len čakáme, čo sa stane a čo sa s nami bude dia. Stávame sa otrokmi. Aby ste to pochopili, predstavte si nasledovné situácie.

Veštec ti povie, že manžel ti bude v priebehu prvých piatich rokov manželstva neverný. Od tej chvíle sa začneš na neho pozera ako na neverného muža. On možno len v budúcnosti bude neverný, ale ty už naňho pozerᚠako na neverného. A ty sama mu začneš vnuka do mysle myšlienku na neveru, až napokon dosiahneš, že bude neverný. A potom povieš, že veštec mal pravdu. Nejde o to, že mal pravdu, ale o to, že sa mu podarilo zmanipulova tvoju mysež, srdce i vôžu.

Alebo prídeš ku mne a ja ti budem musie poveda: Je mi vežmi žúto, ale musím ti poveda, že zomrieš vo veku tridsapä rokov. Nedožiješ sa štyridsiatky." Na základe tejto vety do teba vstúpi taký obrovský strach, že celá tvoja mysež a celé tvoje srdce sa sústredí na túto vetu a keď sa priblíži predpovedaný vek, tvoje fyzické zdravie zlyhá a ty zomrieš.

Plán Boha a plán diabla

Mnohé veci, ktoré nám veštec povie, sa stanú. Ale toto by vás nemalo zmias. Niečo si musíte uvedomi. Jeden z prvých cirkevných otcov, Tertulián, nazval diabla opicou, lebo sa snaží kopírova, napodobňova Boha. Boh, ktorý nás stvoril, má s nami aj svoj plán. A je to nádherný plán, určený osobne každému z nás. Ak poslúchame Boha, napĺňame Boží plán.

Ale aj diabol sa zaujíma o človeka a má pre neho svoj plán. Ak poslúchame diabla, neplníme Boží plán, ale plán diabla. Teraz ide o to, kým je usmerňovaná naša cesta. Ak kráčame s Ježišom a v Ježišovi, potom sa v našom živote uskutočňujú Božie plány. Ak si vyberieme hriech, uskutočňujeme vo svojom živote diablove plány.

Boh nikomu neodhalí plány, ktoré má s nami v budúcnosti, tobôž nie diablovi. Občas zjaví niečo prorokom, ale bežne to nerobí. Boh nezjavuje svoje plány s nami dopredu.

Čo robí diabol?

Ak sa rozhodnete ís k veštcovi, aby ste sa dozvedeli niečo o svojej budúcnosti, v tej chvíli zanechávate Božie plány a vstupujete do iných plánov. Je možné, že diabol odhalí svoje plány, ktoré má s vami, veštcovi. A tak to, čo vám povie veštec, nie sú Božie plány, ale plány diablove. Preto sa môže uskutočni to, čo vám povedal veštec, no nebudú to plány, ktoré má s vami Boh, ale plány, ktoré pred vás postavil diabol. A to je niečo vežmi zlé. Len čo sa zrieknete veštca a všetkého, čo vám povedal, znova sa obraciate k Božím plánom. A to, čo vám povedal veštec, sa už nebude plni. Vy nemôžete hovori: „To, čo mi povedal veštec, sa skutočne plní." Samozrejme, že sa to plní, ale nie sú to Božie, lež diablove plány. A uvedomte si, že diablov plán pre vᚠživot je plán plný nenávisti. Je to plán plný klamstva a trikov.

Prišla ku mne jedna žena a povedala mi: „ Všetko, čo mi veštec predpovedal, sa v mojom živote naozaj plní. " Ja som jej povedal: „Zriekni sa toho, čo si urobila," A keď sa toho osoba zriekla, nielen perami, ale aj srdcom, to, čo jej veštec predpovedal, sa viac nedialo. Pretože sa znova obrátila od diablových plánov k Božím plánom.

Ak vám veštec povie: „Toto je dar, ktorý mi dal Pán, aby som predpovedal budúcnos," pomyslite si, áno, môže to by dar, ale nie dar, ktorý pochádza od Boha, ale ktorý pochádza od diabla.

Keď som mal možnos zhovára sa s význačnými veštcami a povedali mi, že je to Boží dar, tak som im vždy povedal: „Dovožte mi, aby som požiadal Boha, aby vám zobral všetku moc, ktorá nepochádza od neho, a aby vám ponechal iba tú moc, ktorá pochádza od neho." Nikdy to neriskovali!

Môže sa sta aj to, že sa niekto vráti od veštca a povie: „Som uzdravený." Zaiste, môže by uzdravený. Ale to nestačí. Dôležité je pozna zdroj uzdravenia. Ak je zdrojom uzdravenia Boh, potom je uzdravenie na osoh človeka. Ak zdrojom uzdravenia nie je Boh, ale diabol, potom vás toto uzdravenie skôr či neskôr zničí. Preto sa treba zriec každého uzdravenia, ktoré vám sprostredkoval veštec, lebo je to uzdravenie, ktoré vás zaslepuje a ktoré sa v konečnom dôsledku obráti proti vám.

Biela mágia používa rituály, ktoré sa navonok môžu zda dobré. Ale nie sú dobré, lebo ich zakazuje Biblia. Okrem toho si zapamätajte, že veštci používajú všetky symboly, ktoré používa aj Cirkev, a to svätenú vodu, posvätný olej, sož, kadidlo, sviečky, modlitby, používajú aj slovo exorcizmus. Vidíte, že diabol je skutočne ako opica, ktorá kopíruje všetko po Bohu, lebo si vždy myslí, že je boh a tak sa snaží robi všetko to, čo pre vás robí Boh.

Bielu mágiu môžu vykonáva žudia, ktorí chodia na omšu každú nedežu, ktorí prijímajú Eucharistiu, môžu to by žudia, u ktorých - keď ich navštívite - nájdete na stenách obrázky svätých a všetky možné druhy kresanských symbolov. Môže by, že oni sami sú podvedení. No kto som ja, aby som ich súdil? Ale realita je takáto: Boh odsudzuje bielu mágiu, lebo nás rešpektuje, a nechce, aby sme boli obraní o slobodu, ktorú nám daroval.

Čierna mágia

Čo je čierna mágia? O čiernej mágii hovoríme vtedy, keď sa čarodejník alebo bosorák pokúša niekomu uškodi, keď niekomu počaruje alebo nad niekým vysloví kliatbu prostredníctvom určitého rituálu. O čiernej mágii hovoríme aj zo strany toho, kto navštívi čarodejníka alebo bosoráka a povie mu: „Chcem uškodi tomu a tomu človeku." V závislosti od národa, mentality alebo tradície môžeme používa výrazy woodoo, macumba, a pod. Som si istý, že v každej krajine existujú určité metódy, ktorými možno nad niekým vyslovi kliatbu alebo niekomu počarova. V tomto prípade nehovoríme iba o mágii, ale o čiernej mágii, lebo čarodejník privoláva temné sily a diabla, aby mu pomohol.

Povedzme si príklad. Ženatý muž zistí, že manželka mu je neverná. Ide za čiernym mágom a povie mu, aby vyslovil kliatbu nad mužom, ktorý zviedol jeho ženu. Toto je čierna mágia, lebo muž je pôvodcom zla u inej osoby. A mág pomocou nejakého rituálu vysloví kliatbu nad spomínaným človekom.

Vežmi často sa v tejto súvislosti kladie otázka: Môže nás vyslovená zaklínacia formula alebo kliatba zasiahnu? V princípe hovorím, že áno, lebo ak existuje požehnanie, existuje aj kliatba. Závisí to od toho, či sme pre kliatbu otvorení alebo nie.

Napríklad: Ak sa modlím k Pánu Bohu, aby niekoho požehnal, som si istý, že Boh vypočuje moju modlitbu. Inak by ani jedna modlitba príhovoru nemala význam. Pán ma teda vypočuje a zošle svoje požehnanie na osobu, za ktorú sa modlím. Stane sa to však pod jednou podmienkou - ak osoba, za ktorú sa modlím, je otvorená pre požehnanie. Ak je osoba uzavretá pred Božou milosou, milos prichádza, klope na dvere, ale nemôže vstúpi. Ak človek nechce prija požehnanie od Boha, v tom prípade sa milos vracia spä k Bohu. Ak človek žije v hriechu, ak nie je rozhodnutý pre Boha, nemôže prija jeho požehnanie.

Podobné niečo sa deje vtedy, ak žiadam diabla, aby niekoho preklial. Kedže diabol je opica, ktorá kopíruje Boha, vždy sa bude snaži vyhovie mojej žiadosti a prekžaje človeka, za ktorého ho prosím. Ak ste otvorení pre prekliatie, zasiahne vás. Ak nie ste preň otvorení, kliatba vám neuškodí.

Pre prekliatie sa človek môže otvori dvoma spôsobmi: najprv hriechom, to znamená, že Kristus nie je stredobodom jeho života; alebo psychickým oslabením, zranením. Často sa stretávame s žuďmi, ktorí sú vežmi dobrí. Ale preto, lebo sú plní strachu, môžu absorbova oveža viac negativity ako žudia, ktorí nie sú ustráchaní. Preto je v našom živote potrebné vnútorné uzdravenie. Ak sa však nebojíme a ak je Kristus stredobodom nášho života, potom nám nemôže uškodi žiadna kliatba.

Ani si nespomínam, kožkokrát v živote som dostal listy, v ktorých mi oznamovali, že sa budú proti mne modli počas čiernej omše. Spomínam si, že raz ktosi povedal jednej sestre, že robia všetko možné pre to, aby ma zničili psychicky i fyzicky. Lenže museli skonštatova, že mi nemôžu ublíži, lebo som chránený.

Jeden čas bol na Malte význačný satanista, asi 28-ročný muž, ktorý sa dohodol so satanom. Požiadal diabla, aby ma zabil. Každý deň sa modlil a vykonával rozličné rituály, aby ma diabol zabil. Ale keď videl, že aj po mnohých mesiacoch som stále živý - neviem, či každý deň sledoval noviny, či je tam oznam o mojom úmrtí - bol zmätený a vyhžadal iného exorcistu, aby sa s ním o tom porozprával. Viete, diabol bol v tomto prípade naozaj porazený. Nie preto, že nedokázal zabi mňa, ale preto, že chlapec sa obrátil.

Hovorím vám to len preto, aby ste mali istotu, že sa nemusíte bᝠtýchto vecí. Absorbova ich môžete len vtedy, ak sa ich bojíte. Ak sa ich nebojíte, nič vám neuškodí.

Toto všetko je okultizmus - biela mágia, čierna mágia. A sú to, ako hovorí Biblia, ohavnosti.

Špiritizmus

Na záver ešte niekožko slov o špiritizme. Špiritizmus je iný druh okultizmu. Hovoríme o ňom vtedy, keď človek hovorí s mŕtvymi, keď sa s nimi stretáva na seansách a radí sa s nimi. Namiesto veštca, ktorému musí plati, si volí ducha, ktorý mu povie všetko, čo potrebuje vedie, a to ešte aj zadarmo. Aj špiritizmus patrí do okultizmu a Biblia ho zakazuje. Dokončíme citát z Deuteronómia:

„...nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa oš-klivia Pánovi a pre tieto nešžachetnosti ich vyhubí. Buď dokonalý a bezúhonný pred Pánom, svojím Bohom! Tie národy, ktorých krajinu zaujmeš, počúvajú čarodejníkov a hádačov, ale tebe to Pán, tvoj Boh, nedovolil. "

Špiritizmus a jeho prejavy

Špiritizmus môže ma veža prejavov. Aj v tomto prípade je to rozdielne v závislosti od kultúry. V Afrike je špiritizmus vežmi rozšírený. Dokonca je zmiešaný so sviatosami. Stretol som tam kňazov, ktorí počas krstu vyliali určitý fetiš, oleje, na zem preto, aby duchovia zeme prišli a pomáhali dieau v živote.

Iné druhy špiritizmu sú vežmi rozšírené v Latinskej Amerike. V Latinskej Amerike je obrovská zmiešanina špiritizmu a náboženstva. V európskych krajinách to nie je až tak vežmi rozšírené, ale je to vežkým problémom. Zvl᚝ keď sa osoba stáva médiom na špiritistických seansách. By médiom znamená, že sa osoba dostáva do tranzu a v istom momente začína rozpráva hlasom dotyčnej mŕtvej osoby a začína ma rovnaké pohyby, gestá, ako mala osoba, ktorá žila.

Sú žudia, ktorí hovoria o bielych duchoch a o čiernych duchoch, čiže rozlišujú biely a čierny špiritizmus. A hovoria: „Veď ja sa rozprávam s bielym, teda dobrým duchom. Je to duch sprievodca, ktorý je vo mne a ktorý ma vedie vo všetkom, čo konám." Na Západe je mimoriadne rozšírená hra, ktorú sa s obžubou hrajú najmä študenti na školách. Ide o doštičku (ouija board), na ktorej sa nachádzajú písmená a malá šípka. Keď sa človek hrá, zavolá ducha, položí mu nejakú otázku alebo ho požiada, aby mu odovzdal nejaké posolstvo. Duch mu odpovie cez automatické písmo.

Obrancovia hry s doštičkou takisto hovoria, že sú v kontakte s bielymi duchmi. Ale bieli duchovia neexistujú! Ak je človek v kontakte s duchom skrze nejaký rituál, tak je to vždy čierny duch. Ak sa namiesto nás rozhoduje nejaký iný, čierny duch, tam ide vždy o okultizmus.

My nemôžeme hovori o bielych duchoch z vežmi jednoduchého dôvodu. Dobrý duch, aby mohol s nami hovori, musí ma povolenie od Boha. Ako by mohol da Boh povolenie duchu, aby s nami hovoril, keď to v Biblii zakazuje? Kedykožvek hovoríme o špiritizme, vždy hovoríme o okultizme.

Ak hovoríme o dobrých a zlých duchoch, je to naša, kresanská terminológia. Ale terminológia veštcov a špiritistov je bieli duchovia a čierni duchovia.

Skúma zdroj

Túto sta by som ukončil citátom zo Skutkov apoštolov (pórov. 16,16-18). Stretávame sa tu s dvoma apoštolmi, Pavlom a Sílasom, ktorí evanjelizujú žud. Pozrime sa, čo sa im stalo:

Keď sme sa šli zasa modli, stretli sme akúsi dievčinu, ktorá mala vešteckého ducha a veštením prinášala svojim pánom vežký zisk. Chodila za Pavlom a za nami a vykrikovala: „ Títo žudia sú služobníkmi Boha, Najvyššieho, a zvestujú vám cestu spásy."

Pouvažujme nad týmto textom a zistime, čo je zlé na tom, čo táto dievčina hovorila. „Títo ž