Július Krempaský: Veda verzus viera?

Obsah

Predslov

História vzťahov medzi vedou a vierou je veľmi pestrá, poučná a často aj dramatická. Všeobecne známe sú viaceré „kauzy“ (napr. „kauza Galileo“), v ktorých sa doslova napĺňali slová známej frázy, že vždy, keď sa veda dotkla viery, sa zaiskrilo. Toto iskrenie viackrát prerástlo do plameňov, v ktorých sa ocitli aj ľudské obete. Ako sa na tieto udalosti pozeráme zo súčasného stanoviska? Skončili sa už definitívne niektoré kauzy, alebo pretrvávajú do súčasnosti, či dokonca vznikajú nové? Ukazuje sa, že na všetky tri otázky existujú pozitívne odpovede.

Definitívne sa skončila „kauza Galileo“, a ak môžeme použiť športovú terminológiu, skončila sa víťazstvom sekulárnej vedy. Aj cirkevná hierarchia musela uznať, že Zem sa otáča okolo Slnka, a nie Slnko okolo Zeme. Naopak, víťazstvom teologického náhľadu na náš vesmír sa skončila kauza „večnosť či časová obmedzenosť vesmíru“, pretože sama veda dokázala, že náš vesmír má dobre definovaný počiatok a určite bude mať aj koniec. Možno konštatovať, že zmierlivo sa skončila polemika okolo menej medializovanej kauzy „harmónia kontra chaos“, keď aj teológia v súčasnosti už pripúšťa, že Boh vniesol do nášho vesmíru nielen harmóniu, ale v záujme dosiahnutia svojich vlastných cieľov v ňom zariadil aj chaos.

Aj keď sa zdá, že kauza „evolucionizmus kontra kreacionalizmus“ sa už na vedeckej úrovni skončila víťazstvom prvého z týchto názorov, predsa len možno ešte stále registrovať aj existenciu početnej skupiny odporcov tohto názoru. Rovnako ešte stále prebieha „boj“ medzi teizmom a ateizmom, ktorý vyštartoval z rovnakého prameňa ? z tzv. newtonianizmu. Napokon sme v súčasnosti svedkami vzniku novej kauzy, ktorú možno stručne nazvať „kauza život“, v ktorej ide v podstate o spor vedy a viery v otázke, v ktorom okamihu sa vlastne začína život človeka. Pragmatickým výstupom tejto kauzy je stanovisko k otázke, či možno alebo nemožno manipulovať s ľudskými tzv. kmeňovými bunkami. Všetkým uvedeným problémom sa mienim v tejto publikácii venovať podrobnejšie.

Je tu však ešte aj ďalšia zaujímavá otázka, na ktorú sa pokúsime hľadať odpoveď. Týka sa povahy vzájomných vzťahov medzi vedou a vierou a ich vývoja. Ako možno všeobecne kvalifikovať povahu týchto vzťahov? Sú to vzťahy vyjadrujúce indiferentnosť, vzájomnú konkurenciu, antagonizmus či komplementaritu? Uvidíme, že v rôznych historických etapách sa to dosť výrazne zmenilo a koncom minulého storočia sa intenzívne šírilo presvedčenie, že viera neprežije rok 2000, pretože veda dovtedy vyrieši všetky záhady zaujímajúce obe strany. Nestalo sa tak a na prekvapenie mnohých sa v oblasti vzájomných vzťahov v mnohých otázkach objavuje konvergencia, v iných komplementarita. To však neznamená, že všetko je už jasné a že veda a viera si našli svoje autonómne oblasti pôsobenia tak, že sa vzájomne nevylučujú, ale vo svojich záveroch sa naopak podporujú.

Problematika vzťahov medzi vedou a vierou bola v minulosti veľmi živá a zaujímavá, takou je aj v súčasnosti a rovnako to zrejme bude aj v budúcnosti, preto je potrebné sa ňou zaoberať a oboznamovať sa s objektívnymi a neskreslenými informáciami o nej. V tom vidíme hlavný zmysel a účelnosť napísania tejto publikácie, v názve ktorej slovo „verzus“ síce navodzuje určitý stret poznatkov vedy a viery, jej cieľom by chcelo byť nahradenie tohto názvu názvom „Kooperácia medzi vedou a vierou“. Splnilo by sa tým presvedčenie pápeža Jána Pavla II., ktoré v encyklike „Fides et ratio“ vyjadril slovami: „Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde.“ Náplň tejto publikácie možno potom stručne definovať ako pojednanie o mávaní týchto krídiel.

Autor

1. Úvod

Skôr, ako sa začneme zaoberať konkrétnymi problémami, musíme si definovať východiskové pojmy a ujasniť si metodický postup. Slovo „viera“ sa používa v dvoch významoch. Prvý z nich vyjadruje určité podriadenie rozumu tvrdeniam, na ktoré nemáme také argumenty, aby sme ich mohli považovať za istotu. Preto „veríme“ v existenciu Boha, lebo nemáme absolútny dôkaz toho, že existuje. Druhý význam slova „viera“ je širší a značí „vierovyznanie“, t. j. určitý svetonázor. V tejto publikácii sa budeme väčšinou pridržiavať druhého významu.

Pretože máme v úmysle konfrontovať vedu s vierou, je potrebné si ujasniť, aké vyjadrovacie prostriedky budeme používať. Pokiaľ ide o vedu, budeme mať na zreteli prakticky len prírodné vedy a z nich predovšetkým fyziku a biológiu. Veda je sformulovaná v podstate „tu a teraz“, používa jazyk primeraný obsahu poskytovanej informácie. Ten nie je potrebné transformovať, pretože je určený pre okruh príjemcov, ktorí tomuto jazyku rozumejú. Iná situácia je s informáciami z oblasti viery. Základom kresťanskej viery je Biblia, ktorá bola napísaná pre ľudí bez rozdielu úrovne vzdelania a v časoch, keď veda (v dnešnom význame) ešte vôbec nejestvovala. Je prirodzené, že sa na to musela použiť zvláštna forma podania, a to priama reč kombinovaná s alegóriami, podobenstvami, symbolikou a pod. Porozumieť takejto obraznosti nie je vždy jednoduché a ľahké. Z tohto dôvodu sa dokonca vyvinula zvláštna disciplína, tzv. hermeneutika, ktorá má za cieľ nachádzať správnu interpretáciu biblických textov, (Túto otázku si preberieme podrobnejšie.)

Je tu však aj iný problém, ktorý musíme zohľadniť. Biblické texty ? najmä nimi sa budeme zaoberať ? boli napísané pred tisíckami rokov a ich obsah sa odvtedy nemení. Veda sa mení s každým väčším objavom, a tak vzniká otázka, či má vôbec zmysel púšťať sa do konfrontácie s vierou. No v súčasnosti mnohé poznatky v základných prírodných vedách, akými sú napríklad fyzika, astrofyzika, chémia, biológia a iné, už nadobudli punc veľkej dôveryhodnosti, stability a nemennosti, takže ich možno spoľahlivo použiť pri konfrontácii s informáciami, ktoré majú povahu „zjavených“ právd. Máme na mysli také poznatky, v ktorých sa záujmy vedy a viery prelínajú. Aj keď mnohí zastávajú názor, že veda a viera sa nikde neprekrývajú, pretože „každá je o niečom inom“, nie je to celkom pravda, pretože ľahko možno nájsť príklady tohto prekrývania. Keby to tak nebolo, nevznikli by v minulosti nijaké „kauzy“. Ako príklady možno uviesť napr. informácie o štruktúre a dynamike vesmíru (či sa Slnko krúti okolo Zeme alebo naopak), o časovej nekonečnosti či konečnosti nášho vesmíru, o vývoji vesmíru (či je správny kreacionizmus alebo darwinizmus) a pod. Práve v týchto vymenovaných prípadoch sa v minulosti vyskytli často aj veľmi tvrdé trenice medzi sekulárnou a duchovnou sférou. (Budeme im venovať zvláštnu pozornosť.)

Nemôžeme nespomenúť aj „kauzy“, ktoré sa ešte len rodia, napr. kauzu, ktorú možno stručne nazvať „kauza život“. Ide v nej o diametrálne odlišné odpovede sekulárnej sféry a teológie na otázku, kedy sa vlastne začína život človeka. Odpoveď na túto otázku determinuje aj stanovisko k tomu, či možno alebo nemožno manipulovať s tzv. kmeňovými bunkami, hoci by sa to dialo v záujme navrátenia zdravia chorým jedincom. (Aj k tomuto problému sa pokúsime priniesť zaujímavé a dôležité fakty, ako aj príslušné stanoviská.)

2. Stručná história spolunažívania vedy a kresťanskej viery

Históriu vzťahov medzi vedou a kresťanskou vierou možno celkom prirodzene rozdeliť na etapu od jej vzniku až po začiatky vznikania prírodných vied a obdobie od ich vzniku až do súčasnosti. V prvej etape (trvajúcej takmer pätnásť storočí) boli dominantou diskusie o správnej interpretácii základných téz kresťanskej náuky medzi cirkevnými učiteľmi navzájom a diskusie medzi kresťanskou a sekulárnou filozofiou. Počnúc 15. storočím sa diskusie presunuli do oblasti konfrontácie náboženských koncepcií s výsledkami prudko sa rozvíjajúcich prírodných vied. Najprv sa pokúsime poskytnúť stručnú informáciu o udalostiach na prvom zo spomínaných „bojísk“.

2.1 Filozofické aspekty kresťanskej náuky

2.2 Kresťanstvo a prírodné vedy

Prírodné vedy nevznikli naraz. Ich vznikanie je dlhodobý proces s náznakmi začiatkov už v starom Egypte a starom Grécku. V rámci úsilia o pochopenie prírody sa tam zrodili mnohé prekvapujúce a na svoju dobu často až prismelé idey, z ktorých viaceré nestratili aktuálnosť ani po uplynutí viac ako dvoch tisícročí. V starorímskej kultúre sa záujem o rozvoj prírodovedného myslenia v zreteľnej podobe neprejavil. Táto „nechuť“ pestovať vedu o prírode poznačila aj celé tisícročie po zániku starorímskej kultúry, preto kresťanská filozofia v prvých takmer pätnástich storočiach svojej existencie nemala príležitosť dostať sa do kontroverzie s názormi prírodovedcov. Spomenúť možno len určité potenciálne rozpory medzi striktnou literárnou dikciou biblických dokumentov s logickými súvislosťami, na ktoré narazili nielen veľkí myslitelia, ale aj laici.

Na niektoré z takýchto možných nesúladov upozorňuje už sv. Augustín, ktorý argumentuje, že pojem dňa v Starozákonnej knihe Genezis nemôže mať význam skutočného dňa, pretože v dobe, na ktorú sa tento pojem viaže, ešte nebolo Slnko, ktoré trvanie dňa vymedzuje. Teda viac ako tisíc rokov predtým, ako vznikli vážne spory medzi kresťanskou náukou a prírodovedou, tento veľký kresťanský mysliteľ upozorňuje, že rozpor medzi sv. Písmom a logikou prírody je signálom toho, že príslušný text Biblie treba chápať metaforicky.

Možno konštatovať, že zárodky prírodovedy sa začali vytvárať na pôde astronómie. Astronómovia sa z pragmatických, ale aj z čisto gnozeologických príčin oddávna pokúšali vytvoriť uspokojivý model pohybu nebeských telies. Ako prví začali vlastne potvrdzovať myšlienku, ktorú vyslovil Einstein: „Najnepochopiteľnejšie na našom vesmíre je to, že je pochopiteľný.“ Chcel tým vyjadriť prekvapujúci poznatok, že vesmír sa nespráva ako chaotický systém, v ktorom sa dejú podivné a nepredvídané javy, ale že všetko dianie v ňom má určitú logiku, t. j. že sa uskutočňuje podľa určitých všeobecne platných zákonov. Vedci mali prirodzenú snahu tieto „univerzality“ objaviť. Treba však pripomenúť, že táto práca nebola jednoduchá a ľahká, vyskytli sa aj neúspechy a sklamania. Ako ilustratívny príklad možno uviesť vytrvalé pokusy slávneho astronóma Johannesa Keplera uviesť štruktúru slnečnej sústavy do súladu s ideou Trojjediného Boha. Napokon sa musel myšlienky, že Trojjediný Boh vtlačil svoju podstatu aj do svojho diela ? slnečnej sústavy ? zriecť. (V súčasnosti by sme mohli konštatovať, že jeho úsilie nebolo úspešné preto, lebo „odraz“ Trojjediného Boha hľadal na nesprávnom mieste.)

Priame kontakty kresťanskej viery so sekulárnou vedou priviedlo príslušníkov „zúčastnených strán“ ku konfliktom, ktoré mali často len lokálny charakter, ale sa v histórii niekoľkokrát „bojovalo na celom fronte“. Tak vznikli „kauzy“, ktoré často sprevádzali hektické prejavy spojené dokonca s nespravodlivými verdiktmi, ba aj s ľudskými obeťami. Našťastie, všetky tieto kauzy sú už za nami. V literárnej reči by sme mohli povedať, že sa skončili podpísaním „mierovej zmluvy“. Nám v súčasnosti prichodí už len pozrieť na všetky „iskrenia“ medzi vedou a vierou z určitého nadhľadu a objektívne ich posúdiť. O aké „kauzy“ vlastne išlo? Explicitne možno vymenovať päť hlavných káuz:
1. kauza: heliocentrizmus kontra geocentrizmus,
2. kauza: teizmus kontra ateizmus,
3. kauza: kreacionizmus kontra evolucionizmus,
4. kauza: večnosť kontra časová obmedzenosť vesmíru,
5. kauza: harmónia kontra chaos.

2.2.1 Heliocentrizmus kontra geocentrizmus

2.2.2 Teizmus kontra ateizmus

2.2.4 Večnosť, či časová obmedzenosť vesmíru

Aj keď sa o tejto otázke viedli polemiky od najstarších čias ľudskej civilizácie, ako novodobá kauza vypukla v roku 1929. Vtedy astrofyzik Erwin Hubble nezvratne dokázal, že náš vesmír nie je stacionárny, ale dynamický útvar. Zistil, že všetky ďaleké galaxie sa od seba navzájom vzďaľujú, čo značí, že vesmír sa rozpína. Keď sa rozpína, potom to značí, že v minulosti bol menší a aktuálnou sa stáva otázka, z akého minimálneho objemu sa rozpína. Do riešenia tohto problému sa zapojili najznámejší vtedajší fyzici (Stephen Hawking, Arthur Peacock a i.) a výsledok ich štúdia bol prekvapujúci: vesmír sa musí rozpínať zo „singulárneho bodu“, čo v laickej reči značí z „nuly“. Veda tak (vedeckými metódami) dospela k poznatku, ktorý už od začiatku človečenstva proklamovali všetky náboženstvá, že vesmír má svoj začiatok, teda že nie je večný. Je to veľmi vážny poznatok aj pre filozofiu, preto nie je div, že sa problému tzv. Big bangu (Veľkého tresku) ako okamihu zrodu vesmíru venovala a stále venuje mimoriadna pozornosť. Nezaškodí, keď sa budeme tomuto problému venovať podrobnejšie.

Z histórie vieme, že o čo hlbšie sa do nej ponárame, o to s menšou presnosťou a istotou sa nám poskytujú informácie o jednotlivých udalostiach a osobnostiach. A to ide o informácie z obdobia nanajvýš niekoľkých tisícročí. O Veľkom tresku sa hovorí, že sa uskutočnil asi pred 15 miliardami rokov. Na základe čoho môžeme tak suverénne tvrdiť, že určitá mimoriadna udalosť sa uskutočnila práve pred toľkými miliardami rokov? Akú máme záruku, že sa vôbec uskutočnila? A tak celkom prirodzene a nástojčivo vyvstáva pred nami problém: Bol, či nebol Veľký tresk?

Myšlienka Veľkého tresku sa zrodila v tridsiatych rokoch minulého storočia a formuloval ju ruský fyzik George Gamow, ktorý opustil vtedajší Sovietsky zväz a žil v USA. Dokonca predpovedal, že vo vesmíre sa nachádza priamy svedok tejto grandióznej udalosti, tzv. zvyškové (reliktové) žiarenie, ale jeho myšlienka vyvolala skôr úsmev. V tom čase ešte len jeden poznatok naznačoval možnosť existencie Veľkého tresku ? Hubblovo rozpínanie vesmíru. Rozhodujúcim v tomto smere sa stalo objavenie existencie Gamowom predpovedaného reliktového žiarenia (1965) americkými astrofyzikmi Robertom W. Wilsonom a Arnom A. Penziasom. Keď sa k tomu pridal veľmi dobrý súhlas údajov o zložení najstarších hviezd s predpoveďou vyplývajúcou z existencie Veľkého tresku, vznikla situácia, v ktorej už len zanedbateľná časť svetovej verejnosti neverí, že sa skutočne udial.

V súčasnosti máme teda tri experimentálne dôkazy toho, že Veľký tresk sa naozaj uskutočnil a zdá sa, že ďalšie dôkazy sú na obzore. Aby sme sa utvrdili v presvedčení, že náš vesmír začal svoju existenciu Veľkým treskom, preberieme si všetky tri dôkazy jeho existencie.

2.2.5 Harmónia kontra chaos

Možno konštatovať, že zo všetkých káuz, ktoré sme doteraz spomínali, je kauza „harmónia kontra chaos“ najmiernejšia a prebiehala, resp. stále prebieha v čisto polemickej rovine. Jej podstatou je snaha o určitú rehabilitáciu chaosu spočívajúcu v zmene kresťanstvom všeobecne akceptovanej tézy, podľa ktorej je Boh tvorcom harmónie a diabol pôvodcom chaosu. Veda však upozorňuje, že požiadavka mať vo vesmíre mysliacu a slobodnú bytosť, vyžaduje vytvoriť nielen štruktúry, teda poriadok, ale aj chaos. Vo vesmíre má preto svoje prirodzené miesto nielen harmónia, ale aj chaos, a to nielen ako činiteľ, ktorý svet deštruuje, ale aj ako činiteľ, ktorý prírodu spestruje, a faktor, bez ktorého by všeličo zaujímavé nemohlo v tomto svete existovať. Fenomén chaosu tak nadobúda „ontologickú“ povahu a treba ho považovať za nezastupiteľný atribút reality.

Pri hlbšom zamyslení o chaose treba hneď na úvod uviesť prekvapujúcu informáciu, že globálny trend vývoja vesmíru je trend od poriadku k chaosu, a nie naopak. Náš vesmír sa podľa toho vývojom len degraduje. To sa zdá byť v prudkom rozpore s tým, že vo vesmíre sa vývojom generujú postupne zložitejšie a dokonalejšie štruktúry. Z termodynamiky však vieme, že všeobecný trend spontánnych (čiže samovoľných) procesov v reálnom svete je naozaj trend od väčšej usporiadanosti k menšej, čiže trend smerujúci k postupnej degradácii systémov. Vo fyzike sa na takéto úvahy používa zaujímavá veličina, ktorú nazývame entropia. Je akousi mierou neusporiadanosti systémov. Vyššie uvedené tvrdenie možno potom formulovať aj tak, že entropia reálneho sveta môže len rásť. Treba však dodať, že toto tvrdenie musíme trošku spresniť o zdanlivo nepodstatné, pričom veľmi významné slovíčko: entropia vesmíru môže „v globále“ len rásť. Dodatok „v globále“ je veľmi dôležitý a v tomto slove tkvie vlastne vysvetlenie protichodných tvrdení, ktoré sme vyššie uviedli. Ak totiž miera neusporiadanosti môže v globále len rásť, vôbec to neznačí, že by niekde vnútri systému nemohlo dôjsť k rastu usporiadanosti. Tento rast sa môže realizovať len za cenu intenzívnejšej degradácie jeho okolia, a to tak, aby entropia celého systému mala vzrastajúcu tendenciu. Celkom konkrétne: vznik života v určitej lokalite vesmíru značí bezpochyby rast usporiadanosti, teda pokles entropie, ale tento pokles musí byť vykompenzovaný intenzívnejšou degeneráciou okolia, v rámci ktorého život vznikol.

Uvedené konštatovanie si môžeme názorne demonštrovať na príklade vzniku poriadku z chaosu, ktorý sa odohral hneď po Veľkom tresku. Proces, ktorý tu prebehol, pripomína usporiadanie, ktoré vzniká napríklad vtedy, keď rozličnými rýchlosťami a smermi hádžeme guľky do viskóznej kvapaliny, napríklad do hustého oleja. Trenie rýchlo sa pohybujúce guľky spomalí a gravitácia pomalé guľky zrýchli a súčasne vyrovná ich smery pohybu, takže po určitom čase sa už všetky guľky pohybujú rovnakými rýchlosťami a rovnakým smerom. Je to síce proces charakterizovaný vznikom určitého poriadku z chaosu, ale „cena“, ktorá sa musela za to zaplatiť, je v intenzívnejšej chaotizácii média (oleja), do ktorého sa v dôsledku trenia dostalo určité množstvo tepla, a to je jasne deštrukčný činiteľ.

Pravdepodobne podobným mechanizmom, t. j. vzájomným „trením“, sa zhomogenizoval nás svet tesne po Veľkom tresku, keď predstavoval „ohnivú guľku“ nesmierne malého priemeru (len asi 10“27 m). Od tohto okamihu sa už vesmír rozpína všetkými smermi rovnakou rýchlosťou. Týmto by sme vlastne mohli odobriť predstavy starých Grékov a niektorých náboženských koncepcií, podľa ktorých svet povstal tak, že sa do chaosu vniesol poriadok.

Takto sa nám podarilo objasniť miesto chaosu v našom vesmíre ako nevyhnutného sprievodcu procesu štrukturalizácie. V tejto úlohe chaos chápeme skôr ako negatívny fenomén. V súčasnosti však veda zistila, že okrem tohto chaosu jestvuje vo vesmíre aj chaos, ktorý je viac vítaný, než nevítaný fenomén. Jeho zvláštnosťou je, že nemá „externý“ pôvod, ale že si ho vytvára sám systém na určitej úrovni svojej evolúcie. Nazýva sa deterministický chaos, čím sa zdôrazňuje okolnosť, že vzniká v situácii, ktorá je úplne opísaná rovnicami umožňujúcimi predvídať stav systému v ľubovoľnom čase. Tieto systémy sa nazývajú deterministické. Ako sa v nich môže objaviť chaos? Vysvetlenie je dosť jednoduché. V určitom priaznivom (či skôr nepriaznivom) zoskupení riadiacich parametrov sa systém stáva enormne citlivý na malé poruchy (tzv. fluktuácie), ktorých sa v reálnom svete nachádza nespočítateľné množstvo. Ľubovoľne malá porucha je tak schopná vnútiť systému špecifické správanie, ktoré nie je možné predvídať. Systém sa stáva nepredikovateľným, čo vyjadrujeme konštatovaním, že sa správa chaoticky.

Uvedený jav sa prvý raz pozoroval v súvislosti s riešením problému dlhodobej predpovede počasia. Ukázalo sa, že klimatické systémy „pracujú“ v režime deterministického chaosu, preto: „...stačí, keď nad oceánom motýlik zamáva krídelkom, a zmení sa počasie v celej Európe“. To je už v súčasnosti všeobecne známa fráza, ktorá vyjadruje tzv. motýlikový efekt, a v podstate sa hovorí, že to, čo sa v budúcnosti stane, môže závisieť aj od inakšie absolútne bezvýznamnej fluktuácie. Konkrétnejšie to značí, že keď sa už vytvoril klimatický front, ani miliardy motýľov nič nezmenia na počasí, ale v okamihu, keď sa takýto front práve tvorí, stačí aktivita jedného z nich (symbolicky), aby sa tento front pohol takým alebo onakým smerom. Po zistení tejto skutočnosti už vieme, že dlhodobá predpoveď počasia zostane navždy len ilúziou.

Nemožnosť predikcie je však prakticky jedinou negatívnou vlastnosťou deterministického chaosu. Jeho pozitívna stránka spočíva v tom, že zabezpečuje veľkú pestrosť „produktov“ vývoja systémov. Len vďaka nemu sú všetky kopce, stromy, kvety, ale aj zvieratá a ľudia navzájom odlišní, hoci všetky tieto prírodné objekty a subjekty si zachovávajú svoje fundamentálne črty. Všetky snehové vločky majú štruktúru typickú pre ľad, ale na celej zemeguli nenájdeme ani len dve úplne identické vločky.

Chaos zohráva nezastupiteľnú úlohu zrejme aj v duchovnej oblasti človeka. Človek je tvor, ktorý myslí, správa sa ako indivíduum, prejavuje slobodnú vôľu atď. „Technickým“ predpokladom takýchto aktivít je to, aby jeho mozog pracoval v chaotickom režime, t. j. aby spontánne a náhodne generoval rôzne varianty, idey a pod. V opačnom prípade by všetci ľudia konali a správali sa ako roboty, mysleli by rovnako, robili by len to, čo by im nalinkoval deterministicky pracujúci mozog a celkom logicky by preto ani neboli za svoje činy zodpovední. Neskôr si ukážeme, že práve táto funkcia chaotickej dynamiky nám pomôže nájsť akceptovateľné „mechanizmy“ komunikácie Boha s človekom a naznačí cestu k pochopeniu takých ťažkých problémov, akými sú napríklad problém dobra a zla.

Pre úplnosť ešte doložíme, že v prírode existuje aj tretí druh chaosu, vákuový alebo kvantový chaos, ktorý „vládne“ v mikrosvete a ktorý zapríčiňuje určitý indeterminizmus v dynamike mikročastíc. V tejto súvislosti sa sformuloval aj slávny princíp neurčitosti, ktorý tvrdí, že poznateľnosť mikrosveta má svoje neprekročiteľné hranice. O genéze tohto chaosu však nevieme nič konkrétneho povedať. Vieme len, že existuje a v podstate sme radi, že je to tak, pretože v opačnom prípade by všeličo na tomto svete ? vrátane nás samých ? tu vôbec nebolo. Okrem iného je totiž jeho produktom aj existencia stabilných chemických prvkov. Teší nás však najmä to, že napriek tomu, že o ňom nič bližšieho nevieme, objavili sme teoretický formalizmus, pomocou ktorého ho vieme zahrnúť do svojich výpočtov.

Záverom teda prichádzame k poznatku, že chaos je pre existenciu sveta a jeho pestrosť práve taký potrebný ako poriadok, čiže harmónia. Realita nášho vesmíru nie je teda podmienená tým, že sa začiatočný chaos zmenil na poriadok, ale tým, že oboje tu existuje paralelne a vzájomnou koexistenciou vytvárajú fenomény, ktoré sú predmetom nášho skúmania a obdivu.

Pre úplnosť ešte pripomenieme, že v súčasnej fyzike viac ako pojem harmónie frekventuje pojem „symetria“. Obidva pojmy majú dosť podobný obsah, no v skutočnosti je medzí nimi dosť podstatný rozdiel. Zatiaľ čo pojem „harmónia“ patrí viac do sveta umenia a je určitým synonymom všeobecného pojmu „krása“, pojem „symetria“ má vo fyzike presne definovaný obsah a aj dôležité konzekvencie. Vyjadruje identitu (invarianciu) systému z hľadiska určitej vlastnosti a v tomto význame symetria zohrala a stále zohráva vo fyzike fundamentálnu úlohu pri tvorbe nových koncepcií. Možno takmer konštatovať, že zásadný pokrok sa vo fyzikálnych teóriách dosiahol vtedy, keď sa podarilo objaviť nejakú novú symetriu. Na potvrdenie tohto konštatovania možno uviesť rad príkladov.

Jednu z prvých a možno aj najvýznamnejších symetrií sme spomínali v súvislosti s Newtonom. Objavil symetriu medzi „nebom“ a „zemou“, čo našlo svoj odraz v objave univerzálneho gravitačného zákona. O dvesto rokov neskôr objavil James Clerk Maxwell podobnú symetriu medzi elektrinou a magnetizmom, čo mu umožnilo vytvoriť jednotnú teóriu elektromagnetizmu. Ďalšia významná symetria je spojená s Einsteinom, ktorý zrovnoprávnil všetky vzťažné sústavy (o čom sme písali v súvislosti s kauzou „geocentrizmus kontra heliocentrizmus“). Existencia tejto symetrie vysvetľuje, prečo musí v našom vesmíre existovať gravitačné pole. V opačnom prípade by v ňom totiž takáto symetria existovať nemohla.

Menej názorná tzv. „lokálna symetria“ viedla k vytvoreniu zjednotenej teórie elektromagnetických a tzv. slabých síl a v súčasnosti sa fyzikálny svet usiluje objaviť symetriu, ktorá by umožnila zjednotenie všetkých známych síl (gravitačnej, elektromagnetickej, silnej a slabej) do jednej „superzjednotenej“ teórie. Tá by mohla predstavovať fyzikmi túžobne očakávanú „teóriu všetkého“, ktorá by bola schopná vysvetliť všetky fenomény v anorganickom a do určitej miery aj v biologickom svete z jednotného hľadiska.

Nemožno nevidieť, že úsilie po zjednotení čiastkových teórií prostredníctvom postupne objavovaných univerzálnejších symetrií predstavuje vlastne pátranie po „vesmírnom dizajnérovi“, ktorý je zodpovedný za vznik takého harmonického útvaru, akým je náš vesmír. To, že do tohto vesmíru organicky patrí aj chaos, mu vôbec neuberá z „krásy“, pretože aj chaos má svoju symetriu a nie menej významné funkcie ako poriadok, o čom sa ešte budeme môcť presvedčiť.

3. Evolucionizmus, kreacionizmus a vedecký kreacionizmus

V predchádzajúcej kapitole sme sa stručne zmienili o kauze „evolucionizmus kontra kreacionizmus“, ale ako to zvyčajne v diskusii o tejto téme býva, polemika sa sústredila v podstate na boj Darwinových prívržencov proti jeho odporcom. Teraz nám však pôjde o všeobecnejší problém. Položíme si otázku, aké „technológie“ zvolil Boh pri kreovaní nášho sveta, a pokúsime sa nájsť odpoveď. V spore medzi kreacionistami a evolucionistami sa reč prakticky krúti len okolo živých systémov ? darwinizmus je v podstate aplikovateľný až od úrovne živočíšnych druhov. Náš svet má však bohatšie spektrum existujúcich „súcien“: je tu „vákuum“, sú tu elementárne častice, atómy a molekuly, častice polí, chemické prvky a zlúčeniny, biologické systémy (na úrovni biomolekúl), rastliny, živočíšny svet a napokon sú tu inteligentné bytosti ? ľudia. A práve táto kategória stvorenstva (obdarená rozumom) sa pýta, či pre každý z týchto subsystémov platia iné pravidlá pre ich objavenie sa na vesmírnej scéne, alebo či tu nefungujú určité univerzality platné bez rozdielu pre všetky „konštituenty“.

Veriaci človek sa pýta, či Boh kreoval každú z uvedených substancií „ad hoc“, alebo či nevyužil svoju nekonečnú inteligenciu na realizáciu univerzálnej „božskej technológie“, ktorou sa všetko súcno vesmíru kreovalo tak povediac samo. Možno takéto uvažovanie rozšíriť aj na dušu?

Vidíme, že sa tu zrazu nakopilo priveľa vážnych otázok. Je isté, že reč sa už nebude môcť krútiť len okolo darwinizmu a jeho protipólu, kreacionizmu. Rozvíjanie diskusie na vyššie formulované témy začnem netradične, tak, že sa sústredíme na evolučné procesy na najnižšej úrovni, t. j. na úrovni neživých systémov. Možno práve v tejto sfére nazbierame cenné poznatky a skúsenosti, ktoré sa potom ? bez snahy o vulgárny redukcionizmus ? pokúsime využiť aj pri analýze vývojových procesov na vyšších úrovniach stvorenstva.

3.1 Vývojové procesy v neživom svete

3.2 Hybné sily evolúcie

Ako hybné sily evolúcie môžeme definovať tie príčiny, ktoré spôsobujú, že dynamika systému je nelineárna. Ako sa to pozná, že systém má nelineárnu dynamiku? Interpretácia matematického obrazu takého systému je veľmi jednoduchá: príslušná funkcia (vyjadrujúca zmenu charakteristík systému) musí byť nelineárna, čiže ? ako sme už uviedli ? musí obsahovať aj vyššiu mocninu ako len prvú. Keď je príslušná zmena vyjadriteľná lineárnou funkciou, čiže formálne vzťahom „zmena“ ~ x, potom to značí, že keď sa popud zväčší napríklad dvakrát, aj príslušná zmena je dvakrát väčšia. Keby tu však panovala nelineárna závislosť, napríklad „zmena ~ x², potom dvakrát väčšej hodnote popudu by zodpovedala štyrikrát väčšia zmena, pretože 2² = 4. Všeobecne teda platí, že v lineárnej dynamike je „odozva“ systému na popud na jeho zmenu úmerná tomuto popudu („ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“), no v prípade nelineárnej dynamiky je odozva často aj mnohokrát väčšia, ako v prípade lineárnej dynamiky. Systém sa stáva omnoho „citlivejším“ na pokusy o zmenu jeho kvalitatívneho stavu.

Tento poznatok už umožňuje aplikáciu našej klasifikácie aj na systémy, ktoré sa vymykajú možnostiam matematického opisu. Uveďme si opäť nejaký príklad. Predstavme si napríklad dvoch susedov, ktorí sa stretnú pri spoločnom plote. Z nejakých príčin jeden povie druhému: „Pán sused, vy ste málo múdry človek“. „Lineárna“ odozva osloveného by mohla vyzerať napríklad takto: „Áno, asi máte pravdu.“ Ak by si v tomto duchu aj naďalej vymieňali svoje názory, nehrozil by tomuto „systému“ nijaký vývoj, pretože dynamika je lineárna. Keby však oslovený zareagoval „nelineárne“, napríklad výkrikom: „Čóóó, čo ste to povedali?“, dynamika by nadobudla nelineárny charakter a mohla by naštartovať celú sériu vzniku nových „kvalít“, napríklad zvadu, šermovanie rukami či palicami, súdy a pod. Tak by sa teda naštartoval vývoj aj v sociálnych systémoch.

Vidíme, že pojem „nelineárna dynamika“ je aplikovateľný na všetky systémy v našom svete, preto je namieste otázka, s ktorou sme tento článok začali: aké „sily“ sú schopné priviesť systémy do stavov charakterizovaných nelineárnou dynamikou?

Najjednoduchšie je to v neživých (fyzikálnych) systémoch. Tam možno tieto „sily“ nielen presne pomenovať, ale vieme ich aj vtesnať do presných kvantitatívnych vzťahov. Aj keď tým mnohým čitateľom nič zaujímavé nepovieme, kvôli určitej komplexnej informácii zopakujeme, že poznáme štyri základné fyzikálne sily: gravitačnú, elektromagnetickú, silnú a slabú. (Napriek intenzívnemu skúmaniu a zbožnému želaniu mnohých sa nijaká ďalšia silová interakcia nenašla.) Zato sa podarilo dokázať, že slabá a elektromagnetická sila má rovnakú podstatu, preto sa najnovšie hovorí o elektroslabej sile. V tomto zmysle sa počet vzájomne odlišných silových interakcií redukoval na tri.

3.3 „Produkty“ evolúcie

V predchádzajúcom článku sme dospeli k záveru, že Boh môže kreovať svet aj iným spôsobom, aký by mu bol ochotný prisúdiť človek. Ten si celkom logicky myslí, že Boh pracuje podobným „štýlom“ ako on. Akým štýlom vlastne pracuje človek?

Pri skúmaní výpovedi rozličných náboženstiev (týkajúcich sa realizácie sveta) sa stretávame s určitými neprirodzenými a nelogickými prístupmi. Všetky monoteistické náboženstvá pripisujú svojmu Bohu najvyššie atribúty: všemohúcnosť, vševedúcnosť atď. S týmto postulátom vo všeobecnosti kontrastuje to, že takému Bohu priznávajú „ľudské“ metódy aktivity, laicky povedané, predpokladajú, že Boh vo svojej činnosti používa také isté „technológie“ ako človek. Tento prístup bol dosť logický a prirodzený pre ľudí, ktorí nemali k dispozícii súčasné poznatky modernej vedy ani informácie o nejakých iných možných „technológiách“.

Človeku v 21. storočí však musí byť prinajmenšom podivné, aby Boh používal ten istý spôsob „práce“ ako človek. „Ľudskú“ prácu možno charakterizovať ako aktivitu „per partes“, t. j. po častiach. Keď chce človek postaviť dom, najprv vykope jamu, položí základy, vymuruje steny, osadí okná a dvere, urobí strechu atď. Aj o Bohu sa predpokladá, že keď chcel mať vo vesmíre inteligentné bytosti, stvoril najprv pralátku, potom galaxie a hviezdy, Zem, rastlinstvo, zvieratá a napokon aj samotného človeka. Automaticky sa predpokladá, že takú istú aktivitu a realizovanú podobným mechanizmom prejavuje Boh aj v súčasnosti.

Isté je, že všemohúci Boh môže „pracovať“ aj takto, ale nezdá sa to pravdepodobné. Veď si len uvedomme rozdiel medzi Bohom a človekom na jednej a človekom a napríklad psíkom na druhej strane. Rozdiel medzi spôsobom aktivity človeka a psíka je nesmierny. Ak chce psík zmeniť svoje „súradnice“, používa a stále bude používať len svoje nohy, zatiaľ čo človek si na tento účel postupne vymyslel koleso, vozík, bicykel, auto, lietadlo, raketu a ktovie čoho ešte sa v budúcnosti dožijeme. Javí sa nám preto celkom prirodzené predpokladať, že aj Boh ? hoci bol človek stvorený na obraz Boží ? môže aktivitu prejavovať iným ako ľudským mechanizmom. Dokážeme aspoň tušiť, aký by to mohol byť mechanizmus? Skúmaním vlastností nášho sveta by sme principiálne mohli postrehnúť onú „Božskú technológiu“. Obrovské kvantum informácií, ktoré doteraz jednotlivé vedy nazhromaždili, skutočne vedie k záveru, že náš vesmír bol vytvorený podľa zvláštneho a neobyčajne dokonalého princípu. Aby sme to lepšie pochopili, môžeme si pomôcť vhodným príkladom.

Keď chcel umelec vytvoriť obraz na veľkom gotickom okne, postupoval technológiou „per partes“. Prikladal kamienok ku kamienku a po úmornej, často mnoho rokov trvajúcej práci bol obraz hotový. Ale rovnako krásny, ba v mnohom podstatne dokonalejší obraz vie na okne vytvoriť príroda v zime za pár hodín. Akou technológiou? Stačí mať k dispozícii vhodnú sklenenú tabuľu, zabezpečiť primeranú teplotu, dostatočnú vlhkosť vzduchu a príslušný obraz vznikne spontánne, takpovediac naskočí frontálne, čiže prakticky naraz. Analogicky by sa pomocou dostatočne veľkej skupiny vojakov a lopatiek (opäť technológiou „per partes“) dali vytvoriť pieskové duny alebo snehové záveje. No za prítomnosti vetra a pri vhodných podmienkach a vhodných vlastnostiach pieskových či snehových zŕn tieto útvary zákonite vzniknú samy, spontánne a v podstatne väčšej dokonalosti, akú by boli schopní vytvoriť ľudia.

Čo sa tu vlastne deje? Možno všeobecne konštatovať, že ide o kvalitatívnu zmenu systému následkom vzájomnej interakcie subsystémov podľa určitých deterministických zákonov. Konkrétne to značí, že keď sa systém vyznačujúci sa určitou dynamikou ocitne vo zvláštnych podmienkach, stratí stabilitu a nevyhnutne sa stane „nestabilným voči vzniku novej kvality“. Tak sa systémy môžu spontánne samozdokonaľovať. Nie je v tom nijaká mystika a ani v tom netreba hľadať nejaký záhadný zásah zvonku. Nikto predsa nehľadá nejakého „škriatka“, ktorý rozkmitá strunu na husliach pri jednosmernom ťahu sláčika. Sám osebe je však tento proces dosť neočakávaný, pretože si nevieme dosť dobre vysvetliť, ako môže konštantná brzdná sila vyprodukovať pravidelné oscilácie. Z uvedeného hľadiska tento proces nepredstavuje ani najmenšiu záhadu ? struna pri dostatočne exponovaných podmienkach stráca svoju stabilitu a umožňuje rôznym fluktuáciám realizovať svoje „zámery“, čiže rozkmitať strunu s určitou frekvenciou. Toto všetko možno aj matematicky dokázať.

Použité príklady (ako aj tisíce ďalších) demonštrujú veľkolepý a univerzálny prírodný proces, ktorý tvorí podstatu evolúcie, čiže vývoja systémov. Jeho podstatou je spontánny prechod od menej dokonalých k dokonalejším, od menej usporiadaných k usporiadanejším, od menej zložitých k zložitejším, teda to, čo sme uviedli v definícii vývoja. Zaujímavé pritom je, že fundamentálnych princípov, ktorými sa riadi dynamika systémov, nie je až tak veľa. Napriek tomu to spomenutým mechanizmom umožňuje vytvoriť obrovské množstvo navzájom kvalitatívne odlišných „štruktúr“. Veľmi dobre to vystihol Einstein: „Svet je chudobný na princípy, ale ohromne bohatý na štruktúry.“

3.4 Kreacionizmus a vedecký kreacionizmus

4. Vznik vesmíru

V časti 2.2.4. sme zdôraznili, že veda v 20. storočí prekvapila vedcov i širšiu pospolitosť zistením, že na vesmír nemôžeme pozerať ako na niečo, čo je tu trvale, bez začiatku a bez konca (ako si to už kedysi dávno predstavoval Aristoteles), ale že má tie isté atribúty ako všetky veci, bytosti a javy v ňom, t. j. svoj zrod, svoj „život“ a bude mať aj svoj zánik. Stručne povedané veda zistila, že vesmír má svoj počiatok. Tento počiatok však nemusí nutne značiť okamih zrodu nejakej pralátky (ak tu vôbec nejaká bola), ale okamih, v ktorom sa začali vytvárať štruktúry určujúce tvárnosť „nášho“ vesmíru. (K problému počiatku vesmíru najmä v súvislosti s počiatkom, ako ho chápe Biblia, sa ešte vrátime.) Vo vedeckom jazyku sa začiatkom vznikania štruktúr rozumie objavovanie sa určitých javov, ktoré akoby narúšali pôvodnú absolútnu symetriu.

Keď je nejaká substancia absolútne symetrická, nemožno v nej vypozorovať nijakú konkrétnu vlastnosť (pravdaže, okrem tej, že systém je absolútne symetrický). Keby sme napríklad spozorovali, že systém je hranatý alebo okrúhly, už by sme museli predpokladať, že sa v ňom odohral nejaký presun látky do špeciálnych polôh, takže by sa tým automaticky narušila priestorová symetria. Keby sa v systéme objavil nejaký nový fenomén (napríklad svetlo), museli by sme konštatovať, že systém už nemá pôvodnú symetriu, pretože sa „rozsypal“ na miesta, kde možno nájsť len látku, a miesta, kde sa objavilo svetlo.

Tak sme celkom prirodzene dospeli k záveru, že začiatok vesmíru treba stotožniť s okamihom, keď sa začala narúšať pôvodná absolútna symetria. (To platí aj pre prípad, že pred takto definovaným začiatkom by tu naozaj nebolo „nič“, pretože aj ono sa vyznačuje absolútnou symetriou.) Veda sa v našom storočí dopracovala k poznatku, že takýto okamih možno v našej histórii spoľahlivo vystopovať. Ako vieme, má aj svoje meno. Nazýva sa „Veľký tresk“ a uskutočnil sa asi pred 15 miliardami rokov. V tejto „hodine H“ sa začala narúšať pôvodná absolútna symetria (niečoho či ničoho) tým, že sa objavila látka a začala sa rozpínať.

4.1 Vznik z ničoho?

Dosť prirodzene a logicky vychádza predstava, že z hľadiska odpovede na otázku, čo bolo pred Veľkým treskom, možno medzi vedcami nájsť skupinu materialisticky orientovaných, ktorí v súlade so svojím postulátom o večnosti, nestvoriteľnosti a nezničiteľnosti hmoty jednoznačne predpokladajú existenciu nejakej formy hmoty aj pred Veľkým treskom, a skupinu idealisticky orientovaných, ktorí uprednostňujú tzv. „creatio ex nihilo“, čiže stvorenie z ničoho. Ale nie je to celkom tak.

Niektorí materialisticky orientovaní vedci pripúšťajú možnosť vzniku vesmíru z ničoho a niektorí idealisticky orientovaní vedci neodmietajú možnosť, že Boh mohol stvoriť náš svet z niečoho, samozrejme s podmienkou, že aj to „niečo“ pochádza od neho. Ako sa však môže materialista zmieriť s predstavou, že hmota by mohla povstať sama od seba a z ničoho? Odborná odpoveď na túto otázku znie: môže, a to na základe tzv. zákona zachovania s „nulovou pravou stranou“. Pokúsime sa to bližšie vysvetliť.

Vieme, že v prírode sa nachádzajú také fenomény, ktoré sa vzájomne tak presne kompenzujú, že dovedna dávajú nulu. Triviálnym príkladom je napríklad stav, keď disponujeme určitým množstvom peňazí, ale práve toľko máme aj dlžôb. Naša celková finančná situácia sa v takom prípade rovná nule. Práve tak sa v prírode správa elektrický náboj: je v nej presne toľko kladného, koľko záporného elektrického náboja, preto sumárny elektrický náboj vo vesmíre sa rovná nule. Keby takýto zákon platil aj pre energiu, resp. hmotnosť, potom by nebol nijaký problém predstaviť si vznik vesmíru z ničoho, len by bolo potrebné zariadiť, aby sa začal proces súbežného generovania kladnej a zápornej energie, resp. kladnej a zápornej hmoty. To predpokladá, že tak ako v prípade elektrického náboja, má vo vesmíre svoje miesto kladná i záporná energia a kladná i záporná hmota. Aká je skutočná realita?

Každý bez problémov uzná, že s látkou a jej pohybom súvisí kladná energia. Na uvedenie každého telesa do pohybu treba vynaložiť konkrétnu (kladnú) námahu, čo je mierou príslušnej (pohybovej) energie. Ale poznáme aj situácie, v ktorých takúto námahu nemusíme vynakladať, ale naopak, určitú prácu môžeme získať. Keď si napríklad (nechtiac) necháme padnúť na hlavu nejaký kameň, presvedčivo pocítime, že sme nijakú energiu nevyprodukovali, ale naopak, že sme určité množstvo energie prijali. Kde sa vzala? Vyprodukovalo ju to, čo vo fyzike nazývame gravitačné pole. Jeho účinkom všetky telesá padajú k Zemi.

Z uvedeného príkladu vyplýva, že zatiaľ čo samej látke treba priradiť kladnú energiu, gravitačnému poľu prislúcha záporná energia. V prírode teda jestvujú „ložiská“ kladnej aj zápornej energie. Otázkou však je, či sú ich množstvá rovnaké. To zatiaľ presne nevieme, preto nemôžeme tvrdiť, že pre náš vesmír platí zákon zachovania energie s nulovou pravou stranou. Ešte menej jasná je situácia s hmotou, aj keď nechýbajú pokusy o vypracovanie určitých „superzjednotených“ teórií, v ktorých by mali celkom prirodzené miesto kladné aj záporné hmoty.

4.2 Vznik z niečoho?

Na trochu pevnejšej pôde stoja tí vedci, ktorí pri pokusoch formulovať určité hypotézy vychádzajú z predpokladu, že vesmír začal svoju históriu z niečoho. V plnom rozsahu rešpektujú zákon o zachovaní energie, a teda predpokladajú, že množstvo energie potrebné na zrodenie vesmíru bolo pred samotným Veľkým treskom kdesi uložené a čakalo na svoju príležitosť. Pripomína to známeho džina z Tisíc a jednej noci, ktorý bol vo fľaši a čakal na kohosi, kto túto fľašu otvorí. V prípade vesmíru bolo touto fľašou už častejšie spomínané vákuum. Pred Veľkým treskom bolo „na prasknutie“ naplnené energiou, takže pomenovanie „vákuum“ je v tomto prípade neadekvátne. Aj preto sa vákuum v takomto stave odborne nazýva „falošné vákuum“.

Keď falošné vákuum z nejakých príčin stratilo stabilitu, jeho energia sa „preliala“ do reálneho sveta, a tak sa uskutočnil proces, ktorý vošiel do vedeckej terminológie ako „Veľký tresk“. Táto hypotéza o vzniku vesmíru nepotrebuje teda postulovať generáciu energie (a hmoty) z ničoho, no nezodpovedanou zostáva otázka, čo bolo tou „nadkritickou fluktuáciou“, ktorá porušila stabilitu vákua a najmä ? kde sa vzala. Jedna z možných odpovedí vyplýva z dosť obľúbenej predstavy, že zrod vesmíru nie je jedinečný proces, ktorý sa realizoval len raz, ale periodický jav. Po zrode vesmíru a jeho rozvinutí následkom rozpínania nastupuje etapa zmršťovania až do úplného zániku v tzv. singulárnom bode, z ktorého sa spontánne a zákonite začne nové rozpínanie, teda nový život vesmíru. Táto predstava je aj filozoficky veľmi lákavá, pretože v nej vesmír „funguje“ ako večný fenomén, pri ktorom nie je potrebné riešiť problém začiatku ani konca. Jediným nedostatkom tohto modelu oscilujúceho vesmíru je to, že je fyzikálne nereálny. Tvrdé fyzikálne zákony (vystihujúce charakteristické znaky spontánnych procesov) totiž vylučujú opakovanie bezo zmeny. Pretože všetky spontánne procesy značia degeneráciu systému, každý ďalší vesmír by bol nutne menej dokonalý, ako predchádzajúci, po určitom počte opakujúcich sa etáp nemohli by v ňom vzniknúť nijaké štruktúry, takže by vlastne zanikol. Vesmír má nevyhnutný koniec, preto musí mať aj začiatok, preto otázku stimulu tohto procesu nemožno obísť.

Jednoduchšie, no nie všeobecne prijímané riešenia ponúkajú náboženské scenáre. V nich má dominantnú úlohu tzv. Primus movens, čiže Prvý hýbateľ, ktorému sa pripisuje úloha cieľavedomého narušenia stability vákua, teda iniciátora vzniku vesmíru. Vesmír v takomto ponímaní nie je produktom akejsi záhadnej samorealizácie hmoty, ale cieľovoorientovaný systém, t. j. systém, ktorý bol úmyselne a s určitým konkrétnym cieľom uvedený do reality.

Vidíme, že myšlienka o tom, že bázou pre zrod vesmíru mohlo byť vákuum „nabité“ energiou, je v princípe prijateľná pre materialistov aj pre idealistov. Zástancovia obidvoch ideológií však musia riešiť ďalší nepríjemný problém, a to problém nosičov obrovskej energie, z ktorej povstal celý vesmír. Skúsenosť nás učí, že energia vždy potrebuje nosič na uskladnenie i prenos. Aj keď je už zrejmé, že v praxi alebo v laboratóriách nikdy „nedolapíme“ skutočné nosiče obrovskej energie falošného vákua, v pracovných hypotézach s nimi rátame. Nemožnosť ich pozorovania súvisí s tým, že ak naozaj existujú, tak voľne sa môžu pohybovať len pri nesmierne vysokých teplotách, ktoré človek nikdy nedosiahne. Jednu z možných hypotéz si môžeme priblížiť pomocou javu bežne pozorovaného v našom reálnom svete.

Každý si už určite všimol, že keď sa chystá pršať, povetrie sa oteplí. Toto oteplenie nie je len zdanlivé, ale objektívne existuje, pretože pri tomto procese sa časť energie skutočne prelieva do povetria. Kde bola ukrytá? To vieme veľmi dobre ? vlastnili ju voľne sa pohybujúce častice vodnej pary, ktoré pri kondenzácii do dažďových kvapiek časť svojej energie uvoľňujú do okolia. Podobný proces sa uskutoční dokonca aj vtedy, keď (dostatočným znížením teploty) donútime vodné kvapky skondenzovať do ľadových kryštálikov. Fyzici sa domnievajú, že aj pred Veľkým treskom mohli existovať akési zatiaľ hypotetické voľné častice, ktoré nesú obrovskú energiu. Uvoľnenie energie, z ktorej povstal náš vesmír, sa ? podľa tejto hypotézy ? uskutočnilo kondenzáciou týchto častíc do hypotetického kondenzátu, ktorý by tu mal doteraz „prežívať“, no nie je prístupný priamemu pozorovaniu. Jeho hľadanie je v súčasnosti jednou z prioritných úloh fyzikov. Keby sa náš vesmír začal niekedy stláčať (čo zatiaľ nevieme s definitívnou platnosťou predpovedať), dostal by sa v posledných štádiách do stavov, v ktorých by sa spomínaný kondenzát roztavil podobne ako kryštáliky ľadu pri zvýšení teploty. Oslobodené častice by znovu zaplnili vákuum a spôsobili by jeho zmenu na falošné vákuum. O tom, že tu ide o obrovské energie, svedčí fakt, že zatiaľ čo na rozbitie kryštálikov ľadu stačí teplota 0 °C, na vyparenie kvapiek vody teplota 100 °C, na „vyparenie“ spomínaného kondenzátu by bola potrebná teplota rádu 10²⁸ (t. j. milión krát milión krát milión krát miliónkrát väčšia). Pri takej teplote vznikol náš vesmír, preto ľahko pochopíme, prečo sa takýto model vzniku vesmíru nazýva aj „model s horúcim začiatkom“.

Doložme ešte, že sú aj iné modely vzniku a vývoja vesmíru založené na veľmi „vysokých“ teóriách, s ktorými sa tu nemôžeme podrobnejšie zaoberať. Spomeňme len často diskutovaný model rozpracovaný anglickým fyzikom S. Hawkingom (so spolupracovníkmi), ktorý by sa mohol nazvať „model vzniku vesmíru tunelovým mechanizmom“. V tejto verzii sa vesmír objavuje na scéne tak, ako sa z ničoho nič vynorí z tunela vlak. Hora, cez ktorú je tunel prerazený, je v Hawkingovej predstave tzv. časopriestor, t. j. útvar vytvorený z troch priestorových súradníc a z jednej časovej súradnice, pričom z tohto útvaru nemožno odseparovať čas, preto ani nemá zmysel skúmať začiatok vesmíru v čase.

Ak je tunelový mechanizmus pre mnohých veľmi zahmlený a nereálny, možno pripomenúť, že v našom mikrosvete sa takéto na prvý pohľad záhadné procesy bežne vyskytujú a sú základom nielen modernej elektroniky, ale často aj úplne všedných procesov, akými sú napríklad prechod elektrického prúdu kontaktom dvoch vodičov.

4.3 Prvé sekundy vesmíru

Keď akceptujeme realitu Veľkého tresku, automaticky sa nám vnucuje predstava, že ďalší osud vesmíru mal pokojný spád: vesmír sa rovnomerne rozpínal a chladol, v priebehu tohto vývoja v ňom postupne vznikali nové a nové štruktúry. Je to však len zdanie. Uznávaní odborníci na rané etapy vývoja vesmíru D. A. Kiržnic a A. D. Linde s jemnou iróniou poznamenávajú: „Vesmír je dáma (v ruštine je vesmír „vselennaja“ ? ženského rodu) s pestrou minulosťou.“ V mladších rokoch striedala obdobia pokojného života s búrlivými epizódami. Pozorný čitateľ sa asi nebude čudovať, ale takáto textácia v konfrontácii s nadpisom tohto článku ho prekvapí. To sa naozaj stihlo vystriedať množstvo pokojných i búrlivých epizód v priebehu niekoľkých sekúnd? Nie v priebehu niekoľkých sekúnd, ale v priebehu niekoľkých nepatrných zlomkov sekundy! Toto prekvapujúce konštatovanie si zrejme žiada podrobnejší komentár.

Človek je organická súčasť makrosveta a usiluje sa chápať všetky procesy v rámci jemu prirodzených dlžkových a časových mier. Za akúsi charakteristickú mieru možno vziať napríklad dĺžku a čas trvania jeho kroku čiže zhruba 1 meter a 1 sekundu. Pretože sám nie je schopný registrovať procesy, ktoré prebehli za podstatne kratší čas ako sekunda, zdá sa mu interval jednej sekundy prikrátky na to, aby si v jeho priebehu aj oddýchol, aj čosi dôležité vykonal. V ríši atómov je situácia inakšia. Tam je charakteristickým časom čas, ktorý potrebuje častica (pohybujúca sa rýchlosťou okolo 10⁶ m/s) na prekonanie priemeru atómu. Tento čas je približne 10^?16 s. V takýchto „krokoch“ sa realizujú atómové procesy. Naša normálna „ľudská“ sekunda obsahuje teda približne 10¹⁶ „atómových“ sekúnd, takže v priebehu ľudskej sekundy uplynie takmer toľko „atómových“ sekúnd, koľko normálnych sekúnd uplynulo do Veľkého tresku doteraz. (Pripomeňme, že od Veľkého tresku uplynulo asi 10¹⁷ s.)

Ale to nie je všetko. Vo svete elementárnych častíc jednotlivé kroky trvajú len asi 10^?24 s, čo je čas, ktorý potrebuje svetlo na prekonanie priemeru elementárnej častice. Takáto „elementárna“ sekunda obsahuje približne sto miliónov „atómových“ sekúnd. Ani tým sa to ešte nekončí. Spomenuli sme už tzv. Planckov čas, čo je asi 10^?43 s. Podľa toho „Planckova“ sekunda tvorí len 10^?19-časť z „elementárnej“ sekundy. Sú to nepredstaviteľné násobky a podrobne ich tu uvádzame len preto, aby sme presvedčili čitateľa, že aj v priebehu malých zlomkov našej „normálnej“ sekundy sa mohlo udiať neuveriteľne veľa, ak sa procesy uskutočňovali „atómovými“, „elementárnymi“ alebo dokonca „Planckovými“ krokmi.

Po tejto príprave sa pokúsime chronologicky zachytiť najdôležitejšie udalosti vývoja nášho vesmíru po predpokladanom Veľkom tresku v čase t = 0. Musíme si však uvedomiť, že reálny základ budú mať len udalosti, ktoré sa odohrali neskôr ako asi 100 s po Veľkom tresku. Tento čas je totiž začiatok tvorby prvého stabilného chemického prvku ? hélia, preto sa niekedy nazýva aj chemický čas. O tom, že hélium sa vytváralo takto a v takom množstve, máme nezvratný dôkaz v súčasnom vesmíre. Jeho obsah vo vesmíre, a najmä v najstarších hviezdach, je s touto predstavou vo vynikajúcom súhlase. Všetky ostatné procesy v prvých sekundách vesmíru, ktoré zaraďujeme do prechodnej etapy tvorby vesmíru, možno síce tiež doložiť dosť presvedčivými argumentmi, ale nechýbajú pokusy o vypracovanie aj iných modelov, ktoré by mohli všetko dianie v ranom vesmíre logicky vysvetliť.

Na základe údajov, ktoré možno nájsť v súčasnej vedeckej a vedecko-populárnej literatúre, možno zostaviť určitý pravdepodobný scenár všetkých udalostí vo vesmíre, ktoré sa odohrali v prvých sekundách. Súborne ich uvádzame v pripojenej tabuľke. Aby sme však mohli v tabuľke formuláciám lepšie porozumieť, musíme si niečo povedať na margo najnovších trendov v oblasti fyzikálnych silových interakcií. Už viac razy sme konštatovali, že v súčasnosti registrujeme štyri základné fyzikálne interakcie: gravitačnú, silnú, slabú a elektromagnetickú. Gravitačné sily súvisia s hmotnosťou telies, a keďže ich účinok klesá k nule až v nekonečne, kvalifikujeme ich ako tzv. ďalekodosahové sily. Silné sily sú zodpovedné za väzbu medzi základnými časticami nášho sveta, konkrétne medzi protónmi a neutrónmi. Pôsobenie týchto síl je obmedzené len na veľmi malú vzdialenosť (rádu 10^?15 m), preto ich zaraďujeme medzi tzv. krátkodosahové sily. Slabé sily sa viažu najmä na neutrína a sú zodpovedné za určité rozpadové procesy, napríklad za rozpad neutrónu na protón, elektrón a tzv. antineutríno. Sú takisto krátkodosahové. Elektromagnetické sily sa viažu na elektrický náboj a majú podobné vlastnosti ako gravitačné sily, pretože sú tiež ďalekodosahové.

Fyzici sa usilujú redukovať základné postuláty na čo najmenší počet, preto neprekvapuje, že si vytýčili veľmi ambiciózny program ? vytvoriť zjednotenú teóriu všetkých štyroch fyzikálnych interakcií. Možno konštatovať, že prvá etapa tohto programu sa už zakončila. S. L. Glashow, A. Salam a S. Weinberg dostali roku 1979 Nobelovu cenu za zjednotenie elektromagnetických a slabých interakcií. Možno povedať, že teraz sa už len konkretizujú detaily tzv. veľkého zjednotenia, čiže zjednotenia elektromagnetických, silných a slabých interakcií. „Superzjednotenie“, ktoré by zahŕňalo aj gravitačné sily, je zatiaľ v nedohľadne.

Pre úplnosť dodajme, že v súvislosti so všeobecne uznávanou teóriou, podľa ktorej všetky ťažšie častice (počnúc tzv. ? mezónom) možno vytvoriť z menších stavebných elementov, tzv. kvarkov, problém silných interakcií sa rozšíril o problém interakcií medzi kvarkami. Zistilo sa, že sily medzi kvarkami vôbec neklesajú so vzdialenosťou, takže majú povahu „superďalekodosahových“ síl. Sú už vytvorené modely, pomocou ktorých aj tento druh síl možno vysvetliť z jednotného hľadiska.

Všetky tieto „suché“ informácie uvádzame iba preto, aby sme si uvedomili, čo všetko musí adekvátny model vzniku a vývoja vesmíru vysvetliť. Pohľadom na tabuľku sa dozvieme, ako si s týmto problémom dokázala poradiť moderná fyzika. Pre konkrétnejšiu informáciu v nej uvedieme nielen názov samotnej čiastkovej epochy, ale aj čas, v ktorom sa odohrala, teplotu, pri ktorej sa realizovala, a hustotu, ktorou sa vtedajší vesmír vyznačoval. Prvý údaj bude v sekundách, druhý v kelvinoch a tretí v kg/m³.

V tabuľke figuruje ešte jeden odborný pojem, ktorý treba bližšie ozrejmiť. Je to pojem „fázový prechod“. Ide o kvalitatívnu zmenu systému analogickú tým, ktoré sa odohrávajú pri tzv. skupenských premenách látok, napríklad pri tavení ľadu a vyparovaní vody. Podľa toho, či sa pri nich vymieňa alebo nevymieňa energia s okolím, rozoznávame fázové prechody I. a II. druhu. Všetky uvedené „špecifiká“ mali svoje miesto aj v raných štádiách nášho vesmíru, preto ich tu uvádzame.

Pokúsme sa komentovať jednotlivé uvedené procesy. Uplynulo prvé „kvantum“ času (10^?43 s) a vo vesmíre sa odohrala prvá významná udalosť ? osamostatnili sa gravitačné sily. Vyčlenili sa z jedinej silovej prainterakcie, ktorou sa vyznačoval svet pri Veľkom tresku. Podrobnosti tohto procesu nie sú známe a objasnia sa zrejme až potom, keď sa podarí vypracovať spomínaná „superzjednotená“ teória. Je však určitá nádej, že by sme aj o tomto procese mohli v budúcnosti získať konkrétnejšie informácie. Tento proces by mal byť totiž sprevádzaný uvoľnením tzv. gravitačných vĺn, ktoré by sa mali vo vesmíre doteraz nachádzať. Naše experimentálne aparatúry nám zatiaľ neumožňujú tieto vlny detegovať.

5. Biblia a prírodná veda

Ako sme už neraz pripomenuli, častou príčinou vzniku konfliktov medzi vedou a vierou bola konfrontácia biblických textov s výsledkami, ku ktorým dospeli prírodné vedy. Zdá sa, že tu veľmi nepomohlo upozornenie sv. Augustína, že tam, kde sa biblické texty dostávajú do logického rozporu so skúsenosťou, musí nastúpiť ich metaforická interpretácia. V mnohých prípadoch je to evidentné, napríklad v prípade biblického „dňa“ a dňa v našom ponímaní. V mnohých prípadoch možno túto metaforickosť dosť ľahko postrehnúť a vysvetliť. Spomeňme si napríklad na biblický výklad známych „desiatich egyptských rán“, ktorými chcel Boh donútiť Egypťanov, aby Izraelitom dovolili odísť zo zajatia.

Aj laik sa musí pozastaviť nad formuláciami typu „Boh hamoval egyptským vojakom kolesá na vozoch“, aby im sťažil prenasledovanie. Ak je Boh všemohúci, nepotrebuje predsa nejaké primitívne mechanické prostriedky, aby zbrzdil chod kolies. Ešte nepochopiteľnejšia sa pre mnohých javí pasáž o tom, že Boh poslal anjela, aby zahubil egyptské mláďatá. Môže také niečo pripustiť dobrotivý Boh?

5.1 Vedecký scenár vývoja vesmíru po Veľkom tresku

Poznatky, ktoré sme v predchádzajúcich kapitolách dosť podrobne analyzovali a čiastočne aj dokazovali, umožnili vytvoriť určitý vedecky podložený a logicky konzistentný scenár vzniku a vývoja vesmíru. Už sme zdôraznili, že s ohľadom na okolnosť, že náš vesmír povstal zo stavu s nesmierne vysokou teplotou, sa tento scenár nazýva aj „model vesmíru s horúcim začiatkom“. Vzhľadom na jeho logickú podloženosť a veľkú výpovednú hodnotu sa často označuje ako „štandardný model vesmíru“.

Je celkom prirodzenou snahou v každom modeli vzťahujúcom sa na históriu rozlíšiť dominantné etapy od vedľajších či podružných. Už vieme, že na samom začiatku sa vo vesmíre udialo mnoho veľmi významných udalostí, no celkovo ich trvanie netvorí viac ako niekoľko desiatok sekúnd, preto sme ho so spokojným svedomím nazvali prechodným obdobím. Skutočná história vesmíru sa začala až po jeho uplynutí. Je to presná analógia javov, ktoré bezprostredne zažívame vo svojom živote. Keď zasunieme vodič elektrického spotrebiča do zástrčky, tiež prebehne prechodný jav (často spojený so zaiskrením), po zlomku sekundy sa pomery ustália a spotrebič začne spoľahlivo a stabilne vykonávať svoju prácu.

Ak teda preskočíme niekoľkosekundovú (i keď nesmierne významnú) epizódu zo samého začiatku nášho vesmíru, stojí pred nami zaujímavá úloha ? rozložiť celú nasledujúcu (približne pätnásťmiliardovú epochu) na dominantné etapy. Je to analogická úloha, akú urobili historici, keď dejiny ľudstva rozdelili na starovek, stredovek a novovek. Možno, že to vyznie ako cielený zámer, ale skutočnosť je taká, že pri serióznom výbere najdôležitejších udalostí v histórii vesmíru (po zanedbaní prechodného javu) dospejeme k poznatku, že takých význačných a jasne definovaných epoch tu bolo šesť. Pokúsime sa ich vymenovať.

1. Prvý fenomén, ktorý by zaregistroval pozorovateľ (keby nejaký vtedy existoval) po Veľkom tresku, bol vznik veľmi tvrdého elektromagnetického žiarenia. Jeho genéza je už dobre známa. Častice a antičastice vygenerované z vákua sa na začiatku dostávajú do tesnej interakcie, pri ktorej sa „anihilujú“ (premenia) na žiarenie. Tieto procesy pokračovali počas celého prechodného obdobia a na jeho konci sa stabilizovala situácia, v ktorej vesmír pozostával zo žiarenia a z častíc, ktoré v ňom voľne „plávali“. Žiarenie však svojou energiou vysoko prevyšovalo energiu uloženú do častíc, preto sa táto epocha oprávnene nazýva „éra žiarenia“. Je to presne to žiarenie, ktoré sa zachovalo až do súčasnosti a s názvom „reliktové žiarenie“ sa po prvý raz experimentálne pozorovalo roku 1965.

2. Éra žiarenia trvala asi 300 tisíc rokov. Skončila sa tým, že pri poklese teploty vesmíru na 3 až 4 tisíc K sa elektricky kladne nabité ióny vodíka a hélia spojili so záporne nabitými elektrónmi, čím sa neutralizovali a prestali byť objektom silového pôsobenia elektromagnetického poľa ? žiarenia. Žiarenie po tomto procese prestalo plniť „štruktúrobornú“ funkciu (nebránilo zhlukovaniu častíc) a šancu dostali „štruktúrotvorné“ gravitačné sily. Tento veľkolepý proces oddelenia látky od poľa sa nazýva vesmírna rekombinácia a jeho trvanie sa odhaduje na milióny rokov.

3. Ďalší fenomén, ktorý by zaujal fiktívneho pozorovateľa, bolo vznikanie galaxií a hviezd. Bol to prirodzený následok vesmírnej rekombinácie, rozpínania vesmíru a pôsobenia gravitačných síl. Je to etapa tzv. vesmírnej štrukturalizácie. Tento proces vo vesmíre prebieha nepretržite až doteraz.

4. Mimoriadne významnou udalosťou vo vesmírnej histórii bol vznik slnečných sústav. Až v rámci nich vznikla možnosť rozvinutia života. Už na tomto mieste možno pripomenúť, že takúto úlohu, t. j. realizovať život, nemohla splniť hocijaká slnečná sústava. Musela spĺňať veľmi prísne požiadavky veľkosti, zloženia, veľkosti planét a ich zloženia atď. Okrem vodíka a hélia, z ktorých pozostávali prvotné slnká, museli sústavy vhodné pre život obsahovať aj všetky ostatné chemické prvky.

5. Udalosťou fundamentálneho významu z nášho hľadiska bolo oživenie mŕtvej hmoty. Z vedeckého pohľadu to nebol náhly prechod z neživej do živej prírody, ale dlhodobý vývoj charakterizovaný veľkou sériou kvalitatívnych zmien. Ich genézu dokáže súčasná veda uspokojivo vysvetliť.

6. Ak si celú doterajšiu históriu vesmíru pripodobníme 24-hodinovým intervalom, potom môžeme konštatovať, že v poslednej sekunde tohto intervalu sa na Zemi (nevieme, či aj niekde inde) objavil človek ako bytosť obdarená rozumom.

Sumárne môžeme teda konštatovať, že celú históriu vesmíru možno logicky rozdeliť na šesť dobre definovaných etáp: epocha žiarenia, epocha vesmírnej rekombinácie, epocha vesmírnej štrukturalizácie, epocha vzniku slnečných sústav, epocha života a epocha človeka.

Iste, nemožno suverénne tvrdiť, že toto rozdelenie na šesť etáp je jediné možné, ale nespochybniteľným faktom je, že je logické a zmysluplné. Celkom prirodzene potom vyznieva snaha hľadať určité paralely s kresťanským scenárom vzniku a vývoja vesmíru, ktorý je tiež „šesťetapový“. Je opísaný v Mojžišovej knihe Genezis. Na prvý pohľad je dosť málo pravdepodobné, že pri vzájomnej konfrontácii týchto scenárov by sme mohli nájsť nejakú presvedčivú koreláciu, a to najmä preto, že kniha Genezis predstavuje súbor (a selekciu) informácií, ktoré sa rodili počas storočí ba tisícročí, zatiaľ čo vedecký scenár vývoja vesmíru je produktom ani nie jedného polstoročia. O to väčšie môže byť prekvapenie čitateľa, keď sa dozvie, že pri porovnávaní obidvoch scenárov sa nezistí len súlad v počte dominantných etáp, ale že podobnosť možno nájsť dokonca aj po obsahovej stránke. Z tohto dôvodu sa musíme podrobnejšie pozrieť aj na „starozákonný scenár“.

5.2 „Starozákonný scenár“ vzniku a vývoja vesmíru

Pred preskúmaním „starozákonného scenára“ vzniku a vývoja vesmíru treba vziať na vedomie niekoľko vážnych upozornení. Prvým je záver Pápežskej komisie pre interpretáciu Biblie v cirkvi z roku 1993. Hovorí sa v ňom: „...doslovný výklad knihy Genezis o stvorení sveta je nevedecký fundamentalizmus.“ Ďalej: pri bežnom čítaní knihy Genezis čitateľ môže získať dojem, že text sa viaže len na našu Zem, čiastočne na Slnko a Mesiac, nanajvýš na našu slnečnú sústavu. Zámerom autora (či autorov) bolo zrejme podať základné informácie o vzniku a vývoji reálneho sveta vôbec. To, že poskytované informácie sa spájajú so Zemou a dianím na nej, súvisí s tým, že v tých časoch sa celé univerzum redukovalo na Zem ako jeho stred, všetko ostatné tvorilo len objekty druhoradého významu. Keby sme text knihy Genezis chceli chápať tak, že sa viaže výlučne na zemeguľu, a nie na celý vesmír, dostali by sme sa do vážneho rozporu s vedeckými faktami. Niet pochýb o tom, že Slnko tu bolo skôr ako planéta Zem, preto pod názvom „zem“ v tvrdení: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“, nemožno chápať našu planétu, ale bázu všetkého reálneho sveta a z takého uhla pohľadu sa pokúsime o určitú konfrontáciu výpovedí „biblického scenára“ s výpoveďami „vedeckého scenára“.

Dlho bolo dosť podivné, a často sa to považovalo za dôkaz o mýtickej povahe Biblie, že autor knihy Genezis umiestnil stvorenie Slnka až do štvrtého dňa, ale zrod svetla už do prvého dňa. Kde sa tu vzalo svetlo bez Slnka? Nech už to bolo z akýchkoľvek príčin, dnes vieme, že jedine tak je to správne. Uviedli sme už, že skutočne prvým fenoménom, ktorý vygenerovala hmota vo Veľkom tresku, bolo svetlo, presnejšie veľmi tvrdé elektromagnetické žiarenie. Takisto vieme, že svetlo tvorí súčasť širokého spektra elektromagnetických žiarení, preto použitie slova „svetlo“ je tu oprávnené a vzhľadom na informácie, ktorými disponovali naši dávni predkovia, v podstate aj jedine možné. Toto „svetlo“ sa v podobe reliktového žiarenia zachovalo až do súčasnosti. A tak vidíme, že pokiaľ ide o prvý „deň“ stvorenia, súlad medzi informáciou z knihy Genezis a závermi súčasnej prírodnej vedy je obdivuhodný. Jediný rozdiel je len v tom, že „prvý deň“ stvorenia podľa vedeckého scenára trval približne 300 tisíc rokov.

Božská aktivita druhého „dňa“ stvorenia sa podľa knihy Genezis sústreďuje na „oddeľovanie vôd“. Je samozrejmé, že podľa vedeckého scenára tu ešte o vode nemohla byť reč, pretože kyslík, tvoriaci základnú súčasť vody, vtedy ešte vôbec nejestvoval. Ale delenie tu napriek tomu bolo. Nie voda, ale vodík (presnejšie jeho jadrá) sa po skončení procesu generovania „svetla“ oddelil od žiarenia ako samostatný fenomén. Toto oddelenie korešponduje s biblickým rozdelením vôd a má, ako sme to už uviedli, vedecký názov „vesmírna rekombinácia“. Teda ani s druhým dňom stvorenia nie sú z hľadiska vedeckého scenára nijaké problémy, ak v knihe Genezis použité symboly vhodne interpretujeme.

Na tretí deň sa podľa knihy Genezis udiali dve veci: jednak bola stvorená „suchá zem“ a s ňou aj rastlinstvo. Prvá z týchto udalostí sa môže uviesť do korelácie s treťou významnou etapou vedeckého scenára, vesmírnou štrukturalizáciou, čiže vznikom galaxií a hviezd. Je to skutočne nábeh na vznik „suchej zeme“, pretože taký fenomén sa môže realizovať až v štrukturalizovanom vesmíre. Kniha Genezis kladie do tohto dňa aj vznik rastlinstva, čo je z vedeckého stanoviska neprijateľné. Problém by bolo možné jednoducho odbiť konštatovaním, že ľudstvo v období vzniku knihy Genezis nepovažovalo rastlinstvo za živé objekty. Pre nich to boli jednoducho „vlasy zeme“. Nič nám však nebráni v tom, aby sme sa pokúsili aj v tejto formulácii vidieť nejaké skryté a netriviálne vyjadrenie určitej závažnej myšlienky.

Vieme, že život si vyžaduje prítomnosť aj ostatných prvkov známych z chémie, najmä uhlíka, ale tie sa mohli podľa vedeckého scenára objaviť až vtedy, keď najstaršie slnká vybuchli po vyčerpaní svojho vodíkového paliva ako tzv. supernovy, čím sa do vesmírnych priestorov dostala plyno-prachová hmota obohatená aj o iné chemické prvky. Z nej vznikali slnká ďalšej generácie a až tie sa mohli stať zárodkom vzniku života, teda aj rastlín. Najnovšie informácie z vedeckých kruhov však hovoria, že určité ? aj keď len veľmi malé ? percento chemických prvkov okrem vodíka a hélia mohlo vzniknúť v raných fázach vesmíru, takže potenciálne sa už aj v týchto etapách mohli začať klásť základy pre oživenie mŕtvej hmoty.

Existuje však aj ďalšia a možno pravdepodobnejšia verzia histórie vzniku života na našej Zemi. Mnohí odborníci seriózne uvažujú o tom, či život nemohol byť na našu planétu prinesený odkiaľsi z vesmíru. Argumentujú tým, že časový interval niekoľkých stotisícročí, ktorý sú experti na vedecký scenár vzniku života ochotní pripustiť, je na uskutočnenie zložitých procesov vedúcich k oživeniu mŕtvej hmoty prikrátky. Domnievajú sa, že ako pravdepodobnejšie sa javí prenesenie života z iných vesmírnych lokalít (napríklad prostredníctvom meteorov). To inšpiruje predstavu, že niekde vo vesmíre sa „suchá zem“ v dôsledku priaznivejšieho zoskupenia podmienok vytvorila skôr, ako v našej lokalite. Na základe takejto úvahy by sme mohli prísť k záveru, že aj zmienka o existencii rastlinstva už v „treťom dni“ stvorenia by mohla mať reálnu výpovednú hodnotu.

Dodajme ešte, že nevyriešených problémov okolo vzniku života je najmä medzi veriacimi ešte pomerne dosť. Mnohí zastávajú názor, že oživenie mŕtvej hmoty je priamou intervenciou Stvoriteľa. Veľa význačných vedcov (medzi nimi napríklad nositeľ Nobelovej ceny I. Prigogine, ale aj význačný kresťanský mysliteľ P. Teilhard de Chardin) sa domnievajú, že externý zásah nebol potrebný a že aj život možno chápať ako produkt spontánneho evolučného procesu. K tomuto problému sa vrátime v samostatnej stati.

Štvrtý deň stvorenia je dňom vzniku Slnka a Mesiaca, teda dňom vzniku našej slnečnej sústavy. Tu nie je nijaký vážnejší rozpor medzi biblickým a vedeckým scenárom, a to nielen z obsahového, ale ani časového hľadiska. Veda v súčasnosti už dokáže tento proces dosť presne matematicky opísať a časovo ho ukladá do druhej polovice histórie vesmíru, čo koreluje s biblickými informáciami.

Určitý rozdiel v príslušných formuláciách možno vidieť v tom, že v Biblii sa hovorí o jednej slnečnej sústave, ale podľa vedeckého scenára ich mohol vzniknúť relatívne veľký počet. Potom však vzniká celkom prirodzená otázka, či sú aj ostatné slnečné sústavy obývané inteligentnými bytosťami. Optimisti sa nazdávajú, že vo vesmíre musí existovať veľké množstvo civilizácií, no mnohí vedci dospievajú k názoru, že život je len na našej planéte. Argumentujú tým, že slnečná sústava s ambíciami stať sa príbytkom života a človeka, by musela mať veľmi výnimočné charakteristiky. A je veľmi málo pravdepodobné, že by sa s ohľadom na veľkú náhodnosť procesov (vedúcich ku vzniku slnečných sústav) mohla niekde vyskytnúť aj iná nám podobná sústava. Vylúčené to nie je, ale naozaj veľmi málo pravdepodobné. Ak sa život skutočne nikde inde vo vesmíre nevyskytuje, potom naša Zem nie je absolútne nevýznamným práškom vo vesmíre, ako ju prezentuje astrofyzika, ale v prenesenom zmysle slova jeho centrom, pretože sa ako jediný objekt vo vesmíre stala domovinou koruny tvorstva. A to by bol vlastne návrat k pôvodnej náboženskej predstave o našej Zemi.

Skutočným dňom vzniku života a živých tvorov je podľa knihy Genezis až piaty deň. Išlo najmä o vodné živočíchy a vtáctvo. To veľmi dobre koreluje s vedeckým scenárom, podľa ktorého sa to odohralo ? na mikroskopickej úrovni ? po uplynutí asi 11 ? 12 miliárd rokov.

Šiesty deň je dňom zrodu suchozemskej zveri a človeka. Tu sa opäť vynárajú problémy, ktoré si žiadajú podrobnejšiu analýzu. Predovšetkým sa tu vynára aj najdiskutovanejší problém, či je aj človek v celej svojej komplexnosti produktom vývoja, alebo je potrebné predpokladať priamu božskú intervenciu. V prospech druhého názoru by mohol svedčiť text z Biblie: „Nato riekol Boh: Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný.“ Je však zrejmé, že táto podobnosť sa vzťahuje len na duševnú sféru, t. j. na schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať. Ak si uvedený strohý citát doplníme ďalším textom z uvedeného prameňa, ponúka sa nám interpretácia, ktorá má oveľa bližšie k vedeckému stanovisku. Nemôžeme totiž pochybovať o tom, že aj človek má svoj dlhý vývoj a že nevznikol naraz v terajšej podobe.

Na inom mieste Biblie čítame: „Potom Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života.“ Na to, aby vznikol človek (po telesnej stránke) nebolo teda potrebné nič iné, len hlina (zem), ktorá tu už vývojom vznikla. Na to, aby tento tvor získal aj „duševno“, bolo potrebné, aby mu Boh „vdýchol život“. Veda sa k tomu problému nemôže kompetentne vyjadriť, pretože zatiaľ nenašla nijaký most medzi biologickými systémami a systémami, ktoré sa vyznačujú sebareflexiou a myslením. A tak je celkom možné, že v procese evolúcie Boh kreatívne zasiahol, a to vtedy, keď vdýchol človeku dušu. Napriek týmto ešte nevyjasneným problémom môžeme plným právom konštatovať, že aj v šiestom dni je medzi náboženským a vedeckým stanoviskom veľmi dobrá korelácia.

O šiestom dni stvorenia možno uviesť ešte jednu, nie nezaujímavú myšlienku. Keby človek predstavoval fenomén, ktorý nemá absolútne nič spoločné s ostatným živým svetom, najmä so zvieratami, iste by sa mu v biblickom scenári venoval samostatný deň. V skutočnosti sa tam proklamuje, že človek bol stvorený prakticky spoločne so zvieratami, čím sa zrejme chcelo demonštrovať, že „telesný“ základ majú rovnaký. Je to v súlade s tým, k čomu dospela moderná prírodoveda ? vyše 90 percent génov je spoločných pre celú živočíšnu ríšu. Smerujeme tak k prekvapujúcemu záveru, že Darwinov princíp je vlastne implicitne prítomný aj v biblickom texte o stvorení.

Môžeme teda konštatovať, že prudký rozvoj vedy v modernej dobe vôbec neznačí prehĺbenie rozporu medzi vedou a vierou, ale práve naopak, informácie z týchto dvoch prameňov v podstate konvergujú k rovnakým pravdám, len odlišne formulovaným v závislosti od špecifickosti jazykov, ktoré používajú. Ako keby sa napĺňalo tvrdenie Paula Daviesa: „Môže sa to zdať bizarné, ale veda poskytuje istejšiu cestu k Bohu ako náboženstvo.“

5.3 Nový zákon v zrkadle evolúcie

Najvýznamnejšie udalosti histórie ľudstva sú z pohľadu kresťanskej viery plasticky opísané čiastočne v prameňoch Starého, ale najmä Nového zákona. Je to známa postupnosť: prvý človek ? raj ? rajský strom so zakázaným ovocím ? prvý hriech ? trest za hriech ? príchod Krista Vykupiteľa a Spasiteľa na Zem. Aj keď vzájomná súvislosť a následnosť týchto udalostí nevzbudzuje dojem nemožnosti, predsa len faktom je, že až posledná z nich je vedecky overenou skutočnosťou. Pre veriaceho kresťana-laika nie je problémom akceptovať tento sled udalostí v doslovnom znení, tak, ako nám to zvestujú posvätné pramene, ale človek, ktorý si osvojil určité kvantum vedecky overených informácií, opäť pociťuje nesúlad medzi vedou a vierou. Konkrétne udalosti sú totiž v rozpore s evolučným princípom, presnejšie, nemožno ich chápať ako logický produkt evolúcie. Musíme si objektívne priznať, že táto problematika nie je ešte v teologickej rovine tak preskúmaná, aby sme sa mohli oprieť o nejaké oficiálne stanoviská cirkevnej hierarchie. Aj preto všetky naše nasledujúce poznámky a úvahy treba chápať len ako príspevok do diskusie, a nie ako informáciu o už všeobecne akceptovaných interpretáciách.

5.4 Prečo vznikol svet?

Otázka prečo? sa kladie vtedy, keď sa predpokladajú kauzálne súvislosti a keď sa pokúšame objasniť nasledujúcu udalosť pomocou predchádzajúcej. V prípade vesmíru sme v pomerne komplikovanej situácii, pretože si nevieme predstaviť „svet“ pred naším vesmírom, z ktorého by sa vygeneroval pôsobením nejakej kauzálnej súvislosti. Hľadanie odpovede na otázku „prečo existuje svet?“ sa preto prenáša z pôdy prírodných vied do oblasti filozofie a teológie. Otázka pripomína slávnu Hamletovu otázku „byť či nebyť“ a analogicky sa aj formuluje „why there is something rather than nothing“, čiže prečo sa uprednostnilo bytie pred nebytím. Odpoveď na túto otázku môže byť zmysluplne formulovaná aj takto: „Pretože to niekto, kto stojí mimo reálneho vesmíru, tak chcel.“ Nie je to odpoveď, ktorá by mohla vyplynúť ako dôsledok fyzikálnych princípov, preto hľadanie odpovede na položenú otázku neprináleží fyzike ani inej prírodnej vede. Napriek tomu fyzikálna analýza procesov a javov v reálnom svete môže priviesť k názoru, ktorý podporí prípadne spochybní závery získané na filozofickej úrovni.

Aké odpovede vôbec existujú na nastolenú otázku? V literatúre sa možno stretnúť v princípe s piatimi odpoveďami: Vesmír je

a) dielo čistej náhody,

b) dielo vysokej pravdepodobnosti,

c) naprostá nevyhnutnosť,

d) záležitosť pravidelného opakovania a

e) cieľovo orientovaný systém, čiže Božie dielo.

S niektorými z týchto možností sme sa už stretli, ostatné vyžadujú bližší komentár.

Existuje názor, že objektívna realita má takú podobu akú má a inú mať nemôže, preto všetko, čo sa tu objavilo, vzniklo so železnou nevyhnutnosťou. Možno namietať, že si celkom dobre vieme predstaviť a vymyslieť aj iné vesmíry a svety s inými zákonmi. Prečo nie sú možné? Kto ich vylúčil z realizácie?

Druhou krajnosťou je názor, že principiálne môže existovať nespočetne veľa vesmírov, ktoré sa môžu realizovať s určitou pravdepodobnosťou. To, že žijeme v jednom z nich, treba považovať buď za výsledok čistej náhody, alebo za výsledok procesov prebiehajúcich s vysokou pravdepodobnosťou.

Oproti obidvom krajným názorom možno vzniesť námietku, ktorá vyplýva z analýzy jednotlivých na seba nadväzujúcich udalosti vo vývoji vesmíru. Možno ju zhrnúť do tvrdenia: Všetko, čo sa tu udialo, má veľmi ďaleko od náhody a naliehavo si vynucuje postulát o cieľovej orientácii. K tejto argumentácii sa vrátime v nasledujúcom článku.

V niektorých neraz dosť lákavých predstavách o vesmíre sa vyskytujú myšlienky, ku ktorým sa môže kompetentne vyjadriť teoretická fyzika. Pomerne veľkej obľube sa tešil a dosiaľ sa teší názor, že v prípade nášho vesmíru ide o cyklický proces. Podľa tejto predstavy vesmír vzniká, rozpína sa a rozvíja, potom sa komprimuje a zaniká, znovu sa zákonite objaví Veľký tresk, a tak to pokračuje bez náznaku zakončenia. Na príslušnom mieste sme už zdôraznili, že takýto model vesmíru je nereálny. Príčinou je tzv. zákon rastu entropie, čo je miera neusporiadanosti, teda určitej degenerácie každého reálneho systému. Uvedený zákon rastu entropie izolovaných systémov ? o tom, že náš vesmír je takýmto systémom, nemožno pochybovať ? značí, že spontánnymi procesmi sa usporiadanosť systémov zmenšuje, preto sa náš vesmír tak v etape rozpínania, ako aj v etape zmršťovania stáva s postupom času degenerovanejším. V každej nasledujúcej perióde by sa vesmír vyznačoval menej usporiadanými štruktúrami, až by sa v určitej etape už nijaká štruktúra neobjavila a vesmír by v tej podobe, v akej si ho predstavujeme, napokon prestal existovať.

Na margo diskusií o cyklickom vesmíre možno uviesť, že súčasné merania hustoty hmoty vo vesmíre naznačujú ako najpravdepodobnejšiu verziu model trvalého rozpínania bez návratu do východiskového stavu. V takomto chápaní by sa nám vesmír javil ako jedinečný fenomén, ktorý sa realizoval len raz. O to naliehavejšou sa stáva otázka, prečo vznikol. Na takto položenú otázku sú len dve logické odpovede: buď je vesmír čisto „kontingentná“, náhodná záležitosť bez hlbšieho zmyslu, alebo je to v určitom zmysle „cieľovo orientovaný“ systém, t. j. fenomén realizovaný s určitým zámerom. Z hľadiska kresťanskej filozofie je zaujímavá len druhá odpoveď, preto sa ňou budeme zaoberať podrobnejšie.

5.5 Vesmír ako cieľovo orientovaný systém

Poznáme celú plejádu cieľovo orientovaných systémov, napríklad orgány živých tvorov. Mnoho takýchto systémov si vyrába aj sám človek, napríklad roboty. Majú mu pomôcť pri uskutočňovaní určitých zložitých a často aj nebezpečných operácií. Poznávacím znamením cieľovo orientovaného systému je to, že má presne stanovený cieľ, napríklad oko má umožniť videnie, ucho počúvanie a robot má pomôcť napríklad pri zváraní. Celkom logicky a prirodzene sa pýtame, či aj vesmír ako celok má určitý vopred stanovený cieľ? Podľa kresťanskej filozofie cieľom vesmíru je splodiť bytosti obdarené rozumom a slobodnou vôľou, ktoré by „chválili svojho Boha a jemu slúžili“.

Takáto charakteristika vesmíru sa materialisticky zmýšľajúcemu človekovi môže zdať nevedecká a preto nepravdivá. Skúsme sa však postaviť na stanovisko vedeckých materialistov a trošku extrapolovať súčasný technický vývoj do budúcnosti. Človek si vyrába postupne dokonalejšie roboty ? v súčasnosti už hovoríme dokonca aj o inteligentných robotoch. V súlade so svojím vedeckým krédom musia títo vedci pripustiť možnosti vzniku aj určitého primitívneho myslenia a komunikácie na dostatočne rozvinutej úrovni vývoja týchto výtvorov. Ak na chvíľu pripustíme možnosť zániku ľudskej civilizácie, čo nie je až taký absolútne nemožný predpoklad, a budeme uvažovať situáciu, v ktorej tu zostanú už len roboty, potom sa tieto primitívne tvory začnú celkom prirodzene dozvedať, na čo sú tu a aký majú pôvod. Vôbec neprídu na to, že boli stvorené pre celkom konkrétny cieľ, a to slúžiť človeku. S veľkou pravdepodobnosťou si začnú vymýšľať „vedecké“ teórie o svojom vzniku a spontánnom vývoji. Keby sme pokračovali ešte ďalej vo svojej fantastickej exkurzii a predpokladali, že jedného dňa sa nejaký „zatúlaný“ človek vráti na Zem a prinesie na nej žijúcim robotom zvesť o tom, že nie sú produktom náhody, ale že boli stvorené na celkom konkrétny cieľ, niektoré roboty mu možno uveria, iné ho začnú zatracovať. Tie prvé budú kvalifikované ako „tmárske“, tie druhé ako „vedecky erudované“. Tragédia, alebo skôr tragikomédia tohoto delenia je v tom, že pravdu majú tie prvé, a nie druhé.

Nejako tak by to mohlo vyzerať aj s človekom a vesmírom. Je možné, že celý vesmír i s človekom v ňom je skutočne vec náhody, ale mysliteľný je aj variant, že človek je cieľ a vesmír nevyhnutná podmienka jeho existencie. Potom by sa dalo povedať, že vesmír je tu preto, lebo podľa úmyslu nejakej bytosti mal v ňom byť človek. Cieľ by tu v určitom zmysle determinoval svoju príčinu. To je podstata filozofickej koncepcie nazývanej „Antropický princíp“, s ktorým sme sa už skôr stretli. V príslušnom texte sme sa zaoberali najmä jeho obsahovou stránkou, teraz by sme sa mali zamyslieť hlavne nad tým, čo nás oprávňuje brať tento princíp primerane vážne?

Vývoj vesmíru je z pohľadu prírodných vied séria nespočetnej množiny udalostí a javov, ktoré sú navzájom veľmi úzko prepojené. Keby sa charakteristiky jednotlivých stavov vo vesmíre čo len trošku odlíšili od tých, aké sa reálne vyskytli, vývoj by sa bol nutne odchýlil od jedinej možnej cesty, ktorá viedla k oživeniu mŕtvej hmoty a k človeku. Pre ilustráciu tohto tvrdenia spomenieme niekoľko najpozoruhodnejších „úzkych hrdiel“, ktoré sa v histórii nášho vesmíru vyskytli.

1. S. Weinberg spomína, že fyzikálne vákuum sa pri Veľkom tresku „vyčerpalo“ práve tak, ako bolo treba. Keby sa do reálneho sveta prelialo napríklad viac hmoty, ako vo vesmíre registrujeme, jestvovala by v ňom príliš veľká protisila pôsobiaca proti rozpínaniu, takže by sa znemožnila štrukturalizácia. V opačnom prípade by sa zasa vytvárali štruktúry nevhodné pre vznik života.

2. Podľa názoru súčasných popredných teoretických fyzikov bol náš vesmír pri svojom vzniku „viacrozmerný“-najčastejšie sa uvádza jedenásť dimenzií. Z nich vývojom zaniklo sedem a zostali štyri: tri priestorové a jedna časová súradnica. To je z hľadiska existencie živého sveta jediný možný variant. Dá sa jednoduchou úvahou dokázať, že život by nemohol jestvovať v dvoj- ani v štvorrozmernom svete (ak neuvažujeme čas).

3. Rozpínanie vesmíru by sa teoreticky mohlo uskutočňovať ľubovoľnou rýchlosťou, ale len úzky interval jej hodnôt zaručuje vesmíru štruktúru vhodnú pre jeho obývanie. „Kto“ ho takto neuveriteľne presne nastavil?

4. Pri anihilácii častíc a antičastíc po výrone z vákua sa v dôsledku veľmi citlivo nastavených zákonov a riadiacich konštánt zachovala len jedna častica z každej miliardy častíc. Ukazuje sa, že jedine tak to bolo dobre z hľadiska ďalšej evolúcie, ktorá mala byť nasmerovaná k vzniku života. Keby sa nedodržala táto proporcia, vznikli by buď príliš mohutné slnká, ktoré by rýchlo skončili svoju púť ako čierne diery, resp. by mohli vzniknúť astrofyzikálne objekty, v ktorých by sa vôbec nemohli vytvoriť podmienky pre zapálenie termojadrovej syntézy, takže vo vesmíre by vôbec neboli slnká.

5. Fyzikálne zákony a citlivo stanovená „technológia“ vývoja spôsobili, že v plejáde vznikajúcich slnečných sústav sa našla aj taká (možno, že jediná), v ktorej sa splnili všetky podmienky potrebné na vznik života. Je totiž zrejmé, že keby naše Slnko bolo len trošku inakšie ako je, naša planéta len nepatrne odlišná od tej, akú máme, ba dokonca aj mesiac keby mal iné „technické“ parametre ako má ? a tak by sme mohli pokračovať prakticky bez zastavenia ? neexistoval by tu život.

6. Zatiaľ sme hovorili len o fyzikálnych zákonoch, avšak to isté možno konštatovať aj o všetkých základných zákonoch chémie. Boli ustanovené veľmi presne a citlivo a keby sme ich chceli aplikovať hoci len v nepatrne modifikovanej podobe, narušili by sme zložitú „mašinériu“ chemizmu tak, že by nebola schopná vytvoriť a ani udržovať život.

7. Aj všetky biologické zákony vzbudzujú nesmierny obdiv a úctu, pretože vďaka nim existujú na našej Zemi pestré a dokonalé spoločenstvá rastlín, živočíchov a ľudí. Nesmierny rešpekt vzbudzuje najmä univerzálny genetický kód, ktorý „organizuje“ životné procesy v celom živom svete. Jeho podstatou, práve tak ako základom všetkých živých tvorov, sú uhlíkaté zlúčeniny. Len málo sa vie o tom, ako málo chýbalo, aby sa uhlík vo vesmíre prakticky vôbec nevyskytoval. Už sme hovorili o tom, že všetky chemické prvky nad „héliovou bariérou“ sa utvárali v útrobách hviezd pri dostatočne vysokých teplotách. Tak ? trošku zjednodušene povedané vzniklo z dvoch jadier hélia jadro berýlia a pripojením ďalšieho hélioveho jadra aj jadro uhlíka. Táto reakcia prebiehala spontánne, pretože rozbitie jadra berýlia a jadra hélia na ich konštituenty vyžaduje o niečo menšiu spotrebu energie, ako sa uvoľni pri syntéze jadra uhlíka z nich.

Pridaním ďalšieho jadra hélia k uhlíku vzniká jadro kyslíka a keby to aj v tomto prípade prebiehalo rovnako, ako v prípade utvárania uhlíka, prakticky všetok uhlík by sa spontánne premenil na kyslík a vesmír by tento pre život nevyhnutný prvok prakticky vôbec nepoznal. Našťastie ? pre uhlík i pre nás ? táto reakcia neprebieha spontánne, pretože má „endoergický“ charakter, čo značí, že na svoj priebeh potrebuje viac energie, ako sa pri ňom energie uvoľní. Odborne sa to komentuje tak, že prítomnosť uhlíka vo vesmíre zabezpečuje vhodné nastavená „rezonančná čiara“ príslušných reakcií ? aj preto sa tejto čiare v prípade vzniku uhlíka hovorí „čiara života“.

Vo výpočte „delikátnych“ okolností vo vývoji vesmíru, ktoré keby sa nerealizovali, vo vesmíre by sa nemohol vyskytovať život, by sme mohli ešte dlho pokračovať. Aj to, čo sme uviedli, však postačuje na to, aby sme sa mohli zmysluplne domnievať, že náš vesmír má svojho „Dizajnéra“, ktorý to všetko už na samom začiatku perfektne naprogramoval na dosiahnutie vopred stanoveného cieľa. Plným právom preto môžeme náš vesmír kvalifikovať ako cieľovo orientovaný systém.

6. Pôvod života z pohľadu fyziky

6.1 Filozofické východiská

V otázke názoru na život a jeho pôvod sa vykryštalizovali v podstate dve opozičné stanoviská: materialistické (evolučné) a idealistické (kreačné). Ide tu teda o stret evolucionizmu a kreacionizmu a o tom, že tieto dve ideológie ešte aj v súčasnosti zvádzajú tvrdé boje, sme už na inom mieste písali. Materialistický pohľad na život a jeho vznik sa často chápe ako pohľad vedy, kým kreacionizmus patrí organicky do sféry viery, preto uvedený konflikt sa týka vlastne vzťahu medzi vedou a vierou. K tomu však treba dodať, že súčasná progresívne chápaná viera zásadne neodmieta evolúciu a preto nie je už pravdou, že by náboženský svetonázor bol apriórne nevedecký.

V tejto súvislosti treba spomenúť aj koncepciu tzv. vedeckého kreacionizmu, ktorým sme sa už podrobnejšie zaoberali. Zástancovia tejto koncepcie spochybňovaním výsledkov exaktných prírodných vied a ich metód skúmania minulosti takmer úplne popierajú existenciu evolúcie. Tým „vedecky“ dokazujú existenciu jednorazového aktu stvorenia sveta i všetkého, čo v ňom je, a to v rozpätí asi 10 tisíc rokov. Vzhľadom na početné paleontologické nálezy a na objektívnosť i spoľahlivosť stanovenia veku rozličných objektov treba vedecký kreacionizmus v súčasnosti považovať za priveľmi naivný.

6.2 Vznik anorganických látok

Existenciu života podmieňuje určitá materiálová báza. Sú to anorganické látky, ktoré sa mohli neskôr stať východiskom pre vznik organických látok, ktoré môžu byť skutočným nosičom života. Ako sa teda náš svet zaplnil anorganickými látkami?

V článku 4.3 sme sa dosť podrobne zaoberali udalosťami počas prvých zlomkov sekundy po Veľkom tresku. Dozvedeli sme sa, že po tzv. 1. vesmírnom fázovom prechode zostali v našom vesmíre už len základné častice, a to kladné protóny, neutrálne neutróny a záporné elektróny. Ich počty sa spočiatku ešte menili, pretože v dôsledku stále veľmi vysokej teploty sa mohli vzájomne premieňať, resp. priamo generovať z „polovej“ formy hmoty, t. j. zo žiarenia. Tento proces sa zastavil po niekoľkých desiatkach sekúnd po Veľkom tresku, keď sa zloženie vesmíru na asi 300 tisíc rokov stabilizovalo. Vtedajší vesmír pozostával najmä z protónov, héliových jadier, elektrónov a asi miliárdkrát energetickejšieho žiarenia.

6.3 Vznik organických látok

Vieme, že život môže existovať len na báze organických látok, preto evolučná teória vzniku života musí objasniť, ako sa mohli z anorganických látok spontánnym vývojom vytvoriť organické. Dlho vládlo presvedčenie, že všetky organické látky sú výlučne produktom živých systémov a nemožno ich získať syntézou anorganických látok. Bariéra sa prekonala, keď sa nemeckému chemikovi F. Wöhlerovi podarilo vyrobiť z anorganických látok organickú zlúčeninu ? močovinu. Tým sa v podstate problém ešte nevyriešil, pretože takáto syntéza vyžadovala špeciálnu technológiu a komplikovanú aparatúru. Tie, samozrejme, v prebiotickej ére k dispozícii neboli.

Na základe už známej a dobre rozpracovanej teórie vznikania nových kvalít, tzv. synergetiky, však vieme, že k zmene kvality systému môže dôjsť vtedy, keď sa dostane do stavov „dostatočne vzdialených od rovnováhy“ a objaví sa vhodná porucha (fluktuácia). Z tohto poznatku bolo možné dedukovať, že v búrlivej ére tvarovania planéty, keď sa anorganické systémy celkom prirodzene dostávali do stavov vzdialených od rovnováhy, mohlo dochádzať ku zmene ich kvality, t. j. aj k vzniku organických látok. Anorganické systémy, ktoré boli vtedy k dispozícii, boli najmä systémy zložené z vody, vodnej pary, metánu, amoniaku a vodíka. Príčinami, ktoré ich privádzali do stavov vzdialených od rovnováhy, mohli byť napríklad elektrické výboje, výbuchy sopiek, veľké mechanické tlaky a pod. O tom, že nejde len o planú špekuláciu, nás presvedčili experimenty amerického biológa S. L. Millera, pri ktorých nechal na uvedené systémy dlhodobo pôsobiť elektrické výboje. Asi po týždni zistil, že v banke, v ktorej boli skúmané látky uzavreté, sa okrem anorganických látok objavila aj desiatka rozličných organických látok (aminokyselín). To sú už vlastne zárodky všetkých organických substancií potrebných pre život.

Skôr, ako sa na báze spontánne vznikajúcich aminokyselín mohli začať formovať základy živých systémov, museli sa uskutočniť ešte dva veľmi dôležité procesy: Po prvé homogénny fyzikálno-chemický systém sa musel „podrobiť“ prvotnej štrukturalizácii, ktorá sa prejavila vznikom tzv. koacervátov, a po druhé fyzikálno-chemické systémy museli vygenerovať nový fenomén, bez ktorého si „fungovanie“ živých systémov nemožno predstaviť. Tento proces sa nazýva autokatalýza. Obidva fenomény si vyžadujú podrobnejšiu analýzu.

6.4 Prvotná štrukturalizácia a autokatalýza

Medzi biológmi sa ešte stále vedú diskusie o tom, čo je to vlastne život a kedy sa na našej planéte začal. Odpoveď na tieto otázky sa veľmi pravdepodobne nikdy nedozvieme, pretože sa ukazuje, že hranice medzi živým a neživým nie sú „ostré“. Keď postupne prechádzame od najzložitejších biologických systémov k jednoduchším a primitívnejším a dorazíme až na úroveň atómov, kdesi zrejme prekročíme onú magickú hranicu medzi živým a neživým. Už sme spomenuli, že podľa súčasných predstáv najprimitívnejším tvorom, ktorému by sa ešte dali prisúdiť akési primitívne znaky života, je viroid. Je to však v podstate už len úlomok ribonukleovej kyseliny (RNA). Problém je v tom, že tento systém začína prejavovať známky života až vtedy, keď sa mu umožní preniknúť do živej bunky a zneužiť jej mechanizmy na svoje vlastné rozmnožovanie. Z toho vyplýva, že viroid určite nemožno považovať za prvého tvora v oblasti živej prírody, ak ho vôbec možno považovať za nosič života. Z hľadiska problému vzniku života sa preto musíme orientovať na bunku a jej prehistóriu, teda na predbunkovú evolúciu.

Isté je, že predbunková evolúcia si vyžaduje vhodnú materiálovú bázu. Bola ňou organická príroda spolu s anorganickými látkami, z ktorých vznikla spontánnou evolúciou. Ako východiskovú situáciu si môžeme predstaviť určitý homogénny systém, ktorý pozostáva z kvapalného nosiča (vody) a zo zvyškov aminokyselín, ktoré v nej voľne plávali. Ak sa z tejto „prapolievky“ malo vyvinúť čosi, čo malo nádej ďalšou evolúciou vyústiť do vzniku živých systémov, potom sa nevyhnutne musel uskutočniť proces „dehomogenizácie“, t. j. proces primárnej štrukturalizácie. Aminokyseliny sa museli skoncentrovať do zhlukov, ktoré nazývame koacerváty. Tie sa interakciou s okolitým prostredím prostredníctvom primitívneho „dráždenia“ začali postupne transformovať na autonómne jednotky.

Pre chemikov a biológov bolo donedávna dosť veľkým problémom vysvetliť tento proces „koacervatizácie“. Pre fyziku v súčasnosti to už problémom nie je, tá je schopná ponúknuť prinajmenšom dva mechanizmy, ktoré by mohli viesť k vzniku koacervátov. Prvá z nich bazíruje na tom, že východiskový systém je dvojzložkový (voda a zvyšky aminokyselín), pričom jeho komponenty sa vyznačuje značne odlišnou hodnotou difúzneho koeficientu. Už spomínaná synergetika dokazuje, že práve v takýchto systémoch je vznik štrukturalizácie možný a pravdepodobný. Takýmto mechanizmom vznikajú aj iné v praxi ľahko pozorovateľné štruktúry, napríklad snehové záveje, pieskové duny, „baránky“ na nebi a pod. Mysliteľný je aj iný mechanizmus. Vychádza z dynamiky realizovanej postupne sa meniacimi rýchlosťami. S takou situáciou sa môžeme stretnúť napríklad na pobrežiach morí a jazier, kde voda vetrom či prílivom hnaná smerom k brehu postupne stráca rýchlosť. Pritom vizuálne pozorujeme zhromažďovanie rozličných ľahších plávajúcich predmetov v celkom presne definovaných lokalitách. Takéto vysvetľovanie vzniku koacervátov by mohlo podporiť názor, podľa ktorého sa život vyvinul v blízkosti brehov teplých morí či jazier.

Proces transformácie zhlukov koacervátov na systémy, ktoré vykazujú už určité primitívne znaky života, však vyžaduje, aby sa v nich vytvorili podmienky na realizáciu primitívnych životných prejavov. Patria k nim najmä látková výmena, schopnosť generovať časové oscilácie a priestorovú segmentáciu, schopnosť uskutočňovať selekciu už na molekulárnej úrovni a schopnosť generovať, uchovávať a prenášať informáciu prostredníctvom génov. Otázkou je, či každý z týchto prejavov sa generoval svojou vlastnou špecifickou cestou, alebo či sa neobjavil najprv na rozhraní medzi neživým a živým svetom nejaký nový fenomén ako ich spoločný predchodca. V súčasnosti už dosť spoľahlivo vieme, že okrem génového mechanizmu všetky ostatné fundamentálne prejavy môžeme prisúdiť spoločnej prapríčine ? autokatalýze. Isté je, že keby tento proces neprebiehal už na molekulárnej úrovni, život v rozvinutej forme by nemohol existovať.

Čo je autokatalýza? Ľahko ju možno definovať a pochopiť, ak si najprv vysvetlíme pojem „katalýza“. Je to proces, pri ktorom sa účinkom vhodnej látky zvyšuje rýchlosť syntézy nejakého produktu, čiže jej efektívnosť. Látky, ktoré to spôsobujú bez toho, aby sa pri tom chemicky menili, sa nazývajú katalyzátory. Takéto procesy zrejme prebiehajú v živých systémoch, no len to by na ich funkčnosť nepostačovalo. Biologický systém pre realizáciu svojich životne dôležitých funkcií vyžaduje podstatne efektívnejší spôsob ovplyvňovania účinnosti syntézy určitých látok. Spočíva v tom, že funkciu katalyzátora si vykonáva sama syntetizovaná látka. Inými slovami, látka je sama sebe katalyzátorom, čo značí, že o čo viac sa jej vyrobilo, o to väčšou rýchlosťou prebieha ďalšia syntéza. Otázkou je, či je to „technicky“ možné.

Každému je jasné, že rýchlosť syntézy vody z vodíka a kyslíka nemôže závisieť od toho, koľko vody sa už vyrobilo. Keby sme nenašli uspokojivé riešenie problému, kde sú príčiny autokatalýzy a či sa tento fenomén mohol vyvinúť spontánnym vývojom, museli by sme sa zmieriť s konštatovaním, že život nemohol vzniknúť evolúciou z anorganickej hmoty. Uspokojivé riešenie tohto problému v súčasnosti poskytuje tzv. Korzuchinova teoréma. Podľa nej možno zostaviť taký komplex chemických paralelne prebiehajúcich reakcií, v ktorom určitej látky pribúda podľa ľubovoľnej funkcie, teda aj autokatalyticky. Autokatalýza je teda proces, ktorý nie je vlastný „sólovým“ chemickým reakciám, ale ich komplexu. To je aj filozoficky prijateľné vysvetlenie, pretože potvrdzuje tézu, že celok je vždy obsahovo bohatší, ako prostý súčet jeho častí.

Keď chemická báza nášho vesmíru v určitých lokalitách (na vhodnej planéte) dostatočne skomplexnela a začali tam prebiehať vzájomne prepojené komplexy chemických reakcií, celkom prirodzene sa mohla objaviť autokatalýza, ktorá predstavovala „most“ medzi neživým a živým svetom. Tá podmienila vznik niektorých podivuhodných vlastností systémov, ktoré sa spontánne začali meniť na systémy s charakteristickými znakmi života.

6.5 „Zázraky“ autokatalýzy

Látková výmena je jednou zo základných vlastností živých systémov, ale na jej uskutočňovanie nie je nutná autokatalýza, hoci jej prítomnosť túto výmenu značne zdokonaľuje. Čo bez autokatalýzy existovať nemôže, sú schopnosti systému generovať časové oscilácie a priestorovú štrukturalizáciu. Najprekvapujúcejšie je, že aj selekciu. Vieme, že veľa významných procesov v živých systémoch prebieha v periodickom rytme, napríklad glykolýza (transformácia potravy na látky bohaté na energiu) a proces fotosyntézy (transformácia svetelnej energie na chemickú s produkciou kyslíka). Isté je, že tu nepôsobí „princíp práce a oddychu“, ktorý sa často cituje v biologickej odbornej literatúre, ale že je to dôsledok vlastností procesov na molekulárnej úrovni.

Aj pomerne jednoduchou matematikou možno dokázať, že systémy, v ktorých prebieha autokatalýza, musia vykazovať časové oscilácie. Ak sa tieto oscilácie uskutočňujú v režime tzv. limitného cyklu, predstavujú jeden z najspoľahlivejších a najstabilnejších režimov činnosti systémov. Stretávame sa s nimi aj na vyššej úrovni organizácie živých systémov, napríklad pri riadení srdcových pulzov, mozgových biorytmov a i.

Rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia, je spôsobilosť systému spontánne sa štrukturalizovať, čiže organizovať životne dôležité funkcie v rámci priestorovo rozložených subsystémov. Čo núti pôvodne homogénny systém, aby začal vytvárať podmienky pre určitú priestorovú distribúciu hmoty či elektrického náboja a aby v rámci tohto procesu umožnil určitú výhodnú separáciu životne dôležitých aktivít? Aj v tomto prípade možno matematicky dokázať, že systém, ktorý sa vyznačuje autokatalýzou, je predurčený na to, aby sa pri splnení určitých podmienok spontánne „rozsypal“ na kompartmenty, v ktorých sa začnú produkovať autonómne procesy. Do tejto kategórie patria aj také fundamentálne procesy, akými sú distribúcia živých systémov na bunky, vnútorná diferencovanosť buniek, vznik tvarov (morfogenéza), pôvod mozaikového sfarbenia živočíchov a pod. V poslednom prípade sa podarilo dokázať, že mozaikové sfarbenie rastlín a živočíchov nie je zakódované v génoch, ale je produktom distribúcie farbiva pri jeho transporte organizmom, ktoré je výsledkom vzájomnej súhry autokatalýzy (pri syntéze tzv. aktivátorov a inhibítorov) a ich difúzie.

6.6 „Príroda jednoducho stratila trpezlivosť“

Vieme, že živé systémy potrebovali na svoj vznik približne tri až štyri miliardy rokov. Na prvý pohľad je to ? merané ľudskými mierkami ? veľmi dlhá doba, ale keď si uvedomíme, čo všetko sa muselo uskutočniť, aby sa na Zemi konečne objavil život, a najmä ak prihliadneme na skutočnosť, že vývoj, ktorý nie je riadený „zhora“, prebieha náhodne a preto veľmi pomaly, prídeme k záveru, že uvedená doba je až neuveriteľne krátka na to, aby príroda mohla uskutočniť tento výnimočný výkon. V literatúre nechýba pokus o približný odhad časového úseku potrebného na zrod najjednoduchšieho živého tvora (vírusu) na základe počtu pravdepodobností.

Vyjdeme zo známeho faktu, že poznanie vírusu si vyžaduje približne 1 000 bitov informácií. (Pripomeňme, že 1 bit informácií predstavuje poznanie jednej z dvoch možností.) Na základe vzťahu medzi počtom informácií v bitoch a pravdepodobnosťou výskytu určitého fenoménu (H ? ln p) možno vypočítať, že pravdepodobnosť vzniku uvedeného vírusu náhodným zoskupením je približne p ? 2^?1000 ? 10^?300. Ak realisticky predpokladáme, že čas potrebný na „spustenie“ potrebného chemizmu je približne 1 hodina, potom počet všetkých za jednu hodinu vzniknutých vírusov (za predpokladu, že tento proces prebiehal v oceánoch) by sme dostali vynásobením uvedenej pravdepodobnosti faktorom V_oceán/V_vírus ? 10³³, kde písmeno V značí objem. Počet všetkých od Veľkého tresku vytvorených vírusov by sme získali ešte vynásobením počtu hodín, ktoré ubehli od tohto okamihu (10¹³). Tak dostaneme výsledok, že náhodným zoskupením malo šancu vzniknúť len asi 10^?300 x 10³³ x 10¹³ ? 10^?254 vírusov. Z toho vyplýva, že na to, aby sa od Veľkého tresku doteraz vytvoril aspoň jeden celý vírus, muselo by uplynúť ešte 10²⁵⁴-krát viac hodín ako uplynulo od začiatku doteraz. Prakticky to značí, že takýmto mechanizmom by sa to nemohlo stať nikdy. A predsa to príroda dokázala za necelé štyri miliardy rokov!

Uvedený odhad možno komentovať dvojakým spôsobom: Po prvé ? konštatovať, že v tomto prípade bola nutná externá (napríklad mimozemská) intervencia, alebo ? po druhé ? hľadať mechanizmy, ktorými bola príroda schopná radikálne urýchliť vývojový proces. Druhý variant vtipne komentoval jeden biológ: „Minulosť prírody sa dá veľmi ľahko vysvetliť ? jednoducho stratila trpezlivosť.“ Reálna skutočnosť je taká, že poznáme aspoň dva mechanizmy, ktoré pomáhali prírode veľmi efektívne odhodiť „balast“ a ponechať vo vývoji len to, čo sa ukázalo ako životaschopné. Obidve sme už v predchádzajúcom texte spomenuli. Jedným z týchto mechanizmov je selekcia, ktorá prebieha (vďaka autokatalýze) už na molekulárnej úrovni a tým zrýchľuje evolúciu už v prebiotickej ére.

Druhým veľmi efektívnym procesom z tohto hľadiska sú fázové prechody, čiže kvalitatívne zmeny. Pri nich vždy dochádza k radikálnej redukcii tzv. stupňov voľnosti. Tento problém si môžeme názorne ilustrovať.

Predstavme si strunu na husliach. Pomocou sláčika ju dostávame do stavov „vzdialených od rovnováhy“, v ktorých už stratila stabilitu. V tom okamihu sa v nej začne generovať obrovské množstvo rozruchov, ktoré jej vnucujú určitý časový premenlivý rytmus. Tieto rozruchy sa veľkou rýchlosťou šíria po strune k bodom upevnenia, odtiaľ sa odrážajú späť a interferujú s pôvodnými rozruchmi. Ak majú nevhodné vlnové dĺžky, tak sa po niekoľkonásobnom odraze vzájomnou interferenciou úplne zlikvidujú. „Víťazom“ tohto konkurenčného boja, ktorý sa odborne často nazýva „princíp zotročenia“, sa stáva ten rozruch, ktorý má v daných podmienkach optimálnu vlnovú dĺžku. Je to taká vlnová dĺžka, že sa na celú strunu zmestí presne celočíselný násobok polovín.

6.7 „Barok“ prírody

6.8 Mimozemské civilizácie

Na záver našich úvah o možnosti vzniku života na Zemi sa žiada povedať niečo aj o možnostiach života v iných lokalitách vesmíru. Prekvapujúco veľký počet biológov ? o laikoch ani nehovoriac ? je presvedčený o tom, že vo vesmíre existuje relatívne veľký počet systémov, ktoré sa vyznačujú životom a prípadne aj inteligentnými tvormi. Z toho pramenia informácie o „ufónoch“ a masové aktivity v oblasti „ufológie“. Čo na to fyzika? Ak by sme predbehli analýzu argumentov pre a proti, mohli by sme konštatovať, že hoci principiálne nemožno výskyt mimozemšťanov absolútne vylúčiť, seriózna vedecká analýza problému vedie k záveru, že takáto realita je málo pravdepodobná.

Vyjdeme z faktov, o ktorých sotva možno pochybovať. Predovšetkým fyzika môže na základe informácií, ktoré nám z celého pozorovateľného vesmíru prinášajú rozličné žiarenia, kompetentne tvrdiť, že v celom našom vesmíre sa vyskytujú len také elementárne častice a chemické prvky, aké sú na našej Zemi. Z druhej strany (prostredníctvom chémie a biológie) vieme, že život ako neobyčajne zložitý fenomén pre svoju existenciu si vyžaduje obrovskú variabilitu chemických zlúčenín. Je len jediný chemický prvok, ktorý môže takúto variabilitu poskytnúť, a je ním uhlík. Ale ak má vzniknúť život na báze uhlíka, potom si to žiada splnenie veľmi prísnych podmienok z hľadiska „technických“ parametrov lokality, v ktorej by sa to malo uskutočniť. Nesmú byť v ničom veľmi odlišné od tých, ktoré vládnu v našej slnečnej sústave a na Zemi. Pomerne jednoduchými argumentmi možno dokázať, že keby sa tieto parametre len trošku líšili od tých, aké tu naozaj boli a sú, život (a o to menej človek) by neboli vznikli. Keby sme teda chceli nájsť život aj v extraterestriálnych priestoroch, museli by sme dokázať, že aj inde existujú slnečné sústavy (s planétami resp. s planétou) takmer identické s našou. O tom, že podobných systémov môže byť vo vesmíre veľa, niet pochýb, ale aká je pravdepodobnosť, že sú vo všetkých aspektoch našou dokonalou napodobeninou?

Skladba planét našej slnečnej sústavy (postupný nárast hmotnosti smerom od Slnka až po Jupiter, potom zasa pokles) by mohla svedčiť o tzv. katastrofickom pôvode našej slnečnej sústavy. Pred vyše štyrmi miliardami rokov došlo asi ku (nám doteraz neznámej) kolízii prahmoty našej slnečnej sústavy s iným vesmírnym objektom, pri ktorej sa časť tejto pralátky vytrhla a ďalšou evolúciou, ktorej detaily už vieme dosť dobre opísať, sa sformovala do planét spolu s našou Zemou. Ak pre vznik života a jeho existenciu si príslušná uhlíková báza vyžaduje viac-menej presne takú planétu, akou je naša Zem, môžeme sa pýtať, aká je pravdepodobnosť, že by sa aj niekde inde vo vesmíre mohla zopakovať taká istá katastrofa s dokonale rovnakými dôsledkami ako v našom prípade (nemôžeme zabúdať ani na to, že aj príslušné Slnko musí byť takmer presne také ako naše). Pravdepodobnosť takej udalosti vo vesmíre je nesmierne malá.

Stanovisko fyziky k možnostiam extraterestriálneho života je preto veľmi skeptické a väčšina fyzikov a biofyzikov zastáva názor, že život a jeho koruna ? človek ? sú fenomény, ktoré veľmi pravdepodobne existujú len v jedinej lokalite. Na našej planéte. To však nemusí vylučovať prítomnosť nejakých primitívnych zárodkov života aj v iných lokalitách, dokonca ich možné prenesenie na našu Zem, o čom sme sa už zmienili. No na to, aby sa z primitívnych zárodkov vyvinulo aj živočíšne a inteligentné tvorstvo, bolo potrebné splniť celý rad ďalších veľmi náročných podmienok.

Záverom celej kapitoly o vzniku života treba povedať, že od fyziky nemožno žiadať, aby vyriešila všetky záhady spojené s jeho vznikom a vývojom. Je pravdou, že fyzika ešte nevie dať vyčerpávajúcu odpoveď na otázku, čo všetko je v rámci fyzikálnych zákonov možné, ale dosť kompetentne vie povedať, čo možné nie je. Z tohto hľadiska sa možno fyziky spýtať, či mohol alebo nemohol život vzniknúť spontánnou evolúciou? Pokúsili sme sa naznačiť, že odpoveď na túto otázku by mohla byť aj kladná. Nepoznáme už totiž bariéru, pre ktorú by sa evolúcia nemohla principiálne prepracovať až k oživeniu mŕtvej hmoty. Tento záver je prijateľný tak pre ateistu, ako aj pre veriaceho človeka. Ateista to môže chápať ako potvrdenie idey, že príroda ? ak sa už raz prebudila z vákua ? mohla sa vlastnými „silami“ dopracovať k životu. V prípade veriaceho to môže viesť k presvedčeniu, že Boh hneď na začiatku vložil do prahmoty také presné „inštrukcie“, že si príroda sama kreovala fenomény, ktoré chcel v nej mať. Aby to mohla dokázať, musel v nej trvale udržiavať potrebnú dynamiku.

6.9 Kauza „Život“

Už niekoľkokrát sme spomenuli, že v súčasnosti sa opäť generuje určité pnutie medzi vedou a vierou. (Zdôraznime však, že sa to týka prakticky len katolíckej vetvy kresťanstva, ostatné majú k problematike značne tolerantnejšie stanoviská.) Týka sa podstaty ľudského života a možnosti manipulácie s jeho „primárnymi“ súčiastkami ? kmeňovými bunkami. Preskúmali sme už všeobecné podmienky možnosti vzniku života evolúciou, ale problém skutočného žitia živých organizmov, predovšetkým človeka, na vysoko rozvinutej úrovni tohto fenoménu si vyžaduje viaceré ďalšie konkrétne informácie. Predovšetkým je potrebné oboznámiť sa so základnými pojmami molekulárnej biofyziky.

6.9.1 Základné pojmy molekulárnej biofyziky

Základom každého živého organizmu sú makromolekuly nukleových kyselín, bielkovín a polysacharidov. Možno k nim ešte prirátať tuky, ale tie neurčujú základné vlastnosti živých systémov.

Aj makromolekuly majú svoju štruktúru, nemožno ju však opísať tak jednoducho ako štruktúru kryštalických látok. Je zvykom rozoznávať primárnu, sekundárnu, terciárnu a kvartérnu štruktúru makromolekúl. Primárnu štruktúru určuje lineárna sekvencia základných zložiek makromolekuly, sekundárna štruktúra je určená priestorovým rozložením atómov v danom type polymérneho reťazca. Túto štruktúru možno skúmať rovnakými metódami ako kryštalickú štruktúru. Celý reťazec s určitou sekundárnou štruktúrou môže byť rozličným spôsobom stočený. Toto postáčanie reťazca determinuje terciárnu štruktúru. O kvartérnej štruktúre hovoríme vtedy, keď sa jednotlivé makromolekuly určitým spôsobom skladajú do samostatných väčších celkov.

Nukleové kyseliny sú polyméry nukleotidov, ktoré pozostávajú z troch zložiek: purínovej, prípadne pyrimidínovej bázy, cukru a kyseliny fosforečnej. Kostru reťazca týchto kyselín tvorí kyselina fosforečná a cukry a na ňu naviazané purínové, prípadne pyrimidínové bázy. Cukrovou zložkou môže byť ribóza alebo deoxyribóza. V prvom prípade hovoríme o ribonukleovej kyseline (RNA), v druhom prípade o deoxyribonukleovej kyseline (DNA). Význam týchto kyselín spočíva v tom, že sú nosičmi dedičnej informácie (RNA len výnimočne). Tvoria teda gény. Ich funkciu si predstavujeme takto: Každá DNA sa skladá z dvoch antiparalelných reťazcov, ktoré sú stočené okolo spoločnej osi tak, že ich bázy sú orientované do stredu a spájajú obidva reťazce tzv. vodíkovými väzbami. Tieto väzby môžu vytvárať len dve rozličné kombinácie báz: tymín s adenínom a guanín s cytozínom. Sled týchto zložiek DNA v jednom reťazci predstavuje genetický kód a zabezpečuje „program“ tvorby jedného druhu bielkoviny.

Celý proces tvorby bielkoviny prebieha tak, že v základnom elemente každého živého organizmu, v bunke, sa na základe pôvodnej matrice DNA tvoria rovnaké nové reťazce v dôsledku chemickej afinity spomínaných báz. Pôvodný dvojitý závit sa rozpletie a na každý tymín (guanín) sa naviaže adenín (cytozín). Tomuto druhu syntézy hovoríme replikácia. Bielkoviny sa nemôžu tvoriť takýmto jednoduchým mechanizmom, pretože ich matrica je odlišná od matrice DNA. Prostredníkom medzi genetickým kódom zapísaným v DNA a bielkovinami sú molekuly transferovej RNA, ktoré jednou časťou „čítajú“ informáciu z DNA a druhou dávajú príkazy na syntézu daného druhu bielkoviny. Celý proces regulujú zložité bielkovinové makromolekuly, ktoré nazývame enzýmy. Na určitom stupni rastu sa bunka rozdelí. Nová bunka obsahuje tú istú DNA ako materská a s ňou všetky informácie na tvorbu nových buniek. Keďže na základe týchto informácií sa syntetizujú rovnaké bielkoviny, ktoré sú nosičmi základných vlastností živých organizmov, všetky organizmy jedného druhu majú rovnaké fyziologické a morfologické vlastnosti.

Prítomnosť niektorých látok alebo vonkajší zásah (napríklad žiarenia) môžu zapríčiniť nesprávne spárovanie štyroch základných báz DNA. Vzniká mutácia. Jej dôsledkom je zmena genetického kódu, teda to, že sa v ďalšom procese syntetizuje iná bielkovina chybným zaradením aminokyseliny v reťazci. Dochádza k zmene v genetickom kóde. K rovnakému výsledku vedie aj preniknutie vírusu do bunky. Vírus prenesie do bunky svoju DNA, čím poruší genetický kód. Táto porucha môže niekedy potláčať všetky iné funkcie bunky okrem regeneračnej, čo môže viesť k vzniku nádorov.

Bielkoviny sú polyméry aminokyselín pospájaných navzájom peptidovou väzbou. Na základný reťazec polyméru sú pripojené bočné reťazce, ktoré špecifikujú druh aminokyseliny. Podľa štruktúry delíme bielkoviny na skleroproteíny (s vláknitou štruktúrou) a sféroproteíny (s globulárnou štruktúrou). Niektoré sféroproteíny sa vyznačujú tým, že k ich polypeptidovým reťazcom je pripojená nebielkovinová zložka, dôležitá pre určitú biologickú funkciu (napríklad zložka podmieňujúca tvorbu červeného krvného farbiva).

Polysacharidy sú polyméry rôznych cukrov s význačnými fyzikálnymi vlastnosťami a slúžia v živom organizme ako látky podporné (celulóza) alebo rezervné (glykogén a škrob).

Dôležitú úlohu v živých organizmoch so zaujímavými fyzikálnymi vlastnosťami majú membrány. Oddeľujú bunky, prípadne aj iné samostatné celky od okolia a zároveň s ním zabezpečujú styk. Bunky cez ne prijímajú látky nevyhnutné pre život a vylučujú splodiny látkovej výmeny. Základom membrány je vrstva tuku z obidvoch strán pokrytá vrstvou bielkovín, ktoré sú na vonkajšej strane hydrofilné (nasýtené vodou) a na vnútornej strane hydrofóbne (vypudzujú vodu). Povrchy buniek sú preto vždy zmáčané. Vrstvy sú prerušované kanálmi, ktoré sú obložené vrstvou bielkovín a majú dôležitú úlohu pri transporte látok do buniek.

Prenos vzruchov v živom organizme zabezpečuje nervová sústava, t. j. systém elektricky vodivých ciest, pripomínajúcich dlhé valcové kondenzátory. Nervy sú výbežkami nervových buniek (neurónov), ktoré zabezpečujú v živých organizmoch nižšiu, prípadne vyššiu (rozumovú) nervovú činnosť. Neuróny sú teda akési základné prvky biologického elektrického systému. V porovnaní s umelými elektronickými systémami však pracujú oveľa úspornejšie a pri plnení ekvivalentných úloh (prenos, spínanie, detekcia, zosilňovanie, ukladanie do pamäti) zaberajú podstatne menší priestor. Najmä preto sa pozornosť súčasnej elektroniky zameriava na biologickú elektroniku.

Vidíme, že až na vyššiu rozumovú činnosť možno podstatu živých systémov pomerne dobre pochopiť v rámci fyziky, chémie a biológie.

6.9.2 Termodynamický pohľad na život

Slávny fyzik, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku E. Schrödinger napísal (1935) knihu s názvom Čo je život? Na základe vtedy dostupných informácií sa pokúsil aplikovať zákony termodynamiky na živé systémy a jeho úvahy na túto tému sumarizuje výrok: „Živý systém sa kŕmi negatívnou entropiou.“ Laikovi vo fyzike tento výrok nič nehovorí, ale nie je až taký veľký problém pretransformovať ho do zrozumiteľnej reči. Všetky prírodné systémy sa vyznačujú určitou úrovňou svojej vnútornej organizácie. Jej mierou je fyzikálna veličina nazývaná „entropia“. Čím je systém organizovanejší, tým nižšou entropiou sa vyznačuje. Ak sa živý organizmus vyvíja od menej organizovaného na organizovanejší, musí entropiu „vydychovať“ do okolia, inými slovami ? musí odkiaľsi prijímať „negatívnu entropiu“, aby sa jeho celková entropia mohla zmenšovať. Mechanizmus týchto procesov dlho zostával neznámy.

Určité svetlo do tejto problematiky vniesol ďalší slávny vedec I. Prigogine, ktorý za svoj prínos do vedy získal Nobelovu cenu. Zistil, že za určitých okolností sa systém môže „samoorganizovať“, čiže znížiť svoju entropiu. Keďže však platí univerzálny zákon, podľa ktorého entropia uzavretého systému môže spontánnymi procesmi vo svojom vnútri len rásť, musí sa uvedený (lokálny) pokles entropie vykompenzovať rýchlejšou degeneráciou okolia. V bežnej reči tomu hovoríme „devastácia okolia“. Je to cena, ktorou sa platí za to, že nejaký systém sa môže samoorganizovať. Akými mechanizmami?

Je zrejmé, že určitú organizáciu možno do systému vniesť aj zvonku. Bežne sa to deje v sociálnych systémoch, v ktorých sa organizácia realizuje vnášaním určitých pravidiel (zákonov) generovaných riadiacimi orgánmi. Analogické procesy možno realizovať aj v neživej sfére. Umelecké obrazy na oknách môže vytvoriť umelec, ale môžu vzniknúť aj spontánne, ak zabezpečíme vhodné podmienky ? potrebnú vlhkosť a primeranú nízku teplotu. Do kategórie priameho zníženia entropie v systéme treba zaradiť aj akty kreácie.

S ohľadom na uvedené fakty si môžeme položiť zmysluplnú otázku: Výsledkom akých procesov je človek. Je za tým čisto kreatívny zásah „zvonku“, alebo len spontánny vývoj, resp. obidvoje? V odpovediach na túto otázku ešte vždy súperia tri skupiny vzdelancov: kreacionisti, „vedeckí kreacionisti“ a evolucionisti. Podľa prvých je človek so všetkým, čo v ňom je, produktom Kreátorovej interakcie „ad hoc“, druhá skupina pripúšťa aj určitú evolúciu, ale podstatné zmeny pripisuje aktivitám Boha, zatiaľ čo tretia skupina sa nazdáva, že všetko, čím človek disponuje, mohlo vzniknúť spontánnou evolúciou. Posledný názor sa nemusí nutne viazať len na materialisticky orientovaných mysliteľov. Je známe, že teológ a súčasne paleontológ Teilhard de Chardin vyhlasoval, že „...všetko počínajúc neživou matériou a končiac ľudskou dušou podlieha evolučnému procesu.“ Inak povedané: Boh pri kreácii človeka mohol túto úlohu bezo zvyšku zveriť „evolučnej technológii“.

Takýto názor zastáva aj I. Prigogine, ktorý napísal, že „nepoznáme prekážku, pre ktorú by život nemohol vzniknúť spontánnou evolúciou z neživej hmoty“. Môže byť teda aj ľudská duša produktom evolúcie? To je veľmi vážna otázka a zasluhuje si hlbšiu analýzu.

6.9.3 Dichotomický a trichotomický model človeka

7. Komunikácia Boha s človekom

Ateisti a deisti nemajú problémy s komunikáciou medzi Bohom a človekom. Tí prví preto, že Boha neuznávajú, druhí preto, že mu prisudzujú aktivitu len na začiatku. Podľa nich Boh po stvorení sveta a človeka už viac so svojím stvorenstvom neinteraguje. Teisti ? a tých je medzi veriacimi väčšina ? však veria, že Boh svet nielen stvoril, ale je s ním aj naďalej v kontakte, teda s ním nejakým spôsobom komunikuje. Ale ako? To je problém, ktorý vôbec nie je jednoduchý a vyžaduje si hlbšiu analýzu.

Najjednoduchšia sa zdá byť situácia opísaná v Starom zákone. Vtedy Boh komunikoval s ľuďmi priamo, dokonca ľudskými prostriedkami. Boha síce priamo nikto nevidel, ale na mnohých miestach starozákonného zjavenia sa dozvedáme, že bolo počuť jeho hlas, zjavoval sa prostredníctvom ohňa, vysielal k ľuďom svojich anjelov... Oprávnene sa však môžeme domnievať, že pri všetkých zmienkach tohto druhu musíme mať na zreteli metaforickú povahu biblických textov, v ktorých sa síce zjavuje nejaká dôležitá myšlienka, ale spôsob jej sprostredkovania sa nemusí stotožňovať s realitou. Tento „starozákonný“ spôsob komunikácie Boha s človekom nemôžeme preto chápať ako realistický a musíme sa zamýšľať nad takými spôsobmi tejto komunikácie, ktoré by boli prijateľné aj pre vzdelanejšie vrstvy.

7.1 „Holistický“ a „chaotický“ mechanizmus komunikácie

Pojmy „holizmus“, „holistický“ a iné varianty mali v minulosti miesto len vo filozofii a vyjadrovali určitý globálny spôsob myslenia. Skúmaný systém v ňom vystupoval vždy ako celok, ktorého súčasti sú vždy prepojené tak, že ich nemožno oddeliť a dianie v jednej časti nemožno vysvetľovať bez toho, aby sme nebrali do úvahy celý komplex. Fyzika vyjadruje tieto aspekty pojmami „lokálnosť“, resp. „nelokálnosť“. Možno konštatovať, že celá klasická fyzika bola „lokálna“, pretože umožňovala riešiť problémy (kvalitatívne aj kvantitatívne) určitej vymedzenej lokality bez toho, aby sa musel brať do úvahy aj ostatný priestor. Umožňoval to najmä fakt, že základné „zákony zachovania“ (napríklad zákon o zachovaní energie, hybnosti a momentu hybnosti) možno formulovať ako lokálne zákony. Túto skutočnosť by sa dalo v laickej reči formulovať aj tak, že procesy v jednotlivých lokalitách prebiehajú tak, že „neberú na vedomie“ to, čo sa odohráva mimo nich.

7.2 Problém zázrakov

Možno očakávať, že nadpis tohto článku vzbudí podozrenie, že fyziku možno použiť na vysvetľovanie záhad a zázrakov, ako aj všetkých tajomstiev viery. Treba však hneď v úvode potvrdiť, že nič také nebude cieľom nasledujúcich úvah. Keby sa to naozaj podarilo, potom by zázraky prestali byť zázrakmi a tajomstvá tajomstvami. Naším hlavným cieľom bude len poukázať na to, že v prípade mnohých zázrakov nemusí nutne ísť o porušenie fundamentálnych prírodných zákonov, ktoré boli na začiatku prisúdené vesmíru.

7.2.1 Paradoxy času

V praxi sme dosť často svedkami toho, že zázraky a tajomstvá viery vyvolávajú u časti veriacich a prakticky u všetkých neveriacich pochybnosti o ich reálnej existencii, pretože sú v rozpore s prírodnými zákonmi, v rozpore so „zdravým rozumom“ a často predstavujú „holú nemožnosť“. Pokúsime sa na viacerých príkladoch ukázať, že mnohé z nich naozaj záhadami sú, ale nie v tom zmysle, že by ich bolo potrebné apriórne odmietnuť ako vonkoncom nemožné a nezmyselné. Začneme hneď najhlavnejšou záhadou ? existenciou Boha. Veľmi často sa stáva, že po prednáškach, ktoré smerujú k podpore myšlienky o existencii Boha sa zdvihne diskutér a triumfálne položí otázku: „A kto stvoril Boha?“ V presvedčení, že tým vyvrátil všetky prednášateľove argumenty. Odpoveď teológov na takúto otázku je známa ? Boh je sám sebe príčinou svojej existencie, preto nepotrebuje byť stvorený inou bytosťou. Takáto odpoveď človeka zvyknutého na pragmatickú kauzalitu veľmi neuspokojí. Fyzika však vie k takto postavenému problému navodiť situáciu, v ktorej problém „samopríčiny“ sa prakticky nevyskytne.

Problém kauzality vždy predpokladá časovú následnosť dejov, pričom predchádzajúci dej môže byť príčinou nasledujúceho. Môžeme preto tvrdiť, že predpokladom príčinnej súvislosti je plynutie času. Keby čas neplynul, nemalo by zmysel hľadať príčinné súvislosti existujúcich fenoménov, tie by existovali ako večné a nemenné súcna. U Boha čas neplynie, preto ani nemá zmysel pýtať sa na príčinu jeho vzniku. Toto tvrdenie môže celkom prirodzene vyprovokovať ďalšiu otázku: Ako si možno predstaviť skutočnosť, v ktorej neplynie čas? Práve v tomto bode uvažovania môže prísť na pomoc fyzika, pretože pre ňu nie je nijakým problémom „zariadiť“, aby čas neplynul.

Opomenieme situácie, v ktorých naozaj nemá zmysel hovoriť o plynutí času. Sú to situácie súvisiace s tzv. termodynamicky rovnovážnym stavom systémov, v ktorých sa všetko odohráva dokonale chaoticky a reverzibilne, takže nič nesvedčí o tom, že by sa systém uberal nejakým význačným smerom determinujúcim plynutie času. Fyzika však vďaka moderným teóriám pozná aj omnoho atraktívnejšie a zaujímavejšie situácie, v ktorých sa s časom deje čosi nezvyklé.

7.2.2 Zázraky a prírodné zákony

7.3 Fyzika a modlitba

Názov článku je nezvyklý a iste vyvolá otázky typu: čo môže mať fyzika spoločné s modlitbou? Každé je predsa o niečom inom: modlitba je fenomén z duchovnej sféry a fyzika je veda o reálnom materiálnom svete. Ako uvidíme, nie je to celkom tak a pri hlbšom zamyslení nad problémom ľahko prídeme k záveru, že aj v tejto oblasti kontaktov medzi vedou a vierou sa môže zaiskriť. Vyplýva to z najčastejšieho obsahu modlitieb a z možností, ktoré sa ponúkajú na ich vyslyšanie. Vopred môžeme konštatovať, že v súčasnosti sa už objavujú uspokojivé modely na riešenie spomenutej paradigmy.

7.3.1 Modlitbový paradox

V 3. kapitole sme dospeli ku konštatovaniu, že evolúcia ako spôsob kreácie nášho sveta sa už stala uznávanou doktrínou nielen svetskej, ale aj cirkevnej hierarchie. Jej základom sú univerzálne platné prírodné zákony, ktoré spolu s dynamikou systémov, spôsobenou do nich vloženými silovými interakciami, zapríčiňujú spontánne generovanie nových kvalít, ktoré vo vesmíre okolo seba (vrátane seba) registrujeme. Úspešná realizácia tejto evolučnej technológie nášho vesmíru však predpokladá, že prírodné zákony platia vždy a bez výnimky, nikdy a nikde sa neobjavujú ich narušenia. Fyzici veľmi dobre vedia, že akékoľvek narušenie platnosti fyzikálnych zákonov by mohlo spôsobiť katastrofu.

Aj Kreátor, ako „autor“ tejto technológie, rešpektuje univerzálnosť a všeobecnú platnosť prírodných zákonov. Aj keď vzhľadom na svoju všemohúcnosť by ich mohol kedykoľvek porušiť, prípadne aj úplne zrušiť, experimentálnym pozorovaním diania vo vesmíre zisťujeme, že to nerobí, a ak, tak len veľmi zriedka. Ak sa to stane, hovoríme o zázrakoch. Práve uvedomením si týchto skutočností prichádzame k poznatku, že medzi fyzikou a modlitbou sa naozaj môžu vyskytnúť neriešiteľné problémy. Ak si totiž uvedomíme, že v prevážnej časti modlitieb ide o prosbu o nejakú konkrétnu pomoc, ich analýzou ľahko zistíme, že sa v nich Boh žiada o to, aby porušil niektorý zo základných prírodných zákonov, ktorých je autorom. To si všimli aj niektorí literáti, napríklad ruský spisovateľ I. S. Turgenev píše: „Za čokoľvek sa človek modlí, vždy prosí o nejaký zázrak.“ Možno uviesť niekoľko konkrétnych príkladov.

Keď sa horolezec v zasnežených horských terénoch modlí, aby ho Boh ochránil pred lavínami, tak ho v podstate žiada o to, aby v lokalite, v ktorej sa pohybuje, zrušil platnosť gravitačného zákona a tým zabezpečil, aby sa naňho nezrútili snehové masy. Alebo keď sa človek pohybuje v teréne za prudkej búrky a prosí Boha o ochranu pred bleskom, v skutočnosti sa domáha toho, aby Boh zrušil platnosť základných elektromagnetických zákonov a tak zamedzil vznik elektrického výboja v miestach, v ktorých sa spomenutý človek práve nachádza. Keď dlho neprší a široko-ďaleko nevidieť ani náznak mračna a celý národ sa modlí za vlahu, tak vlastne prosí Boha, aby z ničoho stvoril dažďové kvapky a pokropil nimi zem a tým porušil najzákladnejší prírodný zákon ? zákon o zachovaní hmotnosti a energie.

Možno však uviesť príklady modlitieb aj z inej oblasti. Matka sa modlí za uzdravenie svojho dieťaťa. V podstate žiada od Boha, aby v tomto prípade zrušil ŕyzikálno-chemicko-biologické zákony a tým zabezpečil vyzdravenie. Napokon možno uviesť aj príklad modlitby z čisto duchovnej sféry: rodič sa napríklad modlí za to, aby jeho dieťa úspešne vykonalo skúšku, v skutočnosti teda žiada od Boha, aby v tomto prípade nerešpektoval všetky tie zákony, ktoré ovládajú mechanizmy zbierania, uskladňovania a vybavovania informácií, aby jednoducho vložil tieto informácie adeptovi skúšky do hlavy vtedy, keď ich bude akútne potrebovať.

Najproblematickejším v celej tejto „kauze“ je fakt, že o zrušenie platnosti prírodných zákonov žiada nie jeden ani dvaja žiadatelia, ale denne milióny ba miliardy ľudí, navyše každý z nich má spravidla nie jednu, ale plejádu žiadostí. Keby ich mal Boh naozaj vyslyšať, znamenalo by to, že by musel každú sekundu miliónkrát narušiť platnosť svojich zákonov, ktoré prírode dal na to, aby mohla nerušene fungovať a sledovať cieľ, ktorý jej ustanovil. Takýmto častým porušovaním vlastných zákonov by vlastne postupoval sám proti sebe a ľahko by sa mohlo stať, že v dôsledku takýchto rušivých zásahov by vesmír nakoniec skolaboval.

Aby bol problém ešte vypuklejší, pripomeňme si, že sám Boh vyzýva ľudí, aby sa naňho obracali svojimi prosbami a sľubuje im, že budú vyslyšaní. („Čokoľvek budete prosiť v mojom mene, Otec nebeský vám dá“ (Mt 18,19; Jn 16,23) alebo „Proste a dostanete“ (Mt 7,7; Lk 11,9; Jn 16,24) a pod.) Celkom spontánne si na tomto mieste povzdychneme: „Pane, ako to chceš urobiť, aby si nenarušil ,tvárnosť‘ zeme a súčasne vyslyšal prosby svojich prosebníkov, ktorí Ťa vlastne o takúto degradáciu žiadajú?“ Z tejto dilemy iste existuje nejaké východisko, ale aké? Je zaujímavé, že až veda v 20. storočí je schopná ponúknuť určité akceptovateľné riešenie tohto problému.

7.3.2 Možnosť vyslyšania prostredníctvom chaotickej dynamiky

V článku 7.1. sme upozornili na reálnu možnosť komunikácie Boha s človekom prostredníctvom chaosu. Základné informácie o ňom sme získali v článku s názvom Harmónia kontra chaos. Teraz si niektoré poznatky znovu pripomenieme s cieľom konkrétnejšie vysvetliť algoritmus ovládania makroprocesov prostredníctvom malých fluktuácií.

7.4 Problém dobra a zla

Fyzika nepozná pojem dobra ani pojem zla. Všetky procesy v reálnom svete sa odohrávajú podľa prísnych a presných zákonov, ktoré platia pre materiálny svet nezávisle od toho, ako sa javia mysliacemu subjektu. Tieto pojmy patria do duchovnej sféry, ktorá sa od materiálnej principiálne odlišuje, preto sa ? aspoň na prvý pohľad ? zdá, že fyzika nemôže k problému dobra a zla nič netriviálne povedať. Treba si však uvedomiť, že dobro a zlo nie sú ? aspoň vo svoje prevažnej časti ? „a priori“ dané ako hotové a raz navždy dané fenomény, ale že sú to kategórie, ktoré sa generujú až ako dôsledky určitých procesov, pričom sa môže ten istý proces podľa okolností javiť raz ako dobro, inokedy ako zlo. Veľké množstvo dažďa sa v určitej lokalite vníma ako zlo (povodeň), zatiaľ čo ten istý jav, keby sa realizoval vo vyprahnutej krajine, by sa javil ako požehnanie.

Veci a javy sa teda vyprofilujú ako dobré či zlé (posudzované z ľudského stanoviska) až v procese „stávania sa“ za určitých konkrétnych okolností, takže predstavujú kategórie, ktoré súvisia s dynamikou procesov, uskutočňujúcich sa pri určitých konkrétnych „hraničných“ a „začiatočných“ podmienkach. Takto formulovaný problém charakterizuje jednu zo základných úloh fyziky: na základe známych zákonov nájsť pri presne formulovaných hraničných a začiatočných podmienkach stavy, ktorými bude systém prechádzať v procese svojej evolúcie. Zdá sa preto, že výsledky, ku ktorým sa fyzika v tomto úsilí dopracovala, by mohli byť aspoň do určitej miery poučné aj pre úvahy, ktoré sa týkajú všeobecnej polemiky okolo kategórií dobra a zla. Pokúsime sa ukázať, že fyzika môže naozaj prispieť k nej zaujímavými a prekvapujúcimi „výstupmi“.

7.4.1 Mechanizmy „stávania sa“

Začneme znovu citátom A. Einsteina, ktorý sme už raz uviedli: „Najnepochopiteľnejšie na našom vesmíre je to, že je pochopiteľný.“ Treba tomu rozumieť tak, že v našom vesmíre platí kauzalita, t. j. všetko dianie v ňom má svoju logickú príčinu, poznanie ktorej nám umožňuje nájsť jednoznačné dôsledky jej pôsobenia. Nesmierne širokú škálu rozličných príčin možno redukovať na relatívne malý počet fundamentálnych princípov. Niektoré už veľmi dobre poznáme a pomocou nich dokážeme vysvetliť veľa z toho, čo sa v našom svete odohralo a odohráva. Do „hry“ však vstupuje ešte jeden nezanedbateľný činiteľ. O tom, čo sa naozaj realizuje, rozhodujú nielen samotné princípy, ale aj okolnosti, za ktorých sa príslušný proces uskutočňuje a štartovacie podmienky. Vo formalizme, ktorý používame pri kvalitatívnom i kvantitatívnom spracovaní rozličných procesov a javov, sa to odzrkadľuje tak, že existujúce princípy formulujeme pomocou určitých (tzv. diferenciálnych) rovníc a okolnosti a štartovacie podmienky vyjadrujeme pomocou tzv. hraničných a začiatočných podmienok. Samotný výpočet toho, čo sa naozaj uskutoční, prebieha tak, že najprv nájdeme riešenia príslušných rovníc (tých býva často aj nekonečne mnoho) a hraničné podmienky spolu so začiatočnými z nich potom vyselektujú jediné riešenie, ktoré zodpovedá tomu, čo sa v praxi naozaj pozoruje.

Uvedený matematický formalizmus celkom logicky navodzuje myšlienku, že pri známych prírodných zákonoch a zadaných podmienkach možno vždy nájsť jednoznačný stav systému v ľubovoľnom čase, čiže je možná predikcia vývoja systému. To je základ už spomínaného tzv. laplasovského determinizmu, podľa ktorého ak poznáme prírodné zákony a vieme formulovať hraničné a začiatočné podmienky, môžeme suverénne predpovedať budúcnosť. Veľmi dobre však vieme, ako sa to s tým laplasovským determinizmom skončilo. Stroskotal na tom, že sa v evolúcii systémov na určitej úrovni ich vývoja začne uplatňovať zvláštny mechanizmus, ktorý môže optimistický laplasovský názor totálne narušiť. Činnosť systému sa stane závislou od prítomnosti malých fluktuácií. Odozva systému na ich prítomnosť môže byť taká, že si sám tieto poruchy zlikviduje, alebo taká, že to nedokáže a potom nezabráni tomu, aby sa takáto porucha začala vzmáhať a vynútila si tak kvalitatívnu zmenu.

V prvom z uvedených prípadov si systém zachováva stabilitu a to umožňuje predvídať jeho vývoj, v druhom prípade sa stáva veľmi citlivý na malé poruchy, a pretože tých je vždy prakticky nekonečne mnoho a každá z nich je potenciálne schopná vnútiť systému špecifickú kvalitu, vývoj systému sa stáva nepredikovateľný. Táto nepredikovateľnosť nie je však „ontologickej“ povahy, pretože príčiny chaotického režimu sú známe a dobre definované. Problém je len v tom, že je ich nespočítateľne mnoho, preto spracovanie vývoja systému za prítomnosti takýchto fluktuácií, ak sa nachádza v režime deterministického chaosu, sa vymyká všetkým technickým i psychickým možnostiam.

Môžeme teda konštatovať, že vývoj reálnych systémov má vždy dve stránky: deterministickú a chaotickú. Obidve stránky sú pre náš svet nevyhnutné. Ak však chceme využiť tieto poznatky pri riešení problému dobra a zla, budeme musieť ukázať, že to čo sme spoznali v materiálnom svete, platí rovnako aj v duchovnej sfére.

7.4.2 „Mechanizmy“ aktivity v duchovnej sfére

7.4.3 Stvoril Boh aj zlo?

Jednoduchá logika hovorí, že ak všetko na svete má svojho pôvodcu a zlo na svete objektívne existuje, potom Boh musel stvoriť aj zlo. Ako však mohol nekonečne dobrý Boh stvoriť zlo? To je otázka, ktorá zamestnávala a stále zamestnáva mysle mnohých laikov i vzdelaných mysliteľov. V histórii sa sformulovala celá jedna teologická disciplína, tzv. teodícea, ktorá sa zaoberá problémom ospravedlňovania Boha za to, že stvoril (či dopustil) aj zlo. Pozoruhodný výrok na túto tému nájdeme aj v Starom zákone (Iz 45, 7): „Ja vytváram svetlo a tvorím tmu, pôsobím pokoj a tvorím zlo. Ja Hospodin konám všetky tieto veci“.

Vo svetle predchádzajúcich poznatkov sa celý tento problém posúva do inej roviny. Keď sme konštatovali, že úmysel Kreátora mať vo vesmíre slobodnú mysliacu bytosť si vynútil aj existenciu deterministickej aj chaotickej dynamiky, potom problém „stávania sa“ dobra či zla sa posúva do oblasti rozličných malých podnetov (fluktuácií), ktoré sú za určitých priaznivých (či niekedy viac nepriaznivých) okolností schopné naprogramovať vývoj systémov určitým konkrétnym smerom. V uvedenom príklade s prívalom vody to môžeme ilustrovať veľmi názorne: keby bol „motýlik“ nad oceánom (či inou veľkou vodnou plochou) zamával tak, že príslušný klimatický front nasmeroval do vyschnutej krajiny, stala by sa táto dynamika „dobrou“. Keby si však toto (symbolické) zamávanie vynútilo presun dažďových mrakov do vodou dostatočne nasýtených lokalít, vznikla by povodeň a človek by túto dynamiku hodnotil ako zlo. Obrazne povedané ? o tom, či sa v uvedenom konkrétnom príklade zákonitý proces vyvinie v dobro alebo v zlo, rozhoduje „motýlik nad oceánom“.

Takto to funguje úplne všeobecne a univerzálne, a to tak v materiálnej ako v duchovnej sfére. Pripomeňme si znovu, že aj určité choroby (napríklad leukémia a AIDS) prebiehajú v režime deterministického chaosu. Prakticky to znamená, že nepatrná fluktuácia, ktorých je vždy nespočetne mnoho, môže tieto choroby nasmerovať do celého širokého spektra možností. Niektoré z nich môžu predstavovať aj vyhynutie vírusov, čiže uzdravenie. Zatiaľ, čo u niektorých pacientov znamenajú tieto podnety rozvinutie ochorenia a v konečnom štádiu smrť, iné fluktuácie majú za následok uzdravenie (bez liečenia), čo postihnutý človek kvalifikuje ako dobro. Uvedené prípady sa v klinickej praxi skutočne pozorujú.

Tak prichádzame k záveru, že Boh priamo nestvoril ani dobro, ani zlo (aspoň nie v niektorých ich konkrétnych podobách), ale „technológia“ ním použitá pri imanentnej kreácii sveta s úmyslom mať v ňom aj mysliacu, sebe podobnú bytosť vedie prostredníctvom malých popudov k tomu, že príslušný fenomén sa z hľadiska tejto bytosti môže vyvinúť ako dobro, resp. ako zlo. V oblasti morálnych kvalít je situácia komplikovaná tým, že do „hry“ vstupuje aj slobodná vôľa rozumnej bytosti. Genézu treba teda hľadať v evolučnej „technológii“. Jasne to tvrdí Teilhard de Chardin, keď píše: „Ak je evolúcia jediný spôsob, ktorým Boh kreoval svet, potom je zlo nevyhnutným sprievodným javom.“

V mozgu každého človeka spontánne vznikajú konštrukcie, ktoré sa potenciálne môžu pretransformovať do morálneho dobra alebo morálneho zla, napríklad pri stretnutí s iným človekom sa spontánne vygeneruje idea pomôcť mu alebo ho ozbíjať. Boh však obdaroval človeka schopnosťou slobodne sa pre niektorý variant rozhodnúť, pričom v tejto fáze mu poskytuje návod na konanie celé spektrum rozličných faktorov: výchova, vzdelanie, prostredie, získané i zjavené informácie a i. To všetko spolu rozhodne o tom, či bude človek konať morálne alebo amorálne, t. j. či bude prezentovať dobro alebo zlo. Boh teda nestvoril „dobrého Ábela“ a „zlého Kaina“, ale obidva tieto prípady sa vygenerovali v rámci mechanizmu, ktorý Boh s jasným úmyslom a cieľom tomuto svetu určil.

Pre uvedené vysvetlenie nájdeme krásne zdôvodnenie a potvrdenie v samotnom sv. Písme. Boh nestvoril priamo pšenicu ani kúkoľ. Oboje vzniklo ako produkt evolúcie anorganickej a organickej prírody, prvé predstavuje pre človeka dobro, druhé zlo. Možno sa pýtať, prečo Boh nezabezpečil, aby sa fluktuácie, ktoré vedú k zlu, nevyskytli. V rámci univerzálnej dynamiky, ktorá je charakteristická pre náš svet, by to značilo priamu božskú intervenciu do vesmírneho diania, čiže zázraky. Prečo to Boh nerobí? Aj na to nájdeme vo Svätom písme vyčerpávajúcu odpoveď. V určitej, trošku pretransformovanej podobe sa tam hovorí (Mt 13,29): „Nechajte rásť pšenicu aj kúkoľ, aby ste pri ničení kúkoľa nepošliapali náhodou aj pšenicu.“ Skutočne, keby Boh chcel zabrániť vzniku kúkoľa, musel by zlikvidovať chaotickú dynamiku, ale tým by znemožnil aj vznikanie dobra, a to zrejme nechce. Čo teda s problémom dobra a zla vo svete? Aj tu existuje jasná inštrukcia: „V čase žatvy sa kúkoľ oddelí od pšenice a sa spáli.“ Človek má teda akceptovať mechanizmy vznikania dobra aj zla, ale keď už vzniklo to i ono, má zapudiť zlo a uskutočňovať dobro. Dostal na to od Boha dar slobodnej vôle i dostatok potrebných informácií a milosti, záleží už len od neho, ako sa rozhodne.

Pokúsili sme sa ukázať, že problém dobra a zla ? aspoň v jeho parciálnej časti ? sa nemôže riešiť v „statickej“ rovine (t. j. v rovine „a priori“ jestvujúcich kategórií), ale v dynamickej rovine, t. j. v rovine „stávania sa“. Tento prístup nám poskytuje určité indície na uspokojivé riešenie tohto problému z hľadiska genézy dobra a zla. Netreba ich považovať za fenomény stvorené „ad hoc“ (nediskutujeme tu, samozrejme, o dobre a zle ako o absolútnych kategóriách), ale za produkty dvoch základných mechanizmov vznikania nových kvalít: deterministického a chaotického. Samotná existencia človeka ako slobodnej mysliacej bytosti si vynucuje obidve „technológie“, avšak spôsob, ktorý umožnil a trvale umožňuje božskú kreatívnu činnosť, môže spontánne vygenerovať dobro aj zlo. Zabránenie vzniku zla by súčasne zabránilo vznikaniu dobra, preto ? ako vraví sv. Písmo ? treba nechať rásť vedľa seba pšenicu aj kúkoľ. A až v príhodnom čase kúkoľ spáliť.

7.5 Sekulárne postoje k problematike

Sekulárna veda, ktorá sa usiluje vysvetľovať dianie v našom svete bez postulovania božskej existencie, má prirodzene k obsahu predchádzajúceho textu svoje námietky a komentáre. Týkajú sa najmä zázrakov a vyslyšiavania prosieb. Ale nielen sekulárna veda, často aj veriaci ľudia si kladú otázku, prečo Boh pri početných tragédiách, prírodných katastrofách, rozličných násilnostiach a iných nepríjemných udalostiach „mlčí“, a to napriek tomu, že Ho o pomoc úpenlivo prosia? Ako sa k týmto otázkam stavia teologická veda?

Už sme sa na príslušných miestach pokúšali uviesť niektoré náboženské skúsenosti do súladu so sekulárnou vedou, ale niektoré otázky zostali ešte nezodpovedané. Azda najčastejšie medializovanou je otázka, prečo Boh, keď je všemohúci, len veľmi zriedkavo demonštruje túto potenciu a neochraňuje „svojich“ ľudí od rozličných nešťastí? Prečo napríklad dopustil, aby sa zem zatriasla práve vtedy, keď boli ľudia v kostole na bohoslužbách, následkom čoho sa kostol zrútil a pochoval pod sebou stovky veriacich? Alebo prečo nezabránil havárii autobusu s ľuďmi na púť k jeho oslave a nezachránil viacero pútnikov od smrti a mnohých ďalších od zranenia? „Ako mohol Boh, ak existuje, dopustiť holocoust?“ pýtajú sa najmä Židia, ale aj iní ľudia.

Odpoveď na tieto a podobné otázky nie je ľahká. Najčastejšie sa stretávame so stanoviskom, že je to božie tajomstvo a nemali by sme od Boha žiadať, aby sa nám zveroval so svojimi úmyslami a činmi. Okrem tohto trošku alibistického stanoviska však existuje názor, ktorý je pre veriacich ľudí ľahšie prijateľný. Z fyzikálneho pohľadu je jasné, že keby sa pričasto narúšala platnosť univerzálnych prírodných zákonov, mohlo by to ohroziť stabilitu prostredia, v ktorom žijeme, ba aj stabilitu vesmíru ako celku. Hoci možno namietať, že všemohúca bytosť môže túto stabilitu ustavične obnovovať, experimentálne sledovania procesov v našom svete svedčia o tom, že takéto narušovania sa prakticky nevyskytujú. Prijateľnejšie sa nám preto javí vysvetlenie založené na rešpektovaní faktu, že Boh poskytol človeku absolútnu slobodu v tom, či sa rozhodne v Neho veriť alebo Ho ignorovať. Čo to konkrétne znamená, možno ilustrovať aj na príklade.

Modelár, ktorý si púšťa lietadielko, je s ním stále prepojený šnúrou alebo prostredníctvom elektromagnetického poľa a kedykoľvek chce, prinúti ho, aby sa k nemu vrátilo. Boh si tiež stvoril takéto „lietadielka“, ale keď ich vypúšťal do šíreho sveta, prestrihol nite, ktoré Ho s nimi viazali a čakal, či sa na základe svojho slobodného a dobrovoľného rozhodnutia vrátia k nemu ako k svojmu tvorcovi. Akékoľvek úsilie o ich návrat by značilo ovplyvňovanie ich slobodnej vôle, a to si zrejme neželal.

Keby Boh prostredníctvom permanentných zázrakov demonštroval svoju existenciu a moc, predstavovalo by to ovplyvňovanie slobodnej vôle človeka a vynucovanie si viery v jeho jestvovanie. Keby napríklad kresťanský Boh vyplnil (zázrakom) prosby každého kresťana, príslušníci ostatných ideológií by iste ochotne prestúpili na kresťanskú vieru a bol by naozaj „jeden ovčinec a jeden pastier“, lenže to by už nebola viera, ale prosté uznanie existencie Boha na základe zreteľnej demonštrácie jeho sily. To by bolo v rozpore s jeho vôľou dať človeku absolútnu slobodu v rozhodovaní, či v Neho veriť alebo nie. Slobodná viera je nielen základom kresťanského učenia, ale aj bázou pre „odmenu“ v podobe spasenia a „trestu“ v podobe zatratenia. „Kto neverí, už je odsúdený“ ? čítame v evanjeliu (Jn 3,18).

Boh sa teda pred človekom zdanlivo schoval a nechal, aby svet bežal podľa zákonov, ktoré mu predpísal, hoci to človeka mnohokrát bolestivo zasiahne. Boh „mlčí“, ale nie úplne, primerane často dáva človeku na vedomie svoju prítomnosť a ochotu mu pomôcť. A je len na samom človeku, či to pre svoju vieru považuje za dostatočné alebo nie. V konečnom dôsledku viera bude vždy predstavovať určitú obetu rozumu a aj preto sa v kresťanskom učení často zdôrazňuje, že viera je Boží dar.

Občasná božská intervencia do pozemského diania sa kresťanskému spoločenstvu javí ako zázraky, pretože predstavuje nevysvetliteľné narušenie prísnych prírodných zákonov. Snahou sekulárnej vedy je vyvrátiť názor, že sa pri tom porušujú prírodné zákony. Na to možno reagovať konštatovaním, že sa v mnohých prípadoch v takýchto situáciách ustanovila komisia z neutrálnych špecialistov a záver takýchto komisií veľmi často znel tak, že ide o ľudským rozumom nevysvetliteľný jav. Aj v takých prípadoch však možno namietať, že čo nie je vysvetliteľné dnes, môže sa vysvetliť zajtra, takže vždy sa môžu naformulovať argumenty tak pre vieru, ako pre nevieru. Bez toho by však pojem viery nemal zmysel, pretože inakšie by sme s absolútnou istotou vedeli, či je to tak alebo onak.

Konfrontácia sekulárnej vedy s teologickým názorom v prípade „interakcie“ medzi Bohom a človekom vedie teda k záveru, že život poskytuje argumenty pre aj proti. Tieto argumenty nie sú ? a zrejme nikdy ani nebudú ? absolútne. Aj keď je zrejmé, že len jeden z týchto názorov môže byť pravdivý („tertium non datur“), vždy tu zostane pôda aj pre vieru. Náboženstvo nemožno odpisovať ako kontingetný fenomén, ktorý raz z ľudských dejín vymizne. Ako najmúdrejší variant žitia ľudstva sa javí vzájomná tolerancia.

8. „Trinitársky“ model

Všetko, čím sme sa v doterajšom texte zaoberali, možno považovať za polemiku o stopách Kreátora, ktoré môžeme nájsť vo vesmíre. Všetky dosiaľ uvedené argumenty sa však vzťahujú len na principiálnu otázku jeho existencie, neusilovali sme sa hľadať aj odpovede na otázku, aký je tento Kreátor. To bude obsahom tejto kapitoly.

8.1 Súvislosti medzi rozličnými náboženskými koncepciami a charakteristikami vesmíru

8.2 „Trinity“ model vo fyzikálnom a biologickom svete

Hneď na začiatku našich úvah treba poznamenať, že v nich nepôjde o hľadanie argumentov v prospech „Trinity“ modelu za každú cenu, preto sa pokúsime poukázať len na nezvratné faktografické informácie s tým, že úsudok o ich relevantnosti ku skúmanej problematike si musí každý čitateľ urobiť sám. Niektoré z nich sú ? aspoň na prvý pohľad ? triviálne, ale o niektorých ďalších sa to určite povedať nedá.

Ako úplne samozrejme vnímame skutočnosť, že náš svet je trojrozmerný ? možno v ňom vyznačiť práve tri na seba kolmé smery. Ukázalo sa však, že to vôbec nie je až taká samozrejmosť. Z teórie vyplýva, že na začiatku svojej existencie mohol byť svet viacrozmerný (pravdepodobne desaťrozmerný), no vývojom sa počet priestorových dimenzií stabilizoval na tri. To je vlastne aj jediný variant, ktorý umožnil vznik života a teda aj existenciu človeka. Ako dvojrozmerný by život nemohol existovať, pretože „kanál“ od prijímania potravy k odvodu zvyškov do okolia by musel každý živý objekt rozdeliť na dve nesúvislé časti. Je však dokázané, že ani viac ako trojrozmerný svet by nemohol poskytnúť vhodné podmienky pre život, pretože v takom prípade by gravitačné a elektromagnetické sily, na ktorých spočíva tento svet, klesali so vzdialenosťou prudšie ako s druhou mocninou, takže by sa nemohla vytvoriť nijaká stabilná štruktúra v mikrosvete (atómy a molekuly), ani v megasvete (vesmírne štruktúry).

Ďalšou pozoruhodnou charakteristikou nášho vesmíru je skutočnosť, že ho determinujú práve tri základné univerzálne zákony zachovania: energie, hybnosti a momentu hybnosti. Vyplývajú z troch základných vlastností nášho časopriestoru: homogenity času a homogenity a izotropnosti priestoru. Sú známe aj ďalšie zákony zachovania, zhodou okolností opäť tri: zákon zachovania elektrického náboja, tzv. baryónového a leptónového čísla.

Pravdepodobne jedným z najprekvapujúcejších poznatkov modernej fyziky, ktorý „Trinity“ modelu poskytuje punc určitej dôveryhodnosti, je poznatok, že ako v jednej Božskej podstate existujú tri Božské osoby, tak aj hmota nášho reálneho sveta jestvuje v troch podobách. Známy moderný fyzik G. Kane považuje za jeden z troch najväčších problémov súčasnej fyziky hľadanie odpovede na otázku: Prečo existujú práve tri rodiny elementárnych častíc, keď v princípe len jedna je potrebná na opis nášho sveta? V tom istom článku, uverejnenom v Scientific American (2005) ďalej pokračuje konštatovaním: „Nikto nevie, prečo príroda preferuje práve tri rodiny, keď teória strún ich pripúšťa mnoho.“ Údiv nad faktom, že v samom základe nášho vesmíru dominujú práve tri entity, vyslovuje aj Blatt vo svojej známej učebnici Modern Physics. Z troch fundamentálnych dvojíc kvarkov a troch dvojíc leptónov možno skonštruovať tri druhy látky. Je síce pravdou, že len jedna z nich sa bežne vyskytuje v reálnom svete, ale to vôbec neznačí, že tie druhé sú v nejakom zmysle menejhodnotné. Vidíme, že v rozpore so základmi čínskej filozofie, podľa ktorej sú len dve podstaty (Jin a Jang), ako aj v rozpore s bipolárnou marxistickou filozofiou, ktorá všetko stavia na dvoch protikladoch, je naša realita „trojštruktúrna“, čo veľmi dobre koreluje s „Trinity“ modelom kresťanskej filozofie.

Bolo by možné namietať, že história fyziky v 20. storočí je poznačená hľadaním základných častíc a ich počet sa postupne zväčšoval. Kde máme záruku, že miesto súčasných troch dvojíc kvarkov a leptónov ich v budúcnosti nebude viac? Možno pripomenúť, že keď sa objavil posledný zo spomínaných kvarkov (tzv. top kvark), fyzici tvrdili, že ďalší už nejestvuje. Ako to môžu vedieť? Uskutočnili sa náročné analýzy súčasného zloženia vesmíru a súhlas teórie s experimentom vychádza len pre uvedený počet základných dvojíc. Keby existovali ešte aj nejaké iné, obsah chemických prvkov vo vesmíre by bol iný, ako ho v súčasnosti pozorujeme.

O zvláštnom „3-module“ svedčí aj ďalší fyzikálny problém, okolo ktorého bolo v tomto storočí hádam najviac rozruchu. Je to problém silových interakcií, na ktorých spočíva celá stavba nášho vesmíru. Ešte len celkom nedávno sme sa učili, že vo svete sú štyri základné silové interakcie: gravitačná, elektromagnetická, silná a slabá, a takéto delenie sme už v predchádzajúcom texte niekoľkokrát uviedli. Posledný verdikt vedy je však prekvapujúci: existujú len tri základné silové interakcie, pretože sa dokázalo, že elektromagnetická a slabá interakcia majú spoločný základ. Nazývame ich spoločným slovným spojením „elektroslabé interakcie“.

To, že na úsvite našej vesmírnej éry bola len jedna silová „prainterakcia“, z ktorej sa v nasledujúcej evolúcii postupne vyselektovali tri špecifické interakcie, možno chápať ako veľmi výstižný obraz Najsvätejšej Trojice, pretože aj v nej sa na začiatku existencie nášho vesmíru prejavila kreatívna aktivita Boha Otca a až neskôr sa (z nášho pohľadu) prejavila aktivita aj ďalších dvoch Osôb.

S „tripletom“ v samých základoch našej matérie sa môžeme stretnúť aj v inej podobe. Vieme, že súdržnosť medzi kvarkami obstarávajú tzv. gluóny. Nevieme presne, v čom sa navzájom odlišujú, ale dostatočne presvedčivo vieme, že musia existovať tri druhy gluónov. Aby sa to nejako explicitne vyznačilo, fyzici si celkom formálne zaviedli pojem „farba“ gluónov. Konvenciou sa vybrali tri farby: modrá, červená a žltá. (pozn.: tri farby majú kvarky: červená, zelená a modrá; gluónov je 8) Reálne častice nášho sveta, napríklad protóny a neutróny, pozostávajú z troch kvarkov, pričom predstavujú „bezfarebný“ systém. Aj to je pre „Trinity“ model veľmi zaujímavý fenomén: tri farebné častice vytvárajú v symbióze objekt, v ktorom sa strácajú špecifiká jednotlivých subsystémov a predstavujú jedinú entitu.

Modul „3“ nájdeme aj pri skúmaní iných charakteristík našej reality, napríklad celá chemická a biologická realita spočíva na troch časticiach: protónoch, neutrónoch a elektrónoch. A vieme aj to, že všetky pestré farby pozorované v prírode sú vytvorené „miešaním“ troch základných farieb.

Keď prekročíme hranicu anorganického sveta a vstúpime do ríše živých tvorov, upúta nás ďalší fundamentálny „triplet“. Celý súčasný živý svet je založený na génových informáciách a vieme, že ich fundamentálnym nosičom sú tzv. kodóny, ktoré pozostávajú vždy z troch zložiek. Sú to trojkombinácie zo štyroch základných báz, ktorými sú tymín, adenín, guanín a cytozín. Každá trojica kóduje jednu aminokyselinu, ktoré sú stavebnými kameňmi biologickej hmoty, pretože z nich sa syntetizujú bielkoviny. V organizácii biosveta má teda dominantnú úlohu informačná báza založená na tripletnej schéme.

Je logické a celkom prirodzené, že uvedený „3-modulový“ model nemožno zovšeobecniť na celý vesmír a na všetky fenomény v ňom. Zo skúsenosti vieme, že tu frekventuje celá plejáda čísel odlišných od čísla „3“. Dôležité však je, že s modulom „3“ sa stretávame pri skúmaní najvšeobecnejších charakteristík reálneho sveta a v jeho najhlbších úrovniach. Vznik iných charakteristických čísel možno vysvetliť tým, že všetky štruktúry vznikli vo vesmíre vývojom. A ak tento proces „nabehol“ na režim deterministického chaosu, čo sa reálnym systémom stáva takmer vždy, potom sa môže vytvoriť takmer hocičo.

8.3 „Trinity“ model ako obraz všeobecných charakteristík sveta

Doteraz sme sa zaoberali trinitárskym modelom aplikovaným len na fyzikálny a biologický svet, teraz sa pokúsime zahrnúť do úvah aj človeka s jeho existenciou, myslením a vnímaním okolitého sveta. Iste bude zaujímavé hneď na začiatku pripomenúť, že aj človek ako „homo sapiens“ sa v modernom chápaní prezentuje ako jednota troch princípov: tela, duše a ducha. Telo tvorí materiálny základ, duša má funkciu oživujúcej zložky a duch predstavuje to, čím sa človek odlišuje od všetkého ostatného tvorstva.

Teraz sa budeme podrobnejšie venovať tým všeobecným rysom nášho univerza, ktoré podľa K. H. Reicha veľmi dobre korelujú s vlastnosťami trinitárskeho modelu.

a) Časovosť a večnosť

Najsvätejšia Trojica sa v kresťanskej filozofii chápe ako tajomstvo, ktoré človek svojím rozumom nemôže pochopiť. V laickom chápaní stoja v ňom proti sebe dva na prvý pohľad nezlučiteľné fenomény: fenomén večnej súčasnosti a historickej následnosti. To vzbudzuje dojem, že tu ide o „contradictio in se“, t. j. o rozpor, v ktorom jeden aspekt vylučuje druhý a naopak. Pripomína to známy problém „hranatého kruhu“. Takýto objekt nemôže existovať, pretože podľa definície to, čo je hranaté, nemôže byť okrúhle a naopak. Veriaci kresťan uznáva, že Boh je len jeden a v ňom sú tri osoby: Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Navzájom sú si rovné, existujú od večnosti a napriek tomu sa píše, že „...Boh Syn bol zrodený z Otca“. Laik sa pýta, či je možné, aby niečo bolo súčasné a pritom aj chronologicky následné. Podľa ľudskej logiky sa naozaj zdá, že tu skutočne ide o „contradictio in se“. Ako sa má človek postaviť k tejto dileme?

Je zaujímavé, že k tomuto problému má čo povedať fyzika. Podľa nej má tento problém rozumom prijateľné riešenie, len sa naň treba pozrieť aj z „inej strany“. Vo fyzike poznáme najmenej dva prípady, ktoré veľmi pripomínajú uvedený problém a kde sa tiež na prvý pohľad zdá, že by takýto fenomén nemal pre svoju vnútornú rozpornosť existovať, a on napriek tomu reálne jestvuje. Prvý problém sa týka vlnových a korpuskulárnych vlastností mikrosveta. Mikročastice sa nám javia ako mikročastice s prísne definovaným tvarom guličky, ale súčasne aj ako vlny, ktoré sa môžu navzájom zosilňovať alebo (pri interferencii) aj úplne zlikvidovať. Pritom je jasné, že „guličky“ nemôžu samy seba bezo zvyšku „požrať“, preto vlnové a korpuskulárne vlastnosti sú v tom istom objekte navzájom nezlúčiteľné. Je to teda tiež „contradictio in se“ a napriek tomu mikrosvet s takými čudnými vlastnosťami reálne existuje.

Aj keď fyzikov veľmi netrápi pátranie po objasnení tohto paradoxu, jeden logicky a rozumom prijateľný prístup k jeho pochopeniu tu existuje. Častica sa vždy správa ako gulička, ale tá sa nikdy nepohybuje v absolútnom vákuu, ale vždy len v tzv. fyzikálnom vákuu, ktoré je charakterizované permanentnou erupciou častíc a antičastíc. Jej interakcia s týmito erupciami jej pridáva aj „vlnové“ vlastnosti, lepšie povedané „cikcakovitý“ charakter pohybu. V tomto chápaní vlnové vlastnosti nie sú vlastnosťami častíc, ale média, v ktorom sa pohybujú. V prenesenom zmysle slova môžeme konštatovať, že paradox vlastností sa objaví až vtedy, keď na častice pozeráme len z hľadiska jedinej „súradnej sústavy“, t.j. zo stanoviska samotnej častice. Paradox sa vysvetlí, ak prejavy častice chápeme ako produkt systému častica + médium. Aj keď nie všetci fyzici uznávajú takúto interpretáciu, nič to nemení na skutočnosti, že tento príklad by mohol pomôcť pri rozmýšľaní o paradoxe Najsvätejšej Trojice.

Druhý príklad, ktorý sa nám hodí do týchto úvah, je paradox času, s ktorým sme sa už zaoberali. Pripomeňme si, že plynutie času je ovplyvnené veľkosťou hmoty, v okolí ktorej sa skúmajú nejaké procesy. Ak si zvolíme dve stanoviská v okolí tzv. čiernej diery ? jedno spojené s padajúcim objektom a druhé s (mysleným) pevným vzťažným miestom, potom hodnotenie určitého procesu, napríklad padanie nejakého telesa, vyznie pre obidvoch pozorovateľov diametrálne odlišné. Kým prvý z nich zaregistruje pád telesa za konečný čas, druhý bude registrovať večnú súčasnosť, pretože preňho tam čas prestane plynúť. Vidíme, že naozaj môže vedľa seba existovať večná súčasnosť alebo chronologická následnosť a to v závislosti od toho, z akej „súradnicovej sústavy“ príslušný proces hodnotíme.

Vidíme, že aj náš reálny svet nesie v sebe známky charakteristické pre „Trinity“ model. Z hľadiska jedného ? duchovného ? pohľadu čas neplynie, preto všetky (v rámci tohto pohľadu) skúmané fenomény majú povahu trvalej súčasnosti, čiže sú večné. Druhé stanovisko je ľudské. Je spojené s materiálnou bázou a vzhľadom naň javy získavajú aj chronologickú následnosť. Preto sa človeku zdá, že najprv bol Boh Otec, potom Boh Syn a napokon Duch Svätý.

Domnievame sa, že táto vlastnosť trinitárskeho modelu môže do určitej miery poskytnúť prijateľnú odpoveď aj na stále dosť pálčivú otázku rozporu medzi biblickým a prírodovedeckým scenárom existencie ľudstva. Podľa prvého bol človek stvorený hneď ako dokonalá bytosť, podľa druhého existuje dlhá evolúcia od primitívnych tvorov až po súčasného vyspelého človeka. Podobne ako v trinitárskom modeli aj tu môžeme konštatovať, že obidva pohľady sú vzájomne zlúčiteľné, len každý je z „inej strany“. Z hľadiska Božskej aktivity je podstatné iba to, že je tu bytosť stvorená na jeho obraz, ktorá zhrešila, preto bola aktuálna jeho záchrana (spasenie). Z pohľadu človeka sa na to všetko treba pozerať ako na dlhú a zložitú reťaz historických udalostí.

b) Jednota a diverzita

Svätá Trojica v kresťanskom chápaní je entita, ktorá predstavuje jednotu i diverzitu súčasne. Každá Božská Osoba je autonómna a predsa sú navzájom „jedno a to isté“. Takúto diverzitu a súčasne obdivuhodnú jednotu pozorujeme aj v našom reálnom svete. Vesmír je úžasne rozmanitý, ale napriek tomu je ovládaný relatívne malým počtom univerzálnych zákonov. S týmto aspektom sa často stretávame aj pri riešení veľmi konkrétnych problémov. Napriek tomu, že „lokálne“ pociťujeme prítomnosť gravitačnej energie, vo všeobecnosti nevieme stanoviť jej lokálnu hustotu a zmysluplné výsledky možno dosiahnuť len v integrálnej rovine, keď berieme do úvahy celý vesmír.

Sú to dôsledky všeobecnej teórie relativity, ale s podobným javom sa stretávame aj v druhej hlavnej fyzikálnej teórii, v kvantovej fyzike, ktorá opisuje mikrosvet. Ako sme už zdôraznili, je to v princípe nelokálna teória, ktorá je schopná poskytnúť všetky detaily správania mikrosveta, no len vďaka záhadnej „kvantovomechanickej“ informácii, ktorá spája celý vesmír.

V súčasnosti sme svedkami úsilia fyzikov o vybudovanie tzv. „teórie všetkého“. Ak sa to podarí, potom (možno) v jedinej všeobecnej rovnici budú zakomponované všetky konkrétnosti nášho vesmíru, takže bude len jeden princíp a nespočítateľná diverzita, ktorá charakterizuje svet. To bude predstavovať takmer dokonalú analógiu trinitárskeho modelu s reálnym svetom z hľadiska aspektu jednota ? diverzita.

c) Rozum a viera

Trinitársky model Najsvätejšej Trojice predstavuje entitu, v ktorej sa vzájomne prelínajú vlastnosti prístupné rozumovému skúmaniu a aspekty prístupné len viere. Samotná existencia Trojjediného Boha je zjavení pravda, ktorú nemožno dedukovať z nijakej inej premisy. Na druhej strane rozum môže poznávať určité javy, napríklad mechanizmy vzájomnej interakcie a priraďovanie určitých konkrétnych aktivít konkrétnym Božským Osobám. Presne tak je to aj v reálnom svete. Rozum nám môže poskytnúť odpovede na mnohé otázky typu „čo“ a „ako“, ale často nevie dať uspokojivú odpoveď na otázky „prečo“. Na tomto mieste sa žiada zopakovať to, čím sme sa už v tejto publikácii zaoberali. Keď sme už prakticky bez pochybnosti dokázali, že náš vesmír má svoj začiatok, vynorila sa naliehavá otázka, na ktorú sekulárna veda nemá odpoveď: „Prečo vznikol vesmír?“ Aj druhá otázka je v tejto súvislosti veľmi dôležitá: „Prečo vznikol vesmír práve taký, aký vznikol, a nie inakší?“ Odpoveď na uvedené otázky sme skúmali v rámci úvah o antropickom princípe, pričom sme uviedli viaceré argumenty v prospech myšlienky, že náš vesmír treba považovať za cieľovo orientovaný systém.

9. Budúcnosť vesmíru

Až doteraz sme sa pokúšali aplikovať metódy a poznatky rozličných vied (najmä fyziky) na preskúmanie toho, čo bolo a čo je. Na konci tejto cesty sa vynára celkom prirodzene nie menej zaujímavá otázka ? ako to pôjde ďalej. Táto problematika je ? na poli vedy ? predmetom vedeckého prognózovania a v náboženskej sfére predmetom tzv. eschatológie. Skôr ako uvedieme niektoré konkrétne názory a závery, pozrime sa na problém budúcnosti zo všeobecnejšieho stanoviska.

9.1 Je možná predestinácia?

Existujú ideológie, v ktorých sa uznáva absolútna predestinácia, čo značí, že o všetkom, čo sa má stať, je už vopred definitívne rozhodnuté. Predpokladajme, že je to tak, a pýtajme sa, či je v našich silách dopátrať sa kľúča, ktorý by nám umožnil odkryť toto tajomstvo, a tak sa podrobne dozvedieť o všetkom, čo náš vesmír a nás v ňom v budúcnosti čaká. Pokiaľ ide o informácie získavané z Knihy zjavení, tam je zrejmé, že človek práve tak, ako sa nikdy nedozvie, kedy a ako skončí svoju životnú púť, podobne sa nikdy nedozvie, kedy a ako sa skončí vesmír. Napísané je totiž: „...neviete dňa ani hodiny.“

A ako je na tom veda? Na základe toho, čo sme doteraz už viackrát analyzovali, musíme na otázku možnosti poznania predestinácie odpovedať tiež negatívne. Vývoj systémov, a to tak neživých ako živých, je jednotou determinizmu a náhody. Deterministickú stránku procesov nám umožňujú sprostredkovať (i do budúcnosti) fyzikálne a ostatné prírodné zákony. Náhodný faktor (fluktuácia), ktorý má v kritickej situácii rozhodujúcu úlohu pri tvorbe novej kvality, sa však deterministickému spracovaniu vymyká a spadá do oblasti pravdepodobnosti. To principiálne bráni tomu, aby sme mohli do detailov poznať všetky procesy, ktoré sa budú v budúcnosti realizovať. V tomto zmysle je náš vesmír „otvorený“, na čo sme už neraz upozornili.

Okrem toho je tu aj iná vážna námietka. Hmota sa vývojom dostáva postupne do nových a nových stavov, pre ktoré platia aj nové zákony. Tie budeme postupne objavovať a až po ich objavení a poznaní budeme schopní predpovedať ďalší vývoj. Tak sa dostávame do zložitej situácie: na vedecké prognózovanie by sme potrebovali poznať aj zákony, ktoré sa vývojom hmoty ešte len objavia.

Vidíme, že pri skúmaní budúcnosti sa stretávame s principiálne väčšími problémami, ako pri skúmaní minulosti. Úvahy niektorých serióznych kresťanských prírodovedcov idú dokonca tak ďaleko, že schopnosť predikovať budúcnosť upierajú dokonca aj samému Bohu. Argumentujú tým, že stvorením takého sveta, akého sme svedkami, sa Boh dobrovoľne vzdal tejto možnosti, čím si vlastne sám obmedzil svoju všemohúcnosť. Tento problém sa zreteľne vynára vtedy, keď predpokladáme, že nejestvujú „skryté parametre“, ktoré by mali determinovať dianie v mikrosvete. O tom, i o možných protiargumentoch, sme už písali, preto sa už tomu venovať nebudeme. Chceli sme tým len dokumentovať, že chcieť poznať do detailov budúcnosť nie je dopriate Zemi, ale ako sa zdá, možno ani nebesiam.

9.2 Budúcnosť materiálneho sveta

Pesimistický záver predchádzajúceho článku sa teraz pokúsime zmierniť konštatovaním, že pokiaľ ide o materiálny svet, tam sa o určitých globálnych rysoch jeho vývoja v budúcnosti možno spoľahlivo dozvedieť. Už sme si ujasnili, že všetko fyzikálne dianie je ovládané relatívne malým počtom fyzikálnych princípov a je len malá pravdepodobnosť, že by sa v budúcnosti objavili iné princípy, ktoré by zásadne narušili platnosť tých, ktoré teraz poznáme. Existujú univerzálne fyzikálne zákony, ktoré platia vždy a nezávisle od fluktuácií, a tie determinujú základné charakteristiky systému aj do budúcnosti. Takými zákonmi sú zákon o zachovaní hmoty, energie, hybnosti a momentu hybnosti, zákon rastu entropie v izolovaných systémoch, ako aj ostatné fundamentálne zákony ako Newtonov gravitačný zákon, Coulombov zákon pre elektrické pôsobenie, atď.

Od prírody pochybovačný človek môže vzniesť námietku, či vývojom fyzikálnych systémov sa nemenia aj fyzikálne zákony. Kde máme záruku, že napríklad Coulombov zákon platil rovnako pre elektróny niekoľko sekúnd po Veľkom tresku ako pre elektróny v našom 21. storočí? Takýmto skeptikom môžeme povedať, že máme na to dôkazy. Konkrétne v súvislosti s Coulombovým zákonom sa robili presné analýzy a dokázalo sa, že tento zákon platí bezo zmeny odvtedy, čo sa v našom vesmíre objavili elektrické náboje. Rovnako to platí o gravitačnom zákone a o ostatných, ktoré sme spomínali.

Tak prichádzame k záveru, že máme všetky predpoklady na pokusy preskúmať globálne osudy nášho vesmíru z hľadiska fyzikálnych procesov aj do ďalekej budúcnosti. Iste to môže byť vzrušujúce dozvedieť sa už teraz, na čo sa máme (samozrejme, myslíme tým ľudstvo ako také, nie konkrétne osoby žijúce v 21. storočí) v budúcnosti „tešiť“. Odpoveď na túto otázku asi veľa nadšenia nevyvolá. Podľa S. Weinberga čaká ľudstvo len dvojaký, v oboch prípadoch smutný koniec: usmaženie v uzavretom alebo totálne zamrznutie v otvorenom vesmíre. Závisí to od toho, či hustota nášho vesmíru je „nadkritická“ alebo „podkritická“.

Kataklizmu uzavretého vesmíru opisuje Weinberg vo svojej známej knihe Prvé tri minúty veľmi pôsobivými slovami: „Keď sa vesmír zmrští na 1/100 svojich rozmerov, začne vládnuť reliktové žiarenie ? nočná obloha bude taká jasná ako naša dnešná denná obloha. Po nasledujúcich 70 miliónoch rokov vesmír sa zmenší 10-krát a ľudia, ak budú ešte existovať, zistia, že obloha bude neznesiteľne jasná. Častice v atmosférach planét a hviezd sa začnú rozpadávať na atómy a atómy na voľné elektróny a jadrá. Po uplynutí ďalších 700 tisíc rokov teplota vesmíru stúpne na 10 miliónov kelvinov. Vtedy sa už hviezdy i planéty rozpustia v kozmickej „polievke“ žiarenia, elektrónov a jadier. V priebehu nasledujúcich 12 dní teplota dosiahne 10 miliárd stupňov. Jadrá sa začnú rozpadávať na svoje zložky ? protóny a neutróny, ničiac tak celú prácu nukleosyntézy hviezd a kozmu. Krátko na to sa začnú tvoriť obrovské množstvá elektrónov a pozitrónov a kozmický prach neutrín a antineutrín vytvorí zvyšok vesmíru.“

Čo bude ďalej, to sa už Weinberg nepokúša napísať. Vesmír sa dostane do stavu superhustej hmoty a v týchto podmienkach už nemáme právo použiť nijaký v súčasnosti známy fyzikálny zákon, takže od tohto okamihu nasleduje v úvahách už iba fantázia. „Matematický“ koniec takého vývoja je „singulárny bod“, ktorý bol na samom začiatku nášho vesmíru? Či sa potom celá „procedúra“ zopakuje alebo nie, veda to nie je schopná posúdiť.

9.3 Budúcnosť života

Teraz sa ešte krátko zameriame na otázky, ktoré sa týkajú budúcnosti života. Ako sa bude ďalej vyvíjať život? Čo bude s človekom? Akými ďalšími kvalitatívne odlišnými štádiami bude ľudstvo prechádzať v nasledujúcich vekoch? To sú otázky, ktoré si každá rozumná bytosť celkom prirodzene kladie a chcela by na ne dostať kompetentné odpovede. Čo teda môže v tomto smere vykonať veda?

Už sme zdôraznili, že predpovedať jednotlivé štádiá v konkrétnostiach a detailoch nie je možné. Dobre si uvedomujeme, že keď sa aj v budúcnosti bude úroveň vedomostí a spôsob života človeka vyvíjať tak rýchlo ako v posledných storočiach, nemôžeme dnes ani len tušiť, ako bude vyzerať človek a spôsob jeho života, povedzme, o tisíc alebo o milión rokov. O evolúcii do takej budúcnosti má zmysel uvažovať tak v uzavretom, ako aj v otvorenom vesmíre. V odbornej i populárnej literatúre nechýbajú názory, ako to bude s mysliacimi bytosťami v ďalekej budúcnosti. Podľa niektorých, život mysliacich bytostí sa vo veľmi vzdialenej budúcnosti bude realizovať na báze medzihviezdnych „čiernych mračien“, čiže na báze drobných hustých zŕn odolných voči kolapsu látky do podoby čiernych dier. Karel Čapek sa stal známy tým, že predvídal éru mysliacich strojov.

Isté je jedno: človek v budúcnosti vyvinie maximálne úsilie na to, aby zdokonalil svoje orgány, aby si predĺžil život, bude vynachádzať nové, vhodnejšie materiály ako náhrady terajších dosť chúlostivých biologických materiálov a čím ďalej, tým väčšmi bude využívať prírodné zákony a vlastnosti hmoty. Otázka je, či sa bude môcť vymaniť z pút svojho tela, t. j. či bude môcť zabezpečiť bytie a myslenie aj na inej báze, ktorá by si nevyžadovala prítomnosť pevných a tekutých biologických materiálov. Odpoveď na túto otázku závisí od toho, čo je skutočnou príčinou vedomia: kvalita látky alebo jej štruktúra? Ak je vedomie a myslenie spojené s kvalitou látky, čiže ak mysliaca bytosť potrebuje na svoju existenciu a činnosť konkrétne molekuly, potom je vylúčené, aby sa raz vymanil spod spomínaných okov svojho tela, oslobodil sa od nevyhnutnosti používať biologické materiály, a tak pretransformoval svoje bytie do medzihviezdnych mračien či do mysliacich strojov. Ak podstatou vedomia je usporiadanie častíc čiže štruktúra látky, a nie ich konkrétna kvalita, potom je tu daná reálna možnosť budovať ekvivalentné štruktúry aj na báze menej háklivých materiálov.

Ak základom každého bytia živých systémov navždy zostane biologický materiál, potom bez ohľadu na to, či ide o otvorený alebo uzavretý vesmír, život má zhora ohraničené trvanie. V prvom prípade v dôsledku ochladenia na veľmi nízke teploty, v druhom zase v dôsledku rastu teploty zmršťujúceho sa vesmíru.

Súčasný vedec F. J. Dyson, ktorý je známy svojimi vedeckými prácami z oblasti ďalšieho osudu vesmíru, je, ako sám uvádza, optimista a verí v druhú alternatívu. Prichádza k ešte optimistickejšiemu záveru, že život v otvorenom vesmíre sa bude rozvíjať bez časového obmedzenia nezávisle od toho, ako budú degradovať vesmírne štruktúry. Dodajme len, že táto alternatíva má reálnu nádej len dovtedy, kým si súčasná mysliaca bytosť vlastnou nerozumnosťou neznemožní vývoj do nedozerných diaľok budúcnosti.

Všetko, čo sme doteraz hovorili o možnom „konci sveta“, sa samozrejme vzťahuje len na oblasť materiálneho sveta. Nezaoberali sme sa duchovnými bytosťami, ktoré sú večné, pretože im neplynie čas, ani možnou intervenciou Stvoriteľa, ktorý má právo nielen svet stvoriť, ale aj jeho existenciu ukončiť. To, či dovolí vesmíru, aby prirodzeným spôsobom dožil svoju históriu, alebo sa rozhodne ukončiť jeho existenciu skôr, sa človek nikdy nedozvie, pretože je napísané: „Neviete dňa ani hodiny.“ Kresťanská náuka nás vyzýva žiť tak, aby sme boli na takýto koniec vždy pripravení.

9.4 Novšie informácie o možnom osude nášho vesmíru

Scenár vesmíru, zakončený totálnym rozpadom pri teplote veľmi blízkej absolútnej nule, bol založený na predpoklade, že jeho hustota je „podkritická“, čiže menšia ako asi dva protóny v každom kubickom metri. Tento výsledok vyplynul z predstavy, že vo vesmíre je prítomná len tzv. „svietiaca“ hmota, t. j. tá, ktorá dáva o sebe vedieť emitovaným žiarením rozličného druhu, ktoré sme schopní svojimi prístrojmi detegovať. Vlastnosti zistené u reliktového žiarenia, s ktorým sme sa už viackrát stretli, jasne signalizujú, že náš vesmír sa vyznačuje „rovinnou“ geometriou a tá predpokladá, že vesmír má hustotu rovnajúcu sa kritickej hodnote. K tomu však podľa súčasných meraní chýba ešte asi 90 percent všetkej hmoty. Nazývame ju výstižne „tmavá“ hmota, pretože nedáva o sebe vedieť nijakými signálmi. O tom, že určite jestvuje, svedčí aj skúmanie dynamiky hviezd v rámci galaxií. Zatiaľ nevyriešenou otázkou zostáva, čo je podstatou tejto tmavej hmoty.

Na vysvetlenie sa ponúka viac možností. Na prvom mieste sú to „zvyšky“ po hviezdach: trpaslíky, neutrónové hviezdy, čierne diery a pod. Určitý príspevok k tmavej hmote by mohli predstavovať aj neutrína, ale podľa odhadov nie väčší ako 1 percento. Sú zástupcom tzv. WIMP-ov (slabo interagujúcich častíc), iné sa doteraz nepodarilo experimentálne pozorovať. Problém podstaty tmavej hmoty zostáva preto stále nevyriešený a zaraďuje sa medzi niekoľko najvýznamnejších nevyriešených problémov súčasnej fyziky a astrofyziky.

Aj keď energia bezprostredne súvisí s hmotnosťou, často sa v súvislosti s vesmírom skúma ako samostatný problém, pretože do celkovej bilancie energie treba zarátať aj záhadnú energiu zodpovedajúcu Einsteinovej kozmologickej konštante, ktorej najväčšou záhadou je, že môže byť kladná aj záporná.

Hustota celkovej energie vo vesmíre má tri vyhranené zložky: zložku od baryónovej (kvarkovej) hmoty, zložku od reliktového žiarenia a zložku od vákuovej energie, ktorá zodpovedá kozmologickej konštante. Možno dokázať, že prvá z nich klesá s treťou mocninou priemeru vesmíru, druhá so štvrtou mocninou tohto priemeru (teda prudšie) a posledná zostáva konštantná, pretože ju možno vyjadriť pomocou univerzálnych konštánt. Už asi po sto tisíc rokoch po Veľkom tresku klesla hodnota hustoty energie zodpovedajúca žiareniu pod hodnotu hustoty zodpovedajúcu látke, takže vtedy sa skončila dominancia žiarenia a vo vesmíre začala dominovať látka. Tá svojím gravitačným poľom zapríčiňovala spomaľovanie rozpínania vesmíru. Asi pred 5 miliónmi rokov sa aj hustota tejto energie dostala pod úroveň vákuovej hustoty a tá (vďaka tomu, že má zápornú hodnotu) začala. rozpínanie urýchľovať. Svedčia o tom najnovšie výsledky experimentálnych meraní.

Na základe uvedených skutočností súčasné modely vesmíru možno roztriediť do troch kategórií. Prvý je známy Einsteinov statický model vesmíru, ktorý je konečný, ale bez hraníc. (Je do seba „uzavretý“.) Druhý je model nekonečného vesmíru s deceleráciou, ktorý sa skončí buď kolapsom, alebo sa bude večne rozpínať. Tretí je model nekonečného vesmíru s akceleráciou, ktorý sa skončí kolapsom, roztrieštením alebo sa tiež bude večne rozpínať. Nie je v silách súčasnej fyziky a astrofyziky rozhodnúť už teraz, ktorý z možných variantov sa bude v budúcnosti realizovať. Isté je len jedno, že štruktúry podmieňujúce život a existenciu človeka v každom prípade pominú, čo bude znamenať aj koniec života v jeho doterajšej podobe. Zmeniť tento scenár môže len interakcia „zhora“, ale o nej sa sekulárna veda nemôže vyjadrovať.

10. Podporná a selekčná funkcia vedy

10.1 „Večné“ otázky

Existujú tzv. večné otázky, na ktoré rozumné bytosti hľadajú uspokojivé odpovede. Týkajú sa nášho najširšie chápaného príbytku, nášho vesmíru (nebudeme uvažovať o tom, že by mohli existovať aj iné vesmíry), pôvodu a zmyslu jeho existencie, jeho fundamentálnych charakteristík, pôvodu a zmyslu existencie najdokonalejšieho objektu v ňom, t. j. mysliaceho „inteligentného pozorovateľa“, ďalšieho osudu týchto fenoménov atď. Súbor možných odpovedí na tieto otázky sa zoskupoval do určitých konzistentných systémov, ktoré sa vyprofilovali do rozličných náboženstiev a sekulárnych filozofických prúdov. Mnohí z obyvateľov žijúcich na jednej z veľkého počtu planét, na našej Zemi, zdedili príslušnosť k spomínaným vyhraneným koncepciám od svojich rodičov a bez zakolísania sa ich pridŕžajú, iní sa s nimi úplne rozišli a nepociťujú potrebu takými myšlienkami sa vôbec zaoberať, no sú aj takí, ktorí majú úprimnú snahu dopátrať sa „pravdy“ a osvojiť si takú „filozofiu“, ktorá pravdivo odráža reálny ? materiálny i duchovný ? svet. Tá im poskytuje odpovede na najvážnejšie otázky ich existencie a tým im zabezpečuje vnútornú vyrovnanosť a psychickú stabilitu.

Uvedená tretia kategória ľudí, ktorá sa grupuje najmä z mládeže, sa celkom prirodzene a logicky usiluje vybrať si z veľmi pestrej ponuky tú správnu náuku a v tomto procese sa veľmi naliehavou stáva otázka, o čo sa pri takomto uvažovaní oprieť. Naším úmyslom bude presvedčiť čitateľa, že v tomto procese môže v súčasnosti zohrať nezanedbateľnú úlohu moderná fyzika. Treba však hneď na začiatku jasne zdôrazniť, že túto úlohu môže plniť len v oblasti, v ktorej je svojou povahou a zameraním kompetentná. Je to oblasť materiálneho sveta, v ktorej sa stretávajú závažné závery sekulárnej vedy a teológie a kde treba rozhodnúť o tom, ktorý z nich je reálnemu svetu adekvátnejší. Nepôjde nám o absolútnu selekciu v tom zmysle, že sa definitívne vyhlási, že tento názor je správny a ten druhý nesprávny.

10.2 Široké spektrum ucelených myšlienkových koncepcií

Všetky významné vnútorne konzistentné myšlienkové koncepcie možno v podstate rozdeliť na teistické a ateistické. K tým prvým patria tzv. veľké náboženstvá, akými sú budhizmus, hinduizmus, šintoizmus, taoizmus, judaizmus, kresťanstvo a islam, aj keď v prípade budhizmu sa v podstate nijaké špecifické božstvo neuznáva. Najvýznamnejším predstaviteľom ateistických koncepcií je známy dialektický materializmus.

Ako zvláštny hybrid teistických svetonázorov možno spomenúť New Age, čo je vlastne pokus o excerpovanie akýchsi všeobecných „právd“ všetkých veľkých náboženstiev. Okrem týchto myšlienkových prúdov sa možno v súčasnej ponuke stretnúť aj s nepreberným množstvom rozličných variácií, modifikácií, ba aj deformácií základných koncepcií, nehovoriac už o názoroch, ktoré sa podobajú viac šamanstvu, ako serióznym ideovým koncepciám. V prípadoch vyslovených deformácií sa hovorí o sektárstve a sektách.

Naším cieľom nie je, samozrejme, podať výklad základných téz spomenutých koncepcií. Budeme si všímať len tie ich aspekty, ktoré sa dotýkajú názorov na vesmír a najmä na jeho „tvárnosť“. Iba v tejto oblasti bude totiž možné, ako uvidíme, posudzovať adekvátnosť ich názorov na základe objektívne zistiteľných skutočností.

Veľmi významným a z hľadiska nášho cieľa zásadným poznatkom, vyplývajúcim zo skúmania obsahu jednotlivých myšlienkových formácií, je fakt, že sú často vo vzájomnom antagonistickom vzťahu, čiže vzájomne sa vylučujú. Značí to, že nemôžu byť súčasne pravdivé. Platí to predovšetkým o názore na existenciu Boha ? Boh buď existuje alebo nie, takže nemôže byť súčasne pravdivý teistický i ateistický svetonázor. Analogické dilemy možno nájsť aj pri skúmaní iných aspektov sveta, napríklad jeho večnosti či časovej obmedzenosti, priestorovej konečnosti či nekonečnosti, existencii či neexistencii posmrtného života atď.

Väčšina z veľkých náboženstiev sa odvoláva na tzv. „zjavené pravdy“, t. j. informácie, ktoré nevyplynuli z vlastnej tvorivej činnosti človeka, ale ktoré boli zázračným spôsobom sprostredkované z „nadprirodzenej“ sféry. Sú obsiahnuté v posvätných písomných dokumentoch, ktoré tvoria základ príslušného náboženstva. Prívrženci každého náboženstva považujú tieto dokumenty za neomylné a pravdivé, ale vzájomne si túto pravdivosť často spochybňujú. To platí najmä o postoji prívržencov ateizmu, ktorí považujú všetky takéto pramene za nedôveryhodné. Paradoxne často robia sami to isté, keď pravdivosť svojich tvrdení dokladujú odvolávaním sa na práce svojich význačných reprezentantov.

Veľmi častým argumentom teistov operujúcich so zjavenými pravdami je odvolávanie sa na zázraky. Judaizmus sa opiera o priamu zázračnú interakciu Boha Jahve s izraelským národom, kresťanstvo je založené na zázrakoch, ktoré konal Ježiš Kristus a skrz neho aj jeho nasledovníci. „Zázrakmi“ však oplývajú aj ďalšie veľké náboženstvá, napríklad Budha malíčkom na ruke prenášal celé hory a analogické výjavy nachádzame aj v ostatných veľkých náboženstvách. Dôležitou sa tu stáva otázka podstaty zázrakov a ich dôveryhodnosti.

Z hľadiska ochoty prijať a osvojiť si niektoré myšlienkové koncepcie treba pripomenúť aj ich určité vonkajšie aspekty, ktoré sa môžu „hľadajúcim“ pravdu javiť ako sympatické či odrádzajúce. Napríklad kresťanstvu sa vyčíta, že symbol kríža je veľmi drastický, zatiaľ čo obrazy Budhu vyžarujú vždy akúsi vnútornú blaženosť.

10.3 Prírodná veda ako nástroj na testovanie názorov na vesmír

Myšlienka, že veda by mohla byť bázou na konfrontáciu niektorých náboženských téz, nie je nová. Aj v minulosti sa mnohí významní myslitelia pokúšali logicky vyargumentovať základné tézy svojich názorov na svet. Pripomeňme v tejto súvislosti známych „päť logických dôkazov“ existencie Boha v diele sv. Tomáša Akvinského. Dialekticky materializmus dôsledne o sebe vyhlasuje, že je založený na vede, preto je „a priori“ vedeckým svetonázorom.

10.4 Vesmír v zrkadle „veľkých“ ideológií

Je samozrejmé, že v prípadoch, kde je príslušná ideová koncepcia priamo založená na prírodných zákonoch, je možná priama konfrontácia jej základných téz s pozorovaním vesmíru a poznatkami o ňom. Ale aj v prípadoch, v ktorých sa na prvý pohľad zdá, že „každé je o niečom inom“ (príkladom sú rozličné náboženské koncepcie), zvyčajne existuje ? matematicky povedané ? určitý prienik množín, čiže oblasť, v ktorej sa uvedené prístupy realizujú. Tak v takmer každom náboženstve nájdeme určité zmienky o pôvode nášho vesmíru a jeho osudoch, v niektorých (napríklad v judaistickom a kresťanskom) existujú dokonca explicitne formulované scenáre vzniku a vývoja vesmíru a niekde sa stretneme aj s náznakom formulácií určitých nosných princípov, ktoré determinujú všetko dianie vo vesmíre. Prakticky môžeme každú ideológiu podrobiť konfrontácii s poznatkami modernej prírodovedy o vesmíre a tak zistiť stupeň súladu či nesúladu medzi nimi. Do okruhu otázok, ktoré sú v tejto súvislosti relevantné, patria najmä otázky súvisiace so vznikom a vývojom vesmíru a otázky, ktoré sa týkajú jeho globálnych charakteristík. Obidvoma okruhmi problémov sme sa podrobnejšie zaoberali v predchádzajúcich kapitolách, preto na tomto mieste postačí už len niekoľko dodatočných poznámok.

Pokiaľ ide o prvý okruh problémov, je hodné povšimnutia, že biblický scenár vlastne prísne sleduje evolučný postup. Postupnosť jednotlivých stvoriteľských aktov je logická a dokonca aj tam, kde sa zdalo, že je proti logike (stvorenie svetla v prvý a slnka až na štvrtý „deň“) sa ukázalo, že práve takéto poradie tu skutočne bolo. Ak k tomu prirátame zdanlivo nepodstatnú zvláštnosť, že stvorenie pozemských živočíchov a človeka je v Biblii lokalizované do toho istého (šiesteho) „dňa“, prídeme k prekvapujúcemu záveru, že sa tu vlastne ako keby chcela dokumentovať „telesná“ príbuznosť týchto tvorov. Biblický scenár teda neprotirečí evolučnému prístupu k vývoju života a človeka a implicitne tento názor v podstate dokumentuje.

11. Záver

Už od nepamäti sa ľudia rozdeľujú na dve kategórie, na veriacich a neveriacich (teistov a ateistov) a zdá sa, že nie sú dôvody na to, aby sa to zmenilo. Kritériom boli odpovede na fundamentálnu otázku: existuje či neexistuje Boh? Jedni veria, že áno, druhí túto existenciu popierajú. Tí prví sa opierajú najmä o „zjavené pravdy“ a menej o vedecké informácie, druhí sa nazdávajú, že moderná veda takúto existenciu vylučuje. Ako sa nám tieto problémy javia vo svetle najnovších poznatkov prírodovedy, predovšetkým fyziky?

Určitý zvrat v analýze tejto otázky prinieslo zistenie, že náš vesmír v súčasnej poďobe nie je večný, ale má svoj dobre definovaný počiatok (Big bang) a nejasný, ale istý koniec. V tejto súvislosti je dôležitý aj poznatok, s ktorým sme sa už oboznámili, a síce fakt, že náš priestor a čas sú štruktúrované, t. j. že existujú najmenšie kvantum dĺžky a najmenší interval času. Nazývame ich Planckova dĺžka (asi 10^?35 cm) a Planckov čas (asi 10^?43 s). Z toho vyplýva, že našu históriu môžeme mapovať až od uplynutia prvého časového kvanta. To, čo bolo predtým, sa veda nikdy nedozvie, pretože nepozná zákony, ktoré platili vtedy, keď čas ešte nebol. Všetky prírodné zákony sa totiž viažu na konkrétny čas. Musíme teda konštatovať, že veda sa o tom, čo bolo pred Big bangom exaktne nikdy nič nedozvie a môže si o tom len vytvárať určité hypotézy, ktorým možno iba veriť. Veda preto nikdy nebude môcť kompetentne vyriešiť problém, či náš vesmír bol stvorený alebo nie, teda problém, či jestvuje Kreátor alebo nie.

K uvedenej fundamentálnej otázke prispela moderná fyzika aj ďalšími dvoma pozoruhodnými poznatkami. Tým prvým je prekvapujúce zistenie, že náš vesmír je jedinečný medzi nespočetným množstvom iných mysliteľných vesmírov. Jeho „technické“ parametre boli veľmi prísne a neuveriteľne presne stanovené tak, aby sa v ňom na určitej úrovni vývoja objavil život a človek. To, ako už vieme, našlo svoje vyjadrenie v tzv. antropickom princípe, ktorým sme sa už na viacerých miestach dosť podrobne zaoberali. K mnohým už uvedeným informáciám tohto druhu môžeme pripojiť ešte niekoľko ďalších zaujímavých poznatkov.

Začneme hneď prvým procesom, ktorým vesmír začal svoju existenciu, rozpínaním. Rýchlosť tohto rozpínania je určená množstvom hmoty uvoľnenej z vákua. V princípe nejestvuje nijaké obmedzenie pre množstvo uvoľnenej energie, samozrejme, okrem toho, že sa vyčerpala všetka jej „zásoba“. S rozpínaním, ako už vieme, súvisí pokles teploty. Teória ukazuje, že na to, aby mohli vzniknúť galaxie a hviezdy, musia byť tieto dva činitele ? rýchlosť rozpínania a pokles teploty ? veľmi presne definované, čo si vyžaduje, aby sa z vákua uvoľnilo nie ľubovoľné, ale celkom presne určené množstvo hmoty. Táto hodnota sa v prípade nášho vesmíru pohybuje okolo 10⁵³ kg. Nečudujme sa preto otázke, ktorú sformuloval na konci svojho vedeckého pojednania známy fyzik (ateista) S. Weinberg: „Čím to je, že sa na počiatku z vákua uvoľnilo akurát potrebné množstvo hmoty?“ Na takúto otázku veda odpoveď nemá.

Uvedený problém sa v súčasnej dobe ešte viac skomplikoval. Donedávna sa totiž mohlo uvažovať tak, že sa z vákua uvoľnilo toľko energie, koľko jej tam bolo. Príslušná hmota s ňou spojená potom zapríčinila, že sa rozpínanie vesmíru začalo spomaľovať. Lenže najnovšie merania nespochybniteľne ukazujú, že rozpínanie sa nespomaľuje, ale naopak zrýchľuje, čo signalizuje, že v tom vákuu ešte nejaká energia zostala. Tak sa tu generuje ďalšia „weinbergovská“ otázka, kto (alebo čo) zariadil, že sa toto čerpanie energie zastavilo na potrebnej úrovni? Ani na túto otázku veda nevie dať uspokojivú odpoveď.

Jednou z možných odpovedi vedy na uvedené otázky, na ktoré má viera jasné odpovede, je konštatovanie, že sa pri narušení stability vákua začal vytvárať nie jeden, ale viac vesmírov. To je tzv. teória mnohých vesmírov, podľa ktorej sa každý z nich mohol vytvárať podľa svojich vlastných zákonov a aspoň v jednom z nich (v tom našom) sa to všetko „utriaslo“ tak, že sa v ňom mohli splniť náročné podmienky na vznik života a človeka. Proti tomuto argumentu nemožno v princípe nič namietať, ale aj jednoduchá kalkulácia ukazuje, že by tých vesmírov muselo byť nespočítateľne mnoho. Ak je svet nekonečný, potom aj počet vesmírov v ňom by mohol byť nekonečne veľký, no pri takejto úvahe narazíme na zaujímavý problém, ktorý súvisí s „vedeckosťou“ takého prístupu.

Známy filozof K. Popper tvrdí, že len taká teória môže byť kvalifikovaná ako „vedecká“, ktorá je „falzifikovateľná“, čiže pripúšťa alternatívu. Teológia zrejme takou teóriou nie je, pretože operuje s pojmom Boha, ktorý je všemohúci a vševediaci a s týmto postulátom dokážeme vysvetliť všetko. Do takej istej polohy sa dostáva aj teória nespočítateľne mnohých vesmírov ? vždy možno medzi nimi nájsť taký, v ktorom sa vytvorí taký sled udalostí, na konci ktorých bude život a človek. Teória mnohých vesmírov nie je preto v poperovskom zmysle falzifikovateľná, preto je tiež nevedecká. Tým sa teistická i ateistická teória dostávajú na rovnakú východiskovú pozíciu. Preto nemožno tvrdiť, že jedna z nich je vedecká a druhá nie. Teológia si takúto ambíciu nikdy nevynucovala, nepoznáme napríklad názov „vedecká teológia“, ale ateisti si s úplnou samozrejmosťou svoju teóriu nazývali „vedecký ateizmus“ a dokonca aj zakladali „ústavy vedeckého ateizmu“. Vidíme, že takýto prístup nemá logiku a seriózne zdôvodnenie.

Druhá otázka, ktorá úzko súvisí s problémom viery a neviery, je otázka, či si náš vesmír vyžaduje „dizajnéra“, alebo ho nepotrebuje. O tom, že tvorba galaxií a hviezd potrebuje prísne skĺbenie aj takých charakteristík, akými sú gravitačná konštanta, hmotnosť častíc a i., sme už hovorili, ale k uvedeným informáciám možno pridaj aj niekoľko ďalších, ktoré tento problém vystavujú do ostrejšieho svetla. Hmotnosť protónov (ako jedných zo stavebných kameňov nášho vesmíru) veľmi citlivo ovplyvňuje veľkosti vznikajúcich galaxií a hviezd, ale v podstate tu vo vývoji hrozilo ešte podstatne väčšie nebezpečenstvo. Keby totiž táto hmotnosť bola len o 0,2 percenta väčšia, všetky protóny by sa premenili na neutróny a vôbec by nevznikli chemické prvky. Jednoducho by nás tu nebolo. Niečo podobné hrozilo aj zo strany veľkostí silových interakcií. Laik síce oveľa zreteľnejšie vníma pôsobenie gravitačnej sily, ale pravda je taká, že elektromagnetické sily sú neporovnateľne silnejšie. V prípade pôsobenia medzi protónmi a elektrónmi je to až 40 rádov ? to je ako keby sme na jednu stranu váh dali špendlíkovú hlavičku a na druhú misku milióny sĺnk! Keby však tieto elektrické sily neboli až tak enormne veľké (stačilo by, keby boli o 4 percentá slabšie), nemohli by vzniknúť chemické prvky ani vesmírne objekty.

Zdá sa však, že o osude života a človeka rozhodla (a stále ešte rozhoduje) najmenšia z trojice základných častíc, elektrón so svojím elektrickým nábojom (e ? 1,6.10^?19 C). Všetky základné chemické procesy a procesy, ktoré podmieňujú využitie v technike, veľmi citlivo závisia od tohto náboja. Aktivačná energia podmieňujúca chemické väzby, chemické premeny, absorpcia slnečnej energie a podobne závisia od štvrtej mocniny elektrického náboja elektrónu, takže keby tento náboj bol čo i len dvakrát taký veľký, aký naozaj je, všetky aktivačné energie by vzrástli 16-krát a v takom prípade by bolo naše Slnko pre nás absolútne nepoužiteľné. Potrebovali by sme Slnko mnohokrát väčšie ako naše, ale v takom prípade by skôr, ako by sa na Zemi vyvinul život, skončilo svoju púť ako čierna diera.

Poznámky

1) Všetky citáty zo Sv. Písma v tejto publikácii sú prevzaté z knihy Sväté Písmo starého i nového zákona, ktorú vydal Slovenský ústav Cyrila a Metoda v Ríme (1991).

2) Čitateľ, ktorý by sa chcel dozvedieť o týchto problémoch viac, musí siahnuť po odbornej literatúre z teoretickej fyziky. Určitý prehľad predstavuje článok M. Blažeka, Pohľad fyziky do mikrosveta, uverejnený v publikácii Krempaský, J. a kol.: Kresťanstvo a fyzika. Trnava : SSV, 1999.

3) Túto skutočnosť si veľmi dobre uvedomil veľký filozof I. Kant, keď napísal: „Je dobré, že nevieme, ale veríme, že Boh existuje.“ (Kant, L: Kritika čistého rozumu. Bratislava : Pravda, 1979.

4) Vyčerpávajúco a zrozumiteľne píše o Gödelovom dôkaze existencie Boha J. Zlatoš v článku Gödelov ontologický dôkaz existencie Boha, uverejnenom v Organone F, 3 (1996), s. 211 ? 238.

5) Viac informácií o týchto veľkých osobnostiach možno nájsť napríklad v encyklopedickom diele Iana P. Mc. Greala, ktoré vyšlo v českom preklade s názvom Veľké postavy západního myšlení. Praha: Ed. Obzor, 1997, alebo v prehľadnej publikácií W. Raepera a L. Smitha, ktorá vyšla v slovenskom preklade s názvom Myslenie západnej civilizácie. Bratislava : Návrat domov, 1998.

6) Hawking, S. W.: A Brief History of Time. Slov. preklad: Stručné dejiny času. Bratislava: Alfa, 1991.

7) Tieto aj mnohé ďalšie Einsteinove citáty možno nájsť napríklad v knihe A. Einstein: Physics and Reality. New York : Del1, 1978.

8) Najrozsiahlejším dielom o antropickom princípe je kniha autorov Barrow, J. D. and Tipler, F. J.: The Antropic Cosmological Principle. Oxford: OUP, 1986.

9) Viac detailov o tejto problematike nájde čitateľ napríklad v príspevku A. Štola, Historické konflikty medzi kresťanským učením a fyzikou, uverejnenom v publikácii Krempaský, J. a kol.: Kresťanstvo a fyzika. Trnava : SSV, 1999.

10) Všeobecná teória relativity sa všeobecne považuje za najdokonalejší intelektuálny výtvor človeka. Je nielen krásna, ale aj veľmi náročná, takže pre laikov je absolútne nezrozumiteľná. Pre tých, ktorí by predsa len chceli nahliadnuť do jej štruktúry, možno odporučiť publikáciu Ullman,V.: Gravitace, černé díry a fyzika prostoročasu. Ostrava : Čsl. astron. spol ČSAV, 1986.

11) Dobrý prehľad o I. Newtonovi a jeho mechanike nájde čitateľ v publikácii Staríček,I.: O fyzike pre fyzikov i nefyzikov. Bratislava : Veda SAV, 1988.

12) Marquis de Lapiace, P. C: A Philosophical Essay on Probabilities. Ed. F. W. Truscott and F. L. Emory, New York : Dover, 1961.

13) Väčšina citátov, ktoré uvedieme v súvislosti s touto kauzou, je prevzatá z článku M. J. Buckleyho, The Newtonian Settlement and the Origins of Atheism, uverejnenom v zborníku Physics, Philosophy and Theology. Ed. R. J. Rusell, W. R. Stoeger and V. Coyne, Vatican Observatory ? Vatican City State, 1988.

14) Problému darwinizmu a evolúcii všeobecne je venovaný celý zborník Evolution and Creation. Ed. S. Andersen and A. Peacocke, Aarhus University Press, 1987. V slovenskej literatúre a z kresťanského hľadiska je problematika evolúcie stručne spracovaná v publikácii Biologický vývoj vo svetle vedy a viery. Bratislava : Združenie pre vedu a vieru pri SVD, Vyd. STU, 1995.

15) Pierre Teilhard de Chardin sa zaradil medzi najvýznamnejších kresťanských mysliteľov 20. storočia viacerými dielami, ktoré vyšli až po jeho smrti. Niektoré z nich sú preložené do slovenčiny, resp. češtiny. Sú to napríklad: Chuť žít. Praha : Vyšehrad, 1970, Pieseň vesmíru, Ontario 1976, Vesmír a lidstvo. Praha : Vyšehrad, 1990, Místo člověka v prírode. Praha : Vyšehrad, 1993. Veľmi dobrú informáciu o Teilhardovi de Chardin poskytuje publikácia Plasienková, Z. ? Kulisz, J.: Na ceste s Teilhardom de Chardin. Trnava : Dobrá kniha, 2004.

16) Christian Johann Doppler (1803 ? 1853) bol rakúsky fyzik, ktorý krátky čas pôsobil aj v Banskej Štiavnici.

17) Viac podrobností o objave reliktového žiarenia nájde čitateľ napríklad v knihe Ginzburg, V. L.: Astrofyzika. Bratislava : Alfa, 1979 (preklad z ruštiny). V záujme objektívnosti argumentu reliktového žiarenia v prospech existencie Veľkého tresku treba dodať, že toto žiarenie predstavuje široké spektrum vĺn. V texte uvedení objavitelia potvrdili prítomnosť len jednej z nich (s vlnovou dĺžkou okolo 7 cm). Keďže celé spektrum nebolo možné preveriť v pozemských podmienkach, svetová odborná verejnosť zorganizovala slávnu prístrojovú „expedíciu“ do vesmíru v roku 1989 pod názvom COBE (Cosmic Background Explorer), ktorá mala zistiť presný tvar spektra reliktového žiarenia. Úspech tejto expedície bol stopercentný, preto v súčasnosti možno považovať existenciu tohto žiarenia v celej šírke svojho spektra za spoľahlivo dokázanú.

18) Ako dôkaz takého prístupu možno uviesť niekoľko riadkov z príhovoru pápeža Pia XII k členom Pontifikálnej Akadémie vied uverejneného v Acta Apostolicas Sedis, 44 (1952), 41 ? 42, v ktorom sa o. i. hovorí: „... súčasná veda jediným veľkým skokom späť cez storočia uspela pri vysvetlení triumfálneho okamihu prvotného ,Fiat lux‘, v ktorom spolu s matériou vytrysklo z ničoho more svetla a žiarenia... Tak s konkrétnosťou charakteristickou pre fyzikálne dôkazy moderná veda dokázala kontingentnosť univerza, a teda aj dobre doloženej dedukcie reálnosti epochy, v ktorej svet vznikol z rúk Kreátora.“ Treba pripomenúť, že takéto otvorené stotožnenie Veľkého tresku s aktom stvorenia sveta vyvolalo kritickú reakciu aj zo strany kresťanských vedcov, napríklad známeho astrofyzika Lemaitra, čo malo za následok, že takéto „triumfalistické“ vyhlásenie sa už nikdy neskôr neobjavilo.

19) Uvedená formulácia je prevzatá z článku J. Dubničku, Kategória vývoja a prírodné vedy, uverejnenom v časopise Filozofia, 44 (1989), s. 270 ? 282.

20) V tomto zmysle je „nelineárna dynamika“ teoretickým základom teórie evolúcie. V literatúre sa vyskytuje aj pod iným názvom, napríklad „nerovnovážna termodynamika“. Tento názov sa viaže na I. Prigogina, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý ako prvý zdôvodnil, že v nerovnovážnych systémoch sa môžu spontánne uskutočňovať „samoorganizujúce“ procesy. Iný, v súčasnosti veľmi často používaný názov pre túto vedeckú disciplínu zaviedol H. Haken, a to názov „synergetika“, ktorý má zdôrazňovať fakt, že pri vznikaní nových kvalít zohráva podstatnú úlohu vzájomná interakcia (synergia) subsystémov. V Hakenovom chápaní sa táto teória dá aplikovať na všetky systémy bez ohľadu na ich skutočnú podstatu, teda nielen na neživé, ale aj na biologické a humánne systémy. Stručné základy synergetiky možno nájsť napríklad v knihe Haken, H.: Synergetics ? An Introduction. Berlín ? Heidelberg ? New York : Springer V., 1978 a v zborníku prednášok vydaných v publikácii Krempaský, J.: Synergetika. Bratislava : Veda, 1988.

21) Elementárny výklad týchto procesov môže čitateľ nájsť napríklad v publikácii Krempaský, J.: Vesmírne metamorfózy. Bratislava : Smena, 1989 a v knihe Krempaský, J.: Evolúcia vesmíru a prírodné vedy. Bratislava: SPN, 1992.

22) Čo všetko sa mohlo takto vyprodukovať v našom vesmíre, možno sa dozvedieť napríklad z publikácie Grygar, J.: Vesmír, jaký je. Praha : Mladá fronta, 1997.

23) O chaose je v súčasnosti už pomerne veľa literatúry. Populárnou formou sa o ňom píše napríklad v knihe Gleick, J:: Chaos ? Making a New Science. London : W. Heinemann Ltd., 1988. Rozsiahly článok s názvom Chaotický dialóg o chaose je uverejnený v časopise Organon F, 3 (1997), s. 279?297.

24) Weinberg, S.: Dreams of a Final Theory. Český preklad: Snění o finálni teórii. Praha : Nakl. Hynek, 1996.

25) Podrobnejšie o problematike špeciálnej kreácie a o vedeckom kreacionizme sa diskutuje v článku J. Duranta, A citical-historical prospective on the argument about evolution and creation, uverejnenom v zborníku Evolution and Creation. Ed. S. Andersen and A. Peacocke, Aarhus University Press, 1987.

26) Monod, J.: Chance and Necessity. New York : Vintage Books, 1972.

27) Dawkins, R.: Rieka z Raja (preklad z angličtiny). Bratislava : Archa. 1996. Dawkins, R.: The Blind Watchmaker. New York : W. W. Norton, 1986. Dawkins, R.: The Selfish Gene. New York : Oxford Unversity Press, 1989.

28) Jestvujú tri fundamentálne fyzikálne konštanty: gravitačná (G), Planckova (h) a rýchlosť svetla vo vákuu (c). Je len jediná taká kombinácia týchto konštánt, ktorá má rozmer času (G h/c⁵)^1/2. Keď do nej dosadíme známe hodnoty, vyjde nám údaj približne 10^?43 s, čo sa nazýva Planckov čas. Menšia hodnota už nie je mysliteľná, preto sa domnievame, že menšie „kvantum“ času nemôže existovať.

29) S myšlienkou, že celý vesmír je jedna obrovská fluktuácia vákua, prišiel ako prvý E. Tryon (Tryon, E. P.: Is the universe a vacuum fluctuation? Nature, 246 (1973), s. 396 ? 397).

30) Z Einsteinovej špeciálnej teórie relativity vyplynulo, že každá reálna častica s hmotnosťou „m“ reprezentuje energiu E = mc², kde c je rýchlosť svetla vo vákuu. O tom, že je to nesmierne veľká energia, svedčí napríklad skutočnosť, že celoročná spotreba elektrickej energie na Slovensku je ekvivalentná energii uloženej približne v 1 kg hmoty.

31) Náš svet pozostáva z dvoch druhov častíc: tzv. fermiónov a bozónov. K prvým patria všetky elementárne častice, akými sú napríklad protóny, neutróny, elektróny a pod., k druhým patria fotóny, gravitóny a i. Prvé sa k sebe správajú „nepriateľsky“ (platí pre ne tzv. Pauliho vylučovací princíp), druhé naopak prejavujú k sebe príťažlivé sklony a preferujú zlučovanie do tzv. Boseho kondenzátov. V texte spomínaný Boseho kondenzát je jedným z nich.

32) Túto myšlienku publikoval A. Guth v článku The inflationary universe: A possible solution to the horizon and flatness problems v časopise Physical Review D 23 (1981), s. 347.

33) Vhodná je z tohto hľadiska rozsiahla publikácia Keller, W.: A Biblia má predsa pravdu (preklad z nemčiny). Bratislava : Tatran, 1969).

34) Citát je prevzatý z encykliky pápeža Jána Pavla II.: Fides et ratio. Bratislava : Vyd. DON BOSCO, 1998.

35) Daecke, S.: Profane and sacramental view of nature. Notre Dame University Press, 1981.

36) Podrobnejšie informácie o tejto interpretácii možno nájsť v knihe Theissen, G.: Biblical faith ? an evolutionary approach. Philadelphia : Fortress Press, 1984.

37) Haught, J. R: God after Darwin. Slov. preklad: Boh po Darwinovi ? Evolučná teológia. Bratislava: Kalligram 2003. Problematika evolúcie a raja sa podrobne preberá aj v publikácii Korsmeyer, J.: Evolution and Eden. Paulist Press Mahvah N.J., 1998.

38) H. Everret uverejnil svoje originálne výsledky v časopise Reviews of modern Physics (1957) a tento počin prakticky ihneď rozvíril diskusiu o adekvátnej interpretácii kvantovej mechaniky. Vyčerpávajúci prehľad o tomto probléme poskytuje R. Geroch v článku The Everret interpretation, Nous, 18 (1984), s. 617 ? 633.

39) Viac o tom pozri napríklad článok J. Šmarda, Život z pohledu biologie a lekářství, uverejnený v zborníku Veda ? Viera ? Spoločnosť, č. 4. Bratislava : Alfakonti, 1995.

40) Prigogine, L: Termodynamika života. Čs Čas Fyz. A 23 (1973), s. 345 ? 357.

41) Stručne a laicky prístupnou formou je problém pôvodu chemických prvkov opísaný v knihe Krempaský, J.: Vesmírne metamorfózy. Bratislava: Smena, 1986.

42) Kompletné informácie o tomto probléme možno nájsť v knihe Ebeling, W., Feistel, H.: Physik der Selbst-organisation und Evolution. Berlin : Academie Verlag, 1982.

43) Tento princíp H. Haken vtipne nazýva „fenomén sv. Matúša“. V jeho evanjeliu možno totiž nájsť aj vetu: „...lebo tým, čo majú veľa, bude pridané, a tým, čo majú málo, bude odobraté“. To veľmi dobre vystihuje podstatu konkurenčného boja.

44) Margalef, R.: La biosfera, entre la Termodinamica y el juego. Barcelona : Omega, 1980.

45) Citát vyjadrujúci tzv. motýľkový efekt sa všeobecne prisudzuje E. Lorenzovi, objaviteľovi deterministického chaosu v klimatológii. Pravdou však je, že on to formuloval inakšie. Názov jedného jeho príspevku na svetovú konferenciu o klimatológii znel: „Či môže zamávanie krídel motýľa pri brazílskych brehoch oceána vyvolať tornádo v Texase?“

46) Citát je prevzatý z knihy Guardini. R.: Die letzte Dinge. Slov. preklad: Posledné veci. Trnava : Dobrá kniha, 2001.

47) Podrobnejšie informácie o týchto problémoch možno nájsť v časopise Scientific American, 290 (2004) a v diele Handbook of stem Cells, 1 ? 2. Ed. by R. Lanza et al. Elsevier, Academic Press, 2004.

48) Polkinghorne, J.: Belief in God in an age of science. Yale University, New Haven CT, 1998. Okrem uvedeného tomistického „top-down“ modelu komunikácie Boha s človekom sú možné aj ďalšie modely. Evanjelický teológ J. Moltmann rozoznáva všeobecne päť koncepcií a analyzuje ich v článku Reflections on chaos and God's interaction with the world from a Trinitarian perspective, uverejnenom v zborníku Chaos and Complexity. Ed. by R. J. Russell, N. Murphy and A. R. Peacocke. Berkeley : The centre for theology and the natural sciences, 1997.

49) Rakúsky fyzik E. Schrödinger založil modernú fyzikálnu teóriu mikrosveta tým, že sformuloval fundamentálnu diferenciálnu rovnicu pre tzv. vlnovú funkciu, ktorej bezprostredný zmysel nie je síce známy, ale pomocou ktorej možno vypočítať všetko, čo nás v mikrosvete zaujíma. Nemecký fyzik W. Heisenberg vypracoval iný (tzv. maticový) formalizmus pre riešenie problémov mikrosveta. Po zverejnení obidvoch prístupov sa dokázalo, že sú ekvivalentné. O problémoch okolo kvantovej fyziky a jej interpretácie pojednáva napríklad populárna publikácia Gribbin, J.: Pátrání po Schrödingerove kočce. Praha : Columbus, 1998.

50) Einstein, A., Podolský, B. and Rosen, N.: Can quantum-mechanical description of reality be considered complete? Phys Rev, 47 (1935). Slávne „Bellove nerovnosti“ stimulované týmto článkom uverejnil J. S. Bell v článku On the Einstein-Podolsky-Rosen paradox, uverejnenom v časopise Physics, 1 (1964), s. 195 ? 200.

51) Viac o tomto experimente sa možno dozvedieť z článku od R Poola, Score One (More) for the Spooks, uverejnenom v časopise Discover, 18, 1 (1998).

52) Tento a nasledujúce citáty sú z článku R J. Russell, Quantum physics in philosophical and theological perspective, uverejnenom v zborníku Physics, Philosophy and Theology. Ed. R J. Russell, W. R Stoeger and G. V. Coyne. Vatican observatory-Vatican City State, 1988.

53) Peacocke, A. R.: God's interaction with the world ? the implications of deterministic chaos and of interconnected and interdependent complexity. Tento článok možno nájsť v zborníku bližšie špecifikovanom v predchádzajúcej poznámke.

54) Edwards, D.: The discovery of chaos and the retrievel of the Trinity. Článok je uverejnený v zborníku bližšie špecifikovanom v pozn. 52.

55) V pôvodnom Schwarzschildovom riešení Einsteinových rovníc všeobecnej teórie relativity sa táto časová „singularita“ skutočne vyskytuje, ale neskôr sa ukázalo, že vhodnou transformáciou súradníc systému ju možno odstrániť. To však nič nemení na skutočnosti, že v okolí veľkých hmôt sa plynutie času mení.

56) Článok je uverejnený v knihe Mott, N.: Can scientists believe? London : James and James, 1991.

57) Viac kompetentných informácií o mechanizmoch práce mozgu možno nájsť v publikácii Stapp, H. R: Mind, matter and quantum mechanics. Berlin ? Heidelberg ? New York ? London ? Paris ? Tokyo ? Hong Kong ? Barcelona ? Budapest: Springer Verlag, 1993.

58) Weinberg, S.: Facing up. Český preklad: Tvárí v tvár. Praha : Nakl. AURORA, 2004.

59) Capra, E: The Tao of physics. Český preklad: TAO fyziky. Bratislava: Gardenia publishers, 1992.

60) Fang Li Zhi and Li Shu Xian: Creation of the universe. Singapore ? New Jersey ? London ? Hong Kong : World Scientific, 1989.

61) Kuzansky, M.: O učenej nevedomosti. Bratislava 1979.

62) Reich, K. H.: The doctrine of the Trinity as a model for the relations between religion and science. Článok v zborníku The concept of nature in science and theology. Freising 1994.

63) Polkinghorne, J.: Reason and reality. London : SPCK, 1991.

64) Pozri poznámky 53 a 54.

65) Značne kritické stanovisko v tomto smere predstavuje evanjelický teológ K. Barth, ktorý doslova napísal: „...pred trinitárskou dogmou je nutné sa skloniť a povedať svoje ,áno‘“. Jeho filozofia vyplýva z presvedčenia, že o Bohu by sme síce mali hovoriť, ale súčasne by sme si mali byť vedomí toho, že ako ľudia o Bohu hovoriť nevieme.

66) Základné informácie o týchto prognózach sú prevzaté z článku Dyson, F. J.: Physics and biology in an open universe. Rev of Mod Physics, 51 (1979). Problematiky sa úzko dotýka aj publikácia Davies, P.: Last three minutes. Slov. preklad: Posledné tri minúty. Bratislava: Archa, 1994.

67) S. Hawking si vyparovanie čiernych dier predstavuje približne takto: Z vákua ustavične vytryskujú pary častíc a antičastíc. Ak sa takýto pár častica-antičastica ocitne práve v miestach určených Schwarzschildovym polomerom a ak im silné gravitačné pole „prepožičia“ svoju energiu na trvalú existenciu a súčasne ich od seba separuje, potom sa ľahko môže stať, že jedna z nich sa ocitne pod týmto polomerom a preto nevyhnutne spadne do čiernej diery, kým druhá, ktorá sa nachádza nad ním, má šancu z vplyvu čiernej diery uniknúť. Navonok sa to prejaví tak, že čierna diera stráca časť svojej energie, teda že sa vyparuje.

68) Ratzinger, J.: Gott und die Welt. Slov. preklad: Boh a svet. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2002.

69) Hawking, S.: The universe in a nutshall. Slov. preklad: Vesmír v orechovej škrupinke. Bratislava : Vyd. Slovart, 2002.

70) Ďurček, K. ? Blažek, M.: Filozofický a fyzikálny pohľad na kozmológiu. Edícia DIALOG, Bratislava 2001. Pre náročnejších čitateľov je určená publikácia Horský, J., Novotný, J., Štefaník, M.: Úvod do fyzikální kosmologie. Praha : ACADEMIA, 2004.

71) Polkinghorne, J.: Belief in God in an Age of Science. New Haven and London : Yale university press, 1998.

72) Okrem knihy „TAO fyziky (pozn. 59) možno spomenúť aj knihu Sheldrake, R.: The Rebirth of Nature. Český preklad: TAO přírody. Bratislava : Gardenia Publishers, 1994.

73) Pozri pozn. 60.

74) Okrem už spomínanej knihy Krempaský, J. a kol.: Kresťanstvo a fyzika, vydalo Vydavateľstvo sv. Vojtecha v Trnave aj dve ďalšie podobne orientované publikácie, a to Kresťanstvo a biológia (kolektív autorov, 2001) a Kresťanstvo a humanitné vedy (kolektív autorov, 2002).

75) Pozri pozn. 4.

76) Weinberg, S.: Dreams of a Final Theory. Český preklad: Snení o finálni teorii. Praha : Nakl. Hynek, 1996. Pozri tiež Barrow, J.: This Translation of Theories of Everything. Český preklad: Teorie všeho. Praha : Mladá fronta, 1996.

77) Kushner, H. S.: Když sa zlé věci stávají dobrým lidem. Praha : Portál, 2000.

78) Smolin, L.: Three roads to quantum gravity. Slov. preklad: Tri cesty ku kvantovej gravitácii. Bratislava : Kalligram, 2003.

79) Rees, M.: Just six numbers. Slov. preklad: Iba šesť čísel. Bratislava : Kalligram, 2002.

Literatúra

[1] Barrow, J. D.: The Origin of the Universe. Slov. preklad: Pôvod vesmíru. Bratislava: Archa, 1996.

[2] Barrow, J. D. Theories of Everything. Český preklad: Teorie všeho. Praha : Mladá fronta, 1996.

[3] Barrow, J. D. and Tipler, F. J.: The Antropic Cosmological Principle. Oxford : OUP, 1986.

[4] Bell, J. S.: Physics, 1 (1964), s. 195 ? 200.

[5] Biologický vývoj vo svetle vedy a viery. Kol. autorov. Združenie pre vedu a vieru pri SVD. Bratislava : Vyd. STU, 1995.

[6] Capra, R: The Tao of Physics. Slov. preklad: TAO fyziky. Bratislava : Cardenia Publishers, 1992.

[7] Daecke, S.: Profane and Sacramental View of Nature. Notre Dame : University Press, 1981.

[8] Davies, P: Other Worlds. London : Dent, 1980.

[9] Davies, P: Last Three Minutes. Slov. preklad: Posledné tri minúty. Bratislava: Archa, 1996.

[10] Dawkins, R: River of Eden. Slov. preklad: Rieka z raja. Bratislava : Archa, 1996.

[11] Dawkins, R: The Selfish Gene. Slov. preklad: Sebecké gény.

[12] Dubnička, J.: Filozofia, 44 (1989), s. 270 ? 282.

[13] Dyson, F. J.: Rev. of Mod. Physics, 51 (1979).

[14] Durček, K., Blažek, M.: Filozofický a fyzikálny pohľad na kozmológiu. Bratislava : DIALOG, 2001.

[15] Ebeling, W., Feistel, H.: Physik der Selbstorganisation und evolution. Berlín : Ak. Verlag, 1982.

[16] Einstein, A.: Physics and Reality. New York : Dell, 1978.

[17] Einstein, A., Podolský, B. and Rosen, N.: Phys. Rev., 47 (1935).

[18] Everret, H.: Rev. of Mod. Physics (1957).

[19] Evolution and Creation. Ed.: S. Andersen and A. Peacocke. Aarhus University Press, 1987.

[20] Fang Li Zhi and Li Shu Xian: Creation of the Universe. Singapore ? New Jersey ? London ? Hong Kong : World Scientific, 1989.

[21] Ginzburg, V. L.: Sovremennaja astrofizika. Slov. preklad: Astrofyzika. Bratislava : Alfa, 1979.

[22] Gleick, J.: Chaos ? Making a New Science. New York : Viking, 1987.

[23] Gribbin, J.: In Search of Schrödinger Cat. Český preklad: Pátraní po Schrödingerově kočce. Praha : Columbus, 1998.

[24] Gribbin, J.: Schrödinger's Kittens. Český preklad: Schrödingerova koťatá. Praha : Columbus, 2001.

[25] Guardini, R.: Die letzte Dinge. Slov. preklad: Posledné veci. Trnava : Dobrá kniha, 2001.

[26] Guth, A.: Physical Rev. D 23 (1981), s. 347.

[27] Haken, H.: Synergetics ? An Introduction. Berlin ? Heidelberg ? New York : Springer Verlag, 1978.

[28] Haught J. R: God after Darwin. Slov. preklad: Boh po Darwinovi ? Evolučná teológia. Bratislava : Kalligram, 2003.

[29] Hawking, S. W.: A Brief History of Time. Slov. preklad: Stručné dejiny času. Bratislava : Alfa, 1991.

[30] Hawking, S.: The Universe in a Nutshall. Slov. preklad: Vesmír v orechovej škrupinke. Bratislava : Slovart, 2002.

[31] Ján Pavol II.: Fides et Ratio. Pápežská encyklika, 1998.

[32] Jaki, S. L.: Cosmos and Creator. Edinburg : Scottish Ac. Press, 1980.

[33] Kant, E.: Kritik der reinen Vernunft. Slov. preklad: Kritika čistého rozumu. Bratislava : Pravda, 1979.

[34] Keller, W.: Und die bibel hat doch recht. Slov. preklad: A Biblia má predsa pravdu. Bratislava : Tatran, 1969.

[35] Krempaský, J.: Evolúcia vesmíru a prírodné vedy. Bratislava : SPN, 1969.

[36] Krempaský, J.: Theorie des chaos ? Aufforderung für die Theologie. Článok In: Glaube und denken. Ed.: H. Schwarz. Franfurt am Main ? Wien : Peter Lang, 2000.

[37] Krempaský, J. a kol.: Kresťanstvo a fyzika. Trnava : SSV, 1999.

[38] Krempaský, J. a kol.: Synergetika. Bratislava : Veda, 1988.

[39] Krempaský, J.: Vesmírne metamorfózy. Bratislava : Smena, 1989.

[40] Kushner, H. S.: Když se zlé věci stávají dobrým lidem. Praha : Portál, 2000.

[41] Kuzansky, M.: O učenej nevedomosti. Bratislava 1979.

[42] Mc Greal, J. P.: Great Thinkers of the Western World. Český preklad: Veľké postavy západního myšlení. Praha : Obzor, 1997.

[43] Margalef, R: La biosfera, entre la Termodinamica y el juego. Barcelona : Omega, 1980.

[44] Moltmann, J.: Gott in der Schöpfung. München 1985.

[45] Monod, J.: Chance and Necessity. New York : Vintage Books, 1972.

[46] Mott, N.: Can Scientists Believe? London : James and James, 1991.

[47] Physics, Philosophy and Theology. Ed.: R.J. Russell, W. R. Stoeger and V. Coyne. Vatican Observatory ? Vatican City State 1988.

[48] Polkinghorne, J.: Belief in God in an Age of Science. New Haven and London : Yale University Press, 1998.

[49] Polkinghorne, J.: Reason and Reality. London : SPCK, 1991.

[50] Plašienková, Z. ? Kulisz, J.: Na ceste s Teilhardom de Chardin. Trnava : Dobrá kniha, 2004.

[51] Prigogine, L: From Being to Becoming. San Francisco : W. H. Freeman and Comp., 1980.

[52] Prigogine, L: Čs. čas. fyz. A 23 (1973). s. 345 ? 437.

[53] Reich, K. H.: The Doctrine of the Trinity as a Model for the Relations Between Religion and Science. Článok v zborníku The Concept of Nature in Science and Theology, Freising 1994.

[54] Raeper, W., Smith, L.: Brief Guide to Ideas. Slov. preklad: Myslenie západnej civilizácie. Bratislava : Návrat domov, 1998.

[55] Ratzinger, J.: Gott und die Welt. Slov. preklad: Boh a svet. Trnava : SSV, 2002.

[56] Rees, M.: Just Six Numbers. Slov. preklad: Iba šesť čísel. Bratislava : Kalligram, 2002.

[57] Segal, J.: Das Leben ? Ein Rätsel? Český preklad: Je život záhadou? Praha: Academia, 1981.

[58] Sheldrake, R.: The Rebirth of Nature. Český preklad: TAO přírody. Bratislava Cardenia Publishers, 1994.

[59] Smolin, L.: Three Roads to Quantum Gravity. Slov. preklad: Tri cesty ku kvantovej gravitácii. Bratislava : Kalligram, 2003.

[60] Staríček, I.: Kozmológia. Trnava : SSV, 1995.

[61] Staríček, L: O fyzike pre fyzikov i nefyzikov. Bratislava : Veda, 1988.

[62] Stapp, H. P: Mind, Matter and Quantum Mechanics. Berlin ? Heidelberg ? New York ? London ? Paris ? Tokyo ? Hong Kong ? Barcelona ? Budapest: Springer Verlag, 1993.

[63] Šelest, V. P: Novyj krug. Slovenský preklad: O elementárnych časticiach. Bratislava: Alfa, 1982.

[64] Šmarda, J.: Život z pohledu biologie a lekářství. Článok v zborníku Veda ? Viera ? Spoločnosť, č. 4. Bratislava : Alfa-konti, 1986.

[65] Theissen, G.: Biblical Faith: An Evolutionary Approach. Philadelphia : Fortress Press, 1984.

[66] Teologie 20. století ? Antologie. Usporiadal K. J. Kuschel. Praha : Vyšehrad, 1995.

[67] Tryon, E.: Nature, 246 (1973), s. 396 ? 397.

[68] Ullman, V: Gravitace, černé díry a fyzika prostoročasu. Ostrava : Čsl. astron. spol. ČSAV, 1986.

[69] Veda ? Viera ? Spoločnosť. Zborníky prednášok, č. 1-6. Bratislava : Alfa-konti, 1992 ? 1997.

[70] Weinberg, S.: The First Three Minutes. Český preklad: První tři minuty. Praha: Mladá fronta, 1983.

[71] Weinberg, S.: Dreams of a Final Theory. Český preklad: Snění o finálni teorii. Praha : Nakl. Hynek, 1996.

[72] Weinberg, S.: Facing up. Český preklad: Tváří v tvář. Praha : AURORA, 2004.

[73] Zlatoš, J.: Organon F, 3 (1996), s. 211 ? 238.

Slovníček

ADENÍN — dusíkatá báza tvoriaca jedno „písmenko“ genetického kódu

AKTIVÁTOR — látka, resp. činiteľ, ktorý ovplyvňuje určitý proces tak, že ho urýchľuje

ALCHÝMIA — činnosť, ktorá mala viesť k výrobe zlata z iného chemického prvku

AMINOKYSELINA — organická kyselina, v ktorej jeden alebo viacero vodíkových atómov uhľovodíka nahrádza aminoskupina, t. j. zlúčenina na báze amoniaku

ANTIČASTICA — „protipól“ častice, vyznačujúci sa opačným znamienkom elektrického náboja (napríklad pozitrón ako antičastica elektrónu), opačným smerom magnetického momentu (napríklad antineutrón ako antičastica neutrónu) a pod.

ANTINEUTRÓN — antičastica k neutrónu

ANTIPROTÓN — antičastica k protónu

ATEIZMUS — filozofická koncepcia, ktorá neuznáva existenciu Boha

ATÓM — častica zložená z protónov, neutrónov a elektrónov, ktorá tvorí základ chemických prvkov

AUTOKATALÝZA — proces, v ktorom je syntetizovaná látka sama sebe katalyzátorom. V ňom sa teda syntetizuje za časovú jednotku o to viac určitej látky, o čo viac sa jej už vyrobilo

BARIÉRA HÉLIOVÁ — hélium ako chemický prvok určujúci limit, nad ktorým sa pri určitých okolnostiach nemôžu syntetizovať jadra prvkov s atómovým číslom väčším ako 4

BIBLIA — základný prameň kresťanského náboženstva. Obsahuje 46 kníh Starého a 27 kníh Nového zákona

BIELKOVINA — polymér aminokyselín pospájaných navzájom tzv. peptidovou väzbou

BIFURKÁCIA — jav vyznačujúci sa skokovou kvalitatívnou zmenou

BIG BANG (Veľký tresk) — symbolický názov okamihu začiatku existencie nášho vesmíru

BIOFYZIKA — časť fyziky zaoberajúca sa jej aplikáciou na živé systémy

BIOLÓGIA — prírodná veda zaoberajúca sa skúmaním a opisom živých systémov

BIT — jednotka informácie. Je to množstvo informácie obsiahnutej v tvrdení o jave, ktorého pravdepodobnosť výskytu je 1/2

BOH „MEDZIER“ — nadprirodzená bytosť, ktorej existencia sa postuluje vtedy, keď veda nedokáže vysvetliť nejaký fenomén

BOD „OMEGA“ — pojem zavedený kresťanským mysliteľom a paleontológom P. Teilhardom de Chardin, znamenajúci finálny stav, do ktorého smeruje vývoj ľudského spoločenstva v interakcii s Ježišom Kristom

BOD SINGULÁRNY — stav opísaný „divergujúcimi“ charakteristikami, napríklad nulovými rozmermi, nekonečnou hustotou a pod.

BUNKA — základný autonómny útvar živých systémov. Obsahuje všetky informácie potrebné na rast organizmu

BUNKA KMEŇOVÁ — bunka vybavená potencialitou na zmenu na hocijakú špecializovanú bunku príslušného živého organizmu

CYTOZÍN — dusíkatá báza tvoriaca jedno „písmenko“ genetického kódu

ČAS CHEMICKÝ — čas potrebný na vznik jadier prvých chemických prvkov po tzv. héliovú bariéru. Predstavuje približne tri minúty po Big bangu

ČAS RELAXAČNÝ — čas charakterizujúci návrat systému zo vzbudeného do rovnovážneho stavu. Definuje sa ako čas potrebný na to, aby sa príslušná odchýlka od rovnováhy zmenšila e-krát, t. j. asi 2,7-krát

ČAS PLANCKOV — časový údaj vytvorený takou kombináciou fundamentálnych konštánt (gravitačnej, Planckovej a rýchlosti svetla), ktorá poskytuje rozmer času. Je to približne 10^?43 s

ČASOPRIESTOR — (hypotetický alebo reálny) útvar definovaný troma priestorovými súradnicami a jednou časovou súradnicou

DEIZMUS — teologická koncepcia, ktorá uznáva existenciu Boha aktívne pôsobiaceho len na začiatku nášho vesmíru a potom už do neho nezasahuje ani nie je s ním nejako prepojený

DETERMINIZMUS — opis správania sa systému, ktorý predpokladá absolútnu predestináciu jeho vývoja

DIERA ČIERNA — astrofyzikálny objekt, ktorý je výsledkom absolútneho kolapsu systému následkom ničím nevykompenzovaných gravitačných síl. Z takého objektu nemôže navonok uniknúť nijaká informácia ani hmota (teoreticky by však mohla emitovať tzv. Hawkingovo žiarenie, ale to sa doteraz nepozorovalo)

DICHOTÓMIA — prítomnosť dvoch navzájom oddeliteľných entít v jednom fenoméne

DOKETIZMUS — náuka, podľa ktorej Ježiš Kristus mal v pozemskom živote iba zdanlivé telo

DONATIZMUS — náuka, podľa ktorej vysluhovanie sviatosti kňazom je platné len vtedy, keď je bezúhonný

DYNAMIKA — náuka o pohybe hmotných objektov a jeho príčinách

ELEKTRÓN — elementárna častica nesúca záporný elektrický náboj (e = 1,6.10^?19 C, hmotnosť m ? 10^?30 kg)

EMBRYO — zárodok živej bytosti, vznikajúci spojením mužskej spermie so ženským vajíčkom

ENTROPIA — kvantitatívna miera neusporiadanosti systému

ENZÝM — špecifický katalyzátor bielkovinovej povahy, vyskytujúci sa v živých systémoch

ESCHATOLÓGIA — náuka o posledných štádiách vývoja vesmíru

EVOLUCIONIZMUS — filozofická koncepcia založená na predpoklade, že všetky fenomény pozorované v našom vesmíre vznikli vývojom

ETOLÓGIA — náuka o správaní živočíchov

FERMENT — enzým

FLUKTUÁCIA — (vo fyzikálnom význame) malý podnet, stimul, odchýlka od stacionárnej, resp. priemernej hodnoty fyzikálnych veličín

FOSÍLIA — pozostatok dávno žijúceho živočícha, skamenelina

FOTOSYNTÉZA — transformácia svetelnej (slnečnej) energie na chemickú energiu v živých systémoch

FRAKTÁL — základný element tzv. sebepodobných štruktúr, t.j. štruktúr, ktoré poskytujú rovnaký obraz o skúmanom objekte na rôznej veľkostnej škále

FYZIKA KVANTOVÁ — časť fyziky, ktorá vychádza z postulátu o kvantovaní fyzikálnych veličín častíc a polí

FYZIKA RELATIVISTICKÁ — časť fyziky, ktorá rešpektuje závislosť priestorových a časových údajov od rýchlostí pohybujúcich sa objektov, resp. od hmotnosti objektov, v okolí ktorých sa pohyb odohráva

GALAXIA — sústava veľkého počtu hviezd (v priemere asi desať miliárd)

GÉN — súbor znakov kódujúcich bielkoviny v živých organizmoch

GENEZIS — starozákonná kniha, ktorá opisuje scenár stvorenia sveta a následné udalosti

GEOCENTRIZMUS — starogrécka predstava o našej slnečnej sústave, podľa ktorej Zem je jej stredom a Slnko ju obieha

GLUÓN — častica prenášajúca silu medzi kvarkami

GLYKOLÝZA — biochemický proces, v ktorom sa prijímaná potrava mení na základné stavebné kamene živých organizmov a na látky „bohaté“ na energiu zabezpečujúcu ich život

GUANÍN — dusíkatá báza predstavujúca jedno „písmenko“ genetického kódu

HÉLIUM — chemický prvok pozostávajúci z jadra (zloženého z dvoch protónov a dvoch neutrónov) a z dvoch elektrónov

HELIOCENTRIZMUS — novoveká (Koperníkova) predstava o našej slnečnej sústave, podľa ktorej v jej strede je nehybné Slnko a naša Zem ho (spolu s ostatnými planétami) obieha

HERÉZA — názor spochybňujúci ideologickú koncepciu považovanú za správnu

HERMENEUTIKA — vedecká disciplína, ktorá sa zaoberá interpretáciou Biblie

HIGGSON — hypotetická častica, ktorej sa pripisuje zodpovednosť za získanie nenulovej pokojovej hmotnosti fundamentálnych častíc

HMOTNOSŤ — vlastnosť charakterizujúca odpor hmotných objektov voči zmene ich pohybového stavu

HOLIZMUS — filozofická koncepcia, podľa ktorej je potrebné skúmať veci a javy „celostne“, pretože „celok je vždy obsahovo bohatší ako súčet jeho častí“

INHIBÍTOR — činiteľ, ktorý brzdí skúmaný proces

INTERAKCIA — vzájomné silové pôsobenie, prípadne aj nehmotná vzájomná komunikácia

INTERAKCIA ELEKTROMAGNETICKÁ — interakcia podmienená elektromagnetickým poľom

INTERAKCIA SILNÁ — interakcia zodpovedná za súdržnosť jadier chemických prvkov

INTERAKCIA SLABÁ — interakcia zodpovedná za rozpad jadier chemických prvkov a zložených častíc

JADRO — (vo fyzike a chémii) ? časť atómu, v ktorom je sústredená prakticky všetka jeho hmota

JOULE — jednotka práce a energie. Je definovaná ako práca. vykonaná silou jedného newtona na dráhe 1 m

JUPITER — najväčšia planéta našej slnečnej sústavy

KATALÝZA — proces urýchľovaný prítomnosťou vhodnej látky, ktorá sa v samotnom procese nemení

KATALYZÁTOR — látka podmieňujúca katalýzu

KELVIN (K) — jednotka absolútnej teplotnej stupnice

KOACERVÁT — zhluk zvyškov aminokyselín tvoriacich zárodok, ktorý vedie k oživeniu mŕtvej hmoty

KONDENZÁCIA — zhlukovanie menších jednotiek do väčších celkov

KODÓN — súbor troch aminokyselín kódujúcich proteíny

KOEFICIENT DIFÚZIE — konštanta úmernosti vo vzťahu určujúcom intenzitu difúzneho toku

KREACIONIZMUS — názor, podľa ktorého náš svet vznikol priamou tvorivou aktivitou Stvoriteľa

KREACIONIZMUS VEDECKÝ — kreacionizmus, ktorý pripúšťa aj úseky spontánnej evolúcie

KVANT — presne definované minimálne množstvo určitej charakteristickej veličiny, napríklad energie

KVARK — častica (zatiaľ ešte len hypotetická), ktorá predstavuje súčasť ťažkých hmotných častíc (protónov, neutrónov a pod.)

KYSELINA DNA — deoxyribonukleová kyselina nesúca génové informácie. Jej „cukrovú“ zložku tvorí deoxyribóza

KYSELINA RNA — ribonukleová kyselina, ktorej „cukrovú“ zložku tvorí ribóza. Výnimočne býva tiež nosičom génových informácií

LÁTKA ANORGANICKÁ — súčasť neživého sveta

LÁTKA ORGANICKÁ — zlúčenina na báze uhlíka, ktorá sa zúčastňuje na procesoch prebiehajúcich v živom svete

LINEARITA — vzťah vyjadrujúci priamu úmernosť

MANICHEIZMUS — filozofická koncepcia, uznávajúca objektívnu existenciu dobra i zla, ktoré navzájom bojujú

MARXIZMUS — filozofia formulovaná K. Marxom, založená na materialistickom chápaní reality

MATERIALIZMUS — filozofický názor uznávajúci len hmotnú stránku reality

MEMBRÁNA — povrchová vrstva bunky

MECHANIZMUS TUNELOVÝ — transport hmoty a elektrického náboja v mikrosvete, vyznačujúci sa tým, že aj častice s nedostatkom energie môžu prekonávať energetické bariéry

METRIKA — náuka o časopriestorových dimenziách reálneho sveta

MIKROČASTICA — ľudským okom priamo nepozorovateľná častica hmoty

MOLEKULA — súbor atómov viazaných chemickými silami

MONOPÓL MAGNETICKÝ — hypotetická častica reprezentujúca jeden pól magnetu

MUTANT — živý organizmus alebo jeho časť, vyvinuté na báze čiastočne pozmenených génov

NELINEARITA — vzťah medzi príčinou a následkom, odlišný od priamej úmernosti

NOVA — povrchová explózia hviezdy tvoriacej súčasť dvojhviezd

NESTABILITA — stav, ktorý sa pod vplyvom ľubovoľne malej poruchy zmení tak, že sa už (vlastnými silami) neobnoví

NEURÓN — nervová bunka

NEUTRÍNO — elementárna častica z kategórie tzv. leptónov

NEUTRÓN — základná častica našej hmoty s nulovým elektrickým nábojom

NEW AGE — filozofický prúd vychádzajúci z myšlienky, že správny svetonázor sa získa tak, že sa zo všetkých náboženstiev excerpujú len „pravdy“, ktoré sú im spoločné

NEWTONIANIZMUS — filozofická koncepcia vychádzajúca z Newtonovej fyziky, založenej na kvantitatívnych prírodných zákonoch

NOVÝ ZÁKON — časť Biblie ktorá zahŕňa udalosti po narodení Ježiša Krista

ONTOLÓGIA — náuka o bytí

OSCILÁCIA — zmeny charakteristickej veličiny, opakujúce sa v čase, resp. v priestore

PALEONTOLÓGIA — náuka o fosíliách, čiže o pozostatkoch po vyhynutých živočíchoch

PARAMETER SKRYTÝ — hypotetický činiteľ, ktorý by mal byť zodpovedný za osobitosti opisované kvantovou fyzikou

PELAGIANIZMUS — náboženská koncepcia, podľa ktorej si človek svojimi skutkami môže zaslúžiť spásu a nepotrebuje k tomu Božiu milosť

PÍ ? MEZÓN (? mezón) — častica sprostredkujúca silnú interakciu

PLANÉTA — chladný (nežiarivý) astrofyzikálny objekt obiehajúci okolo Slnka

POLE ELEKTROMAGNETICKÉ — priestor, v ktorom sa prejavujú elektromagnetické sily

POLYSACHARID — polymérna zlúčenina pozostávajúca zo sacharidov

POSUV FIALOVÝ — posuv spektrálnych čiar pozorovaný pri približovaní žiariaceho objektu k pozorovateľovi

POSUV ČERVENÝ — posuv spektrálnych čiar pozorovaný pri vzďaľovaní žiariaceho objektu od pozorovateľa

PRINCÍP ANTROPICKÝ — filozofická koncepcia, podľa ktorej bol vesmír naprogramovaný tak, aby v ňom mohol existovať človek

PRINCÍP KOMPLEMENTÁRNY — princíp formulovaný N. Bohrom, podľa ktorého poznávací proces má všeobecne dve stránky vzájomne sa dopĺňajúce

PRINCÍP NEURČITOSTI — Heisenbergom formulovaný princíp, podľa ktorého určité dvojice fyzikálnych veličín (napríklad súradnicu a hybnosť), nemožno súčasne zmerať s ľubovoľnou presnosťou

PROCES ENDOERGICKÝ — proces, ktorý na svoju realizáciu vyžaduje prísun energie zvonku

PROCES EXOERGICKÝ — proces, pri ktorom sa energia uvoľňuje zo systému do okolia

PROTEÍN — zložka bielkovín

PROTÓN — základná častica našej hmoty, ktorá nesie kladný elektrický náboj

PURÍN — základná zložka kyseliny DNA

PYRIMIDÍN — základná zložka kyseliny DNA

„RANY EGYPTSKÉ“ — zásahy, ktorými podľa Biblie donucoval Boh Egypťanov, aby nebránili Židom v ich odchode z krajiny

REDUKCIONIZMUS — nedovolené odvodzovanie vlastností celku len z vlastností jeho zložiek

REAKCIA TERMOJADROVÁ — syntéza jadier ťažkých prvkov z ľahších pri dostatočne vysokých teplotách

REKOMBINÁCIA — stretnutie dvoch častíc s opačnými elektrickými nábojmi, končiace sa vytvorením elektricky neutrálnych objektov

SACHARID — zložitá organická zlúčenina vyskytujúca sa najmä v rastlinách, menej v živočíšnych organizmoch

SAMOORGANIZÁCIA — vznik usporiadanej štruktúry v systéme bez zásahu usporiadajúceho činiteľa zvonku

SEBEPODOBNOSŤ — rovnaký „imidž“ systému na rozličnej škálovej úrovni (napríklad pobrežia v Nórsku)

SELEKCIA — spontánny výber režimu činnosti systému najlepšie prispôsobeného vonkajším podmienkam

SFÉROPROTEÍN — bielkovina s globulárnou (priestorovou) štruktúrou

SKLÉROPROTEÍN — bielkovina s vláknitou štruktúrou

STABILITA — režim systému, v ktorom sa spontánne obnovuje stav pri vonkajších podnetoch na narušenie rovnováhy

STARÝ ZÁKON — časť Biblie, ktorá zahŕňa udalosti do narodenia Ježiša Krista

SUPERNOVA — kolaps ťažkých vesmírnych objektov po vyčerpaní paliva

SYMETRIA — vlastnosť systému, ktorá sa prejavuje v tom, že sa nezmení, ak sa vnútri vykonávajú nejaké transformácie (napríklad výmena ľavé za pravé)

SYNERGETIKA — náuka o vzniku nových kvalít v systéme, vyvolaných vzájomnou interakciou (synergiou) subsystémov

SYSTÉM DISIPATÍVNY — systém, ktorý distribuuje (disipuje) prijímanú energiu tak, že sa tým generujú nové štruktúry

ŠUM — náhodné procesy v prostredí, ktoré ovplyvňujú v ňom prebiehajúce deterministické procesy

TAOIZMUS — stará čínska filozofia, založená na existencii dvoch základných princípov nazývaných Jin a Jang

TEODÍCEA — časť teológie zaoberajúca sa problémom dobra a zla

TEOLÓGIA — náuka o Bohu

TEÓRIA KVANTOVÁ — teória rešpektujúca kvantovanosť fyzikálnych veličín

TEÓRIA RELATIVITY (špeciálna) — teória rešpektujúca závislosť fyzikálnych veličín od rýchlosti pohybujúcich sa objektov

TEÓRIA RELATIVITY (všeobecná) — teória zaoberajúca sa závislosťou fyzikálnych veličín od rýchlosti objektov i od hmotnosti objektov, v okolí ktorých sa pohyb uskutočňuje

TEÓRIA VŠETKÉHO — hypotetická teória, ktorá by mala zjednotiť všeobecnú teóriu relativity s kvantovou teóriou

TERMODYNAMIKA — časť fyziky zaoberajúca sa teplom a teplotou

TRICHOTÓMIA — názor, podľa ktorého má skúmaný objekt (či jav) tri zložky

TRINITY MODEL — model, ktorý sa usiluje nájsť odraz Najsvätejšej Trojice vo stvorenstve

TRPASLÍK BIELY — hviezda s približnou veľkosťou Zeme a približnou hmotnosťou Slnka

TYMÍN — dusíkatá báza predstavujúca jedno „písmenko“ genetického kódu (v DNA)

UFO — neidentifikovateľný lietajúci objekt (Unidentified Flying Object)

UFÓN — príslušník mimozemskej civilizácie

URACYL — dusíkatá báza tvoriaca súčasť génov

Doslov

Keď vyjde spis Júliusa Krempaského Veda verzus viera? a dostane sa do mojej knižnice, zväčší sa v nej počet kníh, ktorých názov sa končí otáznikom. Aj tak ich nebude veľa. Väčšina z nich patrí do kategórie príručiek, ako si opraviť domáci spotrebič alebo nezničiť zdravie. Je to tak preto, lebo aj autorov, ktorí si kladú otázky, je menej ako tých, ktorí suverénne zvestujú svoje pravdy. Správajú sa tak ľudia vedy, lebo inak by im práce ani neuverejnili, aj ľudia viery, lebo inak by ich viera nebola dosť pevná. Kde inde potom majú vznikať otázky ako na rozhraní týchto dvoch svetov?! A kto iný je u nás kompetentnejší ich klásť ako Július Krempaský? Celý jeho život bol hĺbaním nad širšími súvislosťami, ktorých sa zmocňoval jednoducho a bravúrne. Bolo to tak v termofyzike, fyzike pevných látok, biofyzike, synergetike, kozmológii a nakoniec vo filozofii viery, ku ktorej ako veriaci človek dospel zákonite.

Otáznik je však v názve knihy aj preto, lebo keby tam nebol, postuloval by slovom „verzus“ protiklad, ktorý sa Krempaský snaží naopak ? odstrániť. Július Krempaský stavia most, na ktorom bude prevažne jednosmerná prevádzka. Veda, predstavujúca v sebe uzavretý systém, vieru nepotrebuje. Čo neznamená, že ju nepotrebujú vedci. Autor cituje v tejto súvislosti nositeľa Nobelovej ceny S. Weinberga: „Jedinou cestou, ako zabezpečovať progres vedy, je predpokladať, že nejestvuje nejaká božská intervencia, a hľadať, ako ďaleko sa vieme zaobísť bez tohto predpokladu“. Na druhej strane viera, ktorá má oveľa staršie korene ako moderná veda, sa musí na nové vedecké poznatky adaptovať. Kauza „Galileo“ sa už opakovať nebude. Tu poskytuje návod pápež Ján Pavol II., ktorý povedal, že v prípade nesúladu Biblie s vedou netreba meniť jej text, ale jeho interpretáciu. Viera tak nachádza pomerne jednoduchý prístup, ako sa vyhnúť úskaliam na rozhraní s rozvíjajúcou sa vedou a pri dostatočnej flexibilite v interpretáciách nie je vedou zraniteľná. Paradoxne, najviac jej môžu poškodiť tí, ktorí sa ju snažia vo svojej prostoduchosti upevniť tvrdeniami o svojich zjaveniach. Cirkevní hodnostári ich preto neradi vidia. Prinajmenšom tí, s ktorými som na túto tému hovoril.

Osou Krempaského knihy je päť hlavných káuz ? sporov na rozhraní vedy a viery. Sú nimi:

— heliocentrizmus kontra geocentrizmus,

— teizmus kontra ateizmus,

— kreaceonizmus kontra evolucionizmus,

— večnosť kontra časová obmedzenosť vesmíru,

— harmónia kontra chaos.

Vďaka svojmu vedeckému vybaveniu prináša autor viaceré nové pohľady, a to najmä do poslednej z tém. Jeho konštrukcia sa opiera o to, že Boh vniesol do vesmíru nielen harmóniu, ale „v záujme dosiahnutia svojich cieľov musel v ňom zariadiť aj chaos“. Aj keď ? ako sa vyjadril istý teológ ? slovo „musel“ použiť nemusel, pretože Boh sa teší absolútnej slobode. To však neznamená, že ho teológovia nemusia z času načas v očiach človeka obhajovať. Touto problematikou sa zaoberá kapitola Evolucionizmus, kreacionizmus a vedecký kreacionizmus, kde z rozličných modelov kreácie sa autorovi najlepšie pozdáva predstava ustanovenia zákonov a dynamiky vloženej do pralátky, na základe čoho sa svet začal vyvíjať cez nespočetné metamorfózy do súčasnej podoby. Je zrejmé, že iný model by Boha „kompromitoval“ a bol by nahrávkou na absurdné tvrdenia typu „Boh existuje, ale nemá nás rád“. Veriacemu človeku by podkopal motiváciu jeho snaženia.

Z ďalších káuz ponechávam bokom prvú a druhú, ktoré sú už notoricky známe. Objavy fyziky 20. storočia sa však stali pôdou na kompetentné diskusie o štvrtej kauze. Je pochopiteľné, že objavy vedúce k akceptácii Veľkého tresku, teda počiatku vesmíru, boli argumentom na podporu viery. „Správa o tom (...) bola cirkevnou obcou prijatá s potešením“, píše autor, hoci slovo „správa“ je tu slabé, ak vezmeme do úvahy udelenie Nobelovej ceny za objav reliktového žiarenia R. W. Wilsonovi a A. A. Penziasovi. Táto téma, už mnohorako stvárnená, vyznieva v Krempaského podaní veľmi pútavo.

Začínam však mať pocit, že som sa dopustil chyby, ak som začal komentovať jednotlivé témy a kauzy. Kniha takéhoto typu si vyžaduje inú techniku vnímania: prečítať ju bez prestávky, privrieť oči a skúmať svoje vlastné pocity z prečítaného. Vnímať ju celostne, ako les, a nie stromy, ako sonátu, a nie noty. Ateista sa po jej prečítaní nestane veriacim a veriaci niektoré svoje pochybnosti stratí a iné zasa získa. Obaja však môžu získať dojem, že spolu s Júliusom Krempaským sa pozreli ? nech je mi odpustený tento výrok ? Bohu trocha na prsty. Nakoniec, už istý kráľovič tvrdil, že je toho viac medzi nebom a zemou, ako sa filozofom vo sne zdá, voči čomu zatiaľ žiaden filozof neprotestoval.

Július Krempaský bol učiteľom jednej generácie slovenských fyzikov a štylizujúc trochu v duchu danej knihy do biblickej terminológie, jeho učeníci boli často oslovení ťažko napodobiteľnou originalitou jeho prejavu. V tejto knihe ostal svojmu štýlu verný.

Štefan Luby